Archív prekladov z hpkizi.sk




Úvod k poviedke



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.



Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

Autorkina poznámka: Príbeh sa odohráva v Clonakilty, malom prímorskom mestečku v Co.Cork v juhozápadnom Írsku. Môžete ju brať ako jednorazovku alebo poviedku o šiestich kratučkých kapitolách.

Ocenenia: Poviedka získala prvé miesto Best Angst 2008 a druhé miesto Best Romance 2008 v kategórii do 6000 slov.  

Poznámka prekladateľa: Ďalšia z poviedok, čo ma upútala svojim štýlom a spracovaním. Nemá za cieľ nič iné, len vám spríjemniť čakanie na záver iných poviedok.


Kapitola 1. Povinnosť zabúdania



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.



Kapitola 1 Povinnosť zabúdania

Jeden rok.

Jeden rok a tri dni, ak máme byť presný, a on na ňu musel znova zabudnúť každučký jeden z týchto dní. Musel na ňu zabudnúť mnohokrát každý deň.

S každým závanom vetra na jeseň sa na ňu pokúsil zabudnúť.

A potom s každou snehovou vločkou, ktorá sa mu rozpustila na líci.

A na jar sa mu posmievali nové steblá trávy.

Ale leto... v lete v jeho mysli bežala pieskom, smiala sa a utekala od neho, aby spadla do mora. Jeho pamäť nedovolila letu odísť.

Hoci naň naliehal, videl ju vytratiť sa s prílivom, zakaždým keď si pomyslel, že je slobodný, vrátila sa, aby do neho znova narazila. Neúprosne. Nádherne.

A teraz, vidieť ju znova, neočakávane, v jej bavlnených šatách s okrajom zovretým v ruke, zelenou slanou vodou víriacou okolo jej chudých nôh, nechal sa stiahnuť nadol.

Sledoval, ako vyzerá ponad prázdne more a premýšľal, či vo svojej mysli je späť v Londýne. S ním. Bola v ich teplom byte, v tej príliš malej posteli, ktorú sa nekázali prinútiť nahradiť, so slnkom, ktoré jej prúdilo po tvári a z ktorého žiarili jej kučery?

A čo tu robila? Táto pláž bola jeho, aby zabudol. Ten deň, keď odišla preč, sa stala jeho a jeho samotného. Jeden rok a tri dni odvtedy, čo ju nezastavil. Odvtedy čo ´je mi to ľúto´ nestačilo.

Posunkom márnosti pustila zhúžvanú látku, ruka jej ochabnuto ovisla pri boku. Roztopašný vánok rozhodil jej kučery do vzduchu a on náhle znova zabúdal na to, ako sa jej kučery rozstrapatili, keď bola nad ním, keď sa jej prsia dvíhali a líca ružoveli.

Bavlna sa lepila zozadu na jej lýtka, keď voda poklesla a sťahovala premočenú látku do mora a potom, s náhlym pohybom späť, spôsobila, že sa zhúžvala na jej holeni.

A potom kráčala preč, plahočila sa skrz ťažkú vodu pri svojich členkoch a on znova zabúdal. Zabúdal na to trhanie vo svojej hrudi, keď sa naposledy díval ako odchádza.

***

Kým sa opieral o jasne modrú zárubňu, skopol vrstvu piesku z členkov. Toto zelené miesto, s jeho vyjazdenými cestičkami a bacuľatými starými ženami v žiarivých sukniach so šťastnými úsmevmi vrhalo všetko do ostrého kontrastu. Vďaka tomu bola jej neprítomnosť prenikavejšia.

Pamäť je krutá.

Nikdy sa nevzdala. Nikdy.

Hodiny neskôr v temnote, stále sediac v starom kresle pri okne, zízal na prehadzujúce sa more, prehadzujúce sa znova a znova a znova a znova.

To more bolo ako jeho spomienky. Vytrvalé, nemilosrdné, nádherné.

