Archív prekladov z hpkizi.sk




Úvod k poviedke



CHARON'S GIFT TRILOGY(Philyra912)

ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/2753302/1/Charons_Gift

http://www.fanfiction.net/s/3696239/1/The_Year_of_the_Rose

http://www.fanfiction.net/s/3915662/1/Dantes_Love_Song




Danteho pieseň lásky

ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/3915662/1/Dantes_Love_Song

 Preklad: Jimmi 

Beta-read: žiaden

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas, autorka nekomunikuje

Tretí diel trilógie Cháronov dar. Po roku vojny musia Draco s Hermionou nájsť rovnováhu medzi koncami a začiatkami a čeliť minulosti, ktorá ich urobila takými, akí sú.

VAROVANIE: TEMNÁ POVIEDKA

 Dramione  (Angst/Romantika)

Rating: PG-13

 Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912,ktorá napísala túto fanfiction.


Danteho pieseň lásky



 Danteho pieseň lásky

ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/3915662/1/Dantes_Love_Song

 Preklad: Jimmi 

Beta-read: žiaden

Tretí diel trilógie Cháronov dar. Po roku vojny musia Draco s Hermionou nájsť rovnováhu medzi koncami a začiatkami a čeliť minulosti, ktorá ich urobila takými, akí sú.

VAROVANIE: TEMNÁ POVIEDKA

Túto poviedku by som rada z osobných dôvodov venovala Komete. Nielen za to, že bola prvou, ktorá mala šancu prvé dva diely si prečítať a povzbudzovala ma svojím úžasným spôsobom pri preklade, či preto, že tentoraz si to prečíta až teraz ako prekvapenie, ale hlavne za jej neustálu podporu a „priateľa na telefón“ (či skôr maile). Kometa, ďakujem za všetko.



Danteho pieseň lásky

Hermiona nedokázala zaspať.

Nespavosť pre ňu nebola novou skúsenosťou. V skutočnosti bola skoro utešujúca tým, ako ju dôverne poznala. Ako starého priateľa v núdzi, len prítomnosť ktorého bola útechou navzdory jeho mnohým chybám. A tak to nebola nespavosť, z ktorej sa cítila nepokojná, tak krehká a tak vystrašená: na to existoval dôvod.

Vojna ju desila, ale mier ju desil ešte väčšmi. V krátkych dňoch po víťazstve nad Voldemortom a jeho stúpencami spala každú noc sotva viac než hodinu a temné kruhy pod jej očami sa stali tak zreteľnými, že začínala vyzerať väčšmi ako obeť Druhej veľkej vojny než jedna z tých, čo ju prežili. Kráčajúci tieň, žijúca mŕtvola. Teraz stála pri tom veľkom, večne špinavom okne vo svojej izbe na Grimmauldovom námestí číslo 12, vyzerala von do noci a uvažovala, či je ako tabuľka skla v spodnom rohu toho okna, či je aj ona neopraviteľne rozbitá.

Počas predchádzajúcich úvah za neskorých nocí dospela k názoru, že jadro jej problému leží v skutočnosti, že po prvý raz vo svojom živote nemá cieľ. Z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej zostali ruiny, ale pochybovala, že by sa tam aj tak vrátila, takže neexistovali žiadne ďalšie známky, ktoré by sa dali zaslúžiť, či žiadne ceny, ktoré by sa dali vyhrať. Vojna voči Voldemortovi skončila v žiari krvi a slávy, takže nezostali žiadni smrťožrúti, s ktorými bojovať, či svety, ktoré by bolo treba zachrániť. Jej rodičia zjavne patrili do života pred týmto životom a ona nemala nič, čo by dokázala týmto jediným ľuďom, na ktorých názore jej záležalo, takže nezostali žiadne pochvaly, o ktoré by sa bolo treba usilovať a toto bolo možno najväčšmi devastujúce zo všetkého.

Minulý týždeň priniesol Hermione tvrdú, temnú pravdu: všetky ciele, ktoré kedy mala a všetko, na čom jej pred vojnou záležalo, v tej vojne zomrelo. Pripadala si bez cieľa, zbytočná a podivne zraniteľná. Predtým bol jej život o prežití; teraz bol o žití a ona si uvedomila, že nevie ako ho žiť, či dokonca nevie, kde s tým žitím začať.

Z jej dumania ju vytiahol šuchot posteľnej bielizne za ňou. Otočila sa, aby sa pozrela do zatienenej, mesiacom postriebrenej izby. Zamotaný v prikrývkach, bledý dosť na to, aby bol skoro nerozoznateľný od jej prakticky bielych obliečok, ležal Draco Malfoy. Strávila nie bezvýznamnú časť svojich nepokojných úvah snahou rozhodnúť sa, či časťou dôvodu, prečo nespáva, bolo jeho miesto v jej živote alebo to bolo tým jediným dôvodom, prečo zaspať nedokázala. Rozhodovala sa, či ju privádzal do pološialenstva, alebo udržiaval v polopríčetnosti.

Keď ležal v jej posteli, obočie zvraštené a čeľusť zaťatá dokonca v pokoji spánku, nevyzeral, že sem nepatrí, tak ako by asi vyzerať mal. V skutočnosti zo skúsenosti vedela, že jej posteľ vyzerala bez neho prázdna a pripadala jej prázdnejšia.

Ako to často robieval, zjavne dokonca v spánku vycítil, že sa na neho pozerá a jeho oči sa pomaly so žmurkaním otvorili, farba dymu v bledom svetle.

"Už si hore?" spýtal sa, jeho hlas chrapľavý, ale okamžite v strehu.

