Archív prekladov z hpkizi.sk




Úvod - O trolloch a čarodejníckych deťoch



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



Prvý rok. Učiteľský zbor si uvedomí, že je Harry zanedbávaný a snaží sa mu pomôcť pridelením mentora, ktorým bude Severus Snape. V niektorých kapitolách sa vyskytuje telesný trest  (PP: veľmi mierny, v rámci bežných noriem)

 

PP: Prvýkrát som to čítala pred rokmi, asi dvomi? Potom druhýkrát začiatkom leta, tretíkrát pri prekladaní v lete, štvrtýkrát pri prvej korektúre, piatykrát pri druhej korektúre v zime, šiestykrát to budem čítať po Egginej korektúre... a stále ma to nemrzelo :-) Siedmykrát to bude, ak budem chcieť urobiť PDFko ;-) Tuším jasnejší a kratší úvod ako všetky predošlé, ktoré som vymyslela.

 

Autorka píše pokračovanie, ale vzhľadom k tomu, ako dlho jej to trvá, prestávam dúfať, že by ho dokončila. Ale nádej zomiera posledná... a zázraky sa stávajú. ;-)

 

Viem, že na tento druh poviedok tu nie ste zvyknutí, ale verím, že vo svojej knihovničke privítate tento žáner. Je to milá a úsmevná poviedka.

 

 

http://www.urbandictionary.com/define.php?term=Severitus

Za predpokladu, že by sme žáner severitus rozdelili do niekoľkých kategórií:

Čisto čistokrvný – Sev je naozaj otec Harryho, len teraz to zistil a je patrične zlý smrťožrút, aj keď s otcovskými inštinktami alebo aspoň majetníckymi sklonmi (spravidla je poviedka z doby, keď je už Potter starší, posledné dva tri ročníky)

Čistokrvný – Sev je naozaj otec Harryho a je veľmi milujúci a starostlivý (spravidla je Harry ešte dieťa alebo v prvom druhom ročníku)

Nečistokrvný – Sev si Harryho adoptuje a je to veľmi milujúci a starostlivý otec (spravidla je Harry ešte dieťa alebo v prvom druhom ročníku)

V tomto prípade ide o tretí typ.

Teoreticky by sme mohli ešte hovoriť o muklorodenom, to keď je Severus iba jeho mentor a neadoptuje si ho ani v úplnom konci, ale to je rarita...


1. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus



1. kapitola

Prvý rok

Bol to zvyk.

Nepísaný zvyk.

Veľmi dobrý zvyk na mieste plnom nezadaných dospelákov, ktorí potrebovali tráviť čas aj pomimo svojich zvyčajných aktivít (a možno tiež trochu dospelej konverzácie).

Čas na oddych a zábavu, vrátane šálky čaju so sušienkami alebo ďatelinové pivo, poprípade niečo silnejšie ako napríklad ohnivú whisky. Mohli hrať šach, karty, dámu alebo hoci aj šarády. Alebo si vymieňať názory na svoje triedy, konkrétnych študentov a možno aj na školníka.

Bolo to príjemné miesto plné noviniek, ktoré pozývalo človeka pridružiť sa.

Napokon, všetci spoločne zdieľali ten údel: hrad plný mladých, bezstarostných študujúcich čarodejníkov. Miesto, kde sa mohlo udiať čokoľvek.

Museli sa snažiť držať spolu aj napriek svojim nezhodám.

Predstierali fakultnú rivalitu a žartovali o tom neškodnou, hravou cestou.

Severus si tieto zhromaždenia zvykol užívať. 

Nie že by ich poctil svojou prítomnosťou každý večer, ale raz či dvakrát za týždeň, keď doznámkoval eseje a domáce práce, rád si obišiel chodby a stretol sa v učiteľskej zborovni s kolegami.

Posledných pár rokov bolo Severusovou najobľúbenejšou témou popisovať Minerve, ako dobre šiel Slzolinčanom metlobalový tréning. Metlobal ho naozaj nezaujímal, ale miloval spôsob, akým sa s ním fanatická žena dohadovala. Vždy bez konca. Ale fakultné poháre vyhrával jeho tím.

A na koniec, pre zmenu témy, boli vždy spomenuté všetky body, ktoré ubral ich fakultám. Z ich uhla pohľadu vždy nespravodlivo. Samozrejme, že pre nich boli tí malí výtržníci za každých okolností anjelmi! Nasledovalo vysvetľovanie prečo a ako strhol body. Užíval si svoje múdre postrehy a vysvetľovanie nič nehovoriacimi nevšímavými odpoveďami. Bolo to ako mať pred sebou zase tých malých tupohlavcov...

To boli dobré dni.

A teraz sa tam desil vkročiť.

Od začiatku semestra bol jedinou vecou, ktorá sa preberala, Harry Potter.

Harry Potter prišiel do Rokfortu narušiť Snapeovi pokojné nažívanie.

Nestačilo, že svojou prostou prítomnosťou Severusovi pripomínal, čo všetko mohol mať a čo všetko stratil. Nestačilo, že stále, keď ho videl, vrelo v ňom rozhorčenie voči otcovi, na ktorého sa chlapec podobal, a jeho priateľom.

Nestačilo, že kvôli Lily sľúbil to dieťa chrániť.

Teraz musel vydržať, ako celý učiteľský zbor okolo chlapca poskakoval a vychvaľoval všetky jeho smiešne pokroky.

Harry Potter sa naučil ako premeniť špendlíky na špáradlá! Možno budú mať potrebu postaviť mu sochu. Tiež vie hláskovať transfigurácia bez chýb. Bolo divné, že to postrehli, keď jeho rukopis bol takmer nerozlúštiteľný! Mohli by tiež spomenúť, že zaviazať aj topánky si vie úplne sám!

Dúfal, že móda Velebme Pottera čoskoro skončí. Alebo sa bude musieť ísť pokúsiť porozprávať s bytosťami z jazera. U nich si aspoň bude môcť byť istý, že nestretli slávneho Chlapca, ktorý prežil!

Severusovou jedinou útechou bolo hrešiť ho v triede elixírov. Ten chlapec bol taký stratený! Nemal pre jeho predmet ani minimálny talent. Musí si teraz znovu prejsť všetko, čo sa udialo. Väčšina zboru bola okúzlená chlapcom a jeho skutkami. Severus mal prídavok vhodných príležitostí, v ktorých mohol zvoziť chlapca v chodbách. Boli to ojedinelé prípady, ale naozaj sa v nich vyžíval.

Túto noc sa Severus rozhodol navštíviť zborovňu. Vedel o istom incidente, ktorý sa odohral na hodine lietania, a chcel počuť, čo si po tom incidente jeho kolegovia už konečne musia priznať. Sám určil pánovi Malfoyovi dvesto riadkov pre jeho účasť v tom extempore. Chcel sa uistiť, či Zlatý chlapec dostal svoj prídel trestu...

V druhý týždeň školského roku už začali hodiny lietania. Severus si celkom užíval opisy, ktoré madam Hoochová zvykla podávať o triedach a jednotlivých študentoch, a o ich prvých zážitkoch s metlou. S Minervou vždy rozoberali, akí sľubní by neskôr mohli byť v metlobale...

Vošiel do zborovne práve keď madam Hoochová začala vysvetľovať, ako si Longbottomova metla zmyslela vyniesť ho vysoko nad zem, ako sa na nej nedokázal udržať, ani aby si zachránil vlastný život. Ten hlúpy chlapec bol v Nemocničnom krídle na ošetrenie zlomeného zápästia. Ale potom prišla tá zaujímavá časť!

Madam Hoochová nebola prítomná, keďže pomáhala Longbottomovi, ale Minerva to všetko videla zo svojho okna...

To je moment, keď si uvedomia, že dieťa potrebuje neustály dohľad a disciplínu...

„...a potom Harry nasmeroval metlu nadol v tej obrovskej rýchlosti, akoby sa narodil pre lietanie na metle... nesmiete zabúdať, že to bola jeho prvá lekcia... a chytil malý Nezabudal a ubrzdil to tesne pred hradnou stenou!“

„Nepochybne podedil schopnosti svojho otca...“

„Pamätáš si Jamesa, keď hral...?“

„Akoby som mohla zabudnúť...vidieť Harryho lietať mi to všetko pripomenulo...!“

„Má vrodený talent...!“

„A Wood s ním toto poobedie cvičil. Povedal, že by sme nemohli mať lepšieho stíhača!“

„ČO?“ vložil sa do toho Severus, „plánujete do metlobalového tímu pustiť prváka?“

„Teda Severus, to pravidlo máme, pretože prváci sa zvyčajne najprv musia naučiť ako lietať, ale Harry... je prirodzený talent!“

„Prosím, Minerva, povedz mi, že si ho nepochválila. Ten malý tupohlavec si mohol rozbiť hlavu o stenu alebo o zem...“

„No...  mohol, ale jeho úmysly boli dobré.“

„To je skvelý epitaf na náhrobný kameň...“

„Nie si vtipný.“

„Nezdá sa mi to zábavné. Zanechávaš v tom... decku... dojem, že pravidlá pre neho neplatia, že si môže robiť čokoľvek sa mu zachce, kým sú jeho ciele dobré... A nielenže nepocíti ani najmenšie následky... nechávaš ho pokrútiť zvyšok pravidiel a dovolíš mu byť vo fakultnom tíme!“

„Môj drahý Severus, nemal by si piť tak veľa kávy, som si istá, že šálka teplého čaju ti to umožní vidieť... Harry je dobrý chlapec.“

Severus zacítil slabý alarm. Jeden z jeho malých hadov opustil klubovňu a bolo príliš neskoro, aby to bolo neúmyselné... každopádne bol znechutený týmto stretnutím... postavil sa, obdaroval ich jedným zo svojich slávnych ľadových pohľadov a opustil miestnosť.

O desať minút neskôr sa obslúžil svojou obľúbenou značkou čaju a vdýchaval jeho lahodnú vôňu. Pán Malfoy bol späť v jeho posteli, presvedčený, že vedúci jeho fakulty má nadprirodzené schopnosti. Určite usúdil, že by už nikdy zase nemal opustiť teplo svojej postele po večierke. To znamená, že sa do nej vrátil s už varovaným pozadím.

Severus nikdy meporozumie detskému pocitu cti, ktorá znemožňovala otvorené rozprávanie o činoch a spolupáchateľoch... Dobre, aspoň sa Malfoy naučil nič nezatajovať pred svojim vedúcim fakulty a čoskoro bude zvyšok jeho spolu nocľažníkov vedieť, že nemajú opúšťať svoje postele.

Severusova hrdosť mu nedovolila vrátiť sa na večerné stretnutia počas celého nasledujúceho týždňa. Ako mal zabezpečiť bezpečnosť zelenookého decka, ak sa chystalo v tej nebezpečnej hre križovať oblohu! Mal by mať aspoň možnosť spoľahnúť sa na zdravý úsudok svojich kolegov!

Vstúpil a postrehol, že vedúci fakúlt tu boli spolu s madam Hoochovou a profesorkami Aritmancie a Starovekých rún. Každý bol pohodlne usadený, niektorí pred ohniskom hrali šach. Flitwick, Minerva a madam Hoochová pozerali do časopisu. Bez nejakého snaženia si Snape tipol, že to bol metlobalový časopis. Vôbec ho neprekvapilo, že mal pravdu.

„Čaj, Severus? Mal by si ochutnať tieto lahodné škoricové sušienky, sú fantastické.“

„Ďakujem, Pomona. Čo hľadáte tentoraz, nové uniformy pre tímy?“

„Nie, ukazujem Hoochovej metlu, ktorú som vybrala pre Harryho. Riaditeľ mu na moju žiadosť dal povolenie na vlastnú metlu. Potrebuje nejakú lepšiu, ako sú tie školské!“

„Ďalšie pravidlo, ktoré neplatí pre nášho drahocenného pána Pottera.“

„Dostane ju zajtra, Severus. Albus povedal, že by sme ťa o tom mali informovať, ale ocenila by som, keby si udržal tajomstvo o jeho zúčastnení sa hry.“

 „Zoberiem si tvoje tajomstvo do hrobu.“

Po vypití čaju sa Severus prešiel hradnými chodbami. Ako môže ochraňovať to dieťa, ak bude hrať tú nebezpečnú hru? To nikto iný nevidel ten problém?

Zistil si, že lietajúce levy začnú cvičiť v nedeľu a od toho dňa sa bude musieť donútiť byť trikrát do týždňa blízko ihriska...

 

Od tej doby Severus svojim študentom prideľoval veľmi dlhé eseje. Pomáhalo to zvyšovať nervozitu v jeho hodinách a počas večerov mal dostatok materiálu na kontrolovanie. Napriek tomu sa našiel, ako ide do zborovne týždeň pred Halloweenom. Potreboval trochu vyspelej spoločnosti.

Boli tu iba vedúci fakúlt, madam Hoochová a profesorka Vectorová.

Prijali ho akoby tu bol aj minulú noc. Bol to zvyk. Nebudeš si držať zášť voči svojim kolegom.

Prijal kávu a na tenko nakrájané sendviče, nevečeral. Mal by prestať dávať také dlhé úlohy...

Ale čoskoro sa hovor stočil na jeho najmenej obľúbenú tému... Harry prekliaty Potter... ach Merlin!

Minerva si k nemu prisadla a kradnúc jeden z jeho obložených chlebíkov začala: „Som rada, že si tu, chcela som ti niečo ukázať.“

Severus vzhliadol, mali by volať tieto posedenia Stretnutia fanúšikov Pottera. Možno by sa zabavil sám hrou pasians...

Minerva mu podala zložku.

„Čo je to?“

„Je to Harryho zdravotný záznam. Požiadala som Poppy, aby ho dôkladne skontrolovala. Vždy to robím s deckami, ktoré sú v metlobalovom tíme...“

A čo? Zdravotnú prehliadku žiadal pre každé decko vo svojej fakulte.

„A ukáže mi to, že isté jedenásť ročné decko sa hodí na hranie veľmi nebezpečnej hry... To ma o tom nepresvedčí, Minerva.“

 „Prosím, prečítaj si to, Severus.“

Snape otvoril zložku a zabral sa do úhľadne popísaného pergamenu. Vyznal sa vo výsledkoch testov madam Pomfreyovej a rozumel lekárskym termínom a zhrnutiam. Bol naštvaný. Naštvaný vo všeobecnosti, Potter mal sklon k darebáctvam a všetci títo podlizujúci sa hlupáci ho iba podporovali.

Zložka bola hrubá. A... dobre, toto bolo nepochybne neočakávané... chlapec mal podváhu a bol trochu anemický... Jeho ľavé zápästie malo zhojenú kosť... Tí muklovia nevedia, ako správne napraviť kosti?

Prečo Poppy urobila ten posledný test? Pamäť kože... tento test jej prezradil, či nebola koža nejako poškodená... poranenia boli rozsiahle... Aký bol skutočný príbeh za týmto dieťaťom?

„Si si istá, že sú to výsledky pána Pottera?“

„Madam Pomfreyová nezvykne robiť chyby. Jej prvé výsledky ukázali, že sa mu prednedávnom uzdravili rebrá. A nie... nemal žiadnu nehodu pri metlobale.“

„Vieme, že títo muklovia sú trochu zastaraní aj v prostom umení hojenia kostí...“

„Povedala, že neboli liečené. Uzdravila ich Harryho mágia.“

„Môže to byť tým, že chlapec necíti bolesť alebo to držal v tajnosti zo strachu z trestu.“

„Poppy testovala jeho citlivosť voči bolesti, je vrámci bežných parametrov.“

„A čo povedala, že znamenajú výsledky z jeho kože?“

„Povedala, že to bol dôkaz modrín nedávno uzdravených na chrbte, bedrách a nohách. Kožné tkanivo je nové, len niečo cez mesiac a pol.“

„Akoby bol dostal výprask tesne pred príchodom na Rokfort...“ Filius sa zapojil do konverzácie.

„Rozprávala si sa s chlapcovými opatrovníkmi?“

„Skúšala som. Ani raz neodpovedali na moje sovy. Šla som za Albusom a on mi povedal, že títo muklovia s nami nechcú mať žiaden kontakt. Dovolili sem poslať Harryho a ubytujú ho zase cez leto, ale žiadali, aby sme ich nerušili s ničím týkajúcim sa dieťaťa.“

„Ale nenecháš to tak, však?“

„Poppy Harryho ošetrila, napravila kosti a pripraví pre neho výživový doplnok k strave, anémia sa už upravila. Ešte musí nabrať na váhe...“

„Takže chlapec bude spôsobilý hrať. To je ten pohár pre teba taký dôležitý?“

„Nie, nie je. Rozprávam o tom, že je zdravý a nateraz bez bolesti, stále trochu s podváhou, ale to sa čoskoro vyrieši. Poppy ho bude naďalej kontrolovať. Poznáš ju, nedovolila by mu hrať, ak by mal akýkoľvek problém.“

„Minerva, máme dôkaz zanedbávania.“

„Áno, máme.“

„A plánuješ toho chlapca na konci roka poslať späť k jeho rodine? Albus o tom vie?“

„Neukázala som mu výsledky, ale Poppy mu poslala kópiu. Vie o tom.“

„Čo povedal?“

„Ministerstvo sa na Harryho pýtalo. Chcú ho na verejné vystúpenia a rozhovory. Albus to bol schopný zadržať, pretože prehlásil, že chlapcova rodina si praje, aby ostal mimo správ.  Nepomohlo by to, obviniť muklov zo zlého zaobchádzania. Iba to zvýši nechuť voči muklom.“

„Ministerstvo by ho ovládalo ako bábku,“ poznamenala Hoochová.

„Čo je lepšie? Muklovia sú tu a teraz a zrania ho viac ako Veď-Viete-Kto.“

„Harry potrebuje, aby sa o neho niekto naozaj staral. Niekto, kto bude dosť obozretný, aby ho viedol a určil pravidlá a naučil ho držať sa ich,“ prehlásila Pomona.

„To máme robiť my,“ vložil sa do toho Flitwick.

„Naozaj? Podľa mňa to vyzerá, že mu dovoľujeme zdivočieť...“ Severus rozmýšľal, že má pár elixírov, ktorými by rád nakŕmil tých muklov...

Sproutová namietala: „Nezdivočie, so spolužiakmi vychádza dobre.“

„Okrem slizolinčanov...“

„Nie je tyran.“

„Mohol to zdediť po svojom otcovi. Možno začne, keď naberie trochu viac váhy a zoženie si viac priateľov,“ Severus si uvedomoval, že začína byť naštvaný.

„Je to iba decko, ktoré sa snaží, aby s ním boli dospelí spokojní...“

„Aké sú jeho školské výsledky?“ Severus ich musí dostať späť do starých koľají...

„Nie zlé. Zapája sa do hodín a odovzdáva domáce úlohy na čas,“ prehlásila jeho pyšná vedúca fakulty. Minerva by si bránila hociktoré z jej malých levíčat!

„Tak tak na čas,“ opravil ju Flitwick. Konečne má aspoň niekto štipku vlastného názoru. Možno veľkosti jeho vlastnej maličkosti. Snape sa usmial svojmu vtipu.

„Vieme, že niektoré muklovské školy ich nenaučia, ako si zorganizovať čas,“ pokračovala Sproutová. Samozrejme, že ty nemusíš mať usporiadaný čas, keď sadíš semienka do zeme.

„Iba nachádzame výhovorky!“

„Potrebuje rozvinúť svoj potenciál a my mu s tým musíme pomôcť,“ dodal Flitwick. Vždy mal veľké vízie.

„Nerozmaznávame ho tak veľmi, ako si môžeš myslieť, Severus...“ Minerva nemohla prijať, že by sa mohla mýliť.

„A čo od nás chce Albus, aby sme urobili?“

Starý blázon má určite nejaký plán.

„Vieš aký je, poukáže na problém a verí, že budeš vedieť čo robiť a spravíš to správne.“

„Čo spravíme s jeho rodinou?“ Sproutová by ich mohla požiadať, aby navštívili jej mäsožravé rastliny.

„Nesmie sa k nim vrátiť.“ Flitwick by ich mohol levitovať... alebo zakliať ich nábytok, aby ich pohrýzol!

„Okolo ich pozemku sú ochrany. Ochrany udržované krvou jeho matky, zdieľa ju s jeho tetou a bratrancom. Aby bol v bezpečí, potrebuje zotrvávať s touto krvou,“ vyzeralo to, že Minerva prišla pripravená...

„Takže máme necelých deväť mesiacov, aby sme našli spôsob, aby zostal chránený, ale v bezpečí pred zlým zaobchádzaním... To zvládnem.“ Flitwick bol v čarovaní dobrý.

„Môžem pomôcť... existuje niekoľko veľmi zaujímavých rún, ktoré ochraňujú deti.“ Profesorka Vectorová bola príliš potichu a Severus si myslel, že zaspala.

„Poppy povedala, že Harry by potreboval rozprávať sa o svojom živote. Týrané deti veria, že čo sa stalo, bola ich chyba a zvyknú chrániť tyranov, aby sa uchránili pred ďalším utrpením. S Poppy sa nechcel rozprávať a trhol sebou, keď...“

 „Mali by sme ho oboznámiť s našimi zisteniami, možno by začal rozprávať...“ Flitwick bol občas príliš racionálny.

„Poppy mi vravela... radila sa s niekoľkýmu známymi a tí je odporučili, že pre Harryho by bolo dobré sa o tom rozprávať, ale najprv musí nájsť niekoho, komu sa môže zveriť so svojimi tajomstvami. Bude rozprávať, keď si k niekomu vybuduje dôveru. Potrebuje niekoho dospelého, aby sa mohol otvoriť.“

„Má Minervu,“ odvetila Pomona. Aké šťastie! pomyslel si Snape.

„Som už vedúca jeho fakulty, ale... Musím so všetkými zaobchádzať spravodlivo. Nemôžem sa zameriavať len na neho. A Poppy naznačila, že by bolo lepšie, keby si vytvoril bližší vzťah s dospelým mužom.“ Takže to ostáva iba na Flitwickovi a... Och! Nie!

„Myslím, Minerva, že by to profesor Dumbledore spravil rád, miluje hranie sa na streleného starého deda.“

„Severus, vieš predsa, že to nemôže robiť. Viac ako polovicu času strávi mimo školy.“

„Tak, sa môžeme pokúsiť obstarať si kompetentnejšieho ministra.. možno to bude ľahšie ako výskum o krvných ochranách...“

„Severus!“

Dobre, pomyslel si Severus, čakajú, že sa dobrovoľne prihlásim... zvládol by som to všetko? Nepochyboval, že chlapca naučí disciplíne a pravidlám, ale... dokázal by získať si jeho dôveru, umožniť mu rozprávať o tom zanedbávaní...? Nemusia sa kvôli tomu na seba naviazať, však..?

„Hádam, že to už ostáva iba na mne...  Koniec koncov, chlapec ma už nenávidí. A vie, že ja by som nič z jeho nezmyslov...“

„Neveril by si, čo s tým chlapcom spraví trocha starostlivosti.“

„Rozprávame o dieťati, nie rastline, Pomona.“

„To je to isté, Severus.“

„Povolíte mi umiestniť ochrany okolo jeho postele a internátu? Určím mu čas, kedy ísť do postele a to je jediná cesta, ako to u neho presadiť.“

„Nie je to trochu drsné, Severus?“

„Tvoji bystrohlavčania sú dosť rozumní na to, aby vedeli, že potrebujú spánok. Bifľomorčania sú zase veľmi poslušní. Moji slizolinčania sú spacifikovaní ešte predtým ako opustia klubovňu. Po večierke vonku sú najčastejšie chytení chrabromilčania. A mojej pozornosti neušlo, že tento konkrétny chrabromilčan bol takmer chytený mimo jeho intráku tú istú noc, ako zvládol ten nezodpovedný kaskadérsky kúsok na metle. Mal sa zúčastniť duelu.“

„Naozaj?“ Minerva nevyzerala byť prekvapená.

„A nie sám. Filcha zmiatol Zloduch a nedokázal ich chytiť, ale viac ako dve deti sa túlali v Sieni slávi. Má odtlačky topánok, ako dôkaz.“

„Mal by tú miestnosť častejšie zametať.“

„Začnem veriť, že sa ako Albus rozprávaš s hradom.“

„Nerozprávam, Filius. Prichytil som iného účastníka a poradil Filchovi, kam sa má pozrieť.“

„Koho si chytil?“

„To nie je podstatné, Minerva, ale pocítil následky. Ako by mali aj pán Potter a jeho spolupáchatelia, keby ich Filch chytil.“

„Nie som si istá tými ochranami, Severus. Som presvedčená, že moja fakulta má mať voľnosť v tom, kedy pôjdu spať. Samozrejme nepodporujem ich prechádzanie sa v noci po hrade, ale...“

„Veľmi by mi pomohlo, keby si ma nechala umiestniť tie ochranné kúzla...“

„Môžeš... Hádam, že im to neuškodí, ak pridám nejaké alarmy na izby prvákov... tí potrebujú najviac dohľadu...“

„Možno by si chcela dohliadnuť jedným očkom aj na Weasleyovské dvojčatá...“

„Ak by boli v mojej fakulte, prilepil by som ich k posteliam...“

„Požiadam portrét, aby menil heslo po večierke.“

„O ktorej tvoji malí hadíci chodia spať?“

„O pol desiatej prváci s druhákmi, o pol jedenástej zvyšok.“

„Dobre, začína byť neskoro a samú ma to ťahá do postele. Sme dohodnutí. Harryho si na starosť zoberie Severus.“

„Budeme ťa informovať o jeho správaní a výsledkoch v triede.“

„Kedy mu to chceš oznámiť?“

„Tak skoro ako je možné.“

„Môžeš počkať až po Halloweene? Je to iba jeden týždeň a vieš, že by sme im mali povoliť sa trochu vyblázniť.“

„V poriadku. V sobotu po Halloweene. Ale aby to fungovalo, potrebujem tvoju podporu, Minerva. Chcem, aby bol pripravený do postele o deviatej a o pol desiatej už spal. O desiatej v piatky a soboty.“

„Podporím tvoje rozhodnutia, Severus.“

„Mám nejaké slovo čo sa týka jeho hrania?“

„Už som mu to sľúbila. Hra bude vhodný spôsob ako mu pomôcť s jeho sebadôverou a...“

„Zanedbávané deti majú problém so smelosťou.“

„Dobre, keď chceš, aby som strácal svoj čas pozeraním tej hlúpej hry... Ale vyhradzujem si právo zakázať mu hrať...“

„Iba ak nehráme proti Slizolinu.“

 

Snape sa vrátil do svojich izieb.

Fotografiu Lily Evansovej mal na nočnom stolíku a nadobudol taký trafený zvyk rozprávať sa s ňou... nahlas, dúfajúc, že s ozvenou svojho vlastného hlasu od stien bude takmer počuť jej odpoveď.

„Myslia si, že budem schopný pomôcť tvojmu dieťaťu, moja drahá. Viem, že som sľúbil, že na neho dozriem a ja to dodržím. Len keby sa tak nepodobal na tvojho prekliateho manžela...

Mýlil som sa... Myslel som si, že je zhýčkaný princ... Ironicky je asi tak hýčkaný ako bol tento Princ... mal som si pamätať, že tvoja sestra bola... nebola veľmi milá osoba.

Prajem si, aby to bolo inak. Nechystám sa ho pozvať do svojej spálne, ale odložím ťa niekam, kde ťa nemôže vidieť... ak by náhodou vošiel. Drž nám palce.“

 

Pokračovanie na budúce


2. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



2. kapitola

 

Halloweenska noc, štvrtok 31. októbra

 

Keby bolo po jeho, zrušili by túto oslavu.

Nemal čo oslavovať. V tento deň zomrela jeho jediná láska, presne pred desiatimi rokmi. Ale bol to zvyk.

Nepísaný zvyk.

Celý učiteľský zbor sa zúčastní Halloweenskej hostiny.

Kvôli deťom nadopovaným cukrom, ktoré môžu vyvádzať žartíkov koľko im hrdlo ráči.

Zo svojho miesta za učiteľským stolom sa zameral na už napohľad chudé zeleno-oké dieťa. Zvykol ho sledovať pri jedení. Dokonca už predtým, ako sa rozhodol prebrať za neho zodpovednosť... Zo začiatku si myslel, že má chlapec len chlpatý jazyk. Samozrejme, tunajšie jedlo sa odlišovalo od toho, na ktoré bol zvyknutý...

Dobre, zdalo sa, že je zvyknutý nejesť. Ďalší dôvod na zhrýzanie svedomia. Ďalší kúsok viny, ktorý musí niesť.

Harry začal viac jesť v posledných dvoch týždňoch, možno z nového vyťaženia v metlobalových tréningoch a tá vševedka s huňatými vlasmi ho donútila jesť zeleninu a mäso... Už viac nevyzeral ako vyhladovaná vrana.

Ale kde bola dnes? Potter sa nadšene rozprával iba s tým Weasleyovským chlapcom. Obaja zjedli viac cukru, ako mohol ich žalúdok spracovať. Našťastie madam Pomfreyovej dodal ďalšie fľaštičky s odvarmi na upokojenie žalúdka.

A potom tá pohroma... Ten tupý Quirrell vrieskajúci o trollovi, ktorý vošiel do hradu. Snape vedel, kam musí utekať.

Pre niekoho to bola perfektná príležitosť otestovať ochrany okolo kameňa.

 

~*~ 

 

Snape vykrivkal z tretieho poschodia. Mal vedieť, že musí dohliadnuť na všetky tri hlavy súčasne!

Počul naliehavý odkaz McGonagallovej a prišiel do dievčenskej umyvárne v rovnakom čase ako ona a Quirrell.

Troll bezvládne ležal na podlahe kúpeľne, za ním stáli tri deti.

Potter si utieral prútik do nohavíc. Grangerová im podala veľmi chabé vysvetlenie. Weasley vyzeral bledo.

A McGonagallová im strhla iba päť bodov! Samozrejme, že im dala desať, takže z toho jej fakulta aj tak vyťažila.

A prepustila ich.

 

~*~

 

Minerva ho podoprela a takmer násilím ho odprevadila do zborovne. Prijal pohár ohnivej whisky a vypil ho na jeden hlt. Svoj hlas našiel príliš rýchlo.

„PäŤ BODOV! Ty si mu dala body... Takto ho učíme disciplíne a poslušnosti! Mal byť vo svojej klubovni!“

„Pomáhal Grangerovej.“

„Čo zmôžu tri jedenásťročné deti proti dospelému trollovi?“

„Teda, keby si sa ma spýtal včera, alebo hoci aj dnes doobeda, povedala by som, že ich zabije, ale ako si videl, zvládli to celkom dobre...“

„Mohlo sa toho toľko pokaziť!“

„Viem, bolo to hlúpe, ale pozoruhodné. Pošlem sovu ich rodičom a informujem ich o tom, čo sa stalo. Mám napísať aj tebe, alebo sa považuješ za dostatočne informovaného?“

„Bol to mimoriadne nebezpečný husársky kúsok!“

„Som si istý, že si z lovu trollov nespravia tradíciu...“ Filius bol vždy optimistický.

„Obávam sa, že teraz, keď úspešne skolili trolla, začnú sa obzerať po väčšej koristi...“

„No tak, Severus, ťažko nájdeš väčšiu korisť ako sú trollovia.“

Keby pohľad mohol zabíjať...

„Nepochodím, ak poviem, že by nemal hrať v najbližšom zápase?“

„Nepochodíš. Najprv sa o tebe musí dozvedieť, až potom ho môžeš ohurovať takýmito trestami.“

„Ďakujem za vašu spoločnosť, idem do postele.“

„Dobrú noc a nechaj Poppy ošetriť ti tú nohu...“

„Tá žena ma ničí.“

 

~*~

 

piatok, 1. novembra

 

Na ďalší deň sa hradom šírili klebety. Nik nevedel, čo sa stalo s trollom, ale každý mal vlastnú verziu.

Snape videl, ako sa tie tri deti potichu rozprávajú. Aspoň nerozprávali o svojich dobrodružstvách, aby si získali pozornosť spolužiakov. Vyzerali prekvapene, keď do siene vleteli dve sovy a spustili pred ne listy.

„Je od mojich rodičov. To je divné... Jeden som dostala v utorok a píšu mi iba raz týždenne.“

„Tento... je tiež od mojich. Väčšinou mi posielajú listy vo vnútri toho, ktorý posielajú Percymu.“

Otvorili si listy. Harry si ďalej jedol svoj toast. Sledoval, ako jeho priatelia čítajú a všimol si, ako im očerveneli líca.

„Čo je?“

„Moji rodičia... Vedia o tom trollovi! Oni... mamka hovorí, že si nemohla urobiť dôkladný prehľad, keďže som si všetky knihy, ktoré mi kúpili, zobrala so sebou, ale vie, že trollovia sú nebezpeční a že to bolo veľmi hlúpe pokúsiť sa jedného dostať. Vravia, že dúfajú, že v budúcnosti preukážem viac zdravého rozumu. A ak sa dozvedia o ďalšom šialenom kúsku ako je tento, mám zaracha na celé leto!“

„Je mi to ľúto.“

„Máš raracha? Ako raráška? Načo by ti bol? Veď sú škaredí.“*

Hermiona a Harry sa otočili na Rona. O čom to hovorí?

„Čo...? Ron, zaracha je bežný muklovský trest. Znamená, že budem mať zakázané chodiť von a pozerať televíziu alebo počúvať hudbu. Zdá sa, že ich to naozaj vystrašilo.“

„Čo je v tvojom liste, Ron?“

„Mama hovorí, že sa nemám hrať na hrdinu. Že sa stále strachuje kvôli môjmu bratovi a kvôli drakom, s ktorými pracuje, a že by som jej nemal pridávať starosti. Potrestá ma, ak zase urobím niečo také! Mama ma nepošle do izby, ona má veľmi tvrdú kefu. To je strašné. McGonagallová im to nemala povedať! To nie je fér!“

Harry si prial mať rodičov, ako mali jeho priatelia, niekoho, kto by sa o neho bál. Aj keby to znamenalo, že dostane domáce väzenie alebo na zadok, ak niečo vyvedie

V tej chvíli mu po chrbte prebehli zimomriavky. Niekto za ním stál. Otočil sa k uškŕňajúcemu sa Snapeovi.

„Potter, očakávam vás vo svojej kancelárií dnes pred večerou. Hodiny päťkrát odbijú, ak by ste to náhodou nepochopili.“

„Áno, pane,“ Harry bol príliš omráčený, aby na to reagoval.

„Zjedzte svoje ovocie a ovsenú kašu, dieťa, vietor vás zhodí z metly, ak viac nepriberiete,“ Snape sa otočil na podpätku. Harrymu napadlo, že by chcel vedieť to s habitom ako on.

„Čo chcel?“

„Neviem, mám za ním prísť dnes o piatej.“

„Mama chce, aby som chodil do postele o deviatej. Poverí Percyho, aby ma ukladal do postele! Doma o takom čase nechodím spať! Ani Ginny o takom čase nemusí ísť do postele!“

„Prestaň skučať, Ron! Musíme zistiť, čo chce Snape od Harryho.“

„Nepovedal, že máš trest, však, kamarát?“

 

~*~

 

Harry prišiel do žalárov tak neskoro, ako sa len dalo. Ale keď prišiel k učebni elixírov, nevedel ako ďalej. Vedel, že Snapeova pracovňa nemôže byť ďaleko. Ale nemal šajnu, ako ju nájsť.

Vošiel do triedy a všimol si dvoje dverí. Prvé určite patrili skladu ingrediencií, ale nemal tušenia, kam by ho zaviedli druhé dvere. Pokúsil sa ich otvoriť, ale ani sa nepohli, tak vytiahol prútik a chcel vyskúšať Alohomora, keď zacítil, že ho niekto sleduje.

Snape stál vo dverách učebne a uprene ho pozoroval.

„Pán Potter,“ zaškľabil sa, „určite nechcete, aby som vás chytil, ako sa snažíte dostať do môjho súkromného skladiska.“

„Neviem, kde máte pracovňu, pane. Myslel som si, že tie dvere...“

„A keby to bola moja pracovňa, plánovali ste vstúpiť bez zaklopania?“

„Nie, pane. Ospravedlňujem sa.“

„Nasledujte ma.“

Ako Harry nasledoval profesora elixírov hlbšie do podzemia, uvažoval, či to môže dopadnúť ešte horšie. Snape otvoril dvere a pokynul mu, aby vstúpil do miestnosti, ktorá na prvý pohľad vyzerala byť plná kníh.

„Hermiona s Ronom vedia, že som tu.“

„A prečo presne mi to hovoríte, pán Potter?“

„Informujú profesorku McGonagallovú, ak sa neukážem na večeri, pane.“

„Chápem... Hovoríte mi to v prípade, že vás plánujem nasekať a použiť ako ingredienciu do svojich elixírov? To by mi nezabralo toľko času, pán Potter.“

Harry na neho iba zízal. Uvedomil si, že má sucho v ústach a že sa mu potia dlane. Práve počul Snapea hovoriť o tom, čoho sa obával, že sa mu stane. Mohol iba dúfať, že jeho priatelia nebudú čakať až do konca večere, aby požiadali o pomoc.

Snape si všimol tú zmenu v postoji dieťaťa. Mal si chuť nafackovať. Takto chlapca nepresvedčí, aby mu dôveroval!

Pokúsil sa rozprávať neutrálnym tónom: „Vaša vedúca už vie, že ste tu. A musel by som vás vykŕmiť, než by z vás bol nejaký úžitok v elixíroch. Tak sa posaďte, pán Potter, potrebujeme prebrať veľa vecí.“

V izbe bol pracovný stôl, ku ktorému smerovalo niekoľko stoličiek.

Harry sa posadil na tú najbližšie k dverám. Na stolíku si všimol niekoľko kôpok oznámkovaných pergamenov. Okolo celej miestnosti videl poličky na knihy. Bola väčšia ako učebňa elixírov a príjemne voňala drevom.

Snape počkal, kým sa poobzerá. Chcel si sadnúť za stôl, ale zmenil názor a usadil sa do kresla. Harry sa stále obzeral, až kým sa nestretol so Snapeovým pohľadom a ten sa ho neopýtal: „Kedy ste boli naposledy u holiča, pán Potter?“

Harry tomu nemohol uveriť! To chcel, aby sa dotrepal tak ďaleko, len aby sa rozprávali o vlasoch?  Bol v pokušení spýtať sa Umastenca, kedy si naposledy umýval vlasy? Ale bol príliš ďaleko od priateľov a príliš blízko pri tomto podivnom mužovi. Prečo si nesadol za stôl?

„Nepočuli ste moju otázku, pán Potter? Očakávam slušnú odpoveď.“

„Áno, pane. Nepamätám si. Moja teta ich strihala, ale zase dorástli.“

„Vidím. To vlasy zvyknú robiť. Neuškodilo by vám malé pristrihnutie. Vybavím pre vás strihanie a dám vám vedieť kedy a o ktorej,“ Snape si to vpísal do malého bloku.

„Áno, pane.“

Snape videl, že ho to nepotešilo. Pustil sa do vysvetľovania: „Povedal som vám, že profesorka McGonagallová vie, že ste tu.“

Takže nečakaj, že ťa príde zachrániť, vyložil si to Harry po svojom.

„Vysvetlím vám prečo. Očakávam, že ma v tichosti vypočujete. Odpoviem na všetky vaše otázky, ak nejaké budete mať, ale musíte počkať, kým dovysvetľujem. Rozumiete?“

„Áno, pane.“

Za Snapeom bol obraz muža. Harry si bol istý, že to bol upír. Portrét na neho žmurkol a Harrymu z toho prebehli po chrbte zimomriavky.

Snape niekde musel začať. Nebolo by dobré, keby iba na dieťa vysypal, že keďže už vedia, že bol zanedbávaný a nechcený, rozhodli sa mu určiť tútora. A keďže len Snape bol aspoň trochu vhodný, proste mu to hodili na krk. A že bude lepšie, keď ho bude poslúchať, inak... Nie. Chlapec by na to dobre nereagoval. Zhlboka sa nadýchol a uvedomil si, že sa chlapec trasie. No, aspoň nebol jediný nervózny...

„Čítali ste školský poriadok, pán Potter?“

„Nie, pane.“

A je to tu, pomyslel si Harry, zvozí ma, že sa cítim príliš dôležito, aby som sa oboznámil s pravidlami. Alebo horšie, usúdi, že sa o ne nestarám, pretože ich nepoznám.

„Tak, keby ste si tým prešli, pán Potter, vedeli by ste, že na Rokforte sa snažíme udržiavať kontakt s rodinami našich študentov. Informujeme ich o udalostiach v škole včasným spôsobom. Po tom, čo sa stalo počas Halloweenu, sa poslali listy do každej rodiny informujúce ich, že sme na hrade mali nehodu s trollom, ale všetci študenti boli v bezpečí. Všetky rodiny dostanú rovnaký list sformulovaný riaditeľom a podpísaný a poslaný vedúcimi fakúlt. Iba tri listy boli iné. Uhádnete, komu boli tieto listy poslané, pán Potter?“

„Grangerovcom a Weasleyovcom, pane?“

„A predpokladám, že vaši mladí priatelia boli rodičmi pokarhaní kvôli ich zapleteniu sa s trollom, že, pán Potter?“

„Poslali ste list mojim príbuzným, pane?“

„List bol pripravený a poslaný, pán Potter, ale nie vašim príbuzným.“

Harry si vydýchol. Strýko Vernon by zastrelil každú sovu v dohľade, ktorá by sa dostala príliš blízko domu.

„Neradi dostávajú sovy, pane. Je tu nejaká možnosť poslať im to muklovskou poštou? Počkať... povedali ste, že to nebolo poslané mojim príbuzným, tak komu potom?“

Možno to nebolo najvhodnejšie miesto, kde začať.

„Začiatkom septembra, pán Potter, sme obdŕžali list od vašich príbuzných, žiadajúci nás, aby sme vám pomohli počas vašich školských rokov v čarodejníckom svete. Požiadali nás vybaviť všetky záležitosti a podržať vás, ak to budete potrebovať. V Rokforte máme niekoľko ustanovení o podaní pomocnej ruky muklorodeným deťom, alebo ako vo vašom prípade, deťom, ktoré vyrastali u muklov. V týchto prípadoch škola vyberie niekoho ako mentora. Tento mentor je kompetentný, aby radil a poskytoval oporu, ak je potrebná, akoby bol súčasťou rodiny. Vo vašom prípade som bol menovaný vaším mentorom ja.“

„Čo to znamená, pane?“

„To znamená, že vám poskytnem rady, aké vaši spolužiaci dostávajú od svojich rodín. Budem dostávať správy od všetkých vašich učiteľov o známkach a správaní, a budem vás chváliť alebo trestať, ako budem považovať za potrebné pri vedení vás správnym smerom.“

„Takže vy ste dostali list o trollovi, pane.“

„Nemôžem doslova povedať, že som ho dostal, pán Potter, možno si pamätáte, že som tam bol, aby som vás videl s trollom a podľa mňa by sme mali prediskutovať udalosti, ktoré vás k nemu dostali.“

Snape sa snažil byť taký nedesivý, ako to len bolo možné.

„Ale vy ma nenávidíte!“

„To nie je pravda, pán Potter. A nezabúdajte ma volať pane alebo profesor, pán Potter.“

„Prepáčte, pane. Možno nie je pravda, že ma nenávidíte, ale určite ma nemáte rád, pane. Prečo potom...?“

„Som bol poverený ja?“

„Áno, pane.“

„Môžem vám iba povedať, že nezávisle od toho čo mám rád a čo nie, budem sa snažiť pracovať najlepšie ako viem, pán Potter. A neznepokojujte sa, neexistuje veľa ľudí, ktorých by som mal rád. To neznamená, že nebudem robiť svoju prácu alebo plniť svoje záväzky. Máte nejaké otázky?“

„Áno, pane. Nikto sa ma nespýtal, čo chcem ja. Nemôžem ohľadom toho nič povedať?“

To bola tá ľahostajná statočnosť Chrabromilu. Naozaj si myslel, že je rozumné takto rozprávať?

„Nepotrebujete žiaden dozor, pán Potter?“

„Možno áno, ale moja vedúca fakulty a moji priatelia...“

„Vaša vedúca fakulty má celú fakultu, o ktorú sa musí starať, a nesmie s vami jednať inak ako s nimi. Vaši priatelia sú rovnako starí ako vy a majú svoje vlastné rodiny. Som si istý, že by sa s vami o ne podelili, ale akokoľvek sú láskaví, nepoznajú vás.“

A vy ma poznáte? Stále ste ma iba hrešili. Nestarali ste sa o to, že som nevyrastal medzi čarodejníkmi. Každopádne ste sa ma pýtali veci, ktoré som nemal ako vedieť! Žiadnym spôsobom som vám nemohol vyhovieť. Strhli ste kopu bodov mojej fakulte a terorizovali ma na chodbách... a teraz mi hovoríte, že sa o mňa chystáte starať!

„Upokojte sa, pán Potter. Dýchajte zhlboka.“

Harry prestal kričať... Snape ho zabije.

Snape mávol prútikom a zjavil sa pohár s vodou, potom aj podnos s kanvicou a hrnčekmi. Položil ho na stolík medzi nich.

Podal Harrymu vodu.

„Napite sa, pán Potter, budeme pokračovať, keď to dopijete.“

Harry vypil vodu a zhlboka dýchal. Keď videl, ako sa to zjavilo, myslel si, že ho s ňou Snape ošpliecha. Ako môže prežiť v Snapeovej starostlivosti?“

Po kanvici s čajom sa objavil tanier so sušienkami. Snape zobral šálku s teplým mliekom a nalial do nej trochu čaju. Potom ju položil pred Harryho a tanier posunul, aby naň dosiahol.

Harry takto nikdy nepil čaj. Vždy ho pil ho postojačky a studený pri kuchynskom pulte. Bez na tenko nakrájaných sendvičov alebo pečiva, alebo mlieka. A keď si uvedomil, že olovrantuje s jeho nenávideným profesorom elixírov, začal rozmýšľať nad Alicou. Možno sa k nim čoskoro pripojí aj Klobučník.

„Upokojili ste sa, vy hlúpe decko?“

Možno sa mu iba sníva. „Áno, pane.“

„Vypite si teda čaj, opatrne, je horúci.“

„Áno, pane.“

„Máte pravdu, pán Potter. V skutočnosti vás nepoznám. Ale mojim cieľom bude spoznať vás. Ako som vám povedal, nie je veľa ľudí, ktorých by som mal rád, pán Potter. Ale necítim k vám odpor. Elixíry sú nebezpečný predmet a ja musím vštiepiť svojim študentom, aby boli opatrní a dávali pozor. Iba zopár prvákov by vedelo zodpovedať otázky, ktoré som vám položil na vašej prvej hodine. Vybral som si vás pre demonštráciu a zanechanie dojmu na vašich spolužiakov. Je mi ľúto, že som k vám bol taký hrubý. To neznamená, že vás nebudem zase skúšať. Budem a budete musieť vedieť odpovedať a byť pripravený na moje hodiny. Ale nebudem nepríjemný. Rozumiete?“

 „Asi áno, pane. Musím byť pripravený na vaše hodiny, ale už ma viac nebudete urážať. Ale v elixíroch som úplne stratený, pane.“

„Pomôžem vám, to preberieme neskôr. Teraz budeme rozprávať o vašom zdraví.“

Konečne sa zdalo, že chlapec sa po tom malom výbuchu upokojil.

„Madam Pomfreyová vám pred nejakým časom spravila sériu testov.“

Harry prikývol.

„Zistila, že máte podváhu a chce, aby ste k raňajkám pili výživový doplnok. Dám vám ho zajtra ráno. Tento doplnok vám pomôže pribrať a vyrásť. Budete ho brať každé ráno jeden mesiac. Je silný, takže ho musíte prijímať s plným žalúdkom. Raňajky sú veľmi dôležité jedlo a vy nemôžete od svojho organizmu očakávať, že vydrží celý deň vďaka dvom plátkom slaniny a troche mlieka. Keďže každé ráno musíte zjesť plnohodnotné raňajky, budete musieť vstávať skôr. Môžete si vybrať z tanierov, ktoré sa zjavia na stole. Budete jesť, kým nebudete plný. Ak vám nechutí nič z pripraveného, môžete požiadať školské kuchyne a oni vám ponúknu čo len chcete. Počas tohto mesiaca musíte pribrať aspoň kilo. Budem na vás dozerať. Pochopili ste ma?“

„Áno, pane.“

„Dobrý chlapec. Chcem, aby ste prišli za mnou alebo za madam Pomfreyovou, ak by vám bolo zle alebo ste mali závraty po vypití fľaštičky. Je to štandardný recept, ale môžete potrebovať slabší variant.“

O čom ten blb rozprával? Že chce, aby poriadne jedol? Jeho rodina sa stále sťažovala, keď jedol a že vôbec potrebuje jesť. Bol zvyknutý mať takmer prázdny žalúdok a piť vodu, keď bol hladný. A teraz... bolo to také mätúce. Nepočul, čo ďalšie Snape hovorí.

„Prepáčte, pane. Čo ste povedali?“

„Povedal som, že som si prezrel vaše výsledky v triede a nie sú zlé. Zdá sa, že ste zvládli praktickú stránku mágie veľmi rýchlo. Ale vaše odovzdania, domáce úlohy, sú trochu zababrané a videl som vás písať na stole s raňajkami. Nechávate si ich na poslednú chvíľu?“

„Nie, pane. Hermiona... začali sme robiť na úlohe v rovnaký deň, kedy nám ju zadali, problém je, že s brkom píšem pomaly. Zaberie mi veľmi veľa času napísať úlohy a musím to prepisovať niekoľkokrát, pretože to zamažem atramentom. Profesor Flitwick nás naučí kúzlo na ich vyčistenie... čoskoro.“

„Vidím, takže potrebujete cvičiť písanie. Do harmonogramu zapíšem polhodinu na každý deň. Dám vám nejaké cvičenia, ktoré vám pomôžu zlepšiť sa v písaní.“

Harry skrivil tvár: Viac práce! Ledva stíhal dokončovať domáce úlohy a musel kvôli tomu chodiť spať veľmi neskoro.

„Bude to pre vás po týždni cvičení ľahšie, pán Potter. Nebude to zbytočná práca.“

Harry mal pocit, že mu Snape môže čítať myšlienky: „Áno, pane.“

 „Očakávam, že vás uvidím raz do týždňa na tri hodiny, aby sme sa porozprávali a uvidíme, či budete potrebovať nejakú pomoc s hodinami alebo profesormi. Zo začiatku využijeme prvú hodinu, aby sme si prešli elixíry, ste trochu pozadu, ale časom do toho vojdete. Vyhovuje vám streda?“

„Asi, pane.“

Harry si to snažil zapamätať, strihanie, písanie cvičení, kompletné raňajky, výživa, týždenné stretnutia... v stredu. Ach! To bude priveľa... A Snape pokračoval v rozprávaní...

„Vaša vedúca fakulty mi povedala, že nemáte určené, kedy sa ide do postele, pán Potter. Zdá sa, že jej to tak fungovalo a ja to nebudem rozoberať, kým sa nerozhodnete porušiť večierku a ponevierať sa mimo vašej klubovne. Ale musím vás požiadať, aby sa snažili spať aspoň 8 hodín každú noc. Nemôžete podať výkon v triede, ak ste unavený.“

„Budem sa snažiť, pane.“

Snape ho o to žiadal, ale mohol za tým počuť príkaz.

„Áno, pane.“

„Zjedzte viac obložených chlebíkov, sušienky si môžete zobrať so sebou na neskôr, dieťa.“

„Áno, pane. Ďakujem.“

Harry si zobral ešte jeden pâté obložený chlebík. Boli naozaj dobré. A môže si zobrať sušienky na neskôr!

„Dobre, pán Potter... Máte ešte nejaké obavy?“

Harry si nemohol spomenúť na polovicu z toho, o čom rozprávali.

Na myseľ mu vyskočil trest. Doteraz Snape spomínal iba chválu a trest, ale nevysvetlil, aký druh trestu by Harrymu dal. Radšej to nezisťovať. Harry iba zavrtel hlavou, že nie.

„Dobre, tak nám ostala už iba jedna téma na prediskutovanie a to je kázeň. Musíte sa v triede riadiť školským poriadkom, o nepoužívaní mágie mimo tried alebo v chodbách, či žiadne bitky. Iba pridám, že nesmiete vynechávať žiadne jedlá a ísť do postele tak skoro, ako je možné. Nemám rád lži. Očakávam, že mi vždy poviete pravdu, či už si myslíte, že sa mi bude páčiť alebo nie. Musíte byť úctivý voči každému, vrátane vašich spolužiakov. Budete na seba dávať pozor. A vždy mi oznámite, ak vám nebude dobre.

Nebudem vám brať body, keďže nebudem konať ako váš profesor. Môžem vám zadať nejaké drobné práce alebo riadky, alebo eseje. Budem vás upozorňovať. Ak porušíte pravidlá viac ako raz, alebo sa dostanete do nebezpečnej situácie, dostanete po zadku.“

Harry prestal počúvať.  Iba na neho civel ako obarený. Pamätal si na bitky od svojho strýka. Tak preto ho chcel Snape na starosť? Aby ho mohol strieskať. Harry sa postavil, musí sa dostať preč. Nepozeral kam ide.

Snape sa tiež zdvihol. Chlapec vyzeral ako vydesená srnka.

Harry vrazil do Snapea.

„Nie, prosím, nie... Nebite ma, pane! Budem poslúchať! Prosím, nie!“

Snape sa ho pokúsil chytiť za plecia. Harry uskočil.

Bolo to príliš dobré, aby to bola pravda, že bude mať niekoho, kto sa bude starať či je a o ktorej chodí do postele. A či mu nie je zle. A bude mu radiť s domácimi úlohami, to všetko bolo skvelé, ale Snape ho sa ho chystá biť. Musí utiecť. Otočil sa k dverám a pokúsil sa odísť. Zase vrazil do steny. Ale nebola to tak úplne stena.

Bola to osoba v čiernej róbe. Bol zase v pasci.

„Prosím nechajte ma ísť! Nechajte ma ísť!“ žobronil.

Snape ho pevne držal. Po boji o uvoľnenie Harry začal vzlykať. Pri uchu počul bijúce srdce a na svojom chrbte ruky, ktoré ho chlácholili.

„Nikdy ti neublížim, dieťa. Neublížim ti,“ bolo všetko, čo Snape dokázal povedať. Úbohý chlapec sa po chvíli upokojil. Jeho okuliare boli nakrivo a na líci cítil látku.

Tak, ak sa ho Snape chystá biť, tak to bude teraz.

„Pán Potter, ja vás nikdy nebudem trieskať. Poďte... Posaďte sa so mnou sem. Dajte si viac teplého mlieka. Tu. Upíjajte malé dúšky.“

„Je mi to ľúto, pane.“

„Nechcel som ťa vystrašiť, dieťa.“

„Je mi to ľúto.“

„Nemusí byť. Výprask je niečo naozaj príšerné. Rozumiem tomu. Nikdy odo mňa nedostane výprask. Tak sa upokojte.“

Snape priniesol malý navlhčený uteráčik a dal ho Harrymu, aby si poutieral oči. Pomohlo mu to utrieť slzy a aby sa cítil lepšie. Keď Snape videl, že je zase sám sebou, pokračoval: „Nikdy nedostanete výprask. Nijako vás nezraním. Je mojou prácou chrániť vás.“

Harry tomu chcel veriť.

„Teraz k trollovi...“

Harry zabudol, že troll bol to, čo ho sem priviedlo v prvom rade.

„Bolo to veľmi hrdinské a odvážne, a nebezpečné, a hlúpe. Ešte ste neboli oboznámený s pravidlami, o ktorých som hovoril, ale neposlúchli ste školský poriadok. Vaša vedúca to už rozhodla a vaši priatelia dostali varovania od svojich rodín. Napíšete mi esej na dve stopy o trolloch a jednu stopu o tom, čo ste mohli urobiť inak. Chcem, aby ste si uvedomili nebezpečenstvo, v akom ste boli.“

„Už nikdy nechcem stáť zoči voči trollovi, pane.“

„Obávam sa, že budete chcieť ísť loviť väčšie veci ako draky alebo obrov, alebo...“

„Levy a tigre a medvede, no určite!“

„To je vážne, pán Potter.“

Snape bol rád, že je to dieťa schopné žartovať. Ale musel si zachovať svoju tvár.

„Prepáčte, pane.“

„Očakávam to na ďalší týždeň, pán Potter. Vaši priatelia vám môžu pomôcť. Ale chcem, aby ste napísali vaše vlastné závery.“

„Áno, pane.“

„Začína byť neskoro. Musíte odpočívať. Chopte sa svojich sušienok a môžete ísť. Dám vám vedieť, o ktorej sem musíte prísť na strihanie a na cvičenie písania. Taktiež kedy sa budeme stretávať v stredu.“

„Áno, pane.“

„Uvidíme sa zajtra na raňajkách.“

„Áno, pane. Ďakujem.“

Harry si položil pečivo na obrúsok a vyšiel von. To bol veľmi zvláštny rozhovor. Prišiel do chrabromilskej klubovne, ale nikoho nenašiel.

„Harry! Si v poriadku!“

„Šli sme za profesorkou McGonagallovou, ale povedala, že o tom vie a že sa vrátiš, keď skončíte...“

„Priniesli sme ti večeru.“

„Ďakujem, kamarát. Ale nie som hladný. Som v poriadku. A mám sušienky.“

„Našiel si kuchyňu? Čo chcel Snape? Trvalo ti to večnosť vrátiť sa.“

Chcel, aby som poriadne jedol a šiel skoro spať, a chce ma dať ostrihať, a učiť ma ako používať brko.

„Neviem, kde sú kuchyne, mal som čaj s profesorom Snapeom.“

„Si si istý, že nebol otrávený?“

„Ronald!“

„Chcel sa so mnou rozprávať o trollovi, vie, že ste dostali listy od svojich rodičov a chcel mi povedať, že to bolo veľmi nebezpečné. Musím o tom napísať esej. Môžete mi pomôcť.“

„Prečo by to robil?“

Moji príbuzní požiadali, aby ich so mnou neotravovali. Tak som skončil s Umastencom. Dobre, dal mi čaj a pečivo. A to je to najlepšie, čo pre mňa kedy kto urobil.

„Povedal, že bude mojim mentorom v škole. Pomôže mi so školskými vecami. Teraz idem do postele.“

 

 

 

 

 

*v angličtine je “zaracha/grounding” niečo ako uzemnenie, preto v originále Ron hovorí: „Aj tak nemáš rada lietanie a stavím sa, že váš dom nie je dostatočne strážený. Veď ani len nemáš metlu!“

 

 

 


3. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



3. kapitola

 

Sobota, 2.11.*

 

Harry pozeral na tú hŕbu jedla, ktorá pred neho bola prestretá. O takomto čase nebol naozaj hladný, ale cítil na sebe Snapeove oči, tak si zobral trochu z omelety a zemiakové placky, tiež dva kúsky slaniny, a k tomu ešte pohár mlieka s troškou čokolády.

Mal pocit, že to boli viac než plnohodnotné raňajky. Pustil sa do nich počúvajúc svojich priateľov rozprávať o úlohe z čarovania.

Potreboval sa pripraviť na metlobalový tréning. Nebude na metlu príliš ťažký s takou kopou jedla v bruchu?

Zobral si hrianku a natrel ju maslom. Zacítil niekoho za sebou a otočil sa priamo k školskej sestre.

„Pán Potter, chystala som sa vám doniesť výživový doplnok, ktorý potrebujete brať spolu s raňajkami, ale práve som rozprávala so škriatkami z kuchyne a súhlasili, že vám ho budú podávať do džúsu. Hocikedy sa posadíte k raňajkám, budete mať po ruke takýto zelený pohár,“ poklopkala po stole, aby sa zjavil krištáľový zelený pohár, „s tekvicovým džúsom a výživovým doplnkom. Iba ho vypite počas raňajok. Ak budete chcieť, môžete si doň opäť naliať džús. Vitamíny budú len v prvom pohári.“

„Áno, madam.“ 

„Bude to tak pre vás ľahšie, nebudete musieť piť nechutnú fľaštičku. Tekvicový džús nebude chutiť inak.“

„Ďakujem, madam... Ako dlho to budem musieť brať?“

„Jeden mesiac, pán Potter. Nezabudnite, zelený pohár.“

„Áno, madam.“

Otočila sa a odišla.

Hermiona a Ron pokračovali v rozhovore a rozpačito pozreli na Harryho.

„Musím brať vitamíny,“ bolo všetko, čo povedal. Nechystal sa im vysvetľovať, že má podváhu, pretože bol celý život podvyživený. Pozrel sa na učiteľský stôl a uvidel Snapea, ako mu pripíja vlastným pohárom.

Harry takmer vyprskol šťavu, keď zbadal, že Snape má zelený pohár - presne ako ten jeden, z ktorého pil!

Bol to malý pozdrav. Nikto v blízkosti Snapea nepostrehol, čo urobil. Snape sa napil z pohára a potlačil úsmev... bolo to skvelé... môže to dieťa mučiť a súčasne sa o neho starať! Bolo to lepšie, ako očakával.

Harry doraňajkoval a šiel trénovať. Keď vzlietol, cítil sa šťastne a nemyslel na nič iné, než na hľadanie a chytanie malých loptičiek, ktoré okolo seba Wood hádzal... Necítil pozorné čierne oči, ktoré na neho dozerali po celý ten čas.

 

~*~ 

 

Pondelok, 4.11.

 

V pondelok ráno Harry dostal lístoček. O tretej sa mal so Snapeom stretnúť v učebni elixírov.

Keď Harry prišiel, našiel Snapea známkovať elixíry štvrtého ročníka. Snape otváral fľaštičky, aby ich obhliadol, a potom nadiktoval známku brku čmárajúcemu na jeho katedre.

Harry si pomyslel, že by bolo skvelé mať brko, ktoré bude samo písať.

„Tento druh bŕk pracuje dobre iba s číslami, pán Potter. Nefungovalo by, ak by ste ho používali na hocičo iné.“

Harry sa zachvel. Ako môže prežiť s osobou, ktorá mu môže čítať myšlienky?

Snape mu naznačil, aby si sadol za jeden zo stolov.

„Najprv, pán Potter, je nutné, aby ste o toto cvičenie mali záujem. Musíte veriť, že vám to pomôže zlepšiť sa v písaní. Ak sem prídete bez tejto vízie v mysli, bude to iba strata času a som si istý, že v takom prípade, by sme vy aj ja vedeli lepšie naložiť s našim časom. Bude sa to zdať zdĺhavé, ale snažte sa.“

Snape Harrymu ukázal, ako orezať nové brko, ako skontrolovať správny uhol zrezania a ako rozpoznať, že má atrament správnu hustotu.

Potom dal Harrymu pergamen s bodkami. A nakázal Harrymu dokresľovať čiary a slučky. Harry si uvedomil, že keď počúva učiteľove rady, ide mu to lepšie. Doplnil jednu stranu s priamkami a jednu s krivkami.

Nasledovalo ďalšie cvičenie, ktoré obsahovalo oboje, priame línie aj krivky.

Keď už mal zhruba polovicu jednej strany, v nose ho pošteklila lahodná vôňa. Zdvihol hlavu a uvidel na stole malý tanier s tekvicovými pirôžkami. Snažil sa udržať pohľad na papieri, ale vôňa ho vyrušovala. Bol však zvyknutý ignorovať takéto vône, takže zovrel brko a pokračoval v písaní.

 Spoza svojej katedry Snape postrehol ten zápas. Uhádol, že chlapec o koláč nepoprosí, tak vstal a prešiel sa k stolu.

Harry si všimol, ako sa jeho profesor blíži k tanieru. Zhlboka sa nadýchol, aby mohol cítiť vôňu ešte o trochu dlhšie. Vedel, že večera bude už čoskoro. Nechystal sa nechať poučovať Snapeom o tom, že sa nedokáže ovládať.

Bol prekvapený, keď k nemu Snape položil pohár mlieka a tanier mu prisunul na dosah ruky.

 „Môžete si zobrať niekoľko koláčikov s pohárom mlieka, pán Potter, posilní vás to do večere.“

„Ďakujem, pane,“ Harry si zobral jeden pirôžtek a zahryzol do neho. Bol veľmi chutný. Odpil si aj z mlieka. Chcel ochutnať, aký bude, keď sa mu bude rozplývať na jazyku... Toto boli tie najlepšie tekvicové pirôžky, ktoré kedy mal. Úplne najlepšie.

Snape pozoroval, ako chlapec pomaly je pečivo... Tento chlapec nebol zvyknutý na takéto  zaobchádzanie. Bolo na ňom vidieť, že si to naozaj cenil. Zaumienil si, že bude mať pre chlapca rôzne zdravé jedlá, keď budú mať o takomto čase cvičenia.

Keď Harry dopil mlieko, zvedavo sa pozrel na tanier, na ktorom zostali ďalšie dve koláčiky. Bolo by neslušné pýtať si viac, takže to nechal tak, zase si zobral brko a pokračoval v písaní svojich cvičení.

O päť minút neskôr Snape zahlásil svojim učiteľským tónom: „Čas vypršal, pán Potter, dokončite poslednú stranu cvičenia. Na zajtra vypracujte po jednej strane z každého. Stretneme sa tu opäť o tretej.“

„Áno, pane.“

 

~*~ 

 

Harry šiel do Chrabromilskej spoločenskej miestnosti, ale jeho priatelia tam neboli, tak pokračoval vo vypĺňaní cvičení. Ron a Hermiona prišli o pár minút neskôr.

