Preklady fanfiction Harryho Pottera

Preklad: Jimmi

Beta-read: soraki

Autorova poznámka: Áno, v roku 1485 existovali hodiny, ale nachádzali sA len na hradoch či chrámoch. Hodinky neboli vynájdené až do roku 1510. Môžete si vyhľadať históriu hodín na nete, ak chcete viac informácii. Kto vraví, že fanfiction nevzdeláva? *Úškrn*

Poznámka prekladateľa:  „Základnú zložku najstarších gotických hradov tvorila obytná veža s opevnením, od 13. storočia obranná veža (donjon), obytný palác postavený na najchránenejšom mieste a hradné opevnenie. V 14. a 15. storočí sa hrady rozširovali o ďalšie opevnenia utvárajúce hradné nádvoria. Do hradov sa vstupovalo jednou alebo viacerými bránami, ktoré boli chránené vežami. Na vonkajších nádvoriach boli hospodárske budovy, mlyny, zásobárne, obydlia hospodárskych úradníkov, sklady a dielne. Na hlavnom nádvorí bývala studňa alebo cisterna a obytná veža, ktorá mala na prízemí sklady, na prvom poschodí obydlie hradného pána, nad ním strážnicu. V hrade s palácom slúžila veža len na obranu. Hradný pán býval na druhom poschodí paláca, pod ním bola rytierska sieň a na prízemí sklady. V 14. a 15. storočí sa na hradoch budovali i kaplnky.” Zdroj: wiki. *Úškrn* od Jimmi

Kapitola 7. Päť bodov pre Chrabromil

"Smieme si s tebou pohovoriť o tej návšteve, dcéra?" spýtal sa po raňajkách lord Granger.

"Áno, otče," riekla Hermiona. Jej otec práve povedal zhromaždeným pri raňajkovej tabuli o návšteve lorda Camvila. Uvažovala, čo jej musia rodičia povedať v súkromí. 

Rodina prešla do vedľajšej izby, ktorú jej otec považoval za študovňu.

Matka ju chytila za ruku. Lord Granger sa vážne pozrel na svoju dcéru - tváril sa tak podobne ako jej vlastný otec v budúcnosti, že sa s ním cítila pohodlne. Ale Hermiona si začínala všímať jemné rozdiely vo fyzickom zjave svojej matky a otca, ktoré ju uisťovali o tom, že to nie sú jej rodičia z budúcnosti. Napríklad, lady Grangerová mala drobné chodidlá, zatiaľ čo jej matka z budúcnosti mala desiatky. Lord Granger mal väčší nos než jej budúci otec.

"Áno, otče?" spýtala sa zdvorilo.

"Miláčik," povedala jej matka, pohladiac jej ruku, "tvoj otec a ja nechceme byť na teba tvrdí, ale..." jej matka sa pozrela na svojho manžela.

"Hermiona, dcéra," povedal jemne, "toto bude siedmy pytač, ktorý nás navštívi..."

"Pytač?" vykríkla Hermiona v šoku.

"Miláčik?" jej matka sa tvárila prekvapene. "Si v poriadku?"

Hermiona si kusla do jazyka. Čakali od nej, že by si mala pamätať zvyšných šesť pytačov, ktorí prišli predtým.

"Áno, matka. Samozrejme."

"Hm... toto je siedmy pytač, ktorý nás požiadal o návštevu...  Žiadam ťa, aby si ho seriózne posúdila a správala sa k nemu s rešpektom. Nie ako... hm... k lordovi Mannerlymu. Som si istý, že si spomínaš."

Hermionina matka sa začervenala. Hermiona mala zdravý rozum, aby sklonila hlavu. Uvažovala, čo urobila lordovi Mannerlymu.

"Alebo ako si zaobchádzala s barónom De Labeche," povedala jej matka, zľahka potriasajúc hlavou.

"Nie si už mladá. Väčšina dievčat v tvojom veku už v náručí hojdá svoje prvé dieťa. Boli sme na teba mäkkí - nechceli sme ťa do ničoho nútiť. Nevideli sme nutnosť dohodnutého manželstva - si taká nádherná, Hermiona, že tí  prvotriedni pytači stoja v rade o tvoju ruku. Hociktorý z predchádzajúcich lordov a barónov by posilnil moc mena Granger... Takže, nezneužívaj našu dôveru v teba. Vyber si čoskoro, zvažuj vážne lorda Camvila. Jeho pozemky sú rozsiahle, jeho mešec napchatý."