"Ešte som nezaspala," priznala smutne, prešla k posteli a posadila sa na kraj. Dívala sa, ako sa ospalo natiahol, skôr než sa oprel o lakte. Zamračila sa nad tým, aké tmavé tiene sa zjavili medzi jeho rebrami.

"Prečo vyzeráš z toho okna, Grangerová?" potichu sa spýtal, pritiahnuc jej pohľad znova na svoju tvár. "Čo čakáš, že uvidíš?"

"Neviem," zašepkala. "Niečo..." Nedokázala vymyslieť koniec svojej vety, tak len zopakovala s väčšou definitívnosťou: "Niečo."

"A vážne si myslíš, že to tam vonku je?"

"Neviem, kde to je," priznala. "Myslím, že sa pozerám von, pretože som to tu dnu nenašla." Na chvíľu sa zdalo, že sa Draco o tejto veci bude dohadovať, potom ako keby sa s ňou chystal súhlasiť, ale namiesto slov sa na ňu len pozrel so smutnými, starými očami.

Toto v minulosti robievali často, mlčky sedeli a len sa pozerali jeden na druhého. Hermiona to považovala za upokojujúce tak ako nič odvtedy, čo opustila Rokfort, tak ako kedysi býval upokojujúcim naozaj krásny ľúbostný román či zdriemnutie si počas nedeľného popoludnia. Draco nikdy nič nepovedal, ale predpokladala, že z toho získaval niečo rovnaké alebo prinajmenšom niečo rovnako vzácne a žiadané. Ale dnes večer to, že ju sledoval, vyvolalo u neho nepokoj a on sa nepohodlne posunul a nakoniec sa od nej odvrátil.

Odtlačil sa z postele, nehanbiac sa za svoju nahotu napriek svojej vychudnutej postave, ako keby vedel, hoci mu to nikdy nepovedala, že mala v láske každučkú príliš hlbokú priehlbinu a každý kúsok poškodeného tela a videla v nich česť a silu namiesto škaredosti. Prešiel ku koncu postele, podivne zaváhal, vrátil sa späť.

"Grangerová..." začal váhavo. Z nejakého dôvodu nedokázala premýšľať, mala pocit, že sa jej zastavilo srdce, ako varovné trhnutie kaziaceho sa auta. "Ja... ja odchádzam."

"Viem," odvetila potichu. A vedela, vedela to asi po celý čas, hoci to až doteraz nevzala na vedomie. So skončením vojny nemal Draco miesto v tomto dome, medzi nepriateľmi z detstva, ktorí budú, kdesi, zmýšľať o ňom zle, keď si spomenú na ich dávno padlého vodcu. Možno toto vedomie, tak veľmi ako všetko ostatné, bolo zodpovedné za to, že bola stále hore, ako keby podvedome vedela, že ich spoločné hodiny sú vzácne a ubúda z nich a nechcela zmeškať ani jednu jedinú.

Neuvedomila si, že plače, až kým sa nenaklonil cez posteľ, aby jej utrel slzy a ona sa oprela do jeho dotyku, ako keby ho už nikdy nemala cítiť.

"Kedy?" podarilo sa jej vysloviť cez hrču v hrdle. Trochu sa zamračil, výraz, ktorý by ktokoľvek, kto by ho nepoznal, považoval za hrozivý, dokonca divoký, ale pre ňu bol strápený a zadumaný.

"Mal som v pláne odísť zajtra." Nespomenul raňajšie vianočné oslavy či to, že sa snažil vyhnúť sa tomu, aby ich svojím odchodom zatienil a preto chcel odísť, až keď skončili, ale rok skúseností ju naučil, že to čo nepovedal, bolo zvyčajne tou najdôležitejšou časťou akékoľvek vyhlásenie, čo kedy urobil. Znova sa od nej pozrel inam, k oknu. "Ale myslím, že bude lepšie, ak pôjdem..."

"Hneď," Hermiona dokončila s náhlou istotou, panika sa zmocnila jej už preskakujúceho srdca. "Odchádzaš hneď?" Jediné, na čo dokázala myslieť, bolo, že nie je dosť času, vôbec nie je dosť času, aby sa rozlúčili, či vôbec prišli na to, ako sa rozlúčiť. Tak veľa mesiacov, tak veľa čakania, tak veľa nocí úvah, že vojna je úplne nekonečná a teraz nemala žiaden čas. Krutá, zvrátená irónia.

"Odchádzam teraz," potichu potvrdil. Naklonil hlavu na jednu stranu tým podivným spôsobom, ako to robieval a na chvíľu vyzeral veľmi, veľmi mladý, nemožne neistý. Otvoril ústa, ako keby chcel prehovoriť, potom zaváhal. Oči mal tvrdé a jeho ďalšie slová boli vyslovené drsne, ako príkaz či bolestivé tajomstvo: "Pôjdeš so mnou?"

A to stiahnutie okolo jej srdca povolilo, tá neznesiteľná stiesnenosť v jej hrdle zmizla a ona mohla dýchať. "Áno," zašepkala. "Áno."

Všimla si, ako sa niečo v Dracovej tvári pohlo, tá maximálne nekonečne malá zmena, ale bola to iná tvár, potom, možno trochu menej zničená, menej zlomená než tá tvár predtým. Zrazu sa vrhol dopredu, skoro ju zvalil z postele, keď zrazil ich ústa dohromady. Keď sa oddelili, štuchol nosom do jej líca a jeho dych sa pohol ako duch ponad jej ucho. "Švihni si, Grangerová," zašepkal. "Vypadnime odtiaľto."