„Čo robíš, kamoš?“

„Snape mi dal tieto cvičenia. Musím ich dozajtra dokončiť.“

„Mama zvykla donútiť mňa a Ginny robiť takéto veci, keď sme sa učili písať.“

„Myslel som, že ma nechá cvičiť písmená. Všetko čo robím sú čiary a slučky!“

„Tieto priamky a oblúčiky slúžia na to, aby si svaly tvojej ruky navykli pohybom, ktoré robíš pri písaní. Po chvíli si ich tvoja ruka bude pamätať. Je to najlepší spôsob, ako sa naučiť písať s brkom.“

„Aj ty si sa tak učila?“

„Cvičila som počas leta, moja mama mi zohnala nejaké knihy o písaní a...“

„Je to nudné,“ prehlásil Ron, „ale pomáha to.“

„Kedy ich potrebuješ doručiť?“

„Mám sa stretnúť so Snapeom zajtra o tretej. Povedal, že to predtým musím dokončiť. Čím rýchlejšie tomu prídem na kĺb, tým skôr ho prestanem vídať.“

„Do stredy musíme nakresliť hviezdnu mapu na astronómiu a tiež začať s esejou z transfigurácie. Priniesla som nejaké knihy o trolloch na tvoju esej, Harry.“

„Ďakujem, Hermiona.“

„Nechceš si zahrať šach, Harry?“

„Ron, práve som vám povedala, čo všetko potrebujeme urobiť a...“

„Môžeš začať, Hermiona, Harry strávil poobedie so Snapeom... Potrebuje sa trochu uvoľniť.“

„Ďakujem, kamarát.“

 

~*~ 

 

Utorok, 5.11.

 

Na ďalší deň šiel Harry zase do Snapeovej triedy. Dostal ďalšie jednoduché cvičenia na písanie, keď Snape skontroloval tie z predošlého dňa. Tiež mu dal pohár mlieka s hrozienkovými koláčikmi predtým, než od neho odišiel.

Snape mu pripomenul, že sa stretnú v jeho kancelárií na ďalší deň o štvrtej, aby sa porozprávali o Harryho hodinách.

Harry sa desil toho stretnutia.

Ich rozhovor si vo svojej mysli prechádzal veľakrát. Bol poriadne zmätený.

Nebolo prekvapením, že jeho príbuzní prehlásili, že nechcú mať nič spoločné s jeho školskými oznámeniami alebo novinkami o ňom.

V minulosti ich jeho strýko čítal, len aby ho mohol postretať za to, že je príšera. Nechcel, aby v niečom vynikal a aby pri ňom Dudley vyzeral horšie. A zároveň nechcel ísť na žiadne stretnutie s učiteľmi. Takže Harry musel starostlivo dbať na to, aby bol priemerné decko, dosť dobrý, aby si učitelia nemysleli, že potrebuje pomoc, ale súčasne nemať lepšie známky ako Dudley... A ak sa stalo hocičo, čo sa vymykalo normálnosti, čakal ho trest.

Naučil sa čítať a písať takmer sám. Jeho teta mu vždy dala učebnice z druhej ruky, ktoré boli vždy popísané. To mu pomáhalo, aj keď odpovede neboli vždy správne. Školu musel zvládnuť bez akejkoľvek pomoci.

Možno by chcel pomoc pred nejakým časom, ale teraz bol  zvyknutý zvládnuť to sám. Teraz už pomoc nepotreboval!

Učil sa mágiu a nikto ho nešikanoval alebo netýral hladom. Mal svojich priateľov. Prečo by mal potrebovať... mentora... vo svete mágie?

A Snapea k tomu! Bolo očividné, že sa nemajú radi.

Ale Snape ho upokojil pohárom vody a dal mu čaj s mliekom a cukrom... A rozprával mu o tom, kedy má ísť do postele a čo, kedy a koľko má jesť, a dával mu cvičenia na písanie...

Mohol ticho pracovať a... dostával mlieko a rôzne dobroty!

 

Harry sa chcel držať dohody. Dokončil cvičenia. Pamätal si, že Snape povedal, že si prejdú elixíry. To ho trochu znervózňovalo, ale aj tak to bolo niečo, čo sa musel naučiť...

 

~*~ 

 

Streda, 6.11.

 

Harry odchádzal z Chrabromilskej veže o pol štvrtej, chystal sa ísť do knižnice a zostať tu s Hermionou a Ronom, než pôjde do Snapeovej kancelárie. Hermiona niečo vysvetľovala a Ron si čmáral na kúsok pergamenu, keď prišiel chrabromilský metlobalový tím. Wood, Johnsonová, Bellová a Weasleyovské dvojičky.

„Akí pracovití malí prváčikovia. Necítiš sa trochu nostalgicky, George... Pamätáš si, keď sme boli mladí a naivní...“

„Pamätám si byť mladý, Fred, ale nie naivný...“

„Jasnačka...“ odpovedalo uškŕňajúce sa dvojča.

„Čo na to poviete, nechcete sa k nám pridať a zahrať si s nami schovku? V hrade?“ spýtala sa Angelina.

„Nemôžem. O desať minút musím ísť do Snapeovej kancelárie.“

„Trest, malý Harry?“ spýtal sa starý a šedivý Wood. „Máš už vedieť dávať pozor.“

„Na elixíroch by si mal byť dobrý, alebo sa aspoň nedať chytiť,“ súhlasil George.

„Žiaden trest, musím tam ísť, pretože mi pomáha s nejakými vecami,“ Harry sa veľmi nechcel so svojimi spoluhráčmi rozprávať o Snapeovi.

„Dobre, začíname na chodbe štvrtého poschodia, ak by si sa k nám chcel pridať. Budeme tam väčšinu poobedia.“

„My môžeme ísť,“ ozval sa Ron.

„O desiatej máme hodinu astronómie.“

„S tebou nie je zábava, Hermiona.“

„Skončíme skôr,“ uistila ju Angelina.

„Kto ešte hrá?“ zaujímal sa ešte Harry.

„Bystrohlavčania a Bifľomorčania... Bude to veľkolepé...“ dvojičky rozprávali takmer súčasne.

„So Snapeom som do siedmej... môžem sa k vám pripojiť neskôr?“

 

~*~ 

 

Harry si prial, aby sa mohol ísť hrať so svojim tímom. Znelo to skvelo. Do žalárov sa vliekol obávajúc sa dnešnej hodiny elixírov. Čo ak si Snape uvedomí, že je naozaj stratený prípad a odkopne ho... Snape mu určite nechce robiť mentora. Prišiel k jeho kancelárií a zaklopal...

Nikto neotváral dvere. Zase zaklopal. To bolo divné, Snape zvyčajne otvoril dvere ešte pred tým, ako stihol stiahnuť ruku od dverí...

Možno musí ísť do učebne elixírov... Bolo to logické, keďže mali začať s elixírmi... Šiel tam a dvere boli otvorené, ale trieda prázdna.

Čo by mal urobiť?

Vracal sa k pracovni, keď cestou stretol troch veľmi veľkých Slizolinčanov. Nevedel, v ktorom boli ročníku, ale boli dosť vysokí.

„A čo robí malý Chrabromilčan tak ďaleko od svojej veže? Nevieš, že nemáme radi, keď sa tu takí ako ty ponevierajú?“ začal vysoký číslo jeden.

„Dokonca ani keď si slávny Harry Potter,“ číslo dva mal hlboký silný hlas.

„Priatelia ti nevysvetlili pravidlá?“ číslo tri.

„Nemáš sa skrývať v podzemí,“ opäť to číslo, ktoré vyzeralo byť vodcom malej skupiny, „Profesor Snape tu dole nemá rád hlúpe hry.“

Harry bol ticho. Spomenul si na svojho bratranca a jeho priateľov. Bolo lepšie ostať potichu a utekať tak rýchlo, ako bolo možné. Čakal na šancu uniknúť.

„Úbohý maličký prváčik, možno by sme mu mali pomôcť ukryť sa...“ číslo dva sa usmial a ukázal svoje veľké krivé zuby.

„Je taký malý, že by sa mohol zmestiť do kutice s čistiacimi prostriedkami,“ navrhol číslo tri.

„Jeho priatelia ho tam nenájdu, iba Filch by mohol...“ číslo jeden sa začal približovať.

Väčší chlapci obkľúčili Harryho a chystali sa ho chytiť, keď sa skrčil a štvornožky ich podplazil. Menší a rýchlejší vstal a rozbehol sa. Utekal tak rýchlo, ako len dokázal, až kým sa nestratil v hradných schodiskách... Ale bol v bezpečí.

To bolo tesné. Mal by sa vrátiť a hľadať Snapea? Ani náhodou, tí takmer trollovia tam na neho mohli stále čakať... Mal by ísť za svojou vedúcou fakulty? Možno by mal pohľadať svojich spoluhráčov a požiadať ich, aby šli s ním... nie, to bolo trápne.

Musel vyjsť už iba niekoľko schodov, než sa ocitol v hre. Okamžite bol pridelený do tímu a nespomenul si na Snapea, až kým nešiel do postele.

Hra pokračovala až do večere, kým ich naštvaný Filch nenahnal na večeru vo Veľkej siene, frustrovaný, pretože im nemohol zadať žiaden trest.

Ron a Harry prišli k veľmi znepokojenej Hermione. Všade ich hľadala. Pripomenula im, že dnes v noci majú astronómiu.

Harry a Ron sa rýchlo najedli a šli sa teplo obliecť, aby na veži nezamrzli.

Po hodine šli späť do veže... Harry našiel odkaz ležiaci na posteli. Vedel, že bol od Snapea. Hádal, že má problém, ale rozhodol sa lístoček prečítať neskôr. Okrem toho, musel utiecť slizolinským bitkárom... Položil ho na kufor. Ale lístok spadol medzi kufor a posteľ, keď sa na ďalšie ráno prezliekal na raňajky.

 

~*~ 

 

Štvrtok, 7.11.

 

Harry si spomenul na lístok a vynechanú schôdzku, keď na sebe cítil Snapeove oči počas obeda. Neobzrel sa k nemu, iba si zjedol obed a vypil džús v zelenom pohári.

Nevedel čo robiť.  Snažil sa presvedčiť sa, že to nebola jeho chyba. Prišiel na čas...

Šiel na svoje hodiny a dúfal, že Snapea neuvidí na chodbách. Deň neubiehal dosť rýchlo, ale nakoniec bolo po vyučovaní a chystal sa navštíviť Hagrida so svojimi priateľmi. Veď si nedohodol žiadne ďalšie stretnutia so Snapeom, však?

Stretli nazlostene vyzerajúceho učiteľa elixírov, keď vychádzali von na hradné nádvorie. Harry mal v ruke knihu o metlobale z knižnice.

„Teda, teda, teda, čo to tu máme, Potter... Stále príliš slávny pre jeho vlastné dobro.“

„Profesor...Ja...“

„Porozprávame sa neskôr, Potter. Čo to tu máte?“

„Knihu...“

„Neviete, že nemáte povolené vynášať knihy z knižnice mimo hrad? Samozrejme nie, myslíte si, že pravidlá pre vás neplatia. Dajte mi tú knihu.“

„Ale pane... Čítala som pravidlá a...“

Snape sa pozrel na Hermionu a ona zatvorila ústa. Neskôr ani nevedela, ako sa ocitla za Ronom.

„Dajte mi tú knihu, pán Potter. Môžete si ju vyzdvihnúť neskôr u mňa v pracovni.“

„Kedy, pane?“

„Neskôr, Potter, neskôr.“

Snape zobral knihu a vošiel do hradu.

Vonku bolo zatiahnuté, ale tri deti sa cítili teplejšie, ako náhle ich profesor vošiel do hradu.

„Čo sa stalo, Harry?“ spýtala sa ho Hermiona. „Prečo je na teba taký nahnevaný?“

„Vynechal som včerajšie stretnutie a...“

„Čo si? Veď si tam šiel na čas, čo sa stalo?“

„Nebol tam, a potom prišli traja Slizolinčania a šli po mne...“

„Nepovedal si mu to?“

„Ako...? Nebol tam.“

„Mal si mu poslať odkaz alebo také niečo...“

„On mi ho poslal...“

„Čo v ňom bolo?“

„Neviem, minulú noc bol na mojej posteli a nechcel som ho vtedy čítať, tak... Zabudol som na to dnes ráno... Nebol na mojom kufri...“

„Mohol ti spadnúť pod posteľ, kamoš.“

„Možno...“

„Mal by si ísť a povedať mu, čo sa stalo, Harry.“

„Stiahne ma z kože...“

„Aj tak si myslím, že by si mal za ním ísť porozprávať sa.“

„Snape je blb, ale moji bratia povedali, že nemá rád tyranov, Harry, dokonca ani vo svojej fakulte. Pochopí to... Hádam...“

„Možno ti vráti knihu...“

„Nezabudnite povedať McGonagallovej, ak sa nevrátim späť, kým pôjdete spať... Ron, ak ma zabije, môžeš si nechať moju metlu.“

„Naozaj, kamarát?“

„Ronald...! Bude to v poriadku, Harry, iba mu to vysvetli...“

Harry šiel dovnútra a do profesorovej pracovne. Dvere boli otvorené, tak potichu vošiel. Počul hlasy a zbadal, ako Snapeovi pomáha Filch. Mal veľkú ranu na nohe a nevyzeralo to veľmi dobre.

Snape sa snažil zvládnuť bolesť a neschopnosť školníka. Nešiel na ošetrovňu a teraz mal v nohe infekciu. Snažil sa povedať Filchovi ako ranu vyčistiť, ale ten chlap mu viac škodil. Otočil sa a pozrel na zeleno oké dieťa. A zakričal na neho, aby vypadol!

Harry chcel utiecť a schovať sa. Nedokázal pochopiť, čo sa stalo... Ako utekal do veže, niečo mu napadlo. Našiel svojich priateľov v spoločenskej miestnosti a vybafol na nich:

„Snape sa skúšal dostať cez trojhlavého psa!“

„Ako to vieš?“ spýtala sa Hermiona.

„Pes ho pohrýzol. Vstúpil som a Filch ho ošetroval... Kričal, že mám vypadnúť...“

„Ten pes stráži niečo dôležité!“ Hermiona si myslela to isté.

„Ktovie, čo to je?“ ozval sa Ron.

 

~*~ 

 

Sobota, 9.11.

 

Harry sa veľa nestaral, pretože o dva dni** mal prvý zápas a bol taký nervózny, že si iba pamätal, aby vypil džús a zjedol nejaký toast. Aj s tým sa jeho žalúdok dosť prevracal. Snape nebol na raňajkách...

Harry šiel s priateľmi na ihrisko a vzápätí bol vo vzduchu, kam Harry naozaj patril.

Všetko bolo fajn, až kým sa ho jeho metla nerozhodla zhodiť! Snažil sa udržať zubami nechtami a dostať dole s pomocou Ronových bratov...  Po niekoľkých desivých minútach sa metla upokojila a mohol pokračovať v hraní.

Harry chytil ohnivú strelu a jeho tím vyhral! Bolo to nezvyčajné chytenie – chytil ju ústami – ale bolo platné. Takže tím a fakultní spolužiaci boli šťastní spolu s Harrym.

Dlho nemohol nájsť Rona a Hermionu. Odľahlo im, že ich priateľ bol úplne v poriadku. A že vyhrali hru.

„Snape sa ťa snažil zabiť, Harry, zaklial tvoju metlu počas zápasu. Hermiona mu zapálila habit a vtedy si získal kontrolu.“

„Ale prečo? Povedal, že sa o mňa bude starať...“

„Možno pretože si zistil, že bol napadnutý trojhlavým psom...“ spriadala Hermiona

„Ale my by sme nemali vedieť o psovi a ja som videl iba tú ranu, nič som nepočul...“

„Myslím, že by sme to mali povedať profesorke McGonagallovej...“

„Myslím, že by si s ním nemal ostať sám, kamarát.“

Harry si pomyslel, že to je dobrá rada.

 

~*~ 

 

Nedeľa, 10.11.

 

V nedeľu ráno za stolom s raňajkami Harry nevidel učiteľa elixírov a potešilo ho to. Plánoval zostať celý deň vo svojej klubovni. Predpokladal, že je to to najbezpečnejšie miesto, kde môže byť.

Hermiona a Ron kráčali s ním a povedali mu, že prichádza Snape, nech sa skryje. Harry sa ukryl za dvere prázdnej triedy a chystal sa tu ostať pár minút, pred tým, ako zase vyjde von... Vyľakal sa, keď vedľa seba zacítil niekoho oblečenie. Pozrel dole a videl, že je čierne...

„Prečo sa skrývame, pán Potter?“

Harry cítil, že sa mu zavaruje mozog. Čo môže povedať?

„Hádam, že by sme mali ísť do mojich komnát, pán Potter... Máme kopu vecí, o ktorých sa musíme porozprávať.“

Harry si pomyslel, že Snape bol naštvaný, ale jeho hlas znel pokojne a primerane. Musí s ním ísť.

Ron a Hermiona stáli v chodbe...

„Pán Potter pôjde so mnou. Prosím, oboznámte s tým vašu vedúcu fakulty.“

„Áno, profesor.“

Harry videl, že Snape už nekríva. Jeho noha na tom bude lepšie...

„Posaďte sa, pán Potter, potrebujeme sa porozprávať o množstve vecí.“

 

 

*po dohode s autorkou som opravila dátum

**tu mala autorka chybu, preto som to s jej súhlasom zmenila zo zajtra na pozajtra

PP: dátumy som podopĺňala pre sprehľadnenie, v ďalšej kapitole sa totiž vrátime najprv trochu späť, aby sme si to prešli aj so Severusom.

 


4. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



4. kapitola

 Streda, 6.11.

V stredu poobede Snape nebol vo svojej pracovni, pretože si ho zavolal riaditeľ. Prišiel o desať minúť neskôr a očakával, že nájde chrabromilského prváka pri svojich dverách, ale Pottera nikde nebolo.

Obzrel sa po chodbe a všimol si troch debatujúcich šiestakov opierajúcich sa o stenu.

„Páni, nevideli ste tu na mňa niekoho čakať?“

„Nie, pane.“

„Ako dlho tu stojíte?“

„Neviem, pane... Desať alebo pätnásť minút.“

Bolo možné, že by chlapec iba meškal? Predošlé dva dni bol presný... Mal by počkať o trochu dlhšie, napokon to bola iba štvrťhodina.

Snape sa pozeral na hodinky každých päť minút. Kde bol ten mizerný chlapec?

Nestalo sa mu niečo, nebolo mu zle? Madam Pomfreyová by ho určite informovala, že? Jedine, samozrejme, že by sa najprv starala o dieťa... Krbom zavolal na ošetrovňu, ale madam Pomfreyová namietla, že Pottera vôbec nevidela. 

Minerva tak isto. Nevidela Pottera. Vedel, že jej fakulta hrala prísne zakázané schovávačky s ďalšími fakultami, samozrejme, okrem tej jeho. Bolo zvykom zahrať si ju ešte pred prvým metlobalovým zápasom sezóny. Svojim hadom zakázal zúčastňovať sa tejto hlúpej hry...

Mohol byť jeho vrtošivý chránenec tam? Ako mohol vedieť, či to decko na stretnutie len zabudlo alebo sa ho proste nerozhodlo ignorovať?

Určite bol pozvaný na tu sprostú hru a pripojil sa k zvyšku tupohlavcov. Veľmi vážne sa porozprávajú o odolávaní tlaku okolia...

Uvedomil si, že má na práci lepšie veci, ako čakať na toho nevďačného fagana!

Poznal chlapcov rozvrh a vedel o hodine astronómie. Poslal preto elfa s odkazom, aby mu ho nechal na posteli. Očakával, že k nemu chlapec príde hneď ráno. Mali mať spolu raňajky. Mal by dosť času chlapca poriadne pokarhať, než bude musieť ísť na prvú hodinu!

 

Štvrtok, 7.11.

 

Na ďalší deň Snape objednal jednoduché raňajky: praženicu, hrianky a trochu ovsenej kaše, a udržiaval ich teplé. Ale chlapec sa neukázal a tá noha ho zabíjala.

Na Halloween si ju dôkladne vyčistil a ošetril ju. Zdalo sa, že sa uzatvára bez problémov, ale včera v nej trochu... tepalo a dnes to bolo ešte horšie. Skontroloval ju. Mala nezdravo vyzerajúci fialový odtieň...

Vypil silný elixír proti bolesti a oddychoval.  Na raňajky a Pottera medzičasom zabudol. Zobudil sa oddýchnutý, ale noha na tom nebola lepšie. Rozhodol sa navštíviť Hagrida, aby zistil, či pes nemá nejakú chorobu, o ktorej by mal vedieť.

Hagrid nebol doma, odišiel sa postarať o testraly v lese... Snape sa vracal späť do hradu rozmýšľajúc nad výhodami, ktoré by mohol získať náhradou jeho zranenej nohy za drevenú... Blúznil...

Natrafil na Pottera a jeho priateľov potulujúcich sa po nádvorí. Ani náznak výčitiek svedomia v chlapcovej tvári kvôli vynechaným stretnutiam!

Zvažoval, že chlapca za ucho dovedie do žalárov, ale tá noha ho naozaj zabíjala, tak spokojne skonfiškoval tú hlúpu knihu, ktorú mal chlapec pri sebe. To mu dá dôvod prísť za ním!

Cestou späť požiadal o pomoc školníka Filcha. Noha potrebovala ošetriť a sám to poriadne nezvládne.

Bolo dosť ťažké vysvetliť Filchovi, prečo by mu mal pomôcť odstrániť mŕtve tkanivo z nohy. Mal mu odrezávať tkanivo, kým nezačne tiecť pekná čistá krv.

A to bol moment, kedy sa mizerný Poter rozhodol ukázať! Ten chlapec nemá vôbec žiadne spoločenské vychovanie?

Nakričal na neho a chlapec utiekol... nebolo to primerané, ale tá noha ho naozaj bolela.

Filch sa zháčil, bolo to asi príliš nechutné  pre jeho jemné rúčky, a tak Snape musel stiahnuť chvost a ísť na ošetrovňu. Madam Pomfreyovej sa s jeho príchodom zlepšila nálada..

Vysvetlila mu, že vo vnútri psích úst si žijú kolónie baktérií a tie sa mu zahniezdili v nohe. A ponížila ho tým, že ho donútila piť jeho vlastné elixíry! Naozaj by mal niečo urobiť s ich chuťou...

Elixíry a vyčistenie rany pomohlo a pred tým, než sa konečne uložil do postele, mu bolo už lepšie Ale celý deň mal horúčku

Poppy naliehala a dokonca zavolala Dumbledora. Snapeove piatkové hodiny boli zrušené.

Keby tak mohol zrušiť aj všetky metlobalové zápasy až do konca vekov!

 

Sobota, 9.11.

 

Madam Pomfreyová mu dovolila opustiť ošetrovňu v sobotu ráno. Mal čas sa iba prezliecť, než šiel na metlobalový zápas.

Čerstvý vzduch mu vôbec nezdvihol náladu. Chýbali mu jeho študenti, potreboval niekomu nadávať... Hoci aj pár Bifľomorčanom... aj keď ich bolo príliš ľahké dohnať k slzám. Počká do konca hry a potom schmatne Pottera a ujasnia si udalosti posledného týždňa.

Pozeral sa, ako Potter stúpa k nebu... Pre to malé dieťa bola tá metla  príliš veľká a príliš rýchla! Potom videl, ako chlapec takmer spadol.

Vedel to: bol dosť tenký na to, aby ho z metly sfúkol aj vánok...

Pár sekúnd mu trvalo uvedomiť si, že tá metla sa hýbe, ako sa jej len zachce. Niekto ju zaklínal!

Začal vytvárať protikliatbu snažiac sa zistiť, kto udržiava kliatbu, ale nepomáhalo to, metla sebou mykala viac vždy, keď len trochu poľavil v sústredení!

Musí skúsiť spraviť niečo iné. Kde je Albus, keď ho potrebuje? Nebol práve v kondícii, nie po všetkej tej bolesti v nohe a horúčke... Zastavil metlu a chlapcovi spoluhráči sa ho pokúšali dostať na vlastné metly. Mal by požiadať niekoho ďalšieho, aby použil vankúšové kúzlo... Ale nesmel sa prestať sústrediť na metlu....

Za ním nastal nejaký rozruch... počul Quirellov výkrik... potom sa metla oslobodila a Potter nad ňou zase získal kontrolu...

Snape začal zase dýchať... Zacítil pach dymu... Čo to...? Jeho habit horel! Začal po ňom dupať, aby to zadusil. A otočil sa akurát, aby videl šialený kúsok, ktorým Potter chytil ohnivú strelu do úst!

Skoro odpadol. Hagrid mu pomohol dole z tribún.

Vždy si myslel, že nebude žiť dosť dlho na to, aby zostarol... Teraz si bol istý, že sa nedožije konca roka.

Samozrejme, že na konci zápasu bolo nemožné nájsť Pottera. Bol obklopený svojimi fanúšikmi... Snape šiel do svojho bytu a rozhodol sa vypiť upokojujúci elixír a oddychovať až do pondelka. Áno, dá Potterovi tucet trestov... ale až v pondelok.

Severus vyrastal v muklovskom dome, kde sa obrazy nehýbali ani nemiešali do záležitostí domácich. Vo svojich komnatách ich nemal rád. Nechal iba pár obrazov, na ktorých bol hrad, ale zvyšok sa nesmel priblížiť k jeho izbám. Tak mal zvyčajne od obyvateľov obrazov pokoj. Od všetkých, až na Nigellusa Blacka.

Keďže bol hlavou Slizolinu a riaditeľom, cítil sa oprávnený rozprávať sa so Snapeom.

Snape ho väčšinou strpel. Mal malý portrét vo svojej pracovni a tiež jeden v chodbách v žalároch.

Black sa ukázal na krajinke v Snapeovej obývačke.

„Čo chceš, Black? Nemôže sa už muž ani sám spiť do nemoty?“

„Pre mňa za mňa si môžeš piť všetky svoje elixíry až kým sa nezadrhneš, Snape, ale myslím si, že by si mal vedieť, že vonku na chodbách sa práve teraz odohráva malý násilnícky incident.“

„Ak ich nechám navzájom sa pozabíjať, budem mať menej starostí...“

„Slizolinčania to začali, sú tam tí traja obrovskí... netuším, čím ich matky kŕmia, že tak narástli... pravdepodobne sa ale živiny k ich mozgom vôbec nepriblížili... Hrajú hádzanú s nejakými prvákmi...“

„Hrajú hádzanú?“

„Vyhadzujú dvoch prvákov do vzduchu a zase ich chytajú...“

Snape okamžite vyšiel von. Násilníci sa tak zabávali, že nezbadali svojho vedúceho fakulty, až kým nebolo príliš neskôr hrať hlúpych.

Snape poslal dvoch chlapcov na prehliadku k Pomfreyovej. Troch násilníkov vyslal hľadať Filcha, kvôli ich novému celodennému trestu. Mali sa vrátiť, aby si vypočuli zvyšok ich pokánia.

K sebe sa vrátil v lepšej nálade.

„Stále si tu, Black? Nemáš na práci lepšie veci, ako ma otravovať?“

„Ani nie, a ty ma vždy ohromuješ... Musím ti zablahoželať, tých tyranov už musel niekto zastaviť.“

„Kedy začali?“

„Minulú stredu, chrabromilský prvák prechádzal chodbou  pred tvojou pracovňou... zeleno oký chlapec. Takmer ho zavreli dovnútra kutice na čistiace prostriedky, ale bol rýchlejší. Iste utekal celou cestou až do svojej veže. Najprv som myslel, že ho to naučí lekciu: netúlať sa tak ďaleko od veže... Ale Slizolinčania by nemali trápiť svojich vlastných.“

Takže preto na neho Potter v stredu nečakal... Zvažoval, či môže nájsť také jednoduché vysvetlenia aj pre zvyšok nedorozumení, ktoré sa týkali chlapca....

Zavolal elfa a s jeho pomocou zistil, že chlapec odkaz vôbec nečítal, pretože spadol pod posteľ... A on mu skonfiškoval knihu v najhoršej možnej nálade. S horúčkou a zranenou nohou....

 „Do kotla! Lily, nikdy by mi nenapadlo, že by to mohlo byť také ťažké!“

 

Nedeľa, 10.11.

 

V nedeľu ráno sa cítil lepšie a rozhodol sa, že bude čeliť dieťaťu. Bol príliš starý, aby sa hral na schovku. No potom si uvedomil, že chlapec je poriadne vydesený a oni sa naozaj potrebujú porozprávať.

Pozoroval deti, ako opúšťajú Veľkú sieň a kráčal za nimi tak rýchlo, ako len bolo možné.... zoslal na ne sledovacie kúzlo a počul ich, ako Harrymu poradili, aby sa schoval. Bolo ľahké nájsť chlapca skrývajúceho sa za dverami. A bolo na nezaplatenie vidieť jeho oči, keď si uvedomil, kto sa vedľa neho objavil.

 

~*~

 

Snape takmer mohol cítiť nervozitu dieťaťa. Ako kráčali vedľa seba, minuli zrkadlo a on si kútikom oka všimol ich rozdiel vo výške.

Nechcel to dieťa naozaj vystrašiť.

Harry si spomenul, že na raňajky mal belgické wafle... Nie zlé posledné jedlo.

„Posaďte sa, pán Potter, potrebujeme sa porozprávať o množstve vecí.“

Snape sa usadil na blízky gauč.

Spojenie...  Potreboval si s dieťaťom vytvoriť nejaké puto, ktoré by im pomohlo preklenúť priepasť medzi nimi.

„Včera ste zahrali dobrý zápas, pán Potter.“

Čo na to Harry mohol povedať? Samozrejme, že Snape videl hru... veď predsa zaklínal jeho metlu... Iba sa na Snapea pozrel...

„Máte tušenie, prečo sa vaša metla takto správala?“

„Hermiona povedala, že... že... ju niekto preklial...“ sklopil pohľad.

Aspoňže Snape môže počítať s mozgom vševedky.

„Áno, niekto ju zaklínal, aby vás metla zhodila.“

Snape to len tak prizná?

Nemal by sa pokúsiť utiecť?

„Ale prečo... by niekto chcel, aby sme prehrali?“ Wood povedal, že Snape chce vyhrať fakultný pohár.

„Nemyslím si, že mu záležalo na hre, pán Potter. Cieľom ste boli vy.“

Vážne sa Snape len tak priznáva?

„Ale prečo... pane?“

Dieťa bolo príliš mladé, aby pochopilo, že sa stalo cieľom v tej chvíli, keď odstránilo Temného pána.

„Neviem, ale kým to nezistíme, musíte byť opatrný...“

„Opatrný?“ to Harryho miatlo, Snape mu preklial metlu, a nevedel prečo... Ale chcel, aby bol Harry opatrný... Dúfal, že tie dvere nie sú zamknuté...

„Ak to neviete, potom... Prečo ste mi zakliali metlu...?“ ak toto nebola chrabromilská odvaha...

Harry sa postavil a keďže dvere vyzerali byť zamknuté, hľadal miesto, kde by sa mohol schovať.

Snape si všimol, ako chlapec zúfalo hľadá cestu preč a spýtal sa: „Myslíte si, že metlu som vám preklial ja?“

„A nie?“ Čomu má Harry veriť?

„Samozrejme, že nie... Ja... som sa to snažil zastaviť.“

Snape sa tiež postavil so zdvihnutými rukami a o krok ustúpil.

„Ale Hermiona povedala, že to prestalo po tom, ako vám podpálila váš plášť.“

„Ona podpálila môj plášť...“ To dievča je nebezpečné. „Nie, Potter, prestalo to chvíľku predtým... keď sa moje oblečenie chytilo, práve ste opäť získavali kontrolu nad metlou.“

„Takže vy ste ne...“

„To preto ste taký vydesený. Myslíte si, že som sa vás snažil zhodiť z metly?“

„Áno....“

„Prečo?“

„Pretože... pretože som videl, že vás zranil trojhlavý pes...“

„Ako ste sa o ňom dozvedeli?“

„Nesnažili ste sa ma zabiť?“

„Nie, uprene som vás sledoval, ale... používal som kúzlo, aby som vašu metlu udržal na mieste... To bolo všetko, čo som mohol robiť...“

Harry sa oprel o stenu a zošmykol sa na dlážku. Zamrmlal: „Vy ste ma nechceli zabiť... Vy ste ma zachraňovali...“

Snape prišiel bližšie a prisadol si k nemu na zem. Blízko, ale nie príliš blízko.

„Snažil som sa vás chrániť, Potter.“

„Viem... Povedal som Hermione... Ale vyzerali ste tak naštvane, keď som si prišiel po knihu a videl som vašu nohu...“

„Mal som silné bolesti, Potter. Máte pravdu, pohrýzol ma trojhlavý pes v Zakázanej chodbe. Nemohol som sa s vami vtedy vybavovať... Ospravedlňujem sa, že som na vás vtedy tak zreval.“

„Je mi to ľúto... pane... Predsa len ste mi povedali, že sa o mňa budete starať... Nemal som uveriť, že ste ma chceli zraniť...“

Obaja sedeli v tichu, až kým sa Snape nespýtal: „Dáte si čaj?“

„Áno, pane, ďakujem.“

„Vstaňte a posaďte sa na gauč. Dlážka nie je vhodné miesto na popíjanie čaju.“

Obidvaja sa postavili, Snape šiel do malej kuchyne a Harry sa posadil na gauč.

V tej chvíli začuli gong a hlas, ktorý sa niesol z krbu.

„Severus!“ ozval sa hlas McGonagallovej a Harry uvidel jej tvár.

„Minerva...“ profesor Snape vyšiel z kuchynky.

„Severus, je tu s tebou pán Potter?“

„Áno, je.“

„Prerušila som mučenie? Zabodávaš mu pod nechty triesky?“

Harry si prezrel ruky.

„Chystáme si dať šálku čaju. Na dnes sme mučenie odložili.“

„Pán Potter?“

Harry sa podišiel bližšie: „Áno, madam?“

„Potrebujete zachrániť?“

„Nie, madam, som v poriadku...“

„To rada počujem, pán Potter... Vaši priatelia vás budú čakať v spoločenskej miestnosti.“

„Áno, madam. Ďakujem.“

„Uvidíme sa neskôr, Severus.“

Než opäť prehovorili, vyprázdnili svoje šálky.

„V stredu som meškal som na naše stretnutie... Viem, že ste boli odstrašení tromi slizolinskými šiestakmi... Dám vám heslo pre vstup do obývačky, v prípade, že by som tu zase nebol na čas.“

„Ďakujem. Nemohol som si prečítať lístok, ktorý ste mi poslali, pretože som bol veľmi unavený a na ďalšie ráno som na neho zabudol.“

„Môžete si brať von knihy z knižnice, kým sa o ne dobre staráte.“

„Ďakujem za pomoc s metlou... Myslel som si, že z nej spadnem.“

„Udržali ste sa na metle, to bolo veľmi dobré... Nechali by ste ma na ňu umiestniť protizaklínacie ochrany, pán Potter? Nechcem, aby sa niečo podobné opakovalo...“

„Áno, pane.“

„Teraz mi povedzte, ako ste narazili na trojhlavého psa....“

„Utekali... Utekal som pred Filchom.“

„A prečo by ste pred ním utekali? Čo ste robili, pán Potter?“

„Bol som vonku po večierke, pane, nechcel som tam ísť, ale bolo to jediné miesto, kam sa skryť.“

„Rozprávali sme sa o potulkách po chodbách po večierke, pán Potter.“

„Áno, pane.... Ale to sa stalo ešte predtým, ako ste mi povedali pravidlá...“

Po tom citovom vypätí, ktorým si prešli, sa Snape nevedel donútiť vyhrešiť to dieťa.

„V tom prípade verím, že sa to už nezopakuje....“

„Áno, pane...“

 

 

 

PP: po sladkej chvíľke sa môžete tešiť na udalosti, ktoré nastanú, keď sa na hrade ochladí...


5. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



5. kapitola

 

Harry prišiel na dvojhodinovku elixírov s motýľmi v bruchu. Dokončil všetky cvičenia a začal s esejou o trolloch, ale nevedel, čo má teraz očakávať v Snapeovej triede, keď sa stal Harryho Maniackym Magickým Mentorom. Bude sa k nemu naozaj správať inak? Snape povedal, že bude očakávať lepšie výsledky...

V nedeľu sa ešte trochu porozprávali, potom, ako si vyjasnili nedorozumenia s metlou a stretnutiami. Snape Harrymu vysvetlil, ako sa pripraviť na hodinu elixírov a povedal mu, že ak to bude potrebné, budú mať ďalšie špeciálne lekcie.

Počas toho týždňa nemali žiadne ďalšie dohodnuté schôdzky, pretože profesor Snape sa mal zúčastniť konferencie o jedoch v Čarodejníckej nemocnici.

Harry si dvakrát prečítal učivo a tiež si vyhľadal všetky prísady a ich vlastnosti. Mal pocit, že ak by dokázal zostať pokojný, zvládol by odpovedať na pár otázok.

Snape bol ako zvyčajne na elixíroch desivý. Vstúpil dlhými krokmi a dvere sa za ním zabuchli. Na tabuli sa objavili pokyny, každý si utekal zohnať prísady a začať variť. 

Cítil na sebe prenikavé oči. Učiteľ sa ho na nič nepýtal, ale keď začal kotlík vrieť, zacítil ho za sebou. Otočil sa a pozreli si do očí. Snape krátko kývol. Harry sa vznášal v oblakoch. To bolo po prvýkrát, čo Snape pochválil jeho prácu!

Všetko šlo skvelo takmer až do konca hodiny. Seamusov kotlík sa začal taviť a uvoľňoval modré výpary!

Snape rýchlo začaroval kotlík a všetkým prikázal, aby odstavili kotlíky z ohňa, aby ich mohol zabezpečiť kúzlom.

Harry skladal svoj kotlík a cítil, ako sa mu trochu vytiahli rukávy, a niečo z nich vykĺzlo...

 

~*~

 

Jeseň vrcholila a na hrade sa poriadne ochladilo. Harry začal nosiť všetko svoje oblečenie naraz, aby sa udržal v teple. Bolo to nepohodlné, ale lepšie ako triasť sa zimou. Fungovalo to dobre, ale nemohol to robiť každý deň a počas praktických častí hodín sa musel vedieť voľne pohybovať. A tiež potreboval niečo naviac na hodiny elixírov, podzemie bolo ako mraznička....

Potreboval niečo iné... keby len...

Harry vo svojej spoločenskej miestnosti našiel škatuľu plnú muklovských časopisov a uvedomil si, že by ich mohol použiť.

Nastrkal stránky medzi pyžamo a školskú uniformu. To vytvorilo dostatočnú izoláciu, aby sa udržal v teple.

Používal papiere už takmer týždeň a boli už trochu dokrkvané, ale neboli ťažké a mohol sa s nimi hýbať...

 

~*~

 

...z Harryho rukáva sa vytiahol kus pokrčenej stránky a zapálil sa. Keď si to Harry všimol, rýchlo odložil kotlík na držiak a snažil sa udusiť oheň na ruke. Chytila sa mu už aj jeho košeľa, oheň mohol cítiť takmer na koži... Pozrel sa na umývadlo, utekal k nemu, strčil ruku pod kohútik a uhasil oheň na ruke. Všimol si, že vodou ošpliechal seba i dlážku okolo, ale aspoň už nehorel.

Harry sa otočil a uvidel, že všetci jeho spolužiaci opustili miestnosť. Cez otvorené dvere mohol vidieť ich hlavy v chodbe.

Snape stojaci v strede triedy na neho rozzúrene pozeral.

„Ktorej časti opusťte miestnosť ste nerozumeli, Potter? Odoberám Chrabromilu desať bodov!“

„Pane... Ja... Môj rukáv začal horieť a musel som to uhasiť.“

„Váš rukáv? Habity obsahujú kúzlo, vďaka ktorému sa nezapália. Boli ste taký hlúpy, že ste to kúzlo z vašich habitov odstránili, Potter?“

„Nie, pane... Ja...“

„Ste zranený, Potter?“

„Nie, pane... iba mokrý.“

„Zostaňte tu,“ Snape šiel späť k dverám a dohliadol, aby zvyšok tupohlavcov jeden po druhom vstúpili, aby označili svoje kotlíky a vzali si veci.

Hermiona a Ron boli poslední. Videli, že sa Harry dostal do prekérnej situácie. Hermiona označila Harryho kotlík a asi chcela zobrať aj jeho veci, keď ju Snape vyhodil. Harry ostal v triede sám.

„Môžem odísť, pane?“

Snape zatvoril dvere.

„Dajte si dole habit, Potter...“

Harry si ho jednou rukou rozopol a zložil. Snape prišiel bližšie a zobral ho od neho. Bol mokrý, ale nezdal sa byť poškodený ohňom. Potom uvidel chlapca. Harryho košeľa bola na ľavej ruke spálená a padali z nej kúsky mokrého papiera.

„Čo to má znamenať, Potter? Materiál na čítanie počas nudných hodín? Vyzlečte si košeľu.“

Keď papierové stránky začali padať na dlážku triedy, Snape tomu nemohol uveriť. Nedokázal pochopiť, prečo by sa dieťa obalilo papierom...? Nakoniec Harry zostal roztrasený stáť v mokrom pyžame.

„Čo to má znamenať, Potter?“

Harry sa mu pozrel do očí. Určite to nebolo zakázané... musel sa zohriať... Ale ako to vysvetliť? Pozrel sa na kopu mokrých stránok časopisov okolo neho... A jediná vec, ktorú dokázal povedať, bolo: „Izolácia, pane.“

„Ako to myslíte...?“

„Papier funguje ako izolácia, zabráni prejsť zime, pane.“

„Snažíte sa mi povedať, že ste si nastrkali tieto strany medzi svoje oblečenie, pretože vám bola zima?“

„Áno, pane.“

„Bola to súčasť nejakého hlúpeho experimentu? Alebo vás niekto vyzval urobiť to v hre Pravdy alebo odvahy?“

„Nie, pane.“

„Čo sa stalo vášmu zimnému oblečeniu?“

„Žiadne nemám, pane,“ Harry sa pozeral do zeme.

Snape sa musel donútiť zhlboka dýchať.

„Zabudol si si ich zabaliť, dieťa? Môžeš poslať svojim príbuzným sovu a popýtať ich, aby ti ho poslali...?“

Harry sa zachmúril. Ako by to mohol vysvetliť? Snape sa bude uškŕňať a posmievať sa mu.

No Snape nečakal dlhšie na odpoveď, otočil sa a opustil miestnosť.

Harry začal zbierať papier z podlahy a ukladať ho na kopu. Prevesil si mokré veci cez stoličku a pozrel sa na ruku. Bola trochu boľavá... pyžamo mal tiež spálené. Bolo jeho jediné, dostal ho ako bonus od madam Malkinovej. Mal sčernetú manžetu.. Mohol by to odstrihnúť... Čo sa teraz stane?

Snape sa vrátil do triedy a v rukách držal červený habit.

„Nosíš izoláciu aj pod nohavicami, dieťa?“

„Áno, pane.“

„Tu, obleč si tento habit, choď do skladiska prísad, vyzleč si pyžamo a povyberaj izoláciu z nohavíc. Potom sa vráť sem.“

Snape bol viac ako nahnevaný. Kto normálny dovolí dieťaťu prechodiť zimu bez poriadneho oblečenia? Obdivoval chlapcovu vynaliezavosť. Vyriešil svoj problém...

Snape magicky vysušil oblečenie a zbavil sa papiera.

Harry vyšiel zo skladiska oblečený v habite, s ďalším stohom papiera v jednej ruke a pyžamovými nohavicami v druhej. Položil papier na pult a videl, ako ho Snape odstránil. Použil všetky časopisy a okrem toho mal zničené aj  pyžamo. Nemal ďaleko od sĺz.

„Je mi to ľúto, pane.“

Snape na neho zízal. Bolo mu ľúto! Snape zatúžil zlomiť pár krkov. Najprv krky tých sprostých muklov. Potom ten vedúcej chlapcovej fakulty, mala to skontrolovať!

„Máte zranenú ruku?“

„Trochu... Popálila sa na pyžamovej manžete, pane. Bude to v poriadku.“

„O tom rozhodnem ja. Ukážte mi ju.“

Snape červené miesta natrel hojivou masťou. Prestalo to svrbieť a objavil sa svieži dojem.

„Ďakujem, pane.“

„Máte teraz hodinu, pán Potter?“

„Nie, pane... Mám voľno až do večere.“

„Poďte so mnou.“

Prešli sa do Snapeovej pracovne.

Snape ho nechal posadiť sa.

„Kupoval si si habity u madam Malkinovej, všakže?“

„Áno, v Šikmej uličke, pane.“

Snape šiel k stolu a zobral pergamen a brko. Dal ich Harrymu a spýtal sa: „Pokračoval si v cvičení písania?“

„Áno, pane.“

Chce mu Snape dať písať riadky...?

„Píš nasledujúce, dieťa...

Objednávka:

Madam Malkinová

Šikmá ulička

Žiadame si doručiť nasledujúce:

4x zimné spodné prádlo (tielka a spodky)

8 párov vlnených ponožiek

3 vlnené košele, dlhé rukávy, biele

3 vlnené zimné nohavice, podľa školských predpisov

2 školské svetre s vestou.

1 pár kožených rukavíc

Chceli by ste klobúk, pán Potter?“

„Klobúk, pane?“

„Áno, niečo, s čím si prikryjete hlavu....“

„Áno, pane.“

„1 vlnený klobúk s klapkami na uši, chrabromilské farby

1 pár zimných čižiem

1 pár topánok s nepremokavou podrážkou

3 vlnené pyžamá

1 župan

3 teplákové bundy

1 set športových trenírok

Bude to dosť? Napísali ste všetko?“

„Áno, pane. Dosť na čo?“

„Pre teba... hlúpe decko!“

„Prepáčte, pane. Áno, myslím, že to bude dosť.“

„A pridaj 1 zimný kabát

5 kusov bieleho spodného prádla

1 pár tenisiek

Poslať na Rokfortskú školu na objednávku Severusovi Snapeovi na veľkosť Harrymu Potterovi.“

„Áno, pane... Nevedel som.“

„Nevedeli čo, Potter?“

„Že si môžem poštou objednať oblečenie. Už by som to urobil skôr, pane.“

„To mi došlo, Potter.“

„Nemal by som pridať meno môjho účtu v Gringotbanke, pane?“

„Nie, Potter. Nestarajte sa o platenie. Je tu ešte niečo iné, čo potrebujete?“

„Nemyslím, pane.“

„Potom dokončite list a požiadajte o expresné doručenie, mali by prísť do dvoch dní.“

„A čo s veľkosťou, pane?“

„Madam Malkinová má vašu veľkosť a môžeme ich trochu zmenšiť alebo zväčšiť, aby vám sadli, pán Potter. Vaše oblečenie tu bude čoskoro, ale medzitým budete naďalej nosiť tento habit. Je teplý. Umiestnite si to medzi plášť a školskú uniformu, poskytne vám dostatok izolácie.“

„Áno, pane. Ďakujem, pane.“

„Nebudem vám to vyčítať, pán Potter, ale toto je druh vecí, s ktorými by som vám mal pomáhať. Nemáte si myslieť, že máte vyriešiť všetky svoje problémy sám. Ste bystrý a vaše riešenie bolo vynaliezavé, ale zima ešte len začína. Nechcem, aby ste mrzli alebo aby ste boli v nepohodlí.“

„Prepáčte, pane... Nie som zvyknutý... Ďakujem za vašu pomoc.“

„Madam Pomfreyová vás skontroluje v nedeľu. Jedli ste poriadne?“

„Áno, pane.“

„Stále vyzeráte príliš chudo. Počkajme si na výsledky testov Pomfreyovej... Očakávam vašu esej nasledujúci pondelok, dieťa, môžete mi ju dať spoločne s domácou úlohou z elixírov.“

„Áno, pane.“

„Môžete ísť, pán Potter, pošlem ten list.“

 

~*~

 

Snape našiel Minervu popíjať čaj v jej pracovni.

„Vieš, čo je toto?“ hodil kopu pokrčených papierov na jej katedru.

„Netuším. Chceš tým vyložiť klietku škrečka alebo iného domáceho maznáčika? Vyzerajú, že pochádzajú z rôznych muklovských časopisov.“

„Harry Potter ich nosil medzi oblečením!“

„Harry Poter... Ale prečo? Bol to žart? Koľko bodov si strhol mojej fakulte?“

„Nehovor mi, že sa staráš iba o fakultné body, Minerva!“

„Vieš, že to tak nie je. Prosím, zasväť ma do tajomstva tých stránok a pána Pottera...“

„Chlapec nosil svoje pyžamo pod zvyčajným oblečením a všetky tieto papiere medzi nimi ako izoláciu, pretože mu bola zima! A nevlastní zimné oblečenie!“

„Ale prečo?“

„Prečo? Musíš byť konkrétnejšia.“

„Prečo mi to nepovedal... Ako si to zistil?“

„Časť jeho izolácie sa dnes v triede zapálila, donútil som ho vysvetliť mi to... Je zvyknutý nachádzať riešenia! Merlin vie kedy a ako sa naučil takto sa zohrievať! Prečo nebol pripravený na zimu...? Pretože si neposlala zoznam povinného oblečenia spolu s listom o prijatí a zoznamom kníh! A neskontrolovala si si, že tvoji študenti majú potrebné oblečenie na prežitie zimy v Škótsku! Ale uistila si sa, že dostane najlepšiu metlu na trhu!“

„Daj si šálku čaju. Čo si spravil?“

„Dal mu teplý habit a objednali sme vhodné oblečenie sovou. Keby len mal ten zoznam, mohol ich mať spolu s knihami, keď ho Hagrid vzal do Šikmej uličky!“

„Je mi to ľúto, Severus. Iba som predpokladala, že sa rodičia starajú o svoje deti.“

„Áno, viem. Ale nechcené deti, tie zostávajú nechcené ešte aj tu a nik sa o nestará.“

„Mala by som predpokladať, že si požiadal o bežnú ponuku?“

„Ten chlapec je zazobaný, Minerva! Má v Gringotbanke dosť, aby si kupoval nové oblečenie každý mesiac! Ale musí nosiť stránky časopisov medzi oblečením, aby sa udržal v teple! A ochladilo sa pred dvoma týždňami!“

„Je mi ľúto, teraz už viac nemôžem urobiť. Porozprávam sa s ním, mal mi to povedať...“

„Neopováž sa zmieniť to. Nepotrebuje byť zahanbený... Ako čerešničku k tomu. Urob mi láskavosť. Uisti sa, že všetci tvoji Chrabromilčania majú primerané oblečenie na zimu.“

„Uistím sa. Mala som... Viem, že kontroluješ oblečenie prvú noc roka...“

„Áno, kontrolujem. Zvyčajne musím poslať späť pár vecí. Ale niekedy si musím pýtať zimné oblečenie. Pretože niektorí rodičia si myslia, že zima začína až po Vianociach. To je prvýkrát, čo som našiel dieťa používajúce papier, aby sa zohrialo. Pokrvná ochrana alebo nie, Minerva... ten chlapec sa k tým muklom nevráti!“

„Všetci pracujeme na tej ochrane, Severus... Počas vianočných prázdnin sa chystá ostať v škole, nemusí ich vidieť až do ďalšieho leta..“

Minerva sa pozerala, ako Snape nechal papier zmiznúť.

„Necháme si to pre seba, však?“

„Nie je nutné informovať hocikoho ďalšieho, Minerva.“

 

~*~

 

Harry našiel svojich priateľov v knižnici. Úzkostlivo sa na neho pozreli.

„Dal ti trest, kamarát?“

Hermiona ho chytila za ruku: „To nebola tvoja chyba, Harry, tvoj rukáv sa zapálil...“

„A od kedy to Snapea zaujíma...?“

„Som hladný.“

Harry nevedel zniesť Ronovu tirádu. Snape bol naštvaný a odobral body ich fakulte. Ale ošetril mu ruku a dal mu ten habit a objednal pre neho oblečenie... bral naozaj vážne svoju úlohu postarať sa o Harryho.

 

~*~

 

Na ďalší týždeň Harry prišiel do triedy elixírov pred spolužiakmi.

„Tu je moja esej, profesor.“

„Ako sa vám teraz píše na hodinách, Potter?“

„Lepšie... moja ruka je už zvyknutá držať brko, pane. Píšem rýchlejšie a nezababrem celý pergamen...“

„Mali by ste pokračovať v cvičeniach, pán Potter. Snažte sa napísať jednu stranu cvičení, než začnete so svojimi úlohami.“

„Ako dlho, pane?“

„Do začiatku ďalšieho polroka, dieťa. Nepotrebujem ich vidieť. Verím, že rozumiete ich dôležitosti.“

„Áno, pane.“

„Takže toto je tvoja esej...“

„Áno, pane... 3 stopy. Ale...“

„Je hotová alebo nie?“

„Áno, pane, ale.. Myslím, že sa vám nebudú páčiť závery, pane.“

„Prečo nie?“

„Pretože, hádam, že ste chceli, aby sme si uvedomili, že to bolo nebezpečné čeliť trollovi a my to vieme, to len...“

„Nechajte ma prečítať si ju, pán Potter, porozprávame sa o tom neskôr.“

„Áno, pane.“

Hodina prešla bez nehôd. Výnimočne Chrabromil nestratil vôbec žiadne body a

Harry sa cítil pohodlnejšie. Snape mu vôbec nedýchal na krk a dal mu dobrú známku.

 

~*~

 

Tej noci si Snape so sebou zobral esej do zborovne.

Posadil sa pred ohnisko a začal ju čítať... Práve sa usmial, keď pred neho Minerva položila šálku čaju.

„Čo čítaš, Severus?“ spýtala sa Minerva posadiac sa vedľa neho.

„Domácu prácu.“

„Nemáš takýto pobavený pohľad pri čítaní domácich prác.“

„Vždy si užívam, čo študenti napíšu.“

„Užívaš si ich kritizovanie... Ale toto je iné. Neškrtáš slová a nepíšeš nič na bok...“

„Je to Potterova esej o trolloch a trollom incidente. Vykreslil ju vyčerpávajúco. Popísal rozdielne verzie a vysvetlenia, že po analýze všetkých faktov, jediná cesta, ako zachrániť slečnu Grangerovú, bolo to, čo urobili.“

„A čo si myslíš? Pôjdeš ho poučiť o bezvýznamnosti záchrany priateľov a že sa musí naučiť chrániť si iba vlastnú kožu? Chceš, aby sa kajal, ale umožníš mu podať dôvody... Po tomto ho nedonútiš cítiť sa ohľadom toho zle.“

„Donútilo ma to rozmýšľať. Mali by sme ich učiť utekať a schovať sa alebo zostať a bojovať?“

„Sú to deti, nie vojaci.“

„Áno, sú to deti. Pán Potter zajtra dostane svoje oblečenie. Existuje spôsob, ako za ne nechať zaplatiť muklov?“

„Albus rozprával o zadržaní peňazí, ktoré mesačne dostávali, keď počul o oblečení...“ Po tom, ako na ňu Snape pozrel, pokračovala. „Vieš, že som mu to musela povedať...“

„Iba by som sa uistil, že Harry nezabudol, že má trezor a právo používať jeho obsah.“

 

~*~

 

Po hodine na ďalší deň Snape zavolal zeleno oké dieťa do svojich komnát.

Severus sa ho povypytoval na jeho deň a hodiny, než mu povedal, že jeho esej bola dobrá. Vyzeralo to, že Harry s priateľmi naozaj preskúmali tému a tiež si dali záležať na napísaní záverov.

„My... ja... zopakovali sme si to zase na chodbách a odstopovali si to. Pane. A uvedomili si, že... Všetci učitelia boli v žalároch, prefekti na ich ceste do klubovní. Je nemožné premiestňovať sa vo vnútri hradu. Iba Ron a ja sme vedeli, kde bola Hermiona. Hľadali sme ju, nie trolla. Ak by zostal iba jeden... nebol by schopný zmiasť trolla... na dosť dlho...“

„Takže ste si istí, že to bola jediná cesta, ako zachrániť vašu priateľku?“

„Áno, pane.“

„Nemala liezť do problému, nemyslíte?“

„Neliezla, ona klamala... plakala v umyvárňach, nevedela o trollovi, kým ju nenapadol...“

„Nebolo nutné klamať.“

„Nechcela, aby sme mali s Ronom problém, potom, ako sme ju zachránili.“

„Vidím. Teda môžem iba veriť, že sa zase nebudete obzerať po trolloch alebo iných nebezpečných potvorách, však?“

Harry si spomenul na trojhlavého psa na treťom poschodí...

Snape mu dôrazne zakázal priblíži sa k nemu. Teda, vedeli, kde bol, nebolo nutné, aby ho zase hľadali...

„Nie, pane.“

„To je dobré dieťa. Teraz sa poďme pozrieť, čo je v týchto balíčkoch, ktoré pre vás prišli.“

„Áno, pane!“

Snape musel využiť všetok špiónsky výcvik, aby udržal tvár bez výrazu, keď videl chlapca otvárať balíčky a nachádzať nové oblečenie.

„To je príliš veľa, pane.“

„Musíte sa prezliekať každý deň, pán Potter.“

„Je to také teplé. Ďakujem, pane.“

„Neďakuj mi, dieťa. To je iba to, čo si potreboval. Mal by si sa vykúpať ako vždy. Budeš nosiť dlhé spodné prádlo pod pyžamom a ráno si prezliekať pyžamo za školskú uniformu. Potom tvoj habit. Môžeš si zobrať jeden teplý pod ten bežný. Strhnem ti body, ak ti bude zase zima.“

„Deti, ktoré vyrastajú u muklov, by ste nejako mali uvádzať do magického sveta, profesor. Je to veľmi mätúce.“

„To je dôvod, prečo som tvoj mentor. Čoskoro si na to zvykneš. Dobre, pán Potter, uložte si to všetko do kufra a ja dohliadnem, že sa vráti do vašej izby.“

Snape prešiel obsahom kufra, vyradil veľa vecí a zvyšok prispôsobil Harryho veľkosti. S nadchádzajúcou jarou bude musieť poštou objednať nejaké ďalšie oblečenie.

„To je skvelé, profesor. Ďakujem.“

„Žiadna ďalšia izolácia, pán Potter.“

„Nie, pane.“

Chlapec vyzeral šťastne. Snape dúfal, že vydrží zostať mimo problémov.

No vedel, že je to len zbožné prianie, keď počul Malfoya posmievať sa chlapcovi na konci ďalšej hodiny elixírov.

„Je naozaj smutné, že niektorí ľudia musia zostať na škole, pretože ich doma nechcú, nemyslíte?“

Malfoy rozprával k svojim priateľom, ale dosť nahlas, aby si to Harry všimol.

Snape bol pripravený prerušiť hádku, keď spokojne uvidel, že Harry si iba pozbieral veci a odkráčal z triedy.

Je ťažké viesť s niekým boj, keď všetko čo nosíte je nové, sedí a je to teplé. Dursleyovci ho nechceli, ale Snape sa o neho stará a to plus Rokfort je viac než dosť.


6. kapitola (časť prvá)



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



6. kapitola

 

Madam Pomfreyová občas rada chodievala do zborovne, užívala si tam spoločnosť a priateľské žartovanie. Túto noc ich mohla informovať o poslednom teste, ktorý robila Harrymu.

„Pribral takmer celý kilogram!“

Severus si povzdychol. Vedel, že sa skôr či neskôr začnú rozprávať o Potterovi. Už ho to takmer vôbec nerozčuľovalo, ale musel sa tak tváriť...

„Stále vyzerá ako vyhladovaný holub,“ odfrkol si.

„Bude musieť pribrať aspoň dve kilá, než sa dostane k priemernej váhe jeho veku, a až potom začne rásť.“

„Ako dlho bude musieť pokračovať v pití výživového doplnku?“

„Tento mesiac ho piť nemusí. Deti zvyčajne priberú počas vianočného obdobia.“

„Priveľa cukru, podľa mňa...“

„Pre Harry to bude len dobré. Potrebuje mať okolo svojich kostí nejaký tuk,“ vyhlásila Minerva.

„Dám Harrymu špeciálne vitamíny kvôli studenému počasiu. Pošli ho prosím za mnou do kancelárie.“ 

„Áno, madam.“

 

~*~

 

Sneh prikryl školské pozemky ako biela pokrývka. Bola sobota a študenti sa zabávali šantením v snehu.

Snape zbadal čiernovlasé dieťa hrajúce sa s červenovlasým... Bol rád, že Potter vyzerá byť spokojný a v teple. Keby mal srdce, krvácalo by pre malého chlapca, ktorý nosil papierové stránky medzi oblečením, aby sa zohrial!

Snape stál v Bystrohlavskej veži s učiteľským zborom, kde študovali mágiu krvi.

„Viete, že v niektorých kultúrach veria, že zjedením srdca a mozgu svojich mŕtvych predkov získajú ich silu a mágiu...?“ Filius čítal dlhý pergamen zo stredoveku.

„Počul som, že pokrvné dohody môžu byť zrealizované porezaním sa do ruky nožom a zmiešaním krvi stiskom rúk,“ Severus dokonca videl vykonanie takýchto vecí.

„Muklovia experimentujú s krvou, aby sa vyliečili. Používajú transfúzie krvi alebo dokonca aj orgánov či kostí, alebo kostných drení,“ Pomona rozprávala s profesorom študujúcim život a zvyky muklov.

„Do základu krv doplňujúcich elixírov používame kvapku pacientovej krvi,“ madam Pomfreyová bola tiež zapojená do výskumu.

„Ale ako pracujú pokrvné ochrany? Viem, že Lily nikdy nežila v sestrinom dome. Tak ako tam Albus umiestnil ochrany? Mohli by fungovať, ak by sme našli hocijakých iných príbuzných, možno bratranca alebo niekoho z druhého kolena?“ Minerva vedela, že musia preskúmať všetky možnosti.

„Rozmýšľal som nad tým, Minerva. Najal som londýnskeho právnika, ktorý sa špecializuje na pozostalosti. Povedal, že ak tu sú hocijakí žijúci príbuzní Evansovcov, nájde ich, dokonca aj keby nežili v Anglicku.“

„To je dobrý nápad, Severus.“

„Sú aj iné druhy ochrán používaných na ochranu budov, treba pri nich obetovať krv... Oni... chránia základy stavby voči poškodeniu,“ Flitwick sa stále pozeral do stredovekého pergamenu.

„Si si istý, že sa pozeráš do správnych pergamenov, Filius? To je tak nechutné...“ Pomona mala vždy mäkké srdce.

„Myslím, že napredujeme,“ Filius sa naozaj ponoril do nechutných podrobností.

„Takže porežeme jeho príbuzných na kúsky, zjeme ich mozgy a srdcia, presiakneme ich krvou základy domu a zakopeme ich telá v pivnici...“ pre Severusa bolo ťažké udržať vážnu tvár.

„Harry by v tom dome možno bol v bezpečí, ale som si istá, že by v ňom strašilo!“ Minerva mala zmysel pre humor! „Čo si našiel o pokrvných adopciách? Vôbec nezahŕňajú skutočnú krv, pokiaľ som počula dobre...“

„No,“ malý čarodejník nechal pergameny na stole a zobral inú sadu, „boli veľmi obľúbené v rímskych časoch, ale nemôžem nájsť žiadnu záruku, že by udržovali hocijaký druh pokrvných ochrán.“

„Mali by sme použiť Fideliovo kúzlo. Kúpiť dom na kontinente a zobrať tam chlapca,“ Pomona by rada navštívila Stredozemné more.

„Môžeme ho zapísať do letnej školy,“ Severusovi sa páčili šokované pohľady na tvárach jeho kolegov.

„Harry potrebuje mať prázdniny...“

„Letné školy sú osviežujúce, Minerva. Možno statok...“

„Existujú zmluvy krvi, ktoré utvárajú pokrvných bratov...“ Filius pokračoval v čítaní.

„Vždy môžeme skombinovať všetky nápady,“ navrhol Severus.

„Nebudeme zabíjať jeho príbuzných,“ Minervu unavovala posadnutosť jej kolegov krvou.

„Minerva, s tebou nie je zábava! Ale nie je to to, na čo som myslel... Môžeme zobrať nejakú krv od tety, Pottera a jeho bratranca a z nich spraviť dokrvujúci elixír... Môžeme použiť nejakú fontánu, aby sme krv udržali v pohybe... Hádam, že by to malo stačiť, aby to udržalo ochrany domu.“

„Problém nie je s domom, ale s jeho príbuznými!“ Pomone sa páčila predstava domu v Taliansku alebo Francúzsku.

„Samozrejme, pošlime príbuzných do zahraničia a nechajme si dom s pokrvnými ochranami...“

„Harry tam nemôže bývať sám... je to mladý chlapec a potrebuje rodinu...“

„Jeden z nás by si ním počas prázdnin mohol zostať...“

„On nepotrebuje iba spoločnosť, potrebuje rodinné zázemie...“

Všetky oči sa upreli na Snapea.

