Archív prekladov z hpkizi.sk




Úvodom



Úvodom

Ahojte, mám pre vás novú poviedku. Nejde o preklad, ale o poviedku od autorky Lostt. Okrem toho, že je krásne napísaná, mala by vynahradiť ten viac než mesiac, čo na preklady nebudem mať čas. A je dokončená. Od polovice júna mám ale v úmysle pokračovať. 



Takže o čom je?

Citujem: "poviedka zobrazujúca život Hermiony Grangerovej ako dvadsaťdeväťročnej majiteľky najznámejších anglických novín Lekcie. Už 6 rokov si Hermiona udržuje so svojím okolím iba veľmi vlažné vzťahy a je známa svojou prísnosťou a ctižiadostivosťou. No život sa jej začne obracať hore nohami, keď sa do mesta prisťahuje muž, ktorého si kedysi mala brať a zamieša sa do deja aj pán minister.
Ako sa Hermiona prepracuje svojimi spomienkami (ktoré budú poviedku neustále sprevádzať) na nehodu, ktorá ju takmer pripravila o život a zásadou nezdržovať sa niečím, ako je láska?
Na knihu nenadväzuje, ani ju nespomína, zmenila len fakty zo sedmičky. Postavy: Hermiona Grangerová, Harry Potter, Ron Weasley, Draco Malfoy a ďalší. A je to(ako prekvapene badám na svojich poviedkach) zase romantika, no bude prikoreňovaná i občasnou psychologickou, temnou a možno aj humornou stránkou."

 

UPOZORNENIE : autorkou a vlastníkom tejto poviedky je Lostt. Akékoľvek kopírovanie z týchto stránok bez jej súhlasu je zakázané.  Všetky obrázky označené © Lostt patria jej a nesmú byť bez tohto označenia šírené ďalej.

© Lostt

Ak sa pýtate, prečo ju uverejňujem na svojich stránkach, tak odpoveď je, že keď niečo fakt dobré (inak povedané, urobilo mi radosť), tak si to zaslúži, aby sa tomu venovala dostatočná pozornosť. Stačilo by uviesť link, ale takto sa s tým môžem pohrať sama.


Kapitola 1. Lekcie



Kapitola 1. Lekcie

Mladá žena sedela v prázdnej miestnosti a pozerala sa von z okna. Jej pracovný stôl bol plný rôznych pergamenov a papierov, útržkov novín a kníh. Sedela v pohodlnom kresle tmavočervenej farby, biely rolák obopínal jej telo, ktoré sa trochu chvelo. Tmavá sukňa asi po kolená jej jemne viala.


Jeden neposlušný prameň vlasov sa jej uvoľnil z prísneho drdola a dodával jej tvári o niečo vľúdnejší výraz.
Zamyslene sledovala padajúce vločky. Vietor fúkal dovnútra cez otvorené okno a chladil celú miestnosť, jej telo nevynímajúc.
Zrazu ju vytrhlo zaklopanie na dvere. Otočila sa tým smerom a zamračila sa.
"Ďalej."
Dvere sa otvorili a dovnútra vošla drobná žena.
"Slečna Grangerová, práve priletela sova z ministerstva, ktorú ste čakali. Vraj súhlasia s rozhovorom."

"Tak tam niekoho pošli," povedala Hermiona chladne a pozrela na hodiny.
"Môže byť Daniel?" spýtala sa drobná plavovláska.
"Nie. Ide o chlapa, takže radšej pošli Alice."
Dievča sa usmialo.
"Dobre."
Hermiona chvíľu čakala, či to dievča odíde, no ono stálo na mieste.
"Chceš ešte niečo?" spýtala sa príkro a dievča sa trochu pomrvilo.
"Vlastne áno."
"Tak vrav, nemám na to celý deň."
Znova pozrela na hodinky.
"Možno o tom už viete, ale keby náhodou... Viete, mohli by sme s ním urobiť rozhovor, alebo tak, alebo na to aspoň upozorniť... Viete, nevyznám sa v tom, som iba sekretárka."
"No tak hovor!" zvýšila hlas Hermiona. Nemala rada, keď sa okolo niečoho robili také caviky.
"Ide o to, že do mesta sa práve tajne prisťahoval Harry Potter a chce už natrvalo zostať tu. Moja priateľka totiž pracuje v realitke a vraj si u nich kúpil dom."
Hermiona sa zamračila, čo jej tvár spravilo ešte viac prísnejšiu, než už bola.

Na chvíľu sa zamyslela. I keď ho nechcela vidieť, mali by o tom písať. Sú najznámejšími čarodejníckymi novinami v Anglicku. A toto bola správa, ktorá by ľudí nepochybne zaujímala. Harry Potter. Veľká legenda, muž, čo porazil Temného Pána, zabránil masovému útoku Smrťožrútov a zachránil pred nimi jednu ženu, ktorá skoro umrela a následne sa stal najvyhľadávanejšou osobou... Ľudia ho milovali, niektorí ho priam uctievali.
Zamračila sa. Nestojí o to ho vidieť, ale napísať o tom musia.
"Fajn, napíšeme o tom."
"Mám za ním niekoho poslať?"
"Nikoho neprijme."
"Tak potom..."
"Pôjdem sama. Zisti mi, kde sa nachádza."
"Pôjdete vy?"
"Je na tom niečo čudné?" spýtala sa Hermiona nevľúdne.
Dievča rýchlo pokrútilo hlavou. Samozrejme, to že je Hermiona riaditeľkou a majiteľkou novín ešte neznamená, že do nich nebude písať. Ale nerada sa stretávala s celebritami tohto druhu a to prišlo dievčaťu čudné.
"Tak mi to zisti a daj mi vedieť."
"Myslíte si, že vás prijme?" spýtalo sa ticho dievča.
Hermiona sa vyrovnala v celej svojej výške a hrdo sa vypla.
"Myslím, že áno."
"Vy ho nebodaj poznáte?"
Plavovláskin strach sa akoby vytratil a oči jej zaiskrili. Očividne ďalšia vyznávačka Harryho Pottera. Hermiona mala chuť si znechutene odfrknúť.
Nečudovala sa, že jej meno spájalo s príbehom Temného Pána iba málo ľudí. Akoby to tak aj nebolo, keď ju pri finálnom boji napadla skupina jeho prisluhovačov a vyradili ju na pár mesiacov?
Potom prišli dva roky, keď bolo všetko v poriadku. A potom sa to začalo kaziť. Temný Pán sa vrátil a s ním aj Smrťožrúti. Samozrejme, niekto ho musel zničiť. Kto iný, ako Harry Potter?
Lenže ona sa nemohla zúčastniť. Stačilo deväť Smrťožrútov a byť v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. A bola vyradená zo života na celé tri roky.
Najskôr ležala v nemocnici a mysleli si, že jej už nie je pomoci. Potom sa však jej stav zázračne zlepšil a ju previezli mimo od toho všetkého, kde bola stále pod dohľadom lekárov, až sa nezotavila úplne. No ešte dlho sa nemohla vrátiť do normálneho sveta. I posledné nitky sa pretrhali... A teraz je tu, po šiestich rokoch tvrdej práce.
"Mali sme sa brať," povedala chladne a znovu sa zahľadela na padajúci sneh za otvoreným oknom.

Pred 6 rokmi
"Panebože, Hermiona, si to naozaj ty?!"
Hnedovláska sa otočila za známym hlasom a uvidela prekvapenú tvár svojho priateľa, ktorého však nevidela už tri roky. Od tej noci...
"Ahoj, Ron, čo tu robíš?" spýtala sa s úsmevom a objala sa s ním.
"No, ja tu pracujem... Ale kde si sa tu ty nabrala? Tak dlho sme sa nevideli, myslel som, že žiješ v ústraní..."
"Žila som, ale vrátila som sa. Bolo na čase znovu žiť. Ako vidíš, už som v poriadku."
"To áno, vyzeráš úžasne!"
"A čo máš nové, pochváľ sa," usmiala sa Hermiona a úskokom sa obzrela po všetkých ľuďoch na okolo. Bola na večierku ministerstva a robila tu reportáž.
"Vlastne, idem sa ženiť. O týždeň."
Roztvorila oči.
"Čože?! To naozaj? Tak to ma musíš zoznámiť so svojou nastávajúcou!"
"Zoznámim, samozrejme zoznámim. Meredith za chvíľku dorazí. A čo tu vlastne robíš, Hermiona?"
"No, pracujem pre jedny noviny a mám napísať článok o večierku roka," usmiala sa hnedovláska a znovu sa poobzerala.
"Hľadáš niekoho?" spýtal sa Ron a takisto sa poobzeral.
"Nie, len sa pozerám, koho uvidím. Predstav si, už som videla aj Seamusa."
"Viem, pracuje v oddelení styku s verejnosťou."
"Zistila som."
Zamierili k stolu s občerstvením a chvíľu bolo ticho. Ron si naložil plný tanier, Hermiona sa uspokojila iba s pohárom bieleho vína.
Otočili sa k davu a pohľadom skúmala každého človeka a hľadala nejakú známu tvár.
"Vieš, že minister budúci rok odstupuje?" spýtal sa Ron. Hermiona naňho pozrela.
"Naozaj? Veď sa mu celkom darilo. A pokiaľ viem, je vo funkcii zatiaľ iba tri roky. Nastúpil hneď po páde Voldemorta."
"No áno, ale má nejaké zdravotné ťažkosti."
"Asi o tom nemôžem napísať, však?"
"Pomohlo by ti to?" usmial sa Ron.
"Myslím, že by mi to zvýšilo publicitu."
"Čo by som pre teba neurobil," usmial sa Ron.
Hermionine oči zaiskrili. Taký článok by jej naozaj mohol pomôcť.
Znovu pozrela do davu, keď v tom zbadala človeka, ktorého už takisto tri toky nevidela.
Draco Malfoy si jej rovnako všimol. Otočil sa k nej, v čiernom obleku veľmi príťažlivý a starostlivo si ju premeral od hlavy k päte. Vyzeral prekvapene.
Po chvíli sa jemne usmial a kývol jej smerom. Potom sa stratil niekde v dave.
"Inak, dnes príde aj Harry. Prišiel na moju svadbu, tak sa tu chvíľu zdrží. Ale ak sa s ním nechceš stretnúť..."


Kapitola 2. Dohoda



Kapitola 2. Dohoda

Hermiona stála pred dvermi veľkého domu. Samozrejme. Keď sa má Harry Potter niekam nasťahovať, nebude to nejaká chatrč, ale rovno vila. Ako inak.
Hermiona si uvedomovala, že bola asi trochu zatrpknutá, ale mohla inak? Vykašľali sa na ňu všetci, ktorým verila a to vo chvíli, keď ich najviac potrebovala. Keď bojovala so samotnou smrťou.



Zazvonila. Domom sa ozvala príjemná melódia. Musela byť nejakým spôsobom začarovaná, pretože bola veľmi tichá, no dobyla sa človeku do celého tela a jemno ho rozozvučala. Príjemný pocit na povrch, no vo vnútri prázdny. Ako celý tento dom, celé toto divadlo.
Netrvalo dlho a otvoril jej škriatok. Zamračila sa. Necháva pre seba otročiť škriatkov?
"Je doma váš pán?" spýtala sa a úskokom nazrela dovnútra. Videla iba peknú miestnosť ladenú do biela. Nič prevratné, ale luxus bol cítiť z každého rohu.
"Pán neprijíma žiadne návštevy. Má veľa práce so zariaďovaním domu."
"Akoby to preňho nerobili škriatkovia..." zamumlala Hermiona, no to už malý škriatok zatváral dvere a tak ho rýchlo zastavila.
"Len to skúste. Uvidíte, že mňa príjme."
"Pán dal jasný príkaz, že ho nemá nikto rušiť."
"Všetku zodpovednosť beriem na seba. Verte mi, prijme ma."
No, vlastne si nebola až taká istá, že ju prijme. Možno už s ňou nechcel mať nič spoločné. Ona s ním v podstate tiež. Ale ak bol niekto, kto mal napísať tento článok, bola to ona. Kedysi bolo písanie článkov celý jej život. Nič iné nemala. A teraz prišla chvíľa na to, aby mu ukázala, aká dobrá je v živote.
Škriatok si ju prezrel.
"Myslím, že som vás už videl," zamrmlal si.
"To je skvelé a teraz sa ho bežte spýtať, či smiem ísť dovnútra, prosím."
Asi to bolo tým prosím, lebo škriatok prikývol a otvoril dvere.
"Tak počkajte v hale."
Hala, to bola tá malá miestnosť. A nakoniec nebola tak malá, ako sa zdala. Ale nebola ani taká veľká, akú by si ju Hermiona predstavovala.
Zamierila k bielej skrini. Boli na nej fotky. Na tvrdej väčšine boli fotky Harryho, ale bol tam aj Ron a na pár z nich bola aj ona. Zarazilo ju to. Mal vystavené jej fotky? Fotky z ich šťastného obdobia?

