Preklady fanfiction Harryho Pottera

4. Dohoda

Severus sa konečne vzpriamil a spokojne si prezeral upratané police s dôkladne zoradenými prísadami do elixírov. Jeho chrbát zaprotestoval proti prudkému pohybu, a tak sa lenivo pretiahol a uvoľnil si stuhnuté svaly. Za tridsaťšesť hodín, ktoré ubehli od odchodu Rokfortského expresu, vyprázdniaceho školu od študentov, si dal do poriadku kabinet; zbalil oblečenie a vybrané knihy, zreorganizoval systém evidencie a starostlivo zinventarizoval skrine so zásobami. Zmeškal večeru a dokonca poslal preč Hoochovú, keď sa za ním zastavila s úmyslom vylákať ho do Rokvillu na koncoročný rozlúčkový pohárik. V žalúdku mu zaškvŕkalo a on na moment zaváhal: večera a posteľ, alebo sa ešte dnes večer nasťahuje späť do Pradiarskej uličky? Raňajky pripravené domácimi škriatkami by boli lepšie, než čokoľvek, čo azda ukuchtí Červochvost, a to nakoniec rozhodlo.

Vošiel späť do kabinetu, siahol po štipke hop-šup prášku, hodil ho do kozuba a chcel sa premiestniť do kuchyne. Len čo tak urobil, nielenže plamene zozeleneli, no miestnosťou sa ozvala hlasná rana v sprievode oslepujúceho záblesku svetla. Severus inštinktívne vytasil prútik, hoci o chvíľu neskôr, keď si jeho oči privykli na svetlo, zistil, že to nebolo potrebné: pred ním sa vznášal Félix. Prepadol ho zvláštny druh paniky a zdržal sa len tak dlho, aby si vzal nenápadnú čiernu koženú tašku, ktorá visela na zadnej strane dverí kabinetu. Potom sa pevne chytil fénixových chvostových pier. Skôr, ako sa s ním Félix s ďalším hlasným treskom premiestnil inam, mal čas si iba pomyslieť: Len nech je Albus v poriadku. 

* * * * *

Severus v zlomku sekundy zhodnotil scénu v riaditeľni: meč, prsteň, Dumbledore zosunutý v kresle, zelené plamene olizujúce jeho pravú ruku a prútik odhodený na dlážke. Najprv zelené plamene. Jednou rukou zoslal niekoľko komplikovaných diagnostických kúziel, zatiaľ čo sa druhou prehrabával v čiernej taške. Vytiahol malú fľaštičku s hustou zlatou tekutinou, odzátkoval ju a otvorenú položil na stôl.

„Félix,“ nariadil a ukázal na fľaštičku. „Slzy.“ Fénix poslušne zletel na povrch stola a sklonil hlavu tak, aby mu slzy stekali priamo do otvoru malej fioly.

Severus obišiel stôl a začal odriekavať upravené mraziace kúzlo, prekladajúc latinské slová pôvodného zaklínadla do ich parselskej obdoby. Keď plamene nakrátko zablikali a zhasli, telom mu prešla vlna úľavy. Na okamih zavrel oči a potom sa obrátil k Félixovi.

„Ďakujem,“ zašepkal, v hrdle mal sucho. Vzal fľaštičku, palcom zapchal otvor a dôkladne ňou pohrkal. Potom jej obsah prelial do prázdneho pohára, ktorý stál na stole. Pravou rukou schytil Dumbledora za predok habitu a vytiahol ho do vzpriamenej polohy. Pomaly mu vlial elixír do úst a zároveň začal nad jeho zranenou rukou odriekavať zaklínaciu formulu. S trochou šťastia (ktorú mu mal zaistiť elixír) mohol zabrániť šíreniu kliatby, no pri takej silnej čiernej mágii, jestvovala len malá šanca, že by ju mohol úplne odstrániť.

„Severusss...“ zle vyslovené slabiky, ktoré riaditeľ zamrmlal pri nadobudnutí vedomia, Snapovi hrozne pripomenuli Voldemorta a tiež príliš reálnu možnosť Dumbledorovej smrti. Dlhú chvíľu bol ticho, potom sa mu viečka so zachvením otvorili a oči zaostrili.

„Prečo? Prečo ste si navliekli ten prsteň?“ Všetky Snapove obavy sa pretavili do hnevu. „Je prekliaty a vy ste to určite vedeli. Prečo ste sa ho vôbec dotýkali?“

„Bol som... hlupák. Hrozne ma lákal...“

Slabosť v Dumbledorovom hlase ani za mak nezmiernila Snapovu rozohnenosť. „Čím vás lákal?“ Na jeho kategorickú otázku neprišla žiadna odpoveď. „Je zázrak, že ste sa vôbec vrátili!“ pokračoval. „V tom prsteni bola mimoriadne silná kliatba, môžeme iba dúfať, že sa nebude šíriť ďalej. Zatiaľ som ju uzavrel do jednej ruky...“

„Urobil si to veľmi dobre, Severus. Čo myslíš, koľko času mi zostáva?“ Dumbledorov hlas znel silnejšie. Podfarboval ho tón miernej zvedavosti a na svoju poškodenú ruku pozeral so zaujatým výrazom.

