Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola tri: Život všetko zmení

Časť 1: Vážne je toto môj život?

Narcissa Blacková Malfoyová milovala svojho syna; to bola skutočnosť, ktorá bola Hermiona veľmi zrejmá v tom okamihu, ako sa posadila.

Rozplývala sa nad ním, keď povedal alebo urobil niečo milé, hrešila ho, keď sa správal ako malfoyovský blbec, tak Hermione dôverne známy a usmievala sa pyšne, keď  prehovoril (na jej naliehanie a na svoju očividnú mrzutosť) o svojej práci štátneho žalobcu a tom množstve úspechov, ktoré sa mu podarili počas uplynulých piatich rokov, aj osobne, aj profesionálne.

Hermiona jedla svoj tvarohový koláč s jahodami a veľmi dobre ukryla svoj šok. Nielen že bola ohromená ako ďaleko sa od vojny Malfoy dostal, ale to čo ju extrémne šokovalo, bola jeho evidentná skromnosť o tom všetkom. Iste, stále rozprával tým svojím povýšeným hlasom a celkovo bol stále ten arogantný blbec, ale v slovách Draca Malfoya bola vyspelosť a múdrosť... sakra, dokonca aj tá fretka dospela. Tá myšlienka zanechala podivný pocit v jej vnútri, a tiež vedomie, že ona má mizernú smolu.

V jedno popoludnie... štyri rozhovory so štyrmi spolužiakmi... z ktorých všetci sa zmenili k lepšiemu. A kde bola Hermiona?

Stále na tom istom mieste, ako keď jej bolo osemnásť: stratená, ublížená, vinná a s chýbajúcim cieľom.

Draco Malfoy, rýchlo si uvedomila, vzišiel z popola toho vydeseného chlapca, ktorého videla v prijímacej izbe Manoru do dospelého, ale príliš sebaistého muža. Nech sa snažila ako mohla, nedokázala na neho hľadieť, ako na toho slizkého parchanta zo školy; nie, jediné, čo videla, keď sa na neho pozrela, bol muž, ktorý kedysi býval chlapcom... chlapcom, ktorý klamal o ich identite za obrovskú osobnú cenu a zachránil nielen jej život, ale aj Ronov, Lunin, pána Ollivandera, Deanov a tiež Harryho - Hermiona sa skoro skrčila pri tej spomienke, skôr než ju odtlačila do toho tmavého priestoru vo svojej hlave, kde ju pripojila k ostatným bolestivým spomienkam zo svojho krátkeho života.

Pre nich všetkých to bol hrozný čas, nezabudla na tie zvesti o Voldemortovom hneve potom, čo v tú noc utiekli a vedela, že tá žena a jej syn, ktorí s ňou sedeli, mali šťastie, že sa z toho dostali živí... a slobodní. Hermiona bola rada, keď videla, že aspoň na určitej úrovni, ich vojna zmenila... k lepšiemu.

"Môžem si dať za lyžičku tvojho banánovo karamelového zákusku*, Draco, láska?" Zatiahla zdvorilo pani Malfoyová, s úsmevom.

Prvých dvadsať minút po tom, čo sa k nim pripojila, strávili prázdnym rozprávaním o rôznych témach v rozsahu od nádhery starovekých rún k účelu muklovských swatchiek (PP: hodinky). Najviac zo všetkých tých pocitov, ktoré  práve vírili v jej hlave, bola Hermiona vyčerpaná. Napokon, nebolo pozvanie Malfoyovcov na dezert nejakou pascou, správne? Musela byť ostražitá tak, aby ju nezaskočili. Nedalo sa povedať, čoho boli schopní. Ona, samozrejme,  mlčky a pozorne čakala viac než polhodiny po tom, čo sa posadila, kým duo matky a syna odhalí svoje skutočné úmysly za ich pozvaním na zákusok.

Trvalo jej trošku dlhšie, kým si uvedomila, že sa nechystajú na ňu zaútočiť...  aspoň nie pred všetkými.

Hermiona sa na mieste pomrvila. Dokonca po tom, čo si uvedomila, že sa z nej nestane sekaná, stále bola napätá, nesvoja a zmätená kvôli poslednému zvratu udalostí. Napriek nervozite, ktorá sa jej po rozhovore s Pansy usídlila v podbrušku, napriek rozpakom, ktoré pociťovala pri Malfoyovcoch, a napriek tým obrovským ťažkostiam, ktoré spôsobil incident s Harrym, Hermiona sa stále držala maximálne na pozore a nedovolila, aby dala najavo svoje skutočné pocity. Prehovorila sebavedome, keď hovorili k nej a povedala, čo si myslí, keď sa jej spýtali, ale inak zostávala zadumaná a mlčanlivá. Zvláštna vec bola, že ako minúty plynuli, Malfoyovci sa pri nej uvoľnili... nuž, pani Malfoyová sa uvoľnila.

"Prosím, láska?" usmiala sa pani Malfoyová.

"Nie," bola Dracova konečná odpoveď. Prevrátil oči a s dokonalými stolovacími spôsobmi zjedol ďalšiu lyžičku svojho koláča.

Kútiky jej úst prehrali svoj boj s gravitáciou a zmenili sa na zamračenie. "Prečo nie?"

"Pretože zakaždým, keď ti dovolím dať si kúsok, zješ ho celý."

Keby jej nejaký veštec len včera povedal, že o 24 hodín bude sedieť na verejnosti s Narcissou a Dracom Malfoyovými, že bude jesť  ovocné košíčky**, kým bude načúvať ich haštereniu sa o tom, že jej Malfoy odmietol dať za lyžičku svojho zákusku, tak by sa tomu človeku zasmiala do tváre a označila ho šialencom. Stále to bolo podivné, bez ohľadu na to ako veľa podivných zákrut a otáčok a pádov jej život podnikol a ona zistila, že sa obzerá dokola a uvažuje: je toto vážne môj život?

Tá odpoveď bola vždy dôrazná a hlučná: áno.

"Ach, to nemôžeš povedať...  kto zjedol celý ten dobošový rez *** skôr, než si niekto iný mohol kúsok dať?

Napriek jej nepríjemným pocitom načúvanie ich dohadovaniu sa, ako keby na jej prítomnosti nezáležalo, bolo trochu smiešne.

Malfoy sa zamračil, "mal som desať, matka. Prečo stále vyťahuješ každú spomienku a hádžeš mi ju do tváre?"

"Pretože," uškrnula sa s náznakom zla v hlase a modrých očiach, "to je to, čo robím najlepšie."

Zavrčal a zamrmlal niečo pod nosom, asi niečo nezdvorilé, skôr než sa sústredil na svoj zákusok.

Bolo dosť zvláštne sledovať tú výmenu... bolo to také... skutočné. Sladkotrpké bodnutie zasiahlo jej hruď a jej slabý úsmev sa stratil do ničoty, keď ju zasiahlo to bolestivé uvedomenie si, že ona už viacej nemá žiadnu rodinu.

"Ach, nebuď sebecký, len jeden kúsok," durdila sa pani Malfoyová.