Toto bola najdlhšia reč, ktorú jej venoval jej otec, odkedy sa zjavila v tomto čase. Hermiona pomaly prikývla. "Áno, otče. Budem lordovi Camvilovi preukazovať maximálnu pozornosť."  

Jej matka žiarila. "Už som požiadala Mary, aby ti vybrala tie najlepšie šaty a tie najjemnejšie šperky. Budeš žiariť ako hviezda, keď tu bude lord Camvile. Som si istá, že obaja budete považovať vzájomnú spoločnosť za tú najokúzľujúcejšiu. A svadba s Camvilovcami bude neobyčajne výhodná."

"Ďakujem vám, matka," riekla Hermiona, nemajúc žiaden úmysel, že by akokoľvek niekedy zvažovala manželstvo s akýmkoľvek lordom, či barónom, nech akokoľvek bohatí či mocní sú. Bože, musí sa rýchlo vrátiť na Rokfort.

"Výborne, dcéra," povedal jej otec. "Lord Camvile tu bude hodinu po obede a uvidí, že si si na poludnie obliekla svoje najlepšie šaty kvôli nemu."

Nosiť svoje najlepšie šaty kvôli akémusi cudziemu chlapovi?!

"Áno, otče," pokorne odvetila Hermiona.

Jej matka ju zobrala za ruku a odviedla do jej izby.

******************************************

Draco stál na konci dlhého radu služobníctva. Bol tak ďaleko v rade, že nemohol zreteľne vidieť, čo sa deje vpredu, kde stála rodina Grangerovcov, aby privítala lorda Camvila. Ostatní paholci a záhradníkovi chlapci stáli okolo neho - všetci vyčerpaní od príprav na návštevu toho lorda. Hibbings sa šiel pripojiť k šafárovi a správcovi neďaleko čela toho radu.

Draco si zrazu uvedomil, že naťahuje krk a niekoho hľadá. Bolo tam zopár dobre oblečených dám v blízkosti čela radu... boli zhromaždení v zovretej skupine a potichu sa rozprávali. Uprene sledoval, keď sa rozdelili a postavili sa do jedného radu. Bola tam.

Pri dnešnom slnečnom svite bola dokonca krajšia než včera pri svetle lampáša. Dnes mala na sebe bledomodré šaty s bielymi mašľami vo vlasoch. Vyzerala dievčensky a sladko a usmievala sa. Slnko sa trblietalo na zlatých ozdobách v jej gaštanových vlasoch.

Naozaj, človek by si nikdy nebol býval pomyslel, že je humusáčka, pomyslel si Draco. Už keď boli na Rokforte, mala všetky známky skvelej výchovy a aristokracie. Dodajúc k tomu, že bola najmocnejšia čarodejnica, akú poznal... zdalo sa byť urážkou všetkého, čomu Draco veril, že by humusáčka mohla tak prirodzene dávať najavo všetky tie kvality, po ktorých najviac dychtili čistokrvné rodiny.

"Pokloň sa," povedal niekto pri jeho boku.

Všimol si, že ostatné služobníctvo začína skláňať svoje hlavy. Malfoyovci nemali v povahe, aby sa pred niekým druhým skláňali a Draco sa nedokázal prinútiť, aby sklonil hlavu viac než len o ten najmenší zlomok palca. To mu umožnilo uvidieť prísť koč lorda a zastaviť pred rodinou Grangerových.

Služobníctvo sa prihnalo otvoriť dvere a konečne dlho očakávaný lord vykročil na nádvorie zámku. Nastalo nejaké rozprávanie a pohyb v čele radu, ale Draco bol príliš ďaleko, aby videl s istotou, čo sa deje. Posledná vec, čo videl, skôr než zmizli, boli Hermiona a lord Camvile bok po boku vstupujúci na Manor. Usmievali sa na seba.

