Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Broken

2. I. Dvaja samotári

Broken
Vložené: Jimmi - 02.01. 2010 Téma: Broken
Jimmi nám napísal:

All Characters belong to JKR . Autor originálu  Broken  :  inadaze22

"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu "

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola prvá: Dvaja samotári

Časť 1: Vďaka mandarínkovým šatám a úsmevom sa svet točí

Draco Malfoy potlačil zívnutie nezáujmu a ignoroval vrčanie v bruchu.

Nevýslovne sa nudil a jediné, čo chcel, bolo ísť domov a pokračovať vo svojej výprave zbaviť svoj život a dom svojej  poslednej ex-priateľky.

Upratovanie domu - to bolo jedno z nevyhnutných aspektov jeho novo nájdeného a dúfajme dlhodobého, rodinného života. Príliš blbé, že to súčasne nenávidel. Mimo práce Draco nikdy nebýval jedným z tých upratovačov, tých usporiadanejších ľudí. Bol hýčkané a rozmaznané dieťa, ktoré dospelo v muža. A s množstvom priateliek, ktoré mal za posledných päť rokov, nemal Draco nikdy veľa dôvodov byť usporiadaný.

Fajn, už dva dni bol sám.

A bolo to dobré - nie, skvelé.

Samozrejme, osud, jeho matka a Pansy Parkinsonová mali pre neho na dnešok iné plány.

Plány, ktoré zahŕňali a naplánovali skúšanie sviatočných šiat v Šikmej uličke... ach, a mierne povedané, z jeho strany riadené mučenie.

Áno, dovliekli ho so sebou.

Doslova.

"Draco, láska, nechceš ísť s nami do Šikmej uličky na moju skúšku šiat?" spýtala sa Narcissa Malfoyová cukrovým hlasom, ktorý, dosť čudne, znel zároveň skoro zákerne.

Pansy tiež nasadila roztomilý úškrn.

Roztomilý? Teraz by to už nebolo slovo, ktoré by použil, aby popísal Pansy alebo svoju matku.

Chladne odpovedal, "radšej by som na seba sám použil Stupefy!."

Skôr než ich stihol vykopnúť zo svojho domu, Pansy mu povedala, že má niečo na chrbte a po tom, čo sa to pokúsil zmiesť, zbytočne, matka sa rozhodla poskytnúť mu pomocnú ruku tým, že ho schmatla a premiestnila ho do Šikmej uličky. Príliš omráčený z asistovaného premiestňovania, aby vybuchol, skôr než začali blýskať fotoaparáty, trvalo Dracovi celú minútu, než si uvedomil, že nemá svoj prútik, aby sa premiestnil naspäť.

Sakra.

Toho prefíkaného - a diabolsky driečneho - Draca Malfoya napálili... dve slizolinské baby. K čomu ten svet speje?

Pripadal si poriadne hlúpo za to, že padol do takej ľahkej pasce, ale jednoduchosť bola občas kľúčom. Jednoduchosť, napokon, bola Pansyinou silnou stránkou. Matka, naopak, bola čokoľvek, len nie jednoduchá. Keď ona plánovala, plánovala vo veľkom, takže vedel, že ich malý trik bol buď Pansyin nápad alebo náhodné šťastie; naozaj nevedel - možno by mal počítať s matkiným zapletením. 

Narcissa Malfoyová bola dosť prešibaná intrigánka, ale len keď mala pocit, že je to nevyhnutné. Samozrejme, nevyhnutnosť vyvstala zakaždým, keď došlo na jeho ľúbostný život. Občas ho presvedčila, že on bol ten, kto prišiel s tými nápadmi, ktoré mu v skutočnosti ona naimplantovala do hlavy. Narcissin plán bol už dávno uvedený do činnosti, kým jemu došlo, koľká bije.

Otravné? Určite, ale to boli tie druhy vecí, ktoré sa stávali v rodinách plných ľstivých slizolinčanov, ktorí urobia čokoľvek pre svoj osobný prospech.

To bol dôvod, prečo bol Draco dnes v Šikmej uličke.

Osobný prospech.

Dôvod ťahať spolu so sebou Draca bol prostý: aby nosil tie balíky ako prekliaty domáci- err, dobrý chlapík.

A to nespomínal, že sa mal stále chovať ako súčasť normálnej, a predsa aristokratickej rodiny tým, že ignoroval poškuľujúcich fotografov, ktorý stáli obďaleč a cvakali fotoaparátmi.

Normálnej? Draco sa uškrnul pri tej myšlienke. Malfoyovci už dlhú dobu neboli normálni a nezdalo sa, že by sa k normálnosti mali niekedy vrátiť.

Vojna veľmi značne zmenšila ich majetok - vďaka vojnovým náhradám škôd, ktorých platba sa vyžadovala od bývalých smrťožrútov. Ale nestačilo to, aby ich to vyškrtlo zo zoznamu elity. A Narcissa Malfoyová sa sakra chcela postarať o to, že ľudia nikdy nezabudnú, že oni sú súčasťou menšiny privilegovaných čarodejníckeho sveta.

"Mandarínku?" spýtala sa Pansy, keď sa elegantne usadila v kresle vedľa neho, skoro desať stôp od zrkadla u Madam Malkinovej. Nohy prekrížené, trpezlivo ponúkala plátok.

Draco strelil tým slávnym malfoyovským pohľadom na čiernovlasú čarodejnicu, ale rýchlo uchňapol kúsok ovocia z jej ruky a v milisekundách ho prehltol. Kým prežúval to šťavnaté ovocie, zlostne zazeral a nevrlo sa vyhrážal, "nemysli si, že ťa nejaký kúsok mandarínky dostane z mojej čiernej listiny, Parkinsonová."

"Ooh, mám sa triasť v mojich topánkach od Jimmy Choa?" s rúžom namaľovaných pier čarodejnice uniklo zívnutie nezáujmu; bolo to ako keby ju jeho hrozby k smrti nudili.

"Áno," jeho úsečná odpoveď visela chvíľu vo vzduchu.

Ošúpala ďalší kúsok a lenivo si ho s ľahkosťou vrazila do úst, keď sa elegantne zaklonila v kresle a pozerala sa na svoje dokonale upravené nechty. "Zdá sa, že ty večne zabúdaš na to, že kým tvoj úškrn vystraší z väčšiny ľudí dušu, mne je absolútne ukradnutý. Ja považujem tvoje vyhrážky skôr za dosť komické," uškrnula sa Pansy.

Draco zistil, že sa skoro na oplátku usmieva - skoro.

Napokon, bol stále v odpornej, vražednej nálade.

Jednako sa zahľadel na ženu vedľa neho.

Keby existoval superlatív pre ´Najväčšia zmena od Rokfortu´, Pansy ´mopslíči ksicht´ by ho vyhrala, to vedel bez najmenších pochybností. Nevedel, či to bolo ohavnosťou vojny, ktorá si vyžiadala duševné zdravie jej matky a život jej otca, jej nervovým zrútením po jeho smrti, alebo tým, že proste len dospela, ale už viacej neexistovala buldočia tvár a škaredá Pansy Parkinsonová. Za posledných päť rokov vyrástla do krásy. A čo viac, Pansy nadobudla neuveriteľné množstvo rovnováhy a vyspelosti, naučenej vymedzením zodpovednosti a toho, čo  znamená byť dospelým. Radšej bojovala za to, v čo verila, než ustúpovala, a získala akýsi zdravý rozum. A čo viac, opustila tie staré čistokrvné názory, pretože akosi získala obrovský rešpekt pred muklorodenými - a bola by prekliala každého, kto by dovolil vykĺznuť slovo ´humusáci´ z jeho pier.

Pansy nebola dokonalá, ale po vojne si prešla mnohým a stála pri ňom počas tých najťažších časov jeho života. Za to samotné ju musel rešpektovať.

Hoci ju jej život ako staršej editorky najpopulárnejšieho čarodejníckeho luxusného módneho časopisu, Magicky a elegantne, stále mimoriadne zamestnával a zdržiaval mimo Londýna, Pansy dala jasne najavo, že sa v najbližšej dobe nikam nechystá.

A on potreboval tak veľa podpory, ako mohol získať.

"Čo si o tomto myslíš?"

Draco vzhliadol na svoju matku, ktorá bola vyzdobená v jasne zelených šatách a s pokojným výrazom sledoval, ako sa ešte raz zatočila v zrkadle, aby im poskytla plný výhľad.

Bolo to kratučké a keby zažmurkal, bolo by mu to ušlo, ale zbadal obočie svojej najlepšej priateľky nadskočiť. Nepáčilo sa jej to a Draco dychtivo čakal na Pansy: toho snoba, čo vzíde z popola otrávenej ženskej. Elaine, návrhárka, sa pozerala pyšne na šaty svojej zákazníčky, pravdepodobne dúfala, že ich Pansy ocení; snažila sa odkedy prišli, zbytočne. Viete, Pansy využila svoj vplyv, aby presvedčila manažment zavrieť obchod na tri hodiny pred zákazníkmi, kým budú mať súkromnú audienciu s ich najlepším návrhárom, Elaine. To dovoľovalo matke vybrať si v pokoji šaty na slávnosť na koniec leta. Šaty, ktoré mala práve na sebe, boli dvanáste, ktoré videl - a hoci to nepovedal nahlas, tie šaty boli dosť desné.