Bol to dôkaz, ktorý potrebovala, aby mohla s istotou tvrdiť, že napriek ich povojnovým pokusom o odstup od všetkých ´obyčajných´ vecí, Malfoyovci neboli vôbec rozdielni od akejkoľvek inej rodiny, ktorú poznala. Dohadovali sa nad malichernosťami a mali svoje nedospelé chvíľky, milovali a rešpektovali jeden druhého, a mali problémy presne tak ako všetci ostatní. Vojna ich zmenila, k lepšiemu, ale asi mali svoje dôvody pre spomínanú zmenu. Oveľa pravdepodobnejšie bolo, že Malfoyovci zmenili svoje elitárske presvedčenia a názory o krvnom postavení, aby mohli znova vybudovať rodinné meno v teraz tolerantnejšej čarodejníckej spoločnosti. To dávalo zmysel. Viac zmyslu než to, že by sa zmenili z nejakých nesebeckých dôvodov.

Hermiona, po štyridsiatich siedmych minútach v ich spoločnosti, priznala, že ich nesebeckosť bola vysoko preceňovaná.

Jednako... hoci to bolo prosté, hoci pred nimi bola stále ostražitá, hoci zámery Malfoyovcov boli menej než počestné a on stále chcel prísť na tie tajomstvá z jej minulosti a jej spojenie s Pansy, a hoci zákusok asi pre nich neznamenal vôbec nič, pozvanie Malfoyovcov bola asi jedna z najkrajších vecí, ktorú kvôli nej niekto urobil, odkedy sa vrátila.

"Aký je ten tvoj ovocný košíček, Hermiona?" Staršia žena sa usmiala po úspešnej krádeži kúsku zo zákusku svojho syna, ktorá skončila zabavením celého taniera, ako predpokladal.

Malfoy stále vrčal pod nosom, kým sa mračil - statočne, samozrejme.

"Vynikajúci, pani Malfoyová," bola jej zdvorilá, a predsa nedôležitá odpoveď.

"Ach, volaj ma Narcissa..."

Hermionine oči sa rozšírili.

Malfoyovo blond obočie zmizlo v jeho vlasoch.

Nastalo pár napätých okamihov ticha.

Napriek vyplašenému uvedomeniu si, že oni sú v skutočnosti normálni ľudia, Hermiona sa stále necítila pohodlne pri otvorenom rozhovore s Narcissou, napriek tomu, že bolo očividné, že tá staršia žena zúfalo od nej chcela, aby sa pri nich uvoľnila. To proste nemohla urobiť. Napokon, bola to sestra tejto ženy, ktorá ju pred piatimi rokmi neúprosne mučila. A iste, Hermiona to už prekonala, ale predstava niečoho iného, než byť k nej náležite rezervovaná a volať ju Narcissou namiesto pani Malfoyová boli dve - z mnohých - vecí, na ktoré si bude treba zvyknúť postupne, ak s tou ženou po dnešku vôbec ešte prehovorí.

"Ďakujem vám... pani Nar..." Nevkusne koktala, keď zízala chvíľu na svoj tanier, snažiac sa upokojiť svoje nervy, skôr než dokončila. "Ďakujem vám za vaše pozvanie. Je to od vás veľmi láskavé."

"Ach," mávla na ňu s úsmevom. "Neďakuj mne, poďakuj Dracovi. Bol to jeho nápad, aby sme ťa k nám pozvali na dezert."

Malfoy zbledol, stuhol a na obrus mu spadla lyžička. To, ako sa tváril, potvrdilo tvrdenie pani Malfoyovej. Hermione skoro oči vypadli z jamiek z jeho reakcie: jeho nosné dierky sa rozšírili a okamžite mu padla sánka. Našťastie pre ňu, bola uprostred dvoch súst svojho zákusku, pretože kebyže nie, asi by jej ten ovocný košíček zabehol.

Pomaly, jej oči zablúdili k blonďavému mužovi, ktorý sedel hneď vedľa nej naľavo. Nebola hlúpa. Nemohla (ani by si nedovolila) uveriť,  že ju pozval z láskavosti svojho srdca, to by bolo príliš dobré, aby to bola pravda. On bol napokon stále Draco Malfoy; vojna ho urobila znesiteľnejším a menším kreténom, ale nezmenil sa na prekliateho svätca. Ani raz v ich blízkosti nezmenšila svoje ochrany a on bol čiastočne príčinou. Poznala jeho motívy, uvedomila si ich okamžite, ako ju požiadal, aby sa k nim pripojila. Až do tejto chvíle starostlivo a svedomite volila svoje vlastné slová a činy, pretože vedela, že ju pozoruje, ako by doktor pozoroval svojho pacienta.

"Poďme sa porozprávať o tom, kto alebo čo ťa prinútilo utiecť do Talianska."

Hermiona nevedela, či pri týchto slovách omdlieť alebo zvracať, a dúfala, že on nezachytil jej panickú reakciu skôr, než svoje emócie pochovala hlboko vo svojom bruchu a pustila sa do patetického pokusu ukončiť ten rozhovor. V skutočnosti Hermiona súhlasila s pripojením sa k nim len, aby zastavila ten útok, ale mala nejasné tušenie, že trochu poklábosenia si s Malfoyom a jeho matkou nebude stačiť, aby to rozptýlilo jeho zvedavosť.

Dnešok nebol koniec.

Len začiatok.

Kým to dokonale ukryla za fasádu sebadôvery, veľmi sa obávala každého slova, ktoré prehovorí a uistila sa, aby jej odpovede boli dosť nejasné, aby v nich nedokázal prečítať príliš veľa, ale nie príliš nejasné, takže oni si neuvedomia, že niečo zahmlieva. Ale, samozrejme, rýchlo zotrela ten priblblý výraz zo svojej tváre, pretože mala úlohu, ktorú mala hrať a spadnutie sánky nebolo celkom slušné. "Ale ty..."

Samozrejme, že ju vôbec nenechal dokončiť.

Malfoy strelil hrozný pohľad, ktorý vrátil Hermionu do druhého ročníka, keď ju po prvý raz nazval humusáčkou. Jeho slová neboli také kruté ako jeho pohľad; v skutočnosti boli dosť pokojné a vnímavé... keď o tom premýšľala, "vážne si myslíš, že by si prišla, keby som povedal, že som ťa pozval ja?"

Dobrý postreh.

Bola by zdrhla z tej reštaurácie, ako keby jej sám Voldemort horel za pätami. "Predpokladám, že nie."

"Si rada, že si prišla dať si s nami zákusok?" Narcissa sa podivne tvárila nádejne.

To bolo čudné.

Napriek tomu po prvý raz za dlhý čas Hermiona prehovorila úprimne, "bola som najprv trochu ostražitá, ale... neľutujem, že som prijala to pozvanie."

Zatvárila sa potešene... do okamihu, kým Malfoy strelil po svojej matke nezvyklý pohľad, ktorý Hermiona nespoznala - niežeby v prvom rade rozoznávala niektorý z jeho pohľadov. Zdalo sa, že ten pohľad vyvolal neverbálny rozhovor medzi matkou a synom, ktorý  podozrievavo sledovala, kým baštila ten najlepší ovocný košíček, ktorý kedy mala. Skončil prísnym pohľadom od Narcissy, ktorý premenila do úsmevu, keď sa pozrela na Hermionu. "Nuž, tiež bolo príjemné dať si s tebou dezert, správne Draco?" strelila po ňom pohľadom.