Nebolo jej treba hovoriť dvakrát. Skôr než bol Draco von z dverí, bola takmer oblečená a rýchlo balila do popraskaného koženého vaku, ignorujúc väčšinu svojho oblečenia a osobného majetku, keď hádzala do svojej malej batožiny len tie veci, s ktorými sa nezniesla rozlúčiť. Skoro sa kvôli tomu rozplakala, keď si uvedomila, ako málo vlastnila toho, čo jej bolo drahé dosť na to, aby to vzala so sebou.

Vycítila skôr než začula, že sa vrátil a otočila sa, aby ho našla stáť vo dverách, batoh v ruke, na sebe cestovný plášť a, dosť podivne, mäkký šedý plstený pánsky klobúk. Vyzeral ošarpane, ale sledoval jej balenie, ako by niekto mohol sledovať fascinujúci, záhadný rituál, vlastný pre kultúru príliš cudzokrajnú a exotickú, aby mu niekedy porozumel.

Hermiona prešla k nemu, zatvorila dvere za sebou s cvaknutím, ktoré znelo ako zbohom. Držal ju za ruku, keď kráčali dole úzkym schodiskom v absolútnom tichu a ona ju zvierala mocne vo svojej vlastnej. Vedela, bez toho, aby sa musela pýtať, že toto je naposledy, kedy jej nohy dopadajú na vychodený koberec či obratne sa vyhýbajú škrípajúcemu a občas zlomyseľnému nie-som-tu piatemu schodu. Nikdy sa už nevrátia do domu, kde on bol nepriateľom a ona väzňom a kde bude vojna zotrvávať navždy, naveky.

Zišli do prednej haly, tichí skôr zo zvyku než z nevyhnutnosti, pretože keď sa vrátili z Finálnej bitky, zistili, že pani Blacková opustila svoj portrét a nikdy sa nevrátila. S jedným krátkym, upokojujúcim stisnutím jej ruky Draco zmizol v knižnici, aby získal jednu z kníh, ktoré sa mu podarilo zachrániť z ruín Malfoy Manoru a na pár krátkych okamihov bola Hermiona sama.

Nebola si istá, ako sa má cítiť ohľadne opustenia Grimmauldovho námestia. Časť z nej, ktorá sa pokúsila spraviť život tu chceným, využila okamih, aby sa rozlúčila s domovom, ktorý bol skoro dva roky jej. Tá časť z nej, ktorá tu plakávala a strácala a trpela, nedokázala zniesť stráviť ďalší okamih medzi týmito stenami. A tá najmenšia, ale možno najsilnejšia jej časť, tá časť, ktorá sa na tomto mieste zlomila a popraskala a zošalela, si myslela, že nič nikdy nevyzeralo také hrozivé a nemožné ako predné dvere Grimmauldovho námestia bez okien, čierne vekom a zanedbávaním, tá najväčšia prekážka, ktorej kedy čelila.

Čo to robila? Bola tu, sotva dobojovala vojnu, bezradná spôsobom, ktorému nedokázala porozumieť a jej odpoveď na to, že je traumatizovaná a bez cieľa bola v opustení tejto jedinej konštanty v jej živote?

Bola na pokraji paniky, pripravená ako blesk vybehnúť nahor schodmi do svojej ošarpanej, dôverne známej izby a predstierať, že táto šialenosť bola snom silného realizmu, v ktorom jednala primerane nereálnym spôsobom, ale potom zacítila Dracove prsty obtrieť sa o chrbát jej ruky. A svet sa sám napravil.

Pozrel sa na ňu s vážnymi očami a medzi nimi sa udial celý rozhovor bez toho, aby niektorý z nich prehovoril slovka. Áno, bola pripravená. Nie, nechcela, ani sa nepotrebovala viacej rozlúčiť; už sa rozlúčili s príliš mnohými. Toto si potvrdili, Draco sa načiahol po kľučke, ale skôr než sa jeho prsty v rukavici dotkli zašlej mosadze, zaškrípali dosky v podlahe.

Hermiona si bola istá, že sa obaja tvárili šokovane a vinne, ale po rýchlom, prekvapenom nadvihnutí obočia výraz Harryho Pottera prešiel mlčky do masky skoro nadpozemského pokoja. Keď si myslel, že sa nikto nepozerá, často nosil výraz absolútnej vyrovnanosti, ako svätec, ako budha, ako keby vedel niečo, čo sa nedá pochopiť či zažiť.

 

"H-Harry..." koktala Hermiona, lapajúc po slovách, ktoré by mohli vysvetliť, prečo je s Dracom, prečo to držala v tajnosti, prečo sa zakrádali preč za hlbokej noci, ale Harry ju umlčal tým, že podišiel dopredu a pritiahol si ju do kosti drviaceho objatia.

"Mám ťa rád," zašepkal. Hermiona sa zachvela a ovinula okolo neho svoje ruky, istá, že žiadne slová neboli nikdy väčšmi naplnené súhlasom a pochopením. Harry od nej ukročil, zovrel jej ruky vo svojich. "Daj mi vedieť, kde si, keď si budeš istá, že je to bezpečné."

Hermiona mlčky prikývla a Harry sa znova usmial tým blaženým úsmevom a otočil sa, aby vyšiel po schodoch. Ale skôr než jeho noha dopadla na prvý schod, znova sa zvrtol. Obočie mal trochu zvraštené a jeho oči vyzerali zvláštne rozžiarené. Urobil niekoľko krokov späť k Hermione a Dracovi a... načiahol svoju ruku.