„Surrey som nikdy nemal rád... Ak ho budem mať stále na starosti, radšej by som ho zobral na svoje rodinné panstvo... Ochrany okolo neho sú naozaj stáročné...“

„To možno vyrieši naše problémy, ale stále to môžeš skombinovať s pokrvnou adopciou a malou fontánou krvi...“

„Filius, začnem si myslieť, že máš príliš rád preliatu krv! Hovorím, že by sme mali počkať. Zatiaľ sa nemusíme ponáhľať, máme čas do začiatku leta. Tu je Harry zatiaľ v poriadku.“

 

~*~

 

Nasledujúcu nedeľu sa zase hrali v snehu. Ron začal kýchať a na ďalšie ráno mal teplotu a Harry s ním šiel na ošetrovňu. Madam Pomfreyová rozhodla, že Ron zostáva a aj Harrymu dala trochu povzbudzujúceho elixíru predtým, ako ho poslala na vyučovanie.

Hermiona bola zaneprázdnená zapisovaním si domácich úloh a robením poznámok o práci na hodine. No Harry vedel, že Ronovi sa nebude páčiť, ak mu budú pripomínať školu, kým je chorý. Deň bol pochmúrny a cítil sa bez priateľa pod psa.

Malfoy mu poslal počas transfigurácie lístok. Bolo v ňom: Kde je tvoj frajer, Potter? Pracuje na ošetrovni, aby si zarobil peniaze na vianočné darčeky?

Takmer si to ručne stručne vysvetlili na chodbe.

Každý šiel opačným smerom, no až po tom, ako stratili po piatich bodoch. Ale počas večere mu Malfoy poslal nový odkaz. Hovoril, že sa stretnú v dueli v  Miestnosti brnení o jedenástej.

Harry odpovedal, že mu neverí, pretože naposledy sa vôbec neukázal.

Malfoy odpísal, že by mali ísť sami.

 

~*~

 

Už bola noc, keď Severus odchádzal z Flitwickovej pracovne a zastavil ho Nigellus Black. Prechádzal sa v jednom z obrazov v hale.

„Konečne! Snape, myslím, že by si sa mal vrátiť do žalárov cez zbrojnicu.“

„Prečo?“

„Počul som, že brnenia sú nešťastné, pretože dve deti ich rozhadzujú po celej miestnosti. A ty  sa staráš o oboch chlapcov.“

 

~*~

 

Čo tu robím? pomyslel si Harry. Mal by byť pod prikrývkami v posteli. Harry si nemyslel, že sa Malfoy objaví.

Ale Malfoy mal svoje vlastné dôvody, prečo chcel bojovať: jeho otec ho informoval, v liste, ktorý mu prišiel v ten deň, že by mal počas prázdnin zostať na Rokforte, pretože on a jeho matka sa chystajú na druhé medové týždne do Paríža.

Takže obaja prišli do Miestnosti brnení v určenom čase.

Ani jeden nepoznal dosť kliatob či zaklínadiel. Preklínali sa čarami, ktoré ich ošpliechali vodou alebo pošteklili. Harry vedel, že skončia u pästí, ale teraz sa uspokojili s hádzaním kusov brnenia. Onedlho určite zobudia celý hrad.

„Prestaň, Malfoy. Chytia nás!“

„Vzdávaš sa?“

„Ani náhodou, Malfoy! Nevyhráva ani jeden!“

„Nie!“

Harry vyhodil rukavicu z brnenia a trafil ňou Malfoya.

„Au!“

„Vzdávaš sa?“

„Nikdy!“

Harry za sebou niekoho zacítil, pokúsil sa otočiť, ale ruka ho schmatla za golier. Vôňa prísad do elixírov mu udrela do nosu a okamžite si uvedomil, že boli chytení osobou, ktorú chcel teraz vidieť najmenej.

Snape vo vzduchu chytil kus helmy, ktorú hodil Malfoy.

Malfoy sa divil, čo sa deje, keď nepočul žiaden zvuk. Zdvihol hlavu a pozeral sa do očí svojmu vedúcemu fakulty, ktorý držal jeho protivníka.

Severus použil prútik a niekoľkými drobnými mávnutiami sa brnenia poskladali späť.

Obaja chlapci stáli vedľa neho v tichosti. Cítili hnev, ktorý vrel v ich profesorovi

Snape si dal načas s opravovaním brnení. Mohla to byť práca, ktorú určí tým výtržníkom, ale bolo by to hlučné a už bolo neskoro. Miestnosť nebola často používaná, ale brneniam by sa nepáčilo, keby zostali rozložené na kúsky, kým by ich neopravil Filch. To mu dalo čas, aby porozmýšľal, čo robiť so svojimi bremenami.

Ak zmieni bitku, Harry spanikári, ale bolo to to, čo očakával Draco. Blonďavý chlapec si posunul ruky na zadok zaháňajúc bolesť, ktorá príde. Ako by mal postupovať? Malfoy tiež vedel, že vedúci jeho fakulty nezvykol nechať študentov potiť sa, trest vždy nasledoval po čine, rýchly a bolestivý. Snape ich nepošle do postele, kým trest neskončí.

Skončil umiestnením prilbíc na krky brnení a otočil sa k deťom.

„Uvedomujete si, aké množstvo pravidiel ste porušili? Ste vonku po večierke, bojovali ste so spolužiakom, používali ste mágiu mimo hodín, poškodili ste školský majetok. A boli ste neďaleko tretieho poschodia! Ako ste opustili žaláre, pán Malfoy? Kto vám dal nočné heslo?“

„Nevrátil som sa do nich, pane. Do večierky som ostal skrytý v knižnici.“

„A vy, pán Potter?“

„V chrabromilskej veži nemáme nočné heslo, pane. Iba som povedal Tučnej panej, že si potrebujem vyzdvihnúť knihu, ktorú som nechal v triede...“

„Takže na váš zoznam priestupkov musíme pridať lož...“

„To sa nepočíta, keď klamete portrétu, pane,“ ozval sa Draco.

„A ak má daný portrét vedieť, kde je ktorý študent?“

„Ale, pane...“

„Už ani slovo, mladíci. Nasledujte ma do pracovne!“

Ako tam došli, začal rozprávať: „Keďže čoskoro začnú prázdniny, vašim fakultám neodoberiem body...“

Harry nemohol veriť vlastným ušiam. Chystá sa ich nechať ísť?

Harry sledoval, ako Snape potiahol stoličku a umiestnil ju do stredu miestnosti. Posadil sa a natiahol pravú ruku smerom k Malfoyovi. Chlapec vedel, čo sa od neho očakávalo, pretože došiel k tmavo oblečenému mužovi a ohol sa mu cez jeho koleno.

Slizolinčania si boli vedomí toho, že ich vedúci fakulty takmer nikdy nestrháva body vlastnej fakulte, ale vedeli, že nie sú oslobodení od dôsledkov, ktoré boli takmer vždy bolestivé. Malfoy dokonca ani neprotestoval, že sa Potter pozerá.

Obdŕžal tento trest pred spolužiakmi a vedel, že keď je tu aj Potter, tak dostane ten istý trest. Taktiež, že je nutné byť ticho a nezmieňovať sa o tom mimo túto miestnosť.

A okrem toho, ak bude Malfoy prvý, bude sa môcť dívať, ako dostane aj Potter.

Harry pozeral na procedúru, akoby bol vo sne.

Malfoy ohnutý cez Snapeove koleno.

Snapeova ruka plieskajúca jeho zadok

Malfoy fňukajúci od šiesteho úderu.

Snape poučujúci, že by mal ostať v posteli a neporušovať žiadne ďalšie pravidlá, inak dostane na holú.

Potom to skončilo.

Snape mu požičal vreckovku a Malfoy si očistil oči a nos a postupne sa spamätal.

Snape sa rozhodol potrestať Malfoya prvého, aby ukázal Potterovi, že to nie je mlátenie, iba pár plesknutí po zadku a všetko bude odpustené.

Malfoy dostal malé objatie a potom mu Snape prikázal: „Tak, pán Malfoy, už je po večierke. Teraz choďte na internát.“

„Ale, pane... Potter...? Videl ma...“

„Nebude o tom hovoriť. Môžete zostať, ale dostanete ďalšiu bitku potom, ako skončím s ním...“

„To nie je fér.“

„Chcete sa vrátiť zajtra večer pre ďalší podiel, pán Malfoy?“

„Nie, pane. Dobrú noc.“

Snape sa postavil a odprevadil Malfoya k dverám. Pošepol mu niečo od ucha a zatvoril dvere za študentom. Otočil sa a kľakol si na jedno koleno, aby sa mohol pozrieť Harrymu do oči.

Prehlásil: „Potter, dostane taký istý trest, ako obdŕžal pán Malfoy. Dvadsať plesknutí cez oblečenie. Zvládnete to? Nebude to príjemné, ale bude rýchlo po tom a zabudneme na to. Dovolil som vám pozerať sa, aby ste vedeli, čo očakávať. Nebudem vás mlátiť.“

Harry sa na neho pozeral cez zaslzené oči. Vedel, že dostane bitku, nie výprask. Bude to bolestivé, ale chcel dostať aj tú útechu, ktorú dostal blondiak. Chcel, aby ho Snape objal.

„Ste pripravený? Alebo dáte prednosť trestu?“

„Som pripravený, pane.“

Snape si ho ohol cez koleno. Harry bol celý napnutý. Nikdy nebol tak blízko k niekomu inému. Cítil Snapeovu ľavú ruku, ako ho drží a potom začala bitka. Bolo to silné a bolelo to. Ale oveľa menej ako päste jeho strýka alebo jeho obávaný opasok. A bolelo to menej, pretože si to zaslúžil. Mal byť rozumnejší, než opustiť vežu kvôli duelu!

Pokúsil sa zostať potichu, ale v strede to vzdal. Na konci bol nariekajúci a vzlykajúci malý chlapec ohnutý cez Snapeovo koleno. Plakal dlhšie a necítil ruku okolo jeho chrbta, ktorá ho utešovala, ani nepočul slová, ktoré mu hovorili, že je koniec.

Keď sa upokojil, Snape ho postavil a podal mu vreckovku. Než mohol niečo povedať, Harry roztiahol svoje ruky a zanoril sa mu do ramena a rozplakal sa ešte viac.

Snape objímal dieťa. To bol dôvod, prečo poslal Draca do postele. Vedel, že Potter je uzlík potlačovaných emócií a musí mu umožniť vypustiť ich. Po chvíli si Harry uvedomil, že svojimi slzami zmáčal Snapeov habit a začal sa odťahovať. Snape mu dal ďalšiu vreckovku.

„Ako sa cítite, pán Potter?“

„Je mi to ľúto, pane.“

„Prečo?“

„Pretože som vás omokril, pane.“

Snape ho zase objal.

„Je príliš neskoro vracať sa do veže, ostanete spať tu. Choďte do kúpeľne a umyte sa. Nájdete tam novú zubnú kefku a svoje pyžamo, ktoré predtým ohorelo. Opravil som ho. Oblečte si to a ja pripravím gauč, aby ste na ňom mohli spať.“

„Áno, pane.“

Harry sa vrátil s čistou tvárou a červenými očami. V kúpeľni zase plakal. Cítil sa ako decko!

Videl, že na gauči sú prikrývky a vankúše. Snape tu nebol, ale počul ho pohybovať sa vo vedľajšej miestnosti.

Ľahol si a vytiahol prikrývky. Boli teplé a príjemné. Cítil, že do očí sa mu zase derú slzy a začal znovu plakať. Snape sa vrátil a sedel vedľa neho, kým sa neupokojil.

„Ako sa cítite? Bolí vás niečo?“

„Nie, pane. Už ma to nebolí. Poviete profesorke McGonagalovej, že som tu?“

„Už som jej to povedal, pán Potter.“

„Vie o dueli?“

„Vie, že ste boli vonku po večierke a už som sa o to postaral. Takže to bol duel?“

„Áno, pane. Nikdy predtým som ho nemal. Iba som o nich čítal, s mečmi a pištoľami, ale používali sme mágiu, pane.“

„A to nebolo dobré. Nepoznáte poriadne mágiu, ale mohli ste byť vo veľkom nebezpečenstve. Ak iba namierite prútikom na inú osobu bez učiteľského dohľadu, zbijem vás na holú papučou. Je to jasné, pán Potter?“

„Áno, pane. Ospravedlňujem sa.“

Snape natiahol ruku k jeho hlave, odsunul vlasy a jemne zatvoril jeho oči.

„Prestaňte rozprávať a spite. Už je neskoro. Lampu nechám zapálenú, takže nebudete zmätený, keby ste sa zobudili.“

„Ďakujem, pane.“

„Dobrú noc, dieťa.“

~*~ 



6. kapitola (časť druhá)



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Prístupnosť:  K (pre všetkých)



Snape sa zobudil a šiel skontrolovať chlapca spiaceho v jeho obývačke. Mohol premeniť gauč na posteľ, ale nechcel, aby sa z toho stal zvyk.

Mal hosťovskú izbu, ale bola využívaná ako druhá knižnica. Mal ju na výskum tých prekliatych pokrvných ochrán. Nechystal sa dovoliť vojsť tam žiadnemu dieťaťu... Tie knihy boli príliš nebezpečné.

Povolil niekoľkým slizolinským študentom, ktorým sa cnelo po domove, aby ostali v jeho byte už predtým, ale vždy na pohovke.

 

~*~

 

Harry sa zobudil s divným pocitom, nevediac kde je. Vstal z gauča, použil kúpeľňu a vrátil sa do obývačky.

Nemohol zase zaspať, tak sa pokúsil otvoriť dvere, ale boli zamknuté. Musí počkať na svojho profesora.

Snape počul, že sa chlapec zobudil a pokúšal sa otvoriť dvere. Mal by ho za to vyhrešiť. Nie je slušné pokúsiť sa odísť bez vedomia hostiteľa.

Vyšiel a našiel Harryho, oblečeného v uniforme, upratovať kuchyňu.

„Môžete mi povedať, čo robíte v mojej kuchyni, pán Potter?“

„Pane... Ja... Chystal som sa pripraviť nejaké raňajky. Nie je tu žiadne jedlo, iba čaj. Chcel som ísť do kuchýň, ale dvere sú zatvorené... tak som si myslel, že by som to tu mal namiesto toho poumývať...“

„Nechaj to tak, dieťa. Budeme mať raňajky vo Veľkej sieni.“

„Áno, pane.“

„Prečo ste chceli pripraviť raňajky, pán Potter? Ste hladný?“

„Nie veľmi, pane. Ale príprava raňajok je jedna z mojich povinností v dome mojej tety a ja som sa zobudil... myslím, že som len potreboval niečo robiť.“

„Ocenil by som, pán Potter, ak tu ešte niekedy budete spať, aby ste ostali vo vašej posteli. Pokúste sa dlhšie si pospať alebo si zoberte knihu na čítanie. Je neslušné pokúsiť sa odísť alebo upratovať. Môže to naznačiť hostiteľovi, že jeho domácnosť nie je v poriadku.“

„Ospravedlňujem sa, pane, to som naozaj nechcel.“

„Iba na to pamätajte do budúcnosti, pán Potter.“

„Mohol by som naozaj čítať niektorú z vašich kníh, pane?“

„Iba knihy, na ktoré dosiahnete! A tie, ktoré vám dovolia, aby ste ich vytiahli. Tie, ktoré nebudú spolupracovať, musíte nechať na pokoji. Rozumiete?“

„Áno, pane.“

„Dobre... poďme, pán Potter, potrebujeme sa naraňajkovať.“

„Pane... Máte nejaké knihy, v ktorých by som mohol nájsť niečo o Nicholasovi Flamelovi?“

„A prečo o ňom chcete niečo zistiť, pán Potter?“

„Hermiona... natrafila na jeho meno... v niečom, čo čítala a... je zvedavá... pane.“

„Ako narazila na jeho meno? Po čom pátrala?“

„Neviem.“

Snape vedel, že chlapec nehovorí pravdu, ale nechal to tak: „Moja rada je, že by ste nemali strkať svoj nos do všetkého, pán Potter. A to isté platí pre slečnu Grangerovú.“

„Áno, pane.“

 

~*~

 

„Mala by si vyskúšať tento vaječný koňak, Minerva.“

„Ďakujem, Poppy. Potrebujem vedieť, koľko študentov sa chystá ostať na vianočné prázdniny. Mám dvoch prvákov, dvoch tretiakov, štvrtáka, troch piatakov a šesť siedmakov...“

Poppy robila magický súpis na stene.

„Filius?“

„Iba troch piatakov a štyroch siedmakov.“

„Pomona?“

„Traja piataci, traja šiestaci a dvaja siedmaci.“

„Severus?“

„Prvák, štyria piataci a piati siedmaci.“

„Nemali by sme ich ubytovať spoločne?“ navrhol Filius s vedomím, že to vždy vyvolá búrlivú diskusiu.

„Chceš, aby sa navzájom zabili?“ takto vždy odpovedal Severus.

„Budú Vianoce. Môžu zabudnúť na fakultnú rivalitu.“

„Si optimista, Pomona, ale ja budem radšej, keď všetci ostanú vo vlastných internátoch.“

„Aspoň spolu budú mať jedlá pri jednom stole,“ poznamenal Flitwick.

 

~*~

 

Minerva zaklopala na dvere Snapeovej pracovne a bola prijatá do prostej miestnosti.

„Čo pre teba môžem urobiť, Minerva?“

„Vidím, že ako vždy si sa rozhodol vynechať vianočnú výzdobu.“

„Prázdninový nezmysel. Dáš si čaj?“

„Áno, prosím. Dostala som sovu od Artura a Molly Weasleyovcov, dnes ráno. Vyzerá to, že v Rumunsku vypukli dračie kiahne a ich syn prichádza do Anglicka namiesto toho, aby ho šli oni navštíviť, takže nás požiadali, aby sme im poslali ich štyri deti.“

„Predčasný vianočný darček, Minerva. Hádam, že budeš lepšie spať s vedomím, že žiaden Weasley nespí pod tvojou strechou.“

„Sú neposední. Nevýhoda toho je, že Harry ostane sám. Ronald Weasley chcel, aby  šiel domov s ním, ale nemáme povolenie od Harryho rodiny a žiaden čas sa ich spýtať.“

„Kedy odchádzajú?“

„Hagrid ich práve teraz berie na vlakovú stanicu. Harry šiel s nimi a vráti sa s Hagridom.“

„Prosím, požiadaj pána Pottera, aby za mnou prišiel, Minerva.“

„Ďakujem, Severus.“

 

~*~

 

„Chceli ste ma vidieť, profesor?“

„Áno, pán Potter. Mám pre vás tento výživový doplnok. Mali by ste ho piť každú noc počas tohto týždňa. A tento druhý počas troch dní po raňajkách. Posilní to vaše pľúca.“

„Ďakujem, pane.“

„Počul som, že Weasleyovci odišli domov...“

„Áno, pane. Som rád kvôli Ronovi, že môže byť s rodinou, ale... tešil som sa, že prežijem svoje prvé Vianoce v magickom svete s nimi.“

„Viem... Na škole zostal ešte jeden prvák, pán Potter. Môžete vymyslieť, s čím by ste sa spolu zabavili.“

„Kto je to, pane?“

„Pán Malfoy.“

„My nie sme priatelia, pane.“

„Viem. Ale hádam, že obaja môžete stráviť popoludnie ohadzovaním sa snehovými guľami bez toho, aby ste boli priateľmi.“

„Naozaj, pane?“

„Naozaj, dieťa. Ponáhľajte sa na predné nádvorie. Pán Malfoy tam je už nejakú chvíľu, môžete si tiež začať pripravovať snehové gule.“

 

~*~

 

Harry našiel Malfoya sedieť na kameni. Blondiak nevyzeral šťastne.

„Prišiel si sa mi posmievať, Potter?“

„Načo? Profesor Snape povedal, že tu budeš.“

„Chce, aby som šiel dovnútra, Potter?“

„Nie, povedal, že by sme sa mohli hrať v snehu... Hádzať gule a takéto veci. Chceš?“

„Prečo by si sa so mnou hral, Potter?“

„Je to lepšie ako hrať sa sám, Malfoy. Sme jediní prváci v hrade a... Všetci moji fakultní spolužiaci sú príliš zamestnaní, aby sa so mnou hrali...“

„Profesor Snape od teba chcel, aby si prišiel sem a hral sa so mnou?“

„Prehlásil, že môžeme stráviť poobedie hraním sa v snehu bez toho, aby sme si ublížili alebo boli priateľmi.“

„Nikdy som sa nehral v takej kope snehu.“

„Ani ja. Sme na tom rovnako. Vždy som si predstavoval, že môžem postaviť hrad zo snehu... Chceš to skúsiť?“

„Poďme iba hádzať snehové gule, Potter, musíme stále rozhodnúť náš duel. Boli sme vyrovnaní, kým nás Snape nezastavil.“

„Nie, neboli sme, Malfoy. Práve som ťa trafil s rukavicou, keď prišiel... Ten, ktorý dostane najviac zásahov guľami, prehral!“

„Súhlasím.“

 

~*~

 

Počas večere boli vo Veľkej sieni prestreté iba dva stoly. Jeden pre učiteľský zbor a ďalší pre študentov.

Snape videl, že sa deti správali slušne. To, že sedeli všetci pri jednom stole, mohlo vyvolať pár hádok... Ale Slizolinčania a Chrabromilčania nesedeli vedľa seba, boli medzi nimi porozsádzané zvyšné dve fakulty, takže večera prebiehala pokojne.

Snape hľadal blonďavú a čiernovlasú hlavu, no neboli pri stole.

Nebolo prikázané ísť sa najesť, ale vonku bola tma a blížila sa metelica... možno sa prezliekajú z mokrého oblečenia...

Po večeri sa už začal obávať, keď sa neobjavil ani jeden z chlapcov.

Použil kúzlo ukáž mi a nasledoval svoj prútik k hradnej bráne.

Roztrhne ich ako hadov!

Obklopil sa kúzlom odpudzujúcim sneh a vyhrievacím kúzlom, a vyšiel von.


7. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



7. kapitola

 

Harry a Draco do seba hádzali gule. Pobehovali po celých  pozemkoch, až kým neskončili neďaleko Hagridovej chalúpky. Boli unavení z hrania sa v snehu, už sa ledva trafili.

Hagrid rúbal drevo. Zbadal hrajúcich sa chlapcov a bol rád, že sa Harry nezožiera Ronovým odchodom domov. Vedel, že Malfoyov otec bol nafúkanec... Ale jeho decko... no... to decko  je určite tiež namyslené... Ale... Harry je dobrý chlapec a deťom neuškodí hrať sa v snehu... Keď prebiehali okolo, zakričal: „Hej, Harry! Dali by ste si za šálku čaju? Mám šmakujúci drobený koláč...“

„To by bolo fajn, Hagrid. Ďakujem!“

„Som hnedka hotový, Harry... bežte dovnútra a pohodlne sa usaďte... Tesák sa poteší hladkaniu. Budem hnedka tam.“

Draco sa pozrel na veľkého muža, správcu pozemkov Rokfortu. Nechcel ísť do jeho domu. Niečo ho môže uhryznúť... Jeho otec by sa poriadne naštval, ak by zistil, že jeho jediný syn a dedič pil čaj s tým mužom... To by bolo tak.... 

„Musím sa vrátiť do hradu, Potter... Mám tam ešte nejaké veci, čo musím spraviť... Dík za hru.“

Otočil sa a utekal k hradu. Bez toho, aby pozdravil Hagrida. Harry si pomyslel, že bol veľmi hrubý. Otočil sa na Hagrida a prehlásil: „Kašli na neho... Pôjdem sa hrať s Tesákom.“

Hagridovi sa nepáčil spôsob, akým na neho mladý Malfoy pozrel, takže bol rád, že nešiel do jeho domu s Harrym. Dorúbal drevo a šiel dať Harrymu čaj s koláčom. Veril, že mu škola sadla, vyzeral zdravo a šťastne!

Chvíľu sa rozprávali a Hagrid sa potešil, keď zistil, že Harry vie, že sa ho profesor Snape počas metlobalového zápasu nesnažil zhodiť z metly. Bolo dobré, že Harry má niekoho, kto sa o neho postará. Možno by mal pozvať profesora na čaj a povedať mu čo videl, keď bral Harryho na nakupovanie pomôcok do školy... tí muklovia nevyzerali byť milujúcou rodinou, akú potrebuje dieťa... Nedali mu listy a snažili sa ich pred ním skryť...

Harry si u Hagrida na chvíľu oddýchol.

„Na čo sa chystáš tedka, Harry?“

„Neviem... Hádam, že pôjdem späť do hradu, musím začať s domácimi úlohami.“

„No, Harry... Mám malé sánky za chalupou. Môžeš si ich žičnúť a chvíľu sa sánkovať na snehu. Ak pekne požiadaš Tesáka, možno ti pomôže potiahnuť ich...“

„Naozaj, Hagrid? To bude skvelé!“

„Poď so mnou, Harry. Ukážem ti tie najlepšie miesta...“

Bola naozaj zábava šmýkať sa dolu malými kopcami... Harry k saniam priviazal šnúru a ťahal ich hore, aby sa zase skĺzol... Malfoy, ktorý ho čakal na kopci, ho prekvapil.

„Čo tu robíš? Nebolo ti príliš zima, aby si sa hral? Skončil si s tým, čo si robil?“

„Áno...“

„Čo tu potom robíš?“

„Rád by som sa s tebou skĺzol na sánkach.“

Harry sa zamračil na blondiaka: „Nie sú moje. Patria Hagridovi a pred chvíľou si bol k nemu dosť hrubý.“

„Stavím sa, že sa môžem šmyknúť ďalej ako ty...“

„V tvojich snoch, Malfoy!“

Harry dovolil Malfoyovi sánkovať sa. A obaja sa zabávali tým, že si doberali toho druhého, kvôli jeho rýchlosti a odvahe. Začínalo byť neskoro. Vedeli, že sa blíži čas večere, ale pomysleli si, že je príliš skoro vrátiť sa dovnútra.

„Tam je ďalší kopec, Potter, vidíš ho? Blízko jazera?“

„Nie som slepý, Malfoy, ale...“

„Nebojíš sa? Alebo hej?“

„Samozrejme, že nie, Malfoy. Poďme.“

Kopec končil u jazera, kde bola malá časť zamrznutá.

„Keď budeme obaja na sánkach, pôjdu oveľa rýchlejšie...“

Malfoy sa posadil dopredu a Harry sa držal blondiaka za pás.

Chlapci sa spustili a začali zrýchľovať, keď sane s nárazom pokračovali cez jazero a rútili sa na druhú stranu k Zakázanému lesu.

„Zastav, Malfoy!“

Draco brzdil nohami. Zrazu sa jeho ľavá noha ohla dozadu, ako vrazili do kameňa a zastavili. Náraz ich odhodil na zamrznutú plochu.

Harry cítil, že mu z nosa tečie niečo teplé. Bez toho, aby sa veľmi pohol, sa dotkol rukou nosa a uvidel krv. Začul fňukanie a pokúsil sa posadiť sa. Trvalo mu chvíľku, kým sa mu v hlave vyjasnilo. Rukávom habitu si očistil tvár od krvi. Obzrel sa po Malfoyovi.

Chlapec ležal na chrbte. Rozhýbal sa, až keď k nemu Harry prišiel.

„Malfoy...?“

„Potter...“

„Si zranený?“

„Som živý?“

„Môžeš sa posadiť?“

„Moja noha... bolí!“

Harry mu pomohol do sedu: „Potrebujeme sa vrátiť... Pokús sa postaviť sa... Pomôžem ti...“

Harry Malfoyovi pomohol vstať. Zranený chlapec skúsil kúsok prejsť, ale po dvoch krokoch znovu skončil na zemi.

„Nedokážem kráčať, bolí to.“

„Tvoj členok? Môžeš ním hýbať?“

„Myslím, že nie je zlomený, ale... príliš bolí, aby som na neho stúpol. Nemôžem chodiť. Potrebujem pomoc!“

Harry dýchal ústami. Cítil, ako mu nos puchne.

„Musíme sa vrátiť... stmieva sa,“ snažil sa blondiaka donútiť pohnúť sa.

„Všimnú si, že chýbame a prídu nám pomôcť.“

„Nikto nevie, že sme tu, Malfoy, a je príliš tma, aby nás niekto našiel.“

Harry sa pozrel na sane, neboli zlomené. Vyrovnal ich: „Posaď sa na sane, potiahnem ťa.“

Malfoy si na ne sadol. Mal bolesti. Potreboval svoju posteľ

„Teraz sa snaž nebyť príliš ťažký...“ Harry ho ťahal. Nie je to tak ďaleko, pomyslel si. Čoskoro bola v dohľade Hagridova chalúpka.

„Hagrid nám pomôže.“

Malfoy o tom mal svoje pochybnosti. Ten chlap určite pomôže Potterovi, ale nebol si istý, či pomôže aj jemu. Harry zaklopal na dvere, ale nikto neotváral. Bol unavený. Nedokáže odtiahnuť Malfoya celou cestou až do hradu.

A tiež ho nemohol nechať samého... Keby tu tak bola iná možnosť, ako zavolať pomoc...

„Nemôžeš poslať jeden z tých hlúpych odkazov, ktoré si mi posielal v triede?“

„Nedoletia ďaleko, Potter... To nič nevieš?“

„Vyrastal som u muklov, pamätáš? Musíš poznať spôsob, ako zavolať pomoc, Malfoy. Nakoniec ty si bol vychovávaný ako čarodejník!“

„Nikdy som nepotreboval prosiť o pomoc, Potter!“

„Dobre, to ani ja...“ Vždy som vedel, že mi nikto nepomôže.

„Myslím, že môj členok je na tom trochu lepšie... Môžem skúsiť trochu chodiť.“

Harry za to bol vďačný. Pomohol Dracovi vstať a ten zvládol krivkať. Pomaly kráčali k hradu. Harryho jedinou myšlienkou bolo dostať sa k hradu a tešilo ho, že ako sa blížili, hrad vyzeral priateľsky ešte aj v tme.

Zbadal svetlo.

Niekto otvoril bránu.

Tiež videl, že von vyšla tmavá postava.

Oh, Merlin! Mali problém!

Snape rozoznal malé postavy a podľa toho, ako sa potkýňali vpred, si uvedomil, že boli zranené. Rozbehol sa k nim.

„Profesor!“

„Čo robíte vonku o takomto čase? Nevideli ste, že sa blíži búrka?“

Potom zbadal ich tváre. Musí ich rýchlo dostať dovnútra. Zvažoval, že pre nich vyčaruje levitujúce nosítka, ale Potter chodil v poriadku, tak len schytil Malfoya a odniesol ho dovnútra. Prišli na ošetrovňu a Snape ich nechal ľahnúť si do susediacich postelí.

Madam Pomfreyová ich okamžite  vyšetrila. Chlapci prechladli a boli premočení, tak im  vysušila oblečenie. Ani jeden nemal nič zlomené. Skontrolovala Harryho nos a použila kúzlo na zmiernenie opuchu. Harry mohol zase dýchať. To isté zopakovala s Malfoyovým členkom. Obom im dala povzbudzujúci elixír a prikázala im, aby si zjedli večeru a šli skoro do postele. Nič viac im nebolo

Snape postával za sestričkou. Pokúšal sa potlačiť svoj hnev. Chlapci boli v poriadku. Trochu otlčení a prechladnutí, ale... v poriadku. Cítil na sebe pohľady tých deciek. Vedeli, že mali prúser...

„Dobre, decká. Už môžete ísť. Zajtra sa vráťte, aby som sa mohla pozrieť, ako sú na tom vaše zranenia.“

„Nechcete, aby sme zostali na noc, madam?“ Malfoy vedel, že teraz nechce čeliť svojmu vedúcemu fakulty.

„Nie je to nutné, pán Malfoy. Bude vám pohodlnejšie vo vlastných posteliach.“

Pochybujem, pomyslel si Harry, nie, ak do nich pôjdeme po bitke. Pozrel sa na Malfoya a videl, že myslia na to isté. Snape bol príliš ticho, aby to mohli prežiť v celku... Z ošetrovne ich vyprevádzal stále v tichu. Onedlho prejdú okolo chodby do chrabromilskej veže. Harry vedel, že má šancu ujsť do klubovne a zdržať tak stret so svojím opatrovníkom... Hneď za rohom. Musí byť pripravený utekať. Harry čakal, kým sa dostanú na roh, keď ho Snape chmatol za golier. Zľakol sa.

„Nie tak rýchlo, pán Potter.“

Malfoy na neho pozrel a pokrčil ramenami... tiež by sa pokúsil utiecť, keby jeho spoločenská miestnosť nebola po ceste do Snapeovho bytu.

Snape ich posadil k stolu vo svojej kuchyni. Použil prútik a nechal zjaviť sa dva taniere slepačej polievky so zeleninou: „Jedzte pomaly, pomôže vám to zohriať sa zvnútra.“

Tiež obom nalial po hrnčeku teplého mlieka. Chlapci začali jesť. Keď sa do toho pustili, spomenuli si, akí boli hladní. Ale uvedomili si, že keď dojedia, začne kázeň. Takže pre tentokrát poslúchli Snapeove inštrukcie: jedli pomaly.

Snape si nalial trochu čaju a posadil sa oproti nim. Prstami bubnoval po stole. Zvažoval čo s nimi robiť. Posudzoval ich zranenia. Potreboval viac informácií. Pozrel na nich prenikavým pohľadom a spýtal sa: „Pobili ste sa?“

„U-um,“ Potter to poprel krútením hlavou.

„Nie, pane,“ aspoňže sa môže spoľahnúť na Malfoya, že bude pamätať na spôsoby a odpovie úctivo.

„Vysvetlíte mi, čo ste teda robili?“

„Hrali sme sa v snehu so sánkami.“

„Bolo to veľmi zábavné...“

„Hagrid mi ich požičal.“

„Mali sme nehodu.“

„Kde ste boli, keď sa udiala tá nehoda?“

Potter s Malfoyom sa na seba pozreli. Posledný kopec, blízko jazera a Zakázaného lesa, bol príliš strmý... Snapeovi sa nebude páčiť, keď sa o tom dozvie.

„Boli sme trochu ďalej ako je Hagridova chalupa...“ zamrmlal Harry.

„O koľko ďalej?“ Snape vedel, že sa niečo pokúšali zatajiť.

„Nemohol som kontrolovať sane, pretože sme prešli na zamrznuté jazero...“

„Boli ste na nich spolu?“

„Áno, pane.“

„Šli príliš rýchlo...! Bol som vpredu... Noha mi narazila do kameňa a vtedy som sa zranil...“

„Nevedel som, čo sa stalo... nabúrali sme a tak akoby trochu leteli. Hádam, že som tvárou vrazil do zeme.“

„Nemohli sme volať o pomoc... Stmievalo sa a ja som nemohol chodiť... Potter ma ťahal na saniach, kým som nezvládol krívať...“

„Ja som vedel chodiť, ale boli sme takmer v lese, tak... Nemohol som ho tam nechať.“

„Boli ste blízko pri lese?“

„Iba trochu. Pristali sme tam po nehode... Hagrid nebol doma...“

„Potter mi pomáhal vrátiť sa...“

Snape zložil hlavu do dlaní. Ako má udržať tých chlapcov v bezpečí, ak sa sami vystavujú nebezpečenstvu? V miestnosti bolo teplo, ale videl, že chlapci boli v skutočnosti roztrasení. Boli unavení a ubolení, dokonca aj po Poppyinej starostlivosti. Potrebovali ísť spať. Triasli sa kvôli dobrodružstvu, alebo sa obávali následkov? Pozerali sa na neho, s očami veľkými ako podšálky a čakali na dopad popravšej sekery. Musí ich sklamať.

„Oblečte sa do pyžám a pripravte sa do postele.“

Chlapci pokračovali v zízaní.

„Uvidíme sa zajtra o deviatej v učebni elixírov. Očakávam, že budete osprchovaní, naraňajkovaní a pripravení chystať ingrediencie do elixírov, a umývať kotlíky. Neskôr sa porozprávame o vhodných miestach, kde sa môžete sánkovať a bezpečne sa hrať v snehu.“

„Áno, pane,“ povedali obaja chlapci naraz.

Vyšli z miestnosti a rozbehli sa do svojich klubovní a postelí.

Harry našiel na nočnom stolíku pri posteli šálku horúcej čokolády. Celú ju vypil a užíval si pocit, ktorý ho obklopil. Rozmýšľal, či sa takto cíti niekto, keď je dobre najedený.

Harry s Dracom sa stretli pri raňajkách. Bolo skoro a zvyšok ich spolužiakov si ešte chvíľu užíval svoje postele. Nakoniec, nemali žiadne hodiny ani tresty, ktorých by sa museli zúčastniť.

„Čo ti to toľko trvalo, Potter? Zasekol si sa medzi prikrývkami?“

„Koľko je hodín?“

„Takmer trištvrte na deväť. Profesor Snape povedal, aby sme tam boli o deviatej.“

„Stále mám dvadsať minút,“ mykol Harry plecami.

„Päť minút nám zaberie cesta do prízemia.“

„Nemám zranenú nohu, Malfoy. Môžeš ísť sám, pre mňa za mňa. Ja môžem utekať.“

„Povedal, že nás chce oboch na čas.“

„Tak čo? Nebude naštvaný na teba, ak prídem neskoro ja. Musím sa najprv naraňajkovať... A som si istý, že bude tak či tak v zlej nálade.“

„To je dôvod, prečo ho nechcem viac naštvať...“

„Máme trest celý deň, Malfoy, čo môže byť horšie?“

Malfoy dopil svoj pohár mlieka. Pozrel sa na Harryho a povedal: „Dal ti bitku tú noc, však?“

„Áno, dal. Ale neurobí to tentokrát. Neporušili sme žiadne pravidlá... Pri posteli som si našiel šálku horúcej čokolády...“

„A čo? Aj ja som mal minulú noc čokoládu.“

„Myslíš, že by predsa...? Povedal, že sa musíme pripraviť na prípravu ingrediencií do elixírov!“

„Viem, čo povedal... Ale nechcem to riskovať.“

Harry si natrel pár toastov s maslom a džemom. Potom vypil mlieko.

„Tak... teraz môžeme ísť do žalárov.“

„To neboli poriadne raňajky, Potter....“

„Merlin! Znieš ako Hermiona!“

„Neopováž sa ma porovnávať s tou...“

Harry zacítil, že za ním niekto stojí a vedel, že je to Snape, inak by Malfoy nesklapol.

„Ak ste doraňajkovali, pán Malfoy, môžete sa ku mne teraz pridať.“

„Áno, pane.“

„Pán Potter, máte ďalších 15 minút, zjedzte vajíčka a trochu kaše.“

„Áno, pane.“

Harry si nabral vajíčka a začal ich jesť ešte predtým, než boli Snape s Malfoyom pri dverách siene.

Snape ich posadil k samostatným stolom. Harry musel krájať červoplazy (CZ: tlustočervy) a Malfoy pitvať črevá ploštíc. Snape sa posadil za katedru a známkoval eseje. Neušla mu nevraživosť medzi jeho bremenami. Povzdychol si. Myslel si, že minulú noc sa spolu trochu zmierili... Nechal ich samých hodinu a pol pred obedom, s inštrukciami dokončiť vlastné ingrediencie.

„Bolia ma prsty, sú meravé... Nie som zvyknutý na takýto druh práce!“

Aj Harryho boleli prsty. Zvykol si na krájanie vecí pre svoju tetu, keď varila, ale aj tak to nerobili viac ako dve hodiny...

„Bolí ma noha. Pôjdem mu povedať, že musím ísť na ošetrovňu.“

„Prestaň fňukať, Malfoy... Bol to tvoj nápad sánkovať sa tam...“

„Kto dostal tie hlúpe sánky...?“

„Nevolal som ťa hrať sa, Malfoy. A bola to tvoja chyba, že sme nabúrali.“

„Ako som ich mohol riadiť, Potter? Jačal si mi do uší!“

„Skončili ste, gentlemani?“

„Nie, pane.“

„Tak by som vám radil pracovať menej ústami a viac prstami.“

„Áno, pane.“

O desať minút neskôr Snape povedal: „Pán Malfoy, môžete odísť. Nemáte dovolené ísť na pozemky hradu po zvyšok dňa. Starajte sa o svoj členok. Je to jasné, pán Malfoy?“

„Áno, pane,“ Malfoy opustil miestnosť.

„Pán Potter.“

„Áno, pane.“

„Za vami je polička, kde nájdete čistiace potreby. Pokračujte prosím umývaním kotlíkov. Nezabudnite na rukavice.“

„Ale, pane...?“

„Áno, pán Potter?“

„To nie je fér... Malfoyovi ste dovolili ísť. Prečo mám dlhší trest?“

„Pánovi Malfoyovi som nenakázal, že nesmie vynechať žiadne jedlo, pán Potter. Včera ste vedeli, že sa musíte dostať do školy, než sa začne stmievať. Bez ohľadu na to, ako dobre ste sa zabávali, vedeli ste, že musíte prísť na večeru načas. Očakávam od vás viac zodpovednosti, pán Potter. Viete, že je to dôležité pre vaše zdravie. To je dôvod, prečo neodídete, kým nebudú tieto kotlíky čisté.“

Harry prešiel k umývadlu a začal umývať kotlíky. Bol nazlostený. Nikdy nevidel kotlíky tak... tak... nechutne špinavé! Stavil by sa, že ich Snape skladuje, kým nemá úbohú obeť na treste. Prečo by ich nemohol očistiť magicky?

„Pretože mágia sa nesmie dostať do kontaktu s elixírmi, ktoré boli varené v tých kotlíkoch, pán Potter. Ak by sa tak stalo, nastala by veľmi nepríjemná reakcia.“

Harry prestal čistiť. Bolo to také desivé, keď mu Snape čítal myšlienky!

„A áno... Držím si kolekciu špinavých kotlíkov, pán Potter. Zostávajú ukryté, kým nemám malých neposlušných chlapcov, ktorí sa potrebujú naučiť riadiť pravidlami, pomáhaním mi čistiť ich.“

„Aj tak to nie je fér.“

„To je tak smutné. Ale mali by ste zo skúseností vedieť, že život nie je fér.“

Boli tam tri kotlíky. Harry skončil s dvoma a chystal sa začať tretí, keď si uvedomil: „Je čas na obed, profesor. Povedali ste, že...“

„Áno, pán Potter?“

Harry vedel, že bol drzý, ale musel to povedať: „Povedali ste, že... by som nemal vynechávať jedlá, pane.“

„Som rád, že ste si spomenuli, pán Potter. Inak by som musel vybrať nejaké ďalšie špinavé kotlíky zo svojej zbierky... Aby ste ich umývali aj po obede. Umyte si ruky a poďte so mnou. V komnatách už budeme mať pripravený obed.“

Snape objednal rôzne druhy sendvičov a hranolky.

Harry nevedel, čo si o tom myslieť. Určite to bola odmena, ale... prečo? Bolo to mätúce, a ešte viac, keď Snape prehlásil, že by si mohli dať nakoniec aj nejakú zmrzlinu.

Po obede mu dovolil odísť. Iba chlapcovi povedal, že sa ho musí opýtať, ak by chcel odísť z hradu. Dokonca aj keby šiel iba navštíviť Hagrida.

Harry sa chystal protestovať, že Malfoy určite nepotrebuje povolenie. Ale Snape mu pripomenul: „Nie som poručník pána Malfoya, pán Potter.“

Harry odišiel z miestnosti cítiac sa, akoby práve vypil šálku horúcej čokolády

 


8. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



8.kapitola

 

Bolo vianočné ráno a Harry sa zobudil vo svojej posteli v Chrabromilskej veži. Hádal, že je asi osem hodín. Zamrvil sa pod prikrývkami. Ešte chvíľku si užije polihovanie. Nakoniec, sú Vianoce a nemusí skoro vstávať. Toto bude jeho vianočný darček.

Odkedy si pamätal, Vianočné ráno pre neho znamenalo vstať ešte pred východom slnka. Bol to jediný deň, kedy jeho bratranec vyliezol z postele bez toho, aby ho prehovárali.

Vždy začal skákať dole schodmi, zobúdzajúc každého v dome. Teta Petúnia išla dole s ním a dokonca aj strýko Vernon sa za nimi doteperil. Radi videli tvár svojho predrahého synčeka, keď prišiel do obývačky zahltenej darčekmi. Harry počul Dudleyho počítať darčeky, ako ich otváral, kým on sám piekol hrianky a natieral ich maslom. A začal robiť lievance alebo párky so slaninou. Všetko kvôli tomu, aby bolo každé Vianočné ráno pre drahocenného Duduška nezabudnuteľné...

Harry si ich vybavoval a zároveň boli iba zahmlenou spomienkou. Po pripravení raňajok ich odniesol do obývačky, kde jeho rodina pokračovala v nadchýnaní sa, kým on, veľmi opatrne, pozbieral zdrapy farebného papiera, v ktorom boli zabalené darčeky a upratal miestnosť. Musel byť neviditeľný. Nie že by veľmi dávali pozor. Dudley sa hral so svojimi darčekmi a strýko Vernon a teta Petúnia si vymieňali svoje.

Keď Dursleyovci dojedli, Harry odniesol taniere do kuchyne, kde ich zase naplnil. Tento čas využil na dobré raňajky, keďže mu nikto nevenoval pozornosť. Bolo to, akoby vôbec neexistoval.

Okolo poludnia bol čas začať pripravovať večeru. Harry a teta Petúnia piekli moriaka. Harry strávil zvyšok dňa krájaním a miešaním ingrediencií.

Keď bol moriak hotový, pre Harryho bol najvyšší čas ísť do prístenku pod schodmi, keďže začali prichádzať hostia. Niekedy to boli susedia, inokedy spolupracovníci strýka Vernona. Harry šiel skoro spať, keď že musel skoro vstávať, aby dal dom do poriadku, kým vstanú jeho príbuzní.

Áno. Dnes sa Harry chystal zostať v posteli. Nebude piecť moriaka. Bolo to také pekné, že mohol ostať v škole.

Harry nechával oči zatvorené, až kým nezačul ťukanie na okno. Otvoril oči a uvidel Hedvigu, svoju bielu sovu. Vyskočil z postele a otvoril okno.

„Ahoj, dievča! Veselé Vianoce!“ a vybral z kufru hrsť sovích sušienok a ponúkol ju nimi.

Hedviga opatrne zobala z jeho ruky a ukázala mu nôžku, kde mala pripútaný list. Harry ho odviazal a rozvinul ho, aby ho prečítal. Bol to krátky odkaz a Harry rozpoznal Snapeove písmo.

 

Pán Potter.

Prosím prijmite pozvanie na obed v mojich komnatách.

Šťastné Vianoce

 

S. Snape

 

Dobre, pomyslel si Harry, to znamená, že musím vstať z postele a vhodne sa obliecť. Aspoň, že vstávam neskôr ako zvyčajne.

Vyliezol z postele a okamžite ho striaslo zimou. Dnes by si mal obliecť ten spodný habit. Ako ho hľadal, zbadal pri nohách postele pár balíčkov. Priblížil sa k nim a uvedomil si, že to boli darčeky.

Odkiaľ sa vzali? Nechal ich tu jeden z jeho spolubývajúcich? Zaujatý šiel bližšie a všimol si na nich kartičky.

Myslel si, že sníva. Na kartičkách bolo jeho meno!

Harry poslal svojim priateľom Vianočné pohľadnice a očakával, že to urobia rovnako. Ale...

Otvoril prvý darček, stiahol z neho stuhu pred tým, ako rozbalil papier. Bol to pletený sveter, pri ktorom bolo napísané, že je od rodiny Weasleyovcov. Bolo to také milé! Harry zdvihol sveter a ponoril do neho tvár. Bol taký teplý a bol... bol to jeho prvý Vianočný darček. Otvoril ďalší, od Rona. Krabica čokoládových žabiek. Našiel vo vnútri lístok napísaný Ronovým roztiahnutým písmom. Veselé Vianoce! začínal. Ron vysvetlil, že mu jeho mama poslala Weasleyovský sveter, takže sa stal oficiálne časťou ich rodiny, a že dúfa, že bude Harrymu chutiť tá čokoláda. Bol tu ďalší darček, kniha od Hermiony; Harryho neprekvapilo, že mu Hermiona darovala knihu, ale bol šokovaný, keď uvidel, že je o metlobale!

Potom našiel košík s kamennými koláčikmi od Hagrida. A ďalší darček, ktorý vonku nemal žiaden odkaz. Opatrne rozbalil papier a našiel veľmi zvláštnu látku. Na dotyk bola cítiť chladivo a zároveň ľahká ako pavučinka. Vo vnútri našiel lístok, na ktorom iba stálo, že tá vec patrila jeho otcovi a že by ju mal používať s rozumom.

Harrymu sa zahmlil zrak, aké mal oči plné sĺz.

To boli najlepšie Vianoce, aké si len dokázal predstaviť! Dostal darčeky a niečo, čo patrilo jeho otcovi. Nakoniec mal niečo, čo dokazovalo, že jeho otec skutočne žil.

Hedviga jemne upokojujúco zahúkala. Harry si utrel slzy a postavil sa. Vybral si džínsy a košeľu, a na to si obliekol svoj nový sveter.

Darčeky nechal na posteli, ale zvláštnu látku nastrkal do vrecka. Čo to je, zistí neskôr. Teraz len chcel mať niečo od svojho otca pri sebe.

Harry zišiel do klubovne a našiel tam svojich spolužiakov. Pili mlieko s koláčikmi a tiež si dávali obložené chlebíky so syrom.

„Ahoj, Harry! Obslúž sa!“ privítal ho jeden z chrabromilčanov. „Na Vianoce sa raňajky podávajú v spoločenských miestnostiach. Môžeš zjesť čokoľvek chceš.“

„To je skvelé!“ Harry si zobral sendvič a pohár s mliekom. „Koľko je hodín?“

„Neviem... Wood! Máš hodinky? Aký je čas?“

„Takmer desať. Vitaj, Harry... konečne si sa k nám rozhodol pridať.“

„Áno. Chcel som zostať v posteli trochu dlhšie.“

„Jasné. Chystáme sa dať si malý zápas v metlobale. Nechceš si zahrať?“

„Rád, Oliver!“

„Tak poobede na metlobalovom ihrisku.“

„Budem tam...“

 

 ~*~

 

Harry cítil v bruchu poletovať motýle, ako prišiel pred Snapeove dvere. Bol takmer čas na obed. Harry nechcel meškať. Vianočnú pohľadnicu, ktorú nakreslil pre Snapea, zvieral v ruke. A zrazu si pomyslel, že to možno nebol až taký dobrý nápad...

Dvere sa otvoril. Bolo to ako prísť do iného sveta. Harry hádal, že Snapeove izby boli jediným miestom na Rokforte, ktoré nebolo vianočne vyzdobené. Svojim spôsobom sa mu to páčilo. Bolo to známe miesto... také stále a nemeniace sa.

Snape ho pustil dovnútra a požiadal ho, aby si sadol do obývacej izby. Predtým, než si to rozmyslel, Harry zobral pohľadnicu a dal ju svojmu profesorovi.

„Veselé Vianoce, profesor.“

Snape sa cítil trápne. Vedel, že dnes musí robiť niečo so svojim zverencom, ale cítil sa tak nepohodlne... prijal kartu, pocítil pichnutie pri srdci... a malé déjà vu.

Lily si s ním vymieňala pohľadnice každé Vianoce, až kým sa nepohádali. A neboli to pohľadnice z obchodov. Vždy ich nakreslila... Keby len....

Dostal kartu a videl, že má na chrbte prilepenú čokoládovú žabku.

Harry sa na neho s očakávaním pozeral. Akoby čakal, že sa roztvorí podlaha...

Snape sa pozrel na kartu. Bol na nej vianočný stromček a pod ním farebné darčeky. Bol starostlivo napísaný Harryho novým zaguľateným písmom..

Profesorovi Snapeovi.

Vo vnútri boli nakreslené otvorené darčeky a pokračovalo to:

 

Prajem Vám, aby ste boli vždy šťastný a za všetko Vám ďakujem.

Veselé Vianoce

 

Harry.

 

Snape zatvoril pohľadnicu a pozrel sa na mladého chlapca.

„Veselé Vianoce aj vám, pán Potter. Je to pekná pohľadnica.“

„Vyrobil som ju.“

„Vidím. Ďakujem.“

Harry sa usmial.

Snape si všimol sveter, ktorý mal na sebe.

„Vidím, že ste si otvorili svoje darčeky. Čo ste dostali?“

„Och! Profesor, bolo to ohromné! Pani Weasleyová mi poslala tento sveter. Ron napísal, že je to Weasleyovský sveter! Dal mi čokoládové žabky. Môžem vám dať ďalšie, ak by ste chceli. Na kartu som ich nemohol prilepiť viac, pretože boli ťažké... A Hermiona mi podarovala knihu o metlobale a Hagrid mi poslal nejaké koláče... Sú to tie najfantastickejšie Vianoce, aké som kedy zažil!“

„Vidím. A čo vám poslala rodina?“

Harry pokrčil ramenami a poznamenal: „Nedávame si darčeky, pane.“

„Chápem, pán Potter. Som rád, že si to užívate.“

„Áno, pane. Teším sa na večernú hostinu. Oliver prehlásil, že to bude neuveriteľné a... pozval ma po obede zahrať si metlobal! A... Dostal som ďalší dar, profesor, ale nie som si istý, čo to je. Mohli by ste mi to povedať?“

„Dúfam, že áno. Ukážete mi ho?“

Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol z neho plášť. Snape pochopil hneď, ako ho zbadal.

„Neviem, kto mi ho poslal, keďže to pri sebe malo iba lístok, na ktorom bolo napísané, že to patrilo môjmu otcovi...“

Snape tomu nemohol uveriť. Bol to neviditeľný plášť! Zabije Dumbledora! Kto so zdravým rozumom dá toto dieťaťu! A nie hocijakému! Synovi Jamesa Pottera!

Harry si všimol Snapeov výraz a pustil plášť. Určite je to niečo nebezpečné!

Snapeovi zabralo moment pozbierať sa. Uvedomil si, že chlapca vydesil, keďže jeho oči vyzerali ako dva veľké podšálky!

Zdvihol plášť z podlahy a kým ho rozkladal, prezradil: „Je to vzácna vec, pán Potter. Neviditeľný plášť. Poďte sem. Oblečte si ho a uvidíte, čo sa stane.“

Harry sa cítil, akoby mu na ramená položil ľahký vánok a zízajúc dole na nohy si uvedomil, že tam zrazu neboli!

„Super! To je skvelé! A patrilo to môjmu otcovi!“

Snape sa poškriabal na hlave: „Áno, patrilo to vášmu otcovi.“

„Čo by som s ním mal robiť?“

„Rozhodne by ste sa s ním nemali vykonať žiadnu čertovinu...“

Harry si ho prehodil cez hlavu a Snape sa cítil, akoby sa rozprával sám so sebou.

Poťahoval látku, až kým neuvidel Harryho hlavu.

„Mali by ste ho umiestniť do trezoru u Gringottov, pán Potter. Nemyslím si, že pre takého mladého chlapca, akým ste, je bezpečné mať ho...“

„Mám jedenásť!“

„Som si vedomý vášho veku, Pán Potter. Ste tiež všetečný a bolo by to pre vás veľké pokušenie, mať ho pri sebe a nepoužiť ho.“

„Ale profesor... Je to jediná vec, ktorú mám po otcovi... Budem to používať s rozumom... to bolo v tom lístku.“

Lámalo mu to srdce! Snape neoberie toto dieťa o spojenie s jeho otcom, nie na Vianoce! Zhlboka sa nadýchol.

„Nechystám sa vám ho zabaviť, dieťa. Iba navrhujem, aby ste ho uložili na bezpečné miesto. Myslím si, že je to pre vás príliš veľká zodpovednosť, mať takúto vec a nechcieť ju použiť.“

„Ale ja ho chcem použiť. Chcem si vystreliť z Ronových bratov a... Ja... Kde je Draco?“

„To je to, čo som myslel, pán Potter. Ste mladý chlapec, ktorý sa chce zabávať. A potrebujete sa zabávať, ale tento plášť vás dostane len do ťažkostí!“

Harry zostal ticho žmoliac plášť medzi dlaňami. Snape sa zmiloval.

„Nechajte si plášť. Ale ak sa zistím, že ste ho použili na nejaký druh darebáctva, zoberiem vám ho. Je to jasné?“

Prečo ho Harry Snapeovi ukazoval? Snapeovi tak šialene trvajúcemu na pravidlách? Mal sa spýtať Hagrida... alebo Rona. Teraz o ňom Snape vie a bude dávať pozor a ak Harry poruší pravidlo, zoberie mu ho.

„Je to jasné, pán Potter?“

„Áno, pane,“ dieťa vyzeralo zronene.

„Pán Potter. Prosím, choďte do kuchyne a doneste mi balík, ktorý je na stole.“

„Áno, pane.“

Harry si uložil plášť do vrecka a šiel do kuchyne. Videl, že tam boli pripravené nejaké taniere so šalátom. Zbadal balík. Bol ako tehla. Zobral ho a vrátil sa do obývačky.

„Otvorte ho.“

Harry ho rozbalil a našiel pergameny a brko. Chystá sa mu Snape dať písať riadky?

„Toto je set na písanie, pán Potter. Všimnite si potlač stránok.“ Na vrchu mali nakreslenú malú ohnivú strelu. „Dotknite sa strely špičkou brka.“ Začala lietať po stránke. Harry sa usmial, prekvapený.

„Brko nebude tiecť. Veselé Vianoce, pán Potter.“ Harry sa otočil a objal Snapea. Cítil, ako mu starší čarodejník objatie vrátil.

„Ďakujem, pane.“ Snape ho rýchlo pustil z objatia. Cítil sa trápne.

„Môžete na ňom napísať priateľom. Nepoužívajte ho v triede. Nechcem, aby ste sa kvôli nemu nesústredili,“ Snapeovi bolo bezpečnejšie v jeho roli učiteľa.

„To brko mi veľmi pomôže!“ Harry sa usmial na svojho opatrovníka.

„Značte ste sa zlepšili v písaní.“

„Ďakujem.“

Zase sa posadili.

„Dobre. Myslím, že už musíme mať pripravený obed.“ Snape sa postavil a prešiel do kuchyne. Harry si nechal darček na konferenčnom stolíku a nasledoval ho: „Áno, pane.“

„Máme šalát. Môžete si vybrať, či k nemu chcete kurča alebo hovädzinu.“

„Kurča bude fajn, profesor.“

Pili pomarančový džús. A ako dezert si Harry vyjednal palacinky a zmrzlinu.

Keď dojedli, Snape prehlásil: „Tak, hádam, že sa musíte ísť pripraviť na metlobal. Oblečte sa teplo.“

„Áno, pane. Pôjdete sa pozrieť na hru?“

„Prechádzka po pozemkoch znie dobre.“

„Uvidíme sa tam, profesor. Ešte raz ďakujem za darček a... ďakujem, že mi dovolíte nechať si plášť...“

„Užívajte ho rozumne. A buďte opatrný.“


9. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



9. kapitola

 

Na ďalší deň sa Harry po metlobalovom zápase vrátil do chrabromilskej veže. Ťažko povedať, ktorá strana vyhrala. Stavil by sa, že to nevie nikto. Ale bolo to šialené a zábavné!

Včerajšia Vianočná hostina bola fantastická. Veľa jedla a smiechu. Všetci učitelia rozprávali vtipy a komické príbehy... Metlobalový zápas bol pred večerou prerušený západom slnka, ale všetci zapojení súhlasili, že ho dokončia na ďalší deň po obede.

Harry zbadal, že má na posteli našuchorenú kôpku. Priblížil sa a rozoznal Elvíru, sovu rodiny Weasleyovcov. Úbohý vták chrápal na Harryho vankúši. Harry videl, že k nohám mala priviazané listy. Odviazal ich bez toho, aby ju prebudil.

Jeden bol od Rona a bol veľmi vtipný. Ron prezradil Harrymu, že na Štedrý večer George a Fred spustili ohňostrojovú šou, ale poriadne sa pokazila. Namiesto zábavných lietajúcich svetiel bol výsledkom veľký výbuch! Všetkým dospelým členom rodiny zabralo takmer hodinu, kým odstránili dym a napravili škody. Po tomto poslala pani Weasleyová všetkých do postele. Ron dokonca aj nakreslil malý obrázok explózie. Veľmi ho to pobavilo!

Harry otvoril ďalší list. Bol od dvojičiek a tak, ako vždy hovorili dopĺňajúc jeden druhého, tak aj písali podobným písmom, jeden dopĺňajúc myšlienky toho druhého.

 

Milý Harry!

 

Teraz už musíš vedieť o našom nepodarenom pokuse. Ron ti o ňom určite napísal. ’Pripomeň mi, aby som zavesil balón s vodou nad jeho posteľ.‘

Pripomeniem, George.

No, Harry, potrebujeme, aby si nám spravil láskavosť. Chápeš. Umiestnili sme podobné ohňostroje v Rokforte na Novoročnú zábavu.

A bojíme sa, že to odstrelí stenu z hradu.

Aj keď by bolo fajn mať veľké okno...

Bude to tiež znamenať, že už naďalej na hrade nebudeme vítaní...

Myslíme si, že bude lepšie dať ho preč.

Má to časovač a je nastavený aby vybuchol presne minútu po polnoci na Nový rok.

Nie celkom presne, tvoje hodinky zaostávajú...

Tak potom zhruba okolo polnoci. Musíš nám pomôcť, Harry.

Je umiestnený v OPČM učebni, okolo okna...

Ale rozbuška je za obrazom Zlomyseľnej čarodejnice západu.*

Nie je tam taká čarodejnica, Fred. Je za obrazom upíra.

Vyzerá ako Zlomyseľná čarodejnica Západu.*

To je jedno... rozbuška je za jedným z obrazov. A budeš potrebovať prerezať drôt.

Nepouži mágiu. Radšej nožnice alebo niečo také...

Ani nôž.

Iba prestrihni drôty. Odstránime výbušniny, keď sa vrátime.

Harry je na to možno príliš mladý, kamoš...

To je pravda. Môžeš požiadať o pomoc Wooda alebo iného chrabromilčana, ak ho donútiš dodržať tajomstvo...

Wood nebude vhodný... Je to dobrý chlapec.

Dieťa potrebuje pomoc.

Pozor na prsty.

Napíš nám, že si to zvládol.

Nezabudni to urobiť pred Novým rokom.

Verím, že sa čoskoro uvidíme. So všetkými tvojimi prstami...

Fred a George alebo Gred a Force.

 

Harry si zase prečítal list. Raz. Dvakrát. Boli šialení! A on musí zneškodniť bombu!

Položil list na svoj nočný stolík. Mal by sa na ten problém vyspať a uvidí, či ráno dostane nejaký nápad.

Presunul Elvíru na Ronovu posteľ a pokúšal sa pospať si. Snívalo sa mu o ohňostroji a lietajúcich prstoch. Zobudil sa a vypil trochu vody.

Aké ťažké bude preštiknúť pár káblov? Mal nejaké kliešte v kufri. Ležali v jeho komore pod schodmi odjakživa, tak si ich zabalil. Vedel, ako ich používať. Jeho príbuzní ho využívali ako svojho údržbára. Potreboval sa dostať do učebne OPČM. Vedel, že profesor Quirrell spal v priľahlých miestnostiach...  Ale s tým turbanom na hlave určite dobre počuje... Použije svoj plášť. Započul svojich spolubývajúcich rozprávať sa o tom, že učitelia v tieto dni nehliadkujú na chodbách. Snape povedal, že nesmie použiť plášť na žiadne darebáctvo... Ale toto bola záchranná misia... Na ďalší deň sa obzrie po triede a rozhodne, či potrebuje nejakú pomoc, aby ten obraz zložil... O svoje prsty sa bude obávať neskôr...

 

~*~

 

Snape končil so známkovaním esejí svojej siedmackej  triedy. Musel uznať, že neboli také zlé. Položil ich na svoj stôl k zvyšku esejí, ktoré sa mu podarilo prezrieť počas prázdnin. Ešte stále sa musí pustiť do prvého a druhého ročníka... Najväčšiu zábavu si nechal na koniec...

Ako položil kopu papierov na katedru, zbadal pod nimi kus jasnozelénoho papiera. Bola to Potterova vianočná pohľadnica. Čítal si to jednoduché prianie šťastia už niekoľkokrát. Písmenká boli rozhodne iné, aj keď písal ‚o‘ rovnako ako jeho matka. Ale spôsob, akým vyfarbil krabice a strom... Ako...? Lily nemala čas, aby naučila svoje dieťa písať... ani maľovať. Chlapec mal sotva rok...  Zdvihol kartu a položil ho k Lilinej fotke vo svojej spálni. Usmievajúca Lily sa na neho pozrela tak šťastne...

„Spravil ju tvoj syn. Má tvoje oči, tvoj úsmev a tvoje ‚o‘.“

Potreboval šálku kávy a možno aj s trochou brandy. Nemal rád, keď sa cítil takto... On bol dôvodom, že... Mal by myslieť na niečo iné.

Novoročná hostina bude zajtra večer. Mal by sa dnes pokúsiť ísť spať trochu skôr, aby bol schopný vystáť svojich oslavujúcich kolegov. Potreboval sa prejsť. Hliadkovanie na chodbách mali na starosti profesori a vedúci fakúlt. Pre niektorých to bolo utrpenie, ale Severus si užíval prechádzky. A najmä chytanie výtržníkov! Rád počúval, ako portréty klebetia a ako k nemu šepkajú steny... Myslel si, že túto noc malí diablici budú chcieť zostať vo svojich posteliach. Bola naozaj zima... Prešiel sa na siedme poschodie a odtiaľ dole. Dvere na treťom poschodí boli zamknuté a ‚Chlpáčik‘ spal.