Pred 9 rokmi
"Ahoj zlatko," ozvalo sa za jej chrbtom a ona pocítila na krku teplé pery.
"Harry, ahoj," odzdravila ho.
Obišiel stôl a posadil sa.
"Meškáš."
"Nie, to len ty si tak prekliato presná," usmial sa a ona s ním.
"Tak ako si pochodil?"
"Výborne. Zohnal som všetky knihy, čo potrebuješ."
"Ďakujem. Naozaj ďakujem."
"Vieš, že nemáš za čo. Čo by som pre teba neurobil. Ako bolo v práci?"
Hermiona sa zamračila. Zasa ten tón...
"Výborne," usmiala sa.

"Hermiona... Pri Merlinovi, si to ty?" ozvalo sa za jej chrbtom a ona začula rýchle kroky po schodoch.
Otočila sa. Pozerala sa jasnej tváre svojho priateľa. Bývalého priateľa. Harry zbehol schody a pribehol k nej. Objal ju. Ostala strnutá, nepripájala sa k tej jeho hlúpej radosti. Nevideli sa už 6 rokov. Naposledy na Ronovej svadbe, a to bol, čo sa týkalo vzťahu ich dvoch, absolútny prepadák.
Ani sa moc nezmenil. Zmužnel, samozrejme. Ale inak mal stále tie veselé oči za okuliarmi a poblednutú jazvu na čele.
"Teda... Vyzeráš fakt skvele. Úžasne. Bože, nevideli sme sa už roky," povedal už trochu chladnejšie. Asi si všimol jej nezúčastnenosti.
"Áno, to je pravda. A z teba sa za tú dobu stala ešte väčšia celebrita."
"Nepreháňaj."
Mávol rukou. Akoby sám nevedel, že neexistuje čarodejník, ktorý by nepoznal jeho meno, jeho tvár, jeho činy. Navyše bol Harry Potter tvárou snáď stovky značiek. On sám podnikal v metlách. Zaujímavé, ako môžu roky človeka zmeniť. Kto by to bol vtedy doňho povedal.
"A čo robíš, Hermiona? Si stále novinárka?"
Bolo od neho milé, že nemal šajnu, čo robí. I keď nebola star roka, nebola až tak neznáma. Veď vlastnila najpredávanejšie noviny v Anglicku. Bola na pár titulkách rôznych časopisov a napísala nemálo skvelých článkov.
"Vlastním noviny."
"Naozaj? To je skvelé. A aké noviny?"
Mala chuť niečo rozbiť. Skutočne ho to zaujímalo? Alebo si nevšimol, že ju tento rozhovor absolútne netrápi?
"Lekcie."
No, vyzeral prekvapene. Takže to naozaj nevedel. Nebolo to iba, aby reč nestála. Ale vie o jej časopise. No, akoby nevedel. Pár článkov o ňom sa v nich vyskytlo, ale odkedy tu Harry Potter nežil, v Anglicku sa o ňom toľko nepísalo.
"Páni, gratulujem. To je skvelé."
"Vďaka. Ale nie som tu na zdvorilostnej návšteve. Chcem s tebou urobiť rozhovor."
Zamračil sa.
"Nerobím rozhovory."
"Ale doteraz to tak nebolo."
Kto vie prečo, ale mala útočnú náladu.
"Prepáč Hermiona, ale naozaj nemám záujem o akýkoľvek rozhovor."
"V tom prípade uverejním článok bez rozhovoru, ale článok uverejním."
Jeho výraz bol v tú chvíľu až prehnane nečitateľný. Proti jej vôli jej z toho naskočili zimomriavky na chrbte a na ramenách.
Asi pochopil, že nie sú priatelia. Známi - možno, ale priateľmi už dávno nie sú.
"Hermiona, neprajem si to."
"Sme noviny, nie cirkev. Nebudeme prví, ani poslední, čo uverejnia niečo bez tvojho súhlasu."
"Prečo ani raz nevyslovíš moje meno?" spýtal sa zrazu.
Zamračila sa.
"Je to dôležité?"
"Pre mňa áno."
"A dáš mi za to ten rozhovor?"
"Až tak ti na ňom záleží?"
"Nebudem kvôli nemu vraždiť, ale nebolo by zlé ho mať."
"Pár otázok, nič viac. Ak so mnou pôjdeš na večeru."
Pokrútila hlavou.
"Neuraz sa, ale nemám na také veci čas."
"Dúfal som, že kvôli tomu rozhovoru by si si čas našla."
"Kedy?"
"Dnes, o ôsmej."
"Fajn."
"Tak sme dohodnutí. Prídem po teba."
"A čo ten rozhovor?"
"Odpoviem na čo chceš, ale až na večeri."
Hermiona sa zamračila ešte viac. V tú chvíľu by po ňom niečo hodila. Niečo ostré. A veľké a ťažké.
"Fajn, vieš, kde bývam?"
"Nebude to ťažké zistiť."
"Nie, to nebude."
Hermiona zamierila ku dverám. Pocítila však jeho teplú ruku.
Otočila sa k nemu a s chladným pokojom si ruku oslobodila z jeho zovretia.
"Nepovieš mi ani ahoj?"
Pozrela mu do očí. Naozaj čakal niečo viac? Po tom všetkom?
"Tak večer."


Kapitola 3. Prekvapenie



Kapitola 3. Prekvapenie 

Ani sa priveľmi nesnažila rozmýšľať. Kto vie prečo, ale hlavu mala úplne prázdnu. A človek by povedal, že bude musieť toľko rozmýšľať, toľko vecí si ujasňovať. Ale nie. Bola úplne pokojná. Mala jasno.


Obliekla si svetlozelenú sukňu po kolená a čierny rolák. Nič extra. Len jednu zmenu svojho vzhľadu spravila. Nechala si rozpustené vlasy. To už dlho neurobila. Vždy nosila minimálne vlasy zviazané gumičkou, ale väčšinou nosila drdol.
Čierne čižmy na tenkom opätku a výškou takmer po kolená pekne zvýrazňovali štíhlu líniu jej lýtok a k sukni sa perfektne hodili. Boli pekné, no nie kvôli tomu si tieto čižmy vybrala. Boli veľmi pohodlné a bolo v nich teplo aj v tomto ročnom období, keď bolo všade mokro. A stačilo jedno malé kúzlo a ani kaluž jej nerobila problém.
Nalíčila sa iba veľmi jemne. Trochu si zvýraznila oči a na pery dala priesvitný lesk bez rúžu.
Do jemne zelenej kabelky si dala zápisník a brko. Počas rozhovoru budú sami zapisovať všetky otázky a odpovede a nikto o tom nebude ani vedieť. Diskrétne pero.
Posledný krát pozrela do zrkadla.
"Bože, načo sa vôbec snažím..." zafrflala si pre seba, keď v tom už zazvonili dvere.
Otvorila a pred ňou sa zjavila veľká kytica červených ruží.
Zamračila sa a vzala kvety do rúk.
"Ahoj," pozdravila, asi len zo slušnosti za tie kvety.
"To si nemusel."
"Chcel som. Si krásna," povedal Harry a usmial sa.
Bez slova vytiahla prútik a elegantne ním mávla. Kvety sa zdvihli a sami odleteli do kuchyne.
"Ideme?" spýtal sa Harry s neodbytným úsmevom. Pravdepodobne sa ním obrnil dobre. Koniec koncov, jeho prácou je usmievať sa.
"A kam?"
"Prekvapenie."
Zamračila sa a prútikom zamkla dvere, pri čom použila i jedno ťažšie ochranné zaklínadlo.
"Nemám rada prekvapenia," zamrmlala a ignorovala rameno, ktoré jej nastavil.

Nakoniec skončili v najdrahšej čarodejníckej reštaurácii v Londýne. A to bola i najdrahšia čarodejnícka reštaurácia v Anglicku. Takže žiadna bieda, ale Hermiona nemala rada taký luxus. Alebo lepšie povedané, nepotrpela si na ňom, odkedy sa ku všetkému musela dopracovať tvrdou cestou sama.
Sedeli pri stole pre dvoch, no veľkosťou pripomínal stôl pre piatich. A sviečka v strede. Aká romantika, pomyslela si Hermiona ironicky.
"Takže, ako si sa celé tie roky mala? Vidím, že si nelenila. Keď som zisťoval tvoju adresu, počul som nemálo chvály. Aj pár sťažností, ale zase ako novinárka..."
"Môžeme začať s tým rozhovorom?" prerušila ho.
Harry sa zarazil, no potom znova nahodil svoj reklamný úsmev. Mali by ho stočiť do fľaše a predávať.
"Veď sa rozprávame."
"Veľmi dobre vieš, čo myslím."
Zamračil. Skutočne sa zamračil. Snáď po prvýkrát po... Bože, po koľkých rokoch? A zrazu vyzeral tak... Normálne. A príjemnejšie ako doteraz. Čudné, vzhľadom na to, že sa mračil.
"Hermiona, viem, že to vtedy nebolo odo mňa fér, ale musíš pochopiť..."
"Musím pochopiť? Bola som na pokraji smrti a potrebovala som tvoju pomoc! Pomoc svojho budúceho manžela!"
"Ale niekto ich musel zastaviť."
"A potom?"
"Hermiona..."
"Nie, kde si bol potom?"
"Trvalo mi dva roky, kým som ich všetkých zabil."
"Takže radšej si zabíjal Smrťožrútov."
"Nechápeš, že som musel? Mal som takú zlosť! Na nich, no najmä na seba! Mal som tam byť vtedy s tebou..."
"Hlavne si mal byť so mnou potom. Veľmi dobre vieš, že si nemal pravdu a medzi ním a mnou nikdy nič nebolo. Takže ak si ma trestal..."
"Nemohol som ti prísť na oči."
"Myslíš, že ma to v tú chvíľu trápilo?"
Harry sa k nej spontánne nahol a ruky jej zovrel v dlaniach.
"Hermiona, nikdy som si to neodpustil, to mi ver!"
Nervózne sa obzrela. Takto neisto sa už dávno necítila. Čo sa to deje? Veď celá horí, akoby bola v horúčke. Cítila sa veľmi nepríjemne.
Nevedela prečo, no nezbavila sa zovretia jeho teplých dlaní. Možno na to zabudla, možno nie.

"A potom, keď sme sa videli na tej svadbe? Nemohol si za mnou prísť potom?"
Trochu strnul. Cítila to.
"Ja... Zrovna som rozbiehal obchod... A nebýval som tu, nemalo by to zmysel. Myslel som, že si naštvaná..."
"No to som bola, veľmi. Ale teraz sme mohli byť už 6 rokov priateľmi. Nebola som až tak naštvaná, aby som sa na teba vykašľala a ignorovala ťa. Ja také veci nerobím."
"Tak to napravme... Ešte môžeme byť priateľmi, ešte vždy môžeme byť i viac!"
Nemala rada, keď na ňu niekto naliehal. A nemala rada chvíle, keď bola nervózna.
Zamračila sa a konečne nabrala odvahu vyslobodiť si ruky z jeho zovretia.
Pomaly, no sebavedome sa postavila.
"Takže, ako vidím, z rozhovoru nič nebude. Ale ak s ním stále súhlasíš, necháme to na inokedy. Uverejním článok o tom, že si sa sem presťahoval a rozhovor s tebou dáme do iného vydania. Nateraz sa musíme rozlúčiť. Mám ešte nejakú prácu."
Odsunula stoličku a ráznym krokom zamierila preč. Harry sa takisto postavil, no potom to vzdal a znova si sadol.
A jej bolo jedno, že pritiahla nemálo pohľadov, ktoré sa však stratili, akonáhle zahla za roh, za ktorým boli dvere do šatne.
Vrazila dovnútra, keď zrazu pocítila náraz.
Odskočila stranou a pozrela do svetlých očí.
"Prepáč, Hermiona," povedal Draco, zatiaľ čo ona naňho iba vyjavene pozerala. Ako dlho sa už nerozprávali? Rok? Viac?
Nejaké ahoj sa nepočíta.

