Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Beta: arkama
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
15. Vianočná nálada
Hneď ako sa ukázalo, že sa pred Slughornovým vianočným večierkom s Ronom neudobria, Hermiona zamerala svoje pôsobivé mentálne schopnosti na otázku, ktorá osoba po jej boku by Rona čo najviac vytočila. S ľútosťou vzala na vedomie, že Viktorov rozpis zápasov mu znemožňuje účasť na akcii a dospela k záveru, že si dotyčného šťastlivca bude musieť vybrať spomedzi tunajších rokfortských mladíkov. Približne jeden deň vážne uvažovala nad Zachariasom Smithom, až kým na jednej večeri Slugyho klubu nedostala nápad: Cormac McLaggen. Opakujúce sa výčitky svedomia sa postarali o to, že s ním na väčšine stretnutí prehodila pár slov. Neustále po nej žiadostivo poškuľoval, či utrúsil nejakú poznámku, ktorá ju hneď na začiatku vytočila. Potom sa naňho oborila a bolo po búrke. Pokiaľ išlo o McLaggena, zdalo sa, že si jej výstupy vysvetľuje ako nejaký nevyvinutý druh flirtovania, a ani v najmenšom ho to neodrádzalo.
Na tej spomínanej večeri Slugyho klubu išlo všetko tak ako zvyčajne: „Vieš, Grangerová, ak by si sa trochu potrápila s vlasmi a nalíčila sa, bola by si omračujúca,“ podotkol a premeral si ju od hlavy po päty.
Hermiona sa sarkasticky rozhliadla okolo seba. „Bohužiaľ tu nevidím nikoho, kto by stál za námahu.“
McLaggen sa zasmial. „Takže pôjdeš so mnou na vianočnú párty starého Slugyho? Dokážem ti, že za to stojím.“
Hermiona prekvapene zažmurkala. Práve sa ho chystala uzemniť tou najodpornejšou poznámkou, akú dokázala vymyslieť, keď si spomenula na Ronove podpichovanie v skleníkoch. „Prečo si neklofneš McLaggena a Slughorn z vás urobí Slugyho kráľa a kráľovnú?“*
Hermiona prešla pohľadom po McLaggenovom tele, na moment sa okato pristavila na jeho zadku a uvažovala nad ním. Prečo nie? Napadlo jej. Má síce postavu hromotĺka, avšak z čisto objektívneho hľadiska nevyzerá zle – ak niekto letí na takýchto silných a svalnatých chlapov, čo teda nie je môj prípad. Ale určite by naštval Rona, nabetón.
„Dobre,“ súhlasila. Hádanie sa s McLaggenom je vždy lepšie, než na smrť nudný rozhovor so Smithom. „Stretneme sa o ôsmej vo vstupnej hale. Nemeškaj.“ Napäto sa naňho usmiala a potom ho tam zanechala, škeriaceho sa nad vlastným šťastím a potľapkávajúceho od radosti svojich priateľov po chrbte.
* * * * *
Len čo sa Jocelyn vrátila k základným princípom, bolo potrebných iba pár stretnutí, aby pochopila podstatu transfigurácie. Hermiona si učenie užívala. Jocelyn bola šikovná, rýchla, bola s ňou zábava; navyše bola očividne vďačná, že sa jej staršia dievčina venuje vo voľnom čase.
„Som prekvapená, že si nebola zaradená do Bystrohlavu!“ doberala si ju Hermiona na konci ich druhej a zároveň aj poslednej opakovacej hodiny.
Jocelyn sa podarilo na niekoľko sekúnd vylúdiť úškľabok hodný slizolinčanky, než ho pokazila širokým úsmevom.
„Aby som pravdu povedala, Triediaci klobúk nad tým uvažoval, aj keď som si istá, že sa rozhodol správne: Keby som nebola v Slizoline, bola by som buď mŕtva, alebo zatvorená u Svätého Munga.“
No to, samozrejme, stavia rozhodnutie Triediaceho klobúka do iného svetla. „Aj pri mne zvažoval Bystrohlav,“ podotkla Hermiona, premohla ju spomienka na prvé osamelé týždne v Rokforte. Bola presvedčená, že Triediaci klobúk ju považoval za príliš hlúpu pre Bystrohlav, a tým v nej vzbudil väčšie odhodlanie než kedykoľvek predtým, aby excelovala na každej hodine. Čo jej následne sťažilo nadväzovanie priateľstiev.
