Preklady fanfiction Harryho Pottera

11. Slizolinské rozhovory

Hermiona trávila v kabinete profesorky Vectorovej značné množstvo času. Väčšinou prišla počas pauzy medzi vyučovaním a večerou, kedy bolo pravdepodobné, že tam bude aj ona – vŕtať sa v niečom oblečená v teplákoch – i keď veľkoryso pozmenila ochrany miestnosti, aby k nej jej študentka mohla kedykoľvek zaskočiť.

V to konkrétne sobotňajšie ráno sa Hermiona zobudila skoro. Nechcela strácať čas, a tak sa vykradla z hradu skôr, ako sa zobudil niektorý z jej spolužiakov, aby si zabehala. O ôsmej sa osprchovala, naraňajkovala – krajček toastu s Marmite^[1] a jablko – a zamierila na siedme poschodie. Keď vošla do kabinetu Vectorovej, prekvapene zistila, že profesorka je tam a previnilo zastala na mieste.

„Hermiona,“ zvolala Vectorová s úsmevom. „Poďte ďalej.“

„Dobré ráno, pani profesorka, nečakala som, že vás tu o takomto čase uvidím.“

„Logický predpoklad, moja milá. Pravdou je, že som si ešte nešla ľahnúť.“ V rukách držala šálku s kávou a ukázala smerom k džezve. „Ak máte chuť, môžem vám jednu pripraviť,“ navrhla.

„Možno neskôr,“ odvetila Hermiona a usmiala sa na prívetivú tvár Vectorovej. V to ráno si profesorka vsunula do gombíkovej dierky na svetri dlhú vetvičku bazalky, jemná vôňa bylinky sa miešala s ťažkou arómou kávy. Hermione napadlo, že jej štýl môže kopírovať iba Luna Lovegoodová, hoci obe ženy nemohli byť odlišnejšie. „Vlastne,“ ozvala sa, „ak máte minútku, mám pár otázok.“

Pri prehrýzaní sa Vectorovej výpočtami narazila na niekoľko nezvyčajných runových koeficientov, ktoré nevedela rozlúštiť. Z tašky vytiahla pár neusporiadaných hárkov pergamenu a pohrabala sa v nich, aby našla zoznam, ktorý hľadala.

„Tu,“ ukázala na prvý symbol, „diera v strede? Čo predstavuje? Z času na čas sa objavuje dosť zreteľne.“

Vectorová sa zachichotala. „Ach, áno. To je Ministerstvo mágie. Možno to nie je najvhodnejšia runa, ale otestovala som ju vo vzťahu k Mickelhamovým axiómam a prejavila sa ako účinná a stála.“

Hermiona považovala profesorkinu voľbu za relevantnú a vtipnú. „Je to smutné, no musím uznať, že je to veľmi výstižný runový symbol,“ odvetila s tichým smiechom.

„Obávam sa, Hermiona, že štátne úrady nemám priveľmi v láske,“ povedala Vectorová a pre zdôraznenie tvrdenia pokrčila nosom.

„Nepohodli ste sa s ministerstvom?“ spýtala sa zvedavo skôr, než sa stihla zastaviť.

„Nie práve s ministerstvom... Je to dlhý príbeh.“

„Prepáčte!“ zvolala previnilo. „Nechcela som vyzvedať.“

„Ale choďte!“ odvetila Vectorová. „Nikdy sa neospravedlňujte za kladenie otázok.“ Odpila si z nápoja, hľadiac skúmavo ponad okraj šálky na Hermionu. „Ak si sadnete, kým pripravím ďalšiu kávu, porozprávam vám skrátenú verziu.“

Hermionu návrh prekvapil a ochotne sa usadila do kresla.