Pred 11 rokmi
"Dobrý deň, vy ste to dievča, čo tu hľadá prácu?" spýtal sa jej vyšší muž s drahým francúzskym oblekom a zostrihom.
"Volám sa Hermiona Grangerová a áno, prišla som kvôli tomu miestu."
"Nie ste to dievča, čo bolo pri páde Voldemorta?" spýtal sa muž a Hermiona sa usmiala.
"Bola pri tom? Áno, bola som pri tom..."
"Fantastické," povedal muž a jeho francúzsky prízvuk sa nezaprel.
"Máte nejakú predstavu o tom, čo by ste chceli robiť?"
"Rada by som pracovala v oddelení čarodejníckeho práva a presadzovania čarodejníckych zákonov."
Francúz sa usmial, no vôbec nie nemilo.
"Tak to mierite vysoko. Žeby sme tu mali budúceho ministra?"
Hermiona sa takisto široko usmiala.
"Možno."
"Ak sa poponáhľate, možno to stihnete. Minister bude vo funkcii tak jeden, dva roky a ide do penzie."
"Počula som o tom."
"To viete, 118 rokov už nie je málo."
"Nie, to nie je."
"Neviem či sa pre vás ale nájde nejaké miesto. Zrovna včera som totiž prijal jedného mladíka, ktoré referencie boli viac ako uspokojivé. A koľkože to máte rokov?"
"18."
"Takže nie ste dlho zo školy."
"To nie som, ale môžem vás uistiť, že to zvládnem."
Francúz sa usmial.
"O tom nepochybujem, ale bohužiaľ nemáme voľné miesta... Ale možno by som vás mohol strčiť k tomu mladíkovi zo včera."
"Strčiť kam?"
"Dostal miesto v kancelárii ústavného riaditeľa. Možno by ste sa mohli deliť o tú prácu a keď sa časom niečo uvoľní, rozhodneme sa ďalej."
"Samozrejme."
"Tak choďte do miestnosti 1129. Je to na 6 poschodí. Tam odovzdáte všetky papiere a povedia vám čo ďalej. A po ceste sa pozhovárajte s týmto formulárom a aj ten im odovzdajte."
"Ďakujem."
"Prajem veľa šťastia. Ale s tým mladíkom to nebudete mať ľahké. Dotiahne to ďaleko, takže naňho pozor."
Hermiona sa postavila a potriasla si rukou asi s 30 ročným tmavovlasým úradníkom, i keď na to vôbec nevyzeral.
Bola už medzi dverami, no ešte sa otočila na muža vo francúzskom obleku.
"Keď sa môžem spýtať, ako sa volá ten muž, s ktorým mám pracovať?"
"Vy môžete všetko, kvetinka. Volá sa Draco Malfoy."


Kapitola 4. Zmrzlina



Kapitola 4. Zmrzlina

"T... To nič," vypravila zo seba na veľa a bola rada, že stále stojí.
Mal na sebe tmavomodrý oblek a pod ním bielu košeľu a šedo striebristú kravatu. A vyzeral okúzľujúco.


Božsky, bolo to slovo, čo sa Hermione honilo hlavou.
"Rád ťa vidím. Počul som, že sa ti darí. Naposledy, keď si sme sa pred tromi rokmi stretli na ministerstve si už bola dobrá, ale nedá sa to porovnávať s tým, že máš vlastné noviny."
Hermiona sa trochu zarazene usmiala. Takže sa nerozprávali už tri roky. Ako ten čas letí, pomyslela si.
"Vieš, že mám noviny?"
"Akoby som to nemal vedieť? Už len to, že som minister ma núti také veci vedieť. A k tomu, ide tu predsa o tvoje noviny."
Niečo na spôsobe, ako vyslovil to "tvoje" sa jej veľmi páčilo.
"Áno, moje..." zopakovala ako v tranze. Čo to do nej zrazu prišlo, že nemala čo povedať? Vždy mala čo povedať!
"A... Ty... Čo tu robíš?"
"Mimo záznam?" usmial sa. Nasledovala ho.
"Mimo záznam," povedala usmievavo.
"Idem sa najesť."
"Sám?"
Usmial sa ešte viac.
"Sám."
"A to ideš v asi najdrahšom obleku, aký som kedy videla sám, v piatok večer do najdrahšej a najsnobskejšej reštaurácie?"
"Nie, mám aj drahšie obleky, tento mám kvôli schôdzi, z ktorej som vyhladol a preto sa idem najesť niekam, kde majú moje obľúbené Rumunské šabľozubky... A navyše nejdem sám, ale ty ideš so mnou."
Hermiona posmešne prikyvovala, až kým sa nedostal k tej fázy o tom, že ide s ním.
"Čo?"
"No, pokiaľ môžeš, samozrejme."
"Môcť by som mohla, ale nechala som tam teraz dosť rozrušeného Harry Pottera, takže by bolo lepšie, keby som sa tam nevracala."
Draco nadvihol obočie.
"Tak to sa tam pôjdem aspoň pozrieť... A potom môžeme ísť inam."
"Nemyslím, že by to bol dob..."
"Ja hej. A keď to poviem ja, tak to musí byť dobrý nápad. Som minister, nezabúdaj."
V panike mu zastavila cestu a zdvihla ruky. Potom sa usmiala.
"Fajn, pôjdem s tebou, ale nepôjdeš sa tam pozrieť."
Draco sa pochybovačne zatváril a pohľadom si premeral dvere do reštaurácie. Vyzeral, že je na vážkach. Potom sa usmial a pozrel na ňu.
"Tak fajn, stojíš mi za to."

"Prečo sme išli na zmrzlinu? A k tomu muklovskú?"
"Myslel som, že by ťa to potešilo," povedal Draco a snažil sa, aby mu nezmrzli ústa.
"No, potešilo by ma to v lete, ale nie, keď je päť pod nulou."
"Fajn, tak si 26. august nechaj voľný."
Hermiona po ňom pozrela a zahľadela sa na jeho tvár zboku.
Stáli opretý o zábradlie v jednej čisto muklovskej štvrti pred malým obchodom, kde im Draco kúpil zmrzlinu.
"Keby som si cítila ústa, tak by som mohla povedať, že je to tá najlepšia zmrzlina, akú som kedy jedla."
"Hm, fajn, nebol to najlepší nápad. Mám lepší. Z mojej kancelárie na ministerstve sa môžeme premiestniť na Bahamy do čisto čarodejníckeho hotela. Mám tam stále k dispozícii izbu."
"Jednu?"
"Potrebujeme viac? Je to apartmán."
Hermiona sa usmiala.
"Nejde to. Musím pracovať."
"Cez víkend?"
"Pracujem stále."
"Ale no tak, ja pracujem viac ako 90% populácie, a ty nemôžeš patriť k tým desiatim percentám. Zakazujem ti to!"
Vyjavene naňho pozrela.
"Zakazuješ?"
"No áno."
Hermiona odhodila zmrzlinu.
Skôr ako sa pán minister nadel, pristála mu na tvári snehová guľa.

Pred 10 rokmi
"Práca s tebou je tá najhoršia vec, ktorá sa mi kedy stala!" skríkla Hermiona a hodila po Dracovi v návale zlosti hárok papierov.
Draco sa len tak-tak vyhol a rozosmial sa.
"Tak to je fakt, Grangerová," posledný krát sa uchechtol a mávol prútikom. Papiere sa poukladali na kôpku na jeho stole.
Hádali sa. Znovu. Len tento deň to bolo po tretí krát. Ministerstvo ešte nikdy nezažilo toľko hádok, koľko oni boli schopný vyprodukovať za tri mesiace.
"Ale no tak, Hermiona, upokoj sa."
"Choď do čerta, Malfoy!" povedala otrávene a snažila sa čítať papiere, ktoré mala na stole.
"Vydrž ešte rok a pôjdem."
To Hermionu zaujalo natoľko, že zodvihla tvár a pozrela na Draca.
"A kam, keď sa môžem spýtať? Dúfam, že ďaleko."
"Ani nie. Iba o dve poschodia vyššie."
"Nechceš mi povedať, že budeš ministrom?" rozosmiala sa Hermiona.
"Viem že som dobrý, ale ani ja nie som taký úžasný, ako si myslíš."
Hermiona po ňom strelila pohľadom a kŕčovito zvierala v ruke knihu, ktorú po ňom chcela hodiť.
"Takže sa tam iba presťahuješ a budeš ničiť vzduch tam?"
"Nie, ale ako iste vieš, moja rodina sponzoruje jedného z kandidátov na ministra. S ktorým som mimochodom priateľ a on pozná moje schopnosti a keď sa stane ministrom, ja budem jeho asistent."
"Asistent. Poskok. Skvelé vyhliadky do budúcna."
"Jedného dňa budem minister, Grangerová. To sa vsaď."


"Grangerová!" skríkol Draco a rovnako odhodil zmrzlinu.
Potom si začal upravovať svoje bezchybne upravené vlasy.
Hermiona sa div nešúľala na zemi pri výraze jeho tváre. Takto sa už dlho nenasmiala. Bola iba samá práca, vážna tvár. A stačilo byť chvíľu s ním a akoby bola znova v škole. Znova prežívala šťastné obdobie svojho života. Nevedela, čo ju to popadlo.
Zrazu pocítila silné ruky, ako sa jej obtočili okolo tela a potom už iba cítila, ako padá k zemi.
Skôr ako sa stihla brániť už ležala na zemi a Draco ju kŕmil snehom.
Zalapala po dychu a odstrčila ho.
"Ty si sa... Zbláznil!" vykríkla medzi nádychmi a smiechom.
Sedeli oproti sebe na zemi a obaja sa smiali.
"Keby ma teraz niekto videl, bolo by to na titulky."
"Keď o tom hovoríš, mohlo by z toho niečo byť," zamyslela sa zrazu Hermiona a Draco sa zamračil. Potom znovu obaja vybuchli v smiech.

Hermiona za sebou zatvorila dvere svojho tichého bytu.
Dala si dolu kabát, vyzula si čižmy a nakoniec si dala dolu aj oblečenie.
Vbehla do kúpeľne a vliezla pod horúcu vodu.
Z vonku bola zmrznutá a ani mokré oblečenie z guľovačky s pánom ministrom jej k teplu nepomohlo. Dúfala, že je teraz aspoň rovnako mokrý ako ona.
Asi po pol hodine vyliezla zo sprchy a zabalila sa do teplého županu. Byt mala príjemne zohriaty. Obula si teplo hnedé papuče a zamierila do kuchyne. Spravila si kakao.
Pri srdci ju divne hrialo. Dlho necítila podobný pocit. Taký... Príjemne naplnený.
Pohľad jej zamieril ku kvetom, ktoré akoby vinne stáli v kúte.
Zamračila sa. Nie. Harry Potter bola skôr tá zlá časť večera, i keď niečo v jej vnútri ho stále považovalo za niečo, bez čoho sa nedá existovať. I keď sa jej to darilo už deväť rokov, nikdy nemala taký pocit ako dnes. Môže to byť ním? Dracom?
Nie. Mala veľa práce. Nemohla sa "zdržiavať" niečím, čo nemalo budúcnosť.
"Už raz si to zažila, Hermiona, ani nad tým nerozmýšľaj," povedala si pevne a napila sa kakaa.
Dnes si po dlhej dobe trochu oddýchla a odreagovala sa. Stačilo.


Kapitola 5. Za to môžu ruže



Kapitola 5. Za to môžu ruže

Víkend Hermiona strávila pracovne. Ako vždy. Ale i tak ju zmohol viac ako obvykle.
Nepripisovala tomu význam, no i tak jej to vŕtalo v hlave vždy, keď sa nemusela starať o zaplnenie prednej stránky, o nedostatok miesta pre dotazy čitateľov a o krádež fotografií. Malé problémy v porovnaní s tým, čo pre ňu predstavoval Harry Potter v meste.


Jej kancelária bola plná ruží. A ešte sa nenašiel nikto, kto by ich odtiaľ odniesol. A to Hermionu štvalo asi najviac.
Prútik si priložila pár centimetrov k uchu.
"Roseline, zožeňte mi niekoho, kto má čas a oslobodí moju kanceláriu od tých kvetov."
"Prišli ďalšie, slečna Grangerová."
Hermiona sa zamračila. Ale to už preháňa. Musí to vybaviť. On si snáď robí nejakú nádej? Nádej na ňu?
Vtipné. Fakt.
"Tak mi niekoho okamžite pošli," povedala nerozhodne Hermiona a niečo v jej vnútri sa ešte na chvíľu zarazilo a ona sa znovu ozvala: "Ďakujem."
A to už bolo vrcholne divné. Nikdy neďakovala za vec, ktorú žiadala najmenej sedemkrát. Ale nemohla si pomôcť. Mala dobrú náladu. A takisto mala potrebu sa o ňu podeliť. A to i po zdrvujúcom víkende. A fakt, že je pondelok, na tom nič nemenil.
Pohľadom jej padol na kopu kvetov všade na okolo. A dobrá nálada bola preč.
"Musím to čo najskôr vybaviť."
Postavila, vzala si kabát a zamierila preč.

Pred 9 rokmi
"O mesiac sa vyhlási nový minister. Tešíš sa, Hermiona?"
Hermiona na Draca pozrela. Pracovali spolu už cez rok. Cez rok sa skoro stále videli. A ona ešte žije? Prekvapujúce.
"Že váhaš. Ako keby nestačilo roboty, čo mám teraz, potrebujem ďalšiu nálož."
Draco sa trochu usmial.
"Tak poď na obed. Pozývam ťa."
Hermiona zdvihla pohľad od pergamenov, čo mala na stole a pochybovačne po ňom pozrela.
"Ak chceš čokoľvek, odpoveď je nie."
Zdvihol obočie a spravil grimasu.
"Ale no, Gr... Hermiona. Moje úmysly sú vrcholne čestné."
"To je asi taká pravda ako to, že ty raz budeš ministrom..."