"Správne," zatiahol znepokojene.

Chcela sa zasmiať na tom trápnom výraze jeho tváre, ale uvedomila si, že ona sa cíti tak trápne, ako on vyzerá. A potom Hermiona zistila, že je jej pozornosť priťahovaná k Dracovi Malfoyovi po prvý raz, odkedy sa k nej priblížil. Dosť čudné. V skutočnosti vyzeral úplne inak ako vtedy, čo ho naposledy videla po finálnej bitke, keď sedel za stolom so svojimi rodičmi, ale ona vedela, že päť rokov dokáže človeka zmeniť. Možno zmenil svoje presvedčenie a pozmenil svoje hodnoty, ale nejako sa mu podarilo uchovať si všetky tie svoje ´kladné´ vlastnosti, ktoré ho robili ním - vlastne, Dracom Malfoyom: blbcom nafúkaným do krajnosti. Samozrejme, vôbec nestratil tú svoju preslávenú pyšnú chôdzu, nad ktorou slintali všetky dievčatá na škole, tú formálnosť vo svojom hlase alebo ten chlad vo svojich očiach.

Bola presvedčená, že sám seba kládol vysoko na svojej ´stupnici osobnej dôležitosti´, ale teraz to nebolo o krvi - nie, bolo to jednoducho preto, pretože bol Malfoy: sila, s ktorou sa malo počítať. Ona by bola prvá, ktorá by to priznala (hoci neochotne), že je znesiteľný a teraz dospelejší, než kedy bol v škole, ale bolo na ňom ešte niečo iné, čo bolo odlišné. Zdal sa teraz taký skutočný; v jeho minulosti boli skutočné hrôzy a sformovali ho do muža, ktorý sedel vedľa nej. Už to viacej nebol chlapec, ktorého niekto chránil; už viacej nebol slabochom a nenariekal; už viac nebol stratená existencia... alebo, aspoň, ak bol, odvádzal prekliato dobrú prácu, aby to skryl. Čas ukáže, či je to ten prípad; ešte bol skromný, toľko postrehla, keď jeho matka musela žobrať, aby rozprával o svojej práci alebo svojich úspechoch.

Šestnásťročný Malfoy by jej vmietol do tváre každé ocenenie, každé osvedčenie a každý triumf bez toho, aby o tom veľa premýšľal.

Skutočnosť, že to neurobil, bola šokujúca.

Fyzicky sa rovnako zmenil. Prvá vec, ktorú si všimla, napriek faktu, že vyzeral staršie, bola, že vyzeral viacej ako človek a menej ako upír. Podarilo sa mu nájsť dosť slnka, aby mierne zafarbila jeho pokožku. Ale len trochu. Bol nonšalantne oblečený v šedých nohaviciach, ktoré perfektne sedeli k jeho očiam a v športovej košeli s krátkym rukávom. Hermiona si nemohla pomôcť, aby nepremýšľala s drobučkým potrasením hlavy: pedantný a zladený ako vždy. Zmenil si vlasy na štýl, ktorý videla na jednom mužskom modeli v muklovskom časopise a na ňom vyzeral dosť dobre - šokujúco - on vyzeral dobre, hoci by si musela odhryznúť vlastný jazyk, aby to priznala nahlas. Samozrejme, podľa toho, ako sa uškrnul na každú ženu, ktorá prešla okolo a čumela na neho, bol si vedomý, ako dobre vyzerá.

Samozrejme.

"Takže, Hermiona, čo robíš?" spýtala sa pani Malfoyá.

"Pracujem pre Kliatborušiteľov - poznáte tú spoločnosť?"

"Áno, poznám. Pred pár rokmi som si ich najala, aby odstránili tie prekliatia na prsteni Luciusovej matky, ktorá nechcela, aby som ho mala. Počula som, že sú mimoriadne vyberaví ohľadne kliatborušiteľov, ktorých najímajú, takže musíš byť veľmi dobrá v tom, čo robíš."

Skromne pokrčila plecami. "Nie som v tom taká hrozná. Práca pre benátsku banku mi pomohla zdokonaliť moje schopnosti," nechcela to povedať, ale z celkového hľadiska na tom naozaj nezáležalo. Všetci podľa všetkého vedeli, že pracovala v banke v Taliansku; nebolo to žiadne tajomstvo.

Pani Malfoyová si vzdychla. "Nebola som v Benátkach, odkedy som bola malé dievčatko. Plávala si v mori?"

Hermiona vehementne pokrútila hlavou. "Ach, nie. Neviem plávať."

"Nevieš?" znela šokovane.

"Nie. Nikdy som sa to nenaučila. Nikdy som nemala skutočný dôvod."

"Mala by si to skúsiť. Môj syn je excelentný plavec," vyhlásila pyšne, uškrnula sa na svojho zadumaného syna skôr než navrhla ľahkomyseľne, "možno by Draco mohol," Hermionine oči sa rozšírili v hrôze, vediac, čo bude nasledovať a súčasne sa toho desila, "naučiť ťa ako..."

Malfoyovi okamžite zabehlo jeho pitie.

"Draco!" Narcissa vyľakane vykríkla, čím pritiahla trochu pozornosti k ich stolu.

Keď prskal a kašľal do servítky, Hermiona vytiahla svoj prútik a švihnutím zápästia a tichým kúzlom sa Malfoy prestal dusiť a strelil po nej vďačný pohľad, keď ústami naznačil ´vďaka´. Zo šoku z jeho vďačnosti onemela. Jediné, čo dokázala urobiť, bolo nemé prikývnutie.

"Si v poriadku?" spýtala sa jeho matka, úprimne znepokojená.

"Áno. Trochu vody vošlo do nesprávnej dierky. Žiadne obavy, som v dokonalom poriadku," odpovedal presvedčivo svojej znepokojenej matke, kým sa šedé oči presunuli od nej k Hermione, keď sa spýtal, "takže, aké to bolo žiť v Taliansku?"

Hermiona veľmi dobre vedela, čo robí a bolo to prekliato dokonalé. Zmena témy na hocičo okrem príšerných lekcií plávania bola tým najlepším nápadom; akosi obdivovala jeho dôvtip, ale došlo jej, že poznal svoju matku lepšie než ktokoľvek iný. To, čo Hermiona povedala ďalej, bola pravda a pôvabne skĺzla z jej pier, "mesto bolo absolútne nádherné a bohaté na históriu, súčasne aj magické aj muklovské, a hoci som tam žila skoro päť rokov, nemyslím si, že som všetko videla. Bolo tam toho príliš veľa a ja som nikdy nemala čas. Ľudia boli jednoducho úžasní; tí ľudia, s ktorými som obvykle pracovala, mali so mnou naozaj trpezlivosť, kým som sa naučila po taliansky. Len si myslím, že boli šokovaní, že som sa vôbec o to pokúsila."