Usmievali sa na seba. Draco zatĺkol ďalší klinec do steny novej stodoly. Usmievali. Zatĺkol ešte ďalší klinec do steny.

"Už idze ci to dobre s tym mladkom," povedal Thomas, ktorý vedľa neho pílil foršne.

Draco prikývol a odborne umiestnil ďalší klinec rovnako vzdialený od oboch, ktoré zatĺkol predtým a udrel po ňom.  Keď mu už ukázali, čo robiť, pracovať na stodole nebolo také ťažké. Určite tomu dával prednosť pred čistením stajní a Thomas bol celkom dobrá spoločnosť - napriek tomu, že bol dedinčan. Bol láskavý  a prostý, ale včera sa podelil s Dracom o obed, keď bol ten naposledy menovaný hladný.

Draco nemohol uveriť, že si nachádza priateľov medzi dedinčanmi. Mohlo by to byť tak, že neboli tou úbohou existenciou, za ktorú ich vždy pokladal?

"Nenahutoriš veľo," povedal Thomas, píliac.

Draco pokrútil hlavou. S každým úderom kladiva uvažoval, čo asi spolu na zámku robia Hermiona a lord Camvile. Bude premýšľať o pláne? Spomenula si vôbec, že existuje?

"Ta to dobre. Ty ne tak jak ostatni parobci co tu – lem ľabdajú a nijaka robota. To pačiše mi, " uškrnul sa na neho Thomas.

Draco prestal tĺcť kladivom a otočil sa tvárou k Thomasovi.

"Díky," riekol Draco.

A od tej chvíle sa stali priateľmi.

O pár hodín neskôr si Draco utrel pot zo svojho čela a ošpliechal si tvár zo spoločnej pumpy. Zapadalo slnko.

"Ja byvam v tom valalu," povedal Thomas a ukázal na západ. "Nechceš me navščivic? Mama to povedzela už predtym a na ohni vždy jucha."

Draco pokrútil hlavou. "Nie dnes večer, Thomas. Vďaka."

Thomas zamával na rozlúčku a rozbehol sa krížom cez polia po vychodenej cestičke. Draco sledoval ako sa všetci ostatní sluhovia a služobníctvo začali zberať domov. V žalúdku mu zavrčalo, pretože nikdy nemal dosť jedla a práca bola ťažká. Potichu sa usalašil v rohu novej stodoly, oprel sa o chrbát a čakal.

Dúfal, že Hermiona nebude mať príliš veľa práce s lordom Camvilom, aby sa s ním dnes večer stretla. Užívala si tak veľmi jeho spoločnosť? Zopárkrát ich už v ten deň zazrel na hlavnom nádvorí. Ani jediný pohľad nehodila smerom k vonkajšiemu nádvoriu a vyzerala úplne zaujatá čímkoľvek, čo vravel Camvile.

Zatiaľ čo sa život na panstve zastavil so západom slnka, Draco zadriemal vo vôni zeme a čerstvého dreva novej stodoly. Keď sa jeho oči začínali zatvárať, jeho posledná myšlienka patrila slnku pobleskujúcemu na gaštanových vlasoch.

******************************************

Hermiona nakukla do tmy.

"Malfoy," zašepkala, zdvihnúc dohora svoj novozískaný lampáš. Tie tiene, ktoré vrhol po stenách, vyzerali veľké a zlovestné. Prišla dokonca neskôr než noc predtým, pretože hostina, ktorú poriadali na počesť návštevy lorda Camvila trvala dlhšie než predpokladala.

"Malfoy."

Zachytila šum v rohu. Nervózne sa priblížila k stohu dreva a dosiek. "Si to ty?"

Lampa vrhla svetlo na postavu muža spiaceho na hromade guľatiny. Mal neupravené vlasy a veľmi nádherné, výrazné črty. Bolo to ako keby sa z jej očí zdvihol nejaký závoj. Mohlo byť možné, že konečne zbadala to, čo Lavender, Parvati a všetky ostatné uchichotané dievčatá márne sa jej snažili povedať?

"Zobuď sa!" kľakla si a potriasla ním. "Hej, vstávaj."