Hermiona bola chvíľu veľmi zmätená, až kým ju nenapadlo pozrieť sa na Draca. Jeho tvár, zvyčajne taká prázdna a apatická, pokiaľ sa nepozeral na ňu a myslel si, že to nikto nevidí, bola maskou tak mnohých súperiacich emócii, že nemohla ani náhodou povedať, čo cíti. Mohla povedať len to, že to cítil s takou intenzitou, ktorej ona, ktorá ho poznala najlepšie, bola svedkom len pri niekoľkých vzácnych príležitostiach.

Pomaly, skoro váhavo, Draco vystieral svoju ruku, až kým sa nestretla s Harryho, zovrel ju a tí dvaja si potriasli ruky s vážnosťou dvoch kňazov vykonávajúcich posvätný obrad. V tom okamihu si vymenili nevyslovené slová desaťročia a Hermiona si neuvedomila, že začala plakať dovtedy, kým nezacítila studený prievan na svojich slzami zmáčaných lícach.

S jedným posledným pohľadom na Hermionu Harry vyšiel hore schodmi, pohybujúc sa ticho ako vždy a bol preč. Hermiona dúfala, že ho znova uvidí, ale mala pocit, že sa tak nestane veľmi dlhý čas. Nemohli byť súčasťou toho, čo museli každý urobiť ako ďalšie: pohnúť sa vo svojich životoch ďalej.

Závan studeného vzduchu ju šokoval a ona sa obrátila, aby zistila, že Draco pre ňu drží otvorené dvere, vonku čakajúce divoké decembrové ulice Londýna. Hermiona sa poriadne nadýchla a potom vyšla von. Neobzrela sa späť.

Stála v tom ponurom svetle pouličnej lampy a čakala, že sa bude cítiť inak. Akosi sa cítila, ale tiež sa cítila čudne a zabudnuto, ako keby niečo prehliadla, ale nemohla si spomenúť, čo to bolo.

"Teraz čo?" spýtala sa, keď sa Draco postavil vedľa nej.

"Teraz sa dostaneme ďaleko, preďaleko od tohto miesta," rozhodne odvetil Draco, ale potom zaváhal. Zažmurkal, ako keby prekvapený a potom zaklonil hlavu dozadu, zrejme hľadal mesiac v rýchlo sa zahaľujúcej oblohe.

"Ale skôr než pôjdeme, musím sa niekde zastaviť," povedal náhle a rozhodne, vyhýbajúc sa jej očiam, ako to robieval, keď nechcel, aby vedela, o čom premýšľa.

"Teraz?" neveriacky vykríkla. "Je polnoc!"

"Ešte nie je," odpovedal záhadne. S tou poznámkou ju dajako roztočil do svojho náručia, ako v krátkom tanci, na ktorý si spomenul a odmiestnil ich preč.

Keď sa svet znova vrátil na svoje miesto, Hermiona zažmurkala na svoje okolie.

"Ach," vydýchla a nebola si istá, kde našla vzduch na vydanie takéhoto zvuku. Stáli pri bráne cintorína, kde, pred rokom tejto noci, zmenil Draco Malfoy jej život. Teraz sa k nemu otočila, vystrašená z toho, že nedokázala nájsť žiaden dôvod prečo tam byť.

"Musíme sa, Grangerová," povedal, súčasne prikazoval aj prosil. "Musíme sa s tým všetkým rozlúčiť naraz. Je to takto lepšie."

Nech akokoľvek veľmi vedela, že má pravdu, Hermiona si nebola istá, či je dosť silná, aby vošla na ten cintorín a videla ako veľa, priveľa ďalších kameňov stálo na tom vzdialenom kopci než tam stálo pred dvanástimi mesiacmi. Keby nebolo jeho chladnej, kostnatej ruky zvierajúcu jej ruku, pochybovala, že by mala vôľu urobiť jediný krok, ale v tom dotyku našla silu, o ktorej nevedela, že vlastní.

Keď kráčali cintorínom smerom k tomu kopcu a dubu a hrobom ich padlých, nad nimi sa schyľovalo k búrke, ktorá hrozila chumelicou. Hermiona si to ledva všimla a nevnímala nič okrem toho šedobieleho svahu, kde teraz tak veľa jej milovaných naveky v mrazivom chlade spalo.

Mlčky sa vyštverali na kopec, Draco kráčal trochu za ňou, ale nikdy nie tak ďaleko, aby sa nemohla načiahnuť a dotknúť sa ho. Pomáhalo to, vedieť, že tam je, a väčšmi pomáhalo vedieť, že ju nechával ujať sa vedenia a rozlúčiť sa s tými, ktorých stratila, po svojom.

Hermiona dosiahla hrebeň kopca a stála presne na tom mieste, kde pred rokom kľačala. Hrob Ginny Weasleyovej bol teraz zarastený trávou, ktorá bývala v lete svieža a pekná, ale ona si pamätala na to, keď bol taký čerstvý, že si mohla tú hlinu presypať pomedzi prstami. V jej mysli vždy bude takáto. Pohladila prstami ten kameň a presunula sa k ďalšiemu.

Kľakla si pred najnovší hrob, kameň tak novo vyrezaný, že vôňa čerstvo nalámanej žuly zotrvávala okolo neho. Skoro vždy premýšľala o jeho obyvateľovi na základe vôní, ktoré považovala súčasne za čudné aj za hodiace sa: slabý pach zatuchnutého oblečenia a čokolády, ktorý sa vždy vznášal okolo neho, čerstvá vôňa kvetín na jeho svadbe, tá krutá, medená vôňa smrti, keď ho zasiahol jeden zo smrťožrútov, pretože sa vrhol pred kliatbu, ktorá bola určená pre jeho ženu.