Tento kúsok vyvolal záujem pani Malfoyovej. "Hovoríš dobre po taliansky?"

"Plynule."

"Ach, prosím, povedz niečo," bola vo vytržení, kým jej syn mlčal; výraz na jeho tvári bol skoro zamyslený. Hermiona vedela, že zamyslený Malfoy nebol dobrý Malfoy.

S úškrnom odtlačila Hermiona tie obavy nabok, splnila želanie tej staršej ženy a začala rozprávať Ezopovu bájku nazvanú Líška a hrozno**** v dokonalej taliančine. Príbeh bol o líške, ktorá sa snažila, bez úspechu, dočiahnuť hrozno, ktoré viselo vysoko na viniči. Vzdala sa a ustúpila so slovami "To hrozno je aj tak nezrelé!" Poučenie z tohto príbehu: je ľahké pohŕdať niečím, čo nemôžete mať. Najprv z nej vychádzali slová ťažkopádne a drsne; nehovorila taliansky nahlas viac než sedem mesiacov, ale rýchlo sa do toho dostala, so sebadôverou vyrozprávala ten rýchly príbeh. Čítala ho toľkokrát, že sa ho naučila naspamäť.

Celý čas sledovala, ako Narcissina tvár planie záujmom a rešpektom, hoci nemala potuchy, o čom rozpráva; žiarivý úsmev zdobil jej črty. Hermiona pozrela na Malfoya, ktorý sa zdalo, že jej stíha, akosi. Tváril sa zmätene pri niektorých slovách, ktoré povedala a požiadal ju, aby niekoľko vecí zopakovala. Malfoy vedel trochu po taliansky? To bola pre ňu novinka. Všetko, čo dnes povedal a urobil, bolo pre ňou úplnou novinkou. Nuž, tušila, že sa každý deň dozvie niečo nové, a keď skončila, povedala anglicky, "koniec."

Pani Malfoyová zatlieskala. "Ach, to bola nádherné! Nemám najmenšej potuchy, čo si povedala, ale bolo to úžasné. Myslíš, že by si ma mohla učiť taliansky? Premýšľam o tom, že pôjdem v auguste na dovolenku a chcem byť pripravená."

"Iste," prikývla Hermiona a v duchu s úsmevom sledovala, keď sa tá staršia žena rozžiarila.

Napriek prechádzajúcim pocitom, čím viac rozprávala, tým viac si Hermiona uvedomovala, že sa jej Narcissa Malfoyová páči. Ešte z toho nebolo ´mala rada´, ale uvedomovala si, že by k tomu mohlo prísť časom. Dosť čudné, že považovala tú staršiu ženu za príjemne ohľaduplnú, zdvorilú a to najbližšie k obrázku matky, ktorý za dlhý čas mala vo svojej blízkosti.

Tak bez akejkoľvek ľútosti povedala, "len mi dajte vedieť, kedy chcete začať a ja budem šťastná, keď vás budem môcť začať učiť." Hermiona uvažovala, či Malfoy vedel, aké má šťastie, že ju má vo svojom živote. Asi nevedel. To ju rozosmutnilo. Keď sa pozrela naľavo, prezerala si toho muža so zvláštnym pohľadom, "ty hovoríš taliansky?"

Draco sa zaksichtil, "poznám veľa slov a dokážem lepšie písať než porozumieť, ale mám dosť ďaleko od plynulého rozprávania."

"Kto ťa učil?"

"Blaise, ale on je podľa všetkého mizerný učiteľ," nadhodil s rýchlym pohľadom.

Po chvíli zmätku, keď sa snažila pripomenúť si to meno, nakoniec prišla s tým správnym, "Zabini? Ten auror?"

Prikývol. "Áno."

Ach, správne. Pred pár týždňami ho videla v oddelení aurorov, a v skutočnosti sa s ňou rozprával o jej živote v Taliansku. Začul tie zvesti, a bolo osviežujúce hovoriť o tej krajine namiesto o tom, kvôli čomu tam bola. Práve sa vrátil z tajnej misie v Poľsku a vyzeral dosť vyčerpane - a predsa stále atraktívne, podľa čarodejníc, ktoré z neho šli do mrákot. Hermiona by ani za milión rokov nehádala, že taký domýšľavý slizolinčan ako Blaise Zabini skončí ako výnimočný auror, ale všetko je možné, správne?

Potom zistila, že nie je domýšľavý, ani v najmenšom.

V skutočnosti bol k nej skôr milý počas ich dvadsať minútového rozhovoru. Hovoril jej o svojom poslednom pobyte v Lodži, nuž, o tej časti, o ktorej mohol hovoriť a predviedol tú mini ukážku poľštiny, čo poznal. Bolo to veľmi úbohé, ale zistila, že sa pri jeho pokusoch usmieva. Ona mu porozprávala, ako kedysi navštívila Varšavu kvôli summitu veľvyslancov, kam ju vyslala jej muklovská škola, do ktorej chodila, keď jej bolo desať. Vyzeralo to, že sa skutočne zaujíma o jej dobrodružstvá v Poľsku a o jej život v Benátkach, dokonca bol tak zaujatý, že ju pozval na kávu, aby v tom rozhovore pokračovali. Zdvorilo odmietla, tvrdila, že má povinnosti, ku ktorým sa musí v kancelárii vrátiť a on vyzeral, že si potrebuje zdriemnuť.

"Plánovala si zostať v Taliansku nastálo?"

Otázka pani Malfoyovej ju zaskočila a nepodarilo sa jej to zakryť, čo ju dosť zamrzelo. Hermiona mala maximálne v úmysle zostať tam navždy, prežiť zvyšok svojich dní v nádherných Benátkach, ale zdalo sa, že osud to nedovolí a to strašne bolelo. S dvoma telefonickými hovormi a jedným listom odišla z Talianska tak náhle, ako odišla z Británie pred piatimi rokmi.

"Áno, plánovala, ale veci sa menia."

ooo

Časť 2: Nie som synom svojho otca

Odkedy sa ich cesty s Hermionou Grangerovou rozišli, Dracova myseľ bola zachmúrená myšlienkami. Keď sedel po tom, čo ju nechali pred Čarodejníckou literatúrou, vo svojej obývačke s drahým nábytkom so svojou matkou, jeho myseľ sa bezcieľne potulovala, kým ona švitorila o tom večierku, ktorého sa zajtra zúčastnia.

"...bude to úžasné..."

Od okamihu, čo sa Grangerová posadila, počúval uprene každé jej slovo, snažil sa odkryť záchytné body toho, čo sa pokúšala ukryť medzi riadkami. Zatiaľ si bol absolútne istý, že nemal potuchy, prečo opustila Britániu alebo čo ju priviedlo späť. A čo viac, ani raz v rozhovore nespomenuli Pansy, takže ani v najmenšom nemohol zistiť, ako jedna druhú tak spoznali. Len si uvedomoval, že Pansy z ich rozhovoru vynechávala úmyselne a Draco si pomyslel, že to robila vynikajúco.