Draco pomaly otvoril oči. Prvá vec, čo uvidel, bola Hermiona, ktorá sa na neho usmievala. Usmievala? Nemohol si byť istý, čo videl, pretože v sekunde sa otočila, aby sa usadila na klady oproti nemu. Natiahol sa a posadil sa.

"Meškáš," povedal podráždene.

Hermiona sa tvárila kajúcne. "Prepáč, uvítacia hostina trvala dlhšie než som predpokladala a nemohla som len tak odísť. Tento večer som sprevádzala lorda Camvilla a musel mi toho toľko porozprávať."

"Stavím sa, že musel," sucho odvetil Draco.

"Čo tým myslíš?"

Draco sa uškrnul. "Vieš, že si teraz lady z Manoru. Bohatá a to všetko. Kto by sa s tebou práve teraz nechcel rozprávať, Grangerová."

"Prekonaj to, Malfoy," unavene riekla Hermiona. "Vieš, že som sa neprosila o to takto sa vrátiť. Netuším, prečo sa to stalo, ale pokiaľ to trvá, nemôžeš proste dospieť a pomôcť nám vrátiť sa na Rokfort? Myslela som, že máme prímerie."

"Nuž, ja som vážne prímerie zvažoval, až kým neprišiel lord Camvile a nezabral ti celý tvoj čas... kým ty hoduješ vo Veľkej Sieni, ja zostávam s potkanmi a svätojánskymi muškami."

"Ach, prestaň s tým! Spal si ako bábätko. A ešte som na panstve nevidela ani jedného potkana."

"Stavil by som sa, že si si ani nespomenula na náš plán ako nám pomôcť," nevrhlo odvetil Draco.

Hermiona začala pociťovať dôverne známe nutkanie dať znova tej Fretke facku, ale už sa naučila, že najlepší spôsob ako jednať s Dracom, bolo nevznášať protesty. "Prečo si taký pobúrený? Povedala som, že mi je ľúto, že meškám... a okrem toho, premýšľala som o našom pláne. Vymyslela som jeden, čo by mohol fungovať."

"Tak ako ja."

"Nuž, aký je tvoj?"

"Pýtal som sa prvý, Grangerová."

"Prestaň byť také decko!" riekla hlasnejšie. "Čo je to s tebou dnes večer? Bol si oveľa viac... vnímavejší včera večer! Naozaj som si myslela, že by sme mohli spolupracovať."

"A ja som  si myslel, že sa chceš vážne vrátiť späť! Nie sa tu pofľakovať po hostinách a lordoch Camviloch!"

"To som nerobila!"

"Videl som ťa! Celé popoludnie ste sa ponevierali po hlavnom nádvorí, zízali jeden druhému do očí..."

"Zase si ma sledoval, ty potvora?!"

"Niežeby som sa musel veľmi namáhať... celé popoludnie ťa vodil za ručičku..." 

"Sľúbila som mojím rodičom, že budem dobrou hostiteľkou, v poriadku? Čo máš za problém? Povedala som ti, že som myslela na ten plán!"

"Nuž, je mi zle z... "  Draco sa zachytil uprostred vety a rozkašľal sa.

"Zle z čoho?" riekla Hermiona. Pohodila starostlivo upravené vlasy dozadu a pri svetle lampy jej oči nahnevane žiarili.

"... zle z toho, že ťa vidím žiť tam hore, zatiaľ čo ja tu vonku po kúskoch umieram. Som špinavý, som vyčerpaný a tiež hladujem, dobre? Takže mi nerozprávaj o hostinách!"

"Ach!" Hermiona si rukou zakryla ústa a oči sa jej roztvorili. "Ach, Malfoy! Je- je mi to ľúto. Neuvedomila som si, ako necitlivo som musela znieť. Nevedela som, že si hladný."

"Nuž, som. Nemusíš ma ľutovať, asi máš pocit, že si to zaslúžim," trpko povedal.

Hermiona rázne pokrútila hlavou. "Nie, nemám. Myslím, že je hanebné, ako tu zaobchádzajú so služobníctvom. Viem, že príliš ťažko pracuješ za príliš málo peňazí, ale nevedela som, že ti nedajú najesť. Prajem si, aby som s tým mohla niečo urobiť... možno keby som sa porozprávala so svojím otcom..."