„Na to som prišla aj sama, Hermiona,“ odvetila Jocelyn. „Myslím, že klobúk odvádza dobrú prácu a zatrieďuje ľudí tam, kde potrebujú byť.“
„Takže podľa teba Triediaci klobúk vedel, že ma Harry bude neskôr potrebovať?“
Jocelyn obrátila oči stĺpkom. „Alebo že ty budeš potrebovať jeho. Vari si nikdy nepremýšľala, aký by bol tvoj život, keby si bola zaradená do Bystrohlavu?“
Nepremýšľala nad tým. Nie vážne. Hlavne nie odvtedy, čo sa s Ronom a Harrym stali takými blízkymi priateľmi.
„Mala by si priateľov,“ pokračovala Jocelyn, „ale prišla by si o dobrodružstvá. Pravdaže, stále by si bola premiantkou ročníka, no nikoho by to neprekvapilo. Bola by si priemernou bystrohlavskou konzervou.“
Hermiona zazrela na priateľku. Takúto poznámku by skôr utrúsil Snape, avšak on by ju predniesol so značnou dávkou sarkazmu, takže by ju bolo možné vnímať len ako urážku. Jocelyn ju zhodnotila normálnym, monotónnym hlasom; Hermiona si nebola celkom istá, ako to má prijať.
Mladšia dievčina sa neočakávane zachichúňala. „Stavím sa, že by ste boli s Mariettou Edgecombovou najlepšími kamoškami!“
Hermionin žalúdok sa zovrel od pocitu viny. „Jediné, čo by mala urobiť, aby sa toho prekliatia zbavila, je pocítiť trochu ľútosti za svoje činy!“ vyštekla, zlé svedomie vystupňovalo výšku jej hlasu.
Jocelyn zdvihla obočie. „Nezávisí to predovšetkým od toho, aké boli jej pohnútky, aby vašu skupinu zradila?“ spýtala sa.
„Beriem späť, čo som povedala,“ odvetila Hermiona čo najpokojnejším tónom, „si dokonalá slizolinčanka.“ Pokiaľ existovala fakulta, ktorá sa učila pozorovaním, aby potom našla slabé miesta všetkých ostatných, bol to Slizolin, zašomrala v duchu. Otázka Jocelyn len zintenzívnila jej pocit viny, no dobre vedela, že bez pôvodného pergamenu nedokáže urobiť nič – a ktovie, kde ten skončil, keď sa dostal do rúk Vrchnej inkvizítorky?
Jocelyn sa iba uškrnula evidentne potešená, že je považovaná za dokonalú slizolinčanku.
* * * * *
Keď sa neskôr v ten večer vydala k Núdzovej miestnosti, premýšľala nad svojím školským projektom z aritmancie. Pridala doň výpočty charakterizujúce nehodu Katie a tie celkom isto zapadli do širšieho kontextu. Aj keď niečo stále chýbalo, niečo, k čomu nemala údaje, niečo, čo by objasnilo dôvody útoku a ukázalo presné spojenie medzi ním a veľkou pravdepodobnostnou maticou. Takto sa to celé javilo také náhodné, že to nedávalo zmysel; a Hermiona Grangerová nemala rada, keď veci nedávali zmysel.
Keď sa dostala k miestnosti, bolo jasné, že Snape už dorazil: nevábne dvere v stene boli viditeľné. Podobali sa na bežné interiérové dvere v dome jej rodičov, no na kamennom múre rokfortskej chodby pôsobili nevhodne. Kľučka sa zľahka otočila a ona vstúpila dovnútra. Prekvapene zadržala dych, keď sa malé dvere otvorili do veľkej haly. Vyzerala ako telocvičňa. Podlaha bola pokrytá farebnými žinenkami a na stenách viseli laná a tyče na šplhanie. Pri pohľade na Snapa sa jej oči ešte viac rozšírili. Kľačal na kolenách otočený tvárou k dverám, jeho učiteľský habit nebolo nikde vidieť. Mal oblečené staré čierne teplákové nohavice a vyblednuté sivé tričko. Pri tom pohľade sa jej rozbúchalo srdce.