Aby bol úprimný, nebol otrávený nedostatkom vedomostí, ani v najmenšom. Nečakal od nej, že mu bude dosť dôverovať, aby mu všetko vysypala po jednom zdvorilom dezerte... nie, Hermiona Grangerová mala okolo seba vybudované obranné hradby; hradby tak vysoké, že ich bolo pravdepodobne vidieť z mesiaca. Bolo dosť zrejmé, že nikomu neverila a ani kvôli nikomu nezoslabila svoju ochranu. Nečakal od nej, že sa otvorí, nie jemu, hlavne nie v prítomnosti jeho matky. Neušlo mu, že Grangerovej bolo v jej prítomnosti veľmi nepríjemne; nepokoj bol vpísaný v celej jej tvári a začul ho v jej hlase, keď sa na začiatku usadili. Kým muselo byť pre ňu ťažké sedieť vedľa synovca tej istej nepríčetnej ženy, ktorá ju mučila bez štipky milosrdenstva, vedel, že muselo byť ťažšie zdvorilo sa rozprávať s jej sestrou.  Na istej úrovni, dokonca hodiny neskôr, bol stále ohromený, že oni traja zvládli viesť príjemný, ak nie milý, rozhovor, keď sa nevyťahovali vojna, Temný pán a krvné postavenie. Niežeby v tieto nezmysly viacej veril.

"...myslím, že oranžová je nádherná letná farba..."

Nejako sa mu podarilo zachytiť niekoľko narážok na dobu, čo strávila v Taliansku, ale úmyselne nechávala svoje slová nejasné.

"...myslím, že besiedka je trochu mukelská, ale nádherná..."

Ak existovala jedna vec, ktorá mu dnes bola dokonale jasná, tak to bolo to, že by nemal podceňovať Hermionu Grangerovú. Vôbec nebola ako tie debilné čarodejnice bez mozgu, s ktorými Draco pravidelne prichádzal do styku, až ho to bolelo priznať. Hermiona Grangerová bola bystrejšia a ľstivejšia než on; kvôli tomu majstrovstvu, ako zvládla rozhovor s nimi, by mala byť v Slizoline. Bez zmeny tempa si pozorne vyberala slová; ako keby vedela, že sa ju snaží rozlúštiť. Dala jasne najavo dokonca bez toho, aby to najavo dala, že nechce, aby sa pokúšal.

Tá drobnosť, čo nevedela, bola, že to len míľovými krokmi podnietilo jeho záujem.

"...a myslím, že biela sa nehodí..."

V istých častiach rozhovoru zazrel zopár zábleskov emócií v jej očiach; hlavne keď sa jej jeho matka spýtala, či plánovala zostať žiť v Benátkach navždy. Nakrátko zazrel to ublíženie a bolesť, skôr než uzavrela svoje pocity a Draco zistil, že je zvlášť zvedavý na jej život v Benátkach.

"...myslím, že by si sa mal zastaviť na Manore v to ráno skôr než pôjdeme, môže byť Draco?"

"Áno," bola jeho neprítomná a neutrálna odpoveď; jeho myseľ pokračovala po jeho dráhe.

Povedať, že bol len prekvapený, keď zistil, že Hermiona Grangerová je oveľa skutočnejšia, než kedy čakal (alebo by jej v tom veril) bolo veľkým podcenením; čumel ako vyoraná myš nielen kvôli jej slovám, ale jej zjavným nedostatkom odsúdenia. Bola zdvorilá k jeho matke po tom, čo ona ňou v minulosti opovrhovala, milá k nemu po ich jasne pochybnej minulosti a on neobjavil jediný kúsok falošnosti v jej hlase alebo jej činoch. Za hodinu sa o nej dozvedel viacej než sa dozvedel za šesť rokov: mala zmysel pre suchý humor, hovorila plynule benátčinou a taliančinou a s problémami po nemecky, počúvala jedine klasickú hudbu, nevedela plávať, mala rada cestovanie a spoznávanie histórie každého miesta, ktoré navštívila a žila v blízkosti veľkého jazera.

"... myslím, že majú kúzla, aby tomu zabránili, takže by sme si nemali robiť starosti."

Taktiež sa Hermione Grangerovej podarilo urobiť niečo, čo sa žiadnej inej žene okrem Pansy Parkinsonovej nikdy nepodarilo... ohromila jeho matku.

"...Pansy mi povedala, že bude mať na sebe levanduľové šaty..."

Bol zmätený z matkiných točených loptičiek. (PP: curve ball, pojem z basketbalu, zmenia nečakane dráhu)

Keď sa jej spýtala, či je rada, že si s nimi šla sadnúť. Bol si určite istý, že využíva Grangerovú, aby vylepšila ich obraz v spoločnosti; napokon, bol by to skvelý ťah. Čoskoro zistil, že sa v tomto obvinení mýlil. A potom, keď skoro ponúkla jeho služby, aby naučil Grangerovú plávať. Draco nemohol uveriť, že by jeho matka urobila niečo také. Keby ju nepoznal lepšie, povedal by, že sa ich dvoch snaží dať dokopy, ale to bol ten najabsurdnejší nápad, ktorý ho kedy napadol. Nie, to by mu jeho matka neurobila.

Jednoducho to muselo byť tým, že sa jej Grangerová páčila a chcela sa s ňou vídať častejšie.

Áno, to bolo ono. To dávalo väčší zmysel.

A čo viac, Narcissa básnila o tom, aká inteligentná, pozorná, neodsudzujúca a príjemná bola, väčšiu časť hodiny po tom, čo opustili Šikmú uličku; jasné znamenie jej novonájdenej náklonnosti k tej mladej, defenzívnej čarodejnici. Narcissa nikdy o nich nerozprávala - ani si nikdy nepamätala ich mená - ak ich nemala rada. Ďalší znak jej úcty: plány stretnúť sa s ňou v reštaurácii budúcu sobotu, aby popracovali na taliančine a pri obede si pokecali. Neušiel mu ten prchavý výraz šoku, ktorý zažiaril na Grangerovej tvári. Bolo to ako sledovať nemajetného muža, ktorý dostal dodávku plnú galeónov. Vyzerala dosť vďačná za Narcissinu ľudskosť a poďakovala im dvom po svojom za zákusok a rozhovor. Narcissa odkráčala po tom, čo jej venovala úsmev a sľub, že jej do týždňa napíše, aby si stanovili čas stretnutia. Draco ju nasledoval žalostne trápnym zbohom.

Žalostne trápnym bolo slabé slovo a on to vedel.

Bolo to strašné.

"Err... to bolo, hmm... nuž, milé ťa znova vidieť, Malfoy."

Len krátko prikývol, otočil sa na podpätkoch a ponáhľal sa... elegantne... za svojou matkou bez toho, aby sa obzrel."

"...myslela som, že možno modrá..."

Keby nič iného nevedel, povedal by, že Hermiona Grangerová je osamelejšia než si uvedomovala.

"Draco?" Narcissa opakovane pukla prstami pred jeho tvárou.

Zažmurkal asi desaťkrát, než sa pozrel na svoju matku, "čo je?"

"Počul si niečo z toho, čo som povedala?"