Udržiaval tempo. Ako chodil, mal pocit, akoby bol schopný rozoberať svoje pocity k Potterovmu chlapcovi... Nie... Už nie Potterovmu. Bol Lilino dieťa. Harry.

Harry. Jeho zodpovednosť. Ten chlapec sa zlepšil, mal dobré známky a dokonca zvládal úspešne variť elixíry...

Pokračoval v kráčaní, približoval sa k triede OPČM a učiteľským bytom.

Zbadal nejasné svetlo a začul nejaký hluk z učebne. Dúfal, že Quirrell spal, lebo nemal náladu rozprávať sa o kameni...

Ako sa priblížil, mohol jasne počuť...

 

~*~

 

Noc po Vianociach Harry použil plášť. Prešiel knižnicou i tretím poschodím. A našiel to najnezvyčajnejšie zrkadlo. Na ďalšiu aj tú nasledujúcu noc sa vrátil do miestnosti so zrkadlom. Šiel by tam opäť, ak by s ním nerozprával Dumbledore.

Harry bol prekvapený, keď si uvedomil, že do Nového roka a explózie ostávajú už iba dve noci. A na ďalšiu bude Silvester. Príliš blízko, aby zostal pokojný. Zase zobral plášť a vkradol sa do učebne OPČM. Všimol si, ako veľmi príjemné bolo prechádzať sa tmavými chodbami. Boli priateľskejšie, než keď boli plné ľudí...

Harry vošiel do učebne. Vedel, že potrebuje svetlo. Zapálil prútik, ale potreboval voľné ruky... Obzrel sa okolo a zbadal lampu. Vyzerala, akoby v nej bol olej, tak použil drobné kúzlo, ktoré ho Hermiona naučila. Zapálil lampu a položil ju na jeden zo stolov.

Teraz, kde bol obraz vlkolaka? Alebo to bola čarodejnica? Niekedy ho dvojičky miatli...

Obzrel sa okolo seba a našiel veľké zrkadlo s desivým obrázkom. Zabralo mu chvíľu uvedomiť si, že videl seba. Ale iba svoju hlavu! Toto bola sranda.

Harry sa ďalej rozhliadal, až kým neuvidel stenu blízko dverí, na ktorej bolo niekoľko portrétov a obrazov. Prišiel k nim, ale narazil do lavice.

„Au!“ Musí si pamätať, že bol neviditeľný, nie nehmotný. Neviditeľná noha začínala bolieť. Ako sa postavil, zacítil ruku na svojom krku.

„K-kto s-si a č-čo t-tu r-rob-bíš?“

„Profesor!“ Harry sa pohol a plášť spadol na podlahu, stál zoči voči profesorovi Quirellovi so sviečkou v ruke, v tmavom plášti a turbanom nakrivo...

„Č-č-čo t-t-tu r-r-rob-íš? N-nes-stačí r-ruš-šiť mmm-ma v-v trie-de? Pozri-me sa, č-čo na to p-po-vie t-tvoja ve-vedúca fakul-lty!“

„Prosím, nechajte ma to vysvetliť, profesor, potrebujem....!“

„Sklapni! H-Harry P-p-potter!“ Harry vedel, že bol chytený. Mal by povedať McGonagallovej o ohňostroji? Dozvie sa o tom Snape...?

Harry sa pozrel na divného muža. Bol možno unavený, ale zakaždým, keď sa mu pozrel priamo do očí, cítil sa, akoby jeho hlava... Nie, jeho jazva... bolela...

Nepočul, čo koktajúci muž povedal. Koľko je hodín?

„...H-hádam, že by s-sme sa m-mohli d-d-dohodnúť, pán Potter. Poďte so mnou...“

Muž sa ho chystal schmatnúť za ruku, z čoho sa Harry poriadne vydesil! Ustúpil.

„Nie, pane. Pôjdem radšej za profesorkou McGonagallovou.“

„Povedal som, poď so mnou!“ tentokrát už neznel ako Quirrell. Harry sa otočil a utekal. Dvere boli otvorené. Zatvoril ich... Čo...? Pokúsil sa zabrzdiť, ale do niekoho narazil. Zacítil známu vôňu. Bol v bezpečí. Bol to profesor Snape.

„S-Severus!“

„Ahoj, Quirinus. Vidím, že si našiel tuláka... Pán Potter. Choďte do mojej kancelárie. Utekajte, hneď!“

„Pane. Prosím. Ja viem... Prosím. Viem, že by som mal byť v posteli, ale... sú tu výbušniny a čoskoro vybuchnú!“

„Vysvetľujte.“

„Za portrétmi...“

„Aký druh výbušniny?“

„Neviem. Ale musím prestrihnúť káble, inak to zajtra vybuchne.“

„Pán Potter, je to nejaká hlúpa výzva niektorého z vašich spolužiakov?“

„Nie, pane. Prosím. Iba potrebujem... za portrétom.“

Snape sa rozhodol dieťaťu vyhovieť. Nakoniec, zaberie to iba minútku skontrolovať to. Zobral portrét do rúk a zložil ho zo steny. Portrét bol ťažký. Oprel ho na dlážku o stoličku. Potom zbadal stenu. Boli tam malé hodinky a tenký kábel.

Snape sa pozrel na Harryho. Harry pokrčil ramenami a povedal: „Hovoril som vám... Potrebujete ich prestrihnúť...“ a podal Snapeovi nástroj. Snape prerezal kábliky a hodinky podal Harrymu. Káble zobral do ruky a nasledoval ich k oknu.

Dookola celého okna zbadal niečo, čo vyzeralo ako malé loptičky. Zdvihol jednu a ovoňal ju. Mala silu...

„Kto to sem umiestnil, Potter?“

„Mali to byť iba ohňostroje.... Pane, ale... niečo nevyšlo a... Musel som ich zneškodniť, inak by na Nový rok nastala veľká explózia.“

„Ukážte mi ruky.“

Harry poslúchol. Snape ich prútikom otestoval. Keby Harry držal výbušniny, ruky by mu sfialoveli. Ale ruky mu ostali biele. Triasli sa.

„V poriadku. Je pravda, že ste ich nenastražili. Ale viete kto to bol a poviete mi to...“ Snape zase použil prútik, aby guličky na okne postriekal vodou. Vypustili trochu dymu. „Ale nie tu...“

„Už je to bezpečné, Quirinus. Informujem Filcha o najlepšom spôsobe, ako ich odstrániť. S pánom Potterom to zvládnem. Už ťa zase nevyruší zo spánku. Poďte so mnou, Potter.“

„Áno, pane,“ Harry zdvihol plášť z miesta, kam spadol z jeho ramien, a utekal k Snapeovi.

Harry na sebe cítil Quirrellove oči, ako vyšiel z dverí. Vedel, že muž bol slabý a neškodný... ale aj tak mu z neho po chrbte behali zimomriavky. Možno kvôli tomu turbanu... teraz by sa skôr mal báť tmavo-oblečeného muža, ktorý pred ním kráčal.

„Takže ste naozaj plánovali ukončiť rok výtržníctvom, však, pán Potter? Vykradnutie sa z ubytovní po večierke, chodenie po hrade v noci, vstup do zatvorených učební, manipulácia so zakázanými artefaktmi... Odvážite sa ešte niečo pridať na zoznam?“

„Nie, pane.“

„Postavte sa tvárou do kúta a prejdite si udalosťami dnešnej noci, aby ste vedeli, či som niečo nezabudol.“

Harry vedel, že tu nebol spôsob, ako sa z toho dostať. Keby ho tak strašne nebolela hlava... Oprel si čelo o studenú stenu a pocítil slabú úľavu.

„Stojte rovno, Potter, nedotýkajte sa steny.“

„Bolí má hlava.“

„Poďte sem.“ Chlapec opustil kút a postavil sa k Snapeovi.

„Takže ste opustili posteľ a teraz vás bolí hlava? Kedy to začalo? Prečo ste nešli za madam Pomfreyovou?“

Harry zostával ticho.

„Zdá sa, že sa moja zbierka špinavých kotlíkov zmenší.“

Harry pozeral na prísneho muža a vedel, že mu to môže povedať: „Nebolela ma, keď som odišiel z postele. Musel som zabrániť explózií...“

„Kedy teda začala? Mohli ste prechladnúť...“

Snape určil diagnózu niekoľkými pohybmi prútika. Bolesť vychádzala z hlavy, ale zdalo sa, že všetko ostatné je v poriadku.

„Začala v učebni OPČM... keď ma Q... profesor Quirrell chytil. Začala v mojej jazve a... potom prešla do zvyšku mojej hlavy.“

To bolo divné... Iba ak... „Už sa to stalo aj predtým?“

Harry sa musel sústrediť na rozhovor: „Áno, pane. Občas sa to stáva v triede, keď sa pozriem profesorovi Quirrellovi do očí, myslel som si, že mi chce ublížiť...“

„Učitelia nemajú dovolené biť študentov, pán Potter. Iba vedúci fakúlt a...“

„Nemyslel som to tak, on... na začiatku hovoril, že ma vezme k profesorke McGonagallovej, ale potom povedal... jeho hlas sa nejako zmenil, už ďalej nekoktal, rozprával inak, a potom sa ma pokúsil chytiť za ruku a ja som sa pokúsil utiecť... Ospravedlňujem sa, že som do vás narazil...“

„Ale vôbec sa vás nedotkol, alebo nie?“

„Chytil ma za krk, ale iba na chvíľu a potom ma chcel odtiahnuť... možno trochu zveličujem... hlava ma už vtedy bolela a ja som si myslel, že sa mi chystá ublížiť. Ďakujem, že ste ma zachránili...“

„Pán Potter. Nemali by ste potrebovať byť zachránený uprostred noci,“ Snape si vzdychol, „zostaňte tu.“

Snape šiel do kúpeľne a o chvíľku vyšiel s malou červenou ampulkou a mokrým uterákom v rukách.

„Posaďte sa.“ Harry si sadol na gauč, ktorý bol za ním. „Vypite to.“ Harry otvoril ampulku a vypil ju, potom zatvoril oči. Bolesť sa začínala strácať... „Teraz si ľahnite.“ Snape položil mokrý uterák na čelo dieťaťa. „Zhlboka dýchajte. Podržte vzduch v pľúcach a napočítajte do piatich, než ho vydýchnete... tak, pokračujte v tom. Informujem vašu vedúcu fakulty, že tu strávite noc.“ Harry otvoril oči a pozrel sa na Snapea pýtajúc sa: „Chystáte sa mi dať bitku, pane?“

„Áno, pán Potter. Ale nie dnes v noci.“

 

~*~

 

Snape sa vrátil o pár minút s pohárom teplého mlieka. Krbom zavolal Minerve a povedal jej o dobrodružnom prvákovi. Chystal sa jej povedať o výbušninách, ale potom mu došlo, že o nich potrebuje viac informácií. Keď prišiel do izby, všimol si, že Harry zaspal. Snape nechal pohár na stole a sadol si k dieťaťu. Vyzul Harryho topánky a ponožky a  prikryl ho dekou. Mohol by premeniť oblečenie mladého čarodejníka do niečoho pohodlnejšieho, ale dieťa nedávno bolela hlava, použitie mágie by ju mohlo zase spustiť. Harryho okuliare položil na konferenčný stolík a zbadal, že na ňom bol pokrčený nepremožiteľný plášť. Rozprestrel ho a postrehol, že je to krásny kúsok – hotové umenie. Bola to tkanina z rozprávok. Napadlo mu prehodiť si ju cez ramená, ale uvedomil si, že by to bolo priveľké pokušenie. Poskladal ho a položil k okuliarom. Možno sa mu podarí nájsť knihu alebo šál, ktorý patril prekliatemu Jamesovi Potterovi. Rozumel potrebe dieťaťa mať spojenie so svojimi rodičmi, ale šál by mu neumožňoval dostať sa do problémov.

Snape si uvedomil, že iba sedí a sleduje spiaceho chlapca.  Povedal si, že iba dáva pozor, či chlapca nič nebolí... ale mladý chlapec vyzeral tak mierumilovne. Napriek tomu, že ešte nečelil následkom svojej pojašenosti. Snape sa dotkol prikrývok okolo chlapca a zastrčil ich. Bola studená noc. Harry zacítil tlak a otvoril oči...

„Sssh. Spi ďalej, dieťa. Všetko je v poriadku.“ Harry zatvoril oči a pritúlil sa k deke. Zrazu sa Harry zdal byť taký malý. Snape sa dotkol Harryho čela urovnávajúc mu vlasy, vzdychol si. Táto nanútená súhra s chlapcom vyniesla na svetlo časti jeho osobnosti, ktoré v ňom nečinne ležali roky ladom... pravdepodobne po celý jeho život.

 

* Wicked Witch of the West (podľa Eggy je to z knihy Čarodejník zo zeme Oz. Nečítala som…)

 

PP: Prepáčte za neplánovanú prestávku minulý týždeň, ale neviem, kde mi hlava stojí poriadne ešte stále...


10. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



10. kapitola

Harry sa zobudil na vôňu opečených chlebíkov, slaniny, vajíčok a kávy.

Natiahol sa na gauči a jeho holé chodidlá vykukli spod prikrývky. Obzrel sa a spomenul si, že zaspal v Snapeových izbách. A tiež na to, prečo je tu. Zase zavrel oči. Nemohol by predstierať spánok až do jari?

„Pán Potter...“ Och! Nie. Snape tu bol. Ako dlho by mal mať zatvorené oči, než Snape odíde?

„Viem, že ste hore. Choďte sa umyť. Keď sa vrátite, pomôžete mi prestrieť stôl. Raňajky sú takmer hotové.“

„Hm... Len o trochu dlhšie... prosím...“ Harry takéto niečo nikdy neurobil. V dome jeho príbuzných vstal, lebo inak... Po tom, ako tie slová vyšli z jeho úst, sa okamžite prebral.  Takmer spadol z gauča. „Áno, pane. Prepáčte, pane.“

„Pokojne, dieťa... môžeš sa vrátiť do postele po raňajkách. Pri svojich topánkach nájdeš pár papúč. Podlaha je studená.“

„Áno, pane.“ Snape neznel nahnevane. Harry si nazul papuče a postavil sa, smerujúc do kúpeľne.

„Ako sa sem dostali moje papuče, pane?“

„To nie sú vaše papuče, pán Potter, sú im iba podobné. Myslím, že patria pánovi Malfoyovi.“

„On tu tiež spal?“ Harry žiarlil. Nebol jediný, ktorému bolo dovolené spať v Snapeovom byte!

„Zostal tu niekoľkokrát. Tiež pred tromi dňami, než sa vydal za rodičmi na kontinent. Musel si ich zabudnúť zbaliť. Vráti sa po prázdninách, takže ich dnes môžete používať.“

„Ďakujem, pane.“

Snape premýšľal, prečo znel chlapec tak skleslo.

Harry vošiel do kúpeľne. Použil toaletu, umyl si ruky a utieral si ich, keď začul Snapeov hlas: „Umyte si tvár... s mydlom!“ Harry vedel, že má Snape oči aj vzadu na hlave, ale to už bolo príliš! Neodpovedal. Iba položil uterák na svoje miesto a odišiel z kúpeľne...

Snape sa na neho pozrel a poznamenal. „Moja kolekcia špinavých kotlíkov sa túto zimu poriadne stenčí ...“ Harry sa otočil, vrátil do kúpeľne a umyl si tvár. Vyšiel von s trochu červenou tvárou od šúchania a vlasmi trochu mokrými...

„Nevideli ste moje okuliare?“

„Na konferenčnom stolíku v obývačke.“ Harry tam šiel a zbadal svoj plášť... chcel ho strčiť do vrecka, keď... „Nechajte plášť tam, kde je, pán Potter. Stále sa potrebujeme porozprávať o vašom poslednom nerozvážnom jednaní.“

„Áno, pane,“ Harry sa vrátil do kuchyne.

„Taniere nájdete v tamtej poličke...“ Snape ukázal na jednu po svojej ľavici, „a príbor v tejto zásuvke. Ponáhľajte sa s tým. Jedlo je hotové.“

Harry položil taniere na stôl a natiahol sa po poháre, ktoré boli na pulte. Sadol si k stolu oproti Snapeovi. Na tanier si naložil toast, vajíčka a slaninu. Snape mu nalial trochu džúsu.

„Spali ste dobre, pán Potter? Ako sa má vaša hlava?“ Okrem toho, že je prázdna. Toto si Snape nechal pre seba.

„Spal som dobre, pane. Bolesť hlavy zmizla takmer okamžite, ako som vypil, čo ste mi dali. Ukážete nám, ako to pripraviť?“

„Je na príprave na VČÚ, pán Potter, budete sa ho učiť uvariť v štvrtom ročníku.“

Harry vložil vajíčka medzi dva toasty. „Bolo by fajn, keby ste mi dali zopár tých ampuliek, pre prípad, že by ma bolela hlava. Dalo by sa to, pane?“

Snape sa takmer zadusil s vlastnou kávou. „Určite nie, pán Potter. Elixíry, tak ako muklovské lieky, sa majú brať, len keď vám ich predpíše skúsený čarodejník. To, čo vám včera uľavilo od bolesti, by mohlo spôsobiť pohromu, ak by ste to zobrali v nesprávnej dávkach.  Ak sa necítite dobre, alebo máte bolesti, musíte ísť okamžite za madam Pomfreyovou. Je to jasné?“

„Áno, pane... ale nemôžem prísť namiesto toho sem?“

Tieto šteňacie  zelené oči, pomyslel si Snape. Prečo by niekto radšej prišiel pre úľavu k nemu do žalárov, než by došiel k hýčkajúcej madam Pomfreyovej? Naozaj s Potterom nadväzovali puto?

„Nemocničné krídlo je bližšie k tvojej veži, dieťa, takže by bolo logické ísť tam, ak to potrebuješ. Ale ak si budeš myslieť, že si bližšie k podzemiu... Si tu vítaný.“

Harry sa usmial: „Ďakujem, pane.“

Snapea potešilo vidieť, ako sa toto dieťa usmievalo. To vôbec nebolo dobré. Ale obával sa, že to už teraz nedokáže zastaviť. Viac sa bál myslieť na to, že to nejako skončí. Harry si zobral veľký sendvič a horko-ťažko si odhryzol. Snape vedel, že by ho mal pokarhať za návyky pri jedení, ale musel ho pokarhať za niečo väčšie... „Ako ste vedeli o výbušninách, či kedy by mali vybuchnúť, pán Potter?“ Snape nad tým dumal časť noci. Vedel, že čarodejnícke deti majú občas schopnosti, tušenia. Ale bola to len ojedinelá schopnosť a Snape si bol istý, že sa to nedá naučiť, môže to byť iba vrodené. Snívalo sa mu o tom?

Harry sa pozrel na svojho profesora. Čo mu môže povedať? Vedel, že bol prichytený, mimo postele po večierke, po túlaní sa po chodbách, a používal plášť. Snape veril, že neumiestnil výbušniny, ale to bola iba malá časť. Uveril by mu, ak by povedal, že sa mu o tom snívalo? Nemohol žalovať na dvojičky...

„Ja... počul som o tom, pane. Niekto rozprával, že...“ Ako vysvetlí, že boli plánované ako ohňostroj, ale skončili by ako explózia? Ako by to mohol vedieť...?

Snape sa musel mierniť a byť trpezlivý, ak tomu chcel prísť na koreň: „Počuli ste o tom?“

Harry prikývol nespúšťajúc pohľad z taniera.

„Kde?“

To bola záludná otázka. Ak by povedal, že o tom počul vo svojej klubovni alebo Veľkej sieni, musel by mu povedať, kto o tom rozprával. Nemohol predstierať, že nevedel, kto to bol...

„Na chodbách... bolo to niečo ako ozvena?“ Harry si bol istý, že Hermiona rozprávala o tom, že niekedy, ak ste na správnom mieste na chodbe, môžete počuť ľudí rozprávať sa, aj keď sú veľmi ďaleko.

Snape vedel, že je to lož. Prenikavým pohľadom sa pozrel na chlapca. Toto znamenalo, že Harry veľmi dobre vedel, kto bol vinník... alebo boli... nebol spoluúčastník žartíku, tým si bol Snape istý, ale... bol zapojený... pretože sa s nimi priatelil... alebo s ich bratom...Snape si veľmi nemusel namáhať mozog, aby si uvedomil, že páchateľmi boli Weasleyovské dvojičky. Dokonca aj keď boli ešte len v treťom ročníku, vedeli dosť o elixíroch a kúzlach, a tento žartík mal ich podpis. Nejako prišli na to, že ohňostroj nebude fungovať ako plánovali... a  napísali Harrymu, aby im pomohol... a hlúpy chlapec si myslel, že to zvládne sám. Ak by jeho priatelia boli v škole, iste by ich zobral  so sebou, ale keďže nebol zvyknutý prosiť o pomoc... pokúsil sa zvládnuť to sám. V strede noci, keď už vedel, že niekto za ním stojí.

Snape bude musieť sledovať Quirrella pozornejšie. Na tom mužovi bolo niečo veľmi divné! Ale pekne po poradí. Najprv sa to musí vybaviť s deckom sediacim na druhej strane stola.

Pozrel sa na neho veľmi vážne: „Povedal som vám, že nemám rád, keď sa mi klame, pán Potter.“

Harry sa cítil, akoby vrazil hlavou o stôl. Vedel, že mu Snape vie čítať myšlienky! Bol hlupák, keď sa snažil oklamať tohto muža. Odložil sendvič na tanier a sedel s rukami i očami v lone.

„Pokračujte v jedení.“

Harry vzhliadol, neočakával takýto pokyn.

„Dojedzte si jedlo, pán Potter. Odložte taniere do drezu a oblečte sa. Počkajte na mňa v obývačke,“ Snape sa postavil, „hneď sa vrátim.“

Harry ho sledoval očami. Snape vošiel do študovne a zatvoril dvere. Pokúsil sa ešte párkrát si odhryznúť, ale celé to chutilo ako piliny. Vedel, že je v riadnych ťažkostiach

~*~

Snape zobral hop-šup prášok z miesta blízko krbu a zavolal do domu Weasleyovcov. Spravil to už niekoľkokrát, odkedy začali dvojičky navštevovať Rokfort. Pred očami sa mu zjavil známy výhľad do kuchyne. Molly Weasleyová pripravovala raňajky.

„Dobré ráno, pani Weasleyová.“

„Profesor Snape! Dobré ráno aj vám. Neprišli by ste na raňajky? Sú takmer hotové.“

„Ďakujem, madam, ale potrebujem hovoriť s vašim manželom a synmi.“

„Arthur je v šope, zavolám ho. Ktoré z mojich detí si žiadate?“

„Ani Ronalda, ani Percyho.“

„Myslela som si. Chvíľku vydržte.“

Arthur Weasley vstúpil do kuchyne a posadil sa k ohnisku.

„Čo vyviedli moje deti tentokrát?“

„Nie som si istý, že majú problém, Artur, ale som si istý, že musia vedieť o niečom, čo sa objavilo a možno mi to budú schopní objasniť.“

Dvojičky prišli o pár momentov neskôr. Molly ich držala za uši.

„Mami... to je omyl!“ povedal jeden z nich. „Sme nevinní!“ povedal druhý.

„To uvidíme. Teraz sa sem postavte a odpovedzte profesorovi Snapeovi na otázky!“

„Áno, mami,“ povedali zborovo. „Dobrý, profesor Snape. Čo pre vás takto skoro ráno môžeme urobiť?“

Snape videl, ako chlapcami myklo, keď im matka švihla po zadku. „Prestaňte byť drzí, Fred, George!“

„Áno, mami.“

„Pán Weasley a pán Weasley, som iba zvedavý, neviete niečo o nejakých výbušných artefaktoch, ktoré boli umiestnené na jedno z okien v Rokforte?“

„Výbušniny?“ Artur sa postavil zo stoličky. Veľký vianočný výbuch mal stále čerstvý v pamäti.

„Niečo vybuchlo v škole?“ Molly zbledla, jej rodina si nemohla dovoliť platiť za poškodenie hradu.

„Nie, madam, nenastala explózia,  vynález bol deaktivovaný skôr, než mohol vybuchnúť.“

„Je Harry v poriadku?“ ušlo Georgeovi.

Snape zdvihol obočie. Jeho podozrenia boli správne. „Pán Potter je v poriadku. Chcem len zistiť, ako veľmi bol zaangažovaný do tohto...?“

Dvojičky boli zvyknuté byť chytené. Bolo to dobré pre ich povesť. Ľudia im vďaka tomu mohli poblahoželať. Vždy to brali zľahka.

„Vytvorili sme ohňostroj a mysleli si, že by potešil ľudí, ktorí zostali na Rokforte...“

„Bola by to skvelá ohňostrojová show...“

„Pokúsili sme sa to urobiť tu na Vianoce...“

„Ale... Mamka je stále nahnevaná a núti nás čistiť kúsky...“

„V škole sme použili dvojnásobok náloží...“

„Boli sme si istí, že by sa stena rozpadla....“

„Harry bol jediný, komu sme to mohli povedať...“

Molly ich dvakrát udrela: „Poslali ste jedenásťročného zneškodniť vašu lotrovinu?“

„Počkaj, mami! Bolo to naozaj jednoduché...“

„Musel iba prestrihnúť drôty...“

„Musel zložiť portrét, ktorý bol takmer taký vysoký a dvakrát taký ťažký ako on!“ prerušil ich Snape.

„Je Harry v poriadku?“

„Áno, je. Našiel som ho a prerušil káble. V. Tých. Náložiach. Bolo. Dosť. Sily. Na. Zničenie. Celej. Veže!

„Ale...“

„Ale...“

„Iba sklapnite, chlapci,“ povedal im otec. Snapeovi napadlo, že má skúsenosti po toľkých  deťoch.

„Nikdy sme nemali v úmysle Harryho ohroziť... Nevedel o tom, požiadali sme ho o pomoc po Vianociach...“

„Vedeli sme, že ak to buchne, niekto si uvedomí, že sme to umiestnili my...“

„Nechceli sme byť vylúčení...“

„Som si istá, že Harry chcel iba pomôcť...“

„Neobávajte sa o neho, madam... je v poriadku.“

„Vie o tom riaditeľ?“

„Poviem mu. Tiež ho informujem, že vinníci napíšu esej dĺžky päť stôp o tých Výbušných ohňostrojoch, ich ingredienciách, vlastnostiach a s popisom, čo nevyšlo. Chcem ju mať na stole hneď v pondelok ráno.“

„Ale dnes je štvrtok?“

Mollina ruka odpovedala miesto za ňu. „Začnete ihneď!“

„Profesor, keďže to ideme robiť spolu... bolo by v poriadku, ak by sme odovzdali iba jednu esej?“

Snape obdivoval ich odvahu tvárou v tvár nebezpečenstvu.

„Jeden set bude prijateľný... a tiež nájdem dve sady po tisíc riadkov na tému: Nemal by som sa hrať s ohňom alebo ohrozovať ľudí svojimi žartíkmi!

Dvojičky sebou trhli: „Áno, pane.“

„Tiež so mnou budete mať trest počas piatich dní, jeden počas najbližšej návštevy Rokvillu.“

„Áno, pane.“

„Dobre, myslím, že to stačí. Arthur, Molly, prepáčte za obťažovanie. Prajem pekný deň.“

„Ďakujeme Severus a Šťastný Nový rok.“

Snape ešte videl dvojičky odchádzajúce z kuchyne. Molly ich rukou bila po zadku. Tak, to sa hodilo pre skutočných vinníkov. Teraz musí trochu pomučiť Pottera.

Snape vošiel do obývačky a našiel Harryho sedieť na gauči, na ktorom spal. Videl, že plášť je stále na stole, aj keď vyzeral pokrčene. Takže... chlapec neodolal pokušeniu podržať si ho. Pozrel sa na plášť a potom na dieťa. Harry sa tváril previnilo.

„Dobre, pán Potter. Ste pripravený povedať mi pravdu?“

„Pane... Ja...viem, že to bolo zlé, ale musel som zastaviť výbuch.“

„Súhlasím, že explózií sa muselo zabrániť, pán Potter. Nesúhlasím, že ste boli jediný, kto to mohol urobiť. Mali ste ísť za svojou vedúcou alebo prísť za mnou. Máte školu plnú učiteľov... Nebolo vašou úlohou postarať sa o to.“

„Dozvedel som sa o tom a.... Myslel som, že... Vyzeralo to ľahko... Dospelý sa pýtajú veľa otázok, pane... Oni... povedali, že by boli vylúčení...“

„Mohli ste sa zraniť, ak by tie veci explodovali!“

Alebo ma mohol poraniť Quirrell, doplnila Harryho myseľ.

„Chystal som sa byť opatrný, ospravedlňujem sa... ja... bola to posledná noc.“

„Pán Potter... Ak sa ešte niekedy dozviete o nejakej nebezpečnej veci, chcem, aby ste za mnou prišli a povedali mi to. Pomôžem vám a nebudem sa pýtať príliš veľa otázok.“

„Sľubujete?“

Snape pretočil očami. „Áno, sľubujem.“

„Už viete, kto to urobil, však?“

„Práve so hovoril s Georgom a Fredom Weasleyovcami...“

„Iba som sa snažil pomôcť.“

„Zvládli ste to zneškodniť.“

„Nebudú vylúčení, však?“

„Nie, nebudú.“

„Takže, ani ja nebudem vylúčený...?“

„Nie, pán Potter. Zostanete s nosom v kúte po ďalších dvadsať minút, aby ste si dvakrát rozmysleli, než mi ešte budete klamať. A zadám vám nejaké riadky, ktoré napíšete. Očakávam ich v pondelok. Môžete na nich začať pracovať tento víkend.“

„Áno, pane.“

„Choďte sa postaviť do kúta. Poviem vám, kedy z neho môžete vyjsť.“

„Áno, pane... Pane?“

„Áno, pán Potter?“

„Zoberiete mi plášť, pane?“

Snape videl, ako sa dieťa pripravilo na úder. Vedel, že by mal povedať áno. Bol to správny moment na zničenie zárodku nočného potulovania sa! Ale nemal čo dať dieťaťu, niečo čo patrilo jeho otcovi a nechystal sa deliť o portrét jeho Lily....

„Na teraz si ho môžete nechať, pán Potter. Ale nepoužite ho na vykrádanie sa v noci. Je bezpečné použiť ho vo vašej klubovni alebo počas denného svetla.“

„Nie, pane. Áno, pane,“ Harry sa usmial a otočil do kúta.

Snape sa na neho pozrel. Harry sa snažil stáť rovno, ale po chvíli začal presúvať váhu z jednej nohy na druhú.

„Stoj rovno, chlapče. Prestaň sa šiť.“

„Áno, pane.“

Po dvadsiatich minútach mal Harry dovolené vrátiť sa do obývačky. Vedel, že mu ešte stále hrozí bitka.

Snape ho nechal postaviť sa pred neho. Harry bol unavený. Prial si, aby si už na chvíľu mohol sadnúť.

„Máte niečo, čo mi chcete povedať?“

„Ospravedlňujem sa, že som vám klamal o tom, ako som sa dozvedel o výbušninách... znova to nespravím .“

„Radšej by ste nemali, pán Potter. Je lepšie pracovať s pravdou.“

Teraz, pomyslel si Harry, je čas na bitku... pokračoval v zízaní na nohy....

Snape si odkašľal a povedal: „Pán Potter, vaše správanie bolo neprijateľné a nepatričné. Nebrali ste na vedomie školské pravidlá a svoju bezpečnosť. Už naďalej nie ste sám, ani sa od vás nežiada, aby ste si riešili všetky problémy, ktoré sa vyskytnú. Máte veľa ľudí, ktorí sú schopní vám pomôcť. A chcem, aby ste na to mysleli, keď budete písať vaše vety.“

Harry prikývol. Neodvažoval sa odvrátiť od Snapea.

„Minulú noc som vám sľúbil bitku. Mal by som vám ju dať, kvôli nebezpečenstvu, do ktorého ste sa uviedli myslením si, že môžete sám zvládnuť výbušniny, a túlaním sa hradom v noci.“ Harryho dlane sa posnuli na jeho zadok. „Ale dnes je posledný deň roka a verím, že čo robíte alebo cítite v tomto dni, ovplyvní spôsob, ako sa budete cítiť počas ďalšieho roka. Nechcem, aby ste boli počas ďalšieho roka otlčený alebo v bolestiach.“ Toho ste mali už viac než dosť, pomyslel si Snape. „Takže... nezbijem vás, ale dám vám dvakrát toľko, ak sa zase pokúsite vyriešiť si problém sám. Je to jasné?“

„Áno, pane. Nebudem... ďakujem,“ Harry cítil, ako sa mu uvoľnili všetky svaly v tele.

Snape si to všimol a rozhodol sa dieťa zamestnať: „Je skoro. Doneste si vaše úlohy a nechajte ma sa na ne pozrieť. Novoročná hostina začne o desiatej, bolo by od vás múdre zdriemnuť si. Tak si užijete hostinu.“

„Áno, pane... profesor...?“ Harry stál vo dverách a otočil sa, aby sa spýtal Snapea.

„Áno, dieťa?“

„Môžem tu spať aj túto noc? Doniesol by som si pyžamo a....“

„Prečo by ste to takto chceli, pán Potter?“

„Pretože... kvôli tomu, čo ste predtým povedali... cítim sa tu v bezpečí a... rád by som sa tak cítil počas celého ďalšieho roka.“

 

Pokračovanie nabudúce.

PP: Ak niekomu bude prekážať to tykanie/vykanie, sťažujte sa u osoby, ktorá podotkla, že sa aj tak musia tí dvaja postupne zbližovať a to je taká predzvesť... ;-)

 

 

 


11. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



11. kapitola

Severus Snape sa pozeral na chlapca prehnutého cez jeho kolená. Po desiatom údere Severusa pálila ruka a odhadoval, že pozadie malého chlapca je už dosť červené, takže ukončil bitku ďalšími dvomi plesknutiami po chlapcovej sedacej časti.

Harry poťahoval nosom, ako ho Snape postavil na nohy, a po lícach mu tiekli slzy. Chlapec bol obrazom kajúcnosti.

„Postavte sa do kúta, pán Potter a rozmýšľajte nad tým, čo ste urobili. Idem sa pozrieť za pánom Malfoyom a vrátim sa za dvadsať minút.“

Harry cítil, ako ho Snapeova ruka jemne potlačila do kúta. Cez slzy v očiach nič nevidel. Jeho zadok bol v ohni, a vedel, že toto bol jeden veľký chaos. Stál v kúte a zacítil ako mu do ruky bola vtlačená vreckovka: „Nepohnite sa odtiaľ, pán Potter. Porozprávame sa, keď sa vrátim.“

Harry si vzdychol...vedel, že Malfoy dostane tak isto... a vedel, že musí niečo povedať. Zase si vzdychol a ozval sa: „Profesor...“

„Áno, pán Potter?“

„Nebola to Malfoyova chyba... udrel som ho...“

„Nevysmieval sa vám, pán Potter, kvôli domácej úlohe...?“

„Nie, pane. On... iba... iba sa ma spýtal, kam som odložil jeho papuče... Povedal, že... že ak sem prídem toto poobedie, mohol by som mu pohľadať papuče a položiť ich niekam, kde ich môže nájsť.“

„Prečo ste ho potom udreli?“

„Neviem...“

Snape si povzdychol. Čo sa dialo vo vnútri chlapcovej hlavy? Ale aj tak si musí vypočuť Dracovu verziu.

„Rozmýšľajte nad tým, kým tu budete stáť... Keď sa vrátim, budem očakávať odpoveď.“

„Áno, pane.“

Snape šiel do pracovne a použitím hop-šup prášku zavolal na ošetrovňu. Madam Pomfreyová ho informovala, že Draco je v poriadku. Jeho nos prestal krvácať, nie je zlomený a modrina na jeho tvári bude do rána preč.

„Nechceš sa porozprávať so svojim bitkárom, Severus?“

„Ak by sa dalo, Poppy, mohla by si si ho nechať na noc?“

„Chystala som sa navrhnúť, aby tu zostal, ale som si istá, že nezaspí, kým sa s tebou neporozpráva...“

Snape vzal viac prášku, hodil ho do ohniska a vkročil na ošetrovňu.

Draco napol sedel, napol ležal na posteli, v ruke mal malý uterák a na striedačku si utieral nos a oči. Zbadal, ako vedúci jeho fakulty vstúpil do izby. Snape sa posadil na stoličku pred blonďavým chlapcom. Po jeho boku ležal podnos s jedlom, ale vyzeral nedotknuto.

„Profesor... Ospravedlňujem sa...“ Po nepodarenom dueli v zbrojnici im Severus sľuboval tvrdé tresty, ak sa jedno z detí dostane do ďalšej bitky, dvojnásobne, ak tej bitke dôjde medzi nimi.

„Čo ste mu povedali, pán Malfoy?“

„Nič... nič, pane, iba som sa pýtal na svoje papuče... Neviem, prečo sa nazlostil...“ Snape zostával ticho. Malfoy bol nešťastný... ale Snape nemohol prísť na to, prečo. Malfoy by mal byť nazlostený, mal by sa vyhrážať zavolaním svojho otca a zažalovaním školy a Chrabromilčanov...!

„Myslel som si, že... viem, že nie je môj priateľ, ale... pomohol mi, keď sme mali nehodu... a boli sme spolu v treste.... Prečo bol taký rozčúlený?“

„Neviem, pán Malfoy, ale pokúsim sa to zistiť. Medzitým tu zostanete. Zjedzte si večeru, potom choďte spať a porozprávame sa ráno.“

„Áno, pane.“

Draco si zase utrel oči: „Mám problém, profesor...?“

„Vôbec nie. Pán Potter povedal, že to nebola vaša chyba.“

„Ďakujem, pane...“

Snape sa vrátil do svojho bytu. Zase použil hop-šup sieť.

„Pán Potter, už môžete opustiť kút. Poďte sem...“

Harry sa otočil a utrel si nos. Vreckovka už bola premočená... Snape mu dal čistú a posadil sa do kresla pri stole. Harry sa postavil blízko k nemu.

„Ako je Malfoyovi?“ Mal právo sa pýtať? Pamätal si ten mäkký pocit, keď sa jeho ruka stretla s nosom blondiaka... bol zlomený? Naozaj sa obával o Malfoya?

„Krvácanie bolo zastavené a jeho nos je v poriadku. Na noc zostane na ošetrovni...“

Harrymu odľahlo. Bol to iba jeden úder, ale vrazil mu celou svojou silou...

„Tuším, že by som sa mal ospravedlniť....“

„Urobíte to. Rozmýšľali ste nad tým, prečo ste ho udreli?“

„Áno, pane... ale... nie som si istý... Dnes ráno sa všetko proste začalo kaziť.“

~*~

Bola to druhá hodina elixírov v novom roku. Snape nebol v dobrej nálade. Mal veľmi rušný týždeň, takmer každé poobedie bol volaný na konzultácie k svätému Mungovi a musel miešať špeciálne elixíry. Minulú noc šiel spať veľmi neskoro, zdržaný známkovaním esejí a domácich úloh, a v to ráno už v tretiackej triede Bystrohlavčanov a Bifľomorčanov skrotil jeden výbuch kotlíka. Prváci z Chrabromilu a Slizolinu cítili to napätie a tentokrát nespôsobili žiaden rozruch. Na stole mal oznámkované práce. Vôbec s nimi nebol spokojný. Najmä s  jednou prácou doručenou zeleno okou otravou. Keď sa pozrel na Pottera krájajúceho ľuľok, plánoval ho nechať čistiť kotlíky celé poobedie... Na konci dvojhodinovky rozdal opravené papiere. Cítil na sebe Potterove oči. Určite si dieťa myslelo, že ho úspešne podviedlo... tak, bude prekvapený.

„Grangerová... Musíte sa naučiť vyjadriť sa menším počtom slov. Odteraz mi doručíte maximálne dve stopy...“

Harry sebou trhol. Hermiona vždy pridávala ďalšie a ďalšie fakty do svojej eseje. Videl, ako prijala papier a očervenela.

„Pán Malfoy. Dobrá práca.“ Blondiak sa hrdo uškrnul... Harry očakával svoje meno ako ďalšie. Každý už vedel, že Snape vracia práce v špeciálnom poradí. Prví šli vždy najlepší... Vedel, že jeho práca je dobrá. Možno nie taká dobrá ako Hermionina alebo Dracova... Ale vyhľadal si všetky fakty a vlastnosti neurotoxických jedov, a tiež si pohľadal charakteristiky tvorov, ktoré ich produkovali. Odovzdal štvorstopovú namiesto požadovaných troch, a prepísal to trikrát, až kým neboli všetky písmenká oblé a bež fľakov. Dúfal v Snapeovu pochvalu.

Harry bol sklamaný, keď Snape pokračoval v rozdávaní úloh a on nebol zavolaný. Nechal si jeho prácu na koniec, pretože bola taká dobrá...? Sotva! Snape vrátil posledný papier a Harry si uvedomil, že bol jediný, ktorý chýbal. V žalúdku cítil netopierov...

„Potter...“ Harry natiahol ruku a videl, že na úlohe má veľké T červeným atramentom a k tomu dopísaný trest. Pozrel sa na papiere a videl, že stránky boli krížom krážom preplnené samou červenou farbou... prečo? Bol taký zmätený a nahnevaný, že prehliadol posledné Snapeove inštrukcie, ktoré dával triede. V ušiach počul hlasný šum a Ron ho musel drgnúť, aby ho donútil poodkladať si veci do tašky. Ako to mohlo byť možné? Venoval tomu tak veľa času... Pomaly kráčal nasledujúc priateľov, ale bol zadržaný Snapeovým hlasom skôr, než mohol prejsť dverami. Muž znel nahnevane!

„Trest, Potter, dnes o šiestej. Moja študovňa. Pripravte sa na drhnutie kotlíkov.“

Harry iba prikývol... bol taký popletený. Vyšiel von na chodbu a videl Rona a Hermionu, ako na neho čakali pri schodoch. Začul za sebou kroky a otočil sa... Bol to Malfoy....

„Potter... ak dnes pôjdeš do Snapeovho bytu... Prosím, pohľadaj moje papuče. Snape mi povedal, že si ich používal na Nový rok, ale nemôžem ich nájsť...“

To bola posledná kvapka... Snape vysmial jeho domácu úlohu, ale dovolil Malfoyovi spať vo svojich komnatách... Harry nenechal druhého chlapca ani dokončiť, udrel ho do nosa. Zvyšok udalosti sa zlialo do jednej veľkej machule.

Hermiona a Ron k nemu utekali, ale silné ruky ho doslova zdvihli... Pozrel dole, videl Malfoya s krvavým nosom... Bol hodený, nie veľmi jemne, späť do učebne elixírov a bolo mu povedané, aby tam zostal. Stál prehrávajúc si úder v hlave. Počul, že bola zavolaná madam Pomfreyová a Malfoy pokrytý krvou bol na levitujúcich nosidlách odnesený na ošetrovňu.

Udrel Malfoya! Snape ho zabije. A už mal trest... zrazu mu už v ušiach prestalo hučať, ako sa mu ťažké olovo vlialo do žalúdka... Snape vošiel do učebne... pozrel sa na Harryho a prepichol ho svojimi očami: „Vysvetlite to, pán Potter...“

Harry sa iba díval na ruky vo svojom lone. Na hánkach jednej mal krv. Pohol rukou a cítil v kĺboch bolesť. Neexistoval spôsob, akoby na neho mohol byť tento muž pyšný... nikdy! Snape si všimol, že z chodby sa na nich dívali študenti, takže schmatol decko a zobral ho do svojho bytu. Tu si sadol na stoličku s rovným chrbtom a postavil k sebe Pottera.

„Vedeli ste, že sa nemáte biť s vašimi spolužiakmi, pán Potter. Alebo nie?“

Harry prikývol a jeho topánky mu zrazu prišli veľmi zaujímavé. Snape rukou pohol tvárou dieťaťa a donútil ho pozrieť sa mu do očí.

„Slovnú odpoveď...“

„Áno, pane.“

„Môžete mi nejako objasniť vaše správanie?“

Harry hľadel do čiernych očí a kde chcel niečo iné, našiel iba hnev... bol stratený. Všetko to stratil...

„Nie, pane.“

„Takže viete, čo očakávať?“

„Zbijete ma,“ odpovedal Harry. Snape položil ruku na chrbát dieťaťa a predklonil si ho cez kolená.

~*~

Po porozprávaní sa s Malfoyom sa Snape chcel dostať na kĺb problému.

„Posaďte sa, pán Potter.“               

Videl Harryho myknutie, ako sa jeho zadok dotkol sedadla stoličky.

„Zoberte si svoju esej a prečítajte mi ju.“

Harry vybral zo svojho batohu pokrčený pergamen a začal čítať. Zo začiatku sa jeho hlas trochu klátil, ale pokračoval v čítaní. Zastavil, keď došiel na stránku, ktorá bola poškrtaná červenou... uvedomil si, že čítal rovnakú vec, ktorá bola na prvej a druhej strane... ako to? Už rozumel... prepísal rovnakú časť...

„To je zle...“

Snape mohol vidieť skutočné rozpaky. Dieťa spravilo chybu, nepokúšalo sa ho podviesť umiestnením kópií eseje v nádeji, že bude príliš zamestnaný, aby to čítal celé...

„Chápem to tak, že ste nečítali svoju prácu pred jej odovzdaním, pán Potter.“

„Čítal... čítal som ju veľakrát... Pane, ale.. minulý týždeň... Snažil som sa napísať písmenká perfektne a... Nesnažil som sa vás oklamať, pane... Prosím, verte mi... Môžem vám ukázať... Mám prácu tu...“ Harry sa pozrel do svojej školskej tašky a vybral guču papierov, položil ich na stôl a prezeral ich, kým sa ospravedlňoval... „Je mi to tak ľúto... Bol som unavený, ale pokračoval som v prepisovaní a... Tu... to je to.“ Harry dal Snapeovi kopu pokrčených papierov.

Snape si ich zobral a prezrel. Videl, že je tam časť, ktorú Harry neopísal...

„Prečo to bolo také dôležité, pán Potter?“

Harry si pozorne prehliadal nechty.

„Hm? Prepáčte, pane?“

„Prečo bola táto domáca úloha taká dôležitá? Prečo ste ju museli toľko krát prepisovať?“

„Neviem... Chcel som vám ukázať, že to zvládnem. Chcel som, aby ste mi povedali, že som spravil dobrú prácu.“

Snape nechal dieťa sedieť pri stole a šiel do kancelárie, vrátil sa s papierom a brkom v rukách. Položiac ich pred Harryho povedal: „Tak, máte šancu prepísať to ešte raz,  pán Potter.“

Harry sa pozrel na svojho profesora nedôverčivo: „Skutočne.... Pane, ale... povedali ste...“

„Drhnúť kotlíky môžete prísť zajtra, pán Potter. Dám vám za to tri body.“

„Áno, pane.“

Harry ešte raz prepisoval svoju esej. Ako sedel na stoličke, zo začiatku cítil svoj boľavý zadok a ako čas šiel, jeho žalúdok začal škvŕkať...

Pamätal si, čo Snape povedal o jedlách... Otočil sa k hodinám na stene, bol čas večere. Harry počul Snapea z vedľajšej miestnosti...

„Profesor...?“

„Áno, pán Potter?“

„Je čas na večeru... a som trochu hladný, ja... ešte mi to chvíľu zaberie dokončiť a... Môžem ísť...? Vrátim sa späť rýchlo...“

„Umyte si ruky, pán Potter. Večera čaká v kuchyni.“

„Ďakujem, pane.“

Snape videl Pottera utekať do kúpeľne a počul špliechanie vody... Ako dokázal...? To dieťa prešlo toľkým v  posledných pár hodinách, ale stále malo energiu skákať a utekať... Harry sa vrátil s čistou tvárou a rukami.

Snape objednal slepačí vývar so zeleninou, kuracie rolky a zemiakové pyré... Harry vedel, že nebol celkom mimo nemilosť, ale ak mu Snape doniesol jedlo, stále to znamenalo, že sa o neho zaujíma... alebo nie? Jedol pomaly, jedlo bolo dobré a jeho žalúdok vďačný po stresoch, ktoré dnes zažil. Nebol prekvapený, keď na konci jedla zmizli taniere, ale dezert sa neobjavil.

Snape mal šálku kávy.

„Pokračujte na svojej úlohe, pán Potter.“

„Áno, pane.“

Harry si zobral papiere a všetky ich znova čítal, než zase začal písať.

„Malfoyove papuče sú na spodnej poličke knihovničky, pane...“

„Prečo ste ich tam položili?“

Harry pokrčil ramenami a pokračoval v zízaní na papier: „Ja... pomyslel som si... nakoniec ste jeho vedúci fakulty a... mal som vedieť lepšie... bol som na neho nahnevaný, pretože... pretože ste ho pozvali, aby tu ostal. Myslel som, že ste... že iba mne dovoľujete... a boli ste na mňa nahnevaný...“ Ten chlap ho donúti povedať všetko to... prečo mu nečíta myšlienky tentokrát?

„Nie je zvykom, aby deti prespávali v mojom byte, pán Potter.“

„Nie...?“

„Všetci študenti majú svoje vlastné postele a internáty. Iba pri špeciálnych príležitostiach dovoľujem niekomu zostať na gauči.“

„Nechali ste ma....“

„Som váš ustanovený opatrovník, pán Potter. Musím s vami zaobchádzať inak  ako so zvyškom vašich spolužiakov.“

„Ale Malfoy...“

„Tiež mám zodpovednosť za deti, ktoré patria do mojej fakulty, pán Potter. Som za nich zodpovedný, kým sú v škole. Vždy je tu špeciálny dôvod, aby som povolil niekomu zostať tu spať...“

„Vidím. Prepáčte... Myslel som... necháte ma odniesť mu papuče na ošetrovňu? Možno ich potrebuje.“

„Zostane iba na noc. Môžete mu ich dať, keď sa ospravedlníte.“

„Áno, pane.“

Harry pokračoval v písaní. Táto úloha vyzerala nekonečne... Cítil, ako mu ruka brní. Bolelo to, kde udrel Malfoya.

„Skončili ste, pán Potter?“

„Nie, pane... Stále mám stránku a pol na prepísanie.“

„Zaznačte si kde ste a poďte sem.“

Harry šiel do obývačky. Snape bol usadený v kresle a Harry sa posadil na gauč.

Pre Snapea to bolo ťažké. Ale chlapec to potreboval. Snape bol zvyknutý kritizovať a nachádzať vo všetkom chyby.  Známkoval primerane, ale iba výnimočne povedal niečo pozitívne....

„Pán Potter, odkedy ste prišli na Rokfort, naučili ste sa veľa. Naučili ste sa používať svoju mágiu a vyrovnať so všetkými zmenami, ktoré to zahŕňa, pre dieťa, vychovávané muklami. Mali by ste byť na seba hrdý...“

„Myslíte si, že by som mal... pane?“ Harry si nebol istý.

„Áno, dieťa. Tiež ste sa riadili príkazmi madam Pomfreyovej a pribrali ste. Chce vás ešte raz vyšetriť. Myslím, že bude potešená výsledkami...“

„Chcel som... Chcel som, aby ste so mnou boli spokojný vy, pane...“ Harry túžil po svojom neviditeľnom plášti, aby ho Snape takto nemohol vidieť...

„To je dôvod, prečo si toľkokrát prepisoval svoju domácu úlohu, dieťa?“

„Áno, pane.“

„To nepotrebujete robiť, pán Potter. Som s vami spokojný, keď zjete každé jedlo na čas a keď ste v posteli pred večierkou... Som potešený, keď sa rozumne obliekate... a riadite sa pokynmi učiteľov.“

„Ale... myslíte si, že som hlúpy... nevediem si dobre v elixíroch.“

„Viem, že sa snažíte a vaša domáca úloha bola uchádzajúca, kým som neobjavil, že sa opakuje.“

„Potom, máte má rád? Viem, že sa o mňa staráte dobre, ale... ja...“

Snape si povedal, že je to časťou výchovy dieťaťa. Nerobil to preto, pretože to dieťa objímal rád... Posadil sa k Harrymu a  položil ruky na jeho chrbát. Dieťa cítilo ruky a dovolilo, aby ho objal.

„Keď som hľadal OPČM učebňu, aby som zneškodnil bomby, ja... našiel som zrkadlo. Bolo to veľké zrkadlo v miestnosti, a najprv som myslel, že je to normálne zrkadlo, ale...  Keby ste... Keď som sa do neho pozrel... ukazovalo mi mojich rodičov a moju rodinu. Dursleyovci tam neboli. Ale môj otec a mama... Naozaj si ich nepamätám, nevidel som fotky, ale... každý hovorí, že vyzerám ako on a že mám jej oči...“

„Takže ste videli svojich rodičov v zrkadle.“

„Áno a konečne som už viac nebol sám...“

„Našli ste to zrkadlo znova?“

„Nasledujúcu noc a aj ďalšiu... používal som svoj plášť na premotanie sa chodbou, musel som ich znova vidieť... Musel som vidieť, či tam stále sú...“

„Boli?“

„Áno, zakaždým, a položili mi ruky na ramená a vyzerali šťastne... Profesor Dumbledore povedal, že zrkadlo ukazuje, čo chcem vidieť najviac...“

„Kedy to povedal?“

„Poslednú noc... noc pre výbušninami, povedal, že zrkadlo iba ukazuje čo je vo vnútri mojej hlavy a srdca a že... by som nemal zase hľadať zrkadlo.“

„Rozumiem, že ti chýbajú rodičia, dieťa.“

„Viem, že sú preč, aj keď by som mal rád nejakú fotku... ale naposledy, videl som v zrkadle niekoho ďalšieho... Niekoho, kto je živý a...“ Harry cítil teplo toho chladného muža. „...v zrkadle ste boli vy, pane...“

Snape bol zarazený... dieťa kopírovalo štyri stránky eseje niekoľkokrát, aby si získalo jeho uznanie a udrelo Malfoya zo žiarlivosti... Zobral úlohu opatrovníka vediac, že by mohol dieťaťu poskytnúť stabilitu, jasné pravidlá a podporu... kedy sa to zmenilo na zabezpečenie teplého oblečenia, na hrnčeky horúcej čokolády a objatia...? On nebol to, čo to dieťa potrebovalo! Bol zničený muž,  ktorý si skryl srdce potom, čo mu ho priveľakrát rozbili. Už ani nemal kľúč, aby ho ešte oživil.

„Myslíte si... myslíte si, že by ste ma trochu mohli mať rád, pane. Sľubujem, že sa budem učiť na všetky svoje hodiny, budem chodiť na čas a vždy poslúchať a-“

„Mám vás rád, pán Potter.“

„Aj ja vás mám rád, pane.“

Harry cítil, že mu tečú slzy. Hádal, že deň nakoniec nebol taký zlý... Snape ho objal pevnejšie.

„Je mi ľúto, pán Potter. Ľúto, že ste nevyrastali so svojimi rodičmi. Viem, že som zlou náhradou, ale som tu pre vás...“

Harry stratil nad slzami kontrolu. Všetka frustrácia dňa, plus všetky obavy a bitka... všetko vyšlo von slanými kvapkami. Severus ho iba držal, kým sa dieťa nevyčerpalo... Harry sa v jeho rukách uplakal do spánku.

Snape zdvihol dieťa na ruky a odniesol ho niekoľkými krokmi do svojej izby. Jeho chovanec si zaslúži niečo viac ako gauč v obývačke. Keď sa pokúsil položiť Harryho do prikrývok, chlapec sa odmietol pustiť jeho krku a stiahol ho rovno so sebou. S trpezlivým povzdychom, Snape viezol do postele a dovolil Harrymu túliť sa k jeho hrudi. Po niekoľkých dlhých minútach držania spiaceho chlapca, Snape si priznal, že si užíval fyzický kontakt a cítil sa zvláštne ochranársky k balíku vo svojich rukách.

Snape zatvoril oči a prial si, aby dieťa v jeho rukách bolo naozaj jeho. Jeho a Lilyne. Teda, nebol tu nik iný, kto by si na neho nárokoval...

Snape otvoril oči, keď cítil mravčenie v rukách. Zaspal pri dieťati... Postavil sa a prikryl chlapca s prikrývkou. Vyšiel z izby, vypol svetlá. Šiel do svoje hosťovskej a premenil si stoličku na posteľ. Bol taký unavený, že si iba stiahol topánky predtým, než zaspal.

 

PP: Tak, už vidíte, kde som našla inšpiráciu na banner. Tiež ste namäkko? :)


12. kapitola - 1. časť



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



A/N: Táto kapitola je trochu odlišná. Je o Eileen Princovej. Verím, že sa vám bude páčiť.

LL

12. kapitola

Severus sa zobudil, ale oči nechával zatvorené. Rád okolo seba cítil hrejivosť prikrývok... Našiel prútik na mieste, kde ho položil - pod vankúšom, a  kúzlom si zistil čas...

5:23. Ešte stále mohol spať viac než hodinu... až potom si spomenul... Bola sobota... dnes mohol zostať v posteli do ôsmej... A musí niečo urobiť s dieťaťom, ktoré spalo v jeho posteli...

To dieťa potrebovalo tak málo a tak veľa. Bol schopný mu to poskytnúť?

Potter... počkať, ak naozaj chce byť rodičom tohto dieťaťa, potrebuje sa na neho začať pozerať odlišne... Harry.

Harry reagoval na jeho starostlivosť ako vyprahnutá rastlinka, to dieťa... Harry bol slušný a  túžil potešiť... Nebol odlišný od dieťaťa, ktoré stretlo Lily na hojdačkách. Ak by mal Severus lepšie detstvo... ak by sa naučil, ako vychádzať s inými deťmi... ak by sa tak nedesil svojho vlastného otca...  keby tak horlivo nechcel zabudnúť na svoj život... Možno by žil s matkou toho dieťaťa.

Jeho matka mu rozprávala, že jeho otec nebol vždy taký. Nie že by  bol Severus schopný si na to rozpomenúť . Najprv, boli to ako rozprávky pred spaním, veci,  ktoré sa stali veľmi dávno v mieste, veľmi, veľmi ďaleko. Neskôr... keď Eileen zomrela, nechala svojmu synovi mysľomisu a svoje spomienky.

Prisahal si, že ten život nechá tak, tak ich iba ukryl. Pozrel si ich až po tom, ako zomrela Lily. Po tom, ako všetky osoby, ktorých sa to týkalo, už boli mŕtve. Prezrel si ich, keď potreboval byť blízko svojej matke, a porozumieť ich životom.

~*~

Keď ho mladá čarodejnica stretla, Tobias Snape bol pohľadný mladík. Nežný a slušný k dievčaťu, ktoré sa do neho zamilovalo.

Eileen bola plaché dievča, vyrastala v tieni mŕtveho brata, ktorého nikdy nevidela. Jej rodičia boli čistokrvní, ožobráčení dlhou líniou neschopných správcov. Stále mali aspoň niekoľko nehnuteľností. Manželia Princovci trávili svoj čas trúchlením za synom, ktorý zomrel v rannom detstve. Bol taký krásny a taký múdry, a jeho mágia taká rýdza. Ak by to dieťa žilo, zdedilo by rodinné miesto vo Winzegamote a pracovalo by na ministerstve, a znásobilo by rodinný majetok... Úbohá Eileen sa nikdy nemohla vyrovnať mŕtvemu súrodencovi. Nie, keď mŕtvy brat vyčerpal rodičom schopnosť milovať, tým, že zomrel. Keby tak bola chlapec... keby tak bola múdrejšia... keby tak bola krajšia... keby tak jej brat žil...

Bola obyčajná dievčina. Bledá pleť, tmavé vlasy , čierne oči... oči, ktoré mali hĺbku...  bola dievčaťom, s ktorou ste sa chceli rozprávať...

Eileen mala striedme detstvo. Bola vzdelávaná doma, kým jej neprišiel list z Rokfortu. Jej rodičia sa pohádali a bola to jedna zo vzácnych chvíľ, kedy si jej matka dupla.

Eileenin otec prehlásil, že je iba dievča a nepotrebuje viac vzdelania... nakoniec, musí sa iba vydať. Aspoň mala čistú krv. To jej zabezpečí manžela... možno dobre situovaného... alebo dokonca aj bohatého, ktorý pomôže pozdvihnúť rodinné pomery - a nie jej výzor.

Jej matka nebola taký optimista. Myslela si, že Eileen svoj vzhľad nezušľachtí a s ohľadom na ich situáciu, by bolo lepšie, ak sa naučí niečo, čo jej pomôže uživiť sa...

Eileen bola poslaná do Rokfortu so skromnou garderóbou a hŕbou zlých názorov. Našla si pár priateľov, ale museli byť čistokrvní ako ona. Bola dobrý študent a objavila svoje výnimočné nadanie na elixíry. Po VČÚ presvedčila svojich rodičov, aby jej dovolili vrátiť sa do šiesteho a siedmeho ročníka a chystala sa zamerať sa na elixíry...

Rodičia jej našli pytača okolo polroku siedmeho ročníka.

Bol syn bratranca, z druhého či tretieho kolena Blackovcov z Londýna. Ale mal ich priezvisko...

Záujem o ňu mal bezdetný štyridsaťročný vdovec, ktorý chcel čistokrvnú nevestu, ktorá by mu dala kopu detí. Bol zámožný a investície mal v niekoľkých častiach sveta...

Pre Princeovský pár to bol splnený sen o bohatstve, ktoré príde k Eileen... budú žiť, ako ich stav vyžadoval...

Eileenina matka objednala svadobné šaty, kompletný šatník pre seba a svoju dcéru... Áno, to bolo to, čo potrebovali.

Počas jarných prázdnin oznámili novinky Eileen...  nebolo nutné, aby dokončila posledný ročník alebo si hľadala učedníctvo... nepotrebovala sa vrátiť do školy... bude jej dovolené nosiť rodinné šperky... a krásne nové šaty, ktoré pre ňu kúpil jej snúbenec...

Eileen vedela, že v tejto záležitosti nemala žiadne slovo... už za ňu bolo zaplatené... mohla to rozoznať na novom nábytku skrášľujúcom panstvo... Ani nevedela meno svojho budúceho manžela.

Bola oblečená ako bábika, a stretla sa s ním pri čaji.

Muž mal krutú tvár. Jeho pokožka bola čistá, ale opálená. Jazva na ľavom líci, ktorá mu končila tesne pod oknom mu dodávala skoro neľudský vzhľad... Mal modré ľadové oči a  takmer biele vlasy. Jeho hlas hrmel pod klenbou vysokých stropov Princovského panstva... Bol to viking.

Jeho prvé slová k jeho budúcemu svokrovi po tom, ako bol predstavený Eileen, boli: „Mali ste pravdu, že nie je pekná... našťastie v posteli nemusím vidieť jej tvár...“

Vlastnícky sa dotkol jej pása. Priala si, aby sa mohla odmiestniť, jeho ruka jej pripadala špinavá ešte aj cez mnohé vrstvy šiat.

Posadili ju k nemu a musela mu ponúknuť čaj a cukrovinky. Nebola schopná slova, dokonca si ani nedokázala odpiť z čaju. Bolo jej zle z toho, ako jej rodičia tomu mužovi nadbiehali.

„Áno, má perfektné vzdelanie... vie hrať na klavír a vyšívať...“

„Má tichú a poslušnú povahu.“

„Vždy bola odolnou zdravou dievčinou...“

„Som si istý, že bude tehotná ešte tohto roku...“

„Samozrejme, že svadba môže byť tak skoro, ako si prajete, naozaj nemáme veľkú rodinu a nebudeme sa vám vnucovať...“

„Samozrejme, ste vítaný ostať tu kedykoľvek chcete...“

„No, je jedináčik, svetlo našich očí... radi by sme ju často videli a... dobre, áno, bolo by to skvelé, ak by sme vás navštevovali...“

Eileen si opäť priala,  aby mohla zmiznúť... Teraz bola najväčšmi milovanou dcérou...

Keď jej vychladol čaj, ospravedlnili ju z ich prítomnosti a dovolili jej ísť prejsť sa do záhrady. Vyšla von hľadajúc únikovú cestu.

Statok bol v lese, blízko muklovskej dediny... bola tam vlaková stanica. Nemala dosť peňazí... potrebovala si nájsť prácu...  bola dosť odvážna, aby odstrihla všetky putá so svojimi rodičmi? Nakoniec, mala voči nim povinnosti, bola ich jediná dcéra... Bolo desivé ísť sama do sveta... Rozhodla sa o hodinu a pol neskôr, keď sedela na stromovej lavičke a našiel ju jej snúbenec.

Že by sa mala vydať za to monštrum, ju desilo oveľa viac!

Eridanus Oswald Black nebol mužom, ktorý by bral nie ako odpoveď... zaplatil poriadne peniaze za túto pôvabnú dievčinku, aspoň by rád okúsil mäska, ktoré kupoval.

Eileen nebola taká nevinná, ako ju jej rodičia prezentovali. Zdieľala internátnu izbu s ďalšími šiestimi dievčatami šesť a pol roka, a počula o zdieľaní lásky, a príbehy rozkoše... Dokonca mala niekoľko priateľov... s posledným sa bozkávala a objímala... pred prázdninami ich skoro prichytil školník Filch... Ak by sa vrátila do Rokfortu, bola si istá, že ten sladký bifľomorčan by bol jej prvý...

