Preklady fanfiction Harryho Pottera

O dva mesiace neskôr, polovica decembra.

Severus Snape spôsoboval čiernou sýtosťou svojich šiat bolesť bielemu snehu. Nevšímal si jeho protestujúci vrzgot pod nohami. Naďalej stál na svahu a pozoroval, ako falošná zima zmäkčuje ostrosť prírodných zákutí. Vrcholky hôr vyzerali len ako nevinné čiapky z líščej kožušiny, akoby sa na nich slnko neporezalo každé ráno pri prebúdzaní. Stál, zhlboka vdychoval svieži vzduch naplnený pichľavými, ľadovými ihličkami a vychutnával si chvíľu, ktorá od neho utekala, neumožňujúc mu, aby ju znehybnil, zastavil. Pri Merlinovej brade, bolo to na zlosť! Ešte stále tam stál a dovolil, aby mu z konárov stromov padali na plecia veľké snehové vločky rozprášené vtáčatami. Okamih úplného pokoja sa mu práve snažil prekĺznuť medzi prstami. Nemohol ho zachytiť, pretože pokoj je na dotyk hladký, bez jediného výstupku, aby sa na ňom nebolo možné poraniť... ale ani ho zachytiť.

Dlaňou si mierne priclonil oči. Tu, v Grampianských vrchoch^[1], sa sneh ligotal obzvlášť tajomne. Tak, ako sa na iných miestach ligoce len počas Vianoc. Večná rozprávka, stratený raj, zblúdené kúzlo. Nádhera... skutočne, čo mohlo byť dôležitejšie? Mohol ho nabrať rukou a trblietal by sa mu v dlani, pokiaľ by teplo nepremenilo ten kúsok rozprávky na obyčajnú vodu sladkej chuti. Každé kúzlo má svoje hranice a po ich prekročení fantastické získava reálnu podobu. Aj Hermiona Grangerová, ktorá sa tvrdošijne bránila pred jeho slabými pokusmi preniknúť jej do hlavy, mala určité hranice. No bolo zvláštne, že keď ho jej svätožiara prestala oslňovať, bolo zrazu všetko ľahšie. S dokonalými bytosťami je ťažké vyjsť, s ľuďmi je to jednoduchšie, pretože sa mýlia.

Ale nie tentoraz, Severus. Tieto dva mesiace Hermiona ani raz nezaváhala. Snažil si sa ju vidieť, lenže mágia nedokázala preniknúť tam, kam môže preniknúť iba srdce, preto... preto tu teraz stojíš a ona sa kochá krásou toho istého snehu z výšky Astronomickej veže, cnie sa jej za jeseňou a pritom sníva o jari. Snažil si sa k nej dostať, no zakaždým, keď ucítila tvoje vniknutie, ihneď vztýčila bariéru. Ty si jej najdôležitejšia okolnosť. Alebo za ňou prídeš, alebo ti viac nedovolí hrabať sa jej v hlave kvôli uspokojeniu svojich impulzívnych túžob. Impulzívnych, počuješ? Preto si stále tu. Pretože ten priesečník bol len poryv. V jednom momente došlo k zlyhaniu a paralelné čiary sa preťali v nekonečne tak, ako to predpovedal akýsi muklovský vedec... druhýkrát k zlyhaniu nedôjde. Vymaníš sa spod neustálej kontroly a budeš sa riadiť len poryvmi. Aj keď budú nabudúce silnejšie a možno sa k nim pridruží naliehavosť, napriek tomu... to nebude trvalý vietor. Nie. Len poryv. Iba prudké zosilnenie vetra... náhle, rýchle, krátkodobé.

Avšak nie je nič trvalejšie než dočasnosť. Naozaj nevidíš, ako sa tie poryvy stávajú časťou tvojho života a trvajú dlhšie ako niekoľko sekúnd? Nie, nevidíš. Si ako študent, učiaci sa svoje prvé kúzlo, neustále svojmu srdcu opakuješ, že je to „poryv“, a keď sa aj spáliš, naďalej budeš zachovávať pokoj, pretože si v skutočnosti slepý. Je to vietor, Severus. Obdobie poryvov je preč. Nastúpila zima – čas stability.

Severus sa zrazu strhol. Na plece mu zosadla sova. Neznáma, pestrá. Možno až príliš pestrá. A možno len nemal rád prebytočné množstvo farieb na miestach, kam nepatrili.

Zo štíhlej nôžky odviazal list v striebristej obálke s tmavomodrou pečiatkou samotného ministra mágie. Sova ticho zahúkala a vzlietla. Snape na ňu v tom momente zabudol.

Zvláštne, skonštatoval v duchu a zdvihol obočie. Otvoril obálku a s miernym údivom si prečítal list:

Vážený pán Snape,

pozývam Vás na tradičný Koncoročný ples, ktorý sa bude konať 28. decembra 1998 v Striebornej sále Veľkého paláca.

S úctou

Kingsley Shacklebolt, minister mágie.

Snape nevedel, čo ho pobavilo viac: svetský tón, dôsledne dodržiavaný bývalým aurorom, ktorý bol vždy dosť zdržanlivý, alebo detailne vykreslená vločka, skrášľujúca ľavú stranu pozvánky.

Takže, tradičný Koncoročný ples... V čarodejníckom svete pomerne veľkolepá udalosť, na ktorú ho nikdy nepozývali. Čo už, nastali nové časy a vlna zmien sa dotkla aj tradícií. Ešte včera krúžili po mramorovej dlážke aristokrati, teraz nadišla chvíľa, aby ich vystriedali hrdinovia skončenej vojny. Nepokojné časy pominuli a nastúpila sláva. Nezmyselná zmena, úplne nepotrebná.