"Tonksová je na tom lepšie," povedala potichu tomu kameňu. "Keď sme jej to museli povedať, nezobrala to veľmi dobre. Ešte doteraz nepochopila, že by si bol hrdý, že si za ňu zomrel, že toto je to, čo by si bol chcel. Jedného dňa, keď si spomenie, že by okamžite urobila to isté pre teba, uteší ju to." Hermiona riskla pohľad na Draca, ktorý potichu rozprával k inému hrobu v rade. "Je to niečo, čoho sa môže držať, ten druh lásky, ktorá pretrvá navzdory skoro všetkému."

Postavila sa a postúpila ďalej po línii náhrobkov, vraviac každému postupne svoje zbohom. Nebola si istá, až kým sa tam nedostala, ktorému hrobu Draco venoval takú pozornosť, ale mala svoje podozrenie. Okamžite sa potvrdilo, keď sa dostala k príslušnému kameňu.

Pod ozdobne vyrezanými písmenami Ronovho mena ležali tucty zvädnutých a vädnúcich kvetín (dokonca i po vojne bolo Weasleyovcov veľa) a jedno ďalšie memento: krabička cigariet. Zistila, že sa usmieva.

"Chýbaš mu," s úsmevom povedala tomu kameňu. "Zo všetkých vecí, ktoré som videla a počula a urobila, toto by asi bola tá posledná vec, ktorú by som niekedy predpovedala. Asi by si sa na tom ohromne zasmial, však?" Jej úškrn zaváhal a načiahla sa rukou, aby sa dotkla toho hladkého, chladného kameňa. "Budem na teba spomínať, Ron Weasley. Budem spomínať na všetkých, ale hlavne na teba."

"Nemyslím, že som ti to povedal, Grangerová," prehovoril Draco z tieňov za ňou. "Ako mi bolo Weasleyho ľúto."

"Nemusel si," zašepkala, stále sa pozerajúc na ten kameň. "Ale pomáha, keď ťa to povedať počujem." Konečne sa otočila, aby sa na neho vážne pozrela. "Nebola som do neho zamilovaná, to vieš, už viacej nie. Neviem, či na tom záleží..."

"Záleží," povedal prudko a potom tichšie: "Záleží." Nastala krátka pauza. "Ale i tak viem, že to, čo ste vy dvaja mali, bolo niečo iné, niečo... vzácne."

Zdalo sa, že posledné slovo zachytil vietor, prehnal okolo Hermiony a roztriasol ju.

"Vzácne veci ma desia," zašepkala. "Videla som príliš veľa z tohto sveta, aby som vedela, že veci, ktoré máme najviac v láske, sú prvé, ktoré sa zničia."

"Potom je lepšie nedovoliť, aby sa niečo pre teba stalo dôležitým?" Bolo to povedané vážne a bez zmeny tónu, ale v jeho očiach bolo zamračenie, ktoré jej povedalo, že ju jej cynizmus rozosmutnil a prinútil báť sa.

"Bezpečnejšie, možno," odpovedala pochmúrne, ale s odhodlaním. "Ale nie lepšie."

"Bezpečnosť je ilúzia," oznámil. "Radšej viem, že som šťastný, než si myslieť, že som v bezpečí."

Hermiona študovala jeho tvár. Bola to tvrdá tvár, príliš chudá. Nahnevaná, vyčerpaná tvár. Niekto by možno povedal, že je desivá vo svojej vyčerpanej zúrivosti. Počas niekoľkých krátkych mesiacov, potom, čo tá pobledlá, rozmaznaná tvár z detstva ustúpila a skôr než vojna vyrezala ten kostnatý, predčasne zostarnutý výraz, ktorý teraz študovala, býval nadpozemsky krásnym mladým mužom, ale už nikdy nebude znova nádherným. Dlhotrvajúci stres a hrôza vyryli niekoľko slabých vrások do jeho čela a trvalú vrásku medzi jeho obočím. Temné kúzlo zohyzdilo jeho líce zubatou jazvou a popálenie od magickej kyseliny sa tiahlo nahor jeho krkom a poprskalo jeho bradu. Jeho oči boli tvrdé ako kremeň a jeho ústa naveky zvraštené do zamračenia s úzkymi perami. V tú osudovú noc pred rokom si myslela, že vyzeral ako anjel a svojím spôsobom stále vyzeral: Miltonov Lucifer po Páde, s chybami a neodolateľný.

Jednou rukou sa načiahla nahor a obkreslila každú vrásku, každú jazvu prstami svojej ľavej ruky, ktoré sami boli pokrútené a väčšinou nepoužiteľné kvôli poškodeniu spôsobenom kliatbou. Pohla sa dopredu a pritlačila svoje pery na tú bielu jazvu na jeho krku, nehlasne ústami vyslovila ´vzácne´ voči znameniu jeho utrpenia a cítila, ako sa striasol.

"Chcem byť šťastná," zašepkala zúfalo, a dokonca jej vlastným ušiam to bol utrápený zvuk, vyhlásenie niekoho, kto túžil po niečom s nadľudskou horlivosťou, ale s rovnakou vášňou veril, že je to za hranicou jeho dosahu.