"Čo je to - môj bože, tie sú jednoducho príšerné," zalapala v hrôze Pansy, keď krútila hlavou s maximálnym nesúhlasom a odporom. "Vyzerá, ako keby sa namočila do rozsekanej žiabrovky."

Z nejakého dôvodu ho jej ostrá reakcia neprekvapila. Pansy strávila svoje dni pozeraním sa na tie najlepšie návrhy, pracovala s tými najlepšími návrhármi v branži, hodnotila tie najlepšie šaty a pozerala sa na tie najlepšie fotografie modelov. Jej názor a odborné znalosti podľa všetko silne zavážili u jeho matky, ktorá sa mračila... a na tú zamestnankyňu, ktorá vyzerala ako zmoknutá sliepka.

Tmavovlasá zamestnankyňa placho prehovorila na svoju obhajobu, "ak by vám nevadilo, že sa pýtam..."

Pansy flegmaticky odvetila, "spýtajte sa."

"Čo je na nich zlé, slečna Parkinsonová?"

"To je excelentná otázka, Elaine," Pansy sa vzpriamene posadila a Draco pokrútil hlavou - ten snob. "Predovšetkým, farba, ktorú ste vybrali, absolútne nič nerobí s jej odtieňom pokožky; vďaka nej vyzerá, ako keby chcela vracať. Po druhé, vďaka strihu tých šiat zostarela za päť sekúnd o viac než sto rokov... tie prekliate šaty sa skoro dotýkajú podlahy a vyzerá v nich ako hastroš. V skutočnosti celý ten outfit vyzerá staro a skoro zúbožene... vďaka vám vyzerá pani Malfoyová ako kus trávy, o ktorú je treba zaliať a pohnojiť... a to poriadne."

Draco v duchu súhlasil. Narcissa sa tvárila naštvane. Pansy zjedla posledný kúsok mandarínky a ďalšia predavačka okamžite mala pre ňu pripravený vlhký uterák, aby si očistila ruky.

Smiešne.

Elaine sa začervenala a zakoktala, "ja-ja-ja to môžem napraviť..."

"Upokojte sa," Pansy lenivo zdvihla ruku, ako keby chcela tú ženu utešiť, jej hlas bol autoritatívny a súčasne upokojujúci; výkon, ktorý dokázala len ona. "Naozaj sa nie je čoho báť. Chyba ako táto je bežná pre necvičené oko a dá sa ľahko napraviť. Viete, Elaine, vy myslíte ´obyčajne´ a ja vás za to neobviňujem, pretože toto je obyčajný obchod so šatami, vaša voľba je prijateľná, keď pracujete s bežnými ľuďmi," na to sa Elainina tvár rozjasnila, "ale práve teraz, chcem, aby sa vykročili zo svojho stereotypného fádneho myslenia a našli niečo ´mimoriadne´, môžete to pre mňa urobiť?"

Elaine prikývla tak vehementne, že si Draco pomysel, že sa jej krk ulomí z tela. "Ja-ja to môžem zvládnuť, slečna Parkinsonová. Nie, ja to zvládnem," jej vystrašená a predsa potešená tvár sa skrútila do jediného výrazu naplnenej odhodlanosťou.

Pansy sa na mladú čarodejnicu usmiala. "Skvelé! To je to oduševnenie! Po prvé, potrebujete jasnejšie farby a náhodou viem, že vďaka odtieňu svojej pleti je pani Malfoyová v lete omračujúca vo fialovej a v akomkoľvek odtieni oranžovej či broskyňovej." Narcissa súhlasila s prikývnutím a úsmevom. "Ďalej, myslím, že by sme mali skúsiť niečo, čo nie je také nariasené alebo tak nezostaršuje; niečo čo objíme jej postavu, ale neprilepí sa, niečo, čo reprezentuje jej vek, ale nepreženie to. Nakoniec, mali by ste nájsť niečo, čo jej elegantne siaha po kolená. Je leto."

S poslušným prikývnutím Elaine pobiehala po prázdnom obchode, brala šaty Narcissinej veľkosti, ktoré sa zhodovali farbou a zámerom, ktoré požadovala Pansy, kým jeho matka sa pchala späť do šatne, zatvorila za sebou dvere, stále trochu nahnevaná na návrhárku obchodu. Ďalšia do zadku sa pchajúca predavačka, ktorá sa práve krčila ako vták pred dravcom, bola prepustená mávnutím Pansyinej ruky.

Vďaka Merlinovi.

Keď si bola istá, že nikto nie jej v dosluchu, predklonila sa a spýtala sa hlasom, ktorý bol sotva silnejší než šepot, "ako sa má tvoj otec? Tvoja matka mi povedala, že sa pred dvoma dňami znova zosypal a že je na pár dní späť v nemocnici."

Dracova tvár okamžite stuhla pri zmienke o jeho otcovi. Keď nemal tie psychotické zrútenia, vďaka ktorým zostával u Sv. Munga, Lucius Malfoy trávil svoje dni potulovaním sa po Manore, pomätený a majúci preludy z tých dvoch rokov, ktoré dostal v Azbakane za svoje vojnové zločiny. Draco s obrovskými ťažkosťami a tupou bolesťou v hrudi vysvetľoval, čo sa stalo pred dvoma dňami. "Pokúsil sa prepichnúť sa mečom na jednom tých brnení. Zachránil som ho tým, že som premenil meč na kameň. Namiesto toho, aby sa prepichol, má len hnusnú modrinu a prasknutú platničku na chrbte, ale nevyzeralo to, že by ho to spomalilo."

Nebola to zvlášť príjemná spomienka či téma, ani to nebolo to, o čom sa túžil baviť u Madam Malkinovej.

"Ach, Draco..." zalapala Pansy, zdesená; dotkla sa jeho ruky, aby sa pokúsila dať mu najavo svoj súcit.

On ho nechcel, ale nedal to najavo. "Mám skoro v pláne raz ho nechať, aby sa mu to podarilo," vyšplechol trpko.

"To nemyslíš vážne."

Chladné a vzdialené šedé oči sa stretli s otravne optimistickými modrými.  Hlboko, hrdelne si odfrkol, "Ach, vážne?" a vytiahol si ruku z jej zovretia.

"Ty miluješ svojho otca."

Bez emócii, "nepleť si môj rešpekt s láskou."

"To malo byť čo?"

Jeho ďalšie slová boli presne opačné letnému dňu. "Láska a rešpekt sú dve odlišné veci, Pansy." Draco sa zaklonil v kresle a zachytil nakrátko Elaine, keď schmatla ďalšie fialové šaty. Mierne pokrútil hlavou nad ženou, ktorá závodila o Pansyinu pochvalu. Bolo to dosť dojímavé, ale chápal, že žena vedľa neho mala veľký vplyv; ak si ťa obľúbi, tvoj život už nikdy nebude rovnaký.

"Ako presne odlišné, Draco?"

"Rešpektuješ tých, ktorých miluješ, ale nemusíš milovať tých, ktorých rešpektuješ."

Posledných päť rokov to Draca Malfoya naučilo príliš dobre.

S malým, lenivým pokrčením Pansy odvetila, "myslím, že niečo na tom je."

Po týchto slovách celý rozhovor skončil, keď si Pansy prezerala pár šiat, ktoré našla Elaine. Okamžite sa na tri zo siedmych šiat, ktoré vybrala, zamračila a povedala jej, aby sa nevracala, kým nenájde ďalšiu sadu šiat, ktoré by schválila. Dracovi nebol poskytnutý dlhý čas, aby sa oddával mlčaniu, pretože keď zase boli sami, Pansy sa vrátila k tomu hroznému rozhovoru o otcovi pokojným, "rozpráva sa s tebou?"

Blondiak sa pri jej otázke skoro prikrčil, ale mal dosť rozumu, aby si udržal svoju tvár tak neutrálnu, ako bolo možné. Odkedy sa jeho otec vrátil pred troma rokmi z Azbakanu, trávil každý víkend na Manore so svojou matkou, ale ani raz nespal. Namiesto toho sedel na posteli a načúval svojmu otcovi pred jeho spálňou. Lucius Malfoy škriabal na jeho dvere ako mačka a strkal prsty bez nechtov pod dvere, ako keby sa ho snažil dočiahnuť. Dracovi sa pretočil žalúdok, keď jeho spomienky zašli k jeho poslednej návšteve. Otec neustále a zanietene hovoril o stvoreniach nazývaných víglovia. Podľa všetkého napadli otcovo telo, myseľ, a dušu; kontrolovali ho, prezradili mu budúcnosť a povedali mu, aby zabil seba alebo celú svoju rodinu, aby ich uchránil pred ich tragickou budúcnosťou.

"...tí víglovia mi povedali, že sem prídu humusáci a vysajú ti mozog z hlavy..."

"... zahnal som ich najlepšie, ako som mohol, ale tí víglovia prevzali moje telo... a mne sa to páči..."

"...ty budeš taký istý ako ja, len počkaj. Nemôžeš uniknúť svojmu osudu, Draco. Po teba prídu ako ďalšieho, synu. Tí víglovia ťa chcú, páči sa im tvoja krv a tvoja pekná pokožka... oni vždy dostanú to, čo chcú..."