„Pohnite sa!“ privítal ju nahnevane. „Vyzlečte si habit a vyzujte topánky; prútik zatiaľ nebudete potrebovať. Dúfam, že ste si nezabudli obliecť niečo vhodné.“
Hermiona sa včaššie večer cítila čudne, keď si pod uniformu obliekala športové oblečenie, no teraz pocítila úľavu. „Áno, pane,“ odvetila poslušne a otočila sa, aby našla niečo, kam by si zavesila veci. Pri dverách, cez ktoré vošla, bol rad háčikov. Visel tam už habit profesora Snapa, a tak sa poponáhľala, aby si tam zavesila aj svoj. Vyzula si topánky a obratne ich položila vedľa jeho čižiem z dračej kože. Keď sa obrátila späť k nemu, cítila sa zvláštne odhalená.
Počas tej krátkej chvíle, kedy si vyzliekala uniformu, profesor vstal a prešiel cez žinenku smerom k nej. Bol bosý a jeho nohy pritiahli jej zrak napriek maximálnej snahe na ne nezízať. Mal ich dlhé a úzke s niekoľkými čiernymi chĺpkami nad kĺbmi prstov. Pomaly prešla očami na obrysy vrchnej časti tela. Bez objemných záhybov habitu a formálneho oblečenia bolo jeho telo štíhlejšie a pevnejšie, než si predstavovala. Krivky bicepsov vyvažovali lakte, ktoré by inak trčali z príliš štíhlych rúk a žily na predlaktí prilákali pozornosť k svalom pod nimi. Čierna farba Temného znamenia vystupovala v ostrom kontraste k belosti jeho kože. Musel vedieť, že naň hľadí, lebo k nej natočil vnútornú stranu ruky tak, aby sa mohla do sýtosti vynadívať. Ľavú ruku voľne zovrel do päste. Srdce jej bilo tak hlasno, že sa jej z jeho búšenia v ušiach mierne zatočila hlava. Pomaly sa prinútila pozrieť mu do očí, v duchu sa pripravila na prejav agresivity, ktorý očakávala, že podchvíľou vypukne.
Keď sa ich pohľady stretli, nepovedal nič. Ústa mal stiahnuté do úzkej čiary, v kútikoch čudne poblednuté. Jedno obočie mal zdvihnuté, no celkový výraz tváre bol prekvapivo prázdny. Náhle vnuknutie intuície jej napovedalo, že profesor nečaká na to, aby na ňu nakričal, ale skôr počíta s tým, že bude svedkom jej zhnusenia – čakal, že pri pohľade na Temné znamenie s hrôzou cúvne. Bojujúc s náhlym nutkaním rozplakať sa, prinútila sa vystrúhať približnú podobu svojho obvyklého srdečného úsmevu. „Dobrý večer, pán profesor,“ ozvala sa. „Som pripravená začať.“
Skôr než sa otočil, mihol sa mu na tvári nečitateľný výraz. Ukázal smerom k žinenkám. „Predveďte mi salto,“ nariadil.
„Hmm, pokúsim sa.“ Hermiona urobila grimasu. Kvokla si ku bočnej strane žinenky a ruky položila na jej povrch. Nešikovne sa odrazila nohami rozpomenúc sa, že má po odraze zohnúť hlavu. Skoro sa dostala znovu na nohy, no ešte sa zakolísala dozadu, než sa jej podarilo nadobudnúť rovnováhu, a stočila sa nabok, aby sa dostala späť do stoja.
„Nie takto,“ Snape zľahka pokrútil hlavou, uťahujúc si z nej. „Takto.“ Zo stoja sa vrhol vpred. Ruky pohltili hmotnosť tela a nohy sa bez námahy prikrčili k hrudi. V jedinom úžasne plynulom pohybe sa pretočil a opäť stál na vlastných nohách. Keď ju zbadal s otvorenými ústami a šokovaným výrazom na tvári, uškrnul sa.
„To nedokážem urobiť,“ pokrútila hlavou v rozhodnom odmietnutí.