Teraz, jej nečakaný návrat, fyzický dôkaz jeho straty, priniesol so sebou spomienku na sklamanie v jej medovo sfarbených očiach. A nemyslel si, že na to niekedy zabudne.

Prišla sem, pretože bolo leto a v lete sem vždy chodievali? Znova prežívala tie teplé dni a týždne, ktoré tu každý rok trávili, v tejto malej chalúpke z omietnutého kameňa? Boli tieto slnkom vybielené skaly a piesok návykom, ktorého sa nedokázala zbaviť, presne tak ako ten plážový domček, každá prasklina naplnená ňou boli návykom, ktorého sa  nedokázal zbaviť on?

Pomyslel si, že tu boli najšťastnejší a možno to je dôvod, prečo odtiaľto vôbec neodišiel. A možno kvôli tomu sa nedokázal vrátiť do Londýna, kde sa zdalo, že každá ulica a aleja viedla do ich útulného bytu. Teraz mu bolo jasné, že vždy mávali k sebe najbližšie v malých priestoroch, kde sa jej mohol nadychovať a jeho ruky nemuseli zájsť priďaleko.


Kapitola 2. Drsné kamene



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

 



Kapitola 2. Drsné kamene

Týždeň prešiel a on ju stále znova nevidel. Začal si myslieť, že bola zjavením. To by ju vysvetľovalo. To, že v skutočnosti v tom mori tam nestála ona. Len nejaká siréna, aby utopila námorníkov.

Dodržiaval svoju rutinu, bál sa ju hľadať, bál sa dúfať. Navštívil ten novinový stánok presne tak, ako to robil vždy. Kúpil si kávu pri vozíku a porozprával sa s mladým mužom, ktorý nechcel byť roľníkom ako jeho otec. Posadil sa na tú istú lavičku pri kanáli a prečítal svoje noviny.

Každý pondelok a štvrtok vyšiel na kopec. A tak ako to robil vždy, zastavil v polovici, v tieni malého citrónovníka a vyzeral na more.

Po prvý raz, čo videl more z takejto výšky, to bolo s tým starým mužom. Tým starým, zvráskaveným mužom so soľou a pieskom zažratými do jeho pokožky, ktorý im vnikol do ich životov.

Pod tým citrónovníkom, teraz sám, zabúdal na ňu, s pred rokov, stojacu pri ich kuchynskom okne a ručne krájajúcu zeleninu. Zabúdal na ten utajovaný úsmev, ktorý mala, keď vrčal a sťažoval si na toho dotieravého starého muža so silným prízvukom, ktorý ich nenechal na pokoji. Mal pocit, ako keby bol vystavený nejakému neznámu ťaženiu, v ktorom ho vždy vrhlo dohromady s tým starým mužom. Dva drsné kamene v pohári, narážajúce jeden o druhého a on nemohol uniknúť.

V tom čase chápala, že potrebujú jeden druhého. Ten starý muž bol tým otcom, ktorého mal mať. Ktorý ho otravoval, kládol mu otázky a staral sa o neho. Bol ako oceán, večne postupujúci, narážajúci do skál, presakujúci do trhlín. A skôr než si to uvedomil, ten starý muž mu vsiakol do srdca.

Dvakrát týždenne sem kráčali. Ten starý muž pomaly a krívajúc, popri starodávnom cintoríne, kde bol teraz pochovaný, popri pouličných predavačoch po stranách cesty, popri opustenej továrni a roztrúsenom stáde oviec.

Vždy počúval, keď ten starý muž rozprával svoje historky, zapĺňal tie diery a vťahoval sám seba do tých scén. A potom bol na rade on, aby rozprával, keď mu ten starý muž kládol tisícky otázok, o ktorých nechcel premýšľať. Bola jeho matka krásna? Vedel si spomenúť na jej úsmev? Aké bolo počasie tam, kde vyrastal? Mohli tam rásť rajčiny? Aký bol jeho otec? Dokázal si spomenúť na úsmev svojho otca? Videl ho niekedy?