"...môžem to cítiť vo vzduchu... tú vôňu, tú vôňu smrti, rozkladu a krvi... ty nie? Necítiš to, Draco? Je to nádherné... ach, ako mi chýba tá krv..."

Zbledol pri nedávnych spomienkach, ktoré sa rútili jeho mysľou, ale odpovedal na Pansyinu otázku so zdvorilým, "áno."

Keby bolo tak, ako chcel Draco, jeho otec by bol zamknutý na psychiatrickom oddelení u Sv. Munga, až kým by nezomrel alebo sa neuzdravil. Ale osud Luciusa Malfoya neležal v jeho rukách. Nie, jeho matka držala vo svojich rukách osud svojho manžela. K jeho obrovského sklamaniu ju láska k nemu zaslepila a ona verila, že sa mu podarí úplne sa uzdraviť. Nechystala sa ho opustiť - bola tvrdohlavá a optimistická.

Láska, pomyslel si Draco potrasením hlavy, láska jej zlomí srdce.

Otec sa nechystal zázračne sa uzdraviť, bol príliš chorý a zašlo to príliš ďaleko, aby sa to udialo. Tie jačiace strety, ktoré sa udiali medzi matkou a synom, len veci medzi nimi napäli.

"Je na tom horšie, matka! Musíš ho vziať ku Sv. Mungovi natrvalo, skôr než ti ublíži!" hádal sa Draco pred kozubom, kde sa prechádzal.

Ona si jednoducho nedala povedať a on ňou chcel zatriasť  a prinútiť ju pochopiť jeho názor.

Narcissa Malfoyová sa pokojne posadila na gauč, sledovala s modrými očami, ako sa jej syn prechádza cez celú izbu. "Nie, nie je, Draco. Vôbec sa nezmenil."

"Prečo si nedáš povedať? Prečo nepočúvaš ľudí, ktorí sa špecializujú na takéto veci? Vravia, že mu nebude lepšie! Popieraš to, matka! Nikdy mu nebude lepšie! Pokus obesiť sa na tapisérii nie je znakom zlepšenia!"

Narcissa bola na nohách a kričala na neho po prvý raz v jeho živote. "Čo oni vedia? Čo vieš ty? Čo hocikto vie? On sa úplne uzdraví! Nevzdám sa mojej viery len preto, aby si ty mohol dokázať akýsi prekliaty názor, Draco! Ja v neho verím! Zázraky sa stávajú!"

"Áno, stávajú... ale len v rozprávkach."

Zobral trochu letaxového prášku a vošiel do kozubu.

"A naše životy sú všetko len nie život."

Prosila ho, aby s ňou zostal na Manore, keď prvý raz zvažoval, že sa odsťahuje, mesiace po návrate jeho otca domov, ale nemohol - nie on by nezostal. Nie s najdrahším oteckom, ktorý mu každú noc škriabe na dvere napriek kúzlam, ktoré umiestnil na svoju izbu. Takže si Draco rýchlo kúpil dom blízko ministerstva a matka žila na Manore so škriatkami, ktorí sa starali o jeho otca. Ale on ju úplne neopustil.

Nikdy.

Draco bol nápomocný v dohliadaní na to, aby boli rôznorodé uzamykacie kúzla a štíty okolo izby jeho matky, ktorá mala svoj vlastný súkromný kozub, kde mohla použiť letax dnu aj von. Keď nablízku neboli liečitelia, všimol si, že neopustila svoju spálňu buď kým ju on alebo Blaise neodprevadili. Hoci záhadná duševná choroba zásadne zbavila jeho otca jeho magických schopností, Draco odmietal akokoľvek riskovať, keď jeho tvrdohlavá matka zostávala žiť na panstve. Schopnosti toho kedysi skvelého Luciusa Malfoya boli zredukované na schopnosti šesťročného dieťaťa; čo znamenalo, že sa mu mohli podariť neovládané výbuchy mágie, ktoré spôsobovali rôznorodé veci od zablokovania niekoho na mieste až ku odrezaniu svetiel - nič vážne.

V skutočnosti bol dosť neškodný.

Až na jeho násilnícke črty povahy a jeho túžbu po krvi.

Jeho choroba postupovala, skôr než ustupovala, fakt, ktorý matka pohodlne ignorovala. Draco zistil, že sa mu celkom uľavilo, keď bola jeho matka stále neobyčajne zaneprázdnená v Londýne a trávila svoj čas v rodinnom byte. Tiež sa mu uľavilo tým, že mimo malých banketov, nikdy nevpustila na Manor nikoho, kto nemal lekársky certifikát. Pravdu povediac, Draco rešpektoval svoju matku viac než rešpektoval nejakú inú ženu vo svojom živote; bola rovnako silná ako bola tvrdohlavá, a po vojne vytiahla ich rodinu von z tej hlbočiny, z diery stvorenej Voldemortom. Chcel veriť jej inštinktom ohľadne otca, napriek jeho vlastnej zlej predtuche o celej tejto situácii.

Ale už si viacej nebol istý.

"Som si istá, že sa toto všetko nakoniec vyrieši," uisťovala Pansy.

"Zase si si hrkla optimistického elixíru mojej matky?" Vážne si ju prezeral, ale jeho hlas bol dosť hravý, na neho.

Zachichotala sa, "ty z neho potrebuješ trochu sám... si dosť nudný, odkedy si sa stal hlavou Malfoyovskej rodiny."

Draco potlačil nutkanie zagániť.

Pán domu.

To teraz nebol titul, ktorý v dvadsiatich troch chcel, ale vďaka jeho psychotickému otcovi, to bremeno byť ´chlapom v rodine´ spočinulo priamo na Dracových pleciach. Bolo jeho zodpovednosťou vylepšiť meno Malfoy vo všetkom, čo robil, s každým, s kým sa spojil, s každou ženou, s ktorou verejne chodil a dokonca svojou prácou na ministerstve.

Narcissa vyžadovala Dracovu prítomnosť pri každej spoločenskej udalosti, na ktorej sa zúčastnila, na každom dobročinnom bále, ktorý usporiadala a na každom obrade s prestrihávaním pásky, priveľa k jeho nevôli. Draco mal pocit, že v tejto veci nemá na výber. Robil to, čo bolo najlepšie pre jeho rodinu - nuž, aspoň pre to, čo z nej ostalo. Nezáležalo na tom, že pohŕdal večierkami a mukelským páskami; alebo že by oveľa radšej skočil z vrchu najvyššej budovy v Londýne než strávil ďalšiu noc v miestnosti s bandou tvrdohlavých starcov so stuhnutými názormi. Nezáležalo na tom, že nenávidel privádzať svoje ´priateľky-v-tejto-chvíli´ na večierky, pretože všetky, bez výnimky, žiadostivo hltali očami hocijakého chlapa bohatšieho než on, bez ohľadu na to, koľko mal rokov.

Na rovinu, považoval to za úbohé a odporné.

Aspoň mu bolo dovolené udržiavať verejné priateľstvo s Pansy Parkinsonovou a Blaisom Zabinim, ktorý ho počas tých večierkov dostatočne udržiavali pri zdravom rozume, ktorých sa všetci zúčastnili. Hoci verili v staré čistokrvné tradície (Pansy viac než Blaise, ktorý bol trochu pózer počas školy a chodil s kýmkoľvek, nech čert vezme krv), keď dospievali, ich rodili neboli spriaznené s Voldemortom v žiadnej vojne. V skutočnosti, kvôli ich neutralite, boli Pansyin otec a Blaisova matka zavraždení v poslednom odpore, ktorí podnikli smrťožrútmi, ktorí prežili, asi mesiac po vojne.

Jednako sa ho Narcissa stále skúšala prinútiť do spolku s vojnovými hrdinami, Potterom a Weasleym.

Žiadna šanca v zasranom pekle, že by sa on niekedy ponížil tak hlboko, aby ukoval akýsi pakt s tými blbcami, len aby uspokojil svoju matku a splnil svoju úlohu v oživení mena Malfoy. Čo sa toho týka, bol k nim Draco priateľský tak, ako bolo možné, keď narazil na nich, tú Weslíčku... alebo niektorého Weasleyho - k jeho maximálnemu zhnuseniu. Mala by byť potešená jeho pokusmi o zdvorilé správanie sa k tej ich bande, pretože byť k nim zdvorilý, bolo asi tak príjemné ako byť mučený kliatbou Cruciatus.

Ale jednako to vydržal. Naozaj nevedel, ako sa mu to podarilo.

Draco sa nestretával s Weslíkom alebo tou Weslíčkou priveľmi, vďakabohu, ale videl Harryho Pottera každý jeden prekliaty deň v práci, dokonca mal príležitosť pracovať s tým aurorom na množstve prípadov. Celý čarodejnícky svet mal s pekla šťastie, že Draco Malfoy miloval svoju prácu, inak by nebol tak zdvorilý zakaždým, keď sa k nemu Potter dostal.

Občas chcel toho blba prekliať tak strašne, až to bolelo, ale ovládol sa.

Prečo?

Bol to dosť jednoduchý dôvod -  Draco Malfoy miloval svoju prácu.