„Ale dokážete.“ Jeho úškrn bol ešte zreteľnejší a podozrievala ho, že si vychutnáva jej rozpaky.
„Nie, nedokážem.“ Cítila, ako jej od zúfalstva mierne preskočil hlas a snažila sa ho ovládnuť. „Nepatrím k dievčatám, ktoré sa venovali baletu či gymnastike. Na toto som ľavá.“
„Slečna Grangerová,“ – vedela, že má problém, keď pred jej meno pridal zdvorilostné oslovenie – „ste čarodejnica. Dokážete to urobiť.“ Vystrel ruku a panovačne ňou pokynul.
„Čo s tým má spoločné to, že som čarodejnica?“ zašomrala si popod nos tak potichu, že ju nemohol počuť, no poslušne vykročila dopredu.
Snape ju chytil za plecia a postavil pred seba.
„Rozšírte postoj,“ prikázal, vsunul nohu medzi jej členky a priehlavkom jej jemne klepal na členkové kosti, až kým nemala nohy tam, kde chcel. „Teraz mierne pokrčte kolená.“ Prstami tej istej nohy zatlačil na zadnú časť kolena a overil si, že sa pod jeho dotykom podlamuje.
Všade, kde sa jej dotkol, jej naskočili zimomriavky. Kto ste? pomyslela si. A čo ste urobili s profesorom Snapom? Bez habitu vyzeral zvláštne cudzo. Márne sa snažila spomenúť si na okamih, kedy sa jej dobrovoľne dotkol – tá chvíľa, kedy doňho vrazila na chodbe, sa nie celkom počítala.
„Vaše ruky,“ obišiel ju a použil nohu, aby ukázal na miesto asi dva metre pre ňou, „prídu sem. Zohnite hlavu,“ svoje slová zdôraznil tým, že jej rukou stlačil hlavu k hrudi, „pokrčte kolená a upokojte sa. Sila, ktorou sa vrhnete dopredu, zaistí, že sa úplne pretočíte. Teraz to vyskúšajte.“
Hermiona sa dôkladne sústredila na miesto, na ktoré ukázal, a dala si pozor, aby mala kolená mierne pokrčené. Rozhojdala sa na špičkách prstov. „Nedokážem to,“ vyhŕkla a pozrela na neho s prosebným výrazom.
Obrátil oči stĺpkom. Z miesta kde stál – kolmo k jej postoju a šikmo pred ňou – natiahol jednu ruku a položil jej ju na kríže, druhú na zátylok. „Urobte to, Grangerová,“ zavrčal.
Zhlboka sa nadýchla a vrhla sa dopredu, no pri fáze zvinutia a rotácie v poslednej chvíli zaváhala. Skončila na všetkých štyroch, nepohodlne natiahnutá v čudnej paródii skláňajúceho sa psa. Ruky mal stále položené na jej chrbte, a tak ju nimi schmatol za tričko a vytiahol do stoja. „Skúste to znovu.“
Na druhý pokus to už dotiahla do konca. Cítila, ako jej jeho ruky stlačili hlavu v správnom okamihu a zaistili, aby sa jej chrbát dokonale ohol. Bola taká ohromená, keď sa znovu ocitla na nohách, že skoro spadla. „Ach!“ vykríkla a otočila sa k nemu, aby videla, ako sa tvári.
Zdvihol jedno obočie. „Znovu, Grangerová!“
Snape bol neoblomný otrokár. Na konci hodiny Hermiona zvládla urobiť salto bez jeho pomoci a dokonca aj premet bokom tak, že si položila dlaň na žinenku a pretočila sa ponad nohu, na ktorej stála.
„Teraz,“ ozval sa Snape vo chvíli, keď si myslela, že skončili, „si vezmite prútik.“
Hermiona odbehla k vešiaku, na ktorom si nechala habit, vylovila z vrecka prútik a potom sa vrátila na miesto pred profesorom.