Tá cesta bola pomalá a on nebýval ochotný, ale nakoniec otvoril tie rany a vyliečil ich. Keď ten starý muž pred dvoma rokmi zomrel, v jeho srdci sa vyrezala nová rana. Rana taká hlboká ako chladné more a on sa okolo nej uzavrel, ukryl ju. Nevpustil dovnútra vietor a chlad a soľ a s nimi nevpustil dnu ani ju.

Sústredil oči na obzor, kde sa obloha a more stretali a splývali. Pokúsil sa určiť, kde to splynutie začalo, ale stratil sa v tej hmle. Keby bývalo jasno, čiernobielo... keby bol niečo urobil, keby dokázal pochopiť, mohol to napraviť, mohol jej zabrániť, aby odišla. Sústredil oči na nejasný horizont a pokúsil sa znova.

Zakaždým, keď podnikali svoju cestu, ten starý muž sa zastavil na tomto mieste. Občas hovoril o meste a občas o mori. Raz rozprával o svojom synovi, s ktorým nehovoril dvadsať rokov. Ale zvyčajne len vyzeral na vodu, stratený v myšlienkach, na inom mieste.

Raz ukázal ten starý muž na čierny, skalnatý ostrov, ktorý narúšal horizont. Svojím ťažkým prízvukom povedal: "Ten ostrov býval kedysi našou súčasťou. Ale prišlo more, pomaly a plazivo a kým si to ten ostrov uvedomil, plával vo svojom zármutku. Príliš uťahaný, aby bojoval. A teraz je sám a nikto ho nenavštevuje."


Kapitola 3. Prechádzka s duchmi



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

 



Kapitola 3.  Prechádzka s duchmi

Prenasledovali ho. Tým si bol istý.

Len zízal na to, čo muselo byť jej duchom, keď utekala po ulici pred starou vládnou budovou s rukami plnými papierov, desať dní po tom, čo ju videl stáť v mori.

Tento druhý raz bolel viac než ten prvý. Bola to ďalšia scéna na pridanie k jeho bohatému a nekonečnému filmu o nej. Ďalšia scéna k zabudnutiu. Teraz musel zabudnúť na ňu a na jej ducha a čudoval sa tomu chatrnému ľpeniu na realite. Ale horšie než strach zo šialenstva, keď ju sledoval napravovať si tie papiere, bola myšlienka, že jej duch tu bol, aby pracoval a nie aby ho prenasledoval.

Ten duch zastal pred malou reštauráciou presne na druhej strane ulice od miesta, kde on stál ako prikovaný. Oddeľovala ich jedna prázdna ulica a dva chodníky a na tri sekundy zabudol dýchať.

Betón chodníka sa skoro pod jeho nohami uvoľnil, keď začul jej hlas znova po prvý raz za tristosedemdesiat osem dní.

Triasla si rukou s malou skupinkou ľudí a usmievala sa a potom podržala dvere, kým všetci vošli dnu pred ňou. Absurdná otázka, či reštaurácia toho ducha obslúži, sa vymazala, keď sa zrazu otočila, tesne predtým ako vošla a pozrela sa priamo na neho.

Bola skutočná. Bola tu a bola skutočná a on mal pocit, ako keby padal pod vodu neodpúšťajúceho mora.

***

Keď ju uvidel po tretí raz, bolo to na trhu a jej ruky boli plné zeleniny a pomarančov. Sledoval ju, ako rozjíma nad kyticou malých modrých kvetov, ako keby to rozhodnutie malo zmeniť smer jej života. Kúpila si jednu stonku.

Nezábudky. Musel sa usmiať na tou iróniou, keď ju sledoval, ako kladie tie modré kvetiny na pomaranče. Nezábudky, ktoré mu pripomínali jej ružolícu tvár rozosmiať sa nad niečím, čo povedal, keď sa v inom lete predierali preplneným trhom, jej ruky obťažkané množstvom vlčieho maku a jej šťastný úsmev, ktorý prekonal všetky ostatné.