„To neviem,“ porazenecky si povzdychol. „Možno rok. Takúto kliatbu nemožno zastaviť navždy. Časom začne silnieť a napokon sa rozšíri.“

„Mám šťastie, obrovské šťastie, že ťa mám, Severus.“

Dočerta s týmto chlapom. Musí vždy hovoriť tak ušľachtilo? „Ak by ste ma zavolali len o trochu skôr, mohol som urobiť viac, získať pre vás viacej času! Mysleli ste si, že keď zlomíte ten prsteň, zrušíte aj kliatbu?“

„Niečo také... asi som blúznil... Nuž, týmto sa situácia zjednodušila.“ Dumbledore sa posadil vzpriamene na stoličke a upravil si manžetu okolo sčernetého zápästia. „Hovorím o pláne, ktorý má so mnou lord Voldemort, aby ma ten chudák mladý Malfoy zabil.“

Ten „chudák mladý Malfoy“ má aj meno, mohli by ste ho používať. Snape sa zamračil na Dumbledora a posadil sa do kresla na protiľahlej strane stola. „Temný pán neočakáva, že sa to Dracovi podarí. Je to trest za Luciusovo nedávne zlyhanie – pomalé mučenie Dracových rodičov, ktorí majú sledovať, ako zlyhá a zaplatí za to.“ A aj moje pomalé mučenie, keď budem sledovať ako trpí a premýšľať o svojej prípadnej smrti.

„Skrátka nad chlapcom bol vyrieknutý ortieľ smrti práve tak, ako nado mnou.“ Nie, práve tak, ako nado mnou. „Nuž, malo mi napadnúť, že ak Draco zlyhá, jeho úlohu prevezmeš ty.“

„Myslím, že taký je plán Temného pána..“ V tom okamihu zomriem tiež – pravdaže, ak sa už skôr neukáže, že som ho zradil: v tom prípade zomriem prvý.

„Lord Voldemort sa nazdáva, že v blízkej budúcnosti už nebude potrebovať špióna v Rokforte?“

„Áno, je presvedčený, že onedlho bude škola v jeho rukách.“

„A ak sa tak stane, sľúbiš mi, že urobíš všetko, čo bude v tvojej moci, aby si ochránil rokfortských študentov?“

Vari si naozaj nemyslí, že sa toho dožijem? Rozhovor po nedávnej návšteve mysľomisy bol kratší než zvyčajne. Možno si Dumbledore úplne neuvedomil hroziace riziká pasce, do ktorej bol Snape zahnaný. Neprítomne civel na staršieho muža, ktorý naňho hľadel s otázkou v očiach. S oneskorením si uvedomil, že riaditeľ čaká na odpoveď a meravo prikývol.

„Dobre.“ Dumbledore sa naňho žiarivo usmial. „Tak teda, tvojou prvoradou úlohou bude zistiť, čo Draco chystá. Vyľakaný tínedžer je nebezpečný pre ostatných, ako aj sám pre seba. Ponúkni mu pomoc a radu, mal by ju prijať, má ťa rád...“

„... oveľa menej odkedy je jeho otec v nemilosti. Draco ma z toho viní, myslí si, že som si uzurpoval Luciusovo postavenie.“

„Napriek tomu sa o to pokús. O seba sa bojím menej než o náhodné obete plánov, ktoré by chlapec mohol vymyslieť. Nakoniec zostáva urobiť len jedno, ak ho máme uchrániť pred Voldemortovým hnevom.“

Snape sa naozaj snažil. V posledných niekoľkých dňoch prišiel len k dvom užitočným záverom: nevyhnutne zachrániť Draca a naučiť Grangerovú čo najviac. Druhá úloha by mala byť pomerne jednoduchá, no strávil už hodiny pri márnych pokusoch vyriešiť prvú. Dumbledorov ľahostajný komentár ho ostro zasiahol.

„Vari zamýšľate nechať sa ním zabiť?“ šplechol mu.

„Samozrejme, že nie. Ty ma musíš zabiť.“

Severus dlhú chvíľu nemohol odpovedať. Krv mu tak hlasno búšila v ušiach, že uvažoval, či ešte niekedy bude čokoľvek počuť. O niekoľko úderov neskôr sa upokojil, dokonca sa vrátil aj jeho silný zmysel pre iróniu. „Chcete, aby som to urobil teraz? Alebo vám mám dopriať trochu času na prípravu epitafu?“

„Och, nie hneď,“ Dumbledore predstieral nenútený tón. „Trúfam si tvrdiť, že sa ten moment naskytne sám, v pravý čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes v noci, si môžeme byť istí, že sa tak udeje do roka.“

„Ak vám neprekáža, že zomriete, prečo nedovolíte, aby to urobil Draco?“ Aj keď sa Severus veľmi snažil, nebol schopný potlačiť horkosť v hlase. Zízal na stôl pred sebou a bol taký rozzúrený, až ho v očiach štípali slzy a hrozili, že sa prelejú.

