Preklady fanfiction Harryho Pottera

Strieborná sála bola veľkou tanečnou plochou, ale vonkoncom nebola vyskladaná zo vzácnych, svetlých farieb. Práve naopak, dominantným odtieňom v tomto kúte Veľkého paláca bola tmavomodrá, avšak kvôli veľkému množstvu ťažkých, strieborných svietnikov, ktorými boli ovešané steny, túto tmavú miestnosť nazvali Striebornou.

Snape, ktorý tu bol naposledy počas vlády Voldemorta, ktorý si Veľký palác zabral ako svoju rezidenciu, nepôsobil tak šťastne, ako stovky starostlivo vybraných čarodejníkov v rôznofarebných rúchach, z ktorých prechádzal zrak. Ich hlúpe úsmevy plné hrdosti, ktorá nikoho nezaujímala, ho otvorene pohoršovali. Bol jediným zo všetkých hostí, ktorý videl, koľko krvi sa lačno vpíjalo do štrbín v mramorových stenách. Čistej, špinavej, zmiešanej. Červenej. Vyvrhnutej kliatbami. A oni tu tancovali a nič si nevšimli. Zabudli. Zabudli na veľkú radosť ministerstva, ktoré sa snažilo pomocou klopkania opätkov o tú istú podlahu vyhnať minulosť zo súčasnosti.

Od čias Voldemorta sa Strieborná sála zmenila len veľmi málo. Presnejšie povedané sa vôbec nezmenila. Až na to, že sa tu vtedy nehostili vínom a nepodávalo sa mandľové pečivo.

Skepticky naladený Severus bol z času na čas nútený zapojiť sa do rozhovorov, periodicky sa zdvorilo usmievať a dokonca sa párkrát zatočiť s niekoľkými čarodejnicami v rytme rýchleho valčíka. Nakoniec ho nechali na pokoji a on tú pauzu využil. Sadol si na jednu z pohoviek, kde rád sedával ešte keď sa muklorodení neprechádzali po Striebornej sále tak smelo. Zádumčivo si odpil z vína, chuť ktorého urazila jeho záľubu v tomto moku. Nikoho nevyhľadával pohľadom. Nesúril čas, pretože vedel, že skôr či neskôr sa v tejto miestnosti mihnú tváre jeho študentov. Prečo by mal s hrdosťou prehrávať aj posledné kúsky svojej duše?

„Dobrý večer, profesor Snape!“

Ajhľa, vari ste pochybovali? Severus sa ani nestihol pripraviť na očakávané, keď mu prýštiaci optimizmus prekazil plány. Mierne pootočil hlavu a takmer sa skrivil od nevôle. Samozrejme! Kto iný, než Harry Potter si ho musel všimnúť ako prvý! Harry Potter, ktorý si trúfol obliecť smaragdový habit, aby na svojej bezočivej tvári ešte viac zvýraznil Liline oči.

„Dobrý večer, pán Potter. Aké prekvapenie,“ poznamenal Snape pomerne skepticky. Chlapec si k nemu prisadol, akoby si nevšimol jeho nespokojnosť. V rukách nedržal pohár s vínom. Snaživo hral rolu hrdinu, ktorú mu nanútilo ministerstvo. A hrdinovia nepijú. Hrdinovia nenadávajú. Hrdinovia nezosielajú Cruciatus na známych. Hrdinovia dokonca takmer netancujú, aby nikto nevedel, že trpia pozemskými chybami – neschopnosťou pohybovať sa do taktu hudby.

„Rád vás vidím, pane.“

No pozrime sa! Predtým aby ste z neho slovo pane ťahali takmer kliešťami!

„Bez vás už Rokfort nie je Rokfortom,“ povedal so smútkom, zdalo sa, že úprimným. Opatrne stúpil na ľad. Och, títo hrdinovia! Idú smelo len zomierať. A počas života sa kvôli prílišnej ohľaduplnosti takmer boja vystrčiť nos zo svojho vlastného tieňa.

„Rokfort stál už stovky rokov predo mnou a ešte rovnako dlho bude stáť. Uvidíte, Potter, že sa v ňom ešte aj vaši vnuci budú učiť,“ ľahostajne odvetil profesor.

„Áno, áno, pane. Zrejme máte pravdu,“ zareagoval akosi roztržito, hoci ešte pred chvíľkou otvorene vnímal aj jeho mimiku. To u Snapa vzbudilo zvedavosť a očami sledoval chlapcov, tak trochu prekvapený, pohľad. Zbadal to, čo mohol vidieť každý, ak by otočil hlavu pod potrebným uhlom na správnu stranu.

Po toľkých rokoch mohla nakoniec táto sála vidieť skutočné striebro. Najprimeranejšiu ozdobu pre svoje steny, pozitívne sa odlišujúcu od ušľachtilého kovu, ktorý pôsobením času stmavol.