"Neskúšaj na mňa celý ten ŠPOŽÚS, Grangerová," odvetil Draco. "Nemôžeš s tým nič urobiť. Takto to bolo stáročia. Si len žena, nebudú ťa počúvať. A keby sa lord Granger začal správať k služobníctvu lepšie, stratil by rešpekt vo svojich kruhoch. On to vie tiež, takže sa môžeš vzdať všetkých týchto nádherných plánov."

Hermiona sa stále tvárila rozrušene. Malfoy bol tajne ohromený jej sociálnym uvedomením. Bola to predstava, ktorá mu bola cudzia... až doteraz.

"Nie som taký hladný," povedal nakoniec. "Podľa učebníc histórie by som sa mal aspoň dožiť vysokého veku tridsiatich rokov." 

Hermiona si uvedomila, že Malfoy sa snaží o žart, tak sa chabo usmiala.

"Malfoy?"

"Čo je?"

"Ako to, že zakaždým, keď sa stretneme, aby sme premysleli náš plán ako sa vrátiť, sa pohádame?"

"Pretože jeden druhého nenávidíme?"

"Dobrý dôvod," vzdychla si Hermiona. "Ale to potom  robí značne zložitým niečo poriadne prediskutovať. Neviem ako ty, ale ja sa naozaj, naozaj chcem vrátiť do nášho času."

"Tak ako ja. Mala by si vyskúšať to jedlo, ktorým nás tu kŕmia. Bola by si sa chcela z tohto storočia dostať naozaj poriadne rýchlo."

"Nuž, potom prečo spolu proste neskúsime vychádzať? Potom sa obaja môžeme vrátiť tam, kam patríme a ty znova môžeš byť bohatý čistokrvný a ja znova môžem byť milá, obyčajná Hermiona Grangerová."

"Vynechaj to 'milá' a znie to uskutočniteľne."

"Zase začínaš..."

Draco vyhodil rukami nahor, aby naznačil porážku. "Dobre, dobre. Mýlil som sa. Bol som blb, že som sa stále hádal s Hermionou Grangerovou. Sľubujem, že odteraz budem spolupracovať. Nuž... Sľubujem, že sa pokúsim spolupracovať. Takže aký je tvoj plán?"

Hermiona si uhladila záhyby na svojich sivých hodvábnych šatách. Teraz na ne myslela ako na svoje šaty na 'vykradnutie sa von'. "Taaakže, nemáme prútiky... takže jediná možnosť ako sa vrátiť späť je buď získať pomoc od iných kúzelných ľudí alebo, urobiť jedinú 'magickú' vec, na ktorú nepotrebujeme prútiky a ktorou je..."

"... uvaaariť Reverzný elixír Thyme Eliminus," dokončil za ňu Draco.  

Prikývla.

"To je to jediné, čo som aj ja dokázal vymyslieť," riekol. "Nemyslím si, že je dobrý nápad ísť hľadať iných magických ľudí. Ak si niekto tu uvedomí, že sme kúzelníci, ugrilujú nás ako bravčové rebierka. A bez prútikov nemôžeme použiť miznúce kúzlo, keď sa pečieme na ražni."

"Áno. Presne. Takže naša jediná možnosť je Reverzný Thyme Eliminus rovnakej sily, aby nás vzal späť do roku 2005. Nie som si istá, ako presne ho dokážeme urobiť, ale mám dosť dobrú predstavu, že premenlivými prísadami ho dokážem urobiť dosť presne, aby nás aspoň vzal do toho istého roka."

Znela tak podobne, ako keď odpovedala na otázku profesora v triede, že si Draco myslel, že je späť na Rokforte.

"Päť bodov pre Chrabromil," riekol.

Hermiona ho ignorovala a pokračovala. "A našťastie pre nás si pamätám všetky zložky nevyhnutné pre prípravu Reverzného Thyme Eliminus. Vlastne som ich všetky spísala na tento pergamen."

Vytiahla kúsok papiera zo svojej topánky.

Draco bol ohromený. Naozaj tomu venovala viac myšlienok, než si predstavoval. Možno jej myseľ nebola zaujatá lordom Camvilom celý deň.