Vzhliadol nahor, aby zistil, že jej oči sú uprené na neho a on mal pocit, že ho prišpendlili na mieste. Nebol si istý, či sa usmieva, ale dúfal, že áno. Chcel sa pohnúť vpred, aby s ňou tentoraz prehovoril, aby počul jej hlas zblízka, možno aby ju znova cítil. Ale tie nutkania uviazli na spodku jeho lebky, vírenie elektriny, ktoré mu pripadalo ako tisícka malých ohňostrojov, špendlíky, ktoré pichali po jeho krku a ramenách. A potom sa pohla smerom k nemu a keď sa priblížila, jej plachý úsmev zvieral a zahrieval jeho telo.

"Ahoj," povedal a teraz vedel, že sa usmieva.

***

Každý krok, čo urobil, keď ju odprevádzal späť do prenajatej izby, bude musieť byť zabudnutý.

Každá nepravidelná dlažobná kocka, každé buchnutie jej plnej tašky do jeho ruky, každé jej uhladenie prameňa vlasov zo svojej tváre. Bude musieť zabudnúť na tieto veci. Možno zajtra alebo by to možno mohlo počkať pár dní. Práve teraz sa vznášal vedľa nej. Čajka spočívajúca na vlnách oceánu.

Rozprávala o svojej práci, o svojej rodine a o Londýne. On hovoril o tom malom meste, ktoré obaja milovali. Povedal jej o obchodoch, ktoré zatvorili a o nových, ktoré otvorili. A ona sa usmiala, keď jej povedal, že kníhkupectvo pridalo ďalšiu miestnosť.

Zostala tichá a zamyslená, keď jej povedal, ktorí mladí milenci sa vzali a ktorí šli proti prianiam svojich rodičov a ktoré páry sa oddelili, aby presedlali na iné páry.

Povedal jej o ľuďoch, ktorí sa odsťahovali, o mladých, ktorí mali zbalené a čakali, pripravení odsťahovať sa do mesta. Akéhokoľvek mesta. Ďaleko od oceánu, kde by mohli uniknúť neustálemu narážaniu vĺn a zvuku prázdna ustupujúcej vody.

Bol opatrný, aby nehovoril o sebe, o nich, čo bolo ľahké, pretože nechcel dúfať. Bude musieť pridať nádej na hromadu vecí, na ktoré potreboval zabudnúť.

Prenajatá izba sa objavila príliš rýchlo a oni dlho zotrvali pri jej bráne, dokonca aj potom, čo im zo zahmleného nočného vzduchu začali cvakať zuby. Oprel sa o obielenú kamennú stenu, kde jej prsty kreslili nepravidelné vzory, ktoré sa pokúšal rozlúštiť. Po dlhej chvíli, keď mu došli výhovorky, sa jeho ruka načiahla, aby ju nežne chytila na nadlaktí a potom skĺzla po hodvábnej holej pokožke pri jej lakti.

"Dobrú noc," povedal jej. Neurobil žiadne plány, že sa zajtra stretnú.

Pomaly kráčal vlhkou nocou, kráčal okľukami k tej malej chalúpke. More znelo vzdialené, ako keď ho počúvate v mušli priloženej k uchu. Chcel ľpieť na tejto surrealistickej noci tak dlho, ako mohol. Aby ešte trochu odložil to zabúdanie.

Spola skrytý vo vrstve hmly zistil, že stojí pred hrobom toho starého muža. Prišiel sem, až keď sa povinnosť zabúdania stala príliš náročnou. Keď si chcel spomenúť na jej ruky, ktoré ho objímali a jej ospalé ranné úsmevy, ten starý muž bol tu, čakal na neho, dával mu povolenie, dokonca aj keď si ho nedokázal dať sám.

Keď tam teraz stál, mrznúci a mlčanlivý, spomenul si, ako tu stála tiež, s ustaranými vlhkými očami a s hŕstkou čiernej zeme vo svojej bielej ruke. Teraz chápal, že toto bol ten deň, keď sa to zabúdanie začalo. Nebol to ten deň, keď odišla. Nie, bol to tento deň, keď začal zabúdať na dary, ktoré stále mal. Deň, keď začal zabúdať umožniť jej, aby ho milovala.