Bola celá akoby odliata z tohto nádherného kovu. Jej koža sa v mihotajúcom svetle jagala striebrom ako u nikoho iného. Vlasy jej pridržiaval tucet strieborných sponiek. Jej šaty boli sťaby utkané z tisícok strieborných nití. Dokonca aj v očiach – vzdialených a sotva rozoznateľných – mala strieborné odlesky. Aká mágia! V dievčine, ktorá obvykle nosila namiesto ozdôb na predlaktí nápis humusáčka, bola teraz ukrytá skutočná ušľachtilosť a nápis bol bezpečne ukrytý pod strieborným náramkom.

Ale tancovala neisto. Aj na svojho partnera sa usmievala neisto. Upäto, rozpačito... a celkom mimo rytmu, na rozdiel od spokojne sa na ňu usmievajúceho Delan-Griho. Toho istého, ktorého on osobne dobre že za ruku nepriviedol do Rokfortu. Zdalo sa, že sa splnilo to, čo predpovedal v onen jesenný deň v Rokville. Hermiona si s novým profesorom veľmi dobre rozumela. Až príliš dobre.

Tanec sa skončil a v očiach sa mu mihla strieborná kvapka. Muž, ktorý Hermionu sebaisto viedol počas celého tanca, sa na ňu vľúdne usmial. Starostlivo jej zapravil za ucho uvoľnený prameň vlasov, jemne ju pobozkal na líce a šepol niečo, od čoho jej líca stratili strieborný nádych. Prikývla, otočila sa a so svojím partnerom sa rozplynula v dave ako mystérium či prelud.

„Profesorka McGonagallová vám dáva priveľa voľnosti,“ okomentoval to Snape, narážajúc na margo vzťahov medzi študentmi a učiteľmi, ktoré sa v škole dôkladne dodržiavali. Ak by Hermiona tancovala s nejakým študentom, nepohol by ani brvou, ale... história sa opakovala a šťastný koniec prežíval niekto iný.

„To, o čom riaditeľka nevie, mu nemôže uškodiť,“ odvetil záhadne Harry a zadíval sa niekam na strop. Snape si premeral chlapca podozrivým pohľadom. Zazdalo sa mu to, alebo bola v Potterových slovách skrytá nejaká narážka?

„Vidím, že ste si výborne osvojili isté lekcie od Umbridgeovej.“

„Áno, pane. Zapamätal som si, že nesmiem klamať a aj to, že pri dôkladnom a majstrovskom skrývaní tajomstva nemôže nikdy nikomu spôsobiť problémy,“ dodal Harry rovnako záhadne a vstal. „Prajem vám príjemný večer, pane. Rád som vás videl.“

Snape sa ešte raz pozrel tým smerom, kde sa v rôznofarebnom mori rozplynula strieborná kvapka. Aká nehoráznosť! Sedieť tu teraz a cítiť, ako mu tenká ihla pomaly skrz-naskrz prebodáva srdce a nepohnúť pritom ani svalom na tvári.

Tak čo, Severus? Možno ti “pogratulovať“ k osvieteniu? Poryvy sa nakoniec skončili a ty si precitol? Vo chvíli, kedy si pochopil, že ti ju prebrali. Drzo a bezohľadne. Zvykol si si na myšlienku, že čaká len na teba, volá len teba a cnie sa jej len za tebou... preto si bol tak náhle a nepríjemne konfrontovaný s realitou, kde jej napráva vlasy človek, ktorého si si sám vybral z tucta iných.

Veľkodušnosť, prečo mlčíš? Ty prvá si kričala, aký neprípustný je románik medzi študentkou a učiteľom! Hľaď – ukazuje sa, že je celkom prípustný. Samozrejme, Delan-Gri je od nej o osem rokov starší a nie o dvadsať, avšak rozdiel v sociálnom postavení ju, typicky, opäť neznepokojuje. Všetko je v poriadku, Všetko je po vojne možné. Láska je oficiálnym náboženstvom, zdedeným po Dumbledorovi, ktoré teraz čistia od nánosov špiny a stavajú na piedestál. Je zakázané sa z nej smiať, odpúšťajú jej chyby a povoľujú ju všetkým. Už viac niet zákazov, Severus, všetci upadli do extrému a ty si to nebol schopný šikovne využiť.

Vstal z pohovky a pobral sa ku skupinke profesorov zo školy. Čo už? Nadišiel čas priznať si bez pohnutia svalu na tvári, že to nebo nebolo poryvom. Bolo... skrátka nebom. Skutočným. Nádherným. Preňho večným. A jednoducho sa ho len tak nevzdá.

Nemohol vidieť, že v momente, kedy prechádzal Striebornou sálou, Draco Malfoy, ktorý ho uprene pozoroval, ukázal zrazu nenápadne Potterovi vztýčený palec. Ten sa spokojne usmial a pobral k Ginny, ktorá naňho netrpezlivo čakala. Malfoy si, ako zvyčajne, upravil ofinu a nenáhlivým krokom sa vydal za profesorom. Počítal čas, ktorý si naplánoval na sekundu presne. Potter opustil scénu a teraz prišiel jeho čas, aby sa pred objavením hlavného hrdinu blysol pred jediným divákom, ako rozhodujúca iskra pre vzplanutie ohňa hnevu...