Hneď ako profesorka nabrala do džezvy kávu a cukor, začala rozprávať. „Viete, doma v Grécku pred vojnami – teda svetovými vojnami – nežili čarodejnícka a muklovská spoločnosť tak oddelene, ako je tomu dnes. V mladosti som študovala matematiku – nie čarodejnícku. Tí, ktorí boli talentovaní, študovali aritmanciu, a tí, čo nie, nejaký z ďalších odborov matematiky, no nebol medzi nimi príliš veľký rozdiel. Po ukončení štúdia som mnoho rokov pracovala ako profesorka matematiky na univerzite v Solúne. Nakoniec som sa zamilovala.“ Trošku previnilo sa usmiala na Hermionu. „Bol mojím študentom. Nepozerajte sa tak prekvapene, mladá dáma!“

Hermiona sa nedokázala ovládnuť: „Ale...“

„Také veci sa stávajú. Obaja sme boli dospelí. Aby ste vedeli, mala som štyridsaťšesť a on dvadsaťtri rokov.“

Hermione sa rozšírili oči od prekvapenia. „Aký bol?“ spýtala sa so zjavnou zvedavosťou.

„Bol úžasný. Plný energie, zapálený pre politiku. Kohokoľvek dokázal zviesť, kohokoľvek presvedčiť, aby sa k nemu pridal. Bol neskutočne láskavý a veľmi naštvaný. Chcel zmeniť svet k lepšiemu.“ Významne zdvihla obočie na Hermionu. „A sex s ním bol fantastický.“

Tá očervenela. Zahryzla si do spodnej pery a kolená pritiahla k hrudi.

„Pod jeho vplyvom som sa stala komunistkou – pravdupovediac som ňou doteraz. Aby som to skrátila, počas druhej svetovej vojny sme sa pridali k odboju a spoločne bojovali v občianskej vojne^[2], ktorá nasledovala hneď po nej. Yanisa zabili vládne jednotky v roku 1949.“ Hermiona zalapala po dychu, no Vectorová pokračovala napriek prerušeniu s nezvyčajne zachmúreným výrazom tváre. „Bola som prinútená opustiť krajinu. Vzhľadom na môj záznam v registri a fakt, že uzavreli severnú hranicu, mi nezostalo veľa možností. Rozhodla som sa zmeniť si meno a celkom opustiť muklovský svet. Ako čarodejnica som utiekla do Anglicka. A odvtedy som tu.“

Hermiona mala množstvo otázok a nevedela, kde začať. „Pani profesorka, ne...neviem, čo na to povedať. Ďakujem, že ste mi o tom porozprávali.“

Vectorová mala zasnený pohľad. „Vďačne, Hermiona. Je to už dávno, čo som o týchto časoch premýšľala.“

„Chýba vám?“

„Yanis? Kedysi mi chýbal každý deň, ale to bolo dávno.“ Pokrčila plecami a kútikmi úst jej zaťahal náznak zvyčajného úsmevu. „Pravdaže, je mi ľúto, že zomrel, a mrzí ma, že sme nevyhrali, ale nič iné neľutujem. Ak by som tým mala prejsť znovu, i tak by som bojovala, aj keby som poznala konečný výsledok.“ Kávu naliala do dvoch šálok a jednu podala Hermione.

„Bola to smrtiaca kliatba?“ spýtala sa, keď zovrela prsty vôkol horúceho hrnčeka.

„Preboha, nie. Zastrelili ho.“

Hermiona mierne nakrčila obočie. „Bol muklom?“ spýtala sa trochu prekvapene.

„Bol vynikajúcim matematikom,“ odvetila Vectorová s potlačeným smiechom. „No je pravda, že ako aritmantik nebol nič extra. Mal talent na niečo iné.“

Hermione hučalo v hlave, keď spracúvala všetko, čo jej Vectorová povedala. V jednej chvíli sa snažila spomenúť si, ako sa dostali k takej nečakanej téme. „To rozhodne vysvetľuje vašu averziu k štátnym úradom,“ podotkla.