Nuž, Severus, čo narobíš? Budeš musieť hrať podľa pravidiel, rozhodol sa a schoval list do  vrecka... Ale no tak, vari si sa stal poslušným chlapcom? Aké pravidlá? Aké ministerstvo? Pôjdeš tam, lebo vieš, že pozvali všetkých hrdinov vojny, všetkých a to znamená...

*****

Vážená slečna Grangerová,

pozývam Vás na tradičný Koncoročný ples, ktorý sa bude konať 28. decembra 1998 v Striebornej sále Veľkého paláca.

S úctou

Kingsley Shacklebolt, minister mágie.

Dievčina dočítala list do konca so zdvihnutým obočím. Zodvihla hlavu a pohľad sa jej stretol s Harrym, ktorý sa kyslo usmial. Aj on dostal rovnakú pozvánku. A naisto ešte tucet študentov. Ich straty sa snažili vykompenzovať mondénnou akciou. Plač za minulosťou sa chystali prehlušiť hudbou, smútok prisľúbili utopiť v ohnivej whisky a dušu hodiť pod nohy tancujúcim párom. Hermiona to skvelo chápala... a napriek tomu kývla Harrymu na odpoveď.

Potrebuje sa rozptýliť. Vydrať sa spoza múrov školy... ujsť pred muklovským životom, ktorý na ňu čaká cez prázdniny. Utiecť pred životnými situáciami, do ktorých sa zaplietla. Ukryť sa pred asociáciami... Zatancovať si, zasmiať sa, poflirtovať, pokoketovať, získať užitočné známosti, porozprávať sa so starými priateľmi a tiež známymi... Urobiť všetko, aby nemyslela na Snapa, ktorý... och, áno, ktorý sa dozaista tiež chystá na ples do Striebornej sály Veľkého paláca. Utiecť, aby mu vpadla rovno do rúk... to bolo to, o čo sa v skutočnosti snažila a ani sa nechystala niečo si nahovárať.

Hlavne aby som mu nepadla k nohám, posmeľovala sa Hermiona, keď vstávala. Ples je ples. Ak budú šaty, účes a topánky cenou za to, aby ho videla, zaplatí ju.

Zrazu si spomenula ešte na niečo... a zlomyseľne sa usmiala, aj keď sa jej srdce nepríjemne zovrelo... Čo už, nech aj on zaplatí svoju cenu. Hoci, ktovie... možno len prejde okolo a ani o ňu nezavadí pohľadom.

*****

„Nerozumiem,“ zamrmlal Malfoy, pohodlne rozvalený na pohovke v tmavom kúte. Nohy si položil na stoličku, ktorú si kúzlom privolal bližšie. „Za aké zásluhy ťa pozvali na Koncoročný ples, čo Will? Akosi som si nevšimol, že by si zohral aktívnu úlohu vo vojne.“ V rukách otáčal striebristú kartičku s pozvaním na ples adresovanú váženému pánovi Delan-Grimu.

„Som nádejný majster elixírov,“ pripomenul mu profesor sediaci za stolom. Rukou si podoprel hlavu a lenivo sa uškrnul na Malfoya, od ktorého si udržiaval odstup študent-profesor len na verejnosti.“Takže idem na ples ako zástupca talentovanej mládeže.“ Mladý muž sa oprel o operadlo kresla. Pootočil prsteňom na prste. „Čo ťa tak znepokojuje, Draco? Vari som ti vyfúkol miesto?“ William sa krivo usmial na bývalého chovanca Severusa Snapa, ktorý nečakane bezbolestne prežil výmenu kulís v učiteľskom predstavení. Delan-Gri sa spočiatku trochu obával tohto svojhlavého mladíka. Avšak Malfoy junior sa rýchlo pretransformoval z obyčajného študenta na jeho večerného spolubesedníka. Takmer priateľa, ak by sa slizolinčania vedeli priateliť.

„Ešteže čo,“ odfrkol si Draco a gestom jarmočného kúzelníka – čiže veľmi neobratne – vylovil z vrecka habitu takú istú pozvánku, len pre váženého pána Malfoya. „V tej trme-vrme vojnových hrdinov polovičnej krvi a muklorodených by mal byť prítomný aj ozajstný aristokrat. Aby ich postavil na miesto. A ja som momentálne jediný, kto nesedí v Azkabane... alebo nezošalel. Preto mi moje miesto nemôže nikto vyfúknuť, William.“ Teraz nadišiel čas, aby biely mramor Malfoyovej tváre preťal zlomyseľný úsmev.

„Vari je pozvaných tak veľa vojnových hrdinov?“

„Počnúc Potterom, pokračujúc Weasleym až po Longbottoma,“ oznámil Draco so zmraštenou tvárou a jedným rýchlym pohybom vrátil svojmu učiteľovi pozvánku. Tá, ako strieborná strela preťala šero kabinetu a poslušne si ľahla na stôl priamo k lakťom mladého majstra elixírov.

„Takže Hermiona...“

„O tom nepochybuj...“ prikývol Draco a prižmúril oči. „Zaujalo ťa to, však? Nakoniec si sa rozhodol vyjsť s pravdou von? Príhodná chvíľa – lesk, klebety, hudba, víno... Obľubuješ efektné, dramatické situácie.“

„Prečo nie...“ William si zamyslene pošúchal bradu. „Prečo nevyjsť s pravdou von... neznášam hru na skrývačku...“

Pozn. prekl.: [1] Grampianské vrchy – jedno z troch hlavných horských pásiem v Škótsku; zaberá značnú časť Škótskej vysočiny na severovýchode Škótska.