Eridanus si k nej prisadol a ruku jej položil za chrbát, nemala kam utiecť... potom začal mágať jej telo silnou drsnou rukou, nedbajúc, že zamrzla hneď, ako sa jej dotkol. Druhá ruka vošla bez ďalšieho úvodu pod jej šaty, a keď chcela namietať, pobozkal ju... Eileen úplne zmeraveli ruky... Ubližoval jej... jedna ruka zvierala jej prsia, kým druhá šmátrala medzi nohami... a dusila sa tým jazykom v jej ústach a ich zuby búchali o seba! Stisla nohy, zahryzla do jazyka a odtlačila ho. Aj keď nebola taká silná, zbavila sa ho natoľko, aby sa mohla postaviť.  Mala roztrhnutú sukňu...

Jazyk a pery Eridanusa krvácali, kde ho uhryzla... náhlosť bolesti mu zabránila mlátiť okolo seba a to prekliate dievča ušlo do domu...

Eileen utekala do izby a zamkla dvere.

Jej snúbenca musel chlácholiť otec, kým matka sa vrútila do jej izby a vylepila jej facku.

„Si šialená... ten muž bude tvojím manželom!“

„Ubližoval mi... zvieral ma... On... pozri sa na moje šaty...!“

„Dcéra, budeš jeho manželkou, budeš s ním zdieľať posteľ... budeš rodiť jeho deti... nie je čas byť prudérna.“

„Ale matka...“

„Vieš, čo sa deje medzi mužom a ženou. Tento rozhovor sme mali už dávno...“

„Ale je príliš starý a...“ Eileen dostala ďalšiu facku.

„Musíš rešpektovať svojho manžela...“ Eileenina matka šla k jej šatníku a vybrala ľahké letné šaty. „Anjelik, to je tvoja šanca, spraviť niečo dobré pre svoju rodinu... Ak by tvoj brat žil, mohla by si si robiť, čo by si chcela a vydať sa z lásky. Viem, že to vyzerá ako obchod... ale všetci musíme prinášať obete... Musíš si zvyknúť na svoj nový život a nájdeš samú seba vo vedomí, čo si spravila pre svojich rodičov a pre rodinné meno... Rozumieš mi, dievča?“

„Áno, matka. Rozumiem.“

Vďaka mysľomise Severus uvidel rozhodnutie v matkiných očiach. Už vedela, čo robiť.

Obliekla si šaty podávané matkou, a vyšla von s pohľadom mučeníka, aby ňou mohol hrubo zaobchádzať jej budúci manžel. Hrdličky boli nakoniec nechané osamote....

~*~

Tú noc Eileen vypila elixír na bolesť, ktorú cítila... na rukách boli viditeľné malé modriny, ktoré ukazovali, kde ju držal jej budúci manžel... Zbalila si oblečenie do malého lodného vreca, zobrala prútik a opustila panstvo, neplánujúc sa ešte niekedy vrátiť späť.

Eileen kráčala lesom až prišla do muklovskej dediny, akurát keď vychádzalo slnko. Nikto nevidel, ako nasadla na prvý vlak toho dňa. Prišla do Londýna a prechádzala sa sem a tam. Vyhýbala sa Šikmej uličke, keďže jej rodičia by ju tam určite hľadali... Mala by ostať v muklovskom Londýne... Mala iba sedemnásť...

Eileen zbadala obchod, v ktorom hľadali výpomoc. Najprv jej platili jedlom a ubytovaním...Bola múdre dievča, ktoré čoskoro samé zvládalo celý obchod.

Dostala pár listov... sovy ju dokázali nájsť.

Prvý list od jej rodičov jej prikazoval, aby sa vrátila. Ako čas ubiehal, začali prosiť a posledný ju informoval, že bola vydedená rodinou a jej meno vyškrtnuté z rodokmeňu...

Bolo ťažké uvedomiť si, že nikdy nebola milovaná. Ale to podozrenie mala ešte predtým, než sa naučila chodiť...

Eileen stretla Tobiasa Snapea po troch mesiacoch jej nového života... Bol pohľadný a slušný. Pomohol jej z autobusu a zároveň sa jej spýtal na adresu. Na ďalšie ráno ju zobral na čaj a na večeru...

Chystal sa byť inžinierom... Staval by stroje a mal niekoľko nápadov, ktoré by si chcel patentovať...

Žil s matkou v Pradiarenskej uličke. Pani Snapeová bola stará krehká žena, ktorá žila očami jej syna. Otvorila náruč tmavo-oblečenej dievčine a čoskoro ju volala dcérou, a chcela plánovať svadbu...

Eileen stále potrebovala povedať jej priateľovi o jej špeciálnom dedičstve... Ale roztápala sa mu v rukách. Keď ju pobozkal, cítila sa vďaka nemu viac ako kus mäsa. Cítila, ako ich jej mágia obklopovala a každý božtek a dotyk bol čarovný!

Dovolila si snívať.

Tobiasova matka zomrela v posteli ešte než prišla ďalšia jar. Povedala Eileen, že jej zveruje starostlivosť o syna. Bola tá pravá pre Tobiasa a mali by sa oženiť tak skoro, ako je možné. Ledva osemnásťročná Eileen sa vydala a šla žiť do Pradiarskej uličky. Tobias sa za dva roky vypracoval a potom by to predali, a našli si iné...

Než prijala ponuku na sobáš, Eileen priznala Tobiasovi, že je čarodejnica... existovalo veľa tragických príbehov, kedy sa čarodejnica a mukel zosobášili, ale tajomstvo o mágii zostalo skryté. Tobias bol nadšený mágiou, rád popýtal ženu, aby mu zohriala kávu alebo posteľ... boli šťastný pár...

Eileen udržiavala domácnosť a priala si byť matkou.

Tobias mal prácu v továrni a svoje štúdium. Boli mladý vydatý pár raziaci si cestu k úspechu a užívajúci si každý krok.

Potom Eileen zistila, že je tehotná a pomyslela si, že jej šťastie je úplné.

Tehotenstvo jej prospievalo. Keďže bola dobrá v elixíroch, namiešala si lieky na rannú nevoľnosť a bola naozaj šťastná. Dokonca našla obchod, kde predávala svoje varenie a dodávala ďalším, pracujúc doma.

Potom dostala list od priateľa. Jej matka zomierala a chcela ju vidieť.

Eileen vedela, že je to jej povinnosť. Tá žena bola jej matka. Povedala to Tobiasovi a on ju zobral na vlakovú stanicu. Dohodli sa, že mu Eileen napíše, keď uvidí matku.

Panstvo stále stálo, ale Eileen vedela, že všetky opravy boli spravené mágiou. Jej matka bola v posteli. Vyzerala krehko. Jej otec sa s ňou nerozprával. Iba povedal, že stav jeho ženy bola Eileenina práca, že jej puklo srdce, keď Eileen odišla a ušla pred záväzkom.

Eileen si sadla k matke a zobrala ju za ruku. Prísna čarodejnica otvorila oči a pozrela na Eileen...

„Dcéra... prišla si...“

„Je to moja povinnosť,  matka.“

„Tvojou povinnosťou bolo zobrať si Eridanusa, dcéra.“

„Ospravedlňujem sa, matka, ale to manželstvo by ma zabilo...“

„Tvoje rozhodnutie ho veľmi rozzúrilo. Zlostil sa ako veľké dieťa, ktorým aj je. Nie je zlý človek. Občas trochu impulzívny... Potrebuje manželku... zatiaľ si žiadnu nenašiel... a... povedal, že... stále sa mu páčiš, Eileen. Viem, že pre teba nebolo ľahké nájsť si život mimo nás. Ale stále je tu. Možno ti odpustí a... Môžeš sa ho spýtať a....“

„Matka, nechystám sa ospravedlňovať a nechystám sa zobrať si ho... Mám život... Už som vydatá a...“

„Čo!“ Stará pani sa posadila na posteli... „Si vydatá? Za koho?“

„Volá sa Tobias, matka, Tobias Snape.“

Žena sa na ňu pozrela pichľavými očami...

„To nie je čistokrvné meno... ako dlho je v jeho rodine mágia?“ Možno všetko nebolo stratené. Ak sa táto nevďačná dcéra rozhodla vydať, ich rodina mala šancu...

Eileen vedela, že nasledujúce slová ju potešia ešte menej.

„Nevie čarovať, matka... Je to mukel.“

„Mukel! Ty...! Ty pobehlica!“

„Matka, prosím ťa. Je to slušný muž... žijeme si spokojne a som šťastná. Po prvýkrát vo svojom živote...“

„Nezmysel. Musíš anulovať to manželstvo. Eridanus Black to môže prehliadnuť, nakoniec to bola iba muklovská svadba! A on... bol tvoj prvý, však?“

„Áno, matka... bol... nie, že by som ti musela niečo vysvetľovať... ale dosť už o tom, matka. Prišla som, aby som ťa videla na tvojej smrteľnej posteli... to je moja povinnosť ako tvojej dcéry, ale nevraciam sa...Teraz mám vlastný život!“

„Žiješ s muklami!“ skríkla, akoby jej dcéra žila v džungli s tlupou opíc!

„Áno, žijem. Ale to je život, ktorý som si vybrala. On vie, že mám magické nadanie a predávam elixíry v Šikmej uličke... Nevrátim sa späť sem ani nezruším svoje manželstvo... Som tehotná... Matka, čakám Tobiasovo dieťa... musíš porozumieť... Toto je teraz môj život!“

„Tehotná! Nevyzeráš tehotne. Ako dlho si v druhom stave?“

„Osem týždňov, budem matkou v januári...“

Stará dáma si ľahla späť do postele... potom začala kašľať... suchým chrapľavým kašľom. Eileen si pomyslela, že si každú chvíľu vykašle pľúca. Eileen ju držala a dala jej napiť sa vody. Mohla vidieť, že sú v nej nasekané mätové listy... Po chvíli bola stará pani zase schopná prehovárať dcéru...

„Musíš namiešať elixír, Eileen...“

„Elixír, matka? Na čo...?“ Eileen vedela, že pre jej matku už neexistuje liek.

„Nie je príliš neskoro... Mám pokyny v malej šperkovničke v mojom šatníku... Je to užitočný elixír... Musíš ho vypiť pred desiatym týždňom... áno... stále sa môžeš zachrániť...“

Eileen zabralo len chvíľku uvedomiť si, čo matka navrhovala, aby urobila... Úplne zdesená sa postavila.

„Matka, nechám si ho...“

Eileenina matka bola purpurová hnevom. Jej sinavá priesvitná koža ozelenela a výkrik jej zamrel v  hrdle... už nedokázala dýchať. O chvíľu prestala bojovať. Zomrela.

„Pozri, čo si urobila! Nevďačná čarodejnica! Zabila si svoju vlastnú matku!“

Eileen nevedela, ako dlho stál jej otec vo dverách. Ale na tom nezáležalo...

„Bola veľmi chorá!“ Eileen sa zase postavila... Toto nemalo zmysel. Nijako nepresvedčí svojho otca, aby pochopil... musí ísť domov. Starý muž šiel objať svoju mŕtvu ženu.

Eileen vyšla z izby. Už tu pre ňu viacej ničoho nebolo. Použila prútik, aby okolo seba vytvorila splývacie kúzlo a zišla zo schodov... Bol to dobrý nápad. V knižnici jej opovrhnutia hodný ex-snúbenec pil a podopieral sa s jeho bratrancom, ďalším Blackom.

Eileen otvorila dvere a utekala celou cestou do dediny.

Plakala celou cestou domov. Jej matka bola mŕtva!

Tobias nebol doma, keď prišla. Neočakával ju tak skoro. Vykúpala sa a snažila sa oddychovať. Boleli ju nohy.

Keď sa Tobias vrátil, bol veľmi šťastný, že bola späť. Nepovedala mu, čo od nej matka chcela, aby urobila. Zase sa udomácnila vo svojom novom živote a tešila sa na dieťa, ktoré čakala.

Severus sa narodil deviateho januára. Eileen pomáhala pôrodná babica v ich dome. Porodila bez komplikácií. Narodil sa jej zdravý viac ako dvojkilový chlapček. Spýtala sa Tobiasa na meno dieťaťa. V jeho rodine bolo tradíciou pomenovať dieťa menom svätého, v deň ktorý sa narodili. Toho dňa bol svätý Severus... a pridali Tobias, keďže prvorodení dostávali mená otcov.

Eileen dostala ďalší list od jej otca... bola informovaná, že jej matka bola pochovaná na panstve...

Keď sa Severus narodil, oznámila to rodinnému právnikovi. Vedela, že jej otec pohrdne nečistokrvným vnúčaťom, ale jej syn mal právo na jej meno... Severus Tobias Snape Prince.

Severus videl spomienky na šťastné dni. Bol príliš malý,  aby si to pamätal...

Ale malá rodina mala výlety do parku a návštevy v ZOO, dokonca dlhé prechádzky Londýnom... potom udrela tragédia...

 

PP: Ospravedlňujem sa za dlhú prestávku, ale jednak ma plne zamestnali zápočty a potom skúškové...  ale aj počas prázdnin, bude asi úspech, keď tu budú kapitoly raz za dva týždne, pretože od začiatku roka sa pomenilo pár vecí. Som proste máločo doma.

 


12. kapitola - 2. časť



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



Eridanus Black sa snažil zabudnúť na bledé čiernovlasé dievča, ktoré si takmer zobral... Dokonca si zabezpečil ženu, aby ho potešila. No po dvoch rokoch manželstva sa tomu sprostému dievčaťu stále nedarilo otehotnieť... čas utekal a on potreboval dediča.  To nanič dievčisko pilo všetky dostupné elixíry na plodnosť a Eridanus navštívil všetkých možných čarodejníkov. Na jednej z návštev mu poradili, že existuje elixír, ktorý môže pomôcť, aby jeho žena počala... ale musí sa vypiť najneskôr hodinu po uvarení. A tiež, že najlepším majstrom elixírov bola čarodejnica, ktorá občas predávala elixíry v apatieke... jej meno bolo Eileen Snapeová. Nevedel, že je to tá istá Eileen, ktorá ho mátala po nociach... dohodol si s tou čarodejnicou stretnutie.

V ten deň so sebou zobrala Severusa do Šikmej uličky. Chlapec bol návštevou okúzlený, oči mu utekali do všetkých strán, ako sa pokúšal nič neprehliadnuť.

Pre Eileen ako aj pre Eridinusa to bol šok, keď sa stretli v apatieke... ale, kým starý čarodejník vysvetľoval, čo treba do elixíru, obaja sa upokojili. Eileen si robila poznámky a povedala, že ho bude schopná uvariť už na ďalší piatok, keďže bude mesiac v správnej fáze... Eridanus jej musí v dome pripraviť miestnosť na varenie. Elixír nesmel byť vystavený žiadnej ďalšej mágii a nemohol byť prenášaný premiestňovaním ani krbom...

Eileen mala zlé tušenie, keď ten piatok odchádzala z domu... nepáčil sa jej spôsob, akým ju Eridanus pozoroval, ale myslela si, že keď je už ženatý... Nechala Severusa so susedou a premiestnila do Šikmej uličky a odtiaľ sa hop-šup práškom preniesla na Eridanusove panstvo.

„Toto všetko mohlo byť tvoje,“ povedal jej, ako ju sprevádzal od ohniska do labáku.

„Je lepšie neľpieť na minulosti.“

„Máš pravdu. Hádam, že tvoj manžel si nevedie až tak dobre, ak potrebuje, aby si pracovala.“

„Má dobrú prácu...“

„Pracujúca trieda... Už chápem, prečo si si ho vybrala....“

„Budem potrebovať miesto, kde umyjem ingrediencie...“

„V laboratóriu je umývadlo. Ako dlho môžeš zostať...?“

„Tri hodiny. Rada by som sa stretla s tvojou ženou.“

„Môžeš zostať na noc, ak chceš...“ myslel si, že je milý!

„Elixír vyžaduje plné sústredenie. Dám vedieť, keď bude hotový...“

 

Eileen preliala elixír do fľašky a zavolala domového škriatka, ktorého jej Eridanus nechal k službe.

„Oznám svojmu pánovi a panej, že elixír je hotový.“

S malým puk škriatok išiel splniť jej žiadosť.

Pani domu prišla o päť minút neskôr. Eridanusova žena bola veľmi mladá. Eileen ju posadila a dala jej elixír. Dievča ho vypilo a pozrelo sa na ňu vydesenými očami.

„Ste si istá, že mi to umožní mať dieťa?“

„Neexistuje spôsob, ako by sa to dalo celkom zaručiť, drahá, ale spraví to tvoje telo vnímavejšie. A to celkom pomáha. Ty a tvoj manžel sa musíte snažiť nasledujúce tri dni....“

„Tak strašne chce dediča...“

„A čo ty?“

„Ja... ho iba chcem potešiť...“

„To je dobré. Som si istá, že elixír ti pomôže. Tu, musíš si natrieť túto hojivú masť po... Myslím tým, musíte sa snažiť počas troch dní...“

„Ďakujem.“

„Som rada, že som ti mohla pomôcť.“

„Neprekážalo by vám,  ak by som vás navštívila... myslím... keď budem tehotná...?“

„To by bolo skvelé, drahá... ale bývam poriadne ďaleko... A Eridanus...  Som si istá, že sa o teba bude chcieť starať.“

„Povedal, že by som mohla...“

„Iba mi pošli sovu... Prídem ťa pozrieť...“

„Ďakujem.“

Eileen sa nemohla dočkať, až odíde z panstva...

Tobias vyzdvihol ich syna u susedov a snažil sa ho kŕmiť, keď Eileen prišla.

„Vy vyzeráte! Obaja sa musíte osprchovať.“

Dokončila kŕmenie ich malého syna a dala najesť manželovi. Mohla robiť veľa vecí s prútikom v ruke.

Priala si, aby mladá žena toho surového muža čoskoro otehotnela... Tiež si priala zase skoro otehotnieť a dať Severusovi malého bračeka alebo sestričku... ale to sa nikdy nemalo stať.

~*~

Eileen mu nenechala žiadne spomienky z útoku. Severus vedel, že musela mať čiastočne vymazanú pamäť.

O pár rokov neskôr, sa Severusovi podarilo nájsť správu aurorov, ktorí prišli vyšetrovať útok. V správe bolo napísané, že čarodejnica s muklovským manželom boli napadnutí fanatickými čarodejníkmi, ktorí boli proti zmiešaným manželstvám. Pár musel byť umiestnený k svätému Mungovi. Manželovi vyliečili viaceré nervové poškodenia, viac ako hodinu na neho bola uvaľovaná kliatba Cruciatus. Na liečbu nereagoval dobre a rozvinula sa u neho precitlivenosť na mágiu. Cítil bolesť v celom tele zakaždým, keď sa niekto pokúšal vyliečiť jeho nervy magicky. Bol schopný vypiť pár elixírov, ale z ujmy sa úplne neuzdravil. Eileen už nemohla mať ďalšie deti.

Severus bol považovaný za mŕtveho, kým ho jeden z aurorov nenašiel v skrini. Bol príliš malý, aby vysvetlil, ako sa tam premiestnil, keď začul krik rodičov.

Eridanus Black na Eileen umiestnil stopovacie kúzlo, keď ho navštívila v jeho dome a napadol ju o dve noci neskôr, s pomocou nejakých jeho priateľov. Samozrejme, toto sa v správe neobjavilo.

Severus si pamätal, že bol umiestnený vo veľmi bielej izbe,  kým po neho neprišla jeho mama. Zostal tam na veľmi, veľmi dlho.

Po tom už nič nebolo rovnaké.

Tobias mal neustále bolesti. Zistil, že ich môže znecitlivieť alkoholom. A bolesť sa zhoršovala, ak v dome Eileen použila nejaký druh mágie. Aj keď kúzlila, keď nebol doma. Nedokázal dokončiť školu a zostal pracovať v továrni. Alkohol ho sťahoval hlbšie a hlbšie...

Eileen hľadala prácu v muklovských laboratóriách, aby sa odtrhla od čarodejníckeho sveta. Mala skúsenosti s miešaním, ale musela prijať nízky plat, pretože nemala žiadne muklovske vzdelanie...

Tobias bol dobrý muž, ktorý sa snažil hrať so svojim prvorodeným... svojím jediným synom... kým sa nezačala prejavovať Severusova náhodná mágia...

Tobias cítil mágiu v kostiach. Snažil sa naučiť malého chlapca, aby mágiu nepoužíval vôbec. Ale to sa nedalo.

Severus si dobre pamätal, ako ho ten muž úplne bezdôvodne bil. Ale snažil sa... Ocko povedal, že bol zlý, keď používa svoju mágiu, aby pohyboval hračkami alebo aby si doniesol veci zo stola. A ocko ho udrel a nechal stáť v kúte. Ale jeho mágia sa ďalej rozvíjala... Mamka ho držala a hovorila mu, aby bol opatrný a občas ho učila, ako sa kontrolovať. Ale mágiu nesmeli používať v dome. Ocko to vždy vedel.

Eileen sa nikdy nespamätala z útoku. Ani keď sa dozvedela, že Eridanusa zabili v dueli o rok neskôr. Sľúbil, že sa vráti späť pre jej malého chlapca. Preto sa snažila na Severusa  dohliadať svojimi ostražitými očami. Malému chlapcovi nebolo nikdy dovolené hrať sa s inými deťmi. Jeho otec prehlasoval, že to bolo preto, že je zlý a používa mágiu, jeho matka mu tvrdila, že pre ňu je príliš drahocenný. Povedala mu o magickom svete a sľúbila, že jedného dňa pôjde do Rokfortu.

Tobias zostával dlhšie mimo domu. Stal sa cudzincom žene a synovi.

Keď prišiel Severusov list, Eileen sa veľmi tešila. Tobias len povedal, že dieťa bude mať nejaké vzdelanie. Eileen mu dala všetky svoje Rokfortské knihy a upravila zopár kúskov otcovho oblečenia, aby ho mohol nosiť v škole. Tobias a Eileen ho po prvýkrát vzali na stanicu. Otec ho objal a podporil ho, aby sa učil ako používať mágiu, aby bol schopný ju doma kontrolovať.

Počas školských rokov sa Severus vracal domov a videl, že jeho rodičia dospeli k dohode. Stretávali sa, ale žili vlastnými životmi. Tobias v baroch s priateľmi. Eileen s elixírmi.

Keď bol Severus vo štvrtom ročníku, Eileen ochorela. Bolo mu dovolené ísť za ňou domov. Vedel, že keby ju zobral k svätému Mungovi, vyliečili by ju, ale ona liečbu odmietla a zomrela. Nemala ani tridsaťpäť rokov.

Týždeň po matkinom pohrebe Severusa na Rokforte navštívil právnik . Jeho starý otec sa s ním chcel stretnúť a pozval ho na Vianočné prázdniny na Princovské panstvo. Prijali ho na panstve ako dediča, ktorým bol. Jeho starý otec bol prekvapený, že sa chlapec na neho tak podobá a určil Severusa ako svojho dediča, ktorým mal byť.

Bolo mu oznámené, že môže žiť so starým mužom. Severus popýtal otca o radu.

Tobias mu odkázal, že odkedy Eileen zomrela, je triezvy a že z nejakého dôvodu bolesť zmizla. Povedal Severusovi, že má právo stretávať sa s rodinou svojej matky a že pre neho on sám veľa urobiť nemôže, ale nebude brániť príbuzným, aby Severusovi pomáhali.

Severus vedel, že je doma vítaný, ale otcova choroba by sa vrátila, ak by bol zase vystavený mágii. A s ňou by sa vrátil aj alkohol. Tešil sa z toho, že sa konečne môže s otcom slušne rozprávať, aj keď to bolo len vo forme listov, takže prijal návrh starého otca a šiel žiť k nemu. Severus mal pätnásť rokov.

Život na panstve nebol taký ľahký, akým sa zdal byť na začiatku. Obaja, Severus aj jeho starý otec, boli náladoví a občas sa pochytili. Severus sa naučil, že keď sa nepohodnú, rákoska mu pomôže vidieť veci rozumne. Rozhodol sa obmedziť tieto strety s palicou, ale občas bolo starého pána ťažké potešiť... Severus sa naučil nechávať si niektoré svoje názory pre seba...

~*~

Ako tak Severus rozmýšľal, počítajúc v hlave, uvedomil si, že mal štyri otcovské vzory.

Jeho otec ho miloval v inom živote pred útokom. Ale na to si nepamätal. Vyrastal v strachu z muža, na ktorého sa jeho otec zmenil. Aj keď mu bol schopný neskôr porozumieť, nič k nemu necítil.

Jeho starý otec bol tvrdý muž. Vždy bol k nemu férový a Severus vedel, že ho miloval. Jeho starý otec sa s ním nemaznal a Severus bol aj tak príliš starý na hýčkanie. Mali sa celkom dosť radi.

Potom vstúpil do služieb Voldemorta. Myslel si, že zdieľa jeho myšlienky a privítal otroctvo výmenou za odstránenie svojich slabostí. Chcel silu, chcel byť na silnej strane. Až kým megalomaniak nezamýšľal zabiť lásku jeho života... potom prišiel žobroniť k Dumbledorovi, aby ju zachránil.

A Dumbledore... Starý muž nikdy neprestal s rozmaznávaním. Dumbledorovo náručie bolo neustále otvorené. Málokedy hrešil a zvyčajne chválil. Severus cítil k výstrednému čarodejníkovi oddanosť, ktorá nebola príliš vzdialená od lásky.

Ten muž mu dal viac ako šancu. A vždy tu pre Severusa bude.

Ten muž mu dovolil starať sa o zeleno-oké dieťa, ktoré spalo v jeho posteli.

Dieťa, ktoré si, tak ako on, nemohlo pamätať otca, ktorý ho miloval. Ktoré bolo trestané a desené kvôli mágií. Ktoré bolo hladné a  bývala mu zima. Toto dieťa nebolo príliš staré na túlenie sa. A malo úsmev svojej matky, ktorý roztápal Severusove srdce. Mohol Severus prijať šancu, ktorú mu osud dával? Vedel, že by nikdy nedokázal milovať inú ženu. Ale čo toto dieťa? O jednej veci nepochyboval: Harry nevkročí  k Dursleovcom... nikdy.

Severus sa ešte raz obzrel po svojej hosťovskej izbe. Harry spal v jeho posteli a nevadilo mu to. Koho sa snažil oklamať? Už ho miloval. Celého aj s tými jeho čiernymi Potterovskými pačesmi. Teraz mu to musí povedať. Cítil slabé zvonenie, ktoré naznačovalo, že sa otvorili dvere.

Kam sa to dieťa o takomto čase vybralo?

~*~

Harry sa zobudil, ale oči nechával zatvorené. Mal rád tento hrejivý pocit medzi úplným zobudením a spánkom. Koľko bolo hodín? Zdalo sa, že je stále skoro. Čakal, či sa ozve dýchanie a slabé chrápanie spolubývajúcich... ale začul iba svoj vlastný dych. Počkať, pomyslel si, to nie je moja posteľ... Ani Snapeov gauč... To bola Snapeova posteľ! Čo to znamená?

Harry sa späť zahrabal do pokrývok a snažil sa zaspať. Bola tma a sobota, nepamätal si na to, ako sa dostal do Snapeovej postele, ale cítil sa vítaný a nemienil riskovať... nebude sa mu ponevierať po izbách...

Kto by si pomyslel, že Snape má takú pohodlnú posteľ. Už môže vyvrátiť tie klebety o tom, že je Snape upír a spí v rakve..

Pokúsil sa oživiť udalosti minulého dňa.

Udrel Malfoya! Ron mu za to zablahoželá. Ale vôbec to nebolo také uspokojujúce. Počas vianočných prázdnin bol Malfoy dobrá spoločnosť. A nechával si sarkazmus pre seba aj po tom, ako zase začali hodiny...

Nemal Malfoya buchnúť a... mal by sa ospravedlniť za to, že skryl jeho papuče.

Profesor Snape povedal, že Malfoy strávi noc na ošetrovni...

Harry mal heslo od dverí... mohol by ísť na ošetrovňu, ospravedlniť sa Malfoyovi a zobrať mu jeho papuče. Potom by sa mal vrátiť a dokončiť esej, ktorú prepisoval včera...

Postavil sa a zapáli prútik malým Lumos. Obzrel sa po dverách a videl, že na bielizníku je fotka červenovlasej ženy, ktorá sa na neho usmievala.

Harry priblížil prútik. Poznal tú ženu... Prečo bola fotka jeho mamy v Snapeovej spálni? Mal by sa na ňu spýtať svojho opatrovníka... Po špičkách sa vykradol z izby a ticho vyslovil heslo. Dvere sa otvorili a vyšiel von.

Chodby boli prázdne. Utekal k ošetrovni držiac papuče v jednej ruke...

Otvoril dvere a vošiel, aby našiel Malfoya na prvej posteli. Bol tu sám.

Blondiak mierumilovne spal. Harry našiel vo vrecku pierko a šteklil ním Malfoya na nose, až kým nekýchol a nezobudil sa.

„Dobré ráno, Malfoy.“

„Potter!“

„Ticho! Inak príde madam Pomfreyová. Doniesol som ti tvoje papuče...“

„Myslíš, že si zábavný? Prečo si ma udrel?“

„Nebola to tvoja chyba. Je mi to ľúto. Ja... bol som naštvaný, pretože ma Snape nechal prepadnúť na úlohe... a bol si prvý, na kom som si to mohol vybiť....“

„Dúfam, že ti Snape dal poriadnu nakladačku.“

„Áno, dal. Je mi to ľúto. Bolo mi to ľúto ešte predtým, ako ma potrestal.“

„Povedal mi... Povedal mi, že si priznal, že to nie je moja chyba. Ďakujem. Viem, že by ma zbil potom, akoby sa mi zahojili zranenia.“

„Nebola to tvoja chyba. Ospravedlňujem sa. Už to nikdy neurobím. Odpustíš mi?“

„Aj tak nie sme priatelia, Potter.“

„Viem, ale bolo to fajn, keď sme sa hrali v snehu.“

„Pamätáš na zamrznuté jazero...?“

„Myslel som, že nikdy nezastavíme.“

„Stále ťa počujem kričať!“ Malfoy sa rozosmial, ale rýchlo stíchol. „Tvoji priatelia s tebou nikdy zase neprehovoria, ak sa budeme kamarátiť, Potter.“

„Ale hej, ak budeš milší k Hermione, alebo prestaneš ohrnovať nosom nad Ronom.“

„Môjmu otcovi sa nebude páčiť, ak sa budem baviť s muklorodenou.“

„Tá muklorodená čarodejnica má lepšie známky ako ty!“

„Nie vždy... je bifľoška...“

„Viem.“

„Čo robíš hore tak skoro, hrýzlo ťa svedomie?“

„Nie... iba som ťa musel vidieť. Ospravedlňujem sa, v poriadku?“

„V poriadku, Potter. Ale vrazím ti, keď budem môcť.“

„To zvládnem... Aspoň viem, že si musím strážiť chrbát, keď si blízko.“

Malfoy po ňom hodil svojim vankúšom. Harry zobral vankúš z blízkej postele a začali tichú vankúšovú bitku. Museli prestať, keď ich vankúše zamrzli vo vzduchu. Otočili sa a uvideli svojho profesora elixírov stáť vo dverách s prútikom v ruke.

„Dobré ráno, profesor,“ povedal Malfoy.

Snape pozeral na Harryho svojimi prenikavými očami: „Už ste sa vy dvaja nebili dosť?“

„Iba sme sa hrali, pane.“

„Ako sa cítite, pán Malfoy?“

Malfoy sa usmial a pozrel na Harryho: „Je mi dobre, profesor.“

„Pán Potter, aký máte dôvod vykradnúť sa z môjho bytu takto skoro ráno?“

Harry sa pozrel na svojho opatrovníka. Bolo bezpečné zažartovať? Nevyzeral nazlostene.

„Malfoy potreboval svoje papuče, pane, chystal som sa vrátiť... Nechcel som vás zobudiť...“

„Pán Malfoy, obujte si papuče a poďte s nami. Odhadujem, že v mojom byte nájdeme pripravené raňajky.“

„Áno, pane.“

Draco a Harry trielili do Snapeovho bytu.

 

 

 


13.kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



13. kapitola

Snape pozoroval deti za kuchynským stolom. Dojedli svoje lievance, ale hádali sa, na čo sa podobá rozliaty sirup na ich tanieroch.

Bolo dobré, že už spolu vychádzajú.

„Páni, prestaňte sa hrať so sirupom a vypite mlieko, hneď. Pán Malfoy, môžete ísť do svojho internátu a prezliecť z pyžama.“

„Áno, pane. Uvidíme sa neskôr, Potter...“

Harry Malfoyovi zamával na rozlúčku a sledoval, ako blondiak opúšťa miestnosť. Potom si všimol, že sa Snape vrátil. Pokarhá ho, pretože opustil byt?

Snape sa posadil na stoličku a nalial si do šálky trochu kávy.

„Dojedli ste, pán Potter?“

Harry zavrtel hlavou a vypil posledný dúšok mlieka.

„Áno, pane,“ Harry si servítkou utrel ústa, aby zotrel zvyšok mlieka, ktorý mu ostal na vrchnej pere.

„O hodinu a pol mám stretnutie s riaditeľom a potom učiteľskú poradu, ktorá skončí až poobede...“

Harrymu sa viacej páčili tresty, ak boli so Snapeom, ale nechcel vyzerať tak biedne... Nepovedal včera Snape, že má Harryho rád?

„Ak chcete, môžem začať s kotlíkmi, pane.“

Snape skoro videl myšlienky v hlave mladého chlapca, ale nechcel ho nechať samého v žalároch...

„Nie, pán Potter, nechcem, aby ste dnes umývali kotlíky, ale potrebujeme sa porozprávať...“ Harrym myklo. Žiadne ďalšie kázne, prosím, hovorili jeho oči, ako/keď sa pozorne díval na Snapea.

„Choďte na internát, prezlečte sa...  Máte na sebe včerajšie oblečenie. Stretneme sa po obede vo Veľkej sieni. Doneste si plášť...

„Plášť, pane?“

„Áno, pán Potter. Pôjdeme von...“

„Áno, pane. Vidíme sa poobede,“ Harry vstal od stola a šiel si po školskú tašku...

„Profesor....“

„Áno, pán Potter?“

„Ďakujem, že ste ma nechali spať vo vašej posteli, pane. Ja...“

„Nemáte za čo.“

„A, videl som... Vo svojej izbe máte fotku mojej mami.“

Snape zacítil, že mu šálka kávy sa práve premenila na ľad...

„Bol som jej priateľom, pán Potter... Chodili sme spolu na Rokfort....“

„Naozaj?“

„Áno,“ Snape nebol pripravený odpovedať na niečo ďalšie... Harry sa usmial a prehlásil: „Bolo to pekné vidieť ju, keď som vstal z postele, pane. Som zvedavý... máte aj fotku môjho otca?“

„Pozriem sa po jednej pre vás, pán Potter....“

„Ďakujem, pane,“ Harry o tom ďalej nerozmýšľal. Iba sa prešiel k Snapeovi a objal ho. Snape položil ruku na tmavú hlavu. Tak rýchlo, ako sa to udialo, to aj skončilo. , Harry ustúpil a zdvihnúc svoje veci povedal: „Dovidenia neskôr, pane.“ Potom vybehol z izby a nepočul Snapea povedať: „Dovidenia neskôr, Harry.“

~*~

Harry našiel svojich priateľov raňajkujúcich vo Veľkej sieni.

„Harry!“

„Si v poriadku, kamarát?“

„Ešte sú tu vajíčka a...“

„Ďakujem, Hermiona, už som mal raňajky v Snapeových izbách...“

„Nebol nahnevaný, že si vrazil Malfoyovi?“

„Trochu...“ Harry si sadol vedľa Rona.

„Čo sa stalo s tvojou domácou úlohou?“

„Poplietol som to a odovzdal zlé papiere, stále s ním mám trest...“

„Ďalší trest? Ale bol si tam celý večer...!“

„Viem...“ Harry sa im chystal povedať, že čo sa stalo, ale nemohol to vysvetliť. Hanbil sa, že sa takto zložil a toľko plakal... ale Snape bol naozaj dobrý a nechal ho spať vo vlastnej posteli... „Musím sa s ním stretnúť vo Veľkej sieni, po obede.“

„Starý netopier. Je sobota!“

„Ron, myslím, že by si nemal nadávať profesorovi...“

„Ale nevidíš čo robí? Harry mal včera celý deň trest a bude ho mať aj dnes!“

„Ron, bude lepšie, ak ostaneš ticho, kamarát...“

„Dal si Malfoyovi dobrú ranu...“

„Nemal som... už som sa ospravedlnil... .“

„A čo povedal? Stavím sa, že ten snob sa cíti byť príliš dôležitý, než aby prijal tvoje ospravedlnenia...“

„Nie, prijal ho. Povedal som mu, že sme sa  dobre zabavili, keď sme sa cez prázdniny hrali v snehu... On... Nemôžem o ňom povedať, že je môj priateľ, ale je priateľskejší... čo myslíte?“

„Nemyslím, že by sa s nami rád pofľakoval...“

„Nemyslím si, že bude, ale povedal, že na vás bude milší.“

„Uvidíme... Chcel som s tebou ísť lietať...“

„Môžeme ísť teraz... So Snapeom sa musím stretnúť po obede, lietať môžeme ísť teraz.“

Tri deti vyšli von na metlobalové ihrisko. Harry nechal Rona lietať na metle. On a Hermiona sedeli na tribúnach, keď prišiel Malfoy. Vincent Goyle bol s ním.

„Užívaš si výhľad, Potter?“

„Čakám na Rona, kým príde dole s mojou metlou.“

Draco si sadol o dve rady dozadu. Tiež sa sledoval šantenie Rona na Harryho metle.

„Chceš to vyskúšať, Malfoy?“

„Požičal by si mi tvoju metlu?“

„Áno, ak chceš.“

Deti sa dobre zabavili lietaním na metle. Harry, Draco a Ron sa striedali v jej používaní. Bolo to trochu divné, keď bola v lietaní rada na Harrym. Ale Draco a Ron sa proste navzájom ignorovali a rozprávali s Hermionou a Vincentom. Na obed sa vrátili späť do hradu a posadili sa každý ku svojmu stolu.

„Snape povedal, že by som mal mať plášť. Kam si myslíte, že ma zoberie?“

„Moji bratia mi rozprávali, že Snape ich raz vzal do Zakázaného lesa zbierať prísady.“

Harrymu napadlo, že si nechce zašpiniť nové rifle a čistý plášť, čo mal oblečené... Možno by mal čas prezliecť sa, než sa stretne s profesorom elixírov...

„Musím ísť, dúfam, že sa uvidíme skoro...“

Chystal sa vybehnúť po schodoch do veže, keď ho zastavil hlas.

„Ste pripravený, pán Potter?“

„Áno, pane... Iba som... Chystal som sa prezliecť.“

„Ste oblečený adekvátne. Poďte so mnou.“

„Áno, pane.“

Snape ho viedol von z hradu. Muž bol ticho a Harry si pomyslel, že bude lepšie iba držať krok. Na každé dva Snapeove kroky, Harry musel spraviť tri. Mal pocit, akoby utekal.

Predpokladal, že pôjdu k lesu, ale Snape šiel smerom k školským bránam. Otvoril ich tichým slovom a pohybom prútika. Harry zastal trochu pozadu...

„Ponáhľaj sa, dieťa...“

„Myslel som, že ideme do lesa, pane.“

„Prečo by sme tam šli, dieťa?“ Harry mykol plecami...

„Neviem, iba som si myslel, že chcete, aby som hľadal prísady...“

„Ideme do Rokvillu.“

„To je skvelé, pane.“ Harry predbehol tmavo oblečeného muža. Videl malý kamenný múr, ktorý viedol popri ceste až do dediny.

„Pane...“

„Áno, pán Potter?“

„Môžem sa po ňom prechádzať..?“ Harry ukázal na starý múrik.

„Prečo by ste to chceli robiť, Potter?“

„Podľa mňa to bude zábava.“

„Buďte opatrný...“ Snape mu pomohol naň vyliezť. Harry šťastne kráčal, na niektorých miestach sa tváril akoby chodil po lane. Snape žasol nad vynachádzavosťou detstva. Stena končila nejakých dvadsať stôp pred začiatkom dediny, kde bola takmer tri stopy vysoká. Snape podal dieťaťu ruku, aby mohlo zoskočiť dole.

„Čo ideme robiť, pane?“

„Potrebujem pripraviť izbu, pán Potter. Aj keď máme väčšinu nábytku, potrebujeme zaobstarať posteľnú bielizeň a podobné veci.“

Vstúpili do obchodu, ktorý bol plný volánov a čipiek. Nastala tvrdá zrážka mužnosti s vecami vo vnútri.

Severus sa zhlboka nadýchol zmesi vôní a začal hľadať, čo potrebovali.

„Kde je tá izba, pane?“

„V Rokforte, v podzemí...“

„Žaláre sú studené. Uistite sa, že máte dosť prikrývok...“

„Bola ti počas noci zima, keď si tam spal, dieťa?“

„Nie, pane. Ale musel som mať zakryté ruky... Je príliš chladno na to, aby mal človek ruky a dlane vonku...“

Snape požiadal, aby mu boli ukázané na výber prikrývky, plachty a pokrývky.

„Akú farbu máte rád, pán Potter?“

„Povedal by som, že modrú so zelenou... Sú pre chlapca alebo dospelého?“

„Chlapca. Hádal by som, že by ste vybrali červené... Keďže je to farba vašej fakulty.“

„Mám rád červenú, ale občas je jej priveľa, pane. Ako je vymaľovaná Slizolinská spoločenská miestnosť?“

„Rozličné tóny zelenej, mahagónovej a trochu striebornej.“

„Je vrelá? Chrabromilská spoločenská miestnosť je veľmi útulná s kopou závesov a krbom...“

„Tiež má kozub, ale je v nej ústredné kúrenie.“

„Z ktorej fakulty je ten chlapec, pane?“

„Pardon?“

„Myslím...Ospravedlňujem sa. Odhadujem, že ešte len bude zaradený... však?“

„Ako sa ti páčilo Triedenie, dieťa?“

„V poriadku, myslím... všetci boli najprv vydesení... nevedeli sme, ako bude prebiehať triedenie. Ronovi bratia mu povedali, že bude musieť bojovať s trollom...“

„Nemali ste sa toho obávať, veď napokon ste aj bojovali s trollom a vyhrali...“

„Ale bolo to skutočne desivé, pane... nepoznali sme žiadne kúzla... niektorí hovorili, že budeme musieť vytiahnuť králika z klobúka...“

„Klobúk by bol pobavený.“

„Má zmysel pre humor...“

„Ako to viete? Pamätám si, že mu to zabralo chvíľu, zaradiť vás.“

„Nebol si istý, kam ma zaradiť...“

„Aké boli možnosti?“

„Nie som si istý, či to naozaj zvažoval, ale... povedal, že by sa mi darilo v Slizoline... ale ja som tam nechcel ísť... tak ma dal do Chrabromilu.“

„Čo je zlé na Slizoline, pán Potter?“

„V skutočnosti nič, pane. Prepáčte...To iba... teda, povedali mi, že čarodejník, ktorý zabil mojich rodičov, bol odtiaľ a... iba som nechcel byť v rovnakej fakulte... asi to bol hlúpy dôvod....“

Nie tak hlúpy ako neznášať ťa, pretože vyzeráš ako skazený James Potter, pomyslel si Snape.

„Čo si myslíš o Slizoline teraz, dieťa?“

„Myslím, že je to iba fakulta, pane. Teda... ako ostatné. Sú v nej dobrí ľudia aj zlí ľudia. Je fajn patriť do fakulty... ja...“

„Áno, pán Potter?“

„Boli ste menovaný mojim opatrovníkom, pretože som nebol z vašej fakulty, takže, myslím, že bolo dobré, že som šiel do Chrabromilu... Naozaj vás mám rád ako svojho opatrovníka, pane.“

„To som rád, dieťa.“

„Zo začiatku som sa vás bál... pretože... pretože vyzeráte tak vážne... a vy ste si mysleli, že som neposlušný a... ja som... Ale máme... budete tiež opatrovníkom toho chlapca? Myslím, toho, ktorý bude spať v žalároch?“

„Nebude vždy spať v žalároch, pán Potter, bude spať na internáte a u mňa ostávať iba občas... Možno cez víkendy a prázdniny.... a budem viac ako jeho opatrovník... Adoptujem si ho.“

„Takže budete niečo ako jeho otec, všakže?“

„Áno. Je to syn spriaznenej duše. Jeho rodičia zomreli a potrebuje domov.“

„To je dobre... Myslím, priatelia by to mali robiť... Ja by som... Myslím, keď vyrastiem a ak by Hermiona alebo Ron mali deti a ak by sa im niečo stalo, bolo by to správne postarať sa o ich deti...“

A budem sa o nich starať ako o časť svojej rodiny, nie ako k niečomu nechutnému, čo niekto podhodil  na prah, pomyslel si Harry. Viac ako trochu žiarlil na chlapca, o ktorom sa rozprávali, ale...

„Kde je teraz, pane?“

„Kto, pán Potter?“

„Chlapec.“

„Je... je na škole, dieťa.“

„Kedy príde na Rokfort? Do ďalšieho roka?“ Ak by chlapec prišiel na ďalší rok, Snape by nepripravoval izbu teraz.

„Myslíte, že by sa mu páčilo mať pracovný stôl v izbe?“

„Možno, robiť domáce a také veci, ale... ja som si rád robil domáce úlohy pri vašom kuchynskom stole... pane... robiť domáce sám vo svojej izbe je takmer ako byť potrestaný...“

„Chápem. Dobre, v tom prípade mu dám iba knihovničku na knihy a veci...“

Harry pozrel na veci, ktoré mali.

„Beriete plachty rôznych veľkostí, pane.“

„Áno, pán Potter, keďže so mnou bude žiť, bude mať rôzne izby. Na Rokforte nebývam po celý rok...“

„Nad tým som nerozmýšľal... Kam chodíte?“

„Mám dom blízko Londýna a občas chodím na panstvo svojich starých rodičov...“

Harry si iba vzdychol. Bolo by pekné mať jednu izbu len pre seba, ale mať tri izby...!“

„Povedal by som, že máme dosť. Nemyslíte, pán Potter?“

Harryho to prebralo z jeho zasnívania. „Áno, pane.“

Harry bol unesený balením vecí. Snape za nich zaplatil a predavačka ich zmenšila. Snape ich iba odložil do vrecka.

„Kam ideme teraz, pane?“

„Do kníhkupectva, bude potrebovať aj niečo iné ako učebnice, aby sa zabavil, nemyslíte?“

„Áno, pane.“

Šli do kníhkupectva, kde sa Snape cítil doma. Tu sa vyznal.

„Aký druh kníh máte rád, Potter?“

„Ja... mám rád dobrodružné knihy a klasiku...“

„Poličky sú tam....“

„Koľko kníh by ste chceli, pane?“

„Vyber všetky, ktoré sa ti páčia, a keď budeš hotový, vyberieme, ktoré kúpiť.“

„Áno, pane.“

Snape pozeral na chlapca prechádzajúceho sa medzi policami. Ďalšia zastávka bude v hračkárstve a to by už malo byť všetko...

Počká do olovrantu, aby prezradil chlapcovi svoje plány... Alebo možno, kým sa nevrátia na Rokfort. To ráno sa cítil tak sebaisto, keď rozprával s Albusom a potom na stretnutí...

~*~

„Ako sa môžu ochrany udržať, keď Harry nie je v tom dome vítaný?“ Pomona to povedala ešte slušne, pomyslel si Snape.

Stretnutie zboru ako vždy končilo rozoberaním Harryho situácie. Minerva odpovedala na otázku.

„Mágia je niekedy doslovná, Pomona, ako s Neporušiteľným sľubom. Chráni ho krv jeho matky, krv jeho tety ho chráni. Je nepodstatné, či ho miluje alebo nie. Takže sa potrebuje vrátiť, ak chceme udržať ochranu...“

To bol moment, ktorý si Snape vybral, aby sa postavil a povedal: „To sa nestane.“ McGonagallová, Flitwick, Sproutová a Pomfreyová ostali ticho a zízali sa na neho. „Viem... Pripúšťam, že som mal o Harrym zlé domnienky, ale počas posledných troch mesiacov som ho vídal zblízka a trochu ho poznám a môžem vám povedať toto: To dieťa potrebuje viac ako bezpečné miesto na žitie. Potrebuje zodpovedného dospelého, ktorý sa o neho postará a dovolí mu byť dieťaťom. Nepotrebuje byť Chlapcom-ktorý-prežil, alebo záchrancom čarodejníckeho sveta. Potrebuje byť dieťaťom a cítiť sa milovaný a môcť robiť chyby... Bol vhodený do nášho sveta, sám, iba s plným trezorom. Ako od neho môžeme očakávať, že bude mať zdravý rozum? Harry nevie, že si zaslúži mať teplé oblečenie alebo izbu, ktorú môže volať svojou. Dieťa potrebuje sebadôveru. Je ľahkomyseľný, pretože sa nepovažuje za dôležitého. Všetko, čo mu dáte, berie s bázňou a desí sa, že si to nezaslúži... a stratí to pri prvej chybe. Potrebuje porozumieť svojej hodnote... potrebuje rodinu. Niekoho, kto ho bude milovať, za každých okolností. Potrebuje byť milovaný taký aký je...“

Zvyšok kolegov zostával potichu. Boli takí neznesiteľní!

Pokračoval: „Keďže ste zintrigovali moje zapojenie sa do života dieťaťa, nemali by ste byť prekvapení... Viem, kde hľadať  Považujem sa za dobrého priateľa jeho matky a sľúbil som jej pamiatke, keď dieťa osirelo... Musím vám oznámiť, že plánujem adoptovať Harryho Pottera... Už som požiadal riaditeľa, aby mi pomohol s  vybavovaním na Ministerstve mágie, ale keďže Harry potrebuje všetku ochranu, ktorú môže dostať, budem potrebovať vašu pomoc s ochranami a medzitým ho chcem adoptovať starovekými spôsobmi a rituálmi...“

„Si si istý, že je to to, čo chceš, Severus?“

„Som si istý, Filius...  Nemohol by som sa nazývať priateľom jeho matky, ak by som dovolil, aby sa vrátil k tým muklom alebo zostal osamelým dieťaťom, ktoré si neváži seba samého...“

„V tom prípade ti musíme pogratulovať,“ drobný mužík si potriasol rukou so Severusom. „Vytiahnem všetky rukopisy popisujúce staroveké spôsoby adopcie, Severus.“

„Filius, prosím, žiadne púšťanie žilou...“ ozvala sa Minerva. Tiež Snapeovi  potriasla rukou.

„Čo si o tom myslí pán Potter?“

„Zatiaľ som mu to nepovedal, ale... spravím to toto poobedie. Zoberiem ho von na výlet do Rokvillu, ak to nebude vadiť...“

„Nepáči sa mi, ak nie som vopred informovaná, že jedno z mojich levíčat nespí vo svojej posteli, ale niekde inde..“

„Ospravedlňujem sa za včerajšiu nepríjemnosť, Minerva...“

„Neskôr prediskutujeme, ako sa to bude zvládať. V učiteľskom zbore sme nemali rodiča od prelomu storočia...“

„Kam ho berieš, Severus?“

~*~

„Tieto sú lepšie, profesor, majú obrázky a sú trochu drahšie, ale krajšie...“ Harryho hlas vytrhol Severusa z dumania.

„Potom zoberieme tieto, dieťa.“

„Má šťastie, pane.“

„Kto, dieťa...?“

„Chlapec, ktorého sa chystáte adoptovať...“

„Prečo si to myslíš? Kvôli všetkým tým veciam, ktoré pre neho kupujeme?“

„Nie preto, pretože bude s vami..“

„Nemá také šťastie, keď zvážite, že bude musieť žiť so mnou a riadiť sa okrem školským pravidiel ešte mojimi...“

„Budete ho biť, keď bude neposlušný?“

„Čo myslíte, mal by som, ak poruší pravidlá?“

„Neviem. Bolí to... ale potom... vždy ma objímete... včera ste to neurobili hneď, ale objali ste ma neskôr a odpustili mi.“

„Máš rád objatia?“

„Áno, pane. Teta Petúnia zvykla objímať Dudleyho veľakrát denne... Ale nikdy ho nebila.“

„A má tvoj bratranec rád objatia?“

„Niekedy hovorí, že je príliš starý... ale vždy ju nechá objať ho...“

„Mýlim sa, ak poviem, že teba nikdy neobjala?“

„Nie, pane. Neobjala...  ale ani som nebol jej syn. Je viac než dosť, že mi dovolili žiť s nimi. Viem, že by som mal byť vďačný.“

„Ak by si sa staral o deti tvojich priateľov, objímal by si ich?“

„Samozrejme...“

„Myslím, Harry, že tvoji príbuzní sa o teba mali starať lepšie. Nakoniec, bol si dieťa sestry tvojej tety. Nie je chyba dieťaťa, že je bez rodičov, a dospelí by sa o neho alebo o ňu mali starať poriadne.“

„Tuším, že moji príbuzní majú iné názory, pane. Chystáte sa... myslím... budete ho milovať, pane?“

„Áno, dieťa, už ho milujem a aj mu dám pocítiť, že je milovaný.“

„Ako sa to robí, pane?“

„Nie som si istý, dieťa. Hádam, že ho budem často objímať. Chcete niečo ďalšie?“

„Nie, pane.“

„Dali by ste si zmrzlinu?“ Harry sa usmial: „Áno, pane.“

~*~

„Ďakujem za pomoc, pán Potter.“

„Chcete pomôcť s prípravou izby?“

„Nie, ďakujem, Harry. Stále odtiaľ potrebujem odstrániť veci a chcem to urobiť...“

„Potom... Myslím, že by som mal ísť...“ Harry dúfal, že Snape zabudol na kotlíky, ktoré mal drhnúť.

„Ešte nie, pán Potter. Potrebujem vašu asistenciu s inou vecou. Knižnica pri dverách, potrebujem pomôcť s presunom kníh a vyprataním poličky.“

„Tejto, pane?“

„Áno, uložím si knihy do knihovne vo svojej izbe, kým ich budete vykladať.“

„Áno, pane.“

~*~

„Tu sú posledné knihy, pane.“

„Ďakujem, Harry...“

„Spravili ste to zas, pane.“

„Čo, dieťa?“

„Nazvali ste ma Harrym...“

„Nemáš to rád?“

„Mám. Mohli by ste to robiť častejšie...“ Takmer okamžite chlapcova tvár zosmutnela. „Prepáčte... nechcel som to povedať...“

„Harry, môžeš mi povedať, čo chceš...“

„Ďakujem, pane. Mám rád, keď ma voláte Harry a mám rád výlety... hádam, že budete príliš zaneprázdnený, aby sme si to skoro zopakovali a napokon, kúpili sme všetko, čo bolo treba...“

„Nebudem zaneprázdnenejší ako zvyčajne, takže to môžeme robiť raz do mesiaca....“

„Chystáte sa starať o svoju fakultu a triedy a svojho adoptovaného syna a mňa...“

„Nemyslím, že je ťažké starať sa o teba, Harry.“

„Ale budete sa musieť venovať svojmu synovi...“ Už na mňa nebude mať čas, pomyslel si Harry.

„Stále si si to neuvedomil, Harry?“

„Čo, pane?“

„Nekupovali sme pre iného chlapca...“

„Nie, pane? Potom... pre koho?“ Prosím, povedzte, že je to pre mňa, dúfal Harry, cítiac, ako sa mu oči plnia slzami...

„Skús hádať...?“

„Je izba, ktorú pripravujete... pre mňa? ... vy ste? ... som?“

„Dnes ráno som podpísal pár papierov, Harry. Akonáhle sa vrátia, prestaneš byť mojim chovancom a staneš sa mojím synom.“

Harry tomu nemohol uveriť, prial si to celé popoludnie... Snape sledoval, ako Harry spracovával jeho slová.

„Chceš, aby som ťa objal, Harry?“ Harry neodpovedal, iba prešiel bližšie k Snapeovi.

 

 

 

PP: Prepáčte za dlhú prestávku, ale bola som mimo domu dlhšiu dobu (niečo medzi školením a brigádou – programovala som), aj teraz mám letnú školu. Okrem toho sa mi začiatkom leta dosť zmenil osobný život (nepomerne k lepšiemu, vlastne som šťastná ako blcha, len nemám veľa voľného času na moje staré, časovo náročné koníčky). Nie príjemné je, že ma v tomto roku bude čakať písanie bakalárky, tak neviem ako na tom budem od októbra. Ale aj keď mi to trvá, som vytrvalá ;-) 


14.kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



14. kapitola

„Severus, môžeš na slovíčko?“ Snape práve vyšiel z pracovne, keď ho oslovil drobný profesor.

„Isteže, Filius, mám desať minút pred ďalšou hodinou. Alebo sa ku mne chceš pripojiť dnes večer na čaj?“

„Čaj bude skvelý, ďakujem, Severus. Uvidíme sa neskôr.“

Snape sledoval, ako drobný muž kráča chodbou k Bystrohlavskej veži. Nemusel rozmýšľať, čo budú preberať. V poslednej dobe sa myšlienky učiteľského zboru, a aj jeho, točili okolo Harryho adopcie. Severus si prial, aby to už skončilo. Bolo to príliš znepokojujúce. Po odoslaní papierov na Úrad sociálnych vecí a rodiny*,  mu späť doručili potvrdenie o prijatí, ale odvtedy sa mu neozvali. A to prešli tri týždne. Albus mu oznámil, že bol informovaný, a že všetko zatiaľ prebiehalo hladko. Severus nemal dobrý pocit a čakal na pohromu. Chcel sa poponáhľať s pokrvnou adopciou. Ako náhle vykonajú obrad, ministerstvo musí adopciu iba papierovo potvrdiť. Ale medzitým bola budúcnosť neistá. Dúfal, že Filius konečne našiel vhodný rituál.

Harry vyzeral, že si na tú myšlienku zvykol. Bol zhovorčivejší než zvyčajne, cez hodiny na nejako premotával, ale už si viedol lepšie. Dvakrát do týždňa sa stretávali, aby spolu prebrali jeho pokroky v škole a sobotu spolu raňajkovali. Harry potom strávil celý deň v Severusovom byte, než sa vrátil spať do veže.

Izba bola skoro hotová. Severus na ňu umiestnil ohrievacie kúzla a zmenil farby stien a zostavil nábytok. Harry vybalil plachty a prikrývky, a knihy, a hračky, ale nepýtal sa, či tam môže prespať a Severus nechcel naliehať, kým nebude dokončená adopcia, alebo aspoň pokrvná adopcia.

~*~

Filius Flitwick prišiel na čaj o piatej.

Až keď mali obaja šálky v rukách, začal rozprávať.

„Dobre, Severus,“ Flitwick si odkašľal, „dokončil som svoj výskum. Myslím si, že to musíme urobiť tak jednoducho ako sa len dá. Chcel som to najprv prediskutovať s tebou, pretože s našimi kolegyňami to môže byť trochu komplikovanejšie.

Komplikovanejšie nebolo slovo, ktoré by použil Severus, ale nechal to tak.

„Čo to obnáša?“ spýtal sa obávajúc sa najhoršieho.

„Mohli by sme proces rozdeliť na tri časti, Severus. Príprava, oslava a pokrvná adopcia sama, ale každá časť je veľmi dôležitá, chápeš? Splnenie jednej časti bude podporovať ostatné. Rituály poskytujú spôsob pre ľudí, aby vyjadrili svoje pocity a ocenili prerod. Ohlasujú zmenu, zmenu, ktorá sa uskutoční u teba doma a v tvojom živote.“

Zmenu? Malé desivé slovíčko. Severus si vzdychol: „Čo by sme mali spraviť?“

„Prvá časť zahŕňa iba teba.“ Severus sústredene počúval. Šálku položil pred seba na stolík. Flitwick pokračoval: „Toto budeme volať pred-adopčný rituál. Vyžaduje, aby si sa pripravil na prijatie/uvítanie dieťaťa. Znamená to, že Harrymu pripravíš priestor.“

„Izba je takmer hotová,“ Severus ukázal na dvere hlbšie do chodby.

„Dobre. Potom môžeme pokračovať. Musíš byť presvedčený, že tá izba bude patriť tvojmu synovi, nie synovi tvojej najlepšej priateľky, alebo synovi Jamesa Pottera, dokonca ani synovi tvojej životnej lásky...“

Severus sebou trhol.

„Áno, Severus, viem. Ale izba musí byť pre Harryho. Tvojho syna. Nič viac, nič menej.“

„Ale ja od neho nechcem, aby roz/trhol putá, ktoré ho spájajú s jeho rodičmi... nezabúdaj, že sa snažíme udržať pokrvné ochrany, aby bol v bezpečí...“

„Dieťa nemusí prerušiť tieto spojenia, aby si vytvorilo puto s tebou. Ale ty si budeš musieť vytvoriť nové, musíš si uvedomiť, že On je tvoj. Ty si ten, ktorý si musí uvedomiť že je naozaj tvoj. Pamätaj, že jednáme so starovekou mágiou, to je surová mágia, ktorá pracuje s úmyslom, v mysli nesmieš mať ani kúštik pochybností.“

„Zahŕňa to nejaké kúzlo?“

„Ani nie kúzlo, je to skôr ako cvičenie vôle. Budeš potrebovať sviečky...Štyri, aby sme boli presní. Dokončuješ izbu pre Harryho. Keď bude každý detail hotový, zapáliš sviečku a povieš: To je posteľ môjho dieťaťa alebo To je šatník môjho dieťaťa, a podobne To je miesto pre sny môjho dieťaťa. Potom, pri tvojom stole, povieš, že tu bude vždy miesto na sedenie pre tvoje dieťa v tvojich rukách pre útechu. Neexistuje fráza, ako to máš to sformulovať. Hovor čo najprirodzenejšie. Vyslov to, čo v tej chvíli cítiš srdcom. Nakoniec zapáliš poslednú sviečku, a povieš: Som pripravený, aby dieťa prišlo a bolo moje. Budeš to robiť tri po sebe nasledujúce noci. Ak začneš dnes, skončíš vo štvrtok.“

„To zvládnem. Začnem dnes v noci.“

Flitwick prehmatal habit a vytiahol odtiaľ krabicu veľkú asi ako kniha. Otvoril ju a podal Severusovi: „Tu sú sviečky.“

„Čo ďalej?“

Zatiaľ to nie je také ťažké, pomyslel si Severus.

„Oslava.“

Severusovi sa nepáčilo, ako to znelo. Flitwick si všimol jeho výraz tváre a pokračoval. „Preto som s tebou chcel rozprávať osamote, môj priateľu. Vieš, akoby to slovo rozžiarilo oči Minerve, Pomone, Poppy a Albusovi. Rituály poskytujú zámerný most von z tajností a  ostychu. Musíš to oznámiť svetu! V piatok alebo sobotu by si mal mať oslavu, ktorá informuje tvojich priateľov, že si pripravený na príchod dieťaťa.“

Filius videl, že Severus je stále na pochybách.

„Rituály oslavované s otvorenosťou, láskou a hrdosťou vyšlú silnú správu potvrdenia tým okolo teba, a, ešte dôležitejšie, dieťaťu.“

Severusovi v mysli vyskočili dve veci, jednou bola Harry bude ako darček? a Nie som dobrý v príprave večierkov.

Filius takmer počul jeho myšlienky: „Môžeš to nechať na Minervu alebo Pomonu...“ Severusovi sa v očiach zráčilo pravé zdesenie, „ale najjednoduchšie by bolo, ak povieš škriatkom, koľko ľudí príde a oni pripravia jedlo a pitie. Nepotrebuješ urobiť nič ďalšie.“

„Nemám priateľov, Filius.“

„Nezmysel, Severus, nie sme iba kolegovia. Vieš, že ťa v tomto plne podporujeme.“

„Takže musím informovať celú školu?“

„Rozumiem, že to chceš držať v tajnosti. Zbor to bude vedieť tak či tak, ale všeobecná verejnosť nie. Je dôležité, aby Harry rozumel, že to chceš utajiť kvôli jeho bezpečnosti. Nie, preto, že sa z toho netešíš alebo preto, že nie si dosť hrdý na to, že budeš jeho otcom. Nebude na tomto stretnutí, ale mal by o tom vedieť.“

„Môžeme to deťoslávenie   spraviť v zborovni?“ Severus naozaj nechcel mať ľudí vo svojom byte.

„Je to možné, ale odporúčam, aby to bolo tu, keďže všetci zúčastnení donesú darčeky na privítanie a je lepšie, ak im bude dovolené odložiť ich v Harryho izbe. Tak tá izba bude plná dobrých prianí.“

„Aký druh darov?“ Sviečky, darčeky, večierky, nebudú od neho čakať, že upečie aj tortu?