„Zatvorte oči!“ prikázal. „Spomeňte si na pocit, keď ste mali telo pod kontrolou. Myslite na moment na konci salta, keď máte nohy pod sebou bez toho, aby ste si boli vedomá, ako sa tam dostali. Sústreďte sa na pocit, keď sa kolenami odrážate od zeme a tie sú už vopred pokrčené.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Teraz zošlite ochranné kúzlo.“
„Cave Inimicum!“ zvolala Hermiona a z prútika vytryskla sila. Nikdy predtým nezoslala také mocné kúzlo. Bolo vidieť, ako sa vo vzduchu sformoval ochranný štít, mihotal sa ako horúci opar medzi ňou a stropom. „Fíha!“ zašepkala pri pohľade na to, čo vykúzlila.
„To,“ ozval sa Snape samoľúbo s rukami prekríženými na hrudi, „je rozdiel medzi čarovaním a obranou.“
* * * * *
Ako sa blížil koniec polroka, Hermionino pracovné vyťaženie prešlo z plného do šialeného. Kvôli výskumnému projektu z aritmancie trávila v knižnici celé hodiny, hľadala príklady historických precedensov v bitkách, protipovstaleckých a partizánskych vojnách. Najdôležitejšie zo zvyšku naplánovanej školskej práce boli stretnutia dva razy v týždni so Snapom – nespomenul, že by bol príliš zaneprázdnený, aby sa s ňou zišiel a ona sa mu to nechystala pripomínať. S Ronom sa stále nerozprávali, čo vnieslo (napriek jej veľkému úsiliu) napätie a pocit trápnosti aj do času stráveného s Harrym a hodiny so Snapom sa pre ňu stali najsvetlejšími bodmi týždňa.
Jedno stretnutie vždy trávili v Núdzovej miestnosti. Fyzické nároky, ktoré na ňu kládol, boli postupne čoraz vyššie. Naučil ju padať, potom skákať a opakovane s ňou driloval namáhavé šprinty, o ktorých tvrdil, že by mali zlepšiť reakcie svalstva. Na jednej hodine ju nútil celý čas sa plaziť po miestnosti hore-dolu vo výsadkárskom štýle. A počas ich posledného stretnutia pred vianočnými prázdninami postavil prekážkovú dráhu, poslal ju na jeden koniec a jej prútik položil na druhý, potom ju vyzval, aby si ho vzala späť, zatiaľ čo stál pri stene a vrhal na ňu omračovacie zaklínadlá.
Aj hodiny v kabinete sa viac orientovali na obrannú mágiu. Prešli množstvom rozličných obranných kúziel – ich zosielaním a odstraňovaním. Taktiež pracovali na niekoľkých technikách, aby vylepšili jej reflexy. Občas to znamenalo, že Snape na ňu vrhal náhodné kúzla počas toho, ako rozprával, nútiac ju vykúzliť štít, alebo ich odvrátiť inak; prípadne v nečakanej chvíli utrúsil slovo „prútik“ a ona ho musela čo najrýchlejšie vytasiť. Ešte stále precvičovali legilimenciu a oklumenciu, hoci už len zriedkavo a iba v prípade, keď tam bola aj Jocelyn.
Hermiona mala pocit, ako by pri reakcii na Snapovo Temné znamenie, prešla nejakým druhom testu. Stále na ňu hučal, vrčal, ironicky sa usmieval a trúsil sarkastické poznámky, no nikdy nie s tým zlomyseľným nevraživým podtónom, ktorého bol, ako vedela, schopný. Mimo ich stretnutí, bol taký istý ako vždy, ešte aj počas hodín v kabinete sa jeho správanie približovalo k jeho starému ja, avšak v Núdzovej miestnosti bol jednoznačne uvoľnený.