Xxx7


Kapitola 4. Spodné prúdy pamäte, ker ríbezle krvavej



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

 



Kapitola 4. Spodné prúdy pamäte, ker ríbezle krvavej

Prešli tri dni, než ju stretol znova. Tentoraz cez veľké okno kaviarne, kde sedela v rohu a čítala. Na chvíľu stál vonku, zaujatý tým, ako sa strácal jeho vlastný odraz tam, kde začínala jej.

Jeho oči si všimli zamračenie na jej tvári, ktoré sa zjavilo vždy, keď sa sústredila. Zabolelo ho srdce, keď to znova videl, pretože toto sa mu podarilo zabudnúť.

Vo vnútri ju vyplašil, ale ten prekvapený úsmev, ktorý sa jej rozlial po tvári bol srdečný a úprimný a jeho srdce zabolelo novým a odlišným spôsobom, keď sa samo hádzalo o jeho hrudný kôš. Ako keby sa príliv pokúšal nasledovať mesiac.

Neskôr si uvedomí, že toto bol okamih, keď začal znova dúfať.

Vďaka tomu nárastu v jeho hrudi bolo ťažké hovoriť, či premýšľať, keď kráčali bez cieľa na mysli. Ich rozhovor bol neohrabaný. Chýbala mu tá ľahkosť, ktorú mali v ten deň, keď ju zbadal na trhu s pomarančmi a nezábudkami. Ale bol tiež vzrušujúci a plný desivých možností.

On nechcel navrhnúť cieľ. Nechcel jej poskytnúť nejakú výhovorku, aby odišla. Tak len stále kráčal vedľa nej, kradmo zachytával tú červeň na jej lícach.

Každý obchod, ktorý kedysi navštívili spoločne, každá diera na stene reštaurácie, ktorú milovali, tie lisselandské záhrady, ktoré kedysi obdivovali držiac sa za ruky, keď teraz okolo nich prechádzali, jeho žalúdok sa skrúcal ešte viac a vďaka tomu túžil cítiť jej ruku znova vo svojej.

Keď si uvedomil, že sa vyštverali na kopec k ruinám starého opátstva, kde sa kedysi milovali pod kerom ríbezle krvavej, zrazu sa zúfalo chcel otočiť. Ale ona sa usmievala. A jej ruka sa trikrát obtrela o jeho. A raz sa potkla a on ju vyrovnal rukou na jej drieku. A za to stálo čokoľvek.

Mlčali, keď sa blížili k bledej rozpadajúcej sa kamennej budove a on bol rád, pretože bolo treba všetko jeho úsilie, aby nedovolil tej spomienke prísť. Ale keď sa za rohom zjavili záhrady, prehral svoj boj.

Štrkom vysypaná cestička sa zúžila a priviedla ju bližšie. Prinútila spomienky silnejšie naraziť do jeho vôle. Priblížili sa k ohybu tej cesty a on zadržal dych a uvažoval, že možno aj ona.

A potom boli tam a jeho strhol spodný prúd jeho pamäte.

Spomenul si na všetko. Ako ho obišla, usmievavá, rozpustilá a hanblivá súčasne. Jej šaty medovej farby flirtovali okolo jej kolien. Zatiahol ju pod plne rozkvitnutý ker ríbezle krvavej. Bozkával ju. Bozkával ju. Ochutnával jej krk. Stiahol jej ramienka, aby odhalil jej prsia. To, ako sa pokúsila ukryť pred výhľadom z cestičky a to, ako ju vrátil späť, nemá odvaha prešla medzi nimi.

A potom ležala na zemi. Jej prsia biele a mliečne voči sviežej tmavej tráve. Škvrnky slnečného svetla a tri malé červenoružové kvety, ktoré dopadli na jej hruď. Ako keby šperky, ktoré boli úbohou konkurenciou jej ružovým bradavkám, vztýčeným a siahajúcim nahor, dychtivým po jeho ústach.