"Nemyslím si, že môžeme byť šťastní, ešte nie," odpovedal šeptom. "Nemyslím, že to práve teraz v sebe máme a neviem, ako dlho to potrvá, kým budeme dosť celí na to, aby sme ´šťastní´ boli." Stiahol sa späť len dosť na to, aby ju prinútil zdvihnúť hlavu. "Ale práve teraz nie som taký vyľakaný, nie som taký stratený, keď som s tebou. A pre mňa je to dosť."

Bývali časy, kedy by Hermiona nikdy neprijala ´dosť´. ´Dosť´ naznačovalo, že sa zmierila s niečím menším, než by malo byť, že si zvolila spokojnosť pred skutočným splnením, priemernú vec pred výnimočnou. Ten čas už uplynul. Mala dosť ´výnimočného´ vo svojom živote a prestalo sa jej to páčiť. Teraz uvažovala o spokojnosti, o bytí obyčajnou a skoro plakala od toho, ako po tom túžila.

"Dosť," potichu zopakovala. Na chvíľu zaváhala, potom pomaly priložila svoje pery k jeho. Chutil vyprchanou kávou a nádejou a ona cítila, že trochu ďalšej tiaže v jej srdci sa odvalilo, ako kamienky po boku kopca. Raz možno od nej odpadne v lavínach, ale práve teraz tá drobná úľava bola malým zázrakom, ktorý nepovažovala za samozrejmosť.

Jeho šľachovité ruky sa stiahli okolo nej a ona sa skoro strhla bolesťou, aj keď ho bozkávala silnejšie. On ju vždy objímal len o máličko príliš tuho, ako keby sa snažil držať sa jej tak silno a tak dlho, ako bolo možné. Rozumela tomu zmýšľaniu, sama ho cítila a zbytočne premýšľala, koľko času uplynie od konca vojny než prestanú žiť v neustálom strachu, skôr než si prestanú podvedome myslieť, že toho druhého každú chvíľu odtrhnú.

Odtiahla sa od neho, aby sa nadýchla a stretla sa s jeho očami. Bývali vážne a prenasledované, ale keď sa pozeral na ňu, boli pokojné a boli si isté. Cítila sa pokorne, pretože rozumela, že ten pokoj a istota boli vzácne a boli skoro najvyhľadávanejším tovarom v období nasledujúcom po vojne.

"Desíš ma, keď sa na mňa takto pozeráš," povedala mu.

"Prečo?"

"Pretože sa bojím, že som príliš zničená, aby som zaistila, že sa neprestaneš."

Jeho ústa sa znova skrútili v tej chabej napodobenine úsmevu. "Po prvé, nemám potuchy, ako sa na teba pozerám a tak mi prepáč, ak sa ti to nepáči, ale neviem, ako prestať. Po druhé..." Ukročil od nej, ako keby sa jej chcel lepšie prizrieť, uhladil jej vlasy z očí, ako keby chcel jej tvár vidieť jasnejšie. "To, ako sa na teba pozerám, nemá nič spoločné s tým, čo hovoríš, alebo čo robíš, alebo ako zničená si. Jediné, na čom mi záleží, je, že dávam zmysel, keď som s tebou a že keby som zajtra zomrel, chýbal by som ti." Zdvihol jej ruku k perám so svojimi vážnymi očami uprenými na jej a potom vyvolal slzy, ktoré sa rozliali po jej mihalniciach, keď s rovnakou úctou pobozkal zdeformované hánky jej kliatbou zničenej ruky.

"Ja tiež dávam zmysel, keď som s tebou," povedala mu zádumčivo. "Nemyslím, že som niekedy predtým dávala."

"Dávala si zmysel," nesúhlasil s rovnakou vážnosťou.

"Nenávidel si ma," pripomenula mu, mierne podráždená krútiac hlavou.

"Prečo si myslíš, že to bolo?" odporoval. "Pretože som nechápal, ako si mohla byť všetkým, čo ma môj otec učil, že je zlé, a predsa byť tak dobrá, taká správna, taká múdra. Keby si bola hrozná čarodejnica, keby si bola nespoločenská, keby si bola slabá či pokorná, bol by som tebou pohŕdal, ak by som vôbec niečo cítil. Na Rokforte boli tucty iných muklorodených čarodejníc. Ako často si ma videla správať sa k nim tak, ako som sa správal k tebe?" Zastala, aby o tom premýšľala a uvedomila si, že je to pravda. Ignoroval ich, občas robil posmešné poznámky, ale nikdy sa ani nepriblížil k tomu, aby ich napadal tak, ako napadal ju. Cítila, ako sa jej obočie zvraštilo, neistá, či má byť polichotená alebo znova nahnevaná, ale neposkytol jej čas, aby sa pre jedno z toho rozhodla.

"A potom si tam bola ty." Pritiahol jej telo k svojmu, takže musela zakloniť hlavu, aby sa na neho pozrela, aj keď len trošku. "Môj najvznešenejší protivník," vyslovil s takou pokojnou vášňou, že sa striasla. "Rovnaký ako ja a môj protiklad. Dokonca vtedy si ma držala v rovnováhe, pripomínala mi, kto som len tým, že si bola tým, kým si bola. Keď som si pripadal stratený, priviedla si ma späť, udržala si ma pri zdravom rozume. Prečo sme si to neuvedomili?"

"Neuvedomili čo?"

"Že ty a ja sme od nich odlišní. Že ja som nenávidel to, čo si predstavovala ty a ty si nenávidela to, v čo som veril ja, že naši priatelia boli smrteľnými nepriateľmi a že sme stáli na opačných stranách hroziacej vojny, ale že sme.... určovali toho druhého. Vždy som sa mohol na teba spoľahnúť, že budeš mojím protikladom a mojím odrazom. Dokonca vtedy si bola mojím záchytným kameňom, mojou konštantou." Pobozkal ju, s väčšou nežnosťou, s väčšou pokojnou istotou, s akou ju kedy predtým pobozkal. "Je mi tak ľúto, že som si to neuvedomil skôr, že som ti ublížil tak veľmi, ako som ti predtým ublížil."