Po vojne sa Draco, spočiatku na naliehanie svojej matky, stal žalobcom. Najprv to absolútne nenávidel, ale po vyhratí náročného prípadu, na ktorom sa nadrel, si uvedomil, že je to jeho povolanie a že mu nevadí pracovať. Využívalo pre dobrý účel všetky jeho  nadania. Študovanie ľudí a nájdenie ich slabých miest, vytiahnutie emócii z ľudí, dohadovanie sa o svojich názoroch  a venovanie pozornosti tým dokonca najbezvýznamnejším detailom. Zistil, že vedenie obžaloby bolo niečo, v čom exceloval a niečo, za čo mohol byť známy namiesto toho byť synom Luciusa Malfoya a tým jediným smrťožrútom, ktorý nikdy nikoho nezabil. Draco Malfoy si sám urobil meno a on ho miloval.

Trávil päť dní v týždni ničením obhajoby obžalovaného, argumentovaním svojich prípadov, prekladaním dôkazov a  posielaním množstva zajatých smrťožrútov (áno, ministerstvo ich stále privádzalo), vrahov, teroristických skupín sympatizujúcich s Voldemortom a chladnokrvne napadajúcich muklov a iných vážnych kriminálnikov do Azbakanu bez toho, aby dvakrát premýšľal. Ovládal ich osudy, držal ich na dlani svojej ruky a to mu dávalo pocit kontroly; kontroly, o ktorej mal pocit, že bez nej žil celý svoj život.

Za skoro tri a pol roka sa mu podarilo vyzdvihnúť sa do najvyšších sfér úcty a rešpektu od každého člena Starostolca a dokonca samotného ministra Shacklebota. Pravda, existovalo pekných pár, ktorý nenávideli celú rodinu Malfoyov, ale nad tým všetkým ho ľudia rešpektovali, kriminálnici sa ho báli a ostatní žalobcovia chceli byť ním. Draco bol spokojný; bol konečne v niečom najlepší a konečne mal kontrolu aspoň nad jednou oblasťou svojho života.

Nuž, dvoma oblasťami. Rozišiel sa s Astóriou Greengrassovou, poslednou v dlhom rade priateliek z prvej triedy, noblesných rodín, ktorých mu zariadila jeho matka. Bol odhodlaný, že Astória bude posledná v dlhom rade nádherných, ale hlúpych dievčat, s ktorými chodil a Narcissa Malfoyová nebude pchať svoj zvedavý nos do jeho milostného života... nuž, aj tak len do toho, čo z neho zostalo!

"Pán Malfoy? Slečna Parkinsonová? Máte všetko, čo potrebujete?" Pýtala sa zdvorilo tá vlezprdelka, uterák držiaca predavačka.

Iné než prútik, aby som sa sakra mohol odtiaľto premiestniť a najesť sa doma, nie, pomyslel si trpko.

Kým Draco mlčky pokrútil hlavou, Pansy zdvorilo odpovedala, "nie, máme všetko, ale ďakujeme vám za opýtanie."

Ubezpečil sa, že zakryl svoje podráždenie. Viac než čokoľvek iné naozaj nenávidel, keď ho ľudia volali pán Malfoy. Spôsobilo to, že mu srdce začalo biť trochu nepravidelne a oči vyliezali z jamiek kvôli jeho nepríčetnému otcovi. Ale pokiaľ o to ide, samozrejme, že nemal v úmysle to povedať jej alebo niekomu inému. Mladá žena prikývla a odkráčala. Pansy sa ospravedlnila, aby pomohla Elaine a jeho matke v konečnom výbere šiat. Premiestnila sa do šatne a okamžite boli jedny šaty vyhodené von.

Jeho žalúdok znova zavrčal a Draco sa strhol v nádeji, že to nikto nepočul.

Šedé oči preskočili k predavačke a uvoľnil sa, keď zistil, že vešia šaty.

Bol čas zabaliť túto cestu za nákupmi z pekla. "Pansy, môžeš si prosím ťa švihnúť a vybrať tie šaty!" Vyštekal.

Nevyvedená z miery tónom jeho hlasu odpovedala ťahavo. "Už len pár minút, Draco."

"Matka!" Zavolal zo svojho nepohodlného kresla dosť nahnevaným hlasom.

"Buď trpezlivý, Draco," odpovedala Narcissa, jej hlas mierne tlmený.

Nedokázal zabrániť svojej tvári, aby sa neskrútila do úškrnu. Trpezlivý bola jedna z vlastností, ktorú nemal, hlavne, keď bol vyhladovaný na smrť.

"... a ani sa neuškŕňaj. Potom vyzeráš úplne ako tvoj otec."

Dracov úsmev zmizol.

Začul Pansy zachichotať sa.

Ako do pekla vedela, že sa uškŕňa?

Pri Merlinovi, buď bola naozaj dobrá alebo bol taký predvídateľný - asi podivná kombinácia oboch.

Skontroloval hodinky, keď jeho žalúdok zavrčal trochu hlasnejšie. Boli dve hodiny. Čubčí syn.  Ten zvuk rachotenia jeho žalúdku ho znova dostal do varu. "Pre lásku božiu... Matka!"

"Áno?" Zavolala späť sladko. Tá vlez-do-prdele predavačka práve zdvíhala elektrizujúce ružové šaty, ktoré Pansy vyradila.

Draco sa nechtiac strhol nad tou hroznou farbou. Oči sa mu doslova zapálili od tej všehochuti žltých, ostro ružových, citrusovo zelených, oceľovo modrých a jasne levanduľových šiat, ktoré videl.

"Už ste všetci skoro hotoví? Umieram hladom!"

Najprv sa objavila Pansy s úsmevom, potom Elaine, s výrazom úľavy, a nakoniec vykročila Narcissa zo šatne a na sebe mala mandarínkové šaty, "čo myslíš, Draco?"

Jeho hnev a podráždenie sa dočasne upokojili, keď ju zbadal. Aby pravdu povedal, nemohol poprieť, že vyzerá pekne, dokonca aj keď to bola jeho matka. Narcissa Malfoyová mala elegantný výzor, ktorý nikdy nezmizol, dokonca ani po čase a vojne. Bola rozvážna, dôstojná a talentovaná v množstve vecí, vrátanie vnútornej krásy a verejného prejavu. Narcissa sa nosila s vytríbenosťou a eleganciou, ako by každý Malfoy mal, a Draco často zisťoval, že sa na ňu spokojne usmieva.

Ako teraz.

Narcissa sa raz zatočila, aby získala jeho uznanie.

Vďaka mandarínkovým šatám vyzerala mladšie a žiarivejšie. Keď sa usmiala, skutočne vyzerala naozaj šťastne.

Draco vedel, že hlboko vo vnútri, hoci o tom nikdy nehovorila (Malfoyovci neboli známi tým, že by zdieľali svoje pocity o háklivých témach), sa jeho matka trápila až nerozumne nad stavom jeho otca. Nechala ho prezrieť každým špecialistom (aj magickým aj mukelským), ale nikto nebol schopný pomôcť vytrhnúť ho z jeho psychotického stavu. Hoci nikdy neprestala bojovať za myseľ svojho manžela, z celej tejto situácie bola nešťastná a Draco nikdy nemal rád, keď bola jeho matka smutná. Priveľmi mu to pripomínalo roky jeho dospievania.

V skutočnosti, bez ohľadu na to, že nemal prútik, tu zostal trčať kvôli tomu, že ju nechcel vidieť smutnú. Smutná žena nebolo niečo, s čím by sa dokázal vysporiadať. Ale práve teraz sa usmievala. Usmievala sa odkedy prišli a ani to nebolo predstierané. Úprimne, už chvíľu nevidel jej úprimný úsmev a bolo to pekné - a iné. "Vyzeráš pekne, matka. Mala by si vziať tieto šaty a pripojiť sa ku mne na obed," navrhol s úsmevom a pridal s posunkom k tej čiernovlasej čarodejnici s rukami v bok skoro dožadujúcim sa spôsobom, "ty tiež, Parkinsonová, dúfam."

ooo

Časť 2. Mučenie prvej triedy

Šikmá ulička.

Naozaj nevedela, prečo tam stále chodí sobotu čo sobotu. To miesto bola horúca, páchnuca žumpa zlých spomienok a nostalgie porozkladaných po dlaždiciach tej ulice a byť tam vždy u Hermiony vyvolalo túženie hlboko v jej bruchu, to, ktoré zvalila na bodnutia hladu, ale čo bolo, zase, lož.

Po tom, čo vojna pred piatimi rokmi skončila, bola Šikmá ulička ihneď obnovená do svojej pôvodnej nádhery a kúzla a bola teraz ešte krajšia než predtým. Počas doby rekonštrukcie tu Hermiona nebola, ale počula o tom. V šiestom ročníku sa Šikmá ulička zmenila na mesto duchov a keď mali byť siedmaci, boli ulice doslova zaplavené zúfalými muklorodenými čarodejnicami a čarodejníkmi, ktorí boli prenasledovaní novým systémom, ktorý sa nastolil za Voldemortovej vlády moci, hrôzy a deštrukcie.

Neboli to pekné časy, ale bola to minulosť.

Ticho dúfala, že sa história nikdy nezopakuje, ale vôbec nebola idealistka a tak rešpektovala rovnováhu medzi dobrom a zlom. Utkvelo jej v hlave jedno ponaučenie od Divookého Moodyho. Bolo o tom, že nebezpečenstvo sa skrýva za každým rohom, že sa musí neustále udržiavať ostražitosť. Hermiona často uvažovala, čo sa stalo jeho oku, ale rýchlo striasla tú myšlienku z hlavy. Vyšla z Deravého kotla a dovolila letnému vánku zaviať jej do tváre a skrz vlasy.