„Som si istá, že áno, i keď nie to ma motivovalo, aby som vám tento príbeh vyrozprávala.“ Tvár jej skrivila grimasa. „Možno budem znieť ako mizerný psychológ nového veku, no chcela som, aby ste vedeli, že existuje veľa pohnútok pre rozpútanie vojny a láska patrí medzi najdôležitejšie – láska a politika sú divokou kombináciou. Vedzte, že proces uzdravenia môže byť zložitý, ale keď sa zavŕši, zdravý jedinec je neskôr schopný dosiahnuť obdivuhodné ciele.“

Hermiona sa zhlboka a nadýchla a pomaly vydýchla. Jej učiteľka spomenula jednu z veľkých obáv, ktorá jej v týchto dňoch nedala pokoja. „Ďakujem,“ povedala. „Myslím, že sú to závažné veci, ktoré som potrebovala počuť.“

Ďalší rozhovor bol prerušený klopaním na dvere. Vectorová sa naklonila k Hermione a sprisahanecky jej pošepla: „Aha, práve dorazil dôvod, pre ktorý som zostala hore.“ Lenivo mávla rukou, v ktorej nedržala kávu a tabule pokryté výpočtami týkajúcimi sa rádu zmizli. Dokonca sa vytratilo aj písmo na Hermioniných hárkoch s poznámkami. „Vstúpte,“ zvolala.

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla Tracey Davisová (jedna zo slizolinčaniek pripravujúcich sa na MLOKy z aritmancie). Pri pohľade na Hermionu Grangerovú viditeľne stuhla.

„Dobré ráno, pani profesorka,“ ozvala sa pomaly, „nevedela som, že ste zaneprázdnená.“

„Nezmysel, Tracey,“ odvetila Vectorová. „Prisuňte si stoličku. Vlastne mi napadlo, že téma vášho projektu by mohla Hermionu veľmi zaujímať.“

Tracey išla k stolu s očividnou nechuťou. „Nechcela by som ťa nudiť, Grangerová,“ zaklamala len s ťažko skrývaným nepriateľským tónom v hlase.

Pol minúty predtým by sa Hermiona ani v najmenšom nezaujímala o Davisovej projekt, ale teraz v nej začal hlodať červík zvedavosti. „Rada by som o ňom počula,“ povedala nadšene, márne sa snažiac o úprimný tón. „Určite ma vôbec nebude nudiť.“

Davisová ju obdarila úsmevom, ktorý jej nesiahal k očiam. „No, možno raz, keď bude trochu viac prepracovaný, sa môžeme stretnúť a porozprávať o ňom.“

„To je skvelý nápad!“ s úsmevom im do toho vstúpila Vectorová, ako by si nevšimla celkový podtón rozhovoru. „Viete, Hermiona, Tracey sa snaží prísť na spôsob, ako zrušiť kliatbu viažucu sa k miestu učiteľa obrany proti čiernej mágii.“

Hermiona zažmurkala pohltená prívalom vzrušenia. „To je úžasný projekt!“ zvolala. V tom okamihu bolo jej nadšenie celkom nefalšované, hoci Davisová si ju premeriavala rovnako nepriateľsky ako obyčajne. „Rada by som sa naň pozrela.“

„Nuž, hneď ako budem hotová,“ odvetila Tracey, „zaskočím do vašej klubovne a dohodneme si čas.“

Sila neúprimnosti obsiahnutá v jej vyhlásení vzala Hermione na okamih reč.

„Výborne!“ ozvala sa Vectorová pokojne a prerušila ticho. „Ďakujem, že ste sa zastavili.“ Obrátila sa k Hermione. „Príďte kedykoľvek znovu.“

Keď za sebou zatvárala dvere, naposledy kradmo pozrela na Tracey Davisovú. Neúspešne sa pokúsila potlačiť náhle bodnutie žiarlivosti. Uvedomila si, že ak niekto mal zachrániť profesora Snapa, chcela to byť práve ona.

* * * * *

Keďže ešte nebolo desať hodín, Hermiona zamierila do Veľkej siene: bolo veľmi pravdepodobné, že chlapci ešte raňajkujú. Keď sa však ukázalo, že nájsť ich bude oveľa ťažšie, než predpokladala, uchmatla si ďalší kúsok ovocia a namiesto knižnice uprednostnila jazero.