Nikto jej neotváral. Vo veľkom dome Harryho Pottera bolo ticho. Čudné. Veď škriatkovia sú tam vždy, nie? Alebo to u Harryho Pottera chodilo inak?
Zazvonila znovu a márne sa snažila si zapchať uši, čím si rukavicami vytiahla pár vlasov z copu. Ale melódii, ktorá sa jej rozliala po tele i tak neunikla.
Naveľa jej otvoril jeden mladší škriatok.
"Hľadáte niekoho?" spýtal sa nepríjemným hlasom.
"Vášho pána."
"Pán Potter nie je doma. Musel niečo zariadiť."
Hermiona prikývla a chcela odísť, no ešte sa otočila.
"A váš pán... On vám za prácu platí?"
"Samozrejme. U pána Pottera nikto nepracuje zadarmo. Mám plat. A veľký plat," usmial sa škriatok.
Znova mlčky prikývla. Tak aspoň niečo...

Hermiona dorazilo na ministerstvo a hneď prvá osoba, s ktorou sa stretla, bol Ron.
"Hermiona, ahoj," pozdravil ju.
Ron - to bola čudná strana jej života. Občas sa stretli a porozprávali sa, ale ani medzi nimi neostalo to staré priateľstvo. Ale i tak mu stále dôverovala.
"Ahoj," perami naznačila úsmev.
"Čo tu robíš? Zase ďalší článok, ty neúnavná novinárka?"
"Nie, tentoraz som tu osobne."
Ron sa trochu čudne zatváril.
"Kvôli nemu? Takže ste spolu v kontakte?"
Hermiona najskôr nechápala, o čom Ron hovorí, no potom ju napadlo, že asi o Dracovi. Sú spolu v kontakte? Nevedela.
Ale keby aj áno, čo je na tom? Prečo sa na to Ron pýta?
"No... Trochu. Asi."
Ron sa strnulo usmial.
"Tak ja idem. To vieš, práca čaká..."
"Dobre, ahoj."
"Ale aby som nezabudol, Meredith ťa pozýva na večeru. V piatok."
"Viem, už mi prišla pozvánková sova. Čudné zviera. Nevieš, čo jej k tým narodeninám mám kúpiť?"
"Ale prosím ťa, nič nekupuj, hlavne príď. Bude to husté."
Hermiona sa chcela spýtať prečo, no to už sa na druhej strane chodby otvoril výťah a ona ho nechcela zmeškať.
"Dobre, veď prídem. Tak sa zatiaľ maj. A pozdravuj doma!" skríkla už Hermiona, keď nastupovala do výťahu.

Vyšla na Strieborné poschodie. Tak sa už štyri roky zaryto hovorilo poschodiu, na ktorom mal kanceláriu minister. Nikdy sa nezaujímala, prečo tomu tak bolo.
Zamierila do Dracovej kancelárie. Meredith - Ronova žena - jej prikázala so sebou niekoho priviesť a navyše tam nechcela ísť sama. Ak tam bude s Dracom, Harry jej dá pokoj. A nepochybovala o tom, že Harry je na zozname hostí.
Navyše sa s Dracom i cez svoje zásady chcela znovu vidieť. Nevedela si skrátka pomôcť.
Určite to nebude nikomu vadiť. Draco je Meredithin priateľ a ani s Ronom nevychádza zle, od kedy je minister a zvýšil mu plat na viac ako dvojnásobok, čo Weasleyovcom a ich 4 deťom pomohlo.
V menšej miestnosti, ktorá viedla k ministrovi nikto nebol. Čo bolo divné, pretože podľa nej by tam niekto mal byť.
Pokrčila plecami a chvíľu čakala, no keď asi desať minút nikto neprichádzal, zamierila k pekne vyrezávaným dverám a malú chvíľu po zaklopaní vstúpila.
Ostala prekvapene stáť medzi dverami, pretože sa ocitla v spoločnosti hneď niekoľkých ľudí.
Draco sedel v koženom kresle za čiernym ebenovým stolom, pred ktorým v dvoch kreslách sedel jeden starší arabsky vyzerajúci muž a sám Pán Veľký Harry Potter.


Kapitola 6. Nepríjemná situácia



Kapitola 6. Nepríjemná situácia

"Hermiona, čo tu robíš?" spýtal sa hneď veselo Draco a postavil sa.
Harry na ňu iba vyjavene pozeral a asi nechápal skutočnosť, že vrazila do Malfoyovej kancelárie, akoby tu bola doma.


"No... Nikto tu vonku nie je," tresla prvé čo ju napadlo, uvedomujúc si, že to znie ako výhovorka prváka a snažila sa nečervenať. Tak to sa jej za posledných pár dní stáva nejako často. Prečo sa dostáva do takýchto stavov vždy keď je s jedným z tých dvoch?
Draco sa usmial a keď odtrhla pohľad od Harryho, zistila, že sa premáha, aby sa nerozosmial. Nezmenil sa. Samozrejme, že je na popukanie zo situácie, ktorá sa jej zdá na psychiatra.
Pán minister nevyzeral, že by jej chcel pomôcť. Prekrížil ruky na hrudi a s jemne zdvihnutým obočím stál na mieste a sledoval, ako z toho vykľučkuje.
Hermionu to donútilo spamätať sa. Ako-tak nadobudla rokmi vyškolenú kamennú tvár a vyrovnala sa.
"Ospravedlňujem sa, čakala som vonku, ale keďže tam nikto nie je, vošla som sama. Potrebujem sa na chvíľu porozprávať s pánom ministrom, ale ak sa to teraz nehodí, prídem inokedy."
"Vlastne sa to hodí perfektne, Hermiona. Za minútku som tvoj, počkaj," povedal s úškľabkom Draco, zatiaľ čo ona sa snažila nespadnúť z nôh. To jej robí schválne! Sviniar!
"Ale pán minister, ešte sme neskončili," ozval sa opatrným hlasom starší muž.
"To je dobré, Hanif, nech sa slečna Grangerová s pánom ministrom kľudne porozpráva. Určite to bude dôležité, keď sem tak vtrhla," povedal uštipačne Harry a prepichol ju pohľadom.
"Som vám vďačný za vaše porozumenie, pán Potter," povedal zrazu chladno Draco, ktorý akoby mávnutím prútika vyzeral dosť nahnevane.
"Slečna Grangerová, ideme na chodbu?"
Hermiona iba prikývla. Potešilo ju, ako Draco Harrymu odsekol.
Vyšla z kancelárie a o chvíľu na to vyšiel aj Draco a zavrel dvere.
"Ten Potter je fakt idiot. Nechápem, ako si si ho mohla chcieť vziať."
To ani ja, chcelo sa povedať Hermione, no rozmyslela si to.
"To nie je vtipné."
"Náhodou to bola sranda."
"Nebola. Bolo to odo mňa trápne a nevychované," Hermiona sa tvárila nanajvýš prísne a neprístupne. Draca to viditeľne zarazilo a tak sa pokúsila zjemniť svoje vystupovanie. Ale nebola zvyknutá na to pôsobiť príjemne. Vo svojej práci potrebovala skôr opak, inak by sa neudržala.
"Fajn, takže čo potrebuješ?" spýtal sa Draco.
"Ja... Teraz sa to naozaj nehodí."
Draco sa rozosmial. A hlasno. Určite to bolo dovnútra počuť.
"Čo je ti smiešne?" spýtala sa potichu Hermiona. Mali súkromie, pretože tam stále nikto nebol, no hneď za dverami sedel Harry a ona nepotrebovala, aby to vyzeralo akože sa tu vonku s Dracom zabáva na jeho účet.
"Nič. Len skutočnosť, že si prišla kvôli niečomu, čo sa nakoniec ani nehodí riešiť."
Zamračila sa.
"Tak fajn. Pôjdeš so mnou v piatok na večeru k Weasleyovcom?"
Draco stuhol, no v očiach mu zaiskrili plamienky.
"Veľmi rád. Pod akouže to príležitosťou?"
"Meredith má narodeniny."
"Jasné, zabudol som. Vlastne som jej aj kúpil darček."
Hermiona prekvapene ostala stáť s pootvorenými ústami, akoby v otázke.
"Ty? Prečo?"
"Je to moja priateľka."
"Nevedela som, že až taká dobrá."
"Ale hej, poznáme sa dlho. Keď som nastúpil na ministra, dosť mi pomohla. Každého tu poznala."
Hermiona sa trochu usmiala.
"Fajn, večera je o siedmej."
"O trištvrte po teba prídem."
Zarazila sa.
"Nie, to nemusíš, môžeme sa stretnúť až tam."
"To by to potom nebolo rande," usmial sa. Prečo stále pôsobil ako ten 17 ročný Malfoy? Nechápala to.
"Ale ono to nie je rande, Draco," povedala opatrne Hermiona. Nemala v úmysle, aby to pôsobilo ako rande.
Očividne ho to však neodradilo.
"Tak už je. A teraz ma ospravedlň, musím sa k tomu mamľasovi a jeho arabskému právnikovi vrátiť. Žiadajú povolenie na nové metly. To by si neverila, čo všetko chcú..."
"Tak sa maj, Draco," povedala neprístupne Hermiona.
Draco otvoril dvere, no ešte sa na ňu otočil.
"Som rád, že si prišla, Hermiona," usmial sa na ňu. Bez slova prikývla.

Pred 9 rokmi
"Ahoj, kde si bola?" spýtal sa Harry, keď prišla domov. Už spolu bývali pol roka.
"No, vieš... Bola som vonku."
Vyzliekla si bundu a zavesila na vešiak.
"A s kým?" spýtal sa Harry a oprel sa o trám dverí do kuchyne.
Ostala ticho, no potom sa nadýchla.
"S Dra... Malfoyom."
Zamračil sa.
"Prečo?"
"Pretože sme na niečom potrebovali pracovať, tak ma pozval na večeru."
Zamračil sa ešte viac.
"A to ste potrebovali vybaviť na večeri? Nemohlo to počkať do rána, alebo to vybaviť v kancelárii?"
Hermionu tento výsluch začal štvať.
"Nevidím žiadny problém v tom, že som išla na pracovnú večeru so svojím kolegom, Harry."
"To ani ja. Ale vidím problém v tom, že si išla na večeru s Malfoyom."
"Na pracovnú večeru s kolegom," zopakovala hlasnejšie Hermiona.
Nechápala, čo zase mal.
V poslednej dobe stále kvôli niečomu útočil. A vždy to malo niečo spoločné s Dracom. Začínalo to byť otravné.

"Tak prečo sa o nej dozvedám až teraz? Nemohla si mi dať vedieť?"
"Je len šesť hodín. To obvykle ani nebývaš doma, tak načo som ti to mala dávať vedieť?"
"Aha, takže keby som nebol doma, ani mi to nepovieš?"
Zamračila sa. Na toto naozaj nemá náladu.


Kapitola 7. Weasley a Malfoy



Kapitola 7. Weasley a Malfoy

Koniec s ružami od Harryho Pottera. Asi bol nahnevaný, alebo čo.
Ale tým sa Hermiona nezaoberala. Bola rada, že tomu tak je. Musela sa zaoberať stále pribúdajúcim problémom s kradnutím fotografií, i pod ťažkými zaklínadlami.


Navyše bol dnes piatok, šesť hodín večer a ona mala práce na tisícročia dopredu. To človeka poteší ako nič iné.
Mala by zavolať a ospravedlniť sa, že nemôže prísť. Nie je šanca ako to stihnúť dorobiť do ranného vydania. Jedine... Jedine, že by tam na tú siedmu išla a odišla skôr - rovno do práce.
To by sa dalo... Zodvihla sa z kresla a zamierila ku krbu.
Aj keď do práce a z práce chodievala peši, aby mala aspoň aký taký kontakt s vonkajším svetom, teraz na prechádzku nemala čas. Musí sa domov dopraviť čo najskôr, aby to stihla.

Po krátkej sprche, vybratiu šiat a doplnkov a po problémoch s neskrotnými vlasmi zazvonil zvonček pri dverách. Ani nevedela, koľko je hodín, no nepochybovala o tom, že to bol Draco a ten išiel určite načas.
Premerala sa v zrkadle. Bola hotová, no nie celkom. Fajn, tak prídu trochu neskôr. Bude to síce nevychované, ale nič sa nedalo robiť.
Pribehla ku dverám a pustila Draca dnu.
Ten ju ani nevidel, pretože hneď niekam odbehla.
"Chvíľu počkaj!" skríkla zo spálne.
Draco iba pokrčil plecami a oprel sa o dvere, prezerajúc si malú, útulnú chodbu.
Hermiona si ešte upravila vlasy a na krk pripla striebornú retiazku, na ktorej bol tmavomodrý prívesok v tvare ruže a doplnila to rovnakými náušnicami a jemným strieborným náramkom.
Vzala do ruky dlhý čierny kabát, do ktorého vnútorného vrecka si dala prútik a vyšla z izby.
Draco si ju premeral.
Zamrvila sa pod jeho skúmavým pohľadom. Mala pocit, akoby sám ten pohľad bol niečo necudné. Možno aj bol.
"Môžeme ísť," povedala po krátkom ticho.
Draco mal na sebe čierne nohavice a čiernu košeľu, na ktorej mal tmavomodrý sveter. Celkový dojem pôsobil elegantno-ležérne. Skvelá kombinácia. Perfektný ako vždy, pomyslela si trochu trpko, no i tak z neho nedokázala spustiť oči.
A on na tom bol podobne. Po prvý krát videl Hermionu takú... Inú. Chodila oblečená a učesaná tak prísne, no teraz vyzerala inak. Dva pramene vlasov mala stiahnutých na temeno hlavy a pripnuté sponou z čiernych kameňov, tmavomodré šaty s jemným oblúkovým výstrihom a dĺžkou po kolená a na nich čierny sveter, perfektne ladiaci náhrdelník a čierne čižmy takmer po kolená. Ale musel krotiť svoje myšlienky, inak by prišli neskoro.
"Ideme neskoro," povedala Hermiona príkro, keď zamkla a použila rovnaké kúzlo čo vždy.
"Nejdeme, neboj sa. Prišiel som o desať minút skôr."
Hermiona naňho prekvapene pozrela, no potom iba sklonila hlavu a jemne sa usmiala.