"Mne to nie je ľúto," povedala vážne a pretože sa na ňu zmätene pozrel, vysvetľovala. "Ja neľutujem, neľutujem nič z toho. Keby bol len jediný okamih z toho odlišný, možno by si sa od nich neodvrátil, možno by si k nám nebol prišiel, možno by On vyhral. Možno by si tu nebol so mnou." Oprela si hlavu o jeho plece. "Mne to nie je ľúto," zopakovala prudko. "Nie je."

"Čo by som dal za to," zašepkal smutne do jej ucha, "aby mne ľúto nebolo."

Stáli tam takto dlhý čas a Hermiona našla niečo, čo ľutovala: že nič, čo mohla kedy povedať či urobiť ho úplne nezahojí, že Draco Malfoy vždy bude, niekde, mučený chybami toho rozmaznaného, naivného decka, ktorým taký krátky čas býval.

"Je skoro polnoc," nakoniec Hermiona povedala. "Mali by sme ísť k tvojej matke. Je správne, aby sme tam boli, keď nastanú Vianoce." Napäl svoju náruč, hoci neprirodzeným, nešťastným napätím.

"Vedľa mojej matky je pochovaný môj otec," stuhnuto oznámil. "A ja ne..." Zmĺkol, ale Hermiona pochopila. Nikdy sa o Luciusovi Malfoyovi nerozprávali a Hermiona si uvedomila, že to nie je kvôli tomu, že by Draco nechcel, ale že nedokázal zniesť vidieť Hermioninu nenávisť k nemu, dokonca aj keby ju otvorene nedala najavo. Dokonca v smrti stál Lucius Malfoy medzi nimi.

"Bol to tvoj otec, Draco," povedala potichu. "A ty si ho miloval. Dnes večer je to to jediné, čo o ňom viem, to jediné, čo potrebujem vedieť." Stisol jej ruku a spolu kráčali dole kopcom, preč od padlých členov Rádu a smerom k pomníkom iného druhu strát.

Na malých mosadzných tabuľkách, ktoré boli všetkým, čo zostalo z Luciusa a Narcissy Malfoyových, bol jemný poprašok snehu. "Milovaný otec," stálo na jednom, "Milovaná matka," stálo na druhom. Podivné a možno správne, že zo všetkých vecí, ktoré títo ľudia počas svojho života urobili, byť milovaní ich dieťaťom bude tým jediným, čím budú naveky pripomínaní.

"Nemám pre ňu žiadne kvety," povedal Draco spoza nej, znel dosť stratene a detsky.

"Ja mám," potichu oznámila Hermiona. Pomaly a uvážlivo zložila retiazku zo svojho krku. V snehovojasnom mesačnom svetle jej prívesok z ruže iskril a svietil.

"Čo robíš?" spýtal sa Draco. Neznel vyplašene alebo urazene, len zvedavo.

"Toto jej vraciam," potichu oznámila Hermiona. Mávla prútikom a tá malá pohrebná tabuľka trošičku vystúpila. Potom sa zjavila malá schránka a ona do nej ten prívesok vložila. Postarala sa, že jeho žiariace diamanty budú otočené dohora, aby zachytili svetlo. Ďalšie mávnutie prútikom a ruža bola zapečatená za sklom.

"Prečo?" spýtal sa Draco. Hermiona sa vystrela a ukročila späť.

"Už ju viacej nepotrebujem," povedala potichu a chytila ho za ruku. "Okrem toho, pozri, čo mi dala." Stisla jeho ruku a on jej akosi zúfalo to stisnutie opätoval.

V diaľke začal zvon vyzváňať polnoc. Hermiona sa oprela o Draca, cítiac sa skoro pokojne.

"Veselé Vianoce, Grangerová," zašepkal jej do ucha. "Ďakujem ti, že si ma zachránila."

"Ďakujem ti, že si ty zachránil mňa," zopakovala mu v prízraku výdychu.

Dlhý čas tam stáli, hľadeli na hroby, ale Hermiona nespomínala na smrť. Spomínala na život a na to, kedy začal ten jej. Podivné, naozaj, že dokázala označiť okamih, kedy začala žiť a podivnejšie, že sa to stalo tam, kde svedkom bola smrť. Ako veľa dlhovala tomuto miestu, dlhovala týmto ľuďom, za to, akým človekom teraz bola a za človeka, ktorý stál vedľa nej.

"Vezmi ma domov, Draco," nakoniec povedala. "Chcem ísť domov."

"Kde je doma, Grangerová?"

Hermiona mala nečakanú vidinu malého, preplneného bytu, s knihovničkami lemujúcimi steny a oknami plnými kvetináčov s kvetmi. Pocítila, ako sa ďalší kúsok hory na jej srdci odlomil a spadol do ničoty.

"S tebou," povedala nakoniec. "Doma je s tebou."

Neodpovedal jej, ani sa jej vôbec nedotkol, ale cítila jeho odpoveď vo vzduchu okolo nej, v tom, ako praskal, ako šepkal, plný života a vášne. Bez slova začal kráčať k bráne cintorína, a ona šla s ním, tak s ním zladená ako príliv s mesiacom.