Bolo uprostred augusta a Hermiona už vedela, čo to znamená. Bol to ten čas roka. Boli na rade nákupy do školy pre príliš aktívne čarodejnice a čarodejníkov, ktorí dychtili po tom, aby letné prázdniny skončili a znova začalo vyučovanie. Tí neochotnejší študenti pravdepodobne vo veľkom zhone dokončia svoje nákupy do školy budúci týždeň. Hermiona si v duchu poznamenala, aby sa budúci týždeň Šikmej uličke vyhla. Z nejakého nápadu pobehla cestou spomienok; späť do časov, kedy ona dychtivo čakala na prvý september.

Záblesky a záblesky spomienok bežali jej mysľou najvyššou rýchlosťou. Nákup Krivolaba (cz: Krivonožky) zo Zázračného zverinca. Harry. Pozorovania Parvati a Lavender. Zazretie Malfoya v rozličných obchodoch Šikmej uličky. Rokfort. Ginny. Ten konflikt medzi pánom Weasleym a Luciusom Malfoyom v Čarodejníckej literatúre. Ron. Kúpa jej prvého prútika u Ollivandera. Dean a Seamus. Kupovanie bŕk, atramentu a pergamenu. Fred a George.  Ťahanie jej rodičov skrz klenbu - nie.

Musela si prestať toto robiť sama sebe.

Keď sa jej hlava roztočila a srdce ju rozbolelo od spomienok, Hermiona okamžite vypudila všetky myšlienky zo svojej mysle a rozmačkala tie spomienky skôr, než ich bolo príliš veľa, aby sa dali zvládnuť. Aj tak jej spomienky ako tieto nerobili v týchto dňoch veľmi dobre. Pravdepodobne by už dávno sama na seba použila Obliviate, keby to mohla urobiť bez toho, aby stratila všetko - nuž, nebolo to tak, že by už všetko nestratila. Pokrútila hlavou, pobúchala na správne tehly a sledovala, ako sa otvoril klenutý priechod.

Hermiona sa oviala. Dokonca, keď vietor fúkal, bol sparný horúci deň.

Zdalo sa, že Londýn, a zvyšok sveta, postihla nejaká horúca vlna. Samozrejme, že to ani kúsok neodradilo obchodníkov či zákazníkov.

Uvítali ju neuveriteľne prepchaté dláždené ulice, uponáhľané obchody, ukecané čarodejnice a čarodejníci, šťastné deti poskakujúce do a z rozličných obchodov, deti žobrajúce svojich rodičov o rozmanité darčeky a domácich miláčikov, predavači snažiaci sa zarobiť si s náhodnými a vecami často z druhej ruky a všetkým iným, čo zahrňovalo pamiatky, zvuky, vône a ten pocit zo Šikmej uličky. Malo to byť utešujúce a dôverne známe, ale nebolo - už viacej nie.

A potom začali blýskať fotoaparáty, niečo, čo sa zúfalo snažila ignorovať. Vrazila do zopár neznámych ľudí, keď kráčala smerom k svojej reštaurácii, zamrmlala ospravedlnenia, keď skromne kráčala a zovierala viazanú knihu tesne u svojej hrude. Hermiona len trikrát vzhliadla nahor, aby zistila, ako blízko je k svojmu cieľu cesty. Bolo to ťažké, ignorovať na sebe všetky tie pohľady, tie fotky, čo tajne robili a jej meno, ktoré šepkali viac než niekoľkí.

"Je to Hermiona Grangerová? Naozaj je späť v Británii?" niekto „zašepkal“.

Takt jasne nebol ich druhé meno. Obri, ktorí sa prerážali lesom, robili menší hluk.

"Hermiona Grangerová? Nevedela som, že je späť. Myslíte si, že tie fámy sú pravdivé?"

Hoci sa to snažila ukryť, naježila sa pri spomenutí jej vlastného mena... a od tých započutých fám.

"Prepánakráľa, naozaj je to ona. Vyzerá inak..." Zašepkal ďalší ženský hlas, nie tak diskrétny.

Ten vyhlásený ´Mozog za úspechom Zlatého tria´ bol v Šikmej uličke. Niektorí to zjavne považovali za dostatočne zaujímavú novinu, o ktorej stálo za to šepkať si a fotografovať.

Hermionu bolela ruka. Chcela tú bandu prekliať tak strašne, že sotva dokázala stáť na nohách. Namiesto toho zrýchlila svoje tempo k cieľu, preklínala samu seba za to, že sa nepremiestnila rovno do reštaurácie, ako to zvyčajne robievala, aby sa vyhla tomu zízaniu, fotografiám a šepotu jedovatých čarodejníc.

"Hermiona Grangerová? Si to naozaj ty?" vzrušený a povedomý hlas sa spýtal asi z pätnástich stôp pred ňou.

Náhle zastala, pozrela nahor, zažiarila chabým úsmevom a mávla blížiacej sa Hannah Abottovej.

Dve dávne priateľky si vymenili zdvorilé, ale slabé objatie, skôr než ju Hannah začala informovať o posledných piatich rokoch svojho života. Hneď po vojne sa vydala za Terryho Boota a pyšne zažiarila svojím snubným prsteňom. Hermiona jej povedala o tom, že posledných päť rokov žila v Benátkach, v Taliansku, ale Hannah už vedela o jej náhlom presťahovaní.

"Bolo to vo všetkých novinách," informovala, "každý chcel vedieť prečo."

Hannah dala jasne najavo, že ona stále chce vedieť prečo, takže jej Hermiona poskytla odpoveď (lož, samozrejme) a dúfala, že to uhasí jej zvedavosť. "Potrebovala som po vojne zmenu prostredia. Benátky sa zdali dokonalým miestom kam ísť a mať po prvý raz trochu pokoja a ticha. Vedela som, že ak okamžite neodídem, neodídem nikdy."

Keď sa usmiala a povedala, že rozumie, Hermiona si v duchu vzdychla úľavou.

"Takže, Hermiona, ako dlho si späť?"

"Asi sedem mesiacov."

Hannah sa zatvárila šokovane. "Pri Merlinovej brade! Tak dlho? Mohla si napísať alebo niečo také."

Prikývla a ďalšia lož skĺzla z jej jazyka. "Som stále naozaj zaneprázdnená s mojou novou prácou." Jej pozícia ako jedného z špičkových kliatborušiteľov v Európe a skutočnosť, že pracovala pre súkromnú kliatborušiteľskú spoločnosť, vhodne nazvanú Kliatborušitelia, umožňovala Hermione luxus pracovať tri dni v týždni. Hoci jej nezáležalo veľmi na peniazoch, nemohla si sťažovať; zarobila za tri dni viac než niekto za šesť mesiacov.

Pravda, pokiaľ ide o to, prečo nenechala svet vedieť, že je späť, je tá, že spočiatku chcela byť nenápadná, až kým sa neusadí vo svojom novom dome a živote. Hermiona tiež nechcela, aby sa jej starí priatelia zastavili, aby s ňou prediskutovali posledných päť rokov.  To boli roky, ktoré si naozaj chcela podržať v tajnosti.

"Čo robíš ty?" spýtala sa zdvorilo Hermiona.

"Vlastním centrum starostlivosti o magické deti. Je to niečo, čo som vždy chcela robiť, až kým som sa nerozhodnem mať svoje vlastné."

Hermiona udržala úsmev na tvári, napriek tomu že začal slabnúť. "To je skvelé, Hannah. Znie to, ako keby ti všetko vychádzalo." Dúfala, že tieto slová nevyšli tak trpko, ako zneli v jej hlave.

Samozrejme skromná Hannah rýchlo prešla k záchrane, "ach, nie. Nie je to dokonalé, ale je to život, správne?"

Nemohla súhlasiť viac.

Hannah inicializovala to obávané, "pamätáš si, keď."

Počas tej prvej D.A. spomienky tam Hermiona len stála a bránila svojím perám, aby sa zamračili.

Počas druhej sa usmievala, pretože to bolo jediné, čo jej zabránilo kričať. Nenávidela hovoriť o starých spomienkach väčšmi než nenávidela rozprávať o svojej úlohe vo vojne. Pri Merlinovi, pre nich všetkých to bol poriadne drsný rok, zvlášť pre Harryho - nie, nechystá  vtiahnuť samu seba do starých spomienok. Nie teraz...

"Ach! Pri Merlinovi! Už sú skoro dve. Pozri na ten čas! Musím sa stretnúť so Susan u Apatieky. Naozaj bolo milé stretnúť sa s tebou, Hermiona. Občas si pošleme sovu, dobre?"  Hannah jej venovala ďalšie príjemné objatie, ktoré pravdepodobne zachytil nejaký fotoaparát a odkráčala svižne ulicou smerom k Apatieke.