Prišli presne na čas. Zazvonili pri veľkom dome Weasleyovcov a čakali, kým im niekto príde otvoriť.
Asi po troch minútach im konečne otvoril Ron, ktorý už teraz vyzeral zúbožene, až mal človek chuť sa zasmiať.
No keď ju zbadal, široko sa usmial.
"Hermiona, som rád, že si prišla."
"Veď som povedala, že prídem."
"Viem, ale ty máš vždy toľko práce..."
Potom Ronov pohľad padol na Draca.
"Ehm, pán minister, to je prekvapenie..." začal prekvapene, no Draco sa usmial.
"Pre dnes vynechajme toho pána ministra. Viem, že sme sa na škole nemali v láske, ale kľudne zostaňme u Draca."
Ron sa trochu zmätene usmial a prebehol očami z neho na Hermionu a späť.
"Tak poďte ďalej," povedal Ron a znovu nahodil úsmev a viac otvoril oči.
Vošli dovnútra a Ron Hermionu odtiahol trochu bokom."
"Nevedel som, že si s ním tak zadobre," povedal hneď potichu, no nie nepríjemne. Skôr znel nervózne.
"Veď keď som bola v pondelok na ministerstve, tak si sa ma na to pýtal," povedala trochu nechápavo.
"Hovoril som o Harrym. Myslel som, že si prišla za ním."
Hermione svitlo. Tak tým sa to vysvetľuje.
"Nie, išla som sa Draca spýtať, či sem nepôjde so mnou."

Ron sa zatváril trochu pochybovačne.
"A vy... Vy spolu chodíte?"
Hermiona strelila pohľadom po Dracovi, ktorý si zrovna vyzliekal kabát.
Potom pozrela novu na Rona.
"Nie. Iba sme sa minulý týždeň stretli, tak ma napadlo, či sem nepôjde so mnou. Koniec koncov, s Meredith sú priatelia."
"Viem, chcela ho pozvať, ale ja som povedal, že to nemá robiť."
"Prečo?" spýtala sa zamračene Hermiona.
"No, je to minister. A navyše Malfoy. A ja som Weasley. A toto je dom, patriaci rodine Weasleyovcov... Nevedel som, že by mal záujem sem prísť."
"Ideme?" prišiel k nim zrazu Draco a žiarivo sa usmial.
"Áno," povedala Hermiona a Ron im vzal kabáty.
Potom spolu vošli do obývačky. Dom sa hemžil samými hosťami. Hermiona nečakala takú účasť.
Niektorí si ich prekvapene prezreli, no potom sa vrátili k svojej predchádzajúcej práci.
V strede toho všetkého bola Meredith, ktorá bola vynikajúcou hostiteľkou. Stíhala obsluhovať hostí, rozprávať sa s nimi, všetko kontrolovať a krotiť deti. Päťročného chlapca Toma, štvorročné dvojičky Freda a Georga a malú, jeden a pol ročnú Elizabeth, ktorá ležala hore v postieľke a určite spokojne spala. Bolo to najpokojnejšie Weasleyovic dieťa. Čo sa ale nedalo tvrdiť o Fredovi a Georgovi.
Keď ich zbadala, pribehla k nim.
"O bože, tak vás som tu nečakala!" vykríkla a objala sa najskôr s Hermionou a potom s Dracom, akoby bolo vrcholne prirodzené, že tam boli spolu.
Meredith Hermione veľmi pripomínala Molly Weasleyovú. Takisto plná energie a radosti, rovnako starostlivá a príjemná.
"Nechápem, prečo každého udivuje, že som prišla."
"No, len že máš toľko práce..."
Hermiona sa zamračila a Draco sa rozosmial. Strelila po ňom pohľadom.
"To nie je vtipné. Vážne."
"Nič si z toho nerob, ja tiež stále pracujem..."
"Ale ja nepracujem stále!" ozvala sa Hermiona nahnevane, no Meredith ju prerušila.
"Stôl je na záhrade. Budete sedieť hneď vedľa mňa, dobre?"

Hermiona sa zarazila... Veď, veď sa spolu takmer nestretávajú, tak prečo... Mala Meredith veľmi rada, to áno, ale asi si kvôli nedostatku času a vnímavosti nestihla uvedomiť, že je skutočne jej priateľka...
"Ale vonku je päť pod nulou," ozval sa Draco, čo ju vytrhlo zo zamyslenia.
"Použili sme klimatický závoj. Nám bude teplo, ale okolo sneží," usmiala sa Meredith.
"Musím vás opustiť, prišli ďalší hostia a pokiaľ niekto nezoberie Georgovi a Fredovi strelbočku, budem mať na krku nejedného naštvaného hosťa," vysvetlila usmievavo a stratila sa im z dohľadu.
Hermiona sa zamračila a pozrela na Draca.
"Čo je to strelbočka?" spýtala sa nechápavo. Nemala rada, keď niečo nevedela. Ešte stále.
Draco pokrčil ramenami.
"Nemám potuchy. Pri najbližšej príležitosti by som sa mal spýtať Bobbyho, vedúceho oddelenia pre čarodejnícke hračky."
"Oddelenie pre čarodejnícke hračky?" ďalšie Hermionine prekvapenie.
"No áno, zriadené iba pred tromi rokmi. Ale odvtedy je o veľa menej sťažností na hračky čo vybuchujú, alebo premiestňujú deti do Indie. Raz sme mali na krku plyšového hypogrifa, čo žral ponožky, lebo si myslel, že sú to fretky..."
Rozosmiala sa. No fakt, bolo to vtipné. Hovoril to s takým zaujatím, akoby to bol jeden s najväčším problémov.
"Nesmej sa. Fakt som vtedy nemal čas ani spať."
Hermionin zrak padol ku dverám, ktorými prišla nová dávka hostí. A medzi nimi i muž s uhlovo čiernymi vlasmi a nespochybniteľnou jazvou na čele.

Pred 6 rokmi
"Hermiona, toto je moja nastávajúca manželka, Meredith Čoskoro Weasleyová."
Pekná hnedovláska objala Hermionu, akoby sa poznali roky.
"Rada ťa poznávam, Hermiona. Ron o tebe veľa rozprával. Vraj ste spolu chodili na Rokfort."
"Áno, boli sme priatelia celú školu."
"Vlastne som ňou prešiel iba vďaka Hermione a jej schopnosti písať naraz svoje aj moje úlohy z lektvarov..."
Meredith sa rozosmiala.
"Viem si to predstaviť," usmiala sa Ronova nastávajúca.
Hermiona videla za svoj život iba jednu tak usmievavú ženu. A to bola práve mama muža tejto ženy. Áno, Molly Weasleyová mala neuveriteľnú schopnosť úsmevom ovplyvniť aj lucifera.
"Dúfam, že prídeš na moju svadbu, Hermiona."
Hermiona sa usmiala.
"Samozrejme, nemôžem si predsa nechať ujsť Ronov Veľký deň."
Meredith sa usmiala.
"V tom prípade budeš sedieť pri hlavnom stole s nami. Hneď dám vedieť mojej mame, ktorá má na starosti zasadací poriadok."
"To nie je potreba..."
"Neblázni, Hermiona. Ako som povedala, budeš sedieť s nami pri stole. Napríklad Harry zrušil účasť svojej priateľky, tak ťa posadíme k nemu, nie?"


Kapitola 8. Ako môžeš?



Kapitola 8. Ako môžeš?

"Draco..." povedala ticho Hermiona a kývla smerom k Harrymu.
Spozornel a premeral si Hermionu pohľadom.
"Všetko v poriadku?" spýtal sa starostlivo a naklonil sa k nej bližšie, aby ho nikto nepočul.


"Ak chceš, môžeme sa ísť na chvíľu prejsť. Tu to aj tak vyzerá, že to ďalšiu hodinu nezačne."
Pokrútila hlavou. Vedela, že tu bude, tak čo.
"Nie. Bolo mi jasné, že tu bude. Žiadny problém."
"Ako len ty chceš," usmial sa jemne a znova sa odtiahol.
To ju zamrzelo. Cítila sa viac pokojná, keď ho cítila pri sebe tak blízko.
Harry po nich vzápätí strelil pohľadom a zamieril k nim.
"Dobrý večer, pán minister," povedal a kývol k Dracovi. Ten iba kývol.
"Ahoj, Hermiona," otočil sa k nej a zabodol sa do nej pohľadom.
"Ahoj," povedala neisto. Fakt sa s ním nechcela rozprávať.
"Ste tu spolu?" spýtal sa konverzačným tónom. A znovu sa reklamne usmial, no ten úsmev sa Hermione páčil ešte menej ako kedykoľvek pred tým.
"Áno."
"To je skvelé, že ste tak zadobre," povedal a neodtŕhal zrak z Hermiony, no už nebol tak zarezaný do jej očí, no prešiel i jej telo.
Prišlo jej to priam drzé. Akoby ju obnažil na verejnosti.
"Inak Hermiona, ešte sme neurobili ten rozhovor. Môžem sa niekedy zastaviť, aby sme na tom popracovali?"
Prišlo to tak iba jej, alebo jej tou otázkou chcel niečo naznačiť? Niečo, čo sa jej vôbec nepáčilo?
"Ozvem sa sama," povedala chladne, no mala čo robiť, aby sa neroztriasla ako malé dieťa.
Bola v situácii, ktorej sa vždy chcela vyhnúť.
"Hermiona, poďme si už sadnúť k stolu," navrhol Draco rýchlo.
Mala chuť ho objať. Nikdy necítila väčšiu úľavu.
Pozrela jeho smerom a jemne prikývla.
"Poďme."
Pozrela ešte na Harryho, ktorý sa stále nepríjemne usmieval. Keď sa stretli ich pohľady, drzo kývol a otočil sa preč.

"To bolo drsné," povedala Hermiona, keď vyšli na teplom zaliatu záhradu.
"Mne to prišlo nanajvýš nevychované. Asi mu stále ležím v žalúdku."
"Teraz ešte viac ako pred tým, ver mi."
Draco potriasol hlavou.
"Asi ťa ešte nepustil z hlavy."
Pokrútila hlavou a sadla si za veľký stôl s tým najväčším bielym obrusom, aký kedy videla.
"Pustil. Inak by za mnou už dávno prišiel."
"Ono nie je jednoduché za tebou prísť, vieš?"
"Ty sa ho snáď zastávaš?" spýtala sa rozhorčene a strelila po Dracovi pohľadom.
"Samozrejme, že sa toho tupca nezastávam, ale chcem nadviazať na to, prečo som sa ti nikdy neozval."
"Nemal si sa mi prečo ozvať. Veď som ti ničím nebola," povedala, no vzápätí ju to zamrzelo.
Draco sa zamračil a narovnal sa.
"Tak to sa mýliš. Bola si pre mňa o veľa viac, ako si myslíš."
Hermiona sa mu zahľadela do očí a matne si spomenula na to, o čom si vždy myslela, že sa jej iba snívalo. Nikdy sa na to nespýtala ani jeho, ani lekárov. Bála sa zápornej odpovede.