„Duša toho chlapca ešte nie je veľmi poškodená. Nechcem, aby sa rozpadla kvôli mne.“

„A čo moja duša, Dumbledore? Moja?“ Ten sotva počuteľný šepot sa vznášal medzi nimi, keď Snape aj naďalej hľadel na dosku stola.

„Len ty jediný vieš, či tvojej duši uškodí, ak pomôžeš starcovi vyhnúť sa bolesti a utrpeniu.“ Riaditeľ sa naklonil dopredu a jemne chytil Severusa za lakeť. „Žiadam ťa o túto poslednú veľkú láskavosť, Severus, lebo smrť si po mňa príde s rovnakou istotou, s akou tento rok skončia Kudleyovské kanóny na dne ligovej tabuľky. Priznám sa, že by som uprednostnil rýchly a bezbolestný odchod pred zdĺhavým a nepekným aktom, ktorý by ma čakal, keby bol do toho zapojený napríklad Greyback – počul som, že si ho Voldemort najal. Či drahá Bellatrix, ktorá sa s jedlom rada pohrá predtým, než ho zje.“

Snapovi sa točila hlava. Posledná veľká láskavosť. Akoby som mu nedal za posledných sedemnásť rokov všetko – všetko. Akoby som ho mohol teraz odmietnuť – i keby to znamenalo že môj život skončí... a presne to aj znamená, koniec všetkého, pre čo sa oplatilo žiť. Svoju odpoveď mohol trochu oddialiť, keby nevzhliadol do tých prenikavo modrých očí. Nenávidel sa a tiež nenávidel Dumbledora za to, čo od neho žiadal; no prikývol.

„Ďakujem, Severus...“

Riaditeľ s ním chcel prebrať detaily viacerých možných scenárov po zabití, ale Severus tú predstavu nedokázal uniesť. Namiesto toho pohrozil, že cez hop-šup sieť zavolá Poppy Pomfreyovú, až kým sa Dumbledore nevzdal a nešiel si ľahnúť spať. Najskôr však prehltol rôzne liečivé elixíry, ktoré mu Severus vnútil z tašky a sľúbil, že prvou vecou, ktorú ráno urobí, bude návšteva ošetrovne.

Pár sekúnd po riaditeľovom odchode Snape premýšľal nad premiestnením cez hop-šup sieť, no potom sa rozhodol, že dlhá prechádzka do žalárov mu prospeje. Na úpätí schodov do riaditeľne sa zastavil a pozrel na hodinky. Bolo len pol jedenástej. Keď si pomyslím, že ešte pred hodinou a pol som sa vyhýbal myšlienke na blížiacu sa smrť prostredníctvom zaužívanej metódy - vrhnúť sa do neodkladnej fyzickej práce... a teraz je pokračovanie mojej bezútešnej existencie zaručené sľubom, že zabijem jediného muža, ktorý mi rozumie a má ma rád takého, aký som.

Znovu sa pozrel na hodinky: len pol jedenástej. S rovnakou istotou, s akou Kudleyovské kanóny skončia tento rok na dne ligovej tabuľky, by v túto skorú nočnú hodinu našiel Hoochovú dole v krčme – a možno aj Poppy a Minervu. Ak si niekedy potreboval vypiť, bolo to práve teraz. Bez toho, aby sa obťažoval ísť po plášť, svižne vykročil k Rokvillu a prísľubu spoločnosti.

A/N: Viem, viem. Táto kapitola je a) krátka a b) z väčšej časti napísaná J.K. Rowlingovou. Chcem túto príležitosť využiť, aby som vás, drahí čitatelia, ubezpečila, že aj keď sa tento príbeh odohráva paralelne s udalosťami HP6, Severusove a Hermionine zážitky budú veľmi odlišné od tých, ktoré prežil Harry Potter. Všeobecne len zopakujem scény, ktoré sú vonkoncom nevyhnutné (aj keď sa budem snažiť spomenúť originálnu zápletku, ktorá dáva mojej poviedke zmysel). Možno sa vám tento príbeh zdá zatiaľ úplne nezmyselný, pokiaľ ste nečítali HP6 (a HP7, vzhľadom na túto scénu, ktorá sa objavila len v Snapových spomienkach). Myslela som si, že je dôležité, aby som ju predložila na správnom mieste a mala tak Severusov pohľad.

Pozn. prekl.: V tejto kapitole som upustila od označovania citovaných pasáží hviezdičkami. Z HP7 je prebraný rozhovor medzi Snapom a Dumbledorom. Jeho slovenský preklad som mierne upravila.