„Symbolické. Vhodné pre jedenásťročného. Možno niečo sladké, niečo teplé, oblečenie alebo hračky.“

„Čo ďalej?“

„V utorok je spln, to nepochybne posilní obrad, musíš si vybrať štyroch svedkov. Myslím, že Pomona, Poppy, Minerva a Albus to radi urobia. Ja budem viesť obrad. Budeme potrebovať presne tie isté štyri sviečky a obrázok Harryho rodičov. Zúčastniť sa toho musíte obaja. A tu budeme potrebovať krv.“

~*~

„Harry, zapáľ túto sviečku pre svojich rodičov a povedz im, najprv v duchu, že ich neprestaneš milovať, alebo byť ich synom, ale chystáš sa stať Severusovým synom.“

Harry zažal sviečku a položil ju pred obrázok svojich rodičov.

Kľakol si na vankúš pred stolom. Chrbtom sa dotýkal Severusových kolien.

„Teraz, povedz slová, ktoré si si cvičil,“ Flitwick bol usadený bokom a riadil obrad.

„Mamka, ocko, vždy budem vašim synom a budem vás ľúbiť, ale teraz sa stanem aj synom Severusa Snapea.“

Plameň sviečky zjasnel a potom zhasol.

Všetci prítomní okolo seba zacítili jemný závan.

„Teraz, Severus, opäť zapáľ sviečku a povedz im, že považuješ dieťa za svoje. Že ho k sebe pútaš, nedbajúc na hocijakú minulosť alebo budúcnosť, že JE tvoje dieťa a budeš ho milovať.“

Severus cítil, ako sa mu trasie ruka, ako zapaľoval zápalku. Ale v momente, keď sa oheň dotkol knôtu sviečky, zacítil okolo seba teplo. Vrúcnosť, ktorú si spájal s matkou a neskôr s Lily. Vedel, že to znamená, že Harry je už  jeho časťou.

Hovoril slová, ale počul ich, akoby ich vyslovoval niekto iný.

Sviečka nezhasla. Filius na to pozrel so spokojnosťou. Obrad šiel veľmi dobre.

„Teraz, moji priatelia, vy, ktorí ste svedkami, zapálite ďalšie dve sviečky a ja zapálim ďalšiu. Pretože oheň, ktorý reprezentujú, nás zaväzuje pamätať si a  zaväzuje nás naplniť tento rituál. Sme svedkami tomuto začiatku a prinášame našu spoločnú mágiu na upevnenie puta.

Severus, prosím, bodni sa do prsta a kvapku krvi umiestni na plátno... Teraz s tým pomôž Harrymu. Spojte prsty a nechajte krv sa premiešať...“

Harry cítil mravčenie, ktoré začalo v prste a prešlo celým jeho telom, pozeral sa na Severusa a tušil, že muž cíti to isté. Flitwick pokračoval. „Preložte plátno... teraz je vaša krv spoločná. Podržte zložené plátno nad sviečkou...“

Plátno v momente zhorelo, tak rýchlo ako sa roztopí snehová vločka v horúcom stisku.

Obklopil ich ďalší teplý vánok a sviečky naraz zhasli. Všetci zostali potichu.

Severus obomi rukami držal Harryho za ramená.

„Dobre, zdá sa, že to fungovalo. Harry, máš otca, Severus, máš syna. Odteraz ste rodina!“

Harry sa postavil a nechal sa objať otcom. Posadili sa do rovnakého kresla.

Všetci prítomní si s nimi potriasli rukami. Harry si všimol, že jeho ranka na ukazováku sa uzavrela. Mal pocit, že sa rozplače, ale nechcel to spraviť pred svojimi profesormi...

Odišli o pár minút neskôr. Chápali,  že malá rodinka potrebuje čas byť spolu. To bola oslava pre dvoch.

Harry stál pri Severusovi, ako sa lúčil s hosťami. Obaja boli vďační, keď sa za posledným zatvorili dvere.

„Hotovo?“ spýtal sa chlapec. Cítil sa plný emócií a vôbec netušil, ako ich vyjadriť.

„Áno, Harry. Teraz si môžeš otvoriť darčeky.“

„Darčeky?“

„Áno, doniesli ti ich v deň večierka, ber to ako priania všetkého dobrého.“

„Darčeky pre mňa?“ Harry bol stále ohromený z obradu. Severus sa to pokúsil vysvetliť: „Tak, sú pre môjho syna, nepoznáš ho náhodou?“

„Ja som tvoj syn.“

„Potom si myslím, že sú pre teba, synak.“ Harry  pribehol a objal svojho otca.

~*~

Severus požiadal, aby bol rozhodcom počas ďalšej metlobalovej hry. Po tom, čo sa stalo počas prvého zápasu, nechcel, aby niečo ohrozilo Harryho , ale nemohol mu zabrániť hrať. hcel byť nablízku, ak by sa prihodila nehoda.

Harry bol taký nadšený, že má nablízku otca, že chytil strelu takmer hneď, ako hra začala. Spravil tým zo zápasu jeden z najkratších v Rokfortskej histórii!

Keďže Chrabromil vyhral, oslavovali vo veži.

~*~

Nasledujúci pondelok Severus obdržil predvolanie, aby sa v to popoludnie dostavil na Ministerstvo mágie. Informoval riaditeľa a rozhodli sa, že by nemal ísť sám. Pôjde spolu s Filiusom Flitwickom a Albusom Dumbledorom.

Spred školských pozemkov sa premiestnili do hlavného vestibulu Ministerstva mágie. Odtiaľ nasadli na výťah, ktorý ich odviezol k Úradu sociálnych vecí a rodiny.

Nechali ich čakať v malej zasadacej miestnosti. Stará čarodejnica z oddelenia im ponúkla kávu a čaj a odišla. O desať minút sa vrátila v spoločnosti Korneliusa Fudgea. Muž na nich nahnevane pozeral.

„Dumbledore, bol som informovaný o nelegálnom adopčnom rituáli, ktorý bol minulý utorok vykonaný v Rokforte!“

„Nebol nelegálny, Kornelius. Adopčné rituály nie sú zakázané.“

„Adopcie musia byť povolené ministerstvom!“

„Chápali sme to tak, že administratíva sa vybavuje, Kornelius,“ otočil sa, aby sa pozrel na čarodejnicu vedľa neho.

„Vybavuje, ale povolenie vám nebolo udelené!“ zamietol to minister.

„Ku dnešku, Kornelius, prešlo päť týždňov, odkedy Úrad sociálnych vecí a rodiny prijal žiadosť. Podľa  legislatívy má byť administratíva dokončená do jedného mesiaca. Takže všetko by už malo byť dokončené.“

„Zatiaľ sme to nedokončili. Sú tu záležitosti, ktoré stále zvažujeme,“ ledva vládal hovoriť.

„O akých záležitostiach hovoríte?“ pokojne sa spýtal Albus Dumbledore.

„Napríklad fakt, že dieťa, ktoré má byť adoptované, je Harry Potter! A osoba, ktorá sa ho chystá adoptovať, je smrťožrút!“

„Viete, že obvinenia boli stiahnuté. Severus Snape bol očistený pred viac ako desiatimi rokmi a ako taký si môže adoptovať hocijaké dieťa.“

„Hocijaké dieťa áno, ale nie Harryho Pottera...“

„Prečo nie?“

„Pretože to dieťa potrebuje špeciálnu pozornosť a... Nemá na to žiadne právo.“

„Kornelius, s potrebnými papiermi sme vám doručili listy od matky dieťaťa dosvedčujúce, že bola priateľka Severusa a že chcela, aby sa postaral o jej syna.“

„Dieťa má príbuzných...“

„Má, ale jeho príbuzní... Jeho strýkovi bola ponúknutá pozícia mimo krajiny. Nechcú Harryho oddeliť od sveta jeho rodičov, navrhli, aby bol dieťaťu určený opatrovník.“

„Opatrovník, nie rodič, to je príliš... konečné!“

„Severus Snape bol Harryho opatrovníkom od začiatku školského roka, takže ďalší logický krok bolo požiadať o adopciu.“

„Ale nebol schválený ministerstvom.“

„Bol schválený ministerstvom, než začal učiť na Rokforte.“

„Ak dovolíte, Albus...“

„Samozrejme, Filius.“

„Minister, keď ste sa dozvedeli o adopčnom rituáli, bol dokončený, nie?“

„Áno.“

„To znamená, že bol úspešný a potrebujete to iba potvrdiť odovzdaním správneho papiera pánu Snapeovi.“

„To neurobíme.“

„Naozaj chcete oponovať starovekej mágii?“ spýtal sa Flitwick. V tej chvíli sa svetlá v malej miestnosti vypli a okolo nich sa zdvihol silný vietor .

Všetci prítomní ostali neschopný slova. Dumbledore zapálil prútik a povedal:

„Plánujete ísť proti starovekej mágií, Kornelius? Ste na to pripravený? Táto mágia je taká silná ako Neporušiteľný sľub.“

Vo svetle Dumbledorovho prútika sa cítil Kornelius Fudge naozaj malý. A nikdy nebol dobrý v starovekej mágií...

„Samozrejme, že nie, Albus. Poznáme silu týchto sľubov a... To je dôvod, prečo by mali byť kontrolované ministerstvom, ak by boli urobené zle...“

„Tento rituál pozostáva iba z lásky a nádeje, Kornelius, zo začiatku rodiny.“

„Takže,“ ozval sa Severus hlasom, ktorý používal, aby roztriasol všetkých študentov, „chystáte sa mi dať tie papiere?“

„Zaiste, ale zaznamenáme námietku...“

Svetlá zase zhasli po zaznení hrmotného zvuku ako hrom. Svetlá sa vrátili po malom bliknutí.

„Dáme vám vaše adopčné papiere,“ prehlásila poblednutá čarodejnica. Kornelius Fudge, príliš vydesený, aby sám hovoril, iba súhlasne kývol a podpísal pergamen, ktorý bol pred neho položený. Rozlúčil sa a vyšiel von. Minister mágie bežal celou cestou do svojej kancelárie, kde požiadal svoju sekretárku, aby zrušila všetky jeho stretnutia na toto poobedie a doniesla mu upokojujúci elixír.

Po stretnutí si traja čarodejníci vyšli na pohárik do Deravého kotla. Usadili sa do súkromného salónika a objednali si.

Severus vyzeral trochu roztrasený.  Mal poskladané pergameny vo vnútornom vrecku svojho habitu každú chvíľu sa ich rukou dotýkal uisťujúc sa, že tam naozaj sú. Počul o sile starovekej mágie a to bol dôvod, prečo chcel, aby chránila Harryho, ale nikdy nepočul o tom, že by sa takto prejavovala.

Filius sa posadil na vysokú stoličku. Ako sa usádzal, vytiahol z vrecka loptičky veľkosti guľôčok na hranie. Niektoré boli čierne a niektoré namaľované na strieborno. Položil ich pred riaditeľa.

„Vynaliezavosť mladých myslí ma vždy prekvapovala. Kto by tomu bol veril...?“

Severus pozrel na loptičky, ale nevedel, čo sú zač.

„Budeš musieť udeliť body Chrabromilu, môj priateľu.“

„Dám im desať bodov za každú guľu, ktorú som použil a tiež ospravedlnenku z ďalšieho trestu, ktorý si vyslúžia v mojej triede.“

„Mali by sa naučiť používať ich mozgy konštruktívnejšou cestou.  Aj keď, podľa mňa, tieto vecičky sú geniálne.“

„Prajem si, aby som mal fotku Fudgovej tváre po tom hrome...“ malý muž takmer spadol od smiechu zo stoličky.

„O čom to rozprávate?“ Severus sa snažil porozumieť rozhovoru.

„Weasleyovské dvojičky. Podarilo sa im vyrobiť tieto nezvyčajné guľôčky...“

„Tieto loptičky?“

„Áno, Severus, čierne zhasnú svetlá a strieborné vytvárajú zvuk veľmi podobný hromu...“ Malý mužík vynakladal veľkú snahu, aby nespadol zo stoličky... „Napadlo mi, že budú nápomocné.“

„Myslel som si, že si to pri druhom zahrmení prehnal, Filius!“ smial sa Dumbledore.

„Moja chyba, použil som dve loptičky.“

„Stavím sa, že Fudge si dvakrát rozmyslí, než sa zase bude snažiť ísť proti starovekým rituálom!“

V tej chvíli prišlo pitie a Severus pripil svojim priateľom. A sľúbil si, že v budúcnosti na dvojičky nebude taký tvrdý.

~*~

Tej noci Severus zavolal Harryho do svojho bytu a ukázal mu pergamen. Vedel, že to medzi nimi už nič nezmenilo, ale zarámovali si kópiu a zavesili ju do Harryho izby.

Nakoniec boli rodina s ministerským povolením!

 


15.kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*

 

P.S. Ospravedlňujem sa.... kapitola mala ísť von už v pondelok, ale úplne mi to vyšumelo z hlavy. E.



15. kapitola

„Ahoj, Severus!“

„Čo tu robíš? Dnes je utorok!“

Severus nebol prekvapený, že to jeho kolegovia postrehli. Minerva bola veľmi všímavá.

Od adopcie sa snažil tráviť niektoré večery v týždni s Harrym. Stále sa o sebe mali čo učiť a na to potrebovali byť spolu. Zvyčajne v utorok si Harry urobil svoje domáce úlohy v podzemí a povečeral so Snapeom, po večeri si zahrali stolné hry alebo si čítali. Harry spal vo svojej posteli. Rovnako v soboty. Počas týchto dní Severus nechodil do zborovne.

„Harry povedal, že so spolužiakmi dokončuje projekt.“

Minerva mu naliala šálku kávy s troškou ohnivej whisky a posadila sa k nemu.

„Projekt? Povedal na akú na aký predmet?“

„V skutočnosti nie, viem, že to nie je na elixíry a súdiac z tvojej reakcie, ani z transfigurácie.“

„Majú niečo za lubom. Potter, Grangerová a Weasley včera takmer nestihli večierku.“

„Naozaj?“

„Áno. Bola som vo veži a vstúpili ledva minútu pred ňou. Spýtala som sa, čo robili, včera sa zatvárala knižnica skôr, a oni to nevysvetlili. Hovorili niečo o posielaní sovy Weasleyovcom...“

„Dáš mi vedieť, keby zmeškal večierku, však?“

„Samozrejme...“

Na ďalší deň na raňajkách Severus uvidel Harryho živo sa rozprávajúc s priateľmi a už o tom viac nerozmýšľal.

~*~

V stredu mali chrabromilskí prváci astronómiu, takže im bolo dovolené zostať na ďalší deň v posteli dlhšie, preto Severus nevidel Harryho vo Veľkej sieni na raňajkách. Ale zaujalo ho, keď nemohol nájsť čiernovlasé dieťa usadené pri dievčine s neposlušnými vlasmi za chrabromilským stolom ani počas obeda.

 „Videla si dnes môjho potomka?“ spýtal sa Minervy McGonagallovej, ktorá sedela vedľa neho.

„Nie, mala som veľmi rušné ráno. Viem, že Ronald Weasley strávil noc na ošetrovni, Harry je možno u neho.“

„Bez Grangerovej? Čo sa mu stalo?“

„Neviem, chystám sa s Poppy porozprávať neskôr. Minulú noc mali astronómiu, možno prechladol. Mám chrabromilských prvákov na transfigurácií o dve hodiny. Spýtam sa pána Pottera, kde sa túlal .“

„Prosím, povedz mu, aby ma informoval, ak zistíš, že má Weasley niečo nákazlivé.“

Minerva sa usmiala. Severusova ochranárska stránka sa prejavovala každým dňom silnejšie. Tiež bola zvedavá. Grangerová jedla, ale vyzerala byť roztržitá a trochu mrzutá... možno jej chýbali jej priatelia...

~*~

Minerva vedela, kde majú jej levíčatá dejiny mágie, trieda bola v tej istej chodbe, ktorou musela prejsť, aby prišla do svojej triedy, tak sa rozhodla odprevadiť ich . Nebolo nezvyčajné, že pár prvákov zaspalo v triede, a Binns si to sotva všimol...

Znepokojilo ju, keď zistila, že sa Potter nezúčastnil hodiny. Hermiona vyšla z triedy sama. Bol tiež na ošetrovni? V triede chcela McGonagallová poslať Severusovi lístok, keď dieťa zaklopalo a vrútilo sa dovnútra.

Chlapec bol zahanbený a trochu rozstrapatený, akoby utekal z poriadnej diaľky. Minerva s úľavou vydýchla. Dieťa vyzeralo zdravo. Požiadal ju o povolenie vstúpiť a potom si sadol ku kamarátke. Mala to dieťa veľmi rada, ale nemala v povahe ospravedlňovať ulievanie sa z hodín alebo oneskorenie. Vysvetlila dennú látku a zadala triede prácu, potom napísala odkaz učiteľovi elixírov.

„Pán Potter,“ zavolala ho na konci hodiny. Harry pomaly prešiel k jej katedre.

„Ospravedlňujem sa, že som meškal, pani profesorka.“

„Nielenže ste meškali na moju hodinu, pán Potter, ešte ste aj vynechali hodinu dejín. Máte nejaké ospravedlnenie, prečo ste vynechali hodinu?“

Mladík hľadel na svoje topánky: „Nie, madam.“

„Tušila som to. Na dnes vám vyučovanie skončilo. Prosím, odneste tento lístok profesorovi Snapeovi a požiadajte ho, aby sa so mnou večer porozprával.“

„Áno, madam.“

Harry zobral poskladaný odkaz a odložil si ho do vrecka habitu. Hermiona na neho čakala pri dverách. Vyzerala tak unavene, ako sa on cítil. Musí dať ten lístok otcovi. Zvažoval, či je vhodný čas požiadať ho o pomoc...

~*~

Dva a pol týždňa predtým, práve po Veľkej noci, Harry dostal od Hagrida pozvanie na čaj. Spýtal sa Severusa, či môže ísť a bolo mu povedané, že Hagridova chalupa nie je za hranicami. Vie, že je veľký láskavý muž Harryho priateľ, a kým zvláda úlohy, môže ho Harry navštevovať tak často, ako chce.

Harryho to prekvapilo, ale čaj s Hagridom bol ešte prekvapujúcejší. Ukázal Hermione, Ronovi a Harrymu dračie vajce, ktoré vyhral v kartách! Hagrid vajce uložil do ohniska, aby ho udržal v teple a obstaral si rozkošné dráčatko!

Z Harryho uhla pohľadu bolo dobré, že mu Severus dovolil navštevovať Hagrida bez toho, aby sa ho na to musel pýtať, pretože o tri dni neskôr sa vajíčko vyliahlo a Hagrid ich požiadal o pomoc so starostlivosťou o malého draka.

Norbert rástol veľmi rýchlo, o týždeň neskôr bol príliš veľký, aby spal v debničke a začal chrliť oheň. Hermiona, Harry a Ron dohovárali Hagridovi, aké nebezpečné je mať draka. Nie iba preto, že to bolo protizákonné, ale drak zničí jeho dom a Hagrid stratí zvyšok domácich zvieratiek, keď ho vyhodia zo školy!

Hagrid musel stráviť noc hasením ohňov, než si uvedomil, že jeho mladí priatelia mali pravdu. Ale potreboval nájsť milujúci domov pre svojho maličkého draka! Ron napísal bratovi do Rumunska. Požiadal ho o pomoc s nájdením vhodného domova pre Norberta.

Na ďalší týždeň Ron dostal list od brata, ktorý našťastie poznal Hagrida a nepýtal sa priveľa otázok. Odkázal Ronovi, že pripravil vyzdvihnutie malej beštie. Ron, Hermiona a Harry poslali odpoveď na Charlieho list v pondelok, a takmer prešvihli večierku, ešte aj ich vedúca fakulty bola v tú noc v klubovni!

Harrymu, Hermione a Ronovi sa tú noc spalo lepšie vediac, že malý drak pôjde čoskoro preč. Hagrid bol naozaj smutný. Strávil noc spievaním uspávaniek Norbertovi a hasením ohňov vedrami vody.

 V stredu pred hodinou astronómie Rona tá potvora pohryzla. Jeho ruka napuchla do dvojnásobnej veľkosti než prešla hodina a musel ísť na ošetrovňu. Hagrid požiadal Harryho, aby mu na ďalšie ráno dohliadol na Norberta, keďže sa musel ísť skontrolovať niečo s jednorožcami alebo inými bytosťami v lese a mláďa draka nemohol nechať osamote. Harry šiel po hodine čarovania. Mal voľno až do obeda, potom dejiny mágie a transfiguráciu. Hagrid povedal, že bude späť do obeda, ale musel ošetriť chorého testrala a vrátil sa do chalupy o hodinu neskôr. Harry utekal do školy, ale meškal na transfiguráciu. Stále potreboval zistiť, ako je Ronovi...

Lístok v jeho vrecku ho veľmi ťažil. Ako olovo. A jeho topánky neboli ľahšie. Harry smeroval do podzemia. Prial si, aby bolo ďalej. Vedel, že aj jeho otec na dnes skončil s vyučovaním a bál sa toho stretnutia.

Harry mal veľmi zlé skúsenosti s odkazmi posielanými zo školy domov. Malo to vždy rovnaký scenár. Začalo to smiechom jeho bratranca a vysmievaním sa, pretože sa v škole dostal do problémov. Potom si jeho teta prečítala lístok a dala mu domáce práce naviac, aby dôkladne rozmýšľal nad odpornosťou svojho správania a svojim životom vo všeobecnosti... Najhoršie bolo, keď prišiel strýko Vernon. Kričal, kým neočervenel v tvári a na konci mal Harry veľmi ubolené a červené pozadie, po tom, ako dostal veľmi dôkladný výprask za strápňovanie svojich príbuzných. A takmer vždy ho poslali spať bez večere.

Harry si vzdychol. Vedel, že by mu jeho nový otec neublížil, ale bál sa, že bude Snape ľutovať, že ho má za syna.

 Zaklopal na dvere žalárov. Mohol by si otvoriť dvere, ale teraz si nebol istý, či je vítaný...

„Ah, pán Potter,“ poznamenal Severus, ako otvoril dvere. Minerva ho kontaktovala krbom, takže vedel, že je Harry na ceste. Sadol si za stôl.

„Poď sem a postav sa ku mne,“ Severusov hlas bol mierny a jemný. Harry sa k nemu postavil, s bledou tvárou. Nemal ďaleko od sĺz. Neochotne mu podal lístok.

Severus si ho zobral a otvoril. Prečítal si načmáranú správu a pozrel sa späť na kajúcnika chlapca.

„Vieš, čo je v tom odkaze, Harry?“

Harry prikývol.

„Verbálnu odpoveď, ak ráčiš, synak.“

Harry zašepkal: „Áno.“ Báť sa na neho pozrieť a ešte viac sa báť uhnúť pohľadom.

„Počúvam,“ Snapeov hlas bol naďalej jemný.

„Je v ňom, že... že som vynechal Dejiny mágie a meškal na Transfiguráciu.“

„A vynechal si aj obed, nie?“ Harry pribral a už mal váhu na svoj vek, ale Severus trval na tom, že by mal jesť každé jedlo.

„Áno, pane.“

„Máš dobrý dôvod pre všetky tieto priestupky?“

„Áno,“ Harry sa zhlboka nadýchol. Pamätal si rozhovor, ktorý mal so Snapeom po tom, ako boli zneškodnené výbušniny pred Novým rokom. Severus povedal, že si má pýtať pomoc.  Očkom sa pozrel na svojho otca a pípol: „Potrebujem s niečím pomôcť a... potrebujem, aby si sa veľa nepýtal.“

Keď mu Severus dal tento sľub, vedel, že sa mu to vráti. Aký malo dieťa problém?

„Vysvetli mi, aký je problém a ja ti pomôžem, synak.“ Harry pristúpil o krok bližšie. „Kde si bol dnes ráno?“

„U Hagrida... zjedol som tam niečo, to on potrebuje pomoc.“

„Bol s tebou Hagrid?“

„Nie, pane. Prišiel neskôr ako plánoval, preto som sa nemohol vrátiť na Dejiny mágie a meškal na Transfiguráciu. Mal prísť na obed, ale...“ Snape jemne položil prst na Harryho ústa. Zastavil zmätené vysvetľovanie. „Začni od začiatku, synak. Prečo ťa Hagrid požiadal, aby si k nemu prišiel dnes ráno? Aký má problém, synak?“

Harry sa v tej chvíli prestal ovládať. Vzlykajúc vysvetľoval prítomnosť draka na Rokfortských pozemkoch. Keď vysvetľoval ako sa zranil Ron, Severus cítil, ako mu stúpa tlak. Prečo s týmto dieťaťom nebolo nič jednoduché?

„A ako je pánovi Weasleymu?“

„Neviem,“ Harry si zobral vreckovku a utrel si oči, „minulú noc šiel na ošetrovňu, pretože jeho ruka bola taká poriadne napuchnutá a veľmi ho to bolelo! Nestíhali sme ho navštíviť, ja som toto ráno dával pozor na Norberta  a....“

„Ako blízko si bol k tomu drakovi?“

„Iba som ho kŕmil,“ Severus držal jeho ruku, obrátil ho a počuteľne udrel po zadku.

„Au!“

„Prečo si mi to nepovedal, keď sa ten drak vyliahol?“

„Vtedy ešte nebol nebezpečný.“ Harry sa otočil, aby na neho Snapeova ruka nedosiahla. „Bol malý a Hagrid povedal, že to zvládne. Nevedel som, že narastie tak rýchlo za takú krátku chvíľu!“

Severus nemohol ďalej obsedieť, postavil sa a začal sa pred Harrym prechádzať.

„Povedal si, že ste už kontaktovali Charlieho Weasleyho a dohodli čas, o ktorej má byť vyzdvihnutý...“

„Áno, pane,“ Harry sa snažil udržať svoj zadok tak ďaleko od otca, ako to len bolo možné.

„Kedy prídu priatelia Charlieho Weasleyho, aby ho vyzdvihli?“

„V sobotu o polnoci, na najvyššiu vežu,“ odpovedal Harry. Snape pokojne stál.

„A kedy si mi to plánoval povedať? Po tom, akoby drak pohrýzol aj teba alebo slečnu Grangerovú?“ priložil ešte niekoľko úderov na chlapcove pozadie.

„Nie, ocko... Chcel som ti to povedať dnes v noci, je naozaj ťažké ho zvládnuť... Prepáč,“ Harryho ruky boli za chrbtom.

„Bol to problém, odkedy bol tvoj priateľ pohryzený.“

„Viem. Ale stalo sa to včera neskoro (večer)... A dnes som musel ísť za Hagridom a ...“ Snape si pred neho kľakol a chytil ho za ramená. Harry v jeho tmavých očiach videl obavy.

„Môžeš za mnou prísť v hociktorú hodinu. Počas dňa alebo noci. Nič pre mňa nie je dôležitejšie ako ty. Rozumieš?“

„Áno, ocko,“ prikývol Harry a pritisol sa k nemu. Severus postrehol, že sa dieťa triaslo. Držal ho niekoľko minút. Potom sa postavil a otočil chlapca k stene a pokojným hlasom prikázal:

„Stoj nosom v kúte, mladý muž. Potrebujem sa porozprávať s madam Pomfreyovom. Dračie uhryznutia sú mimoriadne nebezpečné. Tvoj priateľ môže stratiť ruku,  ak sa správne neošetrí.“ Harry sa o Rona bál.

„Môžeš mu pomôcť?“

„Pokúsim sa.“

Harry stál v kúte, zadok ho po bitke, ktorú dostal, a vyhliadkach toho, aká ešte príde, bolel. Bol si istý, že ho Snape nenechá ísť iba s tromi plesknutiami.

~*~

Harry bol v kúte 15 minút, keď Severus vkráčal späť do obývačky.

Otvoril vitrínu a Harry počul, že vyberá sklenené fľaštičky.

„Poďte so mnou, pán Potter,“ Severus znel vystresovane.

„Kam ideme?“ Harry sa k nemu hneď postavil.

„Na ošetrovňu.“

„Ako je Ronovi?“

„Madam Pomfreyová uhádla, že potrebuje protijed a podávala mu ho celú noc, ale potrebuje viac, pretože drak je mladý a nekontroluje dávky jedu v uhryznutiach.“

„Prečo musím ísť na ošetrovňu?“

„Pretože neviem, ako dlho tam budem musieť byť a nechcem ťa tu nechať samého. A pretože Madam Pomfreyová potrebuje tebe a slečne Grangerovej urobiť pár testov, aby sa uistila, že vás drak niečím nenakazil... Ak by som bol v takom probléme ako ty, mladý muž, držal by som ústa zatvorené.

„Ale povedal si, že pomôžeš...“

„Pomáham. Nechcem ťa ani len v rovnakej krajine, v akej je ten drak! To neznamená, že si vykĺzol z problému, že si mi to nepovedal skôr, alebo pretože si dnes premeškal hodinu a obed...“

„Och.“

„Och, veru!  Ako ste plánovali dostať ho na vežu v soboru o polnoci? Po večierke a porušujúc kopu školských pravidiel!“

Harry si bol istý, že ho Snape nepotrestá za niečo, čo ešte nestihol urobiť... ale hovoril opatrne: „Je mi to ľúto. To sme zatiaľ neplánovali.“ Severus ho zase objal. Bolo také ťažké byť otcom!

Vošli na ošetrovňu a zistili, že Hermiona a McGonagallová sú už tu.

Harry sa posadil na stoličku pri Ronovej posteli a cez slzy v očiach videl aký je jeho priateľovi z jedu zle. Žilami mu prúdilo niečo, čo vyzeralo ako malý hmyz.

Plačúca Hermiona si sadla k nemu a chytila ho za ruku. Dve deti sledovali, ako dospeláci podávali ich priateľovi rôzne fľaštičky a čarovali prútikmi, aby zastavili jed. Po tom, čo vyzeralo ako večnosť, ale v skutočnosti to bola iba polhodina, traja čarodejníci oznámili, je hotovo. Ronova ruka bola zase ružová a pokojne oddychoval.

Minerva, Severus a Poppy šli do liečiteľkinej kancelárie, aby rozobrali problém. Hermionu a Harryho nechali samých.

Všetci mali radi polovičného obra a rozhodli sa mu s drakom pomôcť.

Minerva a Severus ho šli navštíviť.

Hagrid sa veľmi hanbil, že jeho drak pohrýzol Rona. „...ale viete, jaké sú mláďatá... kúšu do všetkého....“

Vedel, že nemal zapojiť deti, ale proste sa to stalo... tiež si myslel, že vajíčku potrvá dlhšie, než sa vykľuje a že drak ostane drobný takmer rok a....

 Hagrid je iba veľké decko, pomyslela si Minerva, ako premenila klietku na dosť silnú na to, aby udržala draka z dosahu horľavých vecí v chalupe.

Severus postriekal drevo špeciálnou tekutinou, aby mu zabránil vzbĺknuť a v klietke nechal malú žuvaciu hračku, aby sa drak zabavil. Hračka bude zbierať jed Norbertovi bez toho, aby ho zranila.

„Ako to chceme odniesť na vežu?“ spýtal sa Severus kolegov.

„Musí vážiť aspoň 100 libier! Vieš, že draci naozaj zle reagujú na mágiu. Môžem použiť nadľahčovacie kúzlo na klietku, ale drak je ťažký.“

„Ja ho môžem odniesť, ak ma necháte. Aj tak som plánoval ísť s deťmi...“ Hagrid chcel ostať so svojím drakom tak dlho, ako je možné.

„O polnoci môžeme dúfať, že všetky deti budú vo svojich posteliach...“

„Rád by som umiestnil uzamkýnajúce kúzlo na dvere  klubovní, kým nebude drak preč...“

„Mohlo by to fungovať, Severus, ale Pomona a Filius by museli byť informovaní a čím menej ľudí je zapojených do tohto zmätku, tým lepšie.“

„Aspoň zamkni svoju vežu.“ Bol tam len jeden chrabromilčan, ktorý robil Severusovi starosti.

„Spravím to.“ Minerva sa pozrela na draka a priala si, aby ho mohla premeniť na menšiu verziu, ktorá by sa zmestila do malej klietky. Bolo to nemožné. Uvedomila si, že draka, ktorý by ostal malým by si Hagrid určite rád nechal.

Keďže sobota bola veľmi blízko, rozhodli sa pripraviť na presun draka. Minerva a Snape pôjdu s Hagridom doniesť potvoru hore do veže v stanovenom čase.

Vrátili sa na ošetrovňu. Weasley mierumilovne spal. Harry a Hermiona pri ňom sedeli.

Harry sa cítil unavene, keď nasledoval Snapea späť do podzemia.

Severus ho nechal vstúpiť a zatvoril dvere.

„Harry, umy si ruky a priprav sa do postele.“ Harryho tvár posmutnela, pretože si myslel, že bude poslaný do postele bez večere. Jeho žalúdok začal protestovať a on sa ho pokúsil utíšiť. „Pôjdeš spať po večeri, dieťa, tak sa prezleč.“ Snapeovi to neušlo.

„Áno, pane,“ Harry mal vedieť, že ho Snape nepošle do postele hladného.

Harry sa vrátil v pyžame a župane. Na stole bola polievka a obložené chlebíky. Jedli ich v tichosti. Ani on, ani jeho otec sa nezdali byť naklonení rozhovoru. 

„Madam Pomfreyová na mne a Hermione urobila pár testov,“ informoval otca.

„Áno. Povedala mi, že je všetko v poriadku.“ Severus sa zdal byť veľmi zaujatý krájaním  sendviča. Harry pokračoval v rozprávaní. „Nevedeli sme, že draci môžu byť takí nebezpeční...“

„To je dôvod, prečo napíšeš trojstopovú esej o drakoch. Doručíš mi ju v pondelok.“

Harry sa vystrúhal grimasu: „Profesorka McGonagallová povedala, že si musím odslúžiť trest za vynechanie hodiny.“

„Je tvojou vedúcou fakulty a to je školský trest. Esej je časť tvojho domáceho trestu.“

Harry našpúlil ústa. Nemal rád, keď mal byť potrestaný  v škole a zároveň doma za tú istú vec. Snape pokračoval ďalej, aby dokončil všetky dôsledky jeho pochabosti..

„Zajtra poobede mi pomôžeš pripraviť ingrediencie a umyť kotlíky a tiež mi dáš esej z tej hodiny, ktorú si prešvihol.“

„Áno, pane.“

„Chcem, aby si bol opatrný v zaobchádzaní s magickými bytosťami a chcem, aby si sa ma opýtal, než sa k nejakej priblížiš. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno, pane.“

„Dojedol si svoju večeru?“

„Dezert...“

„Nebudeš mať dezert až do ďalšieho pondelka. Máš nejaké domáce úlohy, ktoré potrebuješ urobiť?“

„Nie, pane.“

„Zober si svoju knihu elixírov a prejdi si lekciu z poslednej hodiny. Možno bude zajtra nejaký test.“

„Áno, ocko,“ Harry sa nechcel učiť, ale vedel, že ak by povedal hocičo iné, bol by poslaný do postele. Šiel si knihu vybrať zo školskej tašky. A šiel so Snapeom do obývačky. Snape sa posadil na gauč a Harry sa k nemu vtlačil s knihou v rukách. Presúvali sa, kým neboli pohodlne usadení.

Snape si čítal časopis a sledoval, ako Harry číta knihu. Bol taký rád, že mu ten drak nezranil dieťa...

Po hodine chlapec zívol a Severus vedel, že to bol čas poslať ho do postele.

„Umy si zuby a zalez si do postele. Prídem a vypnem svetlá...“ Harry sa na neho pozrel. Snape si všimol, že chlapec sa ho niečo chce spýtať, ale zmenil názor a šiel do kúpeľne.

O desať minút neskôr Snape vstúpil do Harryho izby, pokrývka postele bola odložená, ale mladík tu nebol. Snape sa pozrel do kúpeľne a našiel ho tam.

„To ti tak dlho trvá umyť si zuby?“

„Ešte som si ich neumyl,“ Harry mu ukázal zubnú kefku.

„Na čo čakáš?“ Snape bol trochu podráždený. Nemôže sa to dieťa riadiť jednouchou inštrukciou? Aký malo problém?

„Harry,“ ozval sa, „prečo ti to trvá tak dlho?“

„Ronovi bolo naozaj zle. My... sme boli tak blízko a nevedeli sme, že je to také nebezpečné a... Hagrid....“

„Sh,“ Snape ho posadil na posteľ vedľa seba. „Nie si za to všetko zodpovedný, synak. Áno. Mal si mi to povedať hneď, ako si zistil, že je tu problém, tak by som vám mohol pomôcť. Ale Hagrid je dospelý, mal by byť schopný zvládnuť svoje problémy sám.“

„Myslí si, že Norbert je rozkošný....“ Snape sa trochu zasmial. „Áno, myslí. Tak, zaoberáme sa s drakom. Nie je tu žiaden ďalší problém. Správne?“

Harry prikývol.

„A prejednali sme tvoje chyby, tak to nechajme za sebou...“ Snape mu pomohol umyť si tvár.

„Nechystáš sa ma zbiť?“

Severus vedel, že to Harrymu behalo mysľou už od konca večere.

„Myslím, že si už mal dosť, synak, a verím, že stále cítiš bitku, čo som ti dal toto poobedie. Na teraz to bolo všetko...“

„Ale ocko...“

Snape ho nenechal dokončiť: „Ľahni si na brucho do postele.“

Harry oľutoval svoj komentár. Snape ho viac neplánoval trestať, a on protestoval... ľahol si do postele chrbtom nahor. Tvár zaboril do vankúša a čakal na začiatok bitky. Zacítil Snapeovu ruku, ale nie na zadku. Muž mu položil ruky na chrbát a začal ho masírovať. Prešiel Harryho ramená a cítil, že sa chlapec uvoľňuje pod jeho dotykom.

„Bol to pre teba náročný týždeň, dieťa, si taký napätý.“

Po pár minútach chlapec takmer spal. Severus ho prestal masírovať a prikryl s prikrývkou.

„Spi.“

„Dobrú noc. Ďakujem, ocko.“

Severusa naplnil hrejivý pocit. Po emocionálnej jazde na horskej dráhe, ktorou prešiel tento deň... Bolo úžasné byť otcom.


16. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



16. kapitola

Bolo sobotňajšie popoludnie a Hermiona a Harry v školskej knižnici robili výskum na Harryho esej.

„Myslíš si, že profesorka McGonagallová informuje mojich rodičov?“

„Neviem,“ pokrčil Harry ramenami.

„Volali pánovi a pani Weasleyovcom, ale nepovedali nič o D,“ Hermiona nevyslovila to slovo v prípade, že by ju niekto začul.

„Počul som ich, ako hovorili Ronovi, že má byť opatrný pri práci s exotickými rastlinami...“ ozval sa Harry.

„Dúfam, že neprezradia. Po trollovi povedali... Nechcem mať zaracha celé leto.“

„Aspoň nemusíš písať esej.“

„To je ľahké, Harry, mohol si ju mať už pred hodinou. Povedala som ti, aby si nekreslil...“

„Chcem nakresliť ako bude Norbert vyzerať, keď bude dospelý. Stavím sa, že by to Hagrida potešilo.“

„Čo tu robíš, Potter?“

Ani si nevšimli, kedy k nim pristúpil Malfoy.

„Píšem esej, Malfoy.“

„Nepíšeš...“

„Musím to doručiť do pondelka. Je o drakoch.“

„Nepamätám si, že by nám zadali nejakú esej na túto tému. Je za ďalšiu známku?“

„Nie. Ja... Prikázal mi to tvoj vedúci fakulty.“

„Nepamätám si, že by profesor Snape na hodine hovoril o drakoch . Čo si spravil?“

„To nie je tvoja vec.“

„Je, ak nemôžeš ísť von lietať. Chcel som si požičať tvoju metlu.“

„Nemôžem ísť, kým to nedokončím. Tri stopy.“

„Takže je to niečo veľké...“ Malfoy preletel pohľadom po otvorených knihách, „možno také veľké ako drak!“

Hermiona sebou trhla. Malfoy tušil, že je niečomu na stope.

„Si zábavný, Malfoy,“ povedal Harry a zobral si inú farbu ceruzky.

„Nie, naozaj, počul som klebety...“ Harry kreslil, takže si neuvedomil, že Malfoy snorí po informáciách.

„Kde si to počul, Malfoy? Jediní, kto o tom vedia, sú môj otec a McGonagallová.“

„Harry!“ vykríkla Hermiona.

„Takže je tu drak!“

„Ale povedal si...“

„Z teba je také ľahké niečo vytiahnuť, Potter.“ Malfoy si k nemu sadol a zobral si čistý kus papiera, aby začal kresliť.

„Hovor,“ zašepkal sprisahaneckým tónom.

„Nemôžem.“

„No tak. Kde je Weasley?“

„Na ošetrovni.“

„Takže bol zranený drakom... Ale kde ste ho našli? Drak je na Zakázaný les priveľký.“

„Malfoy, ak by som ti to povedal, mal by som väčšie problémy, ako teraz.“

„Pomôžem ti ju napísať.“

„Malfoy, je to jeho úloha!“

„Nie je to domáca úloha, Grangerová!“

„Nie, ale mal by sa z toho poučiť.“

„Pomôžem ti to napísať a potom môžeme ísť von a zalietať si. Si za?“

„Som.“

„Harry! Profesor Snape si všimne, že to nie je tvoje písmo!“

„Nejdem to za neho napísať. Iba to budem komentovať a Potter môže písať.“

„Okey,“ Harry sa nepozrel na Hermionu. Malfoy zobral niektoré z kníh, ktoré boli porozkladané okolo a robil si nejaké poznámky na kus papiera. Harry končil s kresbou, keď prehlásil: „Myslím, že sa so mnou hráte. Nie je tu žiaden drak...“

„Áno, je,“ Harry si prikryl ústa dlaňou.

„Kde je, Potter?“ Harry vedel, že väčšina príbehu je už vonku, tak pokračoval: „Hagridova chatrč.“

Malfoy bol viac ako zaujatý. Jediných drakov videl iba na obrázkoch.

„Hagrid? Nechal by ma ho vidieť? Ak sa ho spýtaš? Aký je veľký?“

„Robíš si ešte väčšie problémy, Harry,“ Hermiona sa naďalej snažila Harryho varovať.

„Nebudeš ho môcť vidieť, Malfoy. Hagrid ťa nenechá a dnes v noci ho pošlú do rezervácie.“

„Wau! A ako k nemu prišiel?“

„Nie som si istý, ale vždy ich mal rád.“

„Harry!“

„Hermiona!“

„Čo?“ spýtalo sa dievča. Uvedomil si jej priateľ, že ktokoľvek, kto by dal Hagridovi draka, mohol získať kľúč k prejdeniu cez trojhlavého psa a ukradnúť kameň?

„Prestaň tak vyslovovať moje meno!“ paprčil sa Harry. Chlapci boli takí rozčuľujúci! Mračila sa za knihou, ktorú čítala.

„Takže nebudem môcť vidieť draka.“

Harry sa pozrel na blondiaka. Draco nebol jeho priateľ, ale hrali sa spolu a bola sranda jazdiť na snehu či lietať... A Harry chcel posledný krát vidieť Norberta. A žrali ho mrle. „Mohol by si, ak by si sa dnes v noci o polnoci schoval v najvyššej veži...“

„Myslíš to vážne?“ Draco vedel, že by mal poriadny problém, ak by bol chytený po večierke mimo svoju fakultu. Chcel ho Potter dostať do problémov? Boli priatelia? „Šiel by si so mnou?“

„Vieš, čo môj otec spraví, ak nás chytia po večierke vonku?“

To bola výzva.

„A po všetkých tých problémoch, v ktorých už si kvôli tej potvore!“ vrkol hlas za knihou.

Malfoy na neho pozrel: „Chytil nás minulý rok, Potter, ale už sme múdrejší.“

Výzva bola prijatá.

„Musím zistiť, čo sa môj otec chystá robiť dnes večer...“

„Dokončime tvoju úlohu a poďme si zalietať, než sa zotmie.“

Harry dopísal svoju esej a šli sa von preletieť na metlobalové ihrisko. Harry a Hermiona potom zašli pozrieť Rona.

„Ahojte, ľudia!“

„Ron, ako sa cítiš?“

„Oveľa lepšie. V ruke, kam ma Norbert pohrýzol, cítim iba mravčenie.“

„Kedy budeš prepustený?“

„Madam Pomfreyová povedala, že sa na koľaj môžem vrátiť zajtra a na hodiny v pondelok.“

„Tvoji rodičia sú stále na hrade?“

„Nie, odišli po obede. Čo ste robili?“

„Nič moc, musel som pre otca napísať esej. Bol veľmi nahnevaný, ale nevedeli sme, aký nebezpečný by mohol byť taký malý drak.“

„Madam Pomfreyová povedala, že ak by ste im nepovedali o drakovi, mohol som zomrieť na otravu alebo prísť o ruku.“

„Ocko povedal, že som mu to mal povedať v tej chvíli, ako ťa drak pohrýzol.“

„Je to stále divné počuť ťa, ako ho voláš ocko.“

„Ja som na to zvyknutý. Práveže naopak, musím byť opatrný a nezabúdať ho volať profesor v triedach a na chodbách.“

„Čo si dnes ešte robil, kamarát?“

„Namaľoval som obrázok Norberta.“

„A povedal o tom Malfoyovi,“ doplnila Hermiona.

„Malfoy vie o Norbertovi?“

„Neplánoval som mu to prezradiť, myslel som, že to už vie.“

„Norbert bude na ceste do Rumunska o polnoci, takže hádam, že s tým nebude problém. Nikto neuverí, že tu bol drak.“

„Harry sa chce dnes v noci ukryť vo veži s Malfoyom a ukázať mu ho!“

„Harry...“

„Čo? Nechystáš sa mi povedať, že je to nebezpečné, alebo áno?“

„Chcem ísť. Bol som tvoj priateľ pred Malfoyom.“

„Ronald! Aj ty! Nedokáže si žiaden z vás predstaviť tú tonu problémov, v ktorej budete? Môžete prísť o body, a pritom vedieme v súťaži o pohár a...“

„O koľkej bude madam Pomfreyová očakávať, že spíš?“

„O pol desiatej, ale môžem predstierať, že som unavený, tak aj skôr.“

„Nie, to bude fajn, povedz, že ti je trochu zima, tak okolo teba zatiahne závesy. Pokús sa vyplížiť hneď, ako vojde do pracovne. Malfoy a ja sa stretneme pred učebňou Kúzel. Je to jedna z najbližších k veži a musia prejsť tými schodmi, aby sa dostali hore, takže to bude dobré miesto, kde čakať. Zostaneme v tme a uvidíme draka prejsť, potom sa iba vrátime do postele.“

„Toľko problémov pre krátke zahliadnutie. Podľa mňa sme sa na neho dívali už dosť dlho.“ Chlapci tvárili sa, že Hermionu nepočuli.

„Spíš v žalároch?“

„Dnes nie. Snape povedal, že musím spať vo veži, nechce ma nechať samého. Akoby som niečo zapálil alebo čo, nie som decko! Takto je to lepšie, ochrany na mojej izbe by mu prezradili, že som odišiel. Stretneme sa s Malfoyom o desiatej.“

„To preto to robíš, Harry? Pretože ti profesor Snape povedal, aby si dnes v noci spal vo svojej posteli?“

„Hermiona, si vítaná, ak chceš ísť s nami. Ak nie, prestaň vyrývať.“

„Nevyrývam. Iba to chcem pochopiť.“

„Prepáč, Hermiona. Viem, že je to čertovina, ale nič viac.“

„Pôjdem s vami,“ rozhodla sa Hermiona. Harry sa dostane do problémov a nebolo tu nič, čo by mu mohla povedať, aby ho zastavila, tak môže ísť aspoň s ním a pomôcť, ak to bude možné.

Harry nechal svojich priateľov a šiel do žalárov. Snape tu nebol. Harry hádal, že je pravdepodobne s Hagridom, pripravujú veci na Norbertov odjazd. Dobre, ak chce Harryho preč z cesty, iba nechá esej na Snapeovom stole a pôjde do svojej spoločenskej miestnosti. Pomôže, ak dnes poobede Snapea neuvidí, ten muž mal príšernú schopnosť čítať Harrymu myšlienky.

Chystal sa odísť, keď Severus prišiel. Vyzeral šťastne, že ho vidí.

„Harry! Ahoj, synak.“

„Ahoj, pane.“

~*~

Snape rozprával s Harrym deň predtým, kým boli v labáku. Harry umýval kotlíky a profesor opravoval testy.

„... ale môžem ti pomôcť.“

„Pomôžeš mi viac, ak ostaneš v posteli oddychovať, synak. Minerva, Hagrid a ja sme viac ako schopní dostať draka na vrchol veže, ale ak by niečo nevyšlo, pomôže mi vedieť, že si mimo nebezpečenstva.“

„Nie som decko,“ zamrmlal Harry a zaútočil na kotlík.

„To bolo čo?“

Harry vedel, že Snape mal veľmi dobrý sluch.

„Nič. Iba že je ten kotlík naozaj špinavý.“

„To sa stáva, keď pomiešaš ingrediencie v zlom načasovaní - zlepia sa.“

Snape využije každú možnú príležitosť na učenie!

„Mohol by som niesť niečo, čo potrebujete,“ povedal Harry potom, ako vypláchol kotlík.

„Čo myslíš?“ Snape zabudol o čom rozprávali, snažil sa rozlúštiť, čo bolo naškriabané na pergamene. Nemohol pochopiť, prečo dievčatá trvali na používaní rozličných farieb a umiestňovali malé srdiečka namiesto bodiek nad písmenami i?

„Povedal som, že by som mohol odniesť Norbertove jedlo alebo dávať pozor.“

„Harry. Nebudem pokračovať v rozoberaní tejto záležitosti. Nepôjdeš s nami, bez ohľadu na to, ako veľmi si myslíš, že nám môžeš pomôcť. Budeš vo svojej posteli, vo svojej spálni a vo vnútri veže. To je moje posledné slovo. Rozumeli sme si?“

„Áno, pane.“

„Ak si skončil, utri si ruky a pomôž mi vytriediť túto poličku, potrebujem nájsť fľaštičky, ktoré sú takmer prázdne.“

„Budem ich musieť tiež umyť?“

„Ocenil by som to. Tvoj trest skončí pred večerou, umy toľko, koľko sa dá.“

„Áno, pane,“ Harry otvoril poličku a začal zbierať prázdne fľašky. Ostal ticho väčšinu času, iba sa spýtal Snapea pár otázok ohľadom fľaštičiek. Všetky ich stihol umyť pred večerou. Keď opúšťali laboratórium, Snape mu položil ruku na plece a spýtal sa.

„Harry, rozumieš, že všetko, čo chcem, je udržať ťa od nebezpečenstva, však?“

„Áno, pane.“

Snape ho objal obomi rukami: „Dobrý chlapec, čo chceš na večeru?“

~*~

Harry sa cítil zvláštne, čeliť teraz Snapeovi, keď plánoval takú lotrovinu. Musí byť opatrný.

„Videl som ťa lietať s Dracom, kým som bol s Hagridom.“

„Áno, rád rád si odo mňa požičiava metlu. Je na Norberta všetko pripravené?“

„Áno. Hagrid strávil celú noc písaním pokynov ľuďom, ktorí sa o neho postarajú.“

„Budem večerať s Ronom na ošetrovni.“

„To je dobre. Uvidíme sa na raňajkách a poviem ti o všetkom, čo sa stalo, dobre?“

„Áno, pane,“ Harry rýchlo odišiel.

Snape si pomyslel, že chlapec stále trucuje kvôli tomu, že s ním nemôže ísť,  hrozné. Pre mladého chlapca nebolo pri drakovi miesto... Uvidia sa na raňajkách na ďalšie ráno.

Harry utekal na ošetrovňu, chcel zostať dole vo svojej izbe! Ale, pomyslel si, že bolo dobré, že sa chystá spať vo veži, inak by nebol schopný odísť po večierke. Našiel Nevilla, Deana a Seamusa rozoberať s Ronom metlobal. Rozhodli sa, že tu zostanú s Harrym a Ronom na večeru.

Madam Pomfreyová nemala žiadne ďalšie osoby na ošetrovni, takže im povolila zostať a rozveseľovať Rona, bez toho, aby museli zostať potichu.

Po večeri ich poslala do klubovne, pretože potrebovala vymeniť obväzy na Ronovej ruke. Harry odišiel so svojimi spolubývajúcimi a vošiel do chrabromilskej veže. Hermiona bola  v klubovni a čítala knihu. Harry si k nej prisadol.

„Chystáš sa to urobiť, Harry?“ spýtala sa bez toho, aby odtrhla oči od knihy.

„Áno, ideš?“ Harry bol rozhodnutý.

Hermiona si povzdychla: „Áno. Budem musieť počkať, než zaspí Lavender s Parvati. Musíme ísť samostatne.“

„Poviem chlapcom, že spím v žalároch, takže nebudú prekvapení, keď odídem. Budem čakať kým nebude za 5 minút večierka.“

„V sobotu večer je taký blázinec pri dverách, že Tučná pani nebude vedieť, kto je vo vnútri a kto nie,“ Hermiona sklonila knihu.

„Stretneme sa pri učebni kúzel okolo desiatej,“ Harry vyšiel hore do svojej izby.

„Buď opatrný,“ počul za sebou, ako vystupoval po schodoch. 

„Ty tiež,“ Harry pozrel na svoju kamarátku. Bola vystrašená, ale odhodlaná. Ron a on na ňu nemali veľmi dobrý vplyv. Šiel ku kufru  a vytiahol odtiaľ plášť. Vedel, že bude veľmi neposlušný, ale bol dobrým chlapcom viac ako dva mesiace! A jeho otec si myslel, že je decko! Malfoy nevedel o plášti a Harry dúfal, že ho nebudú musieť použiť... bola to pravá lotrovina!

~*~

Harry si sadol k stene v učebni čarovania a musel zaspať, pretože ho zobudil až Ron.

„Vstávaj, kamarát.“

„Ron?“

„Pripravený, kamoš?“

„Áno.“

Malfoy prišiel o pár minút neskôr.

„Sorry, že meškám, musel som počkať, než pôjdu prefekti spať. Myslím, že im Snape povedal, aby sa uistili, že všetci budú v posteli...“

„Nevadí, aj tak tu budú až pred polnocou.“

Počuli pohyb a objavila sa Hermiona, s Nevillom.

„Nepovedal si mi, že si môžem priviesť priateľa,“ reagoval Malfoy.

„Začína tu byť tlačenica...“ ozval sa Ron.

„Neville bol v klubovni a naliehal...“

„Vždy som mal rád draky.“

„Čo budeme robiť teraz?“

„Musíme byť naozaj potichu. A čakať.“

„Koľko je hodín?“

„Takmer jedenásť,“ Hermiona použila časové kúzlo.

„Ako to vieš vyčarovať tak jednoducho?“ pýtal sa jej Neville.

Pretože aj keď je muklorodená, má rozum, Malfoy prekvapil sám seba pomyslením si toho, z niekoľkých dôvodov. Prvý, odmietal to dievča, pretože vždy vedela odpovedať, ale myslel na ňu ako na otravu, nie hlavičku. A po druhé, nepovedal to nahlas, čo bolo dobré,  pretože si vedel predstaviť, ako by sa chrabromilčania uškŕňali alebo obraňovali Longbottoma, ktorý si možno roztopil mozog spolu s jedným kotlíkom, ale vedel, ako sa spriateliť. Ako mohol byť čistokrvný? Malfoy to uzavrel, že je príliš dobre vychovaný a vie, kedy zostať ticho.

Sadli si chrbtami k stene a čakali.

Museli byť potichu. Vedeli, že Filch hliadkoval na chodbách a jeho mačka bola naozaj nebezpečná, a mala veľmi dobré uši.

Harry si pomyslel, že je to veľmi podobné ako stáť s nosom v kúte, nesmieť povedať ani slovo a s kopou času rozmýšľať, čo spravil a čo spraví.

Harry sa obzrel a videl svojich priateľov ticho sedieť. Hermiona vysvetľovala Nevillovi náznakmi pohybov, ako má robiť na časové kúzlo. Neville po nej opakoval, až kým sa to nenaučil. Neville celý žiaril na  svoju učiteľku.

Malfoy bol naľavo. Blonďák vyčkával s nadšením. Možno sa nebudú schopný pozrieť na Norberta. Jeho otec povedal, že klietka, ktorú profesorka McGonagalová vytvorila, bola veľmi masívna a nedovoľovala mu vystrčiť nič von. A bude ju niesť Hagrid.

Ron sa pozeral na obväz na svojej ruke. Povedal, že je v poriadku, ale v bledom svetle Harry mohol vidieť, že má stále nádych zelenej.

Prečo tu boli? To nebola záchranná misia alebo vyšetrovanie. Úspešne opustili svoje postele... Budú sa schopní vrátiť, bez toho, aby ich chytili? Čo on, podnecovateľ, naozaj chcel?

Harry chcel Snapea... nie Snapea, svojho otca, aby ho chytil. Chcel mu ukázať, že nebol decko, že môže pomôcť. Že nepotrebuje byť poslaný do postele, keď sa dialo niečo nebezpečné...

~*~

Harry mal svoju izbu a kópiu adopčných papierov podpísanú ministrom Fudgeom. To plus adopčný rituál dokazovalo, že bol Snapeov syn. Cítil mágiu okolo neho, keď sa dotkli prstami s rankami a ich krv sa zmiešala, ale... neveril, že to bude navždy. Bolo to príliš dobré. Harrymu, odkedy si pamätal, hovorili ,že je bremeno, monštrum a že by ho nikto nemohol milovať, nikdy. Že si nič nezaslúži. Ale Severus... jeho otec povedal veľmi odlišné veci. Dal mu teplé oblečenie a podporu a... povedal, že ho miluje a že by inak mágia nefungovala. Alebo hej?

Predošlú noc Harry vypočul profesora Dumbledora a svojho otca. Rozprávali sa o tom, čo sa stalo na ministerstve mágie v deň, keď dostali papiere... Použili nejaké magické loptičky, aby minister uveril, že nesmie ísť proti adopčnému rituálu... ale nepoužili niečo podobné aj v deň adopcie...? Harry chcel veriť, že cítil lásku plynúcu od svojich rodičov a od svojho nového otca, ale... mohla to byť predstava... ilúzia?

Uvedomí si jeho otec, skôr alebo neskôr, že je iba bremeno a bude sa ho chcieť baviť? Mal by Snapeovi dovoliť poznať, že je problémový a neposlušný a bezohľadný a... tak by mal  šancu dostať sa z adopcie Harryho... Ale jeho priatelia by tu nemali byť. Musia sa vrátiť spať do postelí. Došiel k rozhodnutiu sa otočil na svojich priateľov.

„Hej, ľudia... rozmýšľal som o tomto, a mali by sme sa vrátiť do našich fakúlt...“

„Čo s drakom?“ spýtali sa Malfoy a Neville.

„Nemyslím si, že ho budeme schopní vidieť, ľudia... a je tu veľká pravdepodobnosť, že budeme chytení a... nechcem, aby ste stratili body.“

Hermiona sa na neho pozrela: „Harry, myslím, že je príliš neskoro na návrat.“

Začuli hlasy z chodby. Boli ukrytí v tme.

Hagrid fučal a  snažil sa vyjednávať so školskými učiteľmi, aby mu dovolili nechať si Norberta o trochu dlhšie...

„Iba na dva týždne, profesorka. Som si istý, že maličký sa naučí správať a...“

„Hagrid, Norbert bude mať krásne miesto s členmi svojho druhu... to je lepšie. Divoké zvery ako on potrebujú otvorenú krajinu, aby rástli,“ vysvetľovala McGonagallová.

„Ale ostatní draci ho možno nebudú mať radi.“

„Samozrejme, že budú. Však, Severus?“

Harry mohol počuť otcov sarkazmus v tichom odfrknutí.

„Mal by som mu dať niečo na zahryznutie na cestu, nemyslíte?“

„Som si istá, že bude v poriadku, Hagrid.“

McGonaggalová viedla skupinku. Hagrid bol za ňou, držiac klietku s drakom a Snape bol posledný.

Norbert bol v klietke nepokojný, nepáčilo sa mu, že ho takto niesli. A nejako vycítil Hagridovu tieseň. Hagridov nepokoj si zamenil za hlad. Ňuchal okolo a zachytil vôňu jedla. Niečo, čo už jedol predtým...

Cítil Rona. A Ronovo zranenie, ktoré bolo pod obväzom stále trochu otvorené. Norbert vedel, že je tu blízko jedlo. Cítil pohyby muža, ktorý ho držal a zavrtel sa.

Hagrid klietku upustil. Spadla na dlážku a dvere sa otvorili.

McGonagallová bola desať krokov pred nimi, otočila sa a videla ujsť malého draka z klietky a kráčať ku triede.

Hagrid videl draka a snažil sa ho zavolať, veď bol jeho Mamka.

Snape bol zhruba osem stôp za nimi. Počul náraz a hľadal niečo, čo premeniť do povrazu, aby priviazali potvoru. Drak si to nasmeroval do prázdnej triedy. Nebude mať kam ďalej ujsť. On a Minerva by ho mali byť schopní zavrieť do klietky. Nepočítal s výkrikom, ktorý počul.

Znelo to akoby naraz skríklo päť hlasov!

Na okamih si Severus pomyslel, že je to nočná mora, to nebolo možné. Harry bol vo svojej posteli vo veži. Minerva povedala...

Vstúpil do učebne a zbadal desivú podívanú. Jeho syn, Harry, držal stoličku a používal ju, aby udržal draka ďalej. Vedľa neho Draco Malfoy držal za vrch lavicu a tiež ju používal na zahnanie. Grangerová, Longbottom a Weasley tu boli tiež! S prútikmi v rukách.

Sprosté deti, čo tu robili?

Deti neboli vydesené. Na začiatku boli prekvapené. A vedeli, že by ich drak nemal uhryznúť. A drak nebol taký veľký... Bol od nich o polovicu menší a vyzeral rozkošne prichádzajúc k nim a mávajúc krídlami... Drak otvoril ústa rozpoznávajúc Harryho a Hermionu, ktorí ho kŕmili a tiež Rona, ktorého sa pokúsil zjesť.

Minerva sa objavila za ním a premenila stoličku na sklenenú stenu, ktorá chránila deti. Potom vošiel Hagrid a chytil svoje zvieratko zozadu. Chcel sa uistiť, že bol v poriadku, než ho opatrne položil do klietky.

„Poď, Norbert, poď k mamičke.“

Malý drak bol bez problémov umiestnený do klietky. Potom sa Hagrid otočil a pozrel sa na zajatých divákov.

„Nemali by byť tie decká v posteli?“ spýtal sa poloobor.

Obaja, Minerva aj Snape, pozreli na svojich zverencov. Štyria chrabromilčania a slizolinčan. Potom na seba. Boli nazlostení, zmätení a  nepekne unavení! Minerva sa pozrela na hodinky a všimla si, že polnoc sa už blíži.

„Poďme do veže a doručme draka, Severus. Nedostanú sa odtiaľ.“

Deti videli odísť svojich učiteľov v tichosti.

Harry sa oprel o sklenenú strechu a skĺzol dole na dlážku. Pohľad jeho otca ho bodol do srdca. Niečím si bol istý. Ak bude Snape ľutovať, že si ho adoptoval, tak v tejto chvíli.   

 

PP: prepáčte, že to toľko trvalo, ale najprv som mala málo času ja, potom Eggy. Než sa začne letný semester, budem sa snažiť čo najviac stihnúť, aby ste už nemali také dlhé prestávky.


17. kapitola 1/2



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



17. kapitola

McGonagallová, Snape a Hagrid dorazili na vrch veže. Na oblohe videli, že niekto prilieta. Sledovali ako sa približujú, až sa ocitli tvárou v tvár trom čarodejníkom na metlách, ktorí držali postroje. Čarodejníci pristáli a po krátkych prípravách zaistili klietku s malým drakom, ktorý v nej balansoval. Vyzeralo to, že toto robia často. Potom, ako ich Hagrid požiadal, aby sa dobre postarali o malého Norberta a dal im zoznam odporúčaní, ktorý napísal, odleteli. Všetko sa to udialo ani nie za osem minút.

Hagrid si veľkou vreckovkou  utrel slzy, ktoré neprestávali tiecť z jeho očí, ako jeho domáce zvieratko odlietalo preč.

McGonagallová ho potľapkala po chrbte. Nebolo toho veľa, čo mohla povedať.

„Je mi ľúto, profesorka... nemôžem si pomôcť, ja som ho proste miloval.“

„Je neskoro, Rubeus, poďme si oddýchnuť.“

„Áno, madam.“

Otočili sa, aby zišli dole.

„Profesor... nechcem sa do toho miešať, ale... tá mládež, boli iba zvedaví. Nič zlé sa nestalo... a ja som ich do toho zatiahol prvý.“

„Ďakujem, Hagrid,“ Minerva si všimla, že si ešte raz utrel oči a poskladal vreckovku.

„Už pôjdem. Ďakujem za vašu pomoc s Norbertom.“

„Nespomínaj to, Rubeus...“

Nemalo zmysel pokúšať sa zmierniť  lásku veľkého muža k nebezpečným potvorám...

Hagrid išiel dole po schodoch prvý. Za ním kráčali v tichosti profesori.

Čoskoro prišli k učebni Kúziel.

Päť detí tam spolu sedelo. Pozerali sa  cez sklenenú stenu, ktorá ich držala vo vnútri. Severus videl, že sú unavení, ale nezaspali. Otočil sa k McGonagallovej: „Zoberiem si Pottera a Malfoya, Minerva. Ak ti to bude vyhovovať...“

„Nebude, ak to znamená, že bude do rána na škole o dvoch študentov menej, Severus...“ Snape pozrel jedným zo svojich pohľadov na otravnú čarodejnicu. Ale bola voči nim imúnna.