Pred 8 rokmi
"Pán Malfoy, mali by ste ísť domov. Ste tu každý večer, za chvíľu tu budete ležať aj vy," povedala starostlivo sestrička nemocnice u Munga.
Začula hlboký nádych a výdych.
"Nie, zaznamenali ste mozgovú aktivitu, to niečo znamená."
"Môže to znamenať veľa, a nemusí to znamenať nič. Tým, že tu budete pomaly odpadávať jej nijako nepomôžete. Prosím, choďte si domov odpočinúť."
Začula zvuk krokov. Niekto odišiel, prišiel, alebo sa jej to iba zdalo?
Nevedela. Nič nevedela. Prečo je tu, prečo nič nevidí, prečo sa nemôže pohnúť?
A prečo ju všetko bolí?
"Pán doktor, stále sa to nezlepšilo?" začula znova unavený hlas Draca Malfoya.
"Znova bola zaznamenaná vyššia mozgová aktivita, obávam sa však, že stav slečny Grangerovej sa tým nijak nezlepší. Podali sme jej jeden veľmi silný elixír, no ani po ňom sa neprebrala. Normálny človek by bol bezpochyby mŕtvy, slečna Grangerová sa drží vďaka naším elixírom, no keď jej ani tento nepomohol..."
"Nie, zlepší sa to. Viem to."
"Pán Malfoy, obávam sa, že budete musieť odísť."
"Nikam nejdem. Ostanem pri nej."
"Pán Malfoy, buď odídete dobrovoľne, alebo vás dám vyviesť."
"Tak v tom prípade ma musíte dať vyviesť."
"Slečna, prosím zavolajte ochranku. Je mi to ľúto, pán Malfoy. Ale tu ide o vaše zdravie."
"To nemôžete," ozvalo sa nahnevane.
"Verte mi, že môžem. Uvidíme sa o pár dní, pán Malfoy."
Prečo sa nemôže pohnúť? Prečo nemôže niečo povedať? Nechcela, aby Draco odchádzal. Pri každej zmienke o jeho odchode cítila ďalšiu bolesť.
Začula hromadný zvuk krokov a potom čudný pocit tepla pri uchu. Do jej vnútra prenikol tichý šepot.
"Vrátim sa, sľubujem..."
Chvíľu okolo nej nastalo ticho, no vedela, že lekár ostal v miestnosti.
Začula rýchle kroky, takmer beh. Chcela otvoriť oči a pozrieť sa, čo sa stalo, no nedokázala to. Tak veľmi chcela, ale nešlo to.
"Pán doktor, pán Malfoy odpadol na schodoch. Premiestnili ho na lôžko, mali by ste sa na to pozrieť."
Kroky sa vzdialili a nechali ju samú.
O dva dni sa prebrala. Do mesiaca ju premiestnili do čarodejníckej nemocnice vo Francúzsku. Potom žila dva roky na francúzskom vidieku. Nikdy nezistila, či to bol sen.

Hermiona sa prebrala zo zamyslenia a sústredila sa na Dracove oči. Jeho výraz bol nečitateľný, no tvár mal i tak krásnu. Nedokázala popísať pocit, ktorý ju oblial vždy, keď hľadela do jeho tváre, no teraz si ho po prvý krát plne uvedomovala. Cítila to vždy, no až teraz si to pustila k telu.
Bola to láska? Na to si sama nevedela odpovedať, no niečo jej hovorilo, že áno.
No niečo v jej vnútri i tak protestovalo. Niečo veľmi hlboko zakódované v jej hlave. Niečo nepochopiteľné, neovládnuteľné.
Stočila pohľad na sklenené dvere vedúce do obývačky a stretla sa so zamračeným pohľadom Harryho, ktorý sa zvnútra jednou rukou opieral o sklo dverí.
Zamračila sa a rýchlo odvrátila zrak.
No Draco si toho všimol.
"Ako môžeš?" spýtal sa zrazu ticho a ona k nemu zdvihla zrak.
S otázkou v očiach tikala z jedného oka k druhému, snáď aby našla odpoveď.
"Po tom všetkom, čo ti urobil... Ako ho môžeš stále milovať?"


Kapitola 9. Hystéria?



Kapitola 9. Hystéria?

Niečo jej vnútri hlasno kričalo. A ona to nevedela utíšiť. Ale kričalo to niečo pre súhlas, alebo to bol len umlčujúci protest?
A prečo na to vôbec hľadá odpoveď? Veď by mala mať jasno, nie?
Samozrejme, že ho nemiluje po tom, ako sa na ňu vykašľal.


"Ja..."
Tak to povedz! Povedz, že ho nemiluješ!
To niečo v jej vnútri stíchlo a zmenilo sa na všade prítomný šepot.
"Ja..."
Nebola schopná nič povedať. Chcela povedať, že ho nemiluje. Ale bola by to pravda?
"Nechaj to tak," vyriešil to za ňu a otočil sa smerom k stolu a vzal do ruky pohár šampanského.
"Draco..." začala, no utíšil ju.
"Nie. Nechaj to tak. Nikdy to nepochopím, tak sa nesnaž mi to vysvetliť. Nechcem to počúvať."
Hermiona sa postavila.
"Musím ísť do práce," vyhŕkla zo seba.
To Draca donútilo pozrieť na ňu?
"Si tu kvôli Meredith, nemôžeš odísť."
Hermiona vedela, že mal pravdu.
Bez slova sa však otočila a vrátila sa do domu. Nemôže tu s ním ostať. Skrátka to nešlo. Otázne len bolo, čo ju nútilo odísť. Hanba? Alebo snáď vina? Ak áno, tak prečo?

Prešla cez sklenené dvere, pri čom na sebe cítila zrak ako Draca, tak Harryho. No ona sa donútila pozerať do zeme. Kašle na nich. Na oboch. Aký bol jej živote doteraz jednoduchý. Jeden sa do jej života doslova prisťahoval, druhý je v ňom minister. Aké nefér to bolo.
Predierala sa davom, keď narazila na dvoch malých chlapcov, sediacim na zemi. Boli navlas rovnaký, obaja pekné ryšavé vlásky a oči modro šedé po mame.
Zohla sa k nim.
Malí si jej všimli a radostne sa usmiali.
"Miona," ozvali sa malé veselé hlásky.
Hermiona pre nich bolo moc ťažké a tak ich Meredith naučila na Miona.
Hermiona chlapcov objala. Vlastne sa s nim nestretávala tak často, no tí malí ju vždy začali objímať, akoby ich každý deň rozmazlovala.
A tak Hermionu z ničoho nič napadlo, že sem možno skutočne patrí. Čudná myšlienka, po šiestich rokoch tak pustého života. Stále pracovala, tak raz do mesiaca sa stretla s Ronovou rodinou, ešte si občas vyšla von s Olivierom, Francúzom z oddelenia pre prijímanie pracovníkov. Bol to jej priateľ už pred nehodou a zostal ním i po ňom. Keď bola vo Francúzsku, pár krát ju dokonca prišiel navštíviť, pretože jeho rodičia nebývajú ďaleko od miesta, na ktorom strávila takmer dva roky. Dva roky samoty.
A teraz je doma tu. Ako podivne hriala už len tá myšlienka. Usadila sa. Je to tak. Rozbehla noviny. Slušne zarába. Má všetko, okrem jedného. Okrem veci, ktorá je nepochybne jednou z najkrajších stránok života. Chýbala jej vec, ktorú predstavovali tie štyri nezbedné ručičky, ktoré sa za ňou naťahovali.
Nemala rodinu. Ani len lásku. Vlastne, mohla mať priateľov a známych. Ale i tak bola sama.

Akoby sa niečo v nej v tú chvíľu zháčilo a ona sa vyplašene postavila.
Porozhliadla sa. A pochytila ju panika.
Je snáď blázon? Je to prejav bláznovstva? Hystérie?
Asi. Možno. Nie. Nie je.
Ale bála sa. Zrazu sa tak veľmi bála.
Akoby bez rozmyslu, v šoku, sa začala obzerať a pobehovať z miesta na miesto. A nikto si jej nevšímal.
Pocit samoty sa zvýšil a naplno sa v nej prejavila panika.
Mala pocit, že nemôže dýchať. Že jej niečo stláča srdce a duní jej v hlave. Začala sa potácať, neschopná myslieť.
Pohľad jej padol na dvere. S priam šialeným výrazom sa rozbehla k nim a vybehla von.
Nikde nikto. Nikto pri nej nie je! Nikto nie je s ňou!
Po lícach sa jej začali valiť slzy a z hrdla sa jej drali tiché, no bolestne žalostné vzlyky. Počula samu seba ako stále opakuje: "Som sama..."
Už zase ostala sama! Zase!
Nie je jej súdené byť s niekým. Všetci ju opustili. Všetci...

Pocítila silné paže, ako sa okolo nej ovinuli a pritiahli si ju k sebe.
Prekvapene otvorila oči a zalapala po dychu. Akoby sa zrazu vrátila do normálneho sveta.
Oblial ju chlad, tvár jej ošľahával vietor a stopy po slzách za sebou nechávali štipľavú stopu. Zdvihla pohľad k mužovi, ktorý si ju tisol k hrudi a ktorého srdce tak upokojujúco bilo. Až teraz k nej doľahol jeho šepot.
"Neboj sa Hermiona, to som ja... Všetko bude v poriadku... Neboj sa... Ty nie si sama... Už ťa nikdy neopustím... Vždy budem s tebou... Ver mi..."
Znova zavrela oči a pritisla sa bližšie k mužovi, ktorý ju objímal. Obtočila ruky okolo jeho tela a započúvala sa do pravidelného tlkotu.
"Prepáč mi to všetko... Už ma nikdy nenechávaj samú... Prosím..."
"Sľubujem..."

Koho tipujete, že to bude?:))


Kapitola 10. Spomienky



Omylom som preskočila jednu kapitolu. Prepáčte. Vďaka Emme za upozornenie.

Kapitola 10. Spomienky

"Ministerstvo je na zbláznenie. Nedostaneme sa ani dovnútra," povedal Draco, keď sa ho spýtala, čo sa deje.
Stáli pred budovou ministerstva, všade naokolo boli nejakí ľudia.
"Ako to, že sa nedostaneme dovnútra?"
"Dostanú sa tam iba tí, čo majú špeciálne povolenie prejsť zaklínadlom, ktoré na budovu použili. Pretože sa nám tam stále dostávali civilisti, ktorí robili iba problémy."
"Problémy s Voldemortom už boli, tak prečo tá hystéria?"
Draco na ňu pozrel trochu pobavene, no i v jeho očiach bol znať strach.
"Tak som to nemyslela. Ja len, prečo vtedy sa toto nedialo a teraz áno?"
Odvrátil sa a pohľadom začal znova obhliadať budovu.
"Lebo mal byť definitívne zničený. Všetci v to verili. A on sa znovu dokázal vrátiť."
Hermiona sa zamračila. Áno. Znovu.
"Ako sa to dostalo von?"
Ministerstvo to vedelo už pár mesiacov. Tak prečo zrazu?
"Znovu zaútočil. Tentoraz takmer zabil dvanástich aurorov."
Hermiona zalapala po dychu.
"Čože?!"
"Sú v nemocnici. Do jedného."
"Nejdeme niekam inam? Dovnútra sa i tak nedostaneme," navrhla a on prikývol.

Zastavili sa v jednej muklovskej kaviarni. Objednali si kávu.
"Ako o tom všetkom vieš?"
"Rozprával som sa s tým rodinným priateľom, už som ti o ňom hovoril."
"Ten čo má byť ministrom?"
Draco prikývol.
Chvíľu bolo ticho, na konci ktorého im čašníčka doniesla dve kávy.
"Ako je na tom Potter?" spýtal sa zrazu Draco.
Hermiona naňho zdĺhavo pozrela.
"Ja... Neviem. Pred týždňom sme sa pohádali a odvtedy sa mi neozval."
"Vráti sa. Určite. Kto by sa k tebe nevrátil?" skúsil zažartovať, no jeho tvár bola strnulá.
"Myslí si, že medzi mnou a tebou niečo je," povedala Hermiona a nespustila pohľad z tmavého obsahu hrnčeka.
Draco sa zasekol a snáď to bola jeho vnútorná sila, ktorá ju donútila sa naňho pozrieť.
Hlboko sa do nej vpil očami a ona zrazu pocítila úpadok vlastnej vôle. Jediné, na čo mohla myslieť, bol on a jeho hypnotizujúce oči. A jeho pery, ktoré sa k nej blížili.
Cez malý stôl sa k nej nakláňal stále bližšie. Nakoniec ich pery delila iba žalostne malá vzdialenosť, keď sebou Hermiona trhla a odtiahla sa.
Bola tak blízko k tomu, aby konečne cítila jeho pery. Aby ho konečne pocítila, tak, ako si to želala už tak dlhú dobu... Áno, chcela ho. Ale nemohla ho mať. Niečo v jej vnútri ju zastavilo a ona ho nedokázala pobozkať. Nemohla...
"Voldemort ide po mojej rodine," ozval sa zrazu Draco a odtiahol sa i on.
Pozrela po ňom, viac vystrašene ako prekvapene.
"Čože? Ale potom je nebezpečné, aby si tu len tak chodil."
"Ja viem. Práve preto dnes mňa i mojich rodičov premiestnia. Neviem kam, neviem ako dlho tam budem. Neviem, či sa vôbec niekedy vrátim."
Hermiona naňho ostala zarazene hľadieť. A jediná myšlienka, ktoré jej vtedy bežala hlavou bola otázka. Ostane sama?