Celú minútu tam Hermiona len stála, vzdychala úľavou, že ten rozhovor konečne skončil. Rozprávanie bolo ťažšie než sa rozhodnúť presťahovať sa späť do Británie. Hermiona nechápala prečo tomu tak bolo, ale nejako nazbierala zvyšky svojho pokoja a energicky sa pohla smerom  k reštaurácii. Hosteskou reštaurácie bolo šestnásťročné dievča menom Charlotta. "Je tu trochu hekticky," zažiarila na Hermionu bielym úsmevom. "Pozriem sa na to, aby ste rýchlo dostali miesto."

Charlotta chodila na Beauxbatons (cz: Krásnohulky), ale počas leta pracovala v reštaurácii, aby si zarobila dosť peňazí a nemusela si požičiavať od rodičov na školské potreby či míňať peniaze, kým študuje. To dievča bolo najstaršie zo šiestich detí a jej rodičia boli chudobní. Napriek tomu, že vedela, že nemusí dať prepitné hosteske, Hermiona jej vždy každú sobotu dala malý balíček naplnený asi dvadsiatimi galeónmi - len aby jej vypomohla.

Nazvite to očistou duše, nazvite to akokoľvek, ale Hermiona ju mala rada a sama sa cítila lepšie, keď jej pomohla.

Bola milá, priateľská, inteligentná, vďačná a nedotknutá druhou vojnou. Charlotta nezízala na Hermionu a rozprávala sa s ňou, ako keby bolo skutočná ľudská bytosť viac než vojnový hrdina. Neboli si blízke a málokedy počas svojich rozhovorov zašli do niečoho osobného, ale počas jej prestávok si skutočne párkrát zašli na zmrzlinu. Vášnivú čitateľku ako Hermiona raz Charlotta zavliekla do Čarodejníckej literatúry, aby našla knihu, ktorú Hermione odporučila prečítať. Bola to skvelá kniha o starovekých a zastaraných magických praktikách a tradíciách. Minulý mesiac sa Hermiona stretla s Charlottinou rodinou, keď ju pozvali na večeru a bola ohromená tou láskou a tým putom medzi nimi všetkými. Boli blond verziou Weasleyovcov a to u nej znova plnou silou vyvolalo všetky tie pocity túženia a nostalgie; dôkladne odmietala všetky ďalšie pozvania za použitia rôznych klamstiev a výhovoriek. Charlotta predstavovala všetko, čím si priala, aby stále bola, ale vedela, že nikdy znova nebude môcť byť.

Bolo to sladkotrpké, naozaj. Chýbala jej jej nevinnosť, ale tá bola dávno preč - tak dávno, že začala uvažovať, či bola vôbec niekedy nevinná.

"Je to v poriadku, slečna Grangerová?" spýtala sa zvedavo Charlotta.

"Žiaden problém, vôbec žiaden, máš čas, nič nemám," ponúkla láskavý úsmev mladému dievčaťu, ktoré ho opätovalo a potom sa hnalo preč, aby pomohlo jednej z čašníčok s veľkou spoločnosťou.

Bez toho, aby dvakrát premýšľala, Hermiona zaujala to jediné voľné miesto a zvažovala, že bude čítať.

"Ach, môj bože! Hermiona Grangerová!" Skoro sa prikrčila pri tom hlase, ale pomaly otočila hlavu.

Lawender Brownová - s dieťaťom.

Nie je treba vravieť, že Hermiona vrástla do zeme pri pohľade na svetlovlasú spolužiačku s chlapčekom v náručí; jej ľavé obočie skoro v šoku narazilo do stropu. Nemyslela si, že Lavender bola materský typ, v skutočnosti si bola istá, že táto čarodejnica bola anti-detská. Ale, zrejme, život zmenil jej názor na túto vec - alebo bola stále taká bezstarostná ako bývala na Rokforte.

Takže zatiaľ to z dvoch ľudí boli dve spolužiačky, ktoré nechcela vidieť... a tiež v jednom dni. Kto bude ďalší? Draco Malfoy? Pri Merlinovi, mala mizerné šťastie.

"Hej," usmiala sa chabo na blonďavú ženu, ktorá sa zhodou okolností posadila vedľa nej. "Ako sa máš?"

"Skvelé. Seamus a ja sme sa vzali minulý rok a toto je náš syn, Chase. Má šesť mesiacov."

Dieťa, prezývané ´Bacuľko Chase´ nevyzeralo ani trochu šťastne. V skutočnosti sa tvárilo dosť nešťastne.

Hermiona s ním súcítila.

Hlavou sa jej hnali znepokojujúce myšlienky. Bolo to, ako keby každá, s ktorou chodila do školy, bola vydatá a usadila sa vo svojom živote a dokonca tie, ktoré ešte neboli, boli stále bližšie k šťastiu než ona. Zaplavil ju pocit strachu; bol to ten istý pocit, ktorý ju ohromoval, keď sa jej snívavalo o tom, že zmešká vlak do Rokfortu.

Odsúdenec.

Klamstvá Hermiony Grangerovej spečatili jej osud: bolo jej zakázané spoznať šťastie. Bola prekliata k životu v skoro doslovnej a prenesenej samoväzbe. To, čo bolo na tomto zvláštnom poznaní to najbolestivejšie, bolo to, že vedela, že ona si nezaslúži nič tak obyčajné alebo posvätné ako spokojnosť. Hannah, Lavender a všetci ostatní - tí si ju zaslúžili. Ona nie. Nech sa snažila ako mohla, Hermiona nemohla ignorovať tú žiarlivosť a smútok, ktoré narastali v jej hrudi, kým pozorovala matku a syna. Po prvý raz vo svojom živote mala Hermiona Grangerová pocit, že beží nepotrebná a posledná v tom závode života. Bol to čudný pocit, ktorý upchal jej hruď a spôsobil, že sa jej ťažko dýchalo. Ona nikdy nebývala v ničom posledná, nikdy. Bývala číslo jedno v triede celých šesť rokov, čo chodila na Rokfort, mala jasnú a sľubnú budúcnosť s Ronom a mala najlepšieho priateľa v Harrym Potterovi, akého kto kedy mohol žiadať.

Bola na trati. Všetko bolo dokonalé pre žili šťastne až naveky, ale to sa nikdy nestalo...

Hermiona mala často pocit, že uviazla na mieste, že čakala, kým príde jej vlastný vlak. Dokonca po piatich rokoch si pripadala, ako to isté dievča, keď jej bolo osemnásť.

Teraz bola uviaznutá v čakaní na to, kým jej život začne, zatiaľ čo všetci ostatní dospeli a prešli popri nej.

Jediná myšlienka, ktorá jej bežala hlavou, bola: kedy sa to všetko tak pokazilo?

Ale vedela, kedy sa to pokazilo, samozrejme, že vedela. Hermiona poznala dátum a hodinu, kedy sa to všetko rozpadlo. Desiaty september. Nevstala v ten deň z postele s vedomím, že to bude posledný deň jej života, ako ho poznala, jej posledný deň s priateľmi alebo začiatok jej posledného dňa s Ronom. Ale bol - možno keby bola zostala, možno by mala ten život, ktorý chcela, deti, o ktorých snívala, alebo tú spokojnosť, po ktorej túžila... ale nebol čas o tom premýšľať.

Nie. Tá myšlienka bola mučením prvej triedy.

"Takže, už som ťa roky nevidela, čo porábaš?" spýtala sa Lavender.

"Pracujem - vieš, aká som," Hermione sa podaril úsmev napriek silnému nutkaniu zamračiť sa.

"Samozrejme," odpovedala so šťastným úsmevom, ale Hermiona poznala pravdu. Lavender nevedela to základné o nej mimo toho stereotypu, ktorý považovala v škole za samozrejmý. Jednako, tá žena naliehala, "takže, ako dlho si v meste?"

"Sedem mesiacov - vďaka práci som mimoriadne zaneprázdnená."

Klamstvo, uvedomila si, je vždy ľahšie, keď ti je fuk ten človek alebo jeho názor.

Samozrejme, Lavender sa rozhodla, že chce pokračovať v Hannaninej forme mučenia a zahájila ďalšie dve kolá obávaného "spomínaš si, keď".

Hermiona si vo frustrácii potiahla za vlasy.

"Spomínaš si, keď bol Neville prvý raz omráčený..."

Počas tretej D.A. spomienky v ten deň, sa Hermiona zasmiala, ale znelo to duto v jej ušiach, pretože po druhý raz toho dňa úprimne cítila, že si vymieňa spomienky s cudzincom, s ktorým nemala absolútne nič spoločné. Zvonka to bola jej spolubývajúca, chrabromilčanka, spolužiačka, člen D.A., bojovník vo finálnej bitke a ten fakt, že v šiestom ročníku strávila niekoľko mesiacov s jazykom v Ronovom hrdle. Hermiona a Lavender si neboli dosť blízke na takéto stretnutie alebo na výmenu príjemných spomienok. Lavender dokonca chvíľu nemala Hermionu rada, po tom, čo sa s Ronom rozišli.

Nie je treba hovoriť, že bolo čudné vymieňať si s ňou spomienky. Zvláštna, trochu divná a trpká chuť na jej jazyku.

"Spomínaš si, keď som sa snažila vytvoriť Patronusa..."

Počas štvrtej D.A. spomienky v ten deň (spomienky, na ktorú si vôbec nespomínala) Hermiona odpovedala, pretože si nebola istá, či jej minulosť na Rokforte bola sladkotrpká spomienka alebo nádherný sen; na chvíľu to nechcela vedieť.