Ako sa mi život mohol tak skomplikovať? premýšľala. Najskôr, Snape, potom Vectorová, neskôr rád. Ešte k tomu proroctvo s Harrym ako Vyvoleným. Každý prvok bol prepojený s iným a natoľko komplikovaný, že bolo ťažké poskladať ich všetky dokopy, aby dávali zmysel. Duchom neprítomná chrúmala jablko. Kde boli tie časy, keď jej stačil farebne rozlíšený rozvrh, aby všetko zostalo na svojom mieste?

Keď došla k starému buku, posadila sa, chrbtom oprela o jeho kmeň a natiahla nohy. Túto chvíľu by som mala využiť na vyriešenie niektorých záležitostí, rozhodla sa. Napríklad taký profesor Snape: má ma rád či nemá? Vedela, že to bola hlúpa otázka. Pre ňu ako členku rádu nebolo dôležité, či ju má rád, ale či by mohli poraziť Voldemorta. Napriek tomu jej tá otázka vŕtala v hlave. Päť rokov sa neustále správal tak odporne, že tá jeho nedávno objavená ochota odpovedať na otázky bola opojná. Nie že by bol teraz ku mne milý. Ale aspoň má zmysel pre humor. A bol tam tiež ten úžasný okamih, keď ju nazval „Grangerovou“. Akoby... si všimol, že existuje.

Hermiona prehltla posledný kúsok jablka a ohryzok hodila obrovskej sépii do jazera. Kolená si pritiahla k hrudi a rukami si pevne objala nohy. Hoci ju nikto nemohol vidieť, urobila grimasu. Pri myšlienke na Snapa si spomenula na scénu v riaditeľni. Veľmi dobre poznala eticky nejednoznačné situácie – Cormac McLaggen, všehodžús, Dolores Umbridgeová, nelegálne používanie mágie počas prázdnin len preto, aby mohla behať a tak ďalej – no Dumbledorovo úmyselné privieranie očí nad takýmito vecami v nej zanechalo podivný zmätok. Naproti tomu Snape chcel, aby sa dusila vo vlastnej šťave. Ale prečo? Asi si myslel, že si to zaslúžim? Možno chcel, aby som popremýšľala o tom, čo som urobila? Ten muž bol záhadou, to bolo isté. Záhadou, nad ktorou pridlho premýšľam! V duchu sebou zatriasla a rozhodla sa myslieť na niečo iné. Na Vectorovú, napríklad.

Bola natoľko pohrúžená do myšlienok, že si nevšimla dvoch chlapcov, ktorí sa prikradli bližšie a schovali za strom, pod ktorým odpočívala. Keď na ňu z dvoch strán vyskočili, vykríkla. Zúfalo sa snažila vyškriabať na nohy a vytiahnuť prútik, srdce jej od strachu bilo ako splašené. O pár sekúnd neskôr spoznala potenciálnych útočníkov a vydýchla si od úľavy, napoly sa zosunula, napoly zrútila späť na zem s rukou pritisnutou k hrudi.

„Dobrotivý bože! Nikdy viac to nerobte!“ chabo zaprotestovala a prstom hrozila vysmiatym tváram Harryho a Rona. „Myslím to vážne!“ dodala, dostávajúc sa do obrátok, „máte vôbec predstavu...“

Jej hlasné protesty boli náhle umlčané, keď jej Ron rukou zapchal ústa.

„Do Merlinových gatí, Harry! Myslel som si, že sme prekvapili Hermionu, no teraz mám dojem, že by to mohla byť profesorka McGonagallová v prestrojení!“

Harry vystriedal úškrn predstieraným vážnym výrazom a pokrútil hlavou. „Myslím, že tu môžeme urobiť len jedno, Ron.“

„Nhmm!“ zastonala Hermiona cez Ronovu ruku a znovu sa snažila vyslobodiť.

„Poštekliť ju!“ vykríkol Ron so zjavnou radosťou a obaja sa na ňu vrhli.