"Prepáč, ale nie veľa. Premýšľal som o pracovnom projekte," úprimne sa ospravedlnil a ukončil to lžou, keď si dal dlhý dúšok čaju.

"Ach, všetko je v poriadku. Predpokladám, že ťa aj tak totálne nudím." Vyrovnala si šaty, "takže, čo si myslíš o Hermione Grangerovej?"

Po druhý raz v ten deň sa kvôli nej Draco skoro zadusil. Skadiaľ sa toto do pekla berie? Nemal by byť taký prekvapený jej neomalenosťou, ale bol. Matka nestrácala čas, takpovediac. "Je v poriadku, predpokladám," jeho odpovedi chýbal cit, ale bola to pravda.

Narcissa nasadila výraz tváre, ktorý sa mu nepáčil; bol to ten spolčujúci. "Ona je klenot: inteligentná a rozvážna. Iste, zaujala trochu obranné postavenie, ale kto by to neurobil, keby bol v jej situácii? Myslím, že zvládla tú situáciu s Potterom najlepšie, ako mohla. Myslím, že by si sa mal pokúsiť spoznať ju lepšie."

Draco súhlasil, hoci mlčky, so všetkým, až kým nepovedala tú poslednú vetu. Mohol doslova počuť tie kolieska v jej hlave, ako sa prevaľujú; tie kolieska a jej slová spôsobili, že sa zrazu cítil veľmi nepríjemne. Snažiť sa spoznať Grangerovú? Jeho obočie sa zmiešalo s jeho vlasmi len pri tej obyčajnej myšlienke. "Prepáč mi?"

Jasne sa mu niečo zdalo.

Dracovi nevadilo, že sa jeho matke Grangerová páčila; len chcel, aby ho z toho vynechala. Spoznať ju lepšie by zničilo jeho plán zistiť, čo sa stalo ´Zlatému triu´ a odísť inam.

Z nejakého dôvodu mal pocit, že sa to ľahšie povie ako urobí.

"Počul si ma, Draco. Možno by ti to stálo za tvoj čas."

Odpovedal medzi posmešným smiechom. "Podľa všetkého si sa rozlúčila so zdravým rozumom, matka."

Narcissa sa len usmiala, nie zle, len v dobrej nálade a vstala zo svojho miesta. "Musím ísť. Prídu liečitelia, aby sa pozreli na tvojho otca a zmenili mu niektoré elixíry. Do jedenástej zajtra dopoludnia buď na Manore, aby sme mohli spolu odísť na tú udalosť."

Pozrel sa na ňu trochu vyplašený. Liečitelia? Na panstve? "Potrebuješ dnes večer pomôcť s otcom?" Po návšteve liečiteľov a úprave jeho denného režimu elixírov nasledovali agresívne noci.

"Vôbec nie," poťapkala ho po pleci. "Nerob si s ničím starosti. Každý z nich je silný rovnako ako diskrétny. Neexistujú žiadne obavy, že by sa niečo z tohto dostalo von a oni zostávajú ďalšie dve noci, aby zistili, či si dobre zvykne na tie elixíry."

"Ale..."

"Mám to pod kontrolou, Draco, napíšem ti, keby som potrebovala pomoc," Narcissa sa zohla, aby pobozkala na líce svojho jediného syna a zanechala ho, letaxom, s jeho myšlienkami, ktoré už neboli viacej o tej záhade za Grangerovej fasádou, ale o mužovi, ktorý bol dôležitou súčasťou toho, akým bol on človekom.

Povedať, že Draco zbožňoval svojho otca, by bolo hrubým podcenením. Doslova uctieval toho muža, tá úcta a obdiv vždy očividné v jeho očiach. V poddajnom veku si ho Draco umiestnil na pódium a keď dospieval, otvorene prechovával túžbu byť presne taký istý ako on. Vidieť svojho otca v jeho súčasnom stave šialenstva bolo zvlášť ťažké pre to dieťa ukryté v ňom. Strach jeho otca a jeho lojalita k Temnému pánovi zničila ich životy, a predsa ho Draco stále rešpektoval, v súčasnosti už len tak, ako by mal syn rešpektovať svojho otca... ach, ale verte, že mu trvalo dlho, kým vymazal to roztrpčenie a vrátil sa k predchádzajúcemu stavu.

Draco Malfoy prešiel od rešpektovania svojho otca k jeho nenávideniu v rozsahu asi dvanástich sekúnd.

Bolo to tesne po jeho šiestom ročníku, ktorý sa náhle prerušil a po ktorom šlo všetko z kopca. Sedel v prítomnosti Temného pána, tajne vydesený až k smrti (ale skrývajúc to pre otcovo dobro) kým sledoval, ako mučí a vraždí niekoho v prijímacej izbe. Jeho oči preskočili k jeho otcovi a tam to bolo. Do neba volajúce. Ten istý strach v jeho sivých očiach, o ktorom vždy vravieval Dracovi, aby ho ukryl. To pokrytectvo bola iskra, ktorá podnietila pocit čistej nenávisti; nenávisti namierenej na jeho otca. Rýchlo rástla v jeho hrudi a zúrila v ňom ako požiar.

Samozrejme, Draco to v tom čase nechápal, ale neskôr si uvedomil, že tým, že uvidel Luciusa ako niečo menej než toho silného odvážneho Malfoya, ktorým nútil Draca byť (podľa jeho otca bol strach niečo, čo pravý Malfoy nepociťuje, po istej ´nehode so svetlom sviečok´, keď mu bolo, nuž, šesť), takže to spôsobilo, že stratil všetok rešpekt k svojmu otcovi.

A odvtedy sa to kazilo.

Priviedlo to do varu tú nenávisť a obarilo mu to pokožku.

Vyvolalo to prudkú triašku jeho rúk a zmenu jeho dýchania.

Spôsobilo to, že si uvedomil o svojom otcovi veci, ktoré si nikdy predtým neuvedomil.

Lucius Malfoy bol sebecký bastard. Bolo mu srdečne jedno, čo stane jemu alebo jeho matke, keď sa rozhodol otvorene nasledovať Temného pána. Bolo mu srdečne jedno, ako to zničí a navždy pozmení ich životy. Boli mu srdečne jedno dôsledky jeho činov. Všetko mu bolo srdečne jedno. Nie, on len robil, čo on chcel robiť, kašľal na následky, kašľal na neho a jeho matku, nech to všetko ide do pekla. Určite ich odpísal na ten najdlhší čas, nielen v spoločnosti, ale aj v ich vlastných mysliach. A potom mal jeho otec tú drzosť báť sa Temného pána po tom, čo roky zaplavoval Draca príbehmi o všetkých tých skvelých a mocných veciach, ktorých bol Temný pán schopný.

Sračky.

To všetko.

A otec?

Nasiaknutý sračkami.