Potrebovala sa porozprávať s Harrym. Nutne. Potrebovala vedieť, ako na tom sú, aké majú šance. A on to vedel. Musel to vedieť. Pretože ak nie on, tak kto potom?
Tak ako ostatní, verila v neho. On bol ich nádej. Zase. Koniec koncov, on bol ten Chlapec, čo prežil.
Prišla k Ronovi.
"Hermiona," povedal zamračene, hneď ako ju uvidel.
"Je tu?" spýtala sa bez okolkov.
Ron bol ticho. Bolestne dlho bol ticho.
Potom však prikývol.
"Zavolám ho. I keď s tebou nechce hovoriť, verím, že by mal."
Hermiona vďačne prikývla a počkala, kým pred dvere prišiel Harry.
Kamenne na ňu pozrel.
"Harry, potrebujem sa s tebou rozprávať."
"Neviem o čom."
Rozhorčila sa.
"Nevieš o čom?! Čo tak o tom, že sa vrátil Voldemort, ty sa proti nemu chystáš ísť znovu do boja a ja o tom ani neviem?!"
"A prečo by si to mala vedieť? Nech ti povie svoj plán Malfoy."
Zakrútila hlavou a potlačila slzy, čo ju pálili vo očiach.
"Nikdy som s ním nič nemala."
"Tak kam ste dnes ráno pred ministerstvom išli?"
"Išli sme do kaviarne a vieš prečo? Pretože ma nepustli do budovy ministerstva. I keď môj priateľ tam očividne bol!"
"Bol som tam. Lebo majú problém. A ja ho viem riešiť a aj budem."
"Tak ma nechaj ti pomôcť!" povedala naliehavo a pristúpila k nemu bližšie.
"Nie. Nepleť sa do toho. Choď domov," povedal rozhodne a zavrel jej dvere.

Hermiona išla domov po tmavej ulici, keď zrazu ju ovanul podivný chlad.
Vietor okolo nej zašušťal a ona zovrela v ruke prútik. Niečo sa jej nezdalo. Niečo sa s ňou pekelne kruto hralo.
Premkol ju strach, no donútila sa zachovať pokoj.
Obzrela sa.
Nikto za ňou nebol.
Ale niečo predsa nebolo v poriadku. Určite bolo niečo zle. Ale čo?
Znovu sa poobzerala. Vždy tá ulica vyzerala takto? Pocítila ľadový pot, ako jej stekal po chrbte a medzi prsiami.
Zrazu okolím prešla vlna mágie a ulica okolo nej a zmenila na tmavú, slepú uličku.
Ako je možné, že sa tak hlúpo pomýlila? Že si to nevšimla?! To bola až tak mimo?
V rýchlosti sa otočila, no to už pred ňou stálo deväť čiernych postáv a jedna z nich jej vystrelila prútik z ruky skôr, ako Hermione vôbec došlo, kto to je.
Vedela, že je koniec. Tak predsa ostala sama.


Kapitola 11. Rutina



Kapitola 11. Rutina

Celkom vyčerpaná prišla domov. Po tom všetkom sa sem premiestnila cez Weasleyovský krb.
Mala chuť sa schúliť do postele a nevyliezť z nej. No musela ísť ešte do práce. To bolo nevyhnutné. Ešte sa nestalo, aby noviny nevyšli. A nebude tomu tak ani zajtra.


Prezliekla sa do džínsov a obyčajného čierneho trička. Na to si dala hnedý sveter. Pohodlné oblečenie na noc strávenú v práci.
Pozrela na seba do zrkadla. Oči mala celkom červené a opuchnuté, tvár celkom bledá. Takto to ďalej nejde. Už nie. Veď, čo to do nej vošlo? To nebola ona!

Zavalila sa prácou. Každú voľnú chvíľu si zaplnila. Aby nemala čas rozmýšľať. Nemohla rozmýšľať.
Nechávala si iba viac času na spánok ako pred tým. A taký bol jej denný rozvrh. Práca, spánok. Práca, spánok.
A tak aj po týždni sedela vo svojej kancelárii, keď sa ozvalo klopanie na dvere.
"Ďalej."
"Slečna Grangerová, prišiel ten pán z ministerstva. Tak ako ste chceli."
Hermiona si matne spomenula. Áno. Chcela urobiť článok s Bobbym McRoyom. O oddelení čarodejníckych hračiek.
"Pošli ho ďalej."
"Vlastne, neprišiel sám."
Hermiona sa zamračila.
"Kto ešte?"
"Pán minister."
Stuhla. Cítila, ako sa jej naplo telo a ona mala zrazu pocit, že bude zvracať.
"Pošli ďalej pána McRoya. Pán minister nech príde inokedy."
Plavovlasé dievča, Roseline, sa trochu vyplašilo.
"To... To myslíte vážne?"
"Smrteľne," povedala Hermiona prísne. Tým jej tvár, ktorú nelemovali žiadne vlasy, pretože ich mala stiahnuté v úzkostlivom drdole, nadobudla priam neľudský výraz.
Dievča pri tom slove trochu nadskočilo a odišlo z kancelárie.
Po malej chvíli sa dvere otvorili a dnu vošiel Draco Malfoy.
Hermiona naňho zarazene pozrela a potom sa postavila.
Jeho tvár bola stiahnutá ako mračno. Videl na nej, že nie je v poriadku. A ona to vedela, len si nepripúšťala, že by mohol mať pravdu. Bola v poriadku. V absolútnom.
"Čakala som človeka z oddelenia pre hračky," povedala chladne.
Draco si ju skúmavo prezrel a viac sa zamračil.
"Môžeš sa na čokoľvek spýtať mňa. Viem to čo on."
"Tak čo je potom Strelbočka?" spýtala sa so stále kamennou tvárou.
Ešte viac sa zamračil, no jemne mu zacukalo kútikmi úst.
Vykročil smerom k jej stolu a posadil sa na stoličku pred ním.
"Dostala si ma. Toto neviem."
"V tom prípade náš rozhovor skončil."
Stále stála. Ak by si sadla, dala by mi tým najavo, že môže ostať. A on nemohol ostať.
"To si sa Bobbyho chcela spýtať iba na toto?"
"Áno."
"Tak to si mohla napísať sovu."
"To už by nebol rozhovor."
"Mohla si povedať, že áno."
"V mojich novinách sa neklame."
Draco prikývol na znak súhlasu a porozumenia.
"Z tej večere si zmizla ako duch. Mohol som ťa zaviesť domov."
"To by dlho trvalo. Ponáhľala som sa do práce."
Zamračil sa. Znovu. Začínalo jej to byť nepríjemné. Nemala rada, keď sa mračil. A už vôbec nie, keď sa mračil takto.
"Ty si potom išla ešte do práce?"
Prikývla a ukázala na dvere.
"A teraz prosím odíď. Mám veľa práce."
"Teraz si mala robiť rozhovor s Bobbym, takže teraz určite nič nemáš."
"Tak to sa mýliš, pretože miesto, na ktorom mal byť rozhovor s pánom McRoyom, musím niečím zaplniť a ty zaberáš môj voľný čas. Takže prosím ospravedlň moju žiadosť, ale odíď."
Draco sa postavil a cez stôl sa k nej naklonil. Jeho tvár bola od tej jej sotva dvadsať centimetrov.
"Niečo sa s tebou deje, Hermiona. Nie som slepý. Tým, že sa zavalíš prácou nič nespravíš. Prosím, môžem dnes večer k tebe prísť?"
Neodpovedala. Iba mu chladne pozerala do očí.
"Hermiona, môžem?"
A keď i naďalej ostala ticho, prikývol a vyšiel z jej kancelárie.
Zrútila sa do kresla, no to už dovnútra vošiel Bobby McRoy.

Pred 1 týždňom
Pocítila silné paže, ako sa okolo nej ovinuli a pritiahli si ju k sebe.
Prekvapene otvorila oči a zalapala po dychu. Akoby sa zrazu vrátila do normálneho sveta.
Oblial ju chlad, tvár jej ošľahával vietor a stopy po slzách za sebou nechávali štipľavú stopu. Zdvihla pohľad k mužovi, ktorý si ju tisol k hrudi a ktorého srdce tak upokojujúco bilo. Až teraz k nej doľahol jeho šepot.
"Neboj sa Hermiona, to som ja... Všetko bude v poriadku... Neboj sa... Ty nie si sama... Vždy budem s tebou... Ver mi..."
Znova zavrela oči a pritisla sa bližšie k mužovi, ktorý ju objímal.
"Prepáč mi to... Už ma nikdy nenechávaj samú... Prosím..."
"Sľubujem."
"Ďakujem, Draco..."


Kapitola 12. Šanca



Kapitola 12. Šanca

"Ďakujem za rozhovor," povedala Hermiona a postavila sa.
Bobby sa usmial a prijal jej nastavenú ruku.
"Vlastne to bolo celkom príjemné. Draco hovoril, že ste fajn."


Hermiona stuhla a pozrela do zeme.
"Vďaka."
"Ale niečo sa mi nezdá. Predstavoval som si vás trochu inak. Možno viac... Veselú."
Hermiona po ňom sekla pohľadom.
"Teda, prepáčte," dodal a usmial sa.
"To nič," povedala po pravde a počkala, kým odíde.
Keď sa za ním zavreli dvere, uľahčene si vydýchla.
Potom sa postavila a vzala si kabát.
"Idem si niečo vybaviť, nezabudnite zamknúť moje kanceláriu," povedala, keď prechádzala okolo Roselinho stolu.
Tá iba nemo prikývla a prikrčila sa.
Hermiona to nevnímala. Treba sa zbaviť problémov. Tak ako vždy. Keď sa problém nedá vyriešiť, zabudne sa naňho. A keď sa naňho nedá zabudnúť, treba ho vyriešiť. Tak to bolo vždy.

Zaklopala. Už nebude zvoniť. Tá hnusná - i keď neuveriteľne čarovná - melódia jej začínala liezť na nervy. Rozmýšľala, či by tých škriatkov vnútri popohnala, keby do tých dverí kopla.
Zrazu sa dvere otvorili a vo dverách nestál žiadny škriatok, ale sám Harry.
"Eh... Ahoj," povedal trochu prekvapene.
Iba prikývla. Akosi nevedela, aký pozdrav by sa hodil. Vždy s tým mala problém.
"Ja... Môžem ísť dovnútra?"
Jeho črty boli tvrdé, ten úsmev, ktorý sa vždy skvel na jeho tvári bol zrazu fuč.
"Samozrejme," prikývol a trochu ustúpil. Prešla okolo neho, no cítila sa ako pred popravou.
A ani jeho blízka prítomnosť jej nepomáhala. Pretože medzi ňou a Harrym vždy niečo bolo. Už v škole a tie roky potom... Bolo to krásne. Rozumeli si, ona vypĺňala jeho prázdne miesta a on zasa tie jej. Milovala ho vždy. I keď niekedy viac a niekedy menej. No nič to nemenilo na tom, že ho stále milovala.
A teraz si potrebovala urobiť jasno.

Pred 7 rokmi
Sedela v staršom kresle a sledovala jazero. Dom pri jazere. Aké poetické... Ale inšpirujúce. Mala chuť písať. A tak, počas dlhých monotónnych mesiacov strávených tu, vo Francúzsku, občas niečo napísala. Proste ju tu inšpiroval každý strom, každý vták, záchvevy vetra opierajúce sa do okolia. A keď to dopísala, hodila to do ohňa.
Ozval sa zvonček a ona sa postavila. Občas ju ešte bolievala hlava pri každom rýchlejšom pohybe a tak sa musela chytiť operadla. Počkala, kým prešla vlna nevoľnosti a jej zahmlený zrak sa vyjasnil.

Otvorila Olivierovi a tak ako vždy ho zaviedla na terasu. Vonku fúkal studený vietor, ale inak bolo celkom teplo.
"Dáš si čaj?"
"Som Francúz, ja poobede čaj nepijem," usmial sa.
"Jasné," usmiala sa tiež, no zachvela sa.
Posadila sa na prútenú stoličku a zababušila sa do deky.
Olivier sa rozrozprával, no ona, tak ako vždy keď za ňou prišiel, mlčala. Nebolo jej do reči. Odkedy sa prebrala a zistila, že pri jej posteli nikto nie je, uzavrela sa do seba. Často myslievala na Harryho. Zaujímalo ju, kde je a čo robí. Dozvedela sa, že žije a je zdravý. Porazil Voldemorta. Ale prečo za ňou neprišiel, prečo nezavolal?
Veľmi ho potrebovala vidieť, rozprávať sa s ním, byť v jeho objatí.
"Chcem sa vrátiť späť do Anglicka. Pozerala som ponuky a o pár mesiacov sa uvoľní miesto v jedných novinách. Už som tam poslala svoj životopis."
Olivier na ňu prekvapene pozrel. Ani nie pre to, že by také niečo nečakal. Vždy bolo jasné, že sa bude chcieť vrátiť domov. Ale toľko slov naraz? Nebola taká zdielna. Väčšinou rozprával iba on a nevadilo mu to.
"A?"
"Ešte neodpísali, ale mám šancu. Poslala som im na ukážku niečo, čo som napísala."
"Tak to ťa určite prijmú. Píšeš skvelo."
Jemne sa usmiala.
"Ďakujem."
"Ale, ty začínaš byť veselá!"
Hermiona po ňom pozrela a neudržala sa- rozosmiala sa.