O desať minút neskôr, keď sa našteklili, nachichotali, navýskali a nasmiali do vyčerpania, ležali všetci traja spolu na zemi. Hermiona otočila hlavu a pozrela sa z jedného chlapca na druhého. Cítila, ako jej srdce prekypuje takmer bolestivým pocitom pohody. Jej priatelia boli pakovia, no napriek tomu ich mala rada. Láska – vybavila si, keď ju znenazdajky zasiahla spomienka na rozhovor s Vectorovou – láska a politika sú divokou kombináciou.

„No tak, vy šibali,“ ozvala sa a zodvihla do sedu, „pomôžte mi vstať a poďme navštíviť Hagrida.“

* * * * *

Hermiona prežila Slugyho klub aj napriek absencii Harryho a Ginny. Zlé svedomie ju prinútilo prehodiť pár slov s McLaggenom – počas predchádzajúceho večierka sa jej ho podarilo odradiť jednoduchým opatrením, zakaždým, keď sa pozrel jej smerom, si prekrížila ruky a nevraživo naňho zazrela – no jeho nechutný spôsob konverzácie dokázala strpieť iba pár minút. Ospravedlnila sa a takticky zamierila na dievčenské toalety. Na večierku sa objavil aj Blaise Zabini a Hermiona využila príležitosť, aby uspokojila svoj nedávno objavený záujem o prácu slizolinčanov na projektoch z aritmancie. Jeho reakciou však bola sklamaná. Potom, čo sa na ňu chvíľu pozeral zvrchu, zadrmolil niečo o trhu s nehnuteľnosťami, finančných systémoch, medzinárodných výmenných kurzoch a speňažení zloženého úročenia. Hlupák, pomyslela si neskôr, stavím sa, že jeho jediný záujem o muklovský svet sa týka toho, ako z neho získať peniaze. Krátko sa porozprávala s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorých zbežne poznala, nakoniec sa jej podarilo vyhovoriť, že má neodkladné domáce úlohy na hodinu starodávnych rún. Slughorn nemusel vedieť, že preklad ukončila minulý týždeň – to má za to, že plytvá na hodine elixírov nezaslúženou chválou na Harryho prácu.

Nadišiel štvrtok a Hermiona sa vydala na hodinu oklumencie so zvyčajnou zmesou očakávania a obáv, ktorú v nej vyvolal sarkastický profesor. Celý týždeň ho sledovala pri akejkoľvek príležitosti a dôkladne rozoberala každučký detail jeho správania. Bol hrubý ku všetkým, príležitostne sa z toho vymykali slizolinčania. Jeho prejav sa väčšinou stretával s miernym podráždením či strojenou slušnosťou, hoci veľa učiteľov si ho vôbec nevšímalo a niekoľko ľudí – vrátane Harryho – doháňal k horko-ťažko skrývanému hnevu. Nakoľko je jeho správanie predstavením, aby si zaistil vhodné spomienky pre Voldemorta? pýtala sa v duchu. I keď predstava, že by Snape dokázal byť po páde Temného pána zrazu zdvorilý a veselý, v nej vyvolala nekontrolovateľný záchvat smiechu.

„Ani si nesadajte,“ nariadil vo chvíli, kedy prišla. „Hneď začneme.“

Hermiona bez problémov odrazila jeho prvé útoky legilimencie. „Pán profesor,“ spýtala sa, „naučíte ma ako ukryť určité spomienky?“

Bola prekvapená, keď súhlasil.

„Základom je,“ poúčal ju, „že oklumencia je takým istým produktom vašej mysle ako spomienky. Z toho dôvodu môžu štíty nadobudnúť podobu napríklad kufra, ktorý ste si predstavovali na ošetrovni. Aby ste určitú spomienku ukryli, musíte ju vložiť do predmetu v inej spomienke.“

„V inej spomienke? Máte na mysli, ak zostaneme pri analógii s kufrom, že by som mala vybrať spomienku, v ktorej je môj rokfortský kufor, napríklad ako vedľa neho sedím v spálni, a zavrieť doň druhú spomienku?“

„Presne tak! Uvedomte si, že predstavovaný obraz získa určitý ďalší význam, preto je dobré vybrať si spomienku, ktorá je už pre vás niečím dôležitá.“

Hermiona si hrýzla peru, keď tú informáciu spracovávala. Hmm.. spomienka, ktorá je pre mňa dôležitá a mohla by som v nej skryť inú...