Bledožltá sukňa zhrnutá na jej páse. A jej kolená sa mu otvárali ako krídla motýľa.

Na to všetko si spomenul. Tú sviežu vôňu trávy, ten zvuk ich stonov zmiešaných s vánkom, tie rozdrvené kvety lepiace sa na ich vlhkú pokožku.

To všetko. Spomenul si na to všetko.

Opatrne na ňu pozrel, keď stála hneď vedľa neho, a mohol podľa farby na jej lícach a krku povedať, že si na to tiež spomenula.

Nastal dlhý okamih, keď tam stáli pozerajúc sa jeden na druhého, obaja začervenaní rozpakmi, až kým nepovedal jej meno a to vyšlo von priškrtené a ťažké a viselo vo vzduchu medzi nimi.

Na jednu blaženú sekundu si pomyslel, že zazrel niečo ako túženie, či túžbu či dokonca ľútosť v jej očiach. Ale potom sa rýchlo otočila, aby sa vrátila k tej hore.

Srdce mu ťažko, hrozivo tĺklo v hrudi po celú cestu nadol, keď ju nasledoval, sledujúc jej únik. Mal pocit, ako keby bol na kraji pustého ostrova, ako keby bol drvený o čierne skaly tým krutým zeleným morom, ktoré napĺňalo jeho pľúca slanou vodou.


Poznámka: The red currant tree - http://www.crz.sk/new/rastlina_typ8.php?KAT_CISLO=224736&ID=33&tbl_name=okrasne_2

Česky: meruzalka krvavá.


Kapitola 5. Prekročenie Veľkého rozvodia



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

Poznámka: Autorke došli obrázky, každý nápad je vítaný.  



Kapitola 5. Prekročenie Veľkého rozvodia*

Desať centimetrov. Desať centimetrov a skoro prázdna fľaša vína bola celým priestorom medzi nimi. Len jeden deň odkedy utiekla po tej hore, a on teraz sedel pri vlhkej stene malej fontány uprostred prázdneho námestia. Bolo neskoro, dokonca sa blížilo ráno, a on sedel vedľa jedinej veci, ktorú chcel najviac na svete. S len jednou fľašou a desiatimi centimetrami medzi nimi.

V tom malom priestore mohol cítiť to jemné teplo vyžarujúce z jej ruky, ktoré ho zahaľovalo, hladilo ho a lákalo ho. Ten príjemný šum vína, a jej tepla, zmiešané s náhlym a burácajúcim zvukom vody za jeho hlavou a jemu bolo jasné, že týchto desať centimetrov bude najťažšie prekročiť.

Potom bol v jeho hlave ten starý muž, za veterného dňa pred rokmi, keď títo dvaja muži prechádzali cez toto námestie. "Vďaka zvuku tejto fontány môžeme hovoriť a vôbec nemusíme nič povedať, pretože nás aj tak nikto nebude počuť."

Načiahol sa po tej fľaši súčasne, keď ju ona pustila a keď sa jeho prsty obtreli o jej, dych sa mu zachytil v hrdle. Potom sa niečo zmenilo, zmätený obzor sa náhle vyčistil a mohol presne vidieť, kde končí more a začína obloha.

Jeho odvaha a jeho túžba a zúfalstvo po nej sa zhromažďovali v jeho hrudi ako zdúvajúca sa vlna chystajúca sa k vrcholu a vedel, že dnes večer jej povie všetko.

Kvôli nej. Kvôli tej nepatrnej nádeji na toto, na prehlásenie tohto za svoje vlastné, povie jej všetko, čo nosí na srdci. Otvorí tie rany a obnaží ich a vie, že ich nikdy nebude schopný znova zavrieť.

A urobil to.

S váhavými začiatkami a nepríjemnými stredmi, povedal jej to.

Hoci mal podozrenie, že už to vedela, povedal jej, že chcel byť milovaný svojím otcom. A o tej láske, ktorú chcel - potreboval - od svojej matky, lásky, z ktorej zachytil len záblesky.