Zaviedol ju do veľkej kuchyne. Sadla si na barovú stoličku.
"Dáš si niečo?" spýtal sa a otvoril ľadničku.
"Nie, vďaka," povedala ticho a obzrela sa. Moderný štýl, nič lacné.
"Aj tak nič nemám," zaškľabil sa a oprel sa o dres.
Zahľadel sa na ňu, no ona mala sklonený pohľad. Sledovala, akú zrnistú farbu majú jej ruky. Ako vždy keď bola nervózna.
Vzdychol a otočil sa. Napustil si vodu a s pohárom zamieril preč z kuchyne.
"Harry," povedala pevne, no stále ticho.
Šokovane na ňu pozrel.
"Musíme si vyjasniť..." hlas sa jej zachvel a tak stíchla.
Cítila jeho prítomnosť priam fyzicky a po toľkých rokoch zatúžila byť znova v jeho objatí.
Počula, ako položil pohár a ako sa ticho pohyboval po lesklých parketách.
Postavil sa hneď vedľa nej a ona cítila teplo sálajúce z jeho postavy.
Položil jej ruku na rameno a donútil ju pozrieť sa naňho. A nemusel sa priveľmi snažiť. Chcela ho vidieť.
Zodvihla k nemu svoju tvár. Sklonil sa k nej a skôr ako sa nadela, pocítila jeho teplé pery.
Zachvela sa, no ostala chladná. Nepociťovala žiadnu odozvu. A i keď jeho pery boli jemné a teplé, necítila nič.
Odtiahla sa od neho.
"Prepáč," šepla.
"Miluješ ho?" spýtal sa ticho a zahľadel sa jej hlboko do očí.

 

 


Kapitola 13. Lekcia o živote - end



Kapitola 13. Lekcia o živote - end

Hermiona sedela v jednom z bielych kresiel, ktoré mala v obývačke. Celá miestnosť bola ladená do bleda. Gauč a kreslá boli kožené a biele. Stôl bol z bieleho dreva, rovnako ako nábytok. Koberec bol jemne šedomodrý, knižnica v jednom rohu miestnosti bola z bieleho mramoru. Stála ju veľa, ale Hermiona ju mala najradšej. Za tie roky do nej nazbierala slušnú zbierku kníh. Milovala kúzelnícke knižnice. Mohla mať aj milión kníh. Dala by ich tam. Do jednej.


Na stole mala položené kakao a zababušená bola v čiernej deke, silne kontrastujúcej s celou miestnosťou.
Dnes v práci jej dal Draco zabrať. Tak veľmi túžila, aby jej pomohol, ale nemohla. Ak by si ho pustila k telu a opustil by ju, neprežila by to. Navyše mala vždy ten čudný pocit, akoby niekoho zradzovala. Možno seba, možno Harryho a možno svoje presvedčenie. Presvedčenie, ktoré nadobudla za roky samoty. Je lepšie si nikoho nepustiť k telu.
Nenávidela, keď sa nevyznala sama v sebe. A za to zase môžu tí dvaja.
A potom, tá návšteva u Harryho... Vypadla odtiaľ tak rýchlo ako mohla, nepovediac jediné slovo.
Ozval sa zvonček.
Hermiona pozrela na dvere do obývačky a zvažovala, či ísť otvoriť. Ak je to niečo vážne?
Ale ak nie je? Môže sa opýtať, kto to je. Ale ak to bude niekto, koho nechce vpustiť, už sa ho nezbaví.
Ale predsa len, jej zmysel pre zodpovednosť sa ozval aj teraz.
"Kto je tam?!" skríkla a nemienila sa postaviť.
"To som ja," ozvalo sa dostatočne hlasno, aby to počula. Draco.
"Choď preč."
"Nejdem."
"Ale ja ti neotvorím."
A just. Neotvorí. Nie.
"Tak potom tu budem zvoniť ešte pekne dlho."
Hermiona si spomenula, aký vie byť neústupný. A ona nemala náladu na jeho neústupnosť.
"Choď preč," zopakovala a tuhšie sa zababušila pod deku.
Chvíľu bolo ticho, keď zrazu začula Dracov hlas priamo z izby.
"Zabúdaš, že viem, aké kúzlo používaš."
"Nezabudni mi pripomenúť, nech ho zmením."
Draco sa zamračil a posadil sa do druhého kresla.
"Máš to tu pekné."
"Som rada, že si mi to prišiel povedať a teraz vypadni."
Draco na ňu dlho mlčky pozeral.
"Nie. Sľúbil som ti, že ťa nenechám samú. A ani to neurobím."
Hermiona sa horko zasmiala.
"Naozaj vtipné. Nepotrebujem opatrovateľku, chcem, aby si mi dal pokoj ty, Harry aj všetci ostatní."
"Ty potrebuješ dokázať, že ne si sama," povedal priamo, no jeho slová mali obrovskú váhu.
Váhu, ktorú ona pocítila na svojom srdci ako obrovský kameň.
Odokryla sa a nahnevane sa postavila.
"A čo ty o tom vieš?!" skríkla po ňom.
"Som sama, vždy som bola. Život mi uštedril drahú lekciu, aby mi to dokázal."
"Nie! Iba sa ti stalo niečo zlé! Myslíš, že si jediná, ktorej sa to stalo? A čo si myslíš, že som prežíval ja? Môj otec bol Smrťožrút, v našom dome sa tá zberba stretávala! Voldemort ma nútil mučiť ľudí! Pred deviatimi rokmi zabil môjho otca, keď sa pokúšal chrániť mňa a moju mamu!"
Stíchol. Zľakol sa. Zľakol sa, že to prehnal. To nechcel.
Hermiona však ostala naňho prekvapene hľadieť.
"To som nevedela, je mi to ľúto."
"Nejde o ľútosť. Aj mne je to ľúto, ale žijem. Pretože život má cenu. Vždy. Na svete nikdy nie si sám. "
Hermiona stuhla prekvapením pri tej poslednej vete. Potom sa smutne usmiala a otočila sa. Podišla k oknu a zapozerala sa von. Vonku fúkal ostrý vietor.
"Ležala som tam, na tej posteli rok. A keď som sa prebrala, nikto pri mne nebol. Ani jedna kvetina, ani pozdrav, ani žiadny hlúpy plyšový medveď. Nič."
"Po páde Voldemorta, keď som sa znovu vrátil do krajiny, som za tebou chodil každý deň, víkendy som bol pri tebe stále. Pomaly som ani nebýval doma! A ty si stále spala, nereagovala si. No ja som sa nedal odradiť. Až ma potom riaditeľ nemocnice nechal vyviesť. Vraj pre moje dobro. Asi mal pravdu, pretože som odpadol od vyčerpania, na schodoch nemocnice. Krutý paradox, nie? Keď som sa potom o štyri týždne prebral, bola si preč. Vraj zázrak. A nikto mi nechcel povedať, kde si. Vraj by ťa to rozrušilo."
On to nevidel, no na jeho perách pohrával ironický, bolestný úsmev.
"Takže to nebol iba sen. Skutočne si tam bom, šepkal si mi, že sa vrátiš," šepla do ticha, ktoré nastalo. Niečo v jej vnútri začalo veriť, že by ju neopustil. Malá sviečka v jej vnútri sa zapálila a hriala.
"Viem. Mal som sa vrátiť... Mal som ťa nájsť," jeho hlas bol tichý.
Pokrčila ramenami a stále sa pozerala von. Začula však tlmený zvuk krokov na mäkkom koberci. Vedela, že stojí za ňou, no neotočila sa. Nechcela vidieť jeho tvár.
Pocítila jeho teplé ruky na ramenách. Jemne sa ju snažil otočiť k sebe, no ona sa nedala.
Vzdychol, no potom ruky obkrútil okolo jej pása a pritisol si ju k sebe. Stuhla, napäto čakala, čo urobí ďalej.
Sklonil sa k jej krku a jemne ju pobozkal, potom perami pomaly prechádzal vyššie, bozkávajúc líniu jej krku, dostanúc sa až ku krku. Cítila jeho teplý dych a jemné pery a snažila sa netriasť.
Pery priložil k jej uchu.
"Ako mám tvojej tvrdohlavej hlavičke vysvetliť, že chcem byť s tebou? Navždy. Nikdy ťa neopustiť a chrániť ťa, hýčkať ťa a láskať..."
Zavrela oči a z poza pier sa jej vydral tichý ston.
Privinul si ju ešte pevnejšie.
Znova začal bozkávať jej krk, dostanúc sa až na rameno.
"Viem, že ma chceš, že po mne túžiš... Viem, že ma miluješ. Vždy si ma milovala..." šepkal medzi bozkami a ona sa usmiala. Presne tieto slová sa jej preháňali hlavou.
Nabrala odvahu a otočila sa k nemu, zahľadiac sa mu do očí. Videla, že sa bojí a čaká na jej reakciu.
Usmiala sa a ruky mu obtočila okolo krku.
"Nejako moc si veríš..." šepla a skôr ako stihol pochopiť výraz jej slov, túžobne sa doňho vsala perami.

Harry Potter sa z mesta stihol odsťahovať skôr, ako vôbec stihla vydať rozhovor s ním.
Smutné, no jej novinám sa i tak darilo dobre. Ako vždy. Veď jej pomáhalo samo ministerstvo.
Hermiona sedela vo svojej kancelárii a pozerala sa von z okna na slnkom zaliate mesto.
Cez otvorené okno jej dovnútra fúkal jemný vánok, ktorý sa pohrával s jej rozpustenými vlasmi.
Zrazu sa ozvalo klopanie. Vošla Roseline.
"Prišiel pán minister, Hermiona," povedalo dievča a usmialo sa.
"Tak mu povedz, nech ešte chvíľu počká," usmiala sa Hermiona a pohodlne sa oprela v kresle.
Roseline prikývla a zavrela za sebou dvere. Netrvalo dlho a, presne ako Hermiona čakala, dnu vtrhol Draco.
"To, že mám vždy čakať, ma začína štvať."
Hermiona sa rozosmiala.
"Keď mňa to tak baví."
"Vtipné, si prichystaná?"
Nechápavo naňho pozrela.
"Prichystaná? Na čo, preboha?"
"No, je 26. augusta."
Stále nechápavo naňho pozerala.
"Máme ísť predsa na zmrzlinu," pripomenul jej a žiarivo sa usmial.

"To je tá najlepšia zmrzlina, akú som kedy mala," povedala uznanlivo Hermiona.
"Ale už si ju mala, drahá."
"No áno, ale to som vďaka tomu, že som mala ústa úplne necitlivé, mohla jesť aj betón a nevedela by som o tom."
Draco sa usmial a objal Hermionu kolom pása.
"Len škoda, že vás nemám ako zguľovať, pani ministrová. To by bolo na titulky."
Po očku po ňom pozrela a usmiala sa.
"Tak si nechaj 26. december voľný."

Pred 12 rokmi
"Aspoň je už koniec," povedal Ron veselo.
Hermiona po ňom pozrela.
"Žartuješ? Škola je to najľahšie obdobie života. A navyše, ešte nie je koniec našim problémom."
Obaja pozreli na Harryho, ktorý išiel ticho pred nimi. Áno. Ešte ich čaká Voldemort.
Ale ona verila, že raz bude pokoj aj od neho. A ich život bude pokojný.
"Rýchlo, rád by som mal v našej poslednej ceste vlakom miesto na sedenie."
Hermiona pozrela na Rona a usmiala sa.
Ale i tak prišli neskoro. A takmer všetky miesta boli plné.
Narazili však i na pár prijateľných kupé, no ich osadenstvo sa im i tak nepozdávalo. Rozhodli sa pre jedno s tromi tretiačkami z Bifľomoru.
"Tak ja sa idem pozrieť ďalej," navrhla Hermiona a veci si nechala tam.
Prechádzala postupne všetky kupé, keď konečne narazila na jedno, v ktorej bola iba jedna osoba. A i tak to kupé bolo absolútne neprijateľné.
Draco na ňu pozrel a chladne si ju premeral svojimi šedými očami.
"Čo tak sám? Nikto s tebou nechce sedieť?" nedalo Hermione a spýtala sa. Zaujímalo ju, prečo Slizolinský princ sedí sám.
"To isté sa môžem spýtať aj ja teba. Kde máš Pottera a Weasleyho?"
Hermiona sa zamračila a oprela sa o dvere kupé.
"Vlastne sú chvíľu za mnou. Sadneme si k tebe."
Draco strnul.
"Tak na to zabudni."
Usmiala sa.
"Prečo? Nie sme ti dosť dobrí?" spýtala sa a zdvihla obočie.
Draco sa zapozeral do jej tváre. Niečo sa mu odohrávalo v očiach. Niečo, čomu nerozumela, no v tú chvíľu jej to prišlo ako tá najúprimnejšia vec, akú uňho kedy zažila.
"Nie. Tak to nie je. Ale chcem byť sám. Nakoniec, ako vždy..." povedal a pozrel von z okna. Vonku už neostal žiadny študent. Čoskoro sa vlak pustí smerom od Rokfortu. Preč od jednej kapitoly ich života.
Hermiona sa zamyslela pri pohľade na jeho stiahnutú tvár. Niečo ho trápilo.
Nadýchla sa a posadila sa oproti nemu.
Zarazene na ňu pozrel v očakávaní.
"Vieš Draco... Viem že to nemáš ľahké, najmä teraz, keď tvoj otec... Chcem len, aby si vedel jedno - na svete nikdy nie si sám."