„Navrhujem, aby sme to vyskúšali skôr, než si spodnú peru rozžujete na kašu,“ podotkol sucho.

Hermiona očervenela. „Iste, pane. Čo mám urobiť?“

„Vyjdite na chodbu a zavrite za sebou dvere. Keď už tam budete, povedzte niečo nahlas. Predstavte si, že tú čerstvú spomienku umiestňujete do debny podľa vášho výberu. Potom sa vráťte a uvidíme, ako dlho mi potrvá, kým ju nájdem.“

Hermiona poslušne vstala a odišla na chodbu. Dlhú chvíľu tam nerozhodne stála. Potom dostala nápad, uškrnula sa a prekrížila si ruky.

„Severus Tobias Snape,“ povedala, „toto by ste nemali vidieť.“

V predstavách vstúpila do knižnice. Vzala z police knihu, poskladala spomienku a schovala ju dovnútra. Zavrela knihu a vrátila ju na regál. Potom sa vrátila do Snapovho kabinetu.

„Som pripravená,“ povedala.

Snape zľahka vstal a s prútikom v ruke prešiel okolo stola. „Legilimens.“

Hermiona odolala nutkaniu vztýčiť štíty oklumencie a mierne sa zatackala pod prívalom spomienok. Snažila sa pochopiť zmysel rýchlo sa striedajúcich obrazov a náhle si uvedomila, že každý z nich sa odohral v rokfortských chodbách – znovu videla baziliska, sledovala, ako jej pod vplyvom Malfoyovej kliatby rastú obrovské zuby a zahanbene uteká pred Snapom a taktiež sa videla s Harrym a Ronom v rozličnom veku. Napokon sa začala objavovať aj knižnica, mihala sa občas na dohľad medzi rozličnými výjavmi z chodieb. V ďalších minútach sa v jej predstavách vyskytovala čoraz častejšie, potom dlhý čas nevidela nič iné, len vlastnú hlavu sklonenú nad knihami a vysoké police na nehybnom pozadí. Cítila, že tlak na jej myseľ narastá a prinútila sa zachovať pokoj. Nebudem myslieť na to, čo som povedala na chodbe, opakovala si, Nebudem myslieť na to... Tlak explodoval a obraz knižnice sa rozsypal. „Severus Tobias Snape,“ videla samu seba, ako hovorí, „toto by ste nemali vidieť.“

Keď zažmurkala, pred očami sa jej znovu objavili obrysy Snapovho kabinetu. Nohy sa jej triasli, a tak si opatrne sadla na stoličku.

Snape sa oprel o okraj stola a prstom si prešiel po spodnej pere. „Po troche tréningu“ zatiahol, „z toho azda niečo bude.“

Hermiona naňho pozrela a všimla si, že jeden kútik úst sa mu mierne zvlnil nahor. Od Snapa to boli ohromné slová povzbudenia. Od náhlej radosti sa usmiala.

„Pane,“ spýtala sa, „ako to, že ste videli tak veľa výjavov z chodby?“

„Spomienky sú spojené vláknami bežných emócií: strachom, túžbou, hladom a podobne, alebo uložené za sebou podľa spoločného obsahu: nejakej osoby, farby, či určitého predmetu. Skúsení legilimentori a oklumentori dokážu tieto vlákna rozoznať a využiť ich. Vedel som, že mám hľadať nejaký predmet, ktorý sa nachádza na takom mieste.“

Hermiona otvorila ústa, aby sa ešte niečo opýtala, ale Snape ju prerušil.

„Na dnes to stačí,“ usúdil, odtlačil sa od stola a ustúpil ku kreslu, aby sa posadil.