Chase začal plakať z plných pľúc. Hermiona sa okamžite strhla pri tom bolestivom jakote jeho výkrikov, ale potom sa jej oči roztvorili. Nemohla uveriť množstvu hluku, ktorý vzišiel z takého malého, bacuľatého dieťaťa... nuž, v skutočnosti mohla. Lavender sa k nemu sklonila a podarilo sa jej ho upokojiť, dať najavo jej stále nemotorné materské schopnosti. Hermiona sa snažila, ale nemohla odtrhnúť oči od toho dieťaťa, keď sa znova upokojil a žužlal si svoje malé pästičky. Bol to bacuľatý chrobáčik s riedkymi svetlohnedými vlasmi a hnedými očami; bol rozkošný. Chase vyzeral ako jeho matka, dokonca keď špúlil ústa, ale stále v ňom videla tiež kúsok Seamusa. Lavender hopkala chlapcom na kolene a snažila sa, bez úspechu, rozveseliť ho a rozosmiať ho.

Po chvíli sa otočila k Hermione so zmäteným výrazom na tvári, "celý týždeň má takú nevrlú náladu, a ja nechápem prečo."

S neosobným pokrčením pliec Hermiona predniesla, "deti jeho veku kričia ako banší len z niekoľkých dôvodov, buď sú hladné, unavené, majú bolesti alebo sa im prerezávajú zuby. Možno sa Chasemu prerezávajú zuby..."

Lavender zastavila, ako keby ten návrh zvažovala a potom sa usmiala, "to by vysvetľovalo to žužlanie a pohrebnú náladu... Hermiona, ty naozaj vieš všetko?"

Znova pokrčila plecami, unavená z toho rozhovoru. "Samozrejme, že nie. Len.."

"Slečna Grangerová," prerušila ich Charlotta, keď sa priblížila k sediacej žene s priateľským úsmevom. Hermiona sa snažila nevyskočil a neutiecť od Lavender tak rýchlo, ako by jej nohy stačili. "Váš stôl je pripravený. Tadeto. Pani Finniganová, váš stôl je už skoro uprataný a hneď sa vrátim, aby som vás zaviedla k vášmu miestu."

Lavender milo prikývla.

"Ďakujem vám," Hermiona dúfala, že neznela tak uľahčene, že sa zbaví starej spolužiačky, ako sa cítila.

Po zamávaní na Lavender a Chaseyho a pár prázdnych sľubov, že budú v kontakte, kráčala popri tom dievčati.

Charlotta bola neobyčajne krásna, vyššia než Hermiona, so špinavými blond vlasmi a modrozelenými očami, priateľským úsmevom a zdala sa byť večne stratená v znepokojujúcich myšlienkach, ktoré spôsobovali, že sa jej obočie zvraštilo a na jej čele sa zjavili vrásky. Hermiona chytila ruku toho zamysleného dievčaťa a vložila do nej malé vrecko galeónov. "Nemala by si tak veľmi vraštiť obočie, Charlotta, si príliš mladá a pekná, aby si tak zavčasu získala vrásky."

Usmiala sa a skrčila si vrecko do vačku so zachichotaním. "Moja matka mi to hovorí po celý čas. Robievam to odkedy som bola dieťa."

Dokonca predtým, než jej začala dávať balíček galeónov, Charlotta sa vždy postarala, aby Hermionin stôl na konci prvého radu stolov v prednej časti reštaurácie zostával prázdny každú sobotu o tomto čase a bude jej naozaj chýbať, keď v stredu odíde do Beauxbatons.

Poloha toho stola bola dokonalá; v rohu, trochu izolovaný, pár stôp od okna. Bolo to perfektné miesto, aby sa vyhla všetkým tým očiam, čo ju neustále sledovali, kedykoľvek prišla do Šikmej uličky. V tomto dennom čase bolo slnko na oblohe šikmo, trochu nižšie než bol jeho vrchol, kedy lúče prúdili cez veľké okno a smerom k jej stolu, udržiavali ju v teple a pohodlí, kým si čítala a jedla.

"Už máš všetky knihy do školy?" spýtala sa Hermiona, keď sa usadila za čistý stôl.

"Áno, už od včera," odpovedala Charlotta a na chvíľu si prežúvala spodnú peru než položila ruku Hermione na plece a dodala, "len vám chcem poďakovať za všetko, čo ste pre mňa toto leto urobili; všetku vašu podporu, láskavosť a rady. Naozaj si to vážim. Ste naozaj veľmi odlišná o toho, čo sa o vás hovorí."

Hermiona nevedela, či sa usmiať alebo zamračiť nad tou poslednou vetou, ale zachovala si tvár, "niet za čo."

"Napíšete mi do školy, dobre?" Oči jej žiarili nádejou.

"Iste, v poriadku, ale musíš mi dať vedieť, že si si v poriadku privykla."

Charlotta sa usmiala, prikývla a objala ju.

Napriek tomu, že s ňou trávila čas počas leta, jej objatie bolo také neprirodzené ako od Hannah, ale Hermiona jej ho opätovala, neohrabane, skôr než Charlotta zamávala a vrátila sa dopredu, aby zachránila Lavender z čakacieho priestoru. Keď si sadla za svoj stôl a objednala si pohár bieleho vína a kúsok lotrinského koláča, ktorý nikdy nedojedla, Hermiona doslova vypustila malý povzdych a obzrela sa po uponáhľanej reštaurácii. Bola hlučná, ale Hermiona mala podivnú schopnosť rozkvitnúť v naprostom zmätku. Udržiavalo to jej myseľ čistú a bránilo jej myšlienkam zatúlať sa na miesta, kam nechcela, aby sa zatúlali.

Tá hrôza, že bol čas obeda, sa hnala reštauráciou a čašníčky vyzerali tak vyčerpané, ako sa Hermiona cítila, ale im sa aspoň podarilo udržať si úsmev. Ona v tej úlohe zlyhala, len čo sa posadila, pretože, priamo tam, jediné, čo chcela, bolo plakať. Ale odmietala preliať tie slzy. Nie na verejnosti. Nie niekde, kde je najviac zraniteľná. Zatvorila oči, dúfala, že tie slzy zadrží v očiach o trochu dlhšie. Jej mysľou preleteli záblesky spomienok: hádka... krik... nárek.. zavrčanie...smiech...ruky... záblesk zelenej. Hermionine oči sa roztvorili a ona si pritlačila špičku nosa v poslednej snahe udržať nad sebou kontrolu.

Nejako to zafungovalo.

Po tom, čo sa úplne upokojila, nalistovala si svoj román presne tam, kde skončila a jej oči dopadli na starú fotografiu, ktorú používala ako záložku.

To túženie, ktoré pocítila vo svojej hrudi, skoro zničilo jej posledné zásoby rezerv, keď jej prsty jemne roztvorili roztrhané okraje, ako keby to bolo vyrobené z krehkého hodvábneho papiera. Nebola tou jedinou, čo mala, ale bola tá posledná. Prikázala tým slzám zostať v jej očiach, keď hľadela na tú starú fotografiu. Nepoznala totožnosť muža, ktorú ju urobil alebo v ktorý presne deň to bolo, ale bolo to v jednom z tých posledných období, čo si pamätala, že bola naozaj šťastná. O týždne neskôr jej srdce uschlo a zomrelo. Nemyslela si, že bude niekedy rovnaká.

Keď boli okraje hladké, prsty zľahka prechádzali po tom obrázku, keď zavrela oči a spomínala si na ten deň.

Hermiona sa usmiala a presunula svoje bremeno z jedného boku na druhý, keď prehovorila dokonalou taliančinou. "Ak to nie je nejaký problém, pane, mohli by ste nám prosím urobiť fotku?"

Očami prešiel nadol, potom nahor skôr než zažiaril oslnivým úsmevom, "to nie je problém, madam, budem poctený."

Trochu nepríjemne pod jeho pohľadom, "Hmm... vďaka."

Otočila fotografiu lícom dole na stôl a pokračovala tam, kde prestala, v románe o žene, ktorá stratila svoju cestu.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Aeidaill - 17.07. 2023
| |
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 20.07. 2023
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Hanisko - 10.09. 2023
| |
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: 2. Dvaja samotári Od: peacy - 06.03. 2010
Mmm duše válkou roztrhané - shledávám fascinujícím volbu slov :) opět chválím překlad to je snad vše co mohu v tomto rozpoložení napsat . Čas zjistit více .