Kráčali mlčky, a práve keď sa dostali k bráne, začali padať prvé vločky snehu. Bol to jemný sneh, skôr čistiaci než krutý. Zhlboka sa nadýchla a pocítila namiesto hrozby prísľub.

Hrdzavejúce pánty dverí zaškrípali na protest, keď ich otvorili a Hermiona si spomenula na ďalšiu bránu: na bránu do pekla, ku ktorej Cháron viedol prekliatych. "Zanechaj všetku nádej, kto sem vstupuješ," spomenula si, že tam stálo. Ja nie, urputne si pomyslela. Už viacej nie. Prešla tou bránou, späť na stranu živých a cítila sa šťastne a slobodne.

Otočila sa a videla, že Draco stojí presne v tej bráne, ktorá sa kývala vo vetre, a sleduje ju s hlavou naklonenou nabok tým svojím zvláštnym spôsobom. Pozerala sa na neho, ale už v ňom teraz nedokázala vidieť Chárona, tak ako kedysi videla. Hoci možno Danteho: toho pútnika, nie toho básnika. Muža, ktorý zblúdil z cesty a ktorému bola daná druhá šanca. Muža, ktorý pre lásku ženy tak odlišnej a tak od neho vzdialenej ako mesačné lúče od pivničných dverí, prešiel peklom a vyšiel na druhej strane. Načiahla k nemu ruku a on sa jej chytil, škrípanie starej brány sa spojilo so zavýjajúcim vetrom. Nebol to zbor anjelov, ale pre Hermionu to bola hudba: pieseň lásky, nedokonalej a trpiacej.

Snehové vločky padali silnejšie, a Draco s Hermionou boli obklopení závojom bielej, keď kráčali. Ich cesta sa točila na sever, smerom ku kraju búrky a za tými mrakmi mohli vidieť žiariacu, čistú decembrovú oblohu. Hoci bolo po polnoci obloha bola jasná hviezdami a prísľubom. Bola si istá, že pred nimi ležalo ešte veľa temnoty, ale v tomto okamihu tam bolo svetlo a to bolo dosť.

Vůdce a já jsme touto dírou dále 

zpět na svět jasný šli,

tu vyšli jsme a viděli zas hvězdy.

Božská komédia, Dante Alighieri, Peklo, Spev XXXIV.


Odkazy a citáty:

“Milton's Lucifer after the Fall, flawed and compelling. “ – odkazuje na epickú báseň Johna Miltona Paradise Lost (Stratený raj). PP: táto báseň nie je klasické zobrazenie dobra a zla (Satana). Vzbura anjelov je alegóriou anglickej revolúcie a Satan je skôr hrdinom, ktorý sa vzoprel vyššej moci. “je to veľkolepý obor nezlomnej odvahy a múdrosti, hrdý vodca vzbúrených anjelov“.

"You were my touchstone, my constant." - Quote, Fox Mulder, The X-Files. Presný preklad sa mi nepodarilo nájsť.

"'Abandon every hope, who enter here." - The Divine Comedy of Dante Alighieri, Inferno, Canto III. Preklad od p. Pilaře: “NADĚJE ZANECH, KDO MNOU UBÍRÁ SE!“ Preklad od p.Vrchlického: „NECH NADĚJE, ČÍ NOHA SEM SE ŠINE!“

"As different and distant from him as moonbeams from cellar doors" – odkaz (a naozaj len inšpirácia) na film Donnie Darko (2001), v ktorom učiteľ(ka) vysvetľuje, že “Tento slávny jazykovedec kedysi povedal, že zo všetkých fráz v angličtine, zo všetkých nekonečných kombinácii slov v jej histórii, je Cellar Door (pivničné dvere – dveře do sklepa) tou najkrásnejšou”. PP: Netuším osoby, film som nevidela.

Ako vždy, všetky odkazy k Cháronovi, Dantemu alebo inej podobnej mytológii sú prevzaté z Danteho Pekla.

PP: Existujú minimálne dve anglické verzie prekladu tohto diela (bolo napísané v latinčine). Autorka cituje z toho novšieho.

Len pre zaujímavosť (posledné verše zo spevu XXXIV., z ktorých časť je použitá v závere):

Staršia verzia:

The Guide and I into that hidden road
Now entered, to return to the bright world;
And without care of having any rest
We mounted up, he first and I the second,
Till I beheld through a round aperture
Some of the beauteous things that Heaven doth bear;
Thence we came forth to rebehold the stars.

Novšia verzia (použité slová sú zvýraznené):

My guide and I came on that hidden road
to make our way back into the bright world;

and with no care for any rest, we climbed-
he first, I following- until I saw,
through a round opening, some of those things
of beauty Heaven bears. It was from there
that we emerged, to see- once more- the stars.

Preklad od p. Vrchlického:
Tou skrytou cestou dál pak jsme se brali
já s vůdcem svým a po ten pochod tuhý
ni odpočinku jsme si nepopřáli.
Vždy výš a výš, on první a já druhý,
až dírou kulatou, zas jako vezdy
mi kynuly v své kráse nebes luhy.
Tu vyšli jsme a zřeli jsme zas hvězdy.

Preklad od p.Pilaře:
Vůdce a já jsme touto dírou dále
zpět na svět jasný šli
a nepopřáli
si k odpočinku ani chvilky malé.
On prvý, druhý já jsme výš se brali,
dokud jsem věci krásné nad podjezdy
nebeské báně neshléd' průrvou skály;
tu vyšli jsme a viděli zas hvězdy. 

Existujú ešte dva české preklady a minimálne jeden slovenský, ale tie sa mi nepodarilo získať.