„Pokiaľ ide o budúci týždeň,“ ozvala sa Hermiona, „Harry chce naplánovať metlobalové tréningy tak, aby sa vyhol stretnutiam Slugyho klubu, takže ešte neviem...“

„Grangerová,“ vstúpil jej do toho, „čo robíte zajtra po vyučovaní?“ spýtal sa a divne na ňu pozrel.

„Nič zvláštne. Často chodím k profesorke Vectorovej a pracujeme na výpočtoch.“

„Hmm.“ zľahka si prešiel ukazovákom po pere. „Keby ste sa dokázali zbaviť tej príšernej dvojce... povedzte im, že idete k Vectorovej, no namiesto toho príďte sem.“

Hermiona sa rozžiarila. Chce ma vidieť častejšie než raz do týždňa? „Iste, pane.“

„Než sem prídete, prečítajte si kapitolu Sebaobranná oklumencia od Cvetkovichovej. A teraz môžete odísť.“

* * * * *

Hermiona si nepotrebovala prečítať kapitolu od Cvetkovichovej – bola to jedna z kníh, ktoré si vypožičala cez prázdniny – ale aj tak to urobila. Inštinktívna mentálna odpoveď je naozaj fascinujúca, pomyslela si. Možno sa profesor Snape chce ešte porozprávať o mojom zranení na Oddelení záhad. Len pre istotu si prečítala niečo navyše o kúzle Silencio a jeho osobitých vedľajších účinkoch.

Nenápadne zmiznúť od Rona a Harryho bolo smiešne jednoduché. Boli zvyknutí na jej návštevy v kabinete u Vectorovej o takomto čase, a keďže sa o aritmanciu nezaujímali, nikdy sa nestalo, že by o nich pochybovali. A tak štvrťhodinu po skončení vyučovania zaklopala na dvere profesora Snapa.

„Vstúpte,“ zvolal.

Keď otvorila dvere, bola prekvapená, že nie je sám.

„Prepáčte, pane,“ povedala rýchlo. „Môžem prísť neskôr.“

„To nebude nutné, Grangerová,“ odvetil. „Len sa posaďte.“

Sadla si a pozrela bokom na druhú návštevníčku. Spoznala mladú slizolinčanku, ktorá jej na narodeniny odovzdala odkaz o treste so Snapom a potlačila malé bodnutie žiarlivosti. Aký paradox, pomyslela si, keď sa v mysli preniesla k podobnej scéne medzi ňou, Davisovou a Vectorovou.

„Grangerová, toto je Jocelyn Smithová,“ formálne ich predstavil. „Jocelyn, to je Hermiona Grangerová.

Predošlé pichnutie žiarlivosti sa vrátilo s dvojnásobnou silou. Oslovuje ju krstným menom? Usmiala sa na ňu tak sladko, ako len vedela. „Ahoj, Jocelyn, už sme spolu kedysi hovorili.“

Jocelyn sa na ňu krátko pozrela, ale nepovedala nič, rýchlo sa otočila späť k Snapovi. Hermiona odolala nutkaniu obrátiť oči stĺpkom. Čo tu robím? pýtala sa v duchu. Alebo skôr, čo tu robí ona?

Snape si povzdychol a prstami pošúchal koreň nosa. „Grangerová,“ ozval sa náhle a potom sa zarazil. „Dúfal som...“ znovu sa odmlčal.

Zvedavosť zvíťazila nad podráždením a Hermiona pozrela na profesora. Nikdy ho nepočula hovoriť tak nezrozumiteľne. Ruku na stole mal zovretú do päste tak silno, až mu zbeleli hánky. Severus Snape nerád žiada o pomoc, pomyslela si samoľúbo.

Na tretí pokus sa mu podarilo vysloviť celú vetu: „Dúfal som, že budete ochotná opísať pocity z nedávnej skúsenosti s blokovaním pomocou muklovských metafor.“

Hermiona sa prekvapene pozrela na dievča vedľa. „Muklovských metafor?“ opýtala sa. „Ale...“

„Ale čo, Grangerová?“ V Snapovom hlase zaznelo varovanie, ktoré sa Hermiona rozhodla ignorovať.