Povedal jej o láske toho starého muža. O tej diere, ktorú cítil, keď ho stratil. A o tom, ako bol príliš požieraný svojím vlastným zármutkom, ako ten ostrov, aby požiadal o pomoc, aby požiadal o lásku. O jej lásku.

Sedela mlčky, načúvala, s očami otvorenými a vrelými a nežnými, keď jej rozprával o svojich odhaleniach, o tom, čo sa naučil. Dokonca aj keby bolo pre nich príliš neskoro, dokonca aj keby sa nemohol vrátiť a zastaviť sa predtým, ako sa pred ňou uzavrel, dokonca aj keby ho nemohla znova milovať, chcel, aby vedela, že sa nakoniec poučil.

A keď skončil, keď sa otvoril, nechránený pred tou nocou a pred ňou, povedal jej znova, že mu je to ľúto.

Nechal ruku opretú o prázdnu fľašu stojacu v strede desiatich centimetrov medzi nimi, v polovici, so srdcom v hrdle a požiadal ju len o jedinú vec. O odpustenie.

Búšenie fontány bilo v jeho ušiach, a on zatvoril oči a čakal na jej odpoveď, ak vôbec odpovie. A keď odpovedala, s prstami prechádzajúcimi po jeho, sotva dýchal, bál sa prebudiť a zistiť, že sa ho v skutočnosti nedotýka. Ale potom ho chytila za ruku a obalila svojimi, a jej pery boli na jeho hánkach, a na jeho prstoch, a on sa ponáral do pokojného mora, kde si chcel pamätať všetko.


*Great Divide (Veľké rozvodie) – resp. Continental Divide (Kontinentálne rozvodie) je názov pre hlavné rozvodia, ktorými sú rozsiahle horské chrbty oddeľujúce dve povodia (voda z každej strany tečie opačným smerom)


Kapitola 6. Spomínanie



Medzi zabúdaním a spomínaním

Preklad: Jimmi

Autor: ilke

Art credit: ilke

Stav: Zaslaná žiadosť o súhlas

http://www.grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=2024

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-18

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Zhrnutie: Love story pri mori pre dynonugget. More je ako jeho spomienky. Vytrvalé, neodpúšťajúce, nádherné.

 



Kapitola 6. Spomínanie

Láska poskytuje jedine jednu odpoveď a tou je ÁNO.

Každej obave, ktorá žobre, aby sa jej čelilo.

Každému túženiu po súhlase, potrebe mať význam.

Prianiu srdca, aby si ho vážili, dokonca keď ukazuje svoje rany a jazvy.

Láska vravieva áno.

Keď sa s ňou trmácal tým bledomodrým úsvitom, strach a nádej bubnujúce v jeho ušiach, keď stáli pri jej bráne a ona pritlačila dlaň na jeho tvár a jej oči boli jasné a plné a vrelé, láska povedala áno.

Dni neskôr, keď stáli na cintoríne a ona si preplietla prsty s jeho, láska povedala áno.

Slnečné popoludnia, keď sa smiali nad pollitrami Guinessa, keď sa dotkol jej krku či ucha a ona sa trochu začervenala, láska povedala áno.

A keď konečne prišla do tej chalúpky, a tá si povzdychla úľavou, ako keby na ňu čakala, držala jej miesto, kým sa nevráti, láska povedala áno.

Teraz chápal, že neexistoval žiaden iný smer, ktorým sa mohol vydať. Žiadna alternatívna cesta, ktorá by viedla niekam inam. Presne tak ako more môže byť jedine morom, jedinou odpoveďou, ktorou mu láska mohla dať, bola ona.

Dnes večer jeho odpoveď stála pri otvorenom okne v tmavej spálni, ich spálni, ohraničená ostrými modrými krivkami mesačného svetla a hľadela von na čierny oceán.