Draco sa v tom okamihu pred šiestimi rokmi chcel načiahnuť a jednu mu vraziť, pretože to peklo, v ktorom žili nasledujúci rok, to peklo, ktorým si ten rok prešiel; to všetko bola jeho chyba. Namiesto toho, aby ho z toho všetkého vynechali, pretože nebol plnoletý, Draca označkovali, zasvätili a vtiahli do otcovho sveta, doslova. Ach, ako neznášal svojho otca za to, že všetkých so sebou stiahol; za to, že ho vyslal na cestu, ktorá zaviedla Draco k tomu, aby ho využili ako zasrané morča v zvrhlej chlapskej hre, na misiu, ktorá ho skoro stála život a jeho duševné zdravie... a keď Temný pán zistil, že nedokázal dokončiť svoju úlohu sám - potreboval týždne, aby sa uzdravil.

Bola to dlhá cesta, ktorá nasledovala po vojne, ale Draco nakoniec dospel ešte raz k rešpektu svojho otca, i keď bol šialený. Trvalo to tri roky, kým spoznal, že jeho otec v tejto veci nemal na výber. Trvalo tri roky, kým porozumel, prečo urobil veci, ktoré urobil. Trvalo mu to tri roky, ale dozvedel sa o svojom otcovi viac, než sa kedy dozvedel, kým bol zdravý.

Samozrejme, nikdy sa úplne nevrátil k tomu istému obdivu, ktorý mal k svojmu otcovi ako dieťa. Nie, bol príliš starý, príliš vojnou zmenený, a príliš týraný sadistickým Temným pánom, aby si udržal tie isté detské sny a ciele.

V praskote zelených plameňov vystúpila z ohniska Pansy Parkinsonová. Kým si čarodejnica oprašovala sadze z plášťa, zvedavo ju pozoroval. Čo tu robí? Nemusel dlho čakať na svoju odpoveď. Pansy sa poobzerala, skôr než sa chladne spýtala, "myslela som, že tu ešte bude tvoja matka, nie je?" skôr než si zavesila hábit na očarovaný vešiak a prešla si rukou po jej modrých šatách, aby uhladila tie neviditeľné pokrčenia.

"Odišla asi pred dvadsiatimi minútami."

Pansy si znova zdvihla hábit, pripravená odletaxovať sa na Manor. "nuž, myslím, že pôjdem..."

"Zostaň."

"Nemyslím, že by som mala."

Draco sa zdvihol z gauča, prešiel izbu a postavil sa tesne pred svoju priateľku. "Čo je? Teraz sa ma bojíš?" spýtal sa jemnejším hlasom. Posledná vec, čo potreboval, bolo, aby sa ho bála. Nie po tom všetkom, čím si spoločne prešli ako priatelia.

Pansy zízala na zem. "Nie, samozrejme, že nie."

Ignoroval ten nepatrný pocit úľavy, ktorý nim prešiel. "Potom prečo sa na mňa nepozrieš?"

"Práve teraz nedôverujem tomu byť s tebou sama."

Dlhý čas sa nič nepovedalo, pretože úprimne nevedel, čo povedať. Mať ju tu skrížilo jeho plány dať jej pár dní, aby sa upokojila a priblížiť sa k nej kvôli situácii s Grangerovou nad príjemným obedom a pár drinkoch. Pansy sa vždy uvoľnila pri drinkoch. Bol to skvelý plán, ale teraz musel začať od piky. "Je to kvôli Grangerovej?"

"Áno."

Vyrovnane, ako keby mu to bolo jedno, ale chcel to pochopiť, sa spýtal, "prečo ju ochraňuješ? Ja tomu prosto nerozumiem."

Pansy cúvla od Draca. "Niekto musí."

"To nie je pre teba typické byť sebaobetavá a ty to vieš. Nie je na tebe, aby si niesla jej bremená."

To svetlo, ktoré rozžiarilo jej hnev, sa zaplo. "Pozri sa na ňu, Draco! Naozaj, pozri sa na ňu! Chradne, pretože nie je schopná niesť svoje vlastné bremená! Nepoznám všetko, čo sa jej stalo, nepoznám tajomstvá, ktoré predo mnou chráni, ale je na tom oveľa horšie než, keď som ju videla pred siedmimi mesiacmi..." s malým zalapaním po dychu Pansyina ruka vyletela k jej ústam a oči sa jej rozšírili.

Podľa všetkého povedala príliš veľa. Jeho myseľ sa roztočila nad tou novou informáciou, ktorej sa mu neúmyselne dostalo. Pansy videla Grangerovú pred siedmimi mesiacmi. V Taliansku, predpokladal.

V plne vypočúvacom tóne rýchlo prišla jeho ďalšia otázka, "prečo si bola v Taliansku?"

"Nemôžem ti to povedať."

"Kedy si ju videla?"

"Nepýtaj sa ma otázky, na ktoré ti nemôžem odpovedať."

"Čo na teba má?"

"Ona na mňa nič nemá."

"Potom prečo ju chrániš?"

"Už som ti povedala."

Dracova tvár sa skrútila do úškrnu, na ktorý by bol pyšný ktorýkoľvek z jeho predkov, "klameš mi, a ja nenávidím, keď mi klamú."

"Záleží na tom? Ty mi klameš po celý čas! Vravíš, že ťa tá záležitosť s tvojim otcom nerozrušuje a ona to robí!" vykríkla Pansy. "Prečo sa o ňu staráš? Nechystáš sa jej pomôcť. To je na teba veľmi nepravdepodobné." Draco otvoril ústa, aby sa hádal, ale ona mu nedovolila povedať slovka. "Ty si sebecký bastard, presne ako tvoj otec! Nezáleží ti na nikom inom okrem seba, Draco! Ja to viem, ty to vieš, Blaise to vie, a dokonca tvoja matka to vie, takže prečo sa teraz začínaš starať o ostatných?"

Zúrivosť bublala v jeho vnútri, jeho telo šlo do červena a jeho oči stemneli. Draco prešiel späť na druhú stranu izby, aby zabránil tomu, že jej strelí. Ruky sa mu triasli; chcel ju prekliať tak strašne, až to bolelo. Ale to bolo to, kým bol. On nepreklínal ženy. On neudieral ženy. Nebol hrubý. Nebol zlý. Jeho otec toto všetko z času na čas. Nie on. Správne. On nie.

"Nemáš čo povedať?" nahnevane sa spýtala.

A to ho vytočilo. "Ach, mám čo povedať, Pansy. Ako sa sakra opovažuješ porovnávať ma s ním? Myslel som, že ma na to poznáš lepšie! Sakra, Pansy, ja nie som ani trochu, ani trošičku, ako on! Ja nie som vôbec ako..."

"Ty si, Draco! Snažíš sa nebyť, snažíš sa chovať lepšie, snažíš a snažíš a snažíš, Draco, ale ty si! Si presne ako on!"

"Nie, nie som!" zajačal; to zúfalstvo v jeho hlase bolo zaštítené požiarom hnevu, ktorý sa mu usídlil v hrudi.

"Áno, si! Môžeš tu sedieť celý deň a popierať to, ale si. Kým nie si hrubý alebo zlý ako tvoj otec na svojom vrchole, si manipulatívny a si si pekelne istý, že sa nestaráš o nikoho iného než o seba samého. Chceš od nej niečo, a nič ťa nezastaví, aby si to získal. Znie ti to povedome? Malo by." Dala si ruky v bok. "Môžeš byť na mňa naštvaný, môžeš ma vyhodiť, môžeš sa dokonca odmietnuť so mnou rozprávať, ale čím skôr pravdu akceptuješ, tým lepšie na tom budeš."