„Ale domnievala som sa, že slizolinčania...“

„Zle ste sa domnievali.“ Od varovania prešiel k hrubosti a pre zdôraznenie plesol dlaňou po stole.

Hermiona si súčasne prekrížila ruky aj nohy a s tvrdohlavým výrazom na tvári civela na miesto zhruba tri stopy od jeho ľavého ucha. „Niekto by mal poinformovať Draca Malfoya,“ zamrmlala.

Snape sa hrozivo naklonil dopredu, rukou sa ešte stále opieral o stôl. Výhražne na ňu zasyčal: „Ale nebudete to vy, však, Grangerová?“

Skôr, ako sa naňho pozrela, sa otočila k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa nej. Počas celej agresívnej výmeny názorov nepovedalo nič, ale každý obrat rozhovoru sledovalo s rozšírenými a vyľakanými očami. Pri pohľade na jeho ustráchaný výraz sa jej hnev rozplynul. Ako by som dobrovoľne podnecovala Malfoyovu nenávisť voči komukoľvek. Jej hnev bol typicky nahradený silným zmyslom pre humor a bola v pokušení sarkasticky odseknúť – Možno by ste raz, po páde Temného pána, mohli Malfoya v mojom mene poinformovať? Namiesto toho v duchu počítala do desať a potom odvetila čo najpokojnejšie, ako vedela. „Nie, pán profesor, to by ma ani vo sne nenapadlo.“

Chystala sa ho spýtať na zámer jeho žiadosti, keď jej docvakla odpoveď. Ak je Jocelyn muklorodená a potrebuje muklovské metafory na odblokovanie, potom je logické, že... „Blokuješ mágiu?“ spýtala sa, adresujúc otázku Jocelyn.

Dievča vrhlo na Snapa vystrašený pohľad skôr, než sa otočilo k Hermione. Ale ani potom sa jej nepozrelo do očí, miesto toho sa dívalo na kolená. Nakoniec prikývlo.

Sakra. Hermiona si prešla rukou po vlasoch. Vari bola Jocelyn prekliata? preblesklo jej hlavou, no potom ju na základe toho, čo čítala predošlý večer, osvietilo. Nie, týraná.

Prvýkrát po niekoľkých minútach sa odvážila pozrieť na Snapa. Trošičku zmiernil nepriateľskú pózu, ktorú zaujal, keď naposledy prehovoril, ale inak sa takmer nepohol. Telo mal stuhnuté a oči rozšírené. „Urobím, čo bude v mojich silách,“ prisľúbila povzbudivo.

Reakcia na jej slová bola okamžitá. Oprel sa dozadu v kresle a rukou si prešiel po tvári. „Tak to potom nechám na vás,“ podotkol. Postavil sa a odišiel do laboratória, zanechajúc ich zhovárať sa v súkromí.

A/N: Ann Cvetkovichová je vynikajúca profesorka, ktorá vydala skvelú knihu: An Archive of Feelings: Trauma, Sexuality, and Lesbian Public Cultures (Durham: Duke University Press, 2003). Pripúšťam, že som si požičala pár jej myšlienok o potenciálnej sile traumatických zážitkov na myseľ, keď som použila jej meno pre autorku kapitoly o Samoobrannej oklumencii.

Tiež by som mala upozorniť, že koncepciu blokovania mi vnukol smutný osud Ariany Dumbledorovej v DS. Usúdila som, že po viac ako sto rokoch od jej smrti by liečiteľský svet mohol prísť s názvom pre spomínaný fenomén a azda aj začať s liečbou.

Pozn. prekl.:

[1] – Marmite - http://www.martinhorsky.cz/britanie-v-utrzcich-novin/miluj-nebo-nenavid.php

[2] http://www.infoweby.sk/spolocnost/konflikty-a-vojny/225-grecka-obcianska-vojna