„Viem sa kontrolovať, Minerva.“

„Myslím, že sme všetci unavení, Severus. Weasley sa potrebuje vrátiť na ošetrovňu, než ho začne hľadať Poppy. Myslím, že je tam dosť postelí, aby sa tam vyspali aj títo  výtržníci. Porátame sa s nimi ráno.“

„Nechystám sa...“

Minerva ho zastavila zavrtením hlavy: „Som si istá, že budeš na ošetrovni tiež vítaný, Severus. Čo sa mňa týka, potrebujem sa usadiť pred krb a zabaliť do deky, takže?“

„Nerozumiem mu... Povedal, že chápe, prečo ho nechcem nikde nablízku...“

„Môžeš sa ho spýtať na vysvetlenie ráno. Pripravený?“

Severus sa zhlboka nadýchol: „Áno.“

„V tom prípade si zmaž ten výraz inkvizítora, mladý muž, deti potrebujú spať, nie byť prenasledované takýmto výrazom.“

Vošli do izby a McGonagallová nechala stenu zmiznúť, potom niekoľkými pohybmi prútika uviedla učebňu do pôvodného stavu.

„Poďte so mnou,“ zavelila.

„Áno, madam,“ znela odpoveď. Zdalo sa, že iba Hermiona bola schopná rozprávať.

McGonagallová šla pred nimi. Hermiona za ňou, potom Neville, Ron, Harry a Draco. Snape kráčal bez slova za nimi. Snažil sa čítať v dieťati, ktoré nepochybne viedlo dobrodružstvo. Harry vynakladal veľkú snahu, aby sa nerozplakal. Cítil sa vinný, že zatiahol priateľov do tejto pohromy. Keď sa chcel dostať do problémov, nepotreboval do nich zavliecť aj ostatných... Ron s ním držal krok a pošepol mu: „Bolo to vzrušujúce, kamarát. Myslím, že si nás Norbert pamätal a iba sa s nami chcel hrať.“

„Ako sa cítiš?“

„Unavene. Bola to smola, kamarát,“ Ron cítil, že jeho priateľ potrebuje trochu podpory.

„Snape nás stiahne z kože, Potter,“ Malfoy kráčal pri nich. Bol iba realista.

„Madam Pomfreyová dá na moju posteľ lepiace kúzlo.“

„Myslíš, že budú brať body?“ Harry si pamätal, ako sa Hermiona obávala o body.

„Tým by som sa netrápil, do rána budeme mŕtvi,“ Malfoy si užíval svoje posledné chvíľky.

„Kde si myslíš, že nás berú? To nie je cesta do pracovne profesorky McGonagallovej,“ šepla Hermiona.

„Je mi ľúto, že som ťa prehovoril ísť.“

„To nie je tvoja vina, kamarát...“ Ron ocenil rozptýlenie.

„Aspoň som videl tvárou v tvár draka,“ ozval sa Neville. Hermiona položila ruku na Harryho plece. Nebolo toho veľa, čo mohla povedať, ale neprestane byť jeho kamarátkou.

Čoskoro prišli na ošetrovňu. Liečiteľka si už všimla, že jej chýba pacient a už Minerve poslala odkaz.

Ron bol po rýchlom diagnostikom kúzle okamžite poslaný do postele. Musel vypiť nechutný odvar kvôli opuchnutej ruke . Nemal čas povedať zbohom svojim komplicom, ale dozvedel sa, že budú všetci spať tu.

Minerva niekoľkými slovami vysvetlila Poppy, že potrebujú využiť jej ošetrovňu. Liečiteľka pochopila a mávla prútikom.

„Deti, svoje pyžamá nájdete na posteliach. Pripravte sa do postele a ponáhľajte sa s tým, už je dosť neskoro,“ prikázala madam Pomfreyová.

Hermiona si prvá vyberala posteľ. Madam Pomfreyová okolo nej zatiahla závesy. Neville si váhavo zobral tú vedľa nej. Malfoy sa pozrel na vedúceho svoje fakulty. Bolo to odlišné od zvyčajného spôsobu, ako sa jednalo s previnilcami v Slizoline... Snape mykol hlavou  a Malfoy šiel do ďalšej postele.

Harry chcel zaspať a predstierať, že to celé bol iba zlý sen. Pozrel sa na rozzúrených dospelých za ním  a vybral si poslednú posteľ. Aj za ním sa zavreli závesy. Snape neprehovoril ani slovo. To bolo veľmi zlé!

Harry nezvládne, ak ho bude Snape opäť nenávidieť... Zložil si oblečenie a uvedomil si, že habit mal potrhaný, Norbert sa k nemu ledva priblížil, ale mal príšerné pazúry. To bol jeho nový habit...! Snape si tiež uvedomí, aký nevďačný je a...

Prezliekol sa do svojho pyžama a v bezpečí postele si dovolil rozplakať sa.

Snape ho počul na vedľajšej posteli. Dobre, malý výtržník vie, že je až po uši v problémoch! Pomyslel si. Bolo dobré nechať ho na chvíľu poplakať si. Dieťa potrebovalo trochu vypustiť paru po udalostiach dnešnej noci.

Severus sa rozhodol zasiahnuť, keď sa po piatich minútach vzlykanie zhoršilo a nevyzeralo to, že sa dieťa upokojuje. Snapeov hnev úplne zmizol.

Otvoril závesy okolo Harryho postele, sadol si k synovi a položil ruku na chrbát dieťaťa. Harrymu chvíľu trvalo než si uvedomil, že nebol sám. Počul hlas, ale bol príliš ponorený vo svojom žiali. Snape položil ruky okolo dieťaťa a nadvihol ho, takže ho mohol objať. Držal Harryho tak silno ako bolo možné, žiadal ho, aby dýchal, až kým vzlykanie neustúpilo. Dieťa začalo zhlboka dýchať.

„Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Pane.“

„Upokoj sa, synak, nebudeme rozprávať o tom, čo sa stalo. Si unavený. Potrebuješ spať. Uvidíš, s ranným svetlom veci nebudú vyzerať tak temne.“

„Ale bolo to hlúpe a nebezpečné a moji priatelia mohli byť zranení a neposlúchol som ťa a...“

„Pšššt. Nie je to po prvýkrát, čo si neposlúchal, Harry, a ako ťa poznám, ani posledný. Dúfam, že ťa čas vylieči z tvojej nedbalosti... Medzitým potrebuješ oddychovať.“

„Ale...“

„Pšššt. Iba zhlboka dýchaj a snaž sa zaspať.“ Harry sa poslúchol. Cítil špecifickú vôňu majstra elixírov. Bolo pekné byť takto objímaný svojím otcom. Zase sa vyplašil.

„Ale už viac nebudeš chcieť byť mojím otcom.“

„Prečo nie?“

„To je v poriadku, viem, že som príliš veľký problém. A je to takto lepšie. Nemusíš... Rozumiem, bolo to pekné...“

Snape zacítil v srdci bodnutie. Dieťa už viac nechce byť jeho synom? To bolo príliš zlé, po pokrvnom rituáli boli otcom a synom, akoby on sám Lily oplodnil... a...

Harry už viac nevládal bojovať so spánkom, zahniezdil sa do rúk, ktoré ho držali, a zaspal. Snape frkol. Na niekoho, kto ho ďalej nechce za otca, bolo Harrymu príliš pohodlne v jeho objatí. Posunul sa, aby si jeho chrbát mohol oddýchnuť na čele postele a zavrel oči. Držal dieťa, ktoré ho raz zabije.

Harry sa až do rána nezobudil. Necítil, keď ho učiteľ elixírov položil do vankúšov alebo keď ho prikryl o tretej ráno. Severus sa chystal vrátiť do svojej postele, keď si spomenul na hrôzu, ktorú zažil, keď rozoznal Harryho krik v učebni Čarovania. Cítil sa na smrť vydesený, keď rozoznal svoje dieťa ako stoličkou bojuje s drakom! Snape si vykúzlil hojdacie kreslo a privolal prikrývky. Bol príliš vydesený, aby zavrel oči, pretože sa bál  snov, v ktorých toto dieťa niečo zraní.

~*~

Minerva McGonagallová sa zobudila oddýchnutá. Potrebovala šálku čaju a hrianku Zavolala svojho obľúbeného škriatka, aby jej to doniesol do kancelárie a pripravila niekoľko papierov.

Bolo nemysliteľné, že traja z jej chovancov opustili minulú noc fakultu! Po tom, ako dala prefektom a Tučnej pani špeciálne inštrukcie. Po tomto musí zaviesť pár drastických zmien. Neutešilo ju ani, že aj jeden zo Snapeových hadov bol schopný vyplížiť sa.

Poslala odkazy prefektom a pripravila sa čeliť svojim levíčatám. Všimla si koľko je hodín a rozhodla sa poponáhľať. Severus spal na ošetrovni a určite využije túto výhodu, aby deťom poriadne prehovoril do duše.

Keď Minerva prišla na ošetrovňu, uvedomila si, že všetci ešte  stále spali. Vstúpila potichu po špičkách využívajúc svoje mačacie schopnosti, aby si ju nik nevšimol...

„Minerva...? Stalo sa niečo?“

„Nie. Všetci spia. Si v poriadku?“

„Na všetkých som umiestnila upokojujúce kúzlo, keďže boli príliš rozrušení. Poriadne si odpočinuli.“

„Objednám raňajky.“

„Urob to, dám si zatiaľ rýchlu sprchu. Ďakujem, Minerva.“

Profesorka McGonagallová sa chystala objednať raňajky, keď jej napadlo spýtať sa Severusa, čo by si dal... jeho posteľ bola prázdna. S malou dušičkou, že to bude znamenať, že musí zvolať ďalšiu pohotovosť, otvorila závesy na ďalšej posteli a našla Severusa spať v hojdacom kresle. Držal Harryho ruku. Potlačila úsmev a potichu zavrela závesy. Takže tí dvaja si svoje problémy minulú noc vyriešili.

Vôňa nedávno opečeného chleba a praženice donútila deti zavrieť sa na posteliach.

Hermiona bola pri stole prvá.

„Slečna Grangerová.“

„Dobré ráno, profesorka.“


17. kapitola 2/2



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



Ďalší bol Neville, potom Malfoy. Nasledoval Hermionu a sadol si k stolu, ktorý bol umiestnený v strede ošetrovne. Madam Pomfreyová prišla a otvorila Ronove závesy. Červenovlasý chlapec umieral od hladu, pretože ho kúzlo madam Pomfreyovej nepustilo z postele!

Harry otvoril oči. Pohol rukou, načo sa majster elixírov tiež zobudil.

„Dobré ráno, dieťa.“

Harry vedel, že si nezasluhuje privítanie, zatvoril oči a prehlásil: „Nemuseli ste tu zostať.“

„Musel som tu ostať kvôli nočným morám.“

„Prebudil som vás krikom?“ Harry si nepamätal žiadnu nočnú moru, iba že minulú noc bez prestania dlho plakal.

„Nie tvojim, dieťa. Mojim.“

„Mali ste zlý sen, pane?“

„Je zázrak, že som mal iba zlý sen. Potom, ako môjho syna napadol drak, som mohol dostať aj infarkt.“

„Nemusíte byť môj otec, ak nechcete, ja rozumiem... je mi ľúto, že ste boli vydesený.“

Téma otec bola späť. Severus dúfal, že to bol iba minulonočný stres.

„O čom to hovoríš, synak? Prečo by sa ťa mal zriecť? Po pokrvnej adopcii to ani nemôžem spraviť. Aj keby som chcel, čo nechcem.“

„Ako viete, že to fungovalo? Podviedli ste ministra, mohli ste aj mňa...“

Severus si spomenul na rozhovor, ktorý mal s Dumbledorom. Harry mal spať...

„Takže k tvojím prehreškom musím pridať načúvanie cudzích rozhovorov, dieťa. Takýmto tempom budeš umývať kotlíky, až do tvojich MLOKov.“

Severus svoj pokus o žart vzápätí oľutoval, Harryho tvár zosmutnela ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Harry sa to pokúsil vysvetliť: „Áno, pane, ja viem. Nezaslúžim si mať otca. Som bremeno a nepodarok. A som neposlušný, neopatrný, nevychovaný a nezvládnuteľný, a drzý, a...“ Harry sa zlomil vzlykajúc. Povedal to. Bude sa musieť naučiť žiť bez svojho... Sev... Snapea.

Snape nevedel, ako sa s tým vysporiadať. Vedel, že predošlé dva mesiace sa dieťa správalo príliš dobre. Harry sa bál odvrhnutia. Ale ako mohol spochybňovať mágiu, ktorá ich obklopovala? Potom pochopil. Keďže Harry počul o magických loptách a ministrovi mágie... Ak mohol byť oklamaný misnter mágie, prečo nie jedenásťročné dieťa, ktoré túžilo po láske?

Snape sa posadil do postele a zase dieťa pevne objal. V jeho objatí sa chlapec uvoľnil. Toto bolo to dieťa, ktoré iba minulú noc seba a svojich priateľov chránilo pred drakom stoličkou...

„Harry... Harry počúvaj ma.“

Chlapec ďalej plakal. Severus si uvedomil, že musí urobiť niečo drastické: „Harry James Potter Evans Snape!“

Harry prestal vzlykať. Snape ho nikdy nevolal celým jeho menom. Bolo naozaj také dlhé? A pri takomto tóne jeho hlasu, bolo lepšie dávať pozor.To bol desivý Snape z jeho nočných môr. Otvoril oči a pozrel na muža, ktorý ho držal.

„Počúvaš?“ spýtal sa, hneď ako sa čierne oči pozreli do zelených.

„Áno, pane.“

Snape capol dieťa po zadku: „Vynechaj pane, synak, som tvoj otec a takto ma budeš volať.“

Úder nebol tvrdý, ale cez tenké pyžamo štípal.

„Áno, otec,“ povedal Harry váhavo. Prial si, aby mal o ruku viac, aby si pošúchal zadok, pretože jeho dve ruky boli príliš zamestnané držaním otca.

„Teraz, synak. Máš pravdu, minister bol podvedený, aby si myslel, že je nebezpečné ísť proti starovekej pokrvnej mágii. Ale pravda je, že už vedel, že rituál bol dokončený. Bol naštvaný, pretože sme to urobili bez opýtania sa ministerstva. Sú to kontrolujúce ohavy. A chceli z tvojej adopcie niečo vyťažiť. Dozvedeli sa o nej, pretože sa podarila. Obaja sme chceli, aby sa to stalo a bol to pekný reálny obrad.“

„Páčilo sa mi, ako som okolo nás cítil mágiu.“

„Myslíš, že by to mohlo byť falošné?“

„Neviem.“

„Tak mi ver, že nie.“

„Ale... neposlúchal som ťa a odišiel som z veže a povedal Dracovi a Ronovi, aby šli so mnou a...“

„Slečne Grangerovej a Longbottomovi,  akoby to bol piknik...!“

„Bolo to ako ísť proti rituálu a... nič sa nestalo.“

„Očakával si, že ťa zrazí blesk, synak?“

Harry mal hlavu zaborenú do Snapeovho habitu, iba ho držal pevnejšie.

„Harry, rituál z teba spravil môjho syna. Nezmenil ťa... Máš jedenásť. Si normálne dieťa. Samozrejme, že ťa to vábi neposlúchať a robiť zlé rozhodnutia. To je dôvod, prečo som tu. Aby som ťa učil... Si dieťa. Moje dieťa.“

„Takže stále chceš byť mojím otcom?“

Snapeova odpoveď bolo ďalšie štipľavé plesknutie.

„Au! To bolelo.“

„Vo vačku takých vecí nosím ešte kopu a nebojím sa ich použiť, ak budeš naďalej trvať na tom, že nie si môj syn alebo že nechcem byť tvojím otcom.“

„Au!“

Padol ďalší úder. Neboli tvrdé, ale presne umiestnené na rovnaké miesto. Štípanie sa násobilo. „Ocko, prosím, rozumiem...“

„To je lepšie.“

„Ale ako ťa mám volať v triede?“

„Profesor alebo pane vtedy bude na mieste, ale nie ak sme sami, alebo s tvojimi priateľmi. Potom je to ocko alebo otec, jasné?“

Harry prikývol do Snapeovho hrudníka, potom si spomenul, že sú na ošetrovni a že jeho priatelia tam sú. „Počujú nás, ocko?“

„Nie, Harry. Umiestnil som okolo postele tĺmiace kúzlo. Si pripravený na raňajky?“

„Áno, oci.“

„Potom poďme.“

Harry si zobral svoje oblečenie a obliekol ho. Všimol si natrhnutý habit a stočil pohľad na otca. Snape prútikom opravil šaty bez ďalšieho komentára. Harry sa usmial, miloval mágiu.

Spoločne prešli k stolu, kde zvyšok už doraňajkoval. Minerva ukázala na dva prikryté taniere: „Milé, že ste sa k nám pripojili, gentlemani.“

„Ďakujem, že ste na nás počkali, Minerva.“

Harry si sadol medzi Draca a Hermionu.

„Si v poriadku, Harry?“ Hermiona si všimla, ako sa trhol, keď sa posadil.

„Áno, Hermiona.“

Minerva Severusa ticho informovala, aké má plány so záškodníkmi a on súhlasil.

Profesorka McGonagallová počkala, kým boli taniere a poháre prázdne. Potom začala prednáška. Minerva im pripomenula, že pravidlá sú určené pre ich bezpečnosť a že sa nimi musia riadiť. Podtrhla nedbanlivosť toho, kto to naplánoval... pozrela sa na Harryho... že ukázali nedostatok zdravého rozumu a prebytok tvorivosti, dve charakteristiky, ktoré boli viac ako nebezpečné, keď sa spojili. Tiež im povedala, že boli deti a mali by sa spoliehať, že budú chránení staršími a dospelými na hrade.

Uviedla, že prefekti ich fakúlt  tiež nesú zodpovednosť za ich hlúposť a dostanú tresty s ňou a  s majstrom elixírov, kde im pripomenú dôvody, prečo boli prefektmi. Bola im pridelená autorita a tak mali  za svoje fakulty zodpovednosť. Potom prišli k piatim lovcov draka. Tých päť bude mať počas týždňa presne určenú večierku. Prefekti im každú noc dajú odznaky,  predtým než pôjdu do postelí. Na konci trestu budú musieť  predložiť všetky odznaky svojmu vedúcemu. Ak ukážu sedem, trest sa skončí, ak by im chýbal čo i len jeden, dostanú ďalší  týždeň. Večierku mali o ôsmej večer. Keď budú mať o pol noci astronómiu, v posteli musia byť do 25 minút od konca hodiny. Tiež si prídu odslúžiť tresty. Dva s McGonagallovou a dva so Snapeom. Rovnako mali počas toho týždňa zakázané mimoriadne školské aktivity. V Harryho prípade to znamenalo, že nebude smieť trénovať metlobal. A každý bude musieť denne opisovať vety, celých sto. A nakoniec, za každého desať bodov dole. V prípade chrabromilu to znamená štyridsať bodov. Snape nepovedal ani slovo.

„Poďte so mnou do kancelárie, kde vám zadám sadu viet, ktoré budete písať a tiež vám ukážem odznaky. Tresty prebehnú počas najbližších dvoch týždňov,“ McGonagallová postupne pozrela na každé dieťa. „Pán Malfoy, môžete ísť s profesorom Snapeom. Pán Potter...“ pozrela sa na Snapea.

„Harry, mal by si ísť so svojou vedúcou fakulty, stretneme sa v našom byte o 25 minút.“

„Áno, ocko.“

~*~

Harry vstúpil do ich bytu, chodby boli príliš rušné, aby čakal, kým otvorí dvere.

„Ocko. Si tu?“

„Tuto, Harry, v tvojej izbe.“ Harry nasledoval hlas a uvažoval, čo tam jeho otec robil. Dúfal, že mu za trest neodstraňoval nové hračky.

Severus práve umiestňoval zrkadlo. Bolo zasadené v drevenom ráme vysokom asi ako Snape.

„Čo tu robíš? Nepotrebujem zrkadlo, aby som sa obliekol.“

„Nemyslel som to tak, aj keď ti určite pomôže  poobliekať sa poriadne.“

„Na čo je?“

„Daj mi chvíľu a vysvetlím...“ Severus o krok ustúpil. Zrkadlo sedelo. Mohutné drevené nohy boli navrhnuté tak, aby ho pevne držali na mieste.

„Mám najdlhšiu vetu na písanie a McGonagallová ju chce prepísanú sto krát každý deň a to vrátane dneška!“

„Precvičí ti to tvoj rukopis.“

Harry vedel, že otec s ním nebude vôbec súcitiť.

„Tu...“ Snape sa postavil vedľa Harryho. Obe ich postavy sa odrážali v zrkadle.

„Teraz, synu, chcem, aby si sa postavil pred zrkadlo a povedal mi, čo vidíš.“

„Je to magické zrkadlo? Ako to z Erisedu...?“

„Uvidíš.“

Harry sa postavil blízko k zrkadlu. Videl iba svoj odraz. Jeho tvár bola trochu špinavá, dnes prekonal svoj rekord v plači. Pokúsil sa pozrieť za seba, ale nič sa nezmenilo.

„Potrebujem povedať nejaké slová?“

„Vôbec, iba mi povedz, čo vidíš?“

„Nič. Iba seba.“

„To nie je dosť?“

„Dosť? Som to iba ja v zrkadle.“

„Áno, to si. A čo vidíš? Popíš mi to,“ Snape si zobral stoličku, aby si sadol blízko k Harrymu.

„Tak, mám čierne vlasy.“

„Ktoré sa odmietajú dať učesať,“ doplnil Snape. Harry sa na neho iba pozrel a pokračoval: „...a zelené oči, okuliare. Mám rovný nos a tenké ústa... Moja tvár je trochu zamazaná, tuším by som si ju mal umyť. Som chudý a mám na sebe školskú uniformu s habitom... To je to, čo mám vidieť?“

„To si ty. Teraz, synak. Dokážeš mi povedať, či je chlapec v zrkadle poslušný?“

„Poslušný?“

„Áno... alebo či je zodpovedný a slušný, alebo či má dobré známky, alebo či chodí do postele na čas?“

„To ti zrkadlo neukáže.“ Kde bol chyták?

„Viem,“ Snape sa usmial. Harry bol zmätený.

„Ukazuje iba mňa. Je to normálne zrkadlo.“

„Je to skvelé zrkadlo, Harry, pretože ukazuje dieťa, ktoré milujem. A nemôže mi povedať, či je môj syn poslušný alebo snaživý, alebo tvrdohlavý. Ale na tom nezáleží, pretože ťa milujem takého, aký si, Harry, dobrého aj zlého. Práve takého aký si. Ako tvoj odraz.“

„Miluješ - ma – takého.. aký - som?“ Harry spracovával slová a bolo mu do plaču. Zase!

„Nechcel by som na tebe meniť ani vlas na tvojej hlave, synak.“

„Miluješ ma, aj keď som neposlušný a nedodržujem  večierku...“ Harry objal otca, neschopný ďalej hovoriť. Takže Severus pokračoval, kde prestal. „A aj keď chodíš loviť draky uprostred noci. Možno sa mi nepáči, čo robíš, ale nič ma nezastaví od toho, aby som ťa mal rád a miloval ťa. Som tvoj otec. Na to sú otcovia. A nechcem už počuť žiadne ďalšie slovo o tom, že prestaneme byť otcom a synom, je to jasné?“

„Áno, ocko,“ Harry sa nechal obklopiť vôňou ingrediencií do elixírov zachytenou v otcovom habite. Chvíľu sa držali v objatí. Obaja mali slzy v očiach. Po niekoľkých minútach sa Harry spýtal: „Ocko, chystáš sa rozšíriť trest profesorky McGonaggalovej?“

„Áno, chystám, synak. Chcem, aby si rozmýšľal, než sa zase dostaneš do problémov. Ale obávam sa, že zákazov máš dosť, takže si myslím, že bitka čaká v poradí, čo ty na to?“

„Už si ma zbil dnes ráno...“

„Tie plesknutia boli iba na upútanie tvoje pozornosti.“ Snape jemne masíroval Harryho chrbát.

„Prejdeme cez to čím skôr...?“

Harry to chcel mať za sebou.
„Áno, pane.“

Harry neočakával plesknutie, ktoré pristálo na jeho ľavej polke zadku. Snape mal počkať, kým sa zohne!

„Au!“

„Nevolaj ma pane.“

„Ocko!“ Harry ohrnul pery, ako ho Snape ohol cez koleno. Severus mu uštedril šesť počuteľných buchnutí. Potom ho postavil a znovu ho objal. Harry bol rád, že nemá viac esejí alebo viet na písanie. Cítil, že táto záležitosť je pre otca uzatvorená. Vyplakal sa v jeho objatí, potešený tým, že jeho strach bol neopodstatnený.. Mal nové zrkadlo, aby mu toto celé pripomínalo. Štipľavosť úderov rýchlo prešla. Po niekoľkých minútach mu otec povedal: „Umy si tvár a ruky, budeme obedovať. Potom sa prejdeme do Rokvillu, viem o chlapcovi, ktorý potrebuje trochu zmrzliny predtým, než začne písať svoje vety.“


18. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



18. kapitola

V nedeľu sa Harry zobudil vo svojej izbe v žalároch a obzrel sa vôkol seba. Bol rád, že tu je, bol to veľmi vyčerpávajúci týždeň. A otca videl iba na hodinách.

S večierkou o ôsmej mali veľmi málo času na návštevy alebo hocičo zábavné. Úlohy musel mať hotové pred večerou, keďže po nej musel využiť všetok svoj čas, aby písal trest!

Nik nevedel o drakovi, ale každý sa dozvedel o piatich deckách, ktoré boli chytené po večierke. A všetci vedeli o problémoch, do ktorých sa dostali.

Učitelia neboli solidárni a udeľovali eseje, akoby ich predmet bol jediný, ktorý Harry mal. A Binns ho požiadal o extra úlohu kvôli hodine, ktorú vymeškal! Ešte aj jeho otec... Premenil sa na diabolského netopiera zo žalárov a žiadal od nich, aby si na ďalšiu hodinu vyhľadali vlastnosti tisícky ingrediencií, a nechal ich miešať z pamäti rozosmievajúci sa elixír, ktorý pôsobil ako štekliace kúzlo!

Akoby tu bolo niečo vtipné. A chrabromilčania boli poriadne naštvaní kvôli 40 bodom, ktoré stratili a posunuli ich nižšie v súťaži o školský pohár. Vymýšľali hlúpe vtipy o bábätkách strácajúcich body! A chrabromilskí prefekti... boli ako jed obalený medom. Vedel, že jeho otec a profesorka McGonagallová ich poučovali až kým si nepriali, aby im odpadli uši, a majster elixírov ich nechal pripravovať tie najnechutnejšie  ingrediencie. Ale sadistickým spôsobom si užívali dohľad nad hlúpymi prvákmi, ktorých každú noc odprevádzali do postele.

Hermiona, Ron, Neville a Harry museli po večeri väčšinou zostať v klubovni a o pol ôsmej jeden z prefektov povedal: „Je čas uložiť naše bábätká.“

A pomohli im zbaliť si tašky a požiadali ich, aby sa odobrali  do izieb. Zvyšok chrabromilčanov si užíval túto šou a zazneli aj komentáre typu: rozkošné bábätká alebo že by mali mať plienky! Harry raz protestoval a prefekt, Percy Weasley, mu na ďalšiu noc priniesol cumeľ! A strčil ho Harrymu do úst predtým, než mu dal odznak.

Jeden vyšiel hore s Hermionou a počkal, kým sa prezlečie do pyžama a pripraví do postele. A dal jej odznak. To nebolo také zlé, ale Percy šiel s Ronom, Harrym a Nevillom a bol na Rona naozaj nepríjemný, jednu noc ho nechal dvakrát si prezliecť spodky! Vyhrážal sa im nosením plienok. Keď boli v posteli, vždy sa ich spýtal, či nechcú prečítať rozprávku. Nezáležalo na tom, ako odpovedali, vždy si sadol a predstieral, že otvára knihu. Rozpovedal im  príbeh o zlých chlapcoch, ktorí boli zjedení obrami alebo príšerami, alebo divými zvieratami, pretože boli neposlušní. Až keď im opísal najnechutnejšie detaily, zatiahol im okolo postelí závesy a dal im odznaky. A aby toho nebolo málo, na odznaku bol malý drak! Profesorka McGonagallová mala riadne pokrivený zmysel pre humor.

Našťastie šesť nocí prešlo a Harry a jeho priatelia v sobotu večer vrátili odznaky vedúcej fakulty.

McGonagallová im dala malú prednášku a pripomenula im, že pravidlá sú tu pre ich bezpečnosť. A potom ich nechala ísť. Harrymu bolo dovolené navštíviť otca a aj prespať vo svojej posteli.

Harry sa natiahol ako mačka a pomyslel si, že by na raňajky mohli byť palacinky. Potom mu napadlo, že by bolo zábavné byť mačkou. Pamätal si, že raz jeho bratranec, keď mali šesť alebo sedem, povedal pri stole s raňajkami, že bude opicou. Teta Petúnia na neho zbožňujúco pozrela a spýtala sa, čo to znamená. Dudley odmietol hovoriť, iba vrieskal a snažil sa znieť ako opica. Teta Petúnia bola unesená a povedala, že Dudley môže byť na deň malou opičkou a dala mu banány a pomaranče. A neskôr dostal aj zmrzlinu a lyžičkou ho kŕmila polievkou. Harry vedel, že opice nejedia zmrzlinu, ale nepýtali sa ho na názor. Dudley sa hral na opicu až kým nebol čas ísť do postele. Vtedy prehlásil, že bude zase chlapcom a teta Petúnia priznala, že je rada, pretože svojho malého chlapčeka veľmi miluje. Harry si myslel, že je to vtipné, aj keď musel strážiť opicu a ukladať na miesto všetko, čo zhodila... Čo by na to jeho otec povedal, ak by sa chcel Harry na deň správať ako mačka?

Harry sa zase natiahol a rozhodol sa to zistiť. Zostal v posteli, až kým nepočul zvuky z kuchyne. Jeho otec pripravoval raňajky. Vyšiel von informovať ho, že chce lievance, ale zacítil vôňu ovsenej kaše.

„Kaša!“

„Žiadne mraučanie, dieťa, ovsená kaša sú veľmi zdravé raňajky.“

„Ale chcel som lievance alebo wafle alebo...“ Snape ho prerušil.

„Počas týždňa máš dosť cukru, musím dohliadať, aby si jedol zdravé jedlá aspoň raz týždenne.“

„Ale vyrástol som a mám teraz dobrú váhu, ešte aj madam Pomfreyová to povedala, nepotrebujem ďalšie vykrmovanie.“

„Umy si ruky, raňajky sú pripravené. Môžeš si dať volské oko s toastom,  ale až keď si zješ kašu.“

Harry poslúchol, vediac, že by nepomohlo hádať sa s otcom počas raňajok. Boli v ich strede, keď sa spýtal: „Čo budeš dnes robiť?“

„Mám toho veľa na oznámkovanie. Keďže sa blížia VČÚ a MLOKy, po obede sa stretávam s piatakmi a siedmakmi. Začal si sa pripravovať na svoje koncoročné skúšky?“

„Hermiona sa pripravuje už od marca.“

„To som rád, je dobrá študentka, ale pýtal som sa na teba.“

„Dnes sa nechcem učiť, je nedeľa...“

„Očakávam, že budeš mať dobré známky, synak. Tak keď sa nechceš učiť... čo chceš robiť?“

„Chcem... Chcem byť mačka.“

„O čom to rozprávaš, dieťa?“ Snape sa pozrel na kašu. Zjedlo to dieťa niečo, vďaka čomu prišlo k tomuto nápadu?

„Nechcem sa premeniť na mačku, profesorka McGonagallová to dokáže, je to divné, ale chcem predstierať, že som mačka,“ Harry vedel, že to znie detsky. Pripomenie mu otec, že je jedenásť, takmer dvanásťročný? Pozrel sa na zaskočeného muža.

Severus si ho prezrel od hlavy po päty: „Iba predstierať?“

„Mňau.“

Snape bol zarazený, Harry mal tie najdivnejšie nápady.

„Takže budeš mňaukať celý deň?“

„Mňau.“

„A čo robia mačky, aby sa zabavili?“

Harry nad tým veľa nerozmýšľal, bol rád, že sa otec rozhodol hrať s ním. Harry šiel do izby a zobral si prikrývku z postele, potom šiel do obývačky a prehodil ju cez gauč, takže vytvárala majú jaskyňu. Uložil sa na gauč, aby ho to prikrývalo a usmievajúc sa mňaukol.

„Takže moja mačka sa chce celý deň túliť k prikrývkam.“

„Mňau.“

„Bav  sa ako sa ti páči, dieťa, budem známkovať až do obeda.“

Harry sa uložil a zavrel oči. Čím sa mačky zabávajú? Pamätal si, že pani Figgová mala veľa mačiek a väčšinou iba ležali na kreslách alebo na slnku. Niektoré iné sa rady hrali na naháňačku a skákali na seba navzájom. Harry otvoril jedno oko a pozrel na otca. Mal pred sebou niekoľko kôpok papiera. Stavil by sa, že by to nevzal dobre, keby Harry skočil na stôl. Čo iné? Boli tam dve mačky, ktoré vždy chceli, aby ich niekto hladkal a otravovali Harryho, kým to nevzdal a neškrabkal im chrbátiky. To by bolo pekné, ako tá noc, keď mu otec masíroval chrbát, až kým nezaspal... Harry zase zatvoril oči a musel zaspať, pretože cítil hlad, keď ich zase otvoril.

„Mňau! Mňau!“

Severus sa pozrel zo svojho miesta na dieťa: „Vidím, že si sa už zobudila, mačka lenivá, je takmer čas obeda. Chcel by si nejaké jedlo pre mačky?“

Harry zavrtel hlavou: „Mňau.“

„Vyberavý... to je všetko, čo mačky môžu jesť. Z jedla ľudí je im zle.“

Harry zavrtel hlavou: „Mňau.“

„Kŕmim dieťa, nie mačku,“ to bola Snapeova chvíľa byť tvrdohlavý. Ale chcel rozprávať so svojím synom a bude to únavné, kým mňauká.

Harry zavrtel hlavou a mňaukol. Zase. A vypúlil na neho šteňacie oči.

„Čo tak šalát z tuniaka?“ povolil Severus.

„Mňau! Mňau!“

„Dobre a trochu slepačej polievky, ale musíš používať lyžicu a vidličku.“

„Mňau,“ súhlasil chlapec.

Harry vedel, že to bolo hlúpe, ale bola to zábava!

Severus obdŕžal pár rodičovských kníh v deň deťoslávenia a časť z nich prečítal . Hádal, že sa Harry správa ako oveľa mladšie dieťa, pretože mu chýbala možnosť vyblázniť sa, keďže mu príbuzní nedovoľovali hrať sa a tiež lebo mu úplne veril a nebál sa toho, že ho nejakým  spôsobom zosmiešni alebo inak zraní.

Mačko-dieťa si šťastne zjedlo polievku aj šalát, Severus trval, že by mal vypiť trochu mlieka a akože-zvieratko neprotestovalo.

Keď dojedli, Harry zobral otcov rukáv a potiahol ho mňaukajúc na gauč, kde si k nemu sadol a položil hlavu pod Severusovu ruku.

„Čo robíš mačka-Harry?“

„Mňau, mňau, mňau...“

„Teraz chceš, aby so ťa škrabkal. Nie tak?“

Chlapec s mňauknutím prikývol.

Snape na neho pozrel: „Začínam byť unavený z tohto nezmyslu, dieťa,“ povedal, ale začal ho hladkať. Strčil ruku pod Harryho kabátik pyžama a jemne mu škrabkal chrbát. Chlapec takmer priadol.

„Stále si vo svojom nočnom oblečení, mal by si robiť niečo iné,“ slabo ho plesol na zadok.

„Tak, dieťa, musím ísť na chvíľu do kancelárie, môžeš tu ostať a pokračovať v hre alebo môžeš ísť von s metlou.“

„Ale,“ namietol Harry bez toho, aby sa pohol z otcových kolien, „nie je to zábava byť mačkou, keď som sám.“

„Počul som, že mačky sú rady samy,“ Snape ho pošteklil.

„Nie som ten druh mačky, som tu rád s tebou.“

Ale dnes mám veľa roboty, synak. Nemôžeme zostať na gauči celý deň. Teda... ty môžeš, ak chceš.“

Mačka-Harry trochu trucovala.

„Možno pôjdem von a lietať.“

„Najprv sa obleč.“

„Môžem byť mačka neskôr? Napríklad po večeri?“

„Spíš na fakulte, budú sa tvoji spolužiaci hrať s tebou?“

„Nie, nemyslím si... Ďalší týždeň?“

„Dobre, Harry,“ Severus mu postrapatil vlasy, „zober si helmu.“

Harry opustil izbu oblečený a pripravený lietať. Snape stál pri pracovnom stole.

„Prezrel som tvoju esej o drakoch, Harry.“

Harry zadržal dych. Všimol si jeho otec, že mu pomáhali...?

„Prečo si nakreslil obrázok?“

Harry sa zase opatrne nadýchol: „Je pre Hagrida, obrázok bol v jednej z kníh, ktorú sme používali pri hľadaní.“

„My?“

„Hermiona mi pomáhala s vyhľadávaním a tiež Draco... trochu.“

„Vidím. Tiež som si všimol, že práca bola veľmi dobrá, očakávam, že si od teraz udržíš túto úroveň dôkladnosti v domácich úlohách.“

Severus sa nemusel pozrieť na svojho syna, aby vedel, že sebou trhol.

„Áno, oci.“

„Poobede môžeš zobrať obrázok Hagridovi.“

„Áno, ocko.“

„Vráť sa pred večerou a opatrne s jeho zvieratami.“

~*~

Harry si vzal svoju metlu, helmu a obrázok pre Hagrida von na metlobalový štadión. Ron ho poprosil, či by sa nemohol  preletieť ako prvý. Hermiona mala knihu, ktorú si na tribúnach čítala. Harry si sadol za ňu a opýtal sa pár otázok o knihe... Po chvíli vstal.

„Kam ideš? Nepôjdeš lietať?“ Hermiona zavrela knihu.

„Ronovi to ešte chvíľu bude trvať.... idem za Hagridom, nechceš sa pridať?“

„Má ďalšie prekvapenie?“

„Nie. Beriem mu obrázok Norberta.“

Dvaja priatelia kráčali k chalupe a našli veľkého hájnika štiepať drevo.

„Ahojte decká! Ako ste sa mali?“ Hagrid s nimi vošiel do chalupy.

„Obmedzene,“ ozval sa Harry. Hermiona do neho štuchla s lakťom. Hagrid si to nevšimol. Položil čajník na oheň a posadil sa.

„Dostal som list od Charlieho. Hovorí, že...“ Hagrid vytiahol vreckovku veľkosti obrusa a  usušil si oči.

„Povedal, že malý Norbert je v poriadku, má kopu priateľov... Prajem si, aby som mohol odísť a navštíviť ho...“

Harry vstal a povedal: „Niečo pre teba mám, Hagrid.“

Podal mu kresbu.

„Oh! Harry, je skvelá! Oh! Zavesím ho na stenu... bude mi pripomínať Norberta...“

Muž si vyfúkal nos.

„Draci sú moji najobľúbenejší. Odkedy som bol dieťa... Môžete ostať na čaj?“

„Áno.“

Deti pomohli Hagridovi položiť hrnčeky na stôl. Videli, že Hagrid popresúval niektoré kusy z popáleného nábytku, ale všetok si ho nechal.

Kým čajník začal pískať, Hagrid našiel klinček a kresbu si zavesil blízko postele.

„Tu ho budem môcť vidieť z postele.“

~*~

 „Bola u Hagrida zábava?“

„Áno, zostali sme na čaj...“

„Skončili sa mi všetky stretnutia, chceš sa so mnou prejsť do Veľkej siene?“

„Áno.“

„Čo sa deje? Vyzeráš ustarostene.“

„Som trochu ustarostený.“

„Máš veľa domácich úloh, ktoré si si ešte neurobil?“

„Nie. Neviem, ako sme to zvládli so všetkými vetami a úlohami naviac, ale dokončili sme všetko, aj tú, ktorú máme doručiť zajtra...“

„Potom čo...?“

„Nič.“

„Harry, nie je to nič, keď vyzeráš takto.“

„Trochu sa obávam kvôli niečomu, čo Hagrid povedal.“

„Plánuje adoptovať tyranosaura?“

„Nie, ocko! Povedal, že vysvetlil chlapíkovi, ktorý mu dal vajce, ako prejsť cez Chlpáčika... A Chlpáčik chráni kameň... a... niekto napáda jednorožce....“

Práve kráčali okolo učebne elixírov. Severus zatiahol Harryho dovnútra a posadil ho na jeden zo stolov a spýtal sa: „Ako vieš o kameni? Nepovedal som ti, aby si držal nos preč od chodby na treťom poschodí?“  Severus sa pozrel na svojho syna veľmi vážne.

„Od minulého roka som nebol ani neďaleko ... my.... zistili sme, kto bol Flamel a... usúdili sme, že to, čo Chlpáčik stráži, je Kameň mudrcov a... Teraz niekto vie, ako sa dostať cez Chlpáčika...“

Snape si prikryl tvár rukami. Každé dieťa bolo také komplikované alebo len to jedno?

„Synak, vieš, že neschvaľujem tvoje snorenie okolo....“

„Nesnoril som, ja iba...“ Harry ho prerušil, ale zavrel ústa po Snapeovom uprenom pohľade.

„Máš pravdu v tom, čo tá potvora stráži. Ale Chlpáčik nie je jediná ochrana toho miesta. Je tam niekoľko ďalších.“

„Je tam niekoľko... ako čo?“

„Nebudem to s tebou rozoberať, iba ťa uisťujem, že kameň je v bezpečí. Informujem profesora Dumbledora o tvojich zisteniach. Nechceme iba ochrániť kameň, chceme chytiť každého, kto sa ho pokúsi ukradnúť.“

„Potom je to ako pasca, nie?“

„Áno. To je. Nechcem ťa nikde po blízku. Nemáš zakázanú iba tú chodbu, ale celé poschodie a neprajem si, aby si o tom ešte niekde hovoril. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno, ocko.“

„Zopakuj, čo som povedal, vlastnými slovami.“

„Kameň je v bezpečí, pretože ho nestráži iba Chlpáčik. Nechcete ho iba ochrániť, chcete lapiť kohokoľvek, kto ho chce ukradnúť... a nemal by som ísť nikam blízko tretieho poschodia alebo o tom rozprávať. Ale Ron a Hermiona to už vedia... môžem to povedať im?“

„Môžeš iba zopakovať to, čo si práve povedal mne a tiež majú zakázané približovať sa k tretiemu poschodiu.“

„Áno, otec,“ Harry sa pozrel na ruky. Severus si spomenul na ďalší kus informácie, ktorý Harry predniesol...

„Čo si povedal o jednorožcoch?“

„Hagrid má starosti, pretože niekto zabil jednorožca.... a Hermiona povedala, že ak niekto pije jednorožčiu krv... Hádame, že je to ten istý, čo sa snaží dostať kameň...“

Severus začínal cítiť príchod bolesti hlavy. Nikdy neporozumie spôsobu, ako mladé mysle dokážu prísť k takým záverom.

„Požiadam Hagrida, aby zreferoval svoje zistenia riaditeľovi.“

„Takže si myslíš, že máme pravdu?“

„To som nepovedal.... v lese sú nebezpečné príšery, Harry. Nemáš dovolené sa k nemu ani priblížiť, rozumeno?“

„Viem, že je zakázaný...“

„To vedomie ťa v minulosti nezastavilo,“ Severus ho zdvihol pod pazuchy a položil na dlážku.

„Poďme na večeru. A prestaň sa strachovať o kameň, máme to pod kontrolou.“

„Áno, otec.“

~*~

„Severus... myslela som, že dnes v noci má dozor Filius.“ Minerva ho videla zo svojich otvorených dverí.

„Má, iba sa potrebujem prejsť...“

„Potrebuješ sa o niečom porozprávať?“

„O zvedavosti istého zeleno okého dieťaťa.“

„Čo to je tento krát?“

Severus povedal Minerve o poslednom rozhovore s Harrym, o kameni a o jednorožcoch.

„Ak by tieto deti dokázali vyvinúť rovnaké úsilie na svoje štúdium...“

„Viem.“

„Strachuješ sa, že sa nebude riadiť tvojimi príkazmi?“

„Viem, že sa neprestane obávať o kameň, ale verím, že ma bude poslúchať.“

„Vy dvaja ste prešli dlhú cestu.“

„Som si istý, že sú to iba detské krôčiky. Možno sa strachujem priveľa.“

„Počula som, že je to súčasťou toho byť rodičom.“

„A to iba začínam. Aj keď si myslím, že Harry ma poslúchne. Blíži sa sem niečo temné.“

„Dali sme tam všemožné ochrany, Severus, kameň je v bezpečí.“

„Mám starosti kvôli jednému z našich kolegov...“

„Quirrell?“

„Ten chlap je čudák a je posadnutý kameňom. Musím byť pozorný a nepoužívať toalety, ak je tam.“

„A čo si myslíš?“

„Myslím, že... možno som taký paranoidný ako môj syn, ale myslím, že niekto núti Quirella pýtať sa priveľa otázok.“

„Chcel, aby som mu detailne vysvetlila, aké kúzla som umiestnila na komnatu...“

„Vysvetlila si?“

„Samozrejme, že nie, povedala som mu, že transfigurácia má veľmi bohaté pole a umožňuje mnoho vecí. Možno som naznačila, že som použila sochy...“

„Otravoval ma s mojou časťou ochrany.... spýtal som sa ho, či počul o dúšku živej smrti...“

„Nemŕtvi?“

„Nevysvetlil som...“

„Myslíš si, že je pod nejakým nátlakom?“

„Neviem, občas sa trasie ako list vo vetre a občas akoby prehltol trochu chrbtovej kosti.“

„Harry vie o Quirellových otázkach?“

„Vôbec. Je voči nemu obozretný od Nového roka. Občas mu spôsobuje bolesti hlavy.“

„Bolesti hlavy?“

„Poppy verí, že je to druh alergie. Každopádne, Hary s ním nerozpráva mimo učebne.“

„Spomenul niečo o zákaze?“

„Iba že je rád, že skončil. Vypočul som si kúsok z jeho rozhovoru so  sprisahancami a boli spomenuté cumle, plienky a rozprávky na dobrú noc. Nemyslíš si, že pán Weasley bol pri jednaní s levíčatami trochu príliš horlivý“

„Myslíš, že by som sa na to mala pozrieť?“

„Riešila sa aj nejaká odplata, takže bude... akoby som to povedal... prekvapený.“

„Kým nespravia neporiadok v klubovni alebo na chodbách... bude to v poriadku.“

„Rád by som tam bol.“

„Nemôžeme to schvaľovať.“

„Škoda... dobre... som rád, že sme sa porozprávali.“

Minerva sa iba usmiala.

 


19. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



19. kapitola

Utorok, jeden týždeň a pol po tom, ako sa hral Harry na mačku, Harry zostáva v  v podzemí.

„Prečo musíš ísť práve tento týždeň?“

„Naozaj na to musím odpovedať? Termín semináru bol naplánovaný už pred rokom, Harry.“

„Rád by som šiel s tebou.“

„Nudil by si sa a čakajú ťa koncoročné testy. Musíš tu zostať.“

„Aj ty musíš pripraviť testy a musíš oznámkovať...“

Severus v Harryho tóne spozoroval istý truc...

„Budeš v poriadku, synak. Budem späť do štyroch dní. Budeš taký zaneprázdnený štúdiom, že ani nepostrehneš, že tu nie som.“

Harry bol naštvaný. Nemohol vysvetliť prečo. V niektoré týždne videl svojho otca iba na hodinách... ale vedel, že je Severus blízko... Zhodil knihy, ktoré držal, na stôl s veľkým tresknutím.

„Ak sa chystáte robiť scény, pán Potter, mali by ste namieriť svoj nos do toho kúta, kým to neprejde.“

Harry sa otočil, aby mu čelil, a dupol nohou: „Nebudem stáť v kúte.... Netrucujem!“

„Nepáči sa mi tvoj tón hlasu...“

„Smola! Ja... už... sa s tebou nebavím...!“ Harry šiel do izby a zatvoril dvere. Severus si všimol, že si dal pozor, aby nimi netreskol. Počul o predpubertiakoch, tušil, že to je ich ekvivalent, hrozní takmer tínedžeri. Pokračoval vo výbere papierov, ktoré si zoberie na konferenciu. Nemohol pochopiť, prečo bol ohľadom toho Harry taký rozčúlený. Prial si, aby to mohol zrušiť, ale Seminár sa odohrával každé dva roky a mal tam vyžiadanú prednášku.

Severus vycítil, keď Harry otvoril dvere a vyšiel z izby. Tmavovlasé dieťa bolo tiché, ale vo vzduchu bolo cítiť rozdiel. Otočil sa a ako očakával, chlapec stál pri stene a kajúcne sa na neho pozeral: „Už môžem opustiť izbu?“

„Ty mi povedz. Nebol som ten, čo ťa do nej poslal, alebo áno?“

„Nie, ocko. Chceš, aby som stál v kúte?“

„Trucovanie ťa prešlo?“

„Hádam...“

„Choď do kúpeľne a umy si ruky a tvár. Potom sa vráť, potrebujeme sa porozprávať.“

Harry šiel do kúpeľne a Snape počul tiecť vodu. Občas musel len počkať, kým sa dieťa samé upokojí. Harry sa vrátil s čistou tvárou a mokrou ofinou. Postavil sa k Severusovi, ktorý mu položil ruku na rameno.

„Ospravedlňujem sa, že som na teba kričal...“

„Kde máš topánky?“

Snape cítil Harryho pokrčenie ramien: „V izbe... povedal si, že si s nimi nemám ľahať do postele...“

„Aspoň si si zapamätal polovicu mojich príkazov. Tiež som ti povedal, že nemáš chodiť bosý po žalároch...“ Použil prútik, aby privolal Harryho papuče. Harry si ich obul.

„Ja... prepáč mi.“

„Dieťa... si dosť starý na to, aby si svoje emócie vedel vyjadriť slovami, nie trucom.“

„Bratranec by sa hodil na dlážku, plakal a kopal by vôkol seba... a moja teta mu zvyčajne dala čo chcel.“

„A ty si si myslel, že ustúpim po takej ukážke nevhodného správania sa?“

„Nie. To iba, že... Nechcem, aby si šiel.“

„Harry, nebudem súdiť tvoje správanie založené na tom, ako tvoj bratranec touto cestou uspel. Nehádže to dobré svetlo na rodičovské metódy tvojich príbuzných. Dieťa musí vedieť, ako vyjadriť frustráciu inak.“

„Prepáč. Neurobím to znova.“

„Buchnutie knihami, dupnutie nohou, tresknutie dverami, nabudúce...  keď niečo také urobíš, nájdeš sa s boľavým zadkom...“

„Áno. Otec.“

„Teraz mi povedz, prečo si taký rozčúlený? Odišiel som z hradu už niekoľko krát počas roka... Vieš, že sa vrátim, však?“

„Ja.... vrátiš?“

„Nič by ma nezastavilo od toho vrátiť sa späť k tebe.“

„Ale čo ak ťa budem potrebovať?“

„Minerva ťa bude strážiť, rovnako madam Pomfreyová a riaditeľ.“

„Čo ak sa ťa budem potrebovať niečo spýtať?“

„Ak sa ma potrebuješ niečo spýtať, môžeš požiadať svoju vedúcu fakulty, aby ma kontaktovala.“

„Môžem? Prečo ťa nemôžem kontaktovať rovno?“

„Pretože je to komplikované kúzlo, ktoré sa budeš učiť po treťom ročníku... Použijem krb, aby som ti zavolal každú noc a môžeš mi povedať výsledky svojich testov.“

„Budeš veľmi nahnevaný, ak nedostanem vynikajúce známky?“

„Nestresuj sa z testov, Harry. Naučil si sa počas tohto roka dosť. Som si istý, že si povedieš dobre...“

„Nepáči sa mi to.“

„Nemusí sa ti to páčiť, synak. Ale musíš to prijať. Musíme plniť svoje záväzky.“

„Som hladný,“ Harry vedel, že už nemá čo viac povedať.

„Objednám večeru u škriatkov, medzitým si prines kus papiera....“

„Chceš mi dať písať trest?“

„Aby si si zapamätal, že nabudúce, keď sa budeš chcieť hodiť na zem... Žiadne trucovanie, dieťa, trest môžeš písať aj s boľavým zadkom.“

~*~

„Ale bude to iba na jednu noc, po všetkých testoch.“

„Nenechám ťa tu spať samého, Harry. Kým tu nie som, zostaneš na intráku.“

„Nie som decko.“

„Nehovorím, že si decko, ale nemyslím si, že by mal mladý muž spať tak ďaleko od pomoci, ak by ju potreboval. Vo vašej veži ti bude dobre.“

„Ale nebol by som sám, spýtam sa Rona a Hermiony, aby prišli... a... môžeme mať malú párty.“

„Nebudeš mať pyžamové oslavy bez dozoru, synak.“

„Ale oci...“

„Žiadne mraučanie, Harry.“

„Prepáč. Zamkneš dvere?“

Severus vedel, že to bola záludná otázka.

„Dvere budú pre teba vždy otvorené. Verím tomu, že si dosť vyspelý, aby si nezneužil situáciu. Alebo nie? Môžeš prísť a odísť počas dňa, ako vždy. Nesmieš tu spať alebo doniesť niekoho ďalšieho, kým som preč. Je to jasné?“

„Testy končia vo štvrtok a...“ Harry neustupoval.

„Vrátim sa v piatok, môžeš pozvať pána Weasleyho potom, aby tu ostal, a každého ďalšieho, koho chceš.“

„Aj Hermionu?“

„Slečnu Grangerovú nie. Aspoň kým jej nevieš ponúknuť oddelenú izbu. Dievčatá potrebujú súkromie, bude jej pohodlnejšie v jej vlastnej posteli.“

Severus pozrel na dieťa, ktoré vedľa neho jedlo raňajky. Ako môže mať tak veľa tvárí? V jeden deň je lovec drakov a ďalší deň sa chce správať ako mačka. Iba minulú noc trucoval, pretože nechcel nechať Severusa odísť samého a dnes chce pyžamovú párty a dievčatá spiace v tej istej izbe! Severus si bol istý, že bude potrebovať svätú trpezlivosť, než chlapec dospie.

Mal by požiadať Minervu, aby na Harryho po nociach dohliadala...

„Rozprával si s profesorom Dumbledorom o kameni?“

„Áno, rozprával.“

„A čo povedal?“

„Že sa o to nemáš obávať.“

„Pridáte viac pascí?“

„Zvedavosť mačku zabila.“

„Mňau! Ale zomrela šťastne...“

„Chystáš sa zmeniť z bystrej mačky na trpiace dieťa.“

„Nie si zábavný.“

„Som tvoj otec, zábava nie je v popise mojej práce.“

Harry ostal ticho, ale rýchlo otca objal, než odišiel na vyučovanie.

 

Severus sa stretol s Minervou na chodbách o pár minút neskôr. Čarodejnica sa uškŕňala.

„Všetko v poriadku, Minerva?“

„Veci sa sami vyriešili. Máš dnes hodinu s chrabromilskými piatakmi?“

„Myslím.“

„Nezmieňuj vzhľad pána Percyho Weasleyho... čaká, kým sa mu farba vlasov zmení späť do pôvodnej.“

„Nehoda v sprchách?“

„Nový šampón, myslím.“

„Láskavosť od jeho bratov?“

„Nie je dôkaz.“

„Potom to bude musieť nechať tak.“

„Kedy odchádzaš?“

„V pondelok pred večerou. Ako pozvaný rečník tam musím byť už na uvítacej večeri.“

„Zabav sa.“

„Bola by si taká dobrá a dohliadla na moje dieťa a uistila sa, že je každú noc načas v posteli?“

„Mala by som niečo vedieť?“

„V podstate nič.“

„Dohliadnem na neho.“

„Ďakujem.“

„Začína sa mi hodina.“

„Mne tiež.“

~*~

Percy Weasley vstúpil do učebne elixírov a sadol si do poslednej lavice. Jeho vlasy boli žiarivo zelené. Snape začal hodinu napísaním pokynov na tabuľu. Jeho skupina VČÚ bola schopná variť bez veľkého dozoru. Na konci hodiny zavolal zelenovlasého mladíka ku katedre.

„Profesor Snape.“

„Pán Weasley, plánujete začať novú módu?“

„Nie, pane, bola to.... nehoda.“

„Vidím... Mali ste zodpovednosť za dodržiavanie večierky svojich spolužiakov. Však?“

„Áno, pane.“

„Boli s nimi nejaké ťažkosti?“

„Ťažkosti?“

„S prvákmi. Boli?“

„Nie, pane. Správali sa slušne.“

„Aké boli inštrukcie vašej vedúcej týkajúce sa dozorovania?“

„Nebolo ich veľa, iba som sa musel uistiť, že budú v posteli o ôsmej a dať im odznak.“

„Vidím.“

„Môžem vás uistiť, že boli všetci v posteli presne o ôsmej hodine.“

„Takže, nebolo nutné vyprevádzať ich zo spoločenskej miestnosti volajúc ich bábätká, ani nebolo vhodné dovoliť zvyšku svojich spolužiakov smiať sa im, všakže?“

„Nebolo nutné...? Ale, pane... Teda, chrabromilčanai boli trochu mrzutí kvôli bodom, ktoré stratili.“

„Slečna Grangerová sama nazbierala viac ako trojnásobok bodov, ktoré stratili. Ste si toho vedomý?“

„Áno, pane, ale...“

„Povedzte mi, pán Weasley, bolo podľa vás nutné ešte viac ponižovať tie deti? Myslíte si, že bola vaša vedúca fakulty príliš zhovievavá  čo sa týka trestu?“

„Nie, pane. Ale tiež dostali do problémov prefektov...“

„Mali ste problémy, pretože ste si poriadne neplnili svoje povinnosti. Zabudli ste na rozhovor, ktorý sme s vami s  profesorkou McGonagalovou mali?“

„Nie, pane.“

„Odznaky vám neboli pridelené iba na okrasu, pán Weasley. Bola vám daná autorita , aby ste pomáhali a pomohli dodržiavať poriadok. Je vašou prácou ochraňovať mladšie deti. Nebolo to jasné?“

„Áno, pane. Bolo. Tuším... Ospravedlňujem sa, pane. To nie je iba... Môj brat mal byť rozumnejší, jeho správane na mňa vrhá zlé svetlo...“

„Radím vám pamätať si, že nie ste centrom vesmíru. Správanie vášho brata sa zle odráža iba na ňom.“

„Áno, pane.“

„Verím, že im to vynahradíte, nejako.“

„Áno, pane.“

„Dobre. Teraz môžete ísť, pán Weasley. Ešte jedna ďalšia vec, ak sa niekedy dozviem, že ste zneužili svoju pozíciu alebo dovolili, aby bolo bezbrannejšiemu študentovi nadávané... Nemusíte sa obávať iba o to, že vaše vlasy zmenia farbu. Neostanú vám žiadne. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno, pane...“

~*~

 „... a aký bol tvoj deň?“

„Veľa sme sa učili... Ocko, videl si Percyho vlasy?“

„Všimol som si. Máš s tým niečo spoločné?“

„Možno... nepriamo.“

„Bola to odplata za váš týždenný trest?“

„Trochu...“

„Máš pocit, že nebolo v poriadku, ako s vami zaobchádzali vaši spolužiaci z fakulty a prefekti?“

„Nie naozaj....  bolo ťažké ísť do postele tak skoro a... a nebolo zábavné, keď nás volali bábätká, ale... pomohli nám s domácimi úlohami a prepašovali nám zákusok  a... Percyho príbehy boli kruté, ale zábavné. Bol tak naštvaný na Rona... Nemal by si z toho robiť ťažkú hlavu, nebolo to, ako keby sme z toho vyšli beztrestne... Páčia sa mi jeho vlasy.“

„Mal by sa ospravedlniť, za spôsob, akým s vami zaobchádzal.“

„Nie potom, čo sme mu prefarbili vlasy na zeleno...“

„Nesmieš brať zákon do vlastných rúk, synu. Aj keď ide len o hlúposť, ako je prefarbenie niekoho vlasov. Vieš, že mi môžeš povedať ak hocikto, prefekt alebo nie,  tyranizuje, však?“

„Áno, oci.“

~*~

Nadišiel deň posledného testu. Všetky deti boli pripravené na koniec roka. Keď opustili svoje triedy, správali sa tak hlúpo, ako bolo možné.

Minerva nemohla uveriť, že, ako vždy, tí, ktorí spôsobovali najviac problémov, boli siedmaci. Akoby počas nasledujúcich týždňov mali trpieť premenou z detí na dospelých a chceli si užiť tak veľa zábavy, ako je len možné. Dokonca sa im musela vyhrážať, že sa budú  musieť v septembri vrátiť, aby ich naučila správať sa slušne.

A zbor nebol úplný.

Pomona bola na ošetrovni s odporným nachladením. Severus bol preč na Konferencii. A profesor Dumbledore odišiel skoro ráno kvôli predvolaniu z Ministerstva. Flitwick navrhol umiestniť do spoločenských miestností mreže až do konca koncoročnej hostiny a ona nad tým nápadom začínala uvažovať. A škriatkovia cítili, že im budú chýbať ich drahí rozmaznávaní chovanci a pripravovali im ich najobľúbenejšie dezerty. Mala by povedať  Poppy, aby  mala elixír na zažívanie po ruke v dostatočnej zásobe.

Od raňajok sa McGonagallová snažila očkom dohliadnuť na Pottera a spol. Chlapec šiel predošlú noc na čas do postele a rozprával so Severusom krbom z jej kancelárie. Celkove sa správal slušne. Možno to bol jej mačací inštinkt, ale vedela, že čoskoro urobí niečo hlúpe.

Na obed mal jahody a banány so šľahačkou a zmrzlinou a smial sa so svojimi priateľmi, tiež požartoval so slizolinčanmi, priateľsky na seba od stolov pokrikovali. Priala si, aby mala viac očí. Slizolinským a chrabromilským prefektom nariadila prekontrolovať artefakty v klubovniach. Iba dúfala, že Pomona bude na dozor pri dnešnej večeri už v poriadku.

Konečne posledné deti dojedli a šli svojimi cestami do postele. Jej prváci boli prví, ktorí opúšťali Veľkú sieň. Potter, Longbottom, Weasley, Finnigan a Thomas odtiahli. Grangerovú a zvyšok dievčat ich nasledovali. Niečo plánovali. Hádala, že malú oslavu na internáte. Neskôr ich skontroluje. Akoby sa dohovorili, keď Potter a spol. opustili miestnosť, všetci ostatní vyšli von.

Dopila čaj a zobrala si ešte jeden keks. Mala by napísať svojej neteri, aby potvrdila svoje letné plány.... Bolo milé skončiť ďalší rok.

Vstala a oprášila si odrobinky zo sukne. Ešte jedna hodina do večierky a potom bude musieť zastaviť všetky oslavy prebiehajúce na fakulte. Medzitým mala čas na mierumilovnú chvíľku vo svojich komnatách...

Minerva musela zaspať, o desiatej ju odbíjaním zobudili hodiny starého otca.

Postavila sa použila súkromný vstup do chrabromilskej veže. Potrebovala sa porozprávať s prefektmi a  uistiť sa, že všetky jej levíčatá sú už bezpečne v posteli.

Klubovňa nebola prázdna, ale boli tu iba staršie deti. Starí priatelia si užívali čas pred tým, než budú donútení dospieť... Vyšla schody do chlapčenskej časti veže a všade bolo ticho.

Zastavila pri izbe prvákov. Ticho tam bolo ohlušujúce. Deti by mali byť unavené... Ale... toto bolo až príliš ticho. Otvorila dvere. Všetky postele mali zatiahnuté závesy. To nebolo v poriadku. Otvorila najbližšie. Pod prikrývkami sa rysoval obrys. Musela byť paranoidná, ale dotkla sa ho - bol mäkký ako vankúš.

 Päť postelí malo vankúše namiesto detí! Vyšla von a spýtala sa prefektov v klubovni.

„Už je to večnosť čo šli do postele, profesorka. Nikto nevyšiel.“

Minerva sa chystala vraždiť.

Zapečatila obraz a vrátila sa do kancelárie. Chytí ich...

Krbom zavolala do New Castlu, ale Severusa nezohnala. Povedali jej, že koniec konferenčnej večere prebiehal v muklovskom hoteli. Nechala Severusovi lístok, aby sa vrátil tak rýchlo, ako je to len možné.

Vyšla von a hľadala učiteľov, ktorí mali dnes v noci na starosti hliadky.

Pomona, Poppy a Filius šli prehľadať všetky chodby. Minerva zbadala na treťom poschodí tieň a nasledovala ho. Nebol to Potter, bol to Quirrel.

„Č-Č-čo tu r-r-robíš, Minerva?“ koktal muž.