Hermiona si uvedomila, že Snape mal z cvičenia a trénovania tela skutočný pôžitok. Bola dosť sebavedomá, aby uznala, že v tom tiež nachádza potešenie. V minulosti sa nadchýnala dostatočným počtom učiteľov – dokelu, chvíľu dokonca aj profesorkou McGonagallovou, nehovoriac o grotesknom prípade s profesorom Lockhartom – aby rozoznala príznaky. V prvom rade Snape bol inteligentný. Na súkromných hodinách s ním sa naučila viac, než na všetkých ostatných dohromady. A okrem toho, vyzeral dobre. Viktor Krum bol dôkazom, že nemala žiaden problém s veľkým nosom, či nevrlým výrazom, a Snape sa pohyboval spôsobom, ktorým sa votrel do jej podvedomia a vzbudil jej záujem. Ak na ňu elegantné krivky jeho tela v Núdzovej miestnosti urobili prvý dojem, neskôr tiež oceňovala spôsob, akým kráčal po chodbách a v triede, keď za ním povieval habit v reakcii na pohyby tela pod ním. Škoda, že na Slughornov vianočný večierok nemôžem vziať profesora Snapa, dumala, to by Rona naozaj vytočilo do biela. Samotná tá myšlienka v nej vyvolala taký záchvat smiechu, že si od madam Pinceovej vyslúžila káravý pohľad, keď sa ho neúspešne snažila udusiť medzi stránkami domácej úlohy z aritmancie.
* * * * *
Hermiona dostala potvrdenie Viktorových cestovných plánov v posledný deň vyučovania. Mal pricestovať v sobotu dvadsiateho ôsmeho decembra a zostať s ňou do Nového roka. Hoci bude v Anglicku do dvanásteho januára, aby cestoval a stretol sa s rôznymi metlobalovými manažérmi, zotrvá u nich len prvé štyri noci. Viktor súhlasil, že pôjde na kávu s „dôležitou osobou, s ktorou naozaj chcem, aby si sa stretol“ hneď popoludní po svojom príchode – Hermiona mu neprezradila, o koho ide – nechávajúc na ňu, aby potvrdila konečnú dohodu so Snapom. Bola vďačná, že list stihol doraziť skôr, než odišla z Rokfortu.
V priebehu dňa nemala príležitosť hovoriť so Snapom, no o Slughornov vianočný večierok naplánovaný na dnešný večer sa príliš nezaujímala. Rozhodne nemala v úmysle tráviť veľa času zavesená na lakti Cormaca McLaggena.
Ako bolo dohodnuté, s McLaggenom sa stretla o ôsmej vo vstupnej hale. Nestál jej za čas venovaný vyrovnávaniu vlasov, takže si kučery iba voľne prichytila na temene hlavy. Obliekla si veľmi jednoduché šaty s pásikom látky okolo krku v sýtej tmavomodrej farbe. Boli dosť dlhé na to, aby si nikto nevšimol, že to nebol pravý slávnostný habit, ale šaty kúpené v muklovskom obchode, a zakrývali všetko až na krátku časť jazvy. Kúsok z nej bol stále viditeľný na kľúčnej kosti, avšak priveľmi ju to netrápilo. McLaggen si dal očividne záležať: oblečený mal tmavočervený draho vyzerajúci slávnostný habit a priniesol jej malú kytičku. Trval na tom, aby ten krátky úsek zo vstupnej haly k Slughornovmu kabinetu prešli zavesení do seba a pevné zovretie naznačovalo, že nepozorovane mu uniknúť možno nebude také jednoduché, ako predpokladala.
„Hovoril som ti, že budeš vyzerať fantasticky, a mal som pravdu,“ poznamenal McLaggen s nádychom akéhosi nevkusného komplimentu.
Prepánakráľa, to bude dlhý večer. „Všetko je raz po prvýkrát,“ odvetila so skúpym úsmevom. Potom prešiel k téme metlobal, očividne sa domnieval, že drobných pozorností na dnes stačilo.
Vo dverách ich privítal hostiteľ, profesor Slughorn, v zamatovom smokingu ladiacom s čiapkou ozdobenou strapcami. Zjavne sa snažil o neformálny vzhľad, no vyzeral skôr ako čalúnená podnožka. „Cormac! Hermiona! Aký je z vás pekný pár!“ Uštipol Hermionu do líca v neospravedlniteľnom geste blahosklonnej prívetivosti. „Nezabudnite, že ste sa zoznámili práve tu, v Slugyho klube! Ach, toľké potešenie uľahčiť cestu mladej láske!“
Tento rozhovor je ešte horší než s McLaggenom, pomyslela si Hermiona, keď obdarila Slughorna grimasou, ktorá ako dúfala, mala predstavovať úsmev. „Poďme, Cormac,“ zamumlala, potiahla ho ďalej do miestnosti a zúfalo si prezerala dav, či nenájde nejaké známky Harryho a Ginninej prítomnosti.