"Pozrime sa na to," povedal a zobral ho od nej.

Na pergamene Hermioniným upraveným písmom stálo:

R.T.E.

1 holubičie pierko

1 štipka semena papradia (cz: kapradí) (litha - slnovrat)

hrsť popola z vresovca, divozel, pačula obyčajná a šalvia (samhain)

čerstvý tymián (KP)

Draco bol ohromený. Keďže bol sám dobrý v elixíroch, okamžite vedel, že tie prísady sú správne. Boli to tie isté zložky ako na normálny Thyme Eliminus elixír, ale s kritickou „opačnou“ prísadou, ktorá vytvorí spätný účinok. Každý nápoj mal kritickú prísadu, ktorá zaručovala jeho žiaduci účinok. Aby sa zvrátil ten dôsledok, človek musel "otočiť" túto kritickú prísadu. Napríklad vo Veritaséru tou KP bola hoblina z kľúča. Aby ste uvarili reverzné Veritasérum, tou KP by bola hoblina zo zámky.

"Päť bodov pre Chrabromil," riekol a pozrel nahor. Aspoň, že neuviazol v čase s Nevillom Longbottomom. "A našťastie pre teba mám záhon so všetkými týmito bylinkami. Nuž, aspoň všetkými okrem semien papradia. Ale som si istý, že ho dokážem nájsť niekde rásť. Okolo je množstvo lesov. A holubie pierko tiež nejako nájdeme. Tento elixír je to najlepšie, čo máme."

Hoci Malfoy začínal byť nadšený, Hermiona nasadila znepokojený výraz. "Ale Malfoy, nevidíš, čo je zle na našom nápade?"

Malfoy pokrútil hlavou. "Kde je problém? Sú to dosť bežné rastliny. Povedal som ti, že si myslím, že máme všetky z nich."

"Litha, Malfoy! Samhain! Nič ti tieto veci nehovoria?"

"Er... predvečer letného slnovratu? Halloween? Vieš, že som chodil na Rokfort a študoval mágiu. Viem, čo Litha a Samhain sú."

Hermiona rukami naznačila netrpezlivé gesto. "Ale Malfoy! Tie dni sú MESIACE vzdialené! To znamená, že tu uviazneme až do 31. októbra!"

Malfoy si uložil ten papier do svojej topánky a pokrčil plecami. "Poriadne blbé, myslím."

"Poriadne blbé? To je všetko, čo na to povieš?"

Malfoy zívol a pretrel si oči. "Uvoľni sa Grangerová. Čím si robíš starosti? Máš fajnové šaty, obrovské panstvo a bohatého otecka... Viem, aké je to všetko skvelé. Žil som tak väčšinu svojho života. Ver mi, do novembra prežiješ. Možno vôbec nebudeš chcieť odísť."

"Ach, budem chcieť odísť, dobre," riekla Hermiona, zúrivo si poťahujúc za šaty. "Musím každý deň vyšívať, nemôžem hovoriť pri jedálenskom stole, nemôžem sa dostať z toho prekliateho zámku a musím robiť presne to, čo hovorí môj otec a jeho správca... PO CELÝ ČAS!"

"Kroť sa..."

"A najhoršie zo všetkého, tieto šaty sú možno pekné, ale sú totálne nepohodlné! Čo by som dala za svoje rifle...."

"Úbohé bohaté dievčatko!" zatiahol Malfoy.

"Ty sa pokús nosiť tieto smiešne vrstvy oblečenia a korzety!"

"Nemám také sklony, veľmi pekne ďakujem."

Hermiona si nabrala svoje sukne a veľkolepo sa postavila. "Myslím, že tento rozhovor je u konca, dobrú noc."

Malfoy si nemohol pomôcť, aby nepremýšľal o slove korzety. Uškerený sa po niečo za sebou načiahol a dostal sa na nohy. Zbadala, že si z úkrytu vzal lampáš, ktorý mu dala včera večer.

"Máš svetlo?" spýtal sa a ponúkol jej lampu. Použitím kúska slamy sa im podarilo presunúť oheň z jej lampy do jeho celkom ľahko. Čoskoro bola stodola ožiarená svetlom z dvoch lámp.