„Hľadám všetkých svojich prvákov, vrátane Pottera. Nie sú vo svojich posteliach.“

„Potter.... nemôžem si byť istý, ale... ale myslím, že som niekoho videl... počul som niekoho na chodbe... preto som tu.“

„Samozrejme, druh lotroviny rezervovaný na posledný deň roka... výlet do Zakázanej chodby... pohľadám ich, Quirinus, dáš prosím Filiusovi a Pomone vedieť, že som tu a možno budem potrebovať ich pomoc...“

„Samozrejme, Minerva.“ Neprišlo jej čudné, že už nekoktal.

~*~

Severus prijímal pochvaly od ostatných majstrov elixírov.

Bolo milé sa o ingredienciách a reakciách rozprávať so vzdelanými osobami. Konferencia bola zaujímavá a vnukla mu veľa nápadov, ktoré by rád vyskúšal.. Hneď ako sa skončila večera, ospravedlnil sa a zmenšiac svoj zbalený kufor, prešiel do najbližšieho krbu, aby sa vrátil do Rokfortu.

Harry sa bude tešiť z toho, že sa vrátil o deň skôr.

Použil krb, aby sa dostal do Šikmej uličky a odtiaľ krbom do Rokvillu. Noc bola príjemná. Prešiel sa k Rokfortským bránam. Bolo takmer jedenásť v noci, hrad by mal spať.

Severusa na ceste do žalárov prekvapila frenetická liečiteľka. Po troch rýchlych vetách už vedel, že Harry chýba v posteli spolu s celým prvým ročníkom Chrabromilu. Tiež sa dozvedel, že Minerva rozbehla pátranie, ale teraz tiež zmizla.

Utekal do žalárov. Potreboval skontrolovať ochrany na veži a kameni. Ako vstúpil do obývačky, prekročil niečo odlišné od svojho koberčeka.

Zapálil prútik a videl kôpky hláv pod spacími vakmi. Takže tu boli chýbajúce levíčatá...

S ľahším srdcom slabo zasvietil svetlo, aby našiel svoje dieťa. Harry spal blízko kuchynských dverí. Malá tlupa mierumilovne spala. Upokojený objavom si uvedomil, že tu spí viac ako päť detí. Pozrel sa na každého a uvedomil si, že slizolinčania a chrabromilčania použili jeho obývačku ako spálňu. Bol v Harryho izbe ešte niekto? Otvoril dvere a našiel tu ďalšie spacie vaky. Dievčatá prišli tiež. Na kuchynskom stole ležali zmrzlinové misky, misy od pukancov a zvyšky nápojov. Upratanie izieb bude prvá časť Harryho trestu. Druhá časť... bude zahŕňať niekoľko dobre umiestnených úderov na jeho pozadie. Dobre, iba musí informovať školu, že deti boli úplne, úplne v poriadku.

Vstúpil do kancelárie a  zistil, že ochrany kameňa boli narušené. Uzamkol svoje komnaty. Nikto nemohol vyjsť ani vojsť, kým sa nevráti. Rozbehol sa  na tretie poschodie.

 

 

 

PP: Prepáčte, že to trvá, ale ja končím bakalársky ročník a Eggy má toho zase veľa v práci...


20. kapitola



O trolloch a čarodejníckych deťoch

Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



20. kapitola

Harry sa zobudil v tmavej miestnosti. Zadržal dych a snažil sa uhádnuť, čo ho vytrhlo zo spánku. Neďaleko počul jemné chrápanie Nevilla a Rona... Malfoy a jeho spolužiaci boli tiež blízko. Harry nevedel kde presne.

Dole v žalároch, v Snapeovom a Harryho byte, bolo dokopy sedemnásť detí.

Bolo to jednoduché. Naplánoval to s Hermionou, Ronom a Dracom. Draco poznal ochrany okolo Slizolinu. Rozozvučali by sa, ak by niekto opustil internát po večierke, ale oni technicky neopustili klubovňu. Vstúpili do Snapeovho bytu používajúc jeho súkromný vstup do slizolinskej klubovne. Harry ho iba musel otvoriť. A čo sa týka chrabromilčanov... Hodinu a pol pred večierkou sa stretli v chlapčenskej izbe. Harry používajúc svoj plášť odprevadil Seamusa a Deana do knižnice a potom sa vrátil pre Nevilla s Ronom. Takmer všetci oslavovali, nik si to nevšimol. Prefekti ich videli ísť do ich izby, ale keďže bol Percy vyrušený dvojičkami, neskontroloval ich tam. Pre istotu ešte pod prikrývky uložili vankúše...

Dievčatá v Chrabromile tvrdili, že od madam Pomfreyovej potrebujú pomoc so ženskými záležitosťami a dovolili im ísť von.

Keď už boli v byte, Harry všetkým zakázal vstúpiť do Snapeovej spálne alebo pracovne. Spacáky rozdelili medzi obývačku a Harryho izbu.

Od kuchynských škriatkov si vypýtali dobroty, hrali šarády a  napodobňovali svojich profesorov. Neskôr vypli svetlá a začali si rozprávať strašidelné príbehy.

Deti boli po testoch a vzrušenia z vyplíženia sa z ich spoločenských miestností unavené, takže začali zaspávať a o jedenástej sa už nik ani nepohol. Harry sa otočil v spacáku. Zakúzlili  zmäkčovacie kúzla, takže necítili tvrdú dlážku. Spomenul si, že otec sa na ďalší deň vráti. Skoro ráno bude musieť poupratovať. Hovoril, že sa vráti v piatok. Nebolo by dobré, keby prišiel do obývačky plnej slizolinčanov a chrabromilčanov. Harry sa zahrabal medzi teplé prikrývky a zase zaspal.

~*~

Severus utekal do chodby na treťom poschodí a opatrne otvoril dvere. Trojhlavý pes bol zamestnaný.  Jedna z hláv žuvala niečo, čo vyzeralo ako rozbitá harfa, a zvyšné dve sa na to snažili dosiahnuť. Padacie dvierka pod psom boli otvorené a vychádzali odtiaľ konáre. Rozhodne niekto šiel dovnútra.

Zatvoril dvere a vrátil sa odkiaľ prišiel. Filius, Pomona, Poppy a Snape sa stretli na ošetrovni.

„Našiel si Minervine stratené levíčatá, však?“

„Minervine a ďalšie. V mojej obývačke spí veľa detí.“

„Mne nikto nechýba...“

„Slizolinčania, chrabromilčania, chlapci aj dievčatá.“

„Nie úplne neslýchané, ale... verím, že im budeš mať čo povedať, keď sa zobudia.“

„Áno. Skontrolovali ste havrany?“

„Áno, všetci v posteliach a spiaci.“

„A zbor?“

„Albus je s ministrom a vráti sa ráno. Minerva a Quirrell chýbajú.“

„Chodba na treťom poschodí bola narušená... potrebujeme tam ísť.“

„Nemali by sme počkať na Albusa?“

„Nemôžeme ísť všetci. Myslím, že by sme mali zavolať aurorov...“

„Albus to bude chcieť udržať v tajnosti...“

„Nechajme študentov v klubovniach, škriatkovia sa ta o nich postarajú a budú v bezpečí. Poppy, ty, Pomona a Filch to zvládnete kým nepríde Albus... Filius, šiel by si so mnou?“

„Samozrejme, Severus. Môžeme zobrať Hagrida, aby sa postaral Chlpáčika.“

„Prváci sú v tvojom byte v bezpečí?“

„Áno. Harry  si vie vypýtať jedlo, nebudú hladovať. Vyriešime to s nimi neskôr.“

Oveľa neskôr, pomyslel si Severus. Potreboval čas, aby im mohol poriadne vypláchnuť žalúdok.

„Severus, pamätaj, diablovo osídlo môže byť zvládnuté teplom a svetlom. Nezraň ho...“ Snape si pomyslel, že Pomona je úplne ako Hagrid. Obaja milujú nebezpečné stvorenia.

 

~*~

 

Flitwick a Snape našli profesorku McGonagallovú v halde neďaleko gigantickej šachovnice. Figúrky ju ochranne obklopili. No Severusovi dovolili kľaknúť si k nej. Prebrala sa, keď sa jej dotkol.

„Severus, si späť... nemôžem nájsť Harryho...“

„Netráp sa, Minerva, je v bezpečí v mojom byte... Čo sa ti stalo?“

„Quirrell... povedal, že pôjde so mnou pomôcť mi... Keď som vyhrala hru.... udrel ma... biely kráľ mi pomohol, ale... Myslím, že mám zlomenú nohu. Čierna veža po ňom šla, ale neviem ti povedať, čo sa stalo...“

„Nestrachuj sa.“

„V ďalšej miestnosti je tvoja pasca, Severus...“

Severus sa postavil a cez dvere uvidel čierny tvar na dlážke. Čierna veža, hádal. Pod ňou dokázal rozoznať turban. Pristúpil bližšie a videl, že pod šachovou figúrkou nie je iba turban. Quirrell nebol schopný ju odsunúť. Dotkol sa muža a zistil, že aj keď sa nehýbal, žil. Pozrel na stôl, kde boli umiestnené elixíry. Jedna fľaška bola prázdna. Ten sprostý muž si zle vybral...

Severus ho varoval o Dúšku živej smrti... Muž bude schopný odpovedať na otázky dvadsať štyri hodín po vypití protijedu...

Flitwick na Minervinu nohu pripevnil dlahu a prikročil ku kolegovi: „Nedostal sa veľmi ďaleko.“

„Minerva bola vždy veľmi dobrá v transfigurácií.“

„Potrebujeme ju dostať k Poppy na lekárske ošetrenie. Ja odlevitujem šachovú figúrku, ty vytiahni Quirinusa.“

~*~

Bolo zložité dostať dve nosidlá hore padacími dvierkami, no s Hagridovou pomocou to zvládli. Chlpáčik bol šťastný. Každá hlava mala kosť a s pôžitkom ju hrýzla.

Na ošetrovni zistili, že prišiel profesor Dumbledore.

„Minerva?“ starý muž vyzeral ustarostene, keď zbadal svoju zástupkyňu na nosidlách. Quirrell letel za ňou.

„Quirrell? Čo sa vám dvom stalo?“

„Nie je v pozícií odpovedať, Albus,“ informoval ho Severus. „Zdá sa, že vypil Dúšok živej smrti.“

„A spadla na neho šachová figúrka...“ dodal Flitwick.

„Nie sme si istí, v akom poradí.“

„Šiel po kameni. Napadol ma. Udrel ma do hlavy... šťastie, že v šachovej miestnosti...“

„Šachové figúrky sú veľmi lojálne...“ podotkol bielobradý muž. „Prečo by... Musíme počkať a zistíme... A ako sa cítiš?“

„Bolo mi už lepšie, Albus. Verím, že dá Poppy moju nohu do poriadku a potom si budem potrebovať vypiť.“

Poppy okolo nej začala pobehovať. Pohybovala prútikom hore dole a zakúzlila na kosti liečiace zaklínadlo.

„Teraz, Minerva, pohni prstami... bude to trochu bolieť, ale je nutné, aby sa nimi hýbalo, kým sa kosti liečia...“ Minerva sebou trhla, ale poslúchla. Čoskoro bolesť zmizla... Čarodejnica začala dýchať pokojnejšie. Pozrela sa na svojich kolegov okolo seba... Nebola zvyknutá na toľko pozornosti... „Severus, si si istý, že je Potter v poriadku?“

„Áno, Minerva, je v mojom byte, spolu so svojimi kamarátmi a mojimi slizolinskými prvákmi...  v Harryho izbe sú aj dievčatá...“

„Malý diabol... ako mohli zvládnuť niečo také...?“

„Vysvetlí to ráno... teraz som unavený. Pôjdem spať.“

„Čo urobíme s Quirrellom..?“ Poppy vyšetrovala zvláštneho muža. „Vyzerá byť v nejakom druhu kómy...“

„Och... som unavený... zabudol som, potrebuje... musím namiešať protiliek na dúšok živej smrti. Nie som si istý, že mám všetky ingrediencie... Nepohne sa, iba ho pohodlne uložte. Ráno ti budem schopný povedať, či mám všetko... potom, ako si usporiadam veci vo fakulte a byte...“

„Severus... povedal si, že tvoje komnaty sú plné slizolinčanov a chrabromilčanov?“

„Áno, Albus, kempujú v mojej obývačke.“

„Môžem ich vidieť?“

„Prečo by si to chcel?“

„Pretože... Severus, vždy bolo mojím snom, aby deti zabudli na to, že ich klobúk poslal do rôznych fakúlt a stále mohli byť priateľmi a deťmi... pretože ak to, čo si povedal, je pravda... A ja viem, že to je pravda... tie deti sa stali priateľmi.“

„Zničili ti byt?“ spýtala sa Pomona.

Severus sa zhlboka nadýchol.

„Svietil som si len prútikom... nábytok bol presunutý k stenám, ale bolo to tam v poriadku. Kuchyňa bola plná špinavého riadu, mierumilovne spali...“

 „Prosím, Severus... Musím to vidieť. Sľubujem, že budem potichu....“

Severus opustil miestnosť s riaditeľom po boku. Keď boli pri jeho byte, otvoril dvere a vyčaroval svetelnú guľu. Albus Dumbledore bol veľmi tichý, ako sa obzeral. Deti pokojne spali. Na tvári sa mu zjavil veľký úsmev. Snape vedel, že toto bude ľutovať.

Starý muž vyšiel von a vrátil sa na ošetrovňu, kde si na chvíľu sadol k Minerve. Čarodejnica spala. Znehybnený muž bol umiestnený na druhú stranu ošetrovne. Iba čas im povie, aké boli jeho plány.

~*~

Harry sa zobudil s vedomím, že sa všetci musia dostať do svojich postelí, než sa zobudí zvyšok ich fakúlt... Posadil sa a zapálil lampy.

„Poďme, chalani, čas vstávať. Musíme ísť...“

„Sklapni, Potter... vypni svetlá!“ Crabbe sa posadil oproti gauču.

„Harry...“ Hermiona vyšla z jeho izby... „Chlapci, vy ešte  nie ste pripravení?“

„Práve sme sa zobudili,“ Draco zatriasol Zabinim a Goylom. „Môžeme sa vrátiť spať do postelí. Iba otvor dvere, Potter. Vďaka za pozvanie.“

„Než pôjdete, potrebujem vašu pomoc s vrátením nábytku na miesto.“

Keď boli všetci hore, zrolovali spacie vaky a chystali sa pohnúť nábytkom, keď za nimi prehovoril hlas.

„Nechajte gauč, kde je, páni. Pripravte sa vrátiť do svojich fakúlt. Dámy... nechajte kuchyňu byť...“

„Profesor Snape...“

Severus stál pri stene obývačky, mal oblečený habit a papuče, ale bol desivý ako vždy.

„Ocko... nechaj ma vysvetliť...“

„Na to budete mať čas neskôr, pán Potter. Slizolinčania,“ Snape otvoril dvere do spoločenskej miestnosti, „verím, že poznáte cestu. Choďte spať. A neopúšťajte internát, kým po vás nepošlem.“

„Áno, pane,“ povedalo deväť hlasov, ako pochodovali z izby. Severus za nimi zavrel dvere. „Chrabromilčania... poďte so mnou. Nechceme, aby ste sa stratili cestou do svojej veže, že?“

„Pane...“ Hermiona sa pokúsila prehovoriť.

„Na toto nemám čas, slečna Grangerová. Nechcete, aby som začal strhávať body hneď tak skoro ráno, však?“

„Nie, profesor.“

„Zatvorte si ústa a poďte so mnou.“

Harry kráčal medzi Ronom a Nevillom.

„Vy nie, pán Potter. Choďte do svojej izby, budem hneď späť.“

„Áno, pane.“ Harry sledoval odchod svojho otca. Toto  si ešte riadne odskáče.

Severus viedol deti tichými chodbami hradu. Prišiel pred Minervin byt a zvažoval, či je už čarodejnica späť. Skúsil zaklopať a čakal. Jeho spoločnosť bola po celý čas ticho. Dvere sa otvorili, ale nebola to ich vedúca fakulty. Albus Dumbledore oblečený v tmavomodrom župane otvoril dvere.

„Severus!“

„Riaditeľ...“

„Vidím, že ich nesieš Minerve, ale zostala u Poppy na ošetrovni. Zaskakujem za ňu. Deti, povedzte ďakujem profesorovi Snapeovi, že vás sem odviedol a vráťte sa do postelí.

Deti videli, že sa Snapeovi tieto pokyny nepáčili. „Ďakujeme, profesor...“ povedali dievčatá, ako kráčali preč od  pracovne. Chlapci iba prikývli. Deti sa ponáhľali z jeho dohľadu.

„Vraciam sa do postele, Severus.“

„Albus...“

„Porozprávame sa neskôr, chlapče môj. Deti sú nezranené a tvoj byt je tiež v jednom kuse. Nestala sa vôbec žiadna škoda. Môžeme počkať, kým vyjde slnko, než sa porozprávame.“

„Albus...“

„Odmietam sa rozprávať pred svojím ranným čajom, Severus. A budem ho piť na raňajky.“  Starý muž sa usmieval, ale Severus vedel, že sa nechystá ustúpiť.

„Dobre, Albus, uvidíme sa neskôr.“

„Severus, vidím, že si Harryho nechal vo svojom byte...“

„Áno.“

„Rád by som s ním hovoril, ak by ti to neprekážalo...“

„Privediem ho o deviatej, Albus. Predpokladám, že dovtedy už doraňajkuješ.“

„Doraňajkujem, Severus.“

Ten starý intrigán!  Bol taký šťastný, že sa deti spriatelili, že im určite za to ešte dá body!

Musel priznať, že zvažujúc všetky možnosti, nájsť deti v jeho byte bola tá najlepšia možnosť. A boli dosť rozumné. Nikto nemanipuloval s jeho alkoholom a šli spať v dobrom čase. Vstúpil do svojho bytu o pol dvanástej a už sa nemechrili, to znamenalo, že už chvíľu museli spať... Harry vyzeral tak mierumilovne... a chystali sa upratať byt a.... Ale doslova zakázal Harrymu doviesť hocikoho do ich bytu.... Ten chlapec nemal nikdy miesto, ktoré mohol nazývať svojím vlastným, alebo kam pozvať priateľov... Ale Severus povedal, že môžu pozvať hocikoho, keď bude späť... Kde bola zábava, ak ste mali nablízku rodiča, keď ste chceli rozprávať o svojich rodičoch?

Chlapec vyzeral tak skrúšene, keď ho poslal do jeho izby... Severus vráti nábytok na miesto a pokúsi sa trochu pospať. Možno mal Albus pravdu. Môžu počkať, kým vyjde slnko, než začnú riešiť túto pyžamovú záležitosť.

Otvoril dvere. Svetlo bolo zapálené. Diván a gauč boli späť na svojich miestach. Boli ťažké, mal chlapcovi povedať, aby izbu nechal tak.

„Harry?“ Chlapca nikde nebolo vidieť. Snape sa pozrel do chlapcovej izby. Miesto bolo upratané. Ale jeho syn tam nebol. V kuchyni bolo zapálené svetlo. Nazrel tam a videl, že taniere boli umyté. Harry sedel za stolom. Hlavu mal padnutú na ruky a spal.

„Harry...“ dotkol sa chlapca na chrbte. „Harry, bude ťa bolieť chrbát, ak tu takto budeš spať. Tu,“ Snape ho postavil, „šup s tebou do postele.“

„Si späť. Trvalo ti to dlho vrátiť sa.“ Severus si celkom nebol istý, o čom Harry rozprával.

„Som tu, synak.“

„Si veľmi nahnevaný?“

„Trochu. Ale teraz môžeš spať ďalej. Porozprávame sa neskôr.“

„Dievčatá spali v mojej izbe... mali súkromie...“

„Viem.“

„Prosím, nechaj ma spať v tvojej posteli....“

„Tiež sa potrebujem vyspať, Harry...“

„Chýbal si mi.“

Severus zobral chlapca do svoje postele a obaja si do nej ľahli. Malý démon. Harry sa už naučil, že keď na to ide cez city, môže si Severusa obkrútiť okolo prsta... Možno sa klobúk nemýlil, že dieťa patrí do Slizolinu. Ale isté bolo, že dieťa patrí k nemu.

 

 

PP: Prepáčte za oneskorenie, ale už mám všetko šťastne za sebou. Takže hurá na leto!

 


21. kapitola



Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



21. kapitola

Harry sa zobudil pred svojím otcom, ale ostal nehybne ležať. Dúfal, že dostane svojich priateľov von z bytu, než sa jeho otec vráti...

„Pripravený začať deň?“

Harry zatvoril oči a prestal dýchať.

„Viem, že si hore, dieťa,“ Snape ho hravo capol.

„Len päť minút...“

„Požiadam o raňajky, osprchuj sa.“

„Áno, ocko.“

Raňajky boli tichá záležitosť, obaja jedli pomaly, hľadiac do tanierov. Harry dojedol a vidličkou naháňal vajíčko po tanieri.

„Skončil si?“

„Áno, oci.“

„Riaditeľ si vyžiadal tvoju prítomnosť vo svojej kancelárií na deviatu.“

„Chce ma vidieť? Je to preto, čo sa stalo minulú noc?“

„Predpokladám.“

„Bol nahnevaný?“

„Myslím, že nebude povzbudzovať taký druh ľstivého správania sa.“

„Aj profesorka McGonagallová je nazlostená?“

„Som si istý, že profesorka k tomu bude mať čo povedať, práve je na ošetrovni.“

„Ošetrovni...?“ Dostala jeho vedúca infarkt, keď zistila, že chýbajú? Harry sa pozrel na Severusa: „Je veľmi chorá?“

„Zlomila si nohu.“

„Je mi to ľúto.“

„Mal by si si začať uvedomovať, že tvoje akcie pôsobia na veľa ľudí, nie iba na teba a tvojich priateľov. Ak si doraňajkoval, umy si zuby a ruky. Nechcem nechať riaditeľa čakať.“

Nikdy predtým nebol Harry predvolaný do riaditeľovej kancelárie. Cítil, ako sa mu trasú nohy, keď kráčal popri otcovi. Až keď tam prišli, uvedomil si, že ho celú cestu držal za ruku. Snapeove bledé ruky boli teplé, narozdiel od  Harryho ľadových.

Harry nepostrehol, kedy jeho otec povedal strážcovi heslo. A pri hocijakej inej príležitosti by si užíval schody, ale  teraz nie.

Počuli Dumbledorov hlas, ktorý ich zavolal: „Severus, pán Potter... vstúpte, poďte dovnútra. Posaďte sa.“

Snape si vybral stoličku, ale Harry sa postavil pred Severusa. Trochu mu odľahlo, keď na ramenách zacítil otcove ruky.

Dumbledore vyzeral spoza svojho stola. Teplá šálku čaju a tanier čokoládových koláčikov po ruke.

„Pán Potter... Nie je to každodennou udalosťou, že sa celej izbe podarí vypariť sa zo spoločenskej miestnosti a je ešte divnejšie, že to zvládli až štyri.* A ak ma moja pamäť neklame... je to neslýchané, aby dve fakulty spali v jednom z bytov učiteľov. Tak mi povedz, ako ste to urobili?“

„Profesor... my...“ mumlal Harry.

Severus sa nahol a zašepkal mu do ucha: „Rozprávaj hlasnejšie, dieťa. Je to v poriadku.“

„Áno, pane,“ zhlboka sa nadýchol, „profesor, my... nie som si istý, ako sa to stalo, dostali sme nápad o pyžamovej oslave a... my...“

„Chceš koláčik, Harry?“

„Nie, ďakujem, pane,“ Harry si pomyslel, že bolo dosť ťažké hovoriť aj bez toho, aby ho dusili omrvinky z koláča.

„Neponáhľajte sa, pán Potter. Som iba zvedavý.“

Harry vysvetlil, ako použil plášť, aby dostal spolužiakov z veže a že dievčatá odišli samé.

„... použili sme dvere môjho otca do slizolinskej spoločenskej miestnosti, aby mohol vstúpiť Draco a zvyšok slizolinčanov.“

„Chápeš, že to nebolo správne?“

„Áno, pane,“ Harry dúfal, že ho nevyhodia.

„Bavili ste sa?“

„Prepáčte, pane?“

„Zabavili ste sa na svojej pyžamovej oslave?“

„Áno, pane. Hrali sme šarády a mali zmrzlinu a karamelový popcorn... a rozprávali sme si strašidelné historky... spali sme v spacích vakoch.“

„Spôsobil si poriadny humbug, dieťa. Všetci učitelia včera zostali hore veľmi dlho do neskorej noci.“

„Je mi to ľúto.“

„Viem, že je. Bolo by dobré, ak by si všetkým učiteľom napísal ospravedlnenia.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Dobre. Chceme, aby ste sa zabavili, Harry, ale potrebujeme vedieť, že ste v bezpečí. A je to stresujúce nájsť prázdne postele tam, kde by mali spať deti.“

Čarodejníkove oči s bielou bradou sa v tej chvíli rozžiarili: „Spravil by si to znova?“

Harry si nevšimol, že sa Severus takmer udusil. Otočil sa a pozrel na svojho otca. Snape bol taký pokojný ako vždy.

„Rád by som to urobil znova, pane, bola to zábava. Viem, že sme sa nemali vypariť zo spální a spravím... myslím, ak to profesor Snape odsúhlasí...“

„Takže s povolením tvojho otca by si to urobil rád znovu, všakže?“

„Áno, pane.“

„Potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil, Harry.“

„Áno, pane.“

„Už veľmi dlho cítim, že fakulty musia byť schopné odložiť svoje odlišnosti stranou a užívať si čas spoločne. Bol by som rád, keby sa to stávalo stále, ale uspokojím sa aspoň s jednou nocou a myslím, že si mal veľmi dobrý nápad. Bol by som rád, keby si naplánoval pyžamový večierok pre štyri fakulty, Harry, tentokrát iba prvé ročníky. Ak to bude fungovať, a ja verím, že áno, môžeme to zaviesť pre zvyšok ročníkov, možno dvakrát do roka. Jediná podmienka bude, že zabudnete, že ste v odlišných fakultách a budete si užívať ako deti, ktoré sú priateľmi.“

„Albus... môj byt nepojme 35 detí...“

„O to sa neobávaj, Severus, môžeme využiť jednu z prázdnych učební a môže to vyzerať ako klubovňa... naplánuj to na ďalší týždeň, Harry, noc pred hostinou. Bude to dobrý nápad, ak popýtaš svojich spolužiakov, aby ti prezradili svoje obľúbené jedlá...“

„Áno, pane. Pane... môžem požiadať o pomoc...“

„Áno, samozrejme, Harry. Môžeš požiadať o pomoc svojich spolužiakov. Koho by si chcel?“

„Hermionu a Rona a... Draca.“

„To je vhodné, môžeš tiež zapojiť niekoho ďalšieho z Bystrohlavu a Bifľomoru.“

„Áno, pane.“

„Priebežne ma informuj, mladý Harry.“

„Áno, pane.“

„To je všetko, teraz môžeš odísť.“

Harry cítil, že sa mu nohy trasú, keď ho jeho otec vytlačil z riaditeľne. Dumbledore bol veľmi čudný muž. Harry očakával prednášku, keď vkročil, teraz musí naplánovať párty...

„Vráťme sa do našich izieb, Harry. Sú tam listy, ktoré potrebuješ napísať. A ja sa musím porozprávať so slizolinčanmi.“

Snape nechal Harryho písať pri kuchynskom stole listy a šiel do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Do izby prvákov. A rozprával sa s nimi.  Nesmel zabúdať na Dumbledorove slová. Nemal by podporovať vyplíženie sa, ale musel podporiť priatelenie sa s ostatnými fakultami. Vždy cítil, že jeho študenti sú sami proti zvyšným trom fakultám.

Povedal im, že následkom bude celodňový trest. Neskôr im to spresní. Vrátil sa do svojho bytu a predpokladal, že Harry skončil, pretože si chlapec kreslil. Na stôl položil škatuľu a posadil sa k Harrymu. Potom povedal: „Harry, prosím, choď do svojej izby a dones mi svoj plášť.“

„Môj plášť, ocko? Ale...“

Snape na neho iba pozrel.

„Áno, oci.“

Harry sa vracal veľmi pomaly, držiac plášť v jednej ruke: „Tu je... Prosím, môžeš mi dať ďalšiu šancu?“

„Dovolil som ti ho nechať si ho po incidente s výbušninami, Harry.“

„Ale, ocko... Sľubujem, že ho zase nepoužijem... ja...“

„Môžeš ho používať, synak, ale budeš sa ma na to musieť spýtať. Budem ho pre teba držať.“ Snape otvoril drevenú škatuľu a vložil do nej plášť. „Medzitým zostane tu.“

„Čo ak by šlo o niečo dôležité?“

„Tvoj plášť zostane so mnou.“

„Áno, p... otec.“

„Teraz chcem, aby si stál v tom kúte a rozmýšľal nad všetkými pravidlami, ktoré si včera porušil a čo si myslíš, že bude vhodný trest.“

„Okrem straty môjho plášťa?“

„To nie je trest, Harry, iba prevencia. Neprichádzaš oň, odstraňujem pokušenie. Viem, že patril tvojmu otcovi, ale som si istý, že by ti ho rodičia nenechali v takom mladom veku.“

„Už budem mať čoskoro dvanásť...“

„Viem.“

„Ale...“ Snape iba pohol rukou, aby mu naznačil, nech sa otočí čelom k stene.

„Ako dlho tu mám ostať.“

„Aspoň kým nezmeníš svoj postoj.“

„Ocko!“

„Teraz ostaň ticho.“

O desať minút neskôr sa Severus dotkol jeho chrbta a povedal mu, aby vyšiel z kúta.

„Rozmýšľal si nad pravidlami, synak?“

„Rozmýšľal som, že... boli sme mimo postele po večierke a... priviedol som ich bez tvojho vedomia a mali sme oslavu.“

„Dokážeš mi povedať, prečo to je neprijateľné?“

„Kvôli našej bezpečnosti, mali by sme vždy byť, kde by sme mali byť. Ak nie sme, bojí sa o nás veľa ľudí. Profesorka McGonagallová nám to povedala.“

„A týždeň skorých večierok ťa nepoučil.“

„Nechcem ďalší týždeň ako tamten... Boli sme v bezpečí. Ani sme si len nepokazili žalúdok!“

„Ale nie z toho, že by ste sa nesnažili. Počul si ma, keď som ti pred odchodom povedal, že sem nesmieš nikoho priviesť?“

„Áno, ocko, ale... bolo to fajn, nič sme nepodpálili, iba sme pohli nábytkom a dievčatá spali v mojej izbe a...“

„Harry.. bolo to dobrá oslava, to nespochybňujem, ale vieš, čo som povedal...“

„Povedal si, aby som to nerobil...“

„A ty si tomu rozumel, synak.“

„Myslel som, že na to neprídeš.“

„Ako by si sa cítil, keby som na to neprišiel? Myslíš si, že by si to mohol udržať ako tajomstvo? Harry, musíme si byť schopní navzájom dôverovať.“

„Viem... verím ti.“

„Potom prečo si sa sem musel vplížiť?“

„Pretože si už povedal nie... Je mi to ľúto. Ja...“

„Viem, že po prvýkrát máš miesto kam pozvať priateľov a som na teba hrdý, zvládol si párty celkom dobre...“

„Necháš ma urobiť ďalšiu oslavu na ten spôsob?“

„Môžeme niečo naplánovať na tvoje narodeniny...“

„Skutočne?“

„Vtedy budeš akurát končiť s umývaním mojej kolekcie špinavých kotlíkov.“

„Ocko!“

„Vieš, čo si urobil zle a prečo, teraz mi povedz, aký by mal byť vhodný trest?“

„Neviem... chceš, aby som umýval kotlíky?“

„To nebola moja otázka, synak. Chcem, aby si mi povedal, čo ty považuješ za vhodné.... Čo ťa donútiť myslieť dvakrát alebo trikrát, než budeš neposlušný...“

„Neviem, ty mi povedz...“

„Nedostaneš sa z toho tak ľahko. Prečo nezostaneš v tom kúte o ďalších päť minút dlhšie, aby si na tým porozmýšľal?“

„Áno, ocko.“

Severus počul zvonček a keď pozrel dovnútra svojej pracovne, zbadal zrolovaný pergamen vznášajúci sa nad jeho stolom. Takto Albus najradšej komunikoval so zborom. Odkaz hovoril, že našiel perfektnú miestnosť na pyžamovú oslavu, ale potrebuje upratať a  vymaľovať. Chystal sa nechať chrabromilčanov začať s upratovaním a žiadal Severusa, aby poslal svojich slizolinčanov a tiež Harryho, aby pripravili miestnosť. A pripomenul Severusovi, že musí namiešať protijed pre Quirrella.

Severus povedal svojim študentom, aby očakávali trest. Upratovať miestnosť bude vhodné.

Severus šiel späť a videl, že Harry už naďalej nie je v kúte. Je v kúpeľni?

„Harry?“

„Tu.“

Severus nasledoval chabý hlas do obývačky. Harry bol nahý od pása dole k ponožkám, prehnutý cez operadlo gauča, jeho spodky boli pokrčené pri členkoch a Severus videl, že na gauč položil opasok, blízko tváre.

„Čo to robíš, synak?!“

„Je mi ľúto, že som ťa neposlúchol, ja... myslím, že by si ma mal zbiť s opaskom. Prepáč, že som ťa sklamal. Som... Som pripravený.“

„Harry Potter! Postav sa uprav si svoje oblečenie, okamžite!“

Vidiac, že sa dieťa síce vyrovnalo, ale robilo to pomaly, si Severus pred neho kľakol a pomohol mu. Potom ho držal za ramená a pozrel mu do očí.

„Nikdy... nikdy už o tomto  nerozmýšľaj, nikdy ťa nezbijem opaskom, rozumieš?“

„Áno, oci, ale... ty... zbil si ma rukou v tú noc s drakom a.. zase som sa vyplížil a chcel si, aby som myslel trikrát a... tak...“ Snape objal uslzené dieťa.

„Pamätáš si, prečo som ťa vtedy zbil?“

„Pretože to bolo nebezpečné...“

„Na rozdiel od noci s drakom, minulú noc si nebol v žiadnom nebezpečenstve. Bol si iba nedbalý. Synak, ospravedlňujem sa, že som ťa požiadal, aby si si vybral svoj trest. Mal som vedieť, že budeš na seba príliš prísny...“ Snape sa posadil na gauč a Harryho si vytiahol na kolená. Pritlačil si tvár k otcovmu ramenu a plakal.

„Nechystáš sa ma zbiť, áno?“

Severus ho pobozkal na upotené čelo: „Nie, synak, budeš mať dva tresty, jeden za neposlúchnutie ma a jeden špeciál za vyplíženie sa von. Nechcem ten opasok už nikdy zase vidieť, ani ťa počuť rozprávať o bití s ním. Počuješ ma?“

„Áno, oci.“

Severus chvíľku držal Harryho. Pomyslel si, že čoskoro bude chlapec príliš veľký, alebo sa bude cítiť príliš staro na takéto mojkanie sa.

„Musím ísť na ošetrovňu, chceš ísť so mnou?“

„Povedal si, že je tam profesorka McGonagallová.“

„Môžeš jej zobrať svoj ospravedlňujúci sa list....“

„Bude na mňa veľmi nahnevaná...“

„Mal si na to myslieť pred tým, ako si neposlúchal.“

„Zabudol som...“

 

Snape a Harry vošli na ošetrovňu. McGonagallová tu už nebola. Madam Pomfreyová im povedala, že bola späť v jej komnatách. Snape nasledoval Poppy do jej kancelárie a obaja začali rozoberať, čo urobia s Quirrellom.

Harry najprv načúval, potom niečo začul... niekto ho žiadal o pomoc... Bol niekto ďalší na ošetrovni? Harry odkráčal od pracovne a nasledoval hlas... Znelo to zranene alebo vystrašene a... jednoducho... akoby malé zviera. Harry sa začal obzerať... možno je zranený škriatok... Priblížil sa ku kútu, posteľ bola obklopená závesmi, hlas prichádzal odtiaľ...

Harry otvoril závesy a uvidel nehybnú postavu svojho učiteľa OPČM. Profesor Quirrell sa tváril ako niekto v bolestiach. Snape povedal Harrymu, že mal nehodu s elixírmi.

„Profesor, potrebujete niečo? Počujete ma?“

„Harry?“ Snape vyšiel z kancelárie, keď počul Harryho rozprávať.

„Harry... Čo tu robíš, synak?“

„On žiada o pomoc.“

Snape pozrel na Poppy. To nemohlo byť... Zotavoval sa ten muž z elixíru sám?

Poppy a Severus sa postavili vedľa Harryho.

„Hovorí, že je uväznený vo vnútri...“ Harry videl pohľad zmätenia na tvári svojho otca a liečiteľky.

„Nepočujete ho?“

„Nie, Harry. Čo počuješ?“

Harry zatvoril oči, počúval.

„Hovorí, že je uväznený vo vnútri, nemôže sa hýbať a potrebuje vzduch...“ Harry sa oprel o zamrznutého muža... a šiel na druhú stranu postele.

Obaja dospelí počuli Harryho vydávať zvuk, ale nerozumeli, čo hovorí....

„Nie je to Quirrell, on je... vo vnútri?“ Harry zase zasyčal. „Myslíte, že môže mať pod turbanom hada?“

„Prečo hada, Harry?“

„Znie to ako had, s ktorým som rozprával v ZOO...“

„Dokážeš sa rozprávať s hadmi!“ Madam Pomfreyová vyzerala šokovane. Harry sa otočil na otca.

„To je zlé?“

Snape si pred neho kľakol. Bol otrasený, ale chlapec potreboval upokojiť: „Nie, synak. Nie je, nie je to bežné, ale ani neslýchané... Povedz mi, čo počuješ.“

Poppy pohla prútikom okolo Quirrella.

„Žiaden had tu na okolo nie je, Harry.“

„Stále rozpráva.. hovorí, že je vo vnútri Quirrella. Hovorí že... že Quirrell sa mu chystal pomôcť... potrebuje miesto, kde na chvíľu byť...“ Harry zase zasyčal... „Hovorí, že nie je naozaj had... že nemá telo... potrebuje na to kameň, ale Quirrell je už nepoužiteľný a... chce, aby som...“ Harry sa otočil na Snapea. „Bolí ma hlava. Hovorí, že sa potrebuje dostať von... a potrebuje moju pomoc.“

Podozrenie úplne Severusa , vydesilo.

„Harry, zastav to. Prestaň ho počúvať... Harry, pozri sa na mňa!“ Snape sa pozrel dovnútra Harryho očí a použil všetku svoju silu legilimencie, aby sa dostal do chlapcovej hlavy. Žiaden odpor. Chlapec mu úplne dôveroval. Počul syčanie a videl obrázky, ktorým dúfal, že Harry nedokáže rozumieť... Snažil sa postaviť stenu medzi hlasom a Harrym, ale zrútila sa. Nechystal sa stratiť to dieťa. Obzrel sa tam a videl tvoriace sa spojenie v Harryho mysli, bolo to vlákno, ktoré silnelo, a musel ho prerezať. Bola to temná mágia.

„Harry, počúvaj ma.“

„Ocko. Kde si?“

„Tu som, synak. Iba ma počúvaj, Harry. Nemám čas vysvetľovať. Potrebujem, aby si mi veril, musíš mi pomôcť, musíme to zastaviť. Je to tvoja myseľ, Harry, máš tu všetku silu. Harry, potrebujem niečo na prerušenie spojenia.“

Snape videl , ako sa objavil pár nožníc, ten chlapec bol skvelý! Zobral nožnice a použil ich, aby prestrihol spoj.

Ale bola príliš silná. Potom niekoho zacítil po svojom boku. Dva ďalšie páry rúk mu pomáhali. Najprv si myslel, že to bol Harry. Videl iba oči, ale bol to niekto iný, pôvodný vlastník smaragdovo zelených očí. Lilly a... Potter tu bol tiež. James. Rozprávali, ale Severus nedokázal rozumieť ich slovám. Traja sa chytili nožníc a prerušili spoj.

Syčanie prestalo. Severus cítil, že padá. Vedel, že drží Harryho, pokúsil sa spadnúť na chrbát, aby ochránil dieťa. Už naďalej nebol v Harryho hlave. Jeho hlava pulzovala. Začal dýchať. Jeho ruky boli okolo Harryho... Poppy bola vedľa neho. Nedotkla sa ich. Severus pozrel na posteľ a videl na nej kopu popola. A tmavý tieň vznášajúci sa preč.

Harryho mám v náručí, bola jeho posledná myšlienka, než ho obklopila temnota.

 

 

 

*Na oslave boli slizolinskí a chrabromilskí prváci, chlapci aj dievčatá: 2 + 2 izby.

 


22. kapitola



Originál: Of Trolls and Wizard Kids

Autor: LLALVA; Preklad: GwenLoguir; Betaread: Eggy; Banner: GwenLoguir

  Stav: dokončená, súhlas s prekladom

Dĺžka: 80 tisíc slov v dvadsiatich dvoch kapitolách

Prístupnosť:  K (pre všetkých)

Žáner: severitus*



22. kapitola

„A ako sa cítiš, Minerva?“ Dumbledore a McGonagallová sedeli v profesorkinej pracovni a dávali si čaj a lievance.

„Lepšie. Ďakujem, Albus. Poppy mi dala upokojujúci elixír, spala som ako dieťa a aj noha je už v poriadku.“

„Čo si myslíš o mojom nápade?“

„Myslím si, že si popletený starý chlap, ktorý strká nos kam nemá. Tieto deti si nezaslúžia byť odmenené oslavou.“

„Najprv si budú musieť pripraviť miestnosť. Môžem ťa uistiť, že im to zaberie pár hodín ťažkej práce. Nebudú mať povolené používať mágiu.“

„Chcela som Potterovi zakázať hrať počas posledného zápasu.“

„To by bolo prehnané, Minerva.“

„Vieš, ako som sa vydesila, keď som našla prázdne postele alebo ako som sa cítila neskôr, keď som si myslela, že šli po kameň! Ledva som cítila podlahu pod nohami.“

„Deti sa nepodieľali na Quirrellovom podvode.“

„Viem, ale nebola by som tam, keby boli vo svojich posteliach.“

„V tom prípade by si nebola schopná zastaviť Quirrella...“ Minerva vedela, že keď si raz Albus niečo vezme do hlavy, neexistoval spôsob, ako ho donútiť rozumne uvažovať...

„Aj tak...“

„Musím ti pripomenúť, že sú to iba deti.“

„Deti vyrastú, Albus... Naozaj mám Harryho rada. Ja... pripomína mi tak veľmi svojho otca a Siriusa... bola som obvinená, že som na nich bola veľmi mierna... Možno ak by som bola trochu prísnejšia... Mohlo sa zabrániť tragédií.“

„Severus tomu dieťaťu nedovolí zdivočieť.“

V tej chvíli sa pred nimi objavila biela postava. Patronus Madam Pomfreyovej ich požiadal, aby sa ponáhľali na ošetrovňu, kvôli naliehavej záležitosti.

Minerva a Albus prišli na ošetrovňu o pár minút neskôr. Napriek svojim rokom sa pohybovali rýchlo. Na prvý pohľad vyzerala ošetrovňa prázdna. Pomona a Filius prišli tiež...

„Aký stav núdze?“ Štyria čarodejníci sa začali obzerať okolo, keď si všimli pohyb nad ich hlavami a pozreli sa hore.

„Priamo tu nad vami!“

„Poppy! Čo sa stalo?“ Liečiteľka sa vznášala nad ich hlavami, a veľmi sa snažila, aby zostala vzpriamená.

„Pomôžte mi dole a vysvetlím to.“

Pohybom Flitwickovho prútika bola vznášajúca sa čarodejnica spustená a opatrne zložená na nohy.

Madam Pomfreyová im vysvetlila, že poslala patronusa za školským zborom, keď Severus a Harry omdleli. Uvedomila si, že sa s Harrym niečo deje a že mu Severus pomáha. Videla Snapeov boj a dieťa v jeho rukách. Potom sa Harry otočil a dotkol postavy ležiacej na posteli. Quirrell zostal nehybný, ale počula hluk a jakot, a jeho koža popraskala a rozpadla sa ako škrupinka, zápas potom ustal. Tmavý mrak opustil telo a vyletel oknom, ktoré tým rozbil. Severus spadol na dlážku chrániac Harryho vlastným telom.

Madam Pomfreyová nebola schopná niečo urobiť. Poslala patronusov. Pokúsila sa levitovať dvojicu, aby im bolo pohodlnejšie, kým nepríde pomoc... v sekunde, keď sa ich jej kúzlo dotklo, cítila, ako sa odrazilo späť, zasiahlo ju a nechalo vznášať sa pri strope.

Päť čarodejníkov obklopilo Severusa s Harrym. Flitwick k nim priblížil ruky a cítil, akoby sa priblížil rovnakým pólom magnetu. Jeho ruka bola odmrštená rovnakou silou, akú použil. Keďže to robil jemne, tlak nebol veľký... Otočil sa, aby videl kolegov pozorovať ho a usmial sa.

„Čo je také zábavné, Filius?“

„Toto, moji priatelia, sú fungujúce pokrvné ochrany v akcii. Pokrvná adopcia sa úspešne pretransformovala do pokrvných ochrán Severusa a Harryho.“

„Čo by sme teraz mali urobiť?“

„Môžem iba hádať. Ako náhle bude nebezpečenstvo preč... zmiznú. Medzitým môžeme iba čakať.“

„Necítim sa dobre, že ich nechávame na podlahe...“

„Môžeme použiť zmäkčujúce kúzla na podlahu a okolo nich... Nič sa ich teraz nemôže dotknúť.“

„Medzitým sa môžeme postarať o Quirrella....“ spomenula Sproutová.

„Poppy ho videla rozpadnúť sa, on...“

„Možno sa mýlim, Poppy, ale niečo je tam v tej škrupine...“

Pozreli sa tam uvedomili si, že vo vnútri škrupiny bol sám Quirrell. Muž stratil bolestivú grimasu a vyzeral, akoby pokojne spal.

~*~

Severus kráčal hmlou a nasledoval svetlo. Kráčal po cestičke medzi stromami. Presvital cez ne mesiac. Išiel už dlhý čas. Niečo hľadal... Nasledoval svetlo. Bol si istý, že je to správne robiť.

Ako sa priblížil, uvedomil si, že svetlo vychádza z domu. Stredne veľký dom s oknami so záclonami. Biele steny a pestovaná záhrada s ružami. Pristúpil bližšie. Dom ho akoby nútil zaklopať. Ale teraz, keď prišiel k dverám, nebol si istý, či je vítaný. Pozrel sa cez okno a videl vo vnútri ľudí.

Bolo tam dieťa sediace za stolom. Písalo... nie, kreslilo, pretože Severus ho videl vyberať farbičky zo škatule pred ním. Za ním boli otvorené dvere a  Snape tam videl ďalších ľudí. Zbadal ženu s dlhými červenými vlasmi vychádzať s pohárom mlieka a tanierom v rukách. Položila pohár na stôl a dieťa si vzalo z taniera koláčik.

Žena, matka, si sadla vedľa neho a Severus mohol vidieť chlapca tešiaceho sa z jej pozornosti. Bola zvedavá na jeho vysvetľovanie. Chlapec jej rozprával o svojej kresbe. Severus si prial, aby ich mohol počuť. Potom vstúpil do izby muž. Mal tmavé vlasy a okuliare. Pošteklil dieťa, ako sa oprel, aby si vypočul  výklad... zobral farebnú ceruzku a niečo dokreslil na papier. Chlapec na neho pozrel. Severus nechcel vyrušovať rodinu. Mal by ísť. Pokúsil sa ukročiť, ale nohy ho neposlúchali. Bol zaseknutý. Videl, ako žena vzhliadla k oknu... videli ho. Muž šiel k dverám a otvoril ich.

Kde Severus očakával odmietnutie, našiel ruku Jamesa Pottera ťahajúcu ho dovnútra. Vkročil dovnútra a žena, Lily, sa postavila, aby ho privítala. Neboli medzi nimi slová, iba porozumenie, boli tu spolu, aby spoločne milovali a chránili čiernovlasé dieťa, ktoré sedelo pri stole.

Severus na nich pozrel. Všetky staré problémy medzi nimi boli odpustené a zabudnuté. Rozmýšľal, či sa to deje vo vnútri Harryho mysle, alebo v jeho vlastnej. Stál pri dvoch dospelých.

Harry vzhliadol od kresby a pozrel na muža v čiernej. Teraz bola jeho rodina úplná, bol čas. Postavil sa a prikráčal k nim. Dieťa bolo šťastné. Prijalo situáciu ako krásny sen. Pozrel sa na svojich rodičov a adoptívneho otca, a potom ich všetkých objal. Toto videl  v zrkadle z Erisedu, toľko mesiacov dozadu. Vedel, že to bolo také reálne, ako to len bolo možné.

Zabudne väčšinu z toho, čo sa stalo toho dňa v malom dome so svojimi  rodičmi, ale vždy si bude pamätať pocit, aké je to byť obklopený nekonečnou láskou.

Objímajúc ich mohol povedať, že jeho matka vonia ako kvetiny a čokoládové keksy. Jeho otec ako vietor, ktorý cítil,  keď križuje vzduch uháňajúc sa za strelou. A Severus, jeho nový ocko... zaváňal prísadami do elixírov.

Tá vôňa bolo to, čo ho vrátilo do prítomnosti. Cítil habit na svojom  líci a počul tlkot srdca pri uchu... Otvoril oči, ale zase ich zavrel, pretože ho svetlo pichalo v očiach.

Šepkajúce hlasy boli blízko. Harry sa pokúšal počúvať, čo rozprávajú...

Uhádol, že bol na ošetrovni. Musel sa pohnúť, pretože za sebou počul nejasný hlas liečiteľky, ktorej odľahlo.

„Harry?“

„Madam...“ Harry otočil hlavou. Jeho ruky stále objímali majstra elixírov.

„Harry, môžeš sa hýbať?“ liečiteľka sa priklonila k jeho strane.

„Myslím...“ Harry sa zošmykol zo Snapeovho tela a našiel sa sedieť na podlahe. Cítil, že Snape sa vedľa neho tiež hýbe. Ale nebol si istý, keďže sa cítil, akoby sa okolo neho hýbala celá miestnosť. Zatvoril oči a otvoril ich, aby zbadal učiteľov, ktorý na neho ostražito hľadeli. Dumbledore, Flitwick, Sproutová a Poppy. Vyzeralo, že im spadol kameň zo srdca a prikročili bližšie.

Severus sa tiež posadil. Neodmietol ruku, ktorá ho podopierala.

Niekoľkokrát zažmurkal, aby si prečistil oči. Potom sa obzrel okolo seba a na svojich kolegov.

„Prečo sme na dlážke?“

„Dokážeš sa postaviť?“ Severus sa pozrel na ženu, akoby bola šialená. Samozrejme, že sa dokáže postaviť!  Pokúsil sa to urobiť, ale keďže sa dlážka hýbala, zase sa posadil.

„Myslím, že bude lepšie, ak si tu ešte na chvíľku posedím.“ Cítil vedľa seba dieťa túliace sa k jeho boku. „Harry, si v poriadku?“

„To bol ten najzvláštnejší sen... Mal si ho tiež? Bol to tvoj sen, alebo môj?“

„Neviem.“

Podráždený, kvôli tomu ako sa cítil, Severus zazeral na svojich kolegov: „Je tu nejaký dôvod, prečo ste považovali za vhodné nechať nás na dlážke?“

Flitwick mu odpovedal: „Boli ste obklopení veľmi mocnými ochranami, Severus, ktoré zabraňovali sa vás čo i len dotknúť. Museli sme vás tu tak nechať ležať...“

„Chápem... Takže ochrany...?“

„Fungujú!“

„Ja... teraz asi ocením vašu pomoc...“

„Áno, áno, samozrejme, chlapče môj,“ s mávnutím prútika Dumbledore podsunul stoličku pod Severusa a Harryho. Chlapec nevedel, čo sa stalo, ale chcel ostať blízko pri svojom adoptívnom otcovi.

S pomocou sa Snape  postavil.

„Môžeš nám povedať, čo sa stalo?“ McGonagallová sa pýtala za všetkých prítomných. Prekvapivo im odpovedal Harry.

„Niečo sa chcelo dostať do mojej hlavy... chcelo moje telo.. pretože... Povedal, že to bola moja chyba... bol... myslím, že to bol Voldemort,“ Harry nevenoval pozornosť zhíknutiam okolo neho, chytil Severusovu ruku a pokračoval, „obťahoval sa okolo mojej mysle, ale...“ pozrel sa na svojho aditívneho otca, „ty si tam bol... povedal si, že potrebuješ pretrhnúť spojenie, a použil si nožnice a videl som svojich rodičov... moju mamku a ocka, a teba... a Voldemort naďalej nedokázal zostať v mojej mysli, chcel ma zraniť, ale donútil si ho odísť...“ Harry zavŕtal tvár do habitu majstra elixírov. Známa vôňa ho upokojovala. Tiež okolo seba cítil chlácholivé ruky.

„Určite to bola nočná mora, Harry... teraz, keď si hore...“ riaditeľ sa ho pokúsil upokojiť...

„Žiadna nočná mora, Albus, bol som tam.“

„Ale Veď-Viete-Kto....“

„Nie je mŕtvy. Bol vo vnútri Quirrella a pokúsil sa posadnúť Harryho. Nie je živý, ale ani mŕtvy. Myslím, že sa vráti...“

„To preto sa ochrany spustili...“

„Videl si mojich rodičov, ocko?“

„Áno, Harry, pomohli mi. Ako sa cítiš?“

„Dobre. Myslím. Bolelo to, keď chcel vo mne ostať Voldemort, ale teraz je mi fajn.“

Madam Pomfreyová pohla prútikom a spravila niekoľko testov.

„Som hladný.“

„Koľko je hodín?“

„Takmer čas večere... Vyzeráš v poriadku, Harry, požiadam o niečo ľahké a myslím, že potrebuješ odpočívať. Môžeš tu zostať do zajtrajška, ak chceš, Severus.“

„Ale ja nie som unavený... Bol obed, keď sme prišli na ošetrovňu... už sme spali niekoľko hodín....“

„Viac ako niekoľko hodín, Harry... Prišli ste na ošetrovňu včera.“

„Včera...! Dnes je sobota?... Čo s metlobalovým zápasom?“

„Je mi ľúto, že ste nemohli hrať, pán Potter... Chrabromil prehral...“

„Prečo ste ma nezobudili?“

„To stačí, Harry,“ zasiahol Severus, „ochranné kúzla im zabránili, aby sa nás dotkli. Museli ich nechať, aby samé ustúpili.“

„Snažili sme sa vás dotknúť každú polhodinu, Harry, boli sme odtlačení... až pred desiatimi minútami, kedy ste sa zobudili...“ vysvetlil Flitwick.

„Potom sa už nikdy nebudem musieť vrátiť do domu mojich príbuzných. Nikdy?“

Severus mu predtým vysvetlil, že si nie sú istí o prenose pokrvných ochrán, a povedal, že s Harrym budú musieť spraviť nejaké testy a ak by neuspeli, budú musieť žiť s Dursleyovcami na dva týždne.

Harry vedel, že keby bol jeho otec s ním, nemal by sa čoho u príbuzných báť, ale nechcel, ale nechcel to.

„Navštívime ich, Harry. Samozrejme, že vedia, že som ťa už adoptoval, ale potrebujeme, aby podpísali nejaké papiere na muklovskú adopciu. Uvidíme ich, ale nie je nutné, aby sme tam ostali.“

„Chcel som hrať posledný zápas... teraz nemáme šancu vyhrať pohár. Ospravedlňujem sa, profesorka McGonagallová...“

„Nemusíte sa v tomto prípade ospravedlňovať. Vaši spolužiaci to chápu.“

„Napísal som vám ospravedlňujúci sa list... Prepáčte, že som sa vyplížil z veže... Je mi ľúto, že ste si zlomili nohu.“

„Prečítam si váš list neskôr, pán Potter. Ale nepočítajte s hraním, ak sa budete takto správať. Nestarám sa toľko o metlobalové poháre, ak si myslíte, že nemusíte poslúchať.“

„Áno, madam. Môžeme sa teraz najesť?“

S pohybom prútika liečiteľky sa zjavilo niekoľko tácok.

„Necháme vás, aby ste sa navečerali. Mali by sme už ísť dole do Veľkej siene.“

„Zostanete na ošetrovni, Severus?“

„Nie, riaditeľ. Pôjdeme do nášho bytu hneď, ako nám to madam Pomfreyová dovolí.“

„Dobre. Neskôr s tebou prehodím slovíčko.“

„Áno, riaditeľ.“

Na ďalšie ráno sa Harry zobudil na vôňu waflí. Dal si rýchlu sprchu a našiel svojho otca v kuchyni. Ukladal na stôl  jahody so šľahačkou

„Konečne! Aspoň si ale čistý.“

„Dobré ráno, ocko! Ďakujem za wafle, na raňajky ich mám najradšej.“

„Viem. Ako si spal?“

„Dobre... Tuším, že som bol nakoniec predsa len unavený. Rozprával si sa včera celú noc s riaditeľom?“

„Nie.“

„Nepočul som, kedy odišiel... Čo povedal?“

„Nič, čo by si potreboval vedieť.“

„Ocko...! Rozprávali ste o mne, nie?“

„Nechystám sa rozoberať svoj rozhovor s riaditeľom. Rozprávali sme o tebe a o... Voldemortovi. Nič ďalšie ti neprezradím.“

„Ale ocko!“

„Žiadne ale, dieťa.“

Harry si odrezal veľký kus wafle a celý si ho strčil do úst nahnevaným pohybom.

„Je neslušné takto jesť, Harry...“ Severus si roztvoril noviny. Chlapec vypil trochu mlieka.

„Nie je slušné mať tajomstvá... Napokon, chcel sa dostať do mojej hlavy, takže nie je úplne mŕtvy... A čo sa stane, ak sa o to zase pokúsi?“

„Budeš sa musieť naučiť oklumenciu, krytie si mysle. Takto budeš chránený od týchto druhov útokov...“ Severus videl ako dieťaťom trhlo. „Budem ťa učiť počas leta.“

Harry si pokrájal waflu na malé kúsky, Snape si čítal svoje noviny, ale vedel, že chlapec nie je spokojný s letnými lekciami. Potom chlapec povedal:

„To je všetko, na čo ma chceš... učiť ma veci... Chcel si ma naučiť písať a elixíry a všetko... A teraz ma chceš učiť oklu-vec a... mal si dostať iného syna, takého, ktorý sa nepotrebuje toľko učiť!“

Harry pustil vidličku, vstal od stola a chystal sa utiecť do izby, keď ho zastavil prísny otcov hlas.

„Harry James!“

Harry zastal, ale neotočil sa.

„Poď sem.“

Harry stál zamrznutý na mieste. Nevedel, prečo bol taký nahnevaný...

„Máš problémy so sluchom, dieťa? Poď sem.“

Severus videl zápas. Mal by to skúsiť inak. Po skúsenostiach predošlého dňa bolo logické, že dieťa malo otázky. Nechcel Harryho zničiť s témou jeho rozhovoru s Albusom, ale dieťa potrebovalo porozumieť a... Po niekoľkých sekundách odporu sa Harry otočil a prišiel späť. Postavil sa  vedľa svojho adoptívneho otca.

Zacítil, ako ho muž objal. A jeho hlas ho tíšil.

„Bude to v poriadku, dieťa. Už si v bezpečí.“

„Je mi to ľúto.“ Bolo pekné byť takto objímaný a vedieť, že ešte aj po hysterickom záchvate bol stále milovaný. Harry si zobral servítku, ktorú mu Severus dal a utrel si oči...

„Nechceš dojesť svoju waflu?“

„Moja mama voňala ako čokoládové koláčiky a škorica...“ Snape si povzdychol. Áno, to bola vôňa, ktorá sa mu spájala s Lily... vedel, že si Harry bude spomínať...

„Áno, voňala. Chceš trochu čokoládového sirupu na wafle?“ Alebo kúsky waflí, čo ostali...

„Milovali ma... moji rodičia... Ja... povedal si mi, že ma milovali, ale ja som si to nemohol pamätať a teraz... Videl si ich? Naozaj tam boli?“

„Nie som si istý, Harry, ale som si istý, že ťa milovali a pomohli mi vyhnať Voldemorta z tvojej mysle... zvyšok ti neviem povedať.“

„Bolo to ako sen.. ale vedel som, že to nie je sen... Aj ty ma miluješ.“ To bolo vyhlásenie. Severus u dieťaťa nepostrehol žiadne pochyby.

„Myslel som, že sme o tom už hovorili...“

„Áno, prepáč... Som rád, že si si ma vybral... Budem sa snažiť učiť...“

„Budeš mať viac než dosť času, aby si si užíval leto, dieťa...“

„Takže... Nechystáš sa mi povedať, čo povedal riaditeľ...“

„Poviem ti, keď to budeš potrebovať vedieť, Harry. Práve teraz to nevieme naisto a zmiatlo by ťa to. Rozumieš?“

Harry iba mykol plecami.

„Dopi si mlieko, môžeš si zobrať ešte niekoľko jahôd a  šľahačku...“

„Áno, oci.“

„Riaditeľ našiel vhodnú miestnosť na oslavu, ktorú plánuješ. Potrebuje upratať...“

„Máme iba štyri dni, aby sme ju pripravili.... Môžem ju vidieť?“

„Najprv dojedz.“

Ako Harry sedel počas koncoročnej hostiny, pozrel sa na učiteľský stôl a na otca rozprávajúceho sa s profesorkou McGonagallovou. Zdalo sa mu, že sa otec usmieva. Jedlo bolo ako vždy fantastické. Sieň bola vyzdobená vlajočkami v rozdielnych fakultných farbách.

Vedľa neho sedel Ron s Hermionou. Hermiona bola veľmi šťastná kvôli svojim známkam a  Rona tešil koláč.

Práve minulú noc bolo Ronovi takmer zle z priveľkého množstva sladkostí a teraz jedol veľký kus čokoládovej torty lyžicou...

Pyžamová party bola úspešná. Harrymu sa páčila miestnosť, ktorú našiel riaditeľ. Bola veľká ako tri učebne. Každé dieťa si vybralo kus steny a vymaľovalo ju v odlišných farbách. Potom ju hradní domáci škriatkovia naplnili rôznymi druhmi nábytku. Stoličky a dlhé gauče a detské postele. A dlhý stôl. Stôl bol plný slaného i sladkého. A exotické nápoje. Hrali skrývačky a šarády. Po chvíli šli dievčatá na jednu stranu hrať sa na obchod krásy a chlapci mali súťaž v jedení. Dospelí v hrade ich na striedačku kontrolovali.  Keď boli unavení, nábytok sa zmenil na spacie vaky a deti ihneď zaspali, keďže všetci boli unavení. Každý si užil oslavu.

Harry sa ešte raz obzrel. Rozmýšľal, ako sa cítil takmer pred rokom. Bol opustené vydesené dieťa, stratené na veľkej stanici hľadajúc neexistujúcu cestu na nástupište. Desil sa, že sa bude musieť vrátiť na Privátnu cestu so stiahnutým chvostom... Potom bol vystrašený, že nemá dosť mágie... Vstúpil do hradu dúfajúc, že patrí do divného úžasného sveta... so strachom z odmietnutia... Pamätal si hostinu na začiatku roka. Ešte aj po zatriedení, všetky tváre boli cudzie.

A teraz mal skutočných priateľov a tváre už neboli naďalej tvárami cudzincov... teraz už naozaj nepatril iba do magického sveta, ale tiež k tmavo oblečenému mužovi, ktorý bol jeho otcom.

Po pyžamovom večierku dal riaditeľ body všetkým fakultám. Za priateľstvo. Harry nevedel konečný počet, ale Bystrohlav vyhral metlobalový pohár. Fakulta, ktorá vyhrala školský pohár bude vyhlásená na konci hostiny. Ale počul, že riaditeľ sa to chystal nazvať putom medzi štyrmi fakultami...

Bolo to tak lepšie.

Videl Draca Malfoya a blonďák mu zamával. Stále neboli priatelia, ale Draco povedal, že sa ho počas leta chystá pozvať na návštevu... Tiež sa tešil na návštevu Ronovej rodiny. A mal plán na svoje narodeniny... Mal priateľov a rodinu a ak by to nebolo dosť čarovné... bol čarodejník.

 

~*~

KONIEC

~*~

 

Veľká vďaka za prečítanie môjho príbehu a veľká vďaka Celeste za pomoc.

Leticia

 

PP: Ďakujem všetkým za podporu, trpezlivosť a priehrštie komentárov. Ste úžasní ;-)

A Eggy, ktorá to všetko opravovala, za jej dlhú trpezlivosť a snahu.

Čo sa týka pokračovania, nevyzerá to s ním dobre, posledná aktualizácia je z roku 2011 a ak nebude dokončené, neprikláňam sa k jeho prekladaniu.

Veľmi rada by som preložila jej druhú poviedku, ktorú mám ešte radšej, ale je aj ešte dlhšia a pri tom, koľko mám v súčasnosti času a že v podstate pochybujem, že ho ešte budem mať niekedy viac (začala som s inžinierskym štúdiom a keď ho dokončím, okrem nejakej informaticky zameranej práce sa chystám vydávať), to môže trvať aj nekonečne dlho. Ale začala som! Takže ak to niekedy dokončím, tak by som to sem potom o pár rokov rada dávala :) Držte palce ;)

Gwen