„Už chápem, o čo ti ide, ty potvora!“ McLaggen ju náhle schmatol okolo pása a pritisol si ju k hrudi.
„Čo...?“ Hermiona sa snažila polapiť dych a vymaniť sa z McLaggenovho náručia bez toho, aby urobila scénu. No nebol iba mohutný, ale aj silný. Odtláčanie nepomáhalo.
„Imelo,“ uškrnul sa na ňu a sklonil k jej ústam.
Ten bozk bol hrozný. Pravdupovediac, porovnať ho mohla iba s Viktorovým, no nebolo to v McLaggenov prospech. Pery mal znepokojivo teplé, nechutne vlhké a tiež trochu mäkké. Bol to veľmi nepríjemný zážitok a trval pridlho. Navyše jej rukou prešiel po krku a zaboril ju do vlasov, čím jej uvoľnil niekoľko sponiek a zničil všetky nádeje, že by tú spleť kučier mohla udržať pod kontrolou.
Trvalo hodnú chvíľu, kým ju pustil. So samoľúbym úškrnom ustúpil o krok a bruškom palca si utrel kútik úst. „Nuž,“ ozval sa a zdalo sa, že je na seba nadmieru pyšný.
„Ehm, musím si ísť prepudrovať nos,“ vydýchla Hermiona a rýchle zdupkala.
Na opačnom konci miestnosti natrafila na Harryho a s povzdychom úľavy sa zapojila do rozhovoru s ním a Lunou. Netrvalo však dlho, než sa ju McLaggen pobral hľadať, a tak opäť ufrnkla. Ukrytá za záhybom drapérie zvažovala situáciu. Konečne zahliadla Snapa, len aby si podráždene všimla, že sa rozpráva s Harrym – práve s ním! Bude musieť počkať a pohovoriť si s ním neskôr. McLaggen bol pri konci stola s nápojmi a debatoval s nejakým čarodejníkom, ktorého ešte nikdy nevidela, možno jedným zo Slughornových špeciálnych hostí. Naproti tomu po Ginny nebolo ani chýru, ani slychu.
Keď sa znovu pozrela na Snapa, videla, že práve vyprevádza Malfoya von z miestnosti. Dočerta! Hádam sa čoskoro vráti – nebola ochotná postávať tu celý večer a riskovať ďalšie stretnutie s McLaggenom pod imelom.
„Pred kým sa skrývaš?“ Ginny sa znenazdajky vynorila z davu.
Hermiona sa na ryšavku sprisahanecky uškrnula. „Vyhýbam sa môjmu partnerovi.“
„Nečudujem sa ti. Tiež by som sa mu vyhla. Keďže tu nie je Ron, aby si to divadielko užil, nemusíš nič podnikať, len čakať, kedy mu to dôjde.“
Hermiona sa zaškerila. „Presne tak.“
„Tiež mám sto chutí striasť sa toho môjho,“ povzdychla si Ginny a oprela sa o stenu vedľa Hermiony. „Čo sa tak čuduješ, moja milá! Vieš rovnako ako ja, že sa vlastne pridŕžame rovnakého scenára. I keď si myslím, že Dean sa dá zvládnuť ľahšie než McLaggen. Bŕ!“ Dramaticky sa striasla a Hermiona sa zasmiala. „Niet ti čo závidieť.“
„Veru niet,“ súhlasila Hermiona. „No je to len pre dnešný večer.“
„Veď hej, len sa nabudúce vyhýbaj imelu, dobre?“
„Vďaka, Ginny.“ Priateľsky ju štuchla do pleca a dievčina sa odtisla od steny.