Draco z nej chcel prekliať dušu, pretože hlboko dole vedel, že má pravdu a on ju za to nenávidel.

Utlmilo to jeho hnev.

Trochu.

"Choď do pekla, Pansy," kypel.

Nastalo ďalšie bolestivo dlhé mlčanie, kým zamrmlala, "prepáč mi, Draco. Prekročila som medze."

"To si sakra prekročila."

"Len som chcela, aby si nechal Hermionu na pokoji," povedala mu Pansy chladne.

"Tak to je Hermiona?" vyšplechol hnusne. "Ona je teraz tvoja najlepšia priateľka?"

"Nič tomu podobné," pokrútila pomaly hlavnou, stále začervenaná z tej hádky. "Nie sme ani priateľky. Ona dokonca nemá to slovo rada."

"Potom prečo ju chrániš?"

Keď si vzdychla, vedel, že ju zlomil. "Nechcem sa s tebou hádať."

Nenávidela, keď sa hádali skoro rovnako, ako to nenávidel on.

"Tajíš predo mnou veci, Pansy. Myslel som, že už sme za tým."

"Draco," povedala chabo, oči spojené s jeho. Ten blond čarodejník sledoval v miernom šoku, keď tá žena pred ním stratila svoju vyrovnanosť. "Je toho veľa, čo pred tebou tajím."

"Potom mi to povedz."

"Nemôžem." Jej plecia sa triasli a oči sa zarosili; bolo to tak dávno odkedy ju videl dať najavo nejaké emócie, ktoré ukazovali, aká je zraniteľná. Draco ju skoro chcel objať, ale ona netúžila po úteche. A ani on. Takže tam stál a díval sa, ako sa zosypala priamo pred ním a cítil sa pri tom hrozne vinne. "Chcem ti všetko povedať, ale nemôžem."

"Pansy." Bol to dotyk súcitu v jeho hlase, ktorý ju prinútil zdvihnúť zrak.

Dracovi sa nepáčilo vidieť ju zranenú; a bol to ten prekvapivý rozdiel medzi ním a jeho otcom. Kým otec nezaváhal dokopať jeho matku za to, že ho príliš rozmaznáva a dvakrát nepremýšľal, kým kopol Draca za ne-malfoyovské správanie, keď bol dieťa, Draco samotný odmietal kopať do Pansy. Odmietal zopakovať históriu, pretože sa z nej poučil. Napokon, existovala hranica, koľko mohol niekto vydržať, kým sa vyčerpal a predstava Pansy, ktorá by sa vyčerpala kvôli nemu, mu zanechala nepríjemný pocit v žalúdku. Takže jej odmietol ublížiť slovami len preto, že mu ona ublížila s jej. Do pekla, odmietal jej akokoľvek ublížiť. Nikdy. V skutočnosti, urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby zmiernil jej bolesť po vražde otca.

Jedine Merlin vedel, ako dlho jej trvalo dostať sa do bodu, kde bola dnes. A nebolo času na recidívu.

"Neťahaj to zo mňa, Draco," prosila medzi slzami. "Len mi ver, keď hovorím, že to, čo skrýva, je niečo, do čoho sa naozaj nechceš zapliesť. Prajem si, aby mal osud pre mňa lepšie plány."

Nastala ďalšia pauza skôr, než sa spýtal, "čo tým myslíš?"

Smutne sa zachichotala a usušila si slzy. "Myslím tým, že by som spala v noci lepšie, keby som nepoznala aspoň časť z toho, čím si prešla, časť z toho, čo ju sužuje. Spala by som lepšie, keby som nevidela tú jej hrôzou ohromenú tvár v mojich najhorších spomienkach alebo nepočula jej výkriky v mojich snoch. Spala by som lepšie, keby som nebola jediný človek, ktorý pozná dôvod, pre ktorý pred piatimi rokmi opustila Britániu."

*Banoffe pie: http://en.wikipedia.org/wiki/Banoffee_pie

** treatle dort (podľa internetu dort s melasou, podľa Kráľovičovej ovocné košíčky, Medka sirupový košíček, nechám to na vás: http://en.wikipedia.org/wiki/Treacle_tart)

*** Opera cake http://en.wikipedia.org/wiki/Opera_cake

****Zopár ukážok z čitateľských denníkov (kvôli tým poučeniam):

O líške a jej chuti na hrozno 

Líška bežala cez pole v zlatistom slnečnom dni. Končisté uši mala nastražené, vetrila nosom či nezachytí, známky nebezpečenstva. Ľudia ju nemali radi. Zastala na okraji vinohradu. Po drevených koloch sa popínali stovky viničov. Z nich viseli obrovské strapce šťavnatého hrozna. „Uchmatnem si z nich, kým príde gazda“ pomyslela si líška. Natiahla sa a chňapla po najbližšom strapci. Bol však privysoko. Vrčiac od zúrivosti zacúvala, rozbehla sa, vyskočila do vzduchu a klapla mocnými čeľusťami naprázdno. Po viac neúspešných pokusoch vyla od zlosti a skúšala to znova a znova. Celú hodinu behala, skákala ale hrozna sa nedočkala. Napokon to vzdala a odtiahla preč. „Veď to hrozno ja vlastne vôbec nechcem - určite bude kyslé a zlé !“ - mrmlala si pre seba ...

POUČENIE: Keď niekedy nemôžeme získať to, čo sme chceli, tvárime sa, že sme o to vlastne vôbec nestáli...

Ezopova bájka o líške a hrozne. 

Líška dostala chuť na hrozno. Darmo sa však za ním načahovala a vyskakovala. Bolo privysoko. Keď sa ho nemohla zmocniť, utešovala sa tým, že je nezrelé.

Poučenie: Ani človek nemá smútiť, keď nedosiahne to, po čom túžil. Nech si povie, že to nebolo preňho vhodné. 

Liška a hrozny

Liška si chtěla natrhat pár hroznů, ale byly příliš vysoko. Skákala, vrčela, ale nešlo jí to. Nakonec si řekla, že je ani nechce, jsou určitě nedobré a kyselé.

Poučení: Když nemůžeme dosáhnou toho, co bychom chtěli, tváříme se, že o to nestojíme.

Líška a hrozno

Vyhladnutá líška zbadala na vysokom viniči strapce hrozna a chcela sa k nim dostať, ale márne. Napokon sa pobrala preč a povedala: „Sú kyslé.

Poučenie: Takto aj niektorí ľudia pri neúspechu zastierajú svoju neschopnosť nepriaznivými okolnosťami. 

Lišák a hrozny

Byl podzim a hrozny sladce zrály. Lišák si vykračoval cestou přes vinice a najednou dostal chuť na hrozny. Pokoušel se, ale hrozny byly moc vysoko. Řekl si proto, že jsou zelené a kyselé.

Poučení: Lepší je říct si, že jsou kyselé, než se trápit. Z této bajky by si měli mnozí lidé udělat ponaučení.