"Už odchádzam," povedala a otočila sa.

"Počkaj."

Hermiona zastala.

"Odprevadím ťa späť."

"Dnes večer mám svetlo."

"Viem, ale dámy by naozaj nemali v noci chodiť samé."

Hermiona bola ohromená. Malfoy mal skutočne trocha slušnosti! Kto by to bol povedal?

Kráčal vedľa nej, keď mierili späť k hradu. Už sa viacej necítila tak trápne ako včera v noci a kradmo sa na neho pozrela. Bol veľmi vysoký a jeho striebristoplavé vlasy boli zvesené ledabolo popri jeho tvári. Malfoy sa sústredil na zem, oboch ich viedol nabok od kúskov konského hnoja a blata. Robil to tiež včera večer? Nepozerala sa, kam ide a pocítila, ako ju pevne chytil za rameno a posunul ju jemne doľava, preč od výmoľu. Buď sa naozaj zmenil alebo je toto niektorá nová stránka Malfoya, o ktorej som nikdy nevedela, že existuje.

Zastali asi tridsať yardov od bočných dvierok. Tentoraz sa Malfoy neodkradol ako noc predtým.

"Vďaka," podarilo sa Hermione povedať. Bolo to určite po prvý raz v celom jej živote, čo mu poďakovala.

Malfoy mal svetlo z lampy ukryté za handrou, takže nemohla jasne vidieť jeho tvár. Začula ho dosť strnulo povedať, "teraz máme plán, takže nie je treba sa znova stretávať, nie až do letného slnovratu."

Samozrejme, že mal pravdu. Ale nejako sa myšlienka, že celý mesiac neuvidí svoje jediné spojenie, zdala hrozivou. Nastalo medzi nimi napäté mlčanie.

"To by si chcel?" spýtala sa konečne, dúfajúc, že jej dá odpoveď, ktorú chcela, ale ešte sa snažila navravieť si, že nezáleží na tom, čo povie.

"To záleží na tebe."

To nebola odpoveď, v ktorú dúfala, ale tiež to nebolo to najhoršie, čo mohol povedať. Dopekla s tým! Tlačí ju do rohu! Čím dlhšie toto pokračovalo, tým viac mala pocit, že prezradzuje, že v skutočnosti považuje jeho spoločnosť za zdroj pohodlia v tomto čudnom svete. Zhlboka sa nadýchla.

"Dobre. Nuž, myslím, že by sme nemali úplne stratiť kontakt. My sme... er... akosi spojenci teraz, vieš. Je praktickejšie udržiavať kontakt."

"Tiež som si myslel, že je dobrý nápad byť v kontakte."

"Potom prečo si to nepovedal, ty idiot?"

"Vždy si zvykla preferovať vídať ma najmenej, ako bolo možné."

"Nuž áno, stále. Len som povedala, že je praktické byť v kontakte."

"Kedy ťa môžem znova uvidieť?"

"Nie skôr než neodíde lord Camvile o šesť dní, myslím. Nie je to bezpečné. Každý večer sú hostiny a čaká sa odo mňa, že tam budem."

Nastalo ďalšie krátke mlčanie.

"Užívaš si jeho spoločnosť tak veľmi?" Draco sa pokúsil znieť posmešne, ale Hermiona postrehla náznak nervozity v jeho hlase. Prečo si kvôli tej návšteve robil také problémy?

"Nuž, v skutočnosti, Malfoy. Neužívam. Camvile je preprivilegovaný, obmedzený snob. Keby mi môj otec neprikázal byť k nemu milá, použila by som naň furnunculus. Prajem si, aby som mala svoj prútik."

Znova bola priveľká tma, aby rozlúštila jeho výraz, ale pomyslela si, že znel veselo, keď povedal: "Uvidíme sa na budúci štvrtok. Rovnaké miesto a čas." Otočil sa a zastal. "Nemeškaj."

V tú noc Hermiona neurobila nič namáhavé, ale ako prekĺzla bočnými vrátkami, zistila, že jej srdce bije neprirodzene rýchlo a ruky má horúce. Nikdy predtým sa takto necítila.

Bolo to príjemné.