Mať ju tu, v tejto izbe, v tejto tme, bolo pripomienkou každučkého razu, čo tu boli predtým. Zakaždým ju pri otvorenom okne pobozkal, zakaždým, či si ju vzal oproti stene či ležiacu pred ním, hostina, ktorá sa mala vychutnať.

Vďaka spomínaniu na tieto veci sa cítil zúfalý a boľavý, jeho prsty túžili, aby dokázali pravdivosť týchto spomienok. Cítil, ako sa tomu poddáva, prechádza cez izbu, jeho srdce bije silno - strachom, túžbou, radosťou – to všetko búchalo o jeho hruď, keď prikročil zozadu za ňu.

Noc pred ňou bola tichá a pokojná. Visela ťažká vo vzduchu okolo neho. Čakanie. Dokonca sa zdalo, že more zadržalo svoj dych.

Sklopil zrak. Zase desať centimetrov a ten priestor medzi jej chrbtom a jeho hruďou prekypoval elektrinou. Zatvoril na chvíľu oči, nechal tie malé iskričky zapáliť sa a vybuchnúť voči sebe a spomínal ako dýchať. Dnu. Von. Dnu. Von.

Ako ohromná rastúca vlna, rastúca vyššie a vyššie, nakoniec sa nedokázal zadržať dlhšie a jeho ruka prešla zľahka ponad jej bok, aby ju pritiahla k nemu, kým sa jeho druhá ruka presunula do kučier, aby odhalila jej krk.

Potom boli jeho pery na nej, pomaly sa posúvali, nakoniec, ponad tú hodvábnu, jemnú pokožku na jej krku. Naklonila hlavu, aby mu umožnila prístup a on sa prisal na miesto tesne pod jej uchom, kým rukou skĺzol dole na jej brucho a pritiahol si ju k sebe silnejšie, čím ju prinútil zastonať.

Ten zvuk ho zaplavil, potvrdil každú spomienku, ktorú na tento zvuk mal, jeho srdce sa rapídne zrýchlilo, keď ju otočil s priškrteným povzdychom a zajal jej ústa svojimi. Povedala áno. Oboma rukami ju držal za tvár a vydržal tak, kým plienil jej ústa, udierajúc jazykom na jej a cítiac, ako sa ňou sám napĺňa, nadúva ako ten oceán.

Vlna dosiahla vrcholu a skoro okamžite sa vrhli do búrlivého mora.

Chystal sa s ňou pomilovať. A potom to chcel urobiť znova. A potom čo sa vyspia, znova sa s ňou pomiluje.

A potom bol na nej, prenikol do nej, ponoril sa do bezodného mora, hlboko a pomaly, hlboko a pomaly, hlboko a pomaly. Topiaci sa. Pomaly. Nádherne.

Nakoniec to more vypustilo výdych, ktorý zadržiavalo v ohromnom drsnom povzdychu, keď sa na ňu zrútil, pritiahnutý nadol rukami ovinutými okolo neho a padajúci do jej nežných bozkov a jej prejavov lásky.

Tuho ju objímal, šepkal jej, opakoval tie posvätné slová medzi bozkami a potom sa s ňou znova pomiloval.

Hodiny neskôr ležal bdiaci, vyčerpaný a rozjarený, a spomenul si na posledný krát, keď stál s tým starým mužom v tieni citrónovníka a vyzeral na more.

"Ten ostrov je stále spojený s touto zemou, dokonca aj keď na to zabudol," povedal vtedy. "Myslím... áno, myslím, že jedného dňa nájde svoju cestu domov."

Sledoval ako spí, jej telo schúlené do jeho a jej vlasy v nemom výbuchu okolo jej hlavy a vedel, že on svoju cestu domov našiel.

A teraz, keď zatvoril oči, zabúdal znova. Zabúdal na jeden rok a tri dni bez nej.

KONIEC.


Tak dúfam, že vám táto drobnosť spríjemnila čakanie na záverečnú kapitolu Náramku (potom už len epilóg) a správne vás naladila. To bol jej cieľ. Ďakujem všetkým za prečítanie.