Bombastická kapitola a tak dlouhá, prostě nádherná. Já už nemám slov, jak mám popisovat tyhle krásný kapitoly

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: ladyF - 03.01. 2010
Uf, tak jsem se tím pročetla. Zjistila jsem, že prolog jsem četla už v originále, ale sekla jsem s tou povídkou kvůli délce kapitol. Se ti divím, že se ti to chce překládat, když já byla líná si to i přečíst :D Nicméně věřím tvému výběru, povídka to je jistě úžasná a moc těším na tvůj překlad. Ale už by se ti dva mohli potkat, chci akci :D

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: JSark - 02.01. 2010
Ach pri Merlinovi, takéto dve stratené existencie sú stvorené jedna pre druhú. Lucius na hlavu? To neviem, či sa mám škodoradostne smiať alebo ho ľutovať. Chase Finnigan? Chase ako z Housa? :) Chjo, takéto stretnutia s bývalými spolužiakmi "usadenými" vo svojom živote poznám a z duše nenávidím. Inak je poviedka perfektná, presne také mám rada, sú dosť dlhé, takže je priestor na detaily. A detaily spolu s vybrúseným písaním a skvelým prekladom... tie robia najlepšie poviedky. Len by som povedala, že delenie by bolo dobré, takto je to strašne dlhé. Aspoň by ti preložené kapitoly dlhšie vydržali. :D - ´priateľky-v-tejto-chvíli´ - nie radšej momentálne priateľky? - ich rodili neboli spriaznené s Voldemortom - ich rodiny? - v poslednom odpore, ktorí podnikli smrťožrútmi - ktorý ... smrťožrúti Á, mukelským páskami, mukelským páskami! :D

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Rapidez - 02.01. 2010
Zvláští, zatím se to pomalu rozjíždí, ale líbí se mi to. Vypadá to, že autorka si dala záležet i na vykreslení postav mimo ústřední dvojici - taky plus. Délka kapitol mi nevadí. (Jen trvá déle, než se pročtu ke konci.) A když zkouším odhadnout číslo, které by vyšlo, kdybys to chtěla dělit.... děsivé. A těch bezmála 400 000 slov je stejně tak děsivých. Překlad se mi líbí, jako obvykle. :) Tenhle příběh má vážně úroveň - jazykově složité věty, souvětí, pestré výrazy. Musí to být hodně náročný překlad a nedivím se, že ti trval tak dlouho. Nekonečnou trpělivost k dalším kapitolám. :) Mimochodem; víš, co nechápu? Že toho rozpracováváš tolik najednou. Jedna megapovídka je ti málo? o.O

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Neprihlásený - 02.01. 2010
vynikajúce!!!

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: cyrus - 02.01. 2010
tak so sa zacitala, ze som zabudla, ze varím obed... Boze tie kapitoly su fakt dlhe, neviem ci som si to pred tym uvedomila... Na to vsetko Jimmi vyborny preklad... Ozaj velmi dakujem, vela zdaru pri dalsich kapitolkach... Tesim sa...
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
Aspoň o tebe viem, že vieš, čo bude ďalej. Akí sú ešte všetci optimistickí a čakajú nejakú romantiku... ach jo. Tú dĺžku som si neuvedomila ani ja - asi by som sa do toho nepustila. Najhoršie je, že originál pochopím, ale stvoriť z toho schopnú vetu dá zabrať. Je to úplne iný štýl, možno to chce len čas. Díky moc PS: mám kód 000

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: 32jennifer2 - 02.01. 2010
Páni, to bola dosť dlhá kapitolka! ale bola skvelá. Draco v tom obchode nemal chybu =D a trošku mi je aj Luciusa ľúto, trošku. Hermiona to teraz musí mať ťažké, keď sa vrátila a všetci okolo nej ju fotia alebo si o nej šuškajú... som zvedavá, či tam stretne aj Draca teším sa na ďalšiu kapitolu :)
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
Ty si sa neprelúskala originálom? Fakt nevieš, čo sa bude diať? Som zvedavá dokedy vydržíš nekuknúť sa na koniec. Díky moc.

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Goddy - 02.01. 2010
Uplně jiné než co sem kdy četla Složité na překlad- určitě... Tohle by vystačilo v délce i na tři kratší nebo dvě ,akorát kapitoly'... Obdivuju- po prvním odstavci bych nejspíš vzdala svůj boj. Celkem se těším co přijde- jak se dostaneme až ke konci..
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
Ahoj, jednoznačne originálne. Na nič podobné som ešte nenarazila. Zvažujem, či to nezačnem deliť, aj tretina dá zabrať. Počkaj, to tvoje teším sa na to, čo príde - spomeň si na to neskôr.
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Goddy - 02.01. 2010
Neee- ty mě děsíš :D

teeeeda až dneska bol čas, kedy som sa dostala k tejto poviedke....a je to niečo neskutočné.....také smutné a depresívne a pekné zároveň...veľmi zaujímavá poviedka a som rada, že ju niekto začal prekladať a tak som sa k nej dostala...veľmi sa teším na ďalšie kapitoly
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
36 kapitol sa mi nezdalo tak veľa - až kým som nezistila, že jedna má skoro 25 kapitol. Je unikátna, na takéto niečo som ešte nenarazila. Dúfam, že ťa nesklame. Vďaka za komentár.

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Monie - 02.01. 2010
Teda tohle je naprosto nepředvídatelná povídka, vůbec nemám tušení, co se mohlo stát a proč se z Hermiony stala taková uzavřená osůbka. Byla to neuvěřitelně dlouhá kapitolka, smekám nad překladem. Doufám, že se mi v noci nebude zdát, jak mi Lucius škrábe na dveře, mňouká a prostrkuje pod nimi prsty. Nevím proč, ale tahle představa mě uplně nahání husí kůži a při čtení kapitolky mě na chvíli uplně vykolejila...
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: kometa - 02.01. 2010
Jo, přesně, mě taky! Brrr... noční můra, mít takovýho Luciuse doma! :-(

Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: kometa - 02.01. 2010
Jimmi, krása! Je mi z toho smutno a skoro se bojím ptát, co se to tenkrát v září stalo, ale zároveň se nemůžu dočkat pokračování. Děkuju moc za úžasný překlad a výběr povídky:o)
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
Je to kombinácia WLS a Quillu. Nemyslím obsahovo (ako dej), ale to napätie, smútok a to všetko. Veď uvidíš. Díky.

Ahoj, dodatečně přeji vše nej do Nového roku. Povídka se mi velmi líbí jak dějově tak opět bezkonkurenčním překladem za, který děkuji. Moc se těším na pokračování.
Re: 2. Kapitola prvá: Dvaja samotári Od: Jimmi - 02.01. 2010
Ďakujem

Prehľad článkov k tejto téme:

. Oznamy: ( Jimmi )01.09. 2021Oznam
inadaze22: ( Jimmi )30.09. 2010Broken: Epilóg
. Pdf na stiahnutie: ( Beruška1 )02.07. 2010Pdf na stiahnutie
inadaze22: ( Jimmi )30.06. 201036. XXXI. V popole polnočného slnka
inadaze22: ( Jimmi )27.06. 201035. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )22.06. 201034. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.06. 201033. XXIX. Držať sa v hurikáne za ruky
inadaze22: ( Jimmi )31.05. 201032. XXVIII. Za prítomnosti strachu
inadaze22: ( Jimmi )26.05. 201031. XXVII. Na milosť minulosti
inadaze22: ( Jimmi )18.05. 201030. XXVI. Okamih, keď zastal čas
inadaze22: ( Jimmi )04.05. 201029. XXV. Veľké veci vznikajú z maličkostí
inadaze22: ( Jimmi )25.04. 201028. XXIV. Záblesk v temnote
inadaze22: ( Jimmi )17.04. 201027. XXIII. Niekde inde hodiny tikali... časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )12.04. 201026. XXIII. Niekde inde hodiny tikali - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )05.04. 201025. XXII. Byť tvojimi hradbami
. Video k poviedke: ( Jimmi )02.04. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )01.04. 201024. XXI. Budem ťa nasledovať do temnoty - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )28.03. 201023. XXI. Skloň sa a priprav sa na neočakávané - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.03. 201022. XX. Žiadne cesty nezostali
inadaze22: ( Jimmi )14.03. 201021. XIX. Povedz niečo iné
inadaze22: ( Jimmi )11.03. 201020. XVIII. Dočasné šialenstvo
inadaze22: ( Jimmi )08.03. 201019. XVII. Spomenúť si ako žiť
inadaze22: ( Jimmi )01.03. 201018. XVI. Začiatok pravdy - časť druhá
. Video k poviedke: ( Jimmi )01.03. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )27.02. 201017. XVI. Koniec viery - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )25.02. 201016. XV. Situácia, v ktorej sa dá len prehrať
inadaze22: ( Jimmi )24.02. 201015. XIV. Tragická irónia v tom najlepšom
inadaze22: ( Jimmi )23.02. 201014. XIII. Šepot v noci
inadaze22: ( Jimmi )18.02. 201013. XII. Vôbec nič
inadaze22: ( Jimmi )16.02. 201012. XI. Domino efekt
inadaze22: ( Jimmi )11.02. 201011. X. Pokojná zmena paradigmatu
inadaze22: ( Jimmi )05.02. 201010. IX. Rozhrešenie a rozmazané hranice
inadaze22: ( Jimmi )01.02. 20109. VIII. Všetci sa mýlili
inadaze22: ( Jimmi )26.01. 20108. VII. Priznania na streche
inadaze22: ( Jimmi )19.01. 20107. VI. Bod zlomu
inadaze22: ( Jimmi )18.01. 20106. V. Zosobnenie stratenej nevinnosti
inadaze22: ( Jimmi )11.01. 20105. IV. Vzostup a pád jednoslovných odpovedí
inadaze22: ( Jimmi )10.01. 20104. III. Život všetko zmení
inadaze22: ( Jimmi )06.01. 20103. II. Skríženie paralelných životov
inadaze22: ( Jimmi )02.01. 20102. I. Dvaja samotári
inadaze22: ( Jimmi )23.12. 20091. Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.11. 2009Úvod k poviedke