„Idem pohľadať Deana.“ Vystrúhala kyslú tvár. „Neurob nič, čo by som neurobila ja.“
Ginnina ryšavá hlava zmizla v preplnenej miestnosti. Keď sa Hermiona znovu snažila zahliadnuť postavu profesora Snapa, všimla si, že sa vrátil a neďaleko dverí sa rozprával so Slughornom. Vlastne to vyzeralo, prižmúrila oči uvažujúc, akoby sa lúčil. Ak obíde miestnosť popri stenách, možno by mohla vyjsť v tej istej chvíli. Rýchlo si overila, že McLaggen je stále bezpečne uvelebený na opačnom konci kabinetu, a začala sa presúvať. Ponáhľala sa, pretláčala, ospravedlňovala, celkom isto silno stúpila na niečiu nohu a dorazila len o chlp neskôr. Snape prekročil prah, zatiaľ čo bola ešte dobrých pár metrov od dverí. I tak s ním potrebovala hovoriť. Obišla skupinku bystrohlavčanov a neprítomne sa usmiala na štvrtáka z Chrabromilu. Konečne! Vyšla na chodbu. Po dusnom ovzduší v preplnenom kabinete bol chladný vzduch vítanou úľavou.
Profesor Snape nebol nikde v dohľade, no usúdila, že zamieril do žalárov, zabočila doprava a zľahka sa rozbehla dolu tajným schodiskom. Na jeho úpätí ho konečne zočila dosť ďaleko pred sebou.
„Profesor Snape!“ zvolala, no zdalo sa, že to nezaregistroval. Rukou si podvihla sukňu, vďačná, že nemá obuté smiešne vysoké topánky a rozbehla sa za ním. „Profesor Snape!“ zvolala znovu, len čo sa dostala o kúsok dopredu. Celkom isto ma musel počuť. Keď ho skoro dostihla, ozvala sa ešte raz: „Pán profesor!“ Vtedy sa k nej otočil, nebola si istá, či na jej volanie alebo kvôli klopkaniu opätkov. Musela prudko pribrzdiť, aby doňho nenarazila.
„Slečna Grangerová,“ zavrčal. Z výrazu jeho tváre usúdila, že zúri.
Tackavo ustúpila o krok dozadu. „Profesor Snape,“ vydýchla.
Dvoma krokmi prekonal krátku vzdialenosť medzi nimi a teraz sa nad ňou týčil. Keď opäť prehovoril, v hlase mu zaznela hrozba, každé slovo oddelil a zdôraznil: „Čo odo mňa chcete?“
No Hermiona sa naňho nepozerala. Pohľadom mu prebehla po tvári a s rozšírenými očami sa zadívala na niečo presne nad jeho hlavou. Dlhú chvíľu sa ani jeden z nich nepohol, až pokým Snape – veľmi zdráhavo – nepatrne neotočil hlavu a kútikom oka nevzhliadol hore, aby videl, čo upútalo jej pozornosť.
„Imelo,“ šepla priškrteným hlasom.
Obrátil pohľad späť k nej, ale inak stál ako prikovaný. Hermiona nemohla dýchať, nevedela rozmýšľať. Potom sa nekonečne pomaly pohla dopredu a postavila na špičky. Jej ruka mu zľahka spočinula na hrudi. Oči sa jej so zachvením privreli a srdce bilo ako splašené. Cítila jeho vôňu: čistá, teplá aróma pretkaná závanmi dymu zo žalárov. Pery mal tak blízko. Čo nevidieť...
Snape náhle otočil hlavu. Perami mu skĺzla po líci, cítiac pod nimi náznak drsného strniska.
Prudko otvorila oči a strhla sa. Rýchlo odtiahla ruku a pritisla si ju na tlčúce srdce. Dokelu! Hermiona cítila, ako jej panika vytisla z hlavy všetky myšlienky a snažila sa pripraviť na výbuch hnevu, ktorý bol zrejme na spadnutie. Dokelu! Snape – SNAPE! – za toto ma zabije. Čo som si, dopekla, myslela?
„Slečna Grangerová,“ hlas mal desivo pokojný, tvár bez výrazu, „odporúčam vám, aby ste sa vrátili do spální, ihneď!“
Hermiona nepotrebovala ďalšie povzbudenie. Okamžite sa otočila, mierne sa potkýnajúc v chvate kráčať čo najrýchlejšie. Na rohu sa obzrela späť ponad plece, no Snape bol už preč.
A/N: Ďakujem všetkým za podporu – každý komentár je ako jedinečný zlatistý dúšok Felix Felicis, takže ich neprestávajte písať!
Pozn. prekl.: Približne takto mohli vyzerať Hermionine šaty: