Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 20. Novinky od Pansy

Posledný sneh sa už konečne rozpustil. Zimné obdobie sa končilo a každý vedel, že váhavo začína prichádzať jar. Avšak zima ešte stále ovládala pozemky okolo Rokfortu. Svetlo, ktoré sa predieralo cez stromy, bolo ešte slabé na to, aby zohrialo vzduch. Studený chlad sa vznášal okolo nich a predsa sa Draco dobre zabával.

„Na, skús to ešte raz,“ otočil Hermionine zápästie tak, aby bol jej prútik sklonený doprava. „Teraz to povedz ešte raz.“

Hermiona sa pozrela zmätene a zopakovala kúzlo. Jej hlas melodicky vyslovoval slová, ktoré skôr vyzerali ako spev než hovorenie. Zelená hmla, skôr opar než niečo iné, vystrelila z konca jej prútika a prenikla do pôdy pri jej nohách. Obaja zadržali dych a sledovali ako drobné výhonky trávy začali pučať okolo jej čižiem. Zatiaľ čo ich úzkostlivo pozorovali, malé výhonky trávy začali vädnúť až úplne zhnedli.

„To je smutné,“ za chvíľu povedala Hermiona. „Prebudili sme ich k životu, ale vonku je na ne príliš veľká zima. Mám pocit, akoby som ich nejako zradila.“

Draco sa pozrel na Hermionu pobavene.

„Hermiona, je to len kus trávy.“

Hermiona pozrela na neho bez nadšenia a posadila sa na veľkú skalu. Niekoľko kníh a zvitkov pergamenov ležalo roztrúsených okolo nej. Draco sledoval ako si stiahla rukavicu a prehrabávala sa v taške, aby našla brko. Zastonala sklamaním a začala sa prehŕňať ešte hlbšie.

Draco sa dotkol hábitu a vytiahol čierne brko zo svojho vrecka.

„Tu máš,“ zvolal a hodil jej brko. „Čo chceš vlastne robiť?“

„Zapíšem si ho na zoznam 'užitočných kúziel'.“

„Nezdalo sa mi ako užitočné.“ Draco sa pozrel na starodávnu knihu a poznámky, ktoré si urobil sám. „Dokázalo to len, aby začala tráva rásť.“

„Úprimne,“ Hermiona sa na neho pozrela zdesene. „Ak to niečo nespáli alebo nevybuchne, tak si myslíš, že to nie je užitočné. Skutočne, všetci chalani sú rovnakí, Chrabromičan aj Slizončan.“

„To nie je pravda,“ odporoval Draco. „Páčilo sa mi kúzlo, ktoré si robila predtým… vieš to, čo z teba takmer vysalo hábit.“

Hermiona sa silne začervenala a pozrela sa preč.

„Ale naozaj, toto je veľmi dôležité kúzlo, keď dokáže, aby rastliny rástli rýchlejšie. Dokážeš si predstaviť, čo s takým kúzlom dokáže profesorka Sproutová (Prýtová)?“

Draco sa stále usmieval pri spomienke na to, ako Hermiona skoro prišla o hábit.

„Predpokladám, že keby dokázala, aby jej rastliny rástli rýchlejšie, nemusela by si v druhom ročníku tráviť tak veľa času v nemocničnom krídle.“

Hermiona zdvihla prekvapene oči.

„Ako si vedel, že som bola v nemocničnom krídle?“.

„Nuž vedel to každý. V skutočnosti celá škola panikárila nad tými udalosťami s potomkom Slizolina.“ Nostalgický úsmev sa mu mihol na tvári.

Hermiona sa na neho mrzuto pozrela.

„Nuž, je vždy dobré sledovať svojich nepriateľov,“ povedal Draco.

Hermiona si prekrížila ruky na hrudi a prenikavo sa na neho pozrela.

„Teraz ma to ani nenapadne, to nie je tak, že by som ťa vtedy nemal rád alebo tak,“ dodal Draco nervózne. Spôsob, ktorým sa na neho pozerala, ho stiesňoval.

„Teraz ma máš rád?“ Hermiona ho stále sledovala prenikavým pohľadom, ale jej hlas nebol pokojný.

Draco na ňu pozeral s otvorenými ústami a pokúsil sa vymyslieť niečo, čo by mal povedať. Nemohol len tak prezradiť, že ju má rad, či mohol? Nebol si celkom istý. Draco vedel, že na ňu často myslel, ale bolo to to, na čo sa pýtala?

„Myslím, že by sme mali skúsiť toto ďalšie kúzlo,“ povedal, keď sa náhle postavil, s knihou pevne zovretou v ruke.

Hermiona sa rýchlo pozrela mimo neho a prikývla. Draco sa od nej odvrátil a začal odriekať kúzlo vo svojej hlave znova a znova. Snažil sa nevšímať si to, že úsmev, ktorý mala Hermiona celý deň na tvári, zmizol a jej oči, predtým žiarivé a otvorené, boli teraz obozretné.

Draco v duchu nakopal sám seba. Nikdy nevedel, čo povedať. Pri väčšine dievčat bol stelesnením pokoja a sústredenosti, ale s Hermionou mal často pocit, že nikdy nedostane tie správne slová z jeho úst. Ale čo čakala, naozaj? Že padne na kolená a vyzná je nehynúcu lásku alebo nejaký podobný nezmysel? Radšej by pobozkal Tryskochvostého škrota (Třaskavého skvorejša), než by urobil niektorú z tých smiešnych vecí, ktoré Pansy vždy chcela. A teraz ho Hermiona požiadala o tú istú vec. Požiadala? Draco si nebol istý, tým čo chcela. Sklamane zľahka zavrčal.

Hermiona si znova sadla a začala prezerať svoje poznámky.

„Áno, domnievam sa, že môžeme skúsiť toto jedno, keď chceš. Čo o ňom hovorí preklad?“

S úľavou Draco prečítal zo svojich poznámok.

„Napína zeleň.“

„To je tvoj preklad?“ Hermiona si prekrížila ruky na hrudi. „Nič jasnejšie?“

„Nuž, atrament na stránke bol rozmazaný,“ tvrdil Draco v obrane. „A za minútku v každom prípade zistíme, čo to robí,“ dodal rýchlo, pretože Hermiona sa na neho pozrela pohľadom, ktorý sa trochu príliš podobal profesorke McGonagallovej.

Draco vytiahol z vrecka prútik a poobzeral sa dokola pri hľadaní vhodného cieľa. Vedľa skaly, kde sedela Hermiona, bol malý, usušený krík, ktorý neprežil tuhú zimu. Draco sa trochu uškrnul a nasmeroval svoj prútik naň.

„Inligo!“

Chvíľu sa nič nedialo. Žiaden prúd svetla z prútika, žiaden prúd iskier, nič. Draco sa zamračil. V tom sa náhle ozval šum a krík sa mykol. Hermionine oči sa doširoka otvorili a sledovala ho s nedôverou. To bolo od nej veľmi múdre, pretože krík sa znova mykol a potom začal rásť vo všetkých smeroch. Mŕtve, neživé vetvy siahali na všetky strany. Hermiona zalapala po dychu a vyškriabala sa na skalu. Plaziace vetvy ju prenasledovali a chytili za členok. Hermiona bojovala, aby sa uvoľnila, ale to sa zdalo nemožné. Ďalšie vetvy sa načahovali žíznivo za ňou a ona kričala v strachu.

„Finite! Finite Incantateum!“ vykrikoval Draco a hnal sa k nej na pomoc, keď sa konečne spamätal.

Krovie zastavilo svoj hrozivý postup, ale neustúpilo. Ležalo nehybné a znovu mŕtve. Hermiona sa pokúsila vykrútiť svoju nohu z objatia, ale aj napriek tomu, že vetvy vyzerali krehko, zistila, že je to úplne nemožné.

„No tak,“ Draco vytiahol malý čierny predmet zo svojho vrecka, z ktorého sa vykľul skladací nožík. Poľahky prerezal suchú vetvu a pomohol Hermione dostať sa zo skaly.

„Ty máš nôž?“ spýtala sa.

„Lucius si vždy myslel, že je lepšie byť pripravený na čokoľvek. Jeden nikdy nevie, kedy môže zostať bez prútika a narazí na výbornú príležitosť, aby ho použil na…“ Hermionine oči sa zúžili a Draco okamžite zmenil tému. „Dobre, určite to bolo nejaké kúzlo, však?“

„Ó, áno skutočne, páčilo sa mi ako sa ma ten krík pokúšal zjesť, veľmi povzbudzujúce,“ vyprskla Hermiona.

„Nerob si starosti, nemohlo ťa to zjesť, nemalo to ústa. Len by ťa to vsalo a nechalo zomrieť, aby ťa to rozložilo,“ uškrnul sa Draco.

„To je veľmi potešujúce, Draco,“ Hermiona na neho zazrela, ale dokázala sa len na chvíľu zamračiť, predtým než sa znova na neho usmiala.

Hermiona začala oprašovať pozostatky z konárov na obrube jej hábitu, ale prestala a potom sa zamračila. Mohla počuť blížiaci sa hukot vzdialených hlasov. Draco sledoval ako sa znova vyšplhala na skalu a opatrne vykukla spoza jej okraju. Hermiona stiahla hlavu nazad a bežala dole skalou, ťahajúc svoju tašku so sebou.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Draco.

„Psst… začujú nás.“ Hermiona si upratala veci dosť náhodným spôsobom. Dokončila to a zdrapla Dracovu ruku, ťahajúc ho za sebou. Hlasy sa stávali jasnejšie.

„Kto nás začuje?“

„Ron a Harry, prechádzajú tadiaľto,“ Hermiona zatiahla Draca za veľký strom niekoľko krokov od Zakázaného lesa.

„No a čo? Zázračný chlapec Potter a ten jeho priateľ vedia, že spolu trávime čas. Alebo sú takí tupí, že im to dôjde až teraz?“ Draco sa cítil zvláštne urazene. Nemal pocit, že by sa mal skrývať pred Potterom alebo Weasleym.

Hermiona, ktorá vykukovala spoza veľkého kmeňa, sa otočila dokola, aby sa na neho pozrela.

„Samozrejme, že vedia, ale potom incidente v nemocničnom krídle, som sa len snažila vyhnúť sa tomu, aby som im to pripomínala,“ povedala mu. „Hoci, myslím, že to Ron v pamäti prosto potlačil, keď mám povedať pravdu,“ zamrmlala.

„Incident? Ktorý incident máš na mysli? Povedala si to tak, ako keby to bolo nič viac než zlá odpoveď v tvojej domácej úlohe,“ Draco civel na ňu urazene.

„To nie je také dôležité,“ zašepkala, teraz už mohli počuť zvuk krokov.

„Nie je to tak dôležité? Samozrejme, že nie. Tvoji úžasní priatelia ťa prichytili ako sa bozkávaš s nepriateľom na večné veky. Stavil by som sa, že neboli nadšení, pravdepodobne ťa vyhodili z partie, pretože si ukázala, že nie si tak dobré dievčatko, ako si každý o tebe myslel,“ teraz už Draco zúril.

„Draco, prosím,“ naliehavo zašepkala Hermiona. „Začujú ťa.“

„Je mi to jedno!“ vybuchol. Draco popadol jej ruky a pritlačil ju ku stromu. Bol tak nahnevaný, že ju takmer nevidel. Dychtivo pritlačil svoje ústa na jej. Jeho ruky pevne stískali jej ruky nad lakťami a on sa silno pritlačil na ňu, surovo ju zatláčajúc. Vzdialená časť jeho mysle mohla počuť rozhovor Pottera a Weasleyho, keď prešli len pár krokov od nich. Ale Draco Hermionu nepustil. Pritlačil sa tvrdšie, keď ju bozkával tým istým spôsobom ako to urobil po prvý raz. Zavzlykala pred ním a Draco sa náhle zastavil. Pustil ju. Pomaly urobil krok dozadu a pozrel sa na ňu.

Hermiona bola stále pritlačená ku stromu; jej oči boli rozšírené a plné strachu. Dracove ústa sa otvorili, keď si uvedomil, čo urobil. Strhol jej úplne sponu z hábitu a tmavé plátno jej teraz ležalo nakrivo na ramenách. Červeno-žltý sveter, ktorý nosila pod ním, bol neupravený. Neuvedomil si, čo robia jeho ruky. To jeho ruky blúdili po nej. Dracove oči sa vrátili k jej očiam a zistili. že boli zaplavené slzami. Chcel niečo povedať, čokoľvek, aby ich zastavil, ale jeho ústa vyschli.

Jedna slza jej skĺzla po líci a zanechala na ňom lesklú cestičku. Hermiona sa zhlboka cez otlačené pery nadýchla. Odtiahla sa od stromu a obišla Draca opatrne, aby sa ho nedotkla. Ako náhle sa mu dostala za chrbát, opatrne zdvihla svoju tašku a ustupovala preč od neho ešte pár krokov predtým, než sa otočila a rozbehla sa nazad do školy.

Draco sledoval ako odchádza, neschopný povedať to, čo potreboval, aby povedal. Neschopný povedať jej, že je mu to ľúto. Že on to tak nemal v úmysle.

Vrátil sa k veľkej skale, kde predtým cvičili a sadol si skľúčene na ňu. Mohol predstierať, že bola stále tu a že sa posledných pár minút vôbec nestalo. Bolo to oveľa veselšie než poznanie, že bola niekde ďaleko v chrabromilskej veži a nenávidela ho. Draco vstal a začal sa prechádzať. Naozaj, zaobchádzal s ňou tak hrubo ako keby bol nejaký láskou posadnutý pubertiak. Existovalo veľa vecí, ktoré Malfoyovci robia a nerobia. Roztúžené alebo pubertiacke jednanie bolo tabu. Ale on ohmatával dievča bez toho, že by sa staral, čo si iní pomyslia, nie to ešte Hermiona. A aby to bolo ešte horšie, bol v tej chvíli taký nahnevaný, že si to sotva pamätal. Jeho ruky držali jej ruky, potom sa posunuli nahor na jej ramená a potom znova dolu. Draco sa prestal prechádzať a pozrel sa hore na vzdialenú školu s hrozným ohromením.

„Toto mi nikdy neodpustí,“ povedal nahlas.

-----------------------------------------------------------

Niekoľko nasledujúcich dní bolo dlhých a sivých. Zdalo sa, že hodiny tikajú v stále dlhších a dlhších intervaloch. Obloha sa otvorila a zdalo sa, že dážď nemá v úmysle vôbec skončiť. Niežeby dážď nejako ovplyvňoval žaláre. Vždy boli dosť studené a plné prievanu. Kamenné steny slizolinských izieb boli vlhké a slabým náznakom plesne sa vždy darilo v takomto vzduchu, bez ohľadu na to ako sa ich domáci škriatkovia snažili zbaviť.

Nič z toho nepomáhalo Dracovej hroznej nálade. Sedel na stoličke s vysokým operadlom a zamyslene hľadel do ohniska. Dnes skoro ráno sa zabával privolávaním domácich úloh z tašiek okoloidúcich prvákov, ale za hodinu ho to prestalo baviť. Crabbe a Goyle si chceli ísť zalietať. Len oni mohli byť dosť tupí na to, aby si išli zalietať v takomto počasí. Časť z Draca dúfala, že silný závan vetra z juhu ich odfúkne preč, ale pochyboval, že by mohol mať také šťastie.

Ale to čo by naozaj rád robil v tejto chvíli, bolo sedieť niekde v teple a suchu s Hermionou Grangerovou. Bol by šťastný, keby len sedel niekde blízko nej a čítal alebo diskutoval o domácej úlohe z Elixírov, alebo do čerta, mohla by na neho zlostne zazerať, ak je to to, čo by chcela robiť ona. Draco sa hrozivo mračil do ohniska; vždy nenávidel to, keď sa mu vyhýbala. A ani nemal najmenšiu predstavu ako v tom dokázala byť taká dobrá. Mali spolu vyučovanie, robili spolu na projekte a on sa takmer zbláznil z toho, ako sa snažil dostať ju niekam, kde budú sami. Ale tí mizerní Chrabromilčania poznali každé zákrutu a odbočku školy a ona zakaždým využila túto výhodu, vykĺzla potichu dole nejakou chodbou a potom sa zamiešala v dave. Alebo, akoby to nebolo už tak dosť zlé, neustále sa obklopovala ostatnými Chrabromilčanmi. Niektorých z nich dokonca ani nemala rada. Draco určite vedel, že Hermiona sotva mohla vystáť to dievča, Lavenderu Brownovú, a predsa práve v ten deň, keď ju konečne dostihol v knižnici, posadila sa za stôl s Brownovou, aby diskutovali o veštení. Draco sa posmešne zasmial; vedel, že ten predmet nemá rada.

„Niečo sa deje, Draco?“ zašepkal presladený hlas blízko jeho ucha.

Draco sa nepohol; predstierajúc, že vedel o existencii toho, kto sa zakrádal za ním.

„Čo chceš Pansy?“

Svetlovlasá Slizolinčanka skĺzla na stoličku vedľa Dracovej. Pomaly prekrížila svoje nohy a vyrovnala si záhyb na svojom hábite. Jej modré oči darebácky pobleskovali, keď sa stretli s jeho.

„Len som ti chcela prejaviť svoju sústrasť, práve som to počula,“ naklonila sa dopredu a položila studenú ruku na tú jeho.

Draco to nekomentoval; vedel, že keď počká, Pansy mu jednoducho povie, o čom hovorí.

Pansyin úsmev neustupoval a zosilnela stisk na jeho ruke.

„Ak potrebuješ niekoho, s kým sa môžeš porozprávať…“

Na jeden bláznivý okamžik si Draco pomyslel, že hovorila o Hermione, ale vedel, že to bolo nemožné.

„O čom rozprávaš?“ nevrlo sa spýtal.

„Čože? Ty nevieš?“ Pansyin úsmev sa stratil z tváre, ale jej oči veselo blikotali, z tohto rozhovoru mala radosť. „No samozrejme, že nevieš. Aké hlúpe, že som zabudla, že páliš všetky listy, ktoré ti posiela tvoj otec.“

Draco stuhol a prudko na ňu zazrel. Vždy sa uistil, že je sám, keď ničil listy. Pansy ho musela špehovať.

„Draco, neviem, či ja som ten, kto by ti to mal povedať, ale tvoja matka je chorá.“ Pansy bojovala s tým, aby sa neusmiala, keď mu to hovorila.

„Klameš,“ jednoducho povedal, pričom bojoval s tým, aby Pansy nezaškrtil holými rukami, až kým mu nepovedala všetko, čo vedela.

„Oh, Draco,“ zašepkala potichu. „Nikdy by som ti neklamala. Pamätáš sa, naše matky chodia každý rok do Paríža na Rue De Champs, ale tento rok nie. Tvoj otec povedal mojej matke, že Narcissa je veľmi chorá a je pod dohľadom špecialistu u Svätého Munga.“

Draco nepovedal nič; s istotou vedel, že jeho matka a pani Parkinsonová chodia na týždeň do Paríža každú jar kvôli nákupom. Robili to už roky a jeho matka by skôr umrela ako by sa toho vzdala. Pansy stále sedela vedľa neho, jej ruku šetrne zavesená o jeho, s drobným úsmevom naťahujúcim kútiky jej úst. Tešilo ju to. Rada ho videla vytočeného. Draco vždy považoval Pansy za povrchnú a neinteligentnú, trochu zákernú, ale bola nakoniec Slizolinčanka. Ale po prvý krát mohol Draco uvidieť na nej ešte niečo iné… prefíkanú krutosť, ktorá predtým nejako unikla jeho pozornosti.

„Je niečo, čo môžem urobiť?“ potichu sa spýtala. Jej hlas bol láskavý a mierny; bol to druh hlasu, ktorý predtým nikdy nepočul vyjsť z Pansy.

„Nie,“ povedal Draco, keď sa náhle postavil; vedel s kým potrebuje hovoriť, dokonca aj keby na ňu najprv musel poslať omračujúce kúzlo.

„Ale Draco…“ Pansyin hlas sa vytratil, keď opustil spoločenskú miestnosť. Čakala, až kým neodišiel, predtým než klesla nazad na stoličku a víťazoslávny chichot nevyšiel z jej úst.

Nebolo to tým, že by mal k matke nejako blízko. Ale Draco si o ňu robil starosti. Bola to koniec koncov jeho matka a tú máte len jednu zo všetkých. Trávila veľa svojho času mimo panstva s priateľmi alebo nakupovaním. Patrila do klubu, kde sa zabávala hraním a klebetením s Pansyinou matkou. Ona sa musela zmieriť s tým, že je manželkou Luciusa a keď sa na to Draco pozrel spätne, pochyboval, že bolo ľahké ho vychovávať. Nechcel, aby bola chorá.

Škola bola plná hučiacich študentov, ktorí sa práve chystali začať svoje obedňajšie vyučovanie. Draco mal v úmysle predstierať nevoľnosť a stráviť svoje popoludnie naštvaný v spoločenskej miestnosti. Teraz sa začínal cítiť divne chorý a nemohol Hermionu nájsť.

„Kde dopekla je?“ mrmlal si pod nos.

Teraz by mala každú minútu prísť chodbou, aby stihla Transfiguráciu, ale kam dovidel, nevidel ju. Chrabromilčania sa začali okolo neho tlačiť, opatrne ho sledujúc, ale nevenoval im pozornosť, keď sa objavila na konci chodby. Rozprávala sa s Potterom a Weasleym.

Draco prešiel dopredu, aby sa s nimi stretol.

„Potrebujem s tebou hovoriť,“ povedal rýchlo.

Hermiona na neho užasnuto hľadela a Potter a Weasley zlostne zazreli.

„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad, Malfoy,“ povedala potichu, pozrúc sa okolo na ostatných Chrabromilčanov, ktorí sa zastavili a teraz ich sledovali s obrovským záujmom.

„Potrebujem s tebou hovoriť teraz,“ rozhodne povedal Draco, na pokraji prichádzajúcej paniky prenikajúcej mu do hlasu.

„Choď preč Malfoy, nemá sa čo s tebou rozprávať,“ povedal Potter chladne.

Draco sa ani nemusel rozhliadnuť okolo seba, aby vedel, že je na nepriateľskom území. Bol obklopený Chrabromilčanmi, ale potreboval ju.

„Nehovorím s tebou Potter,“ zasyčal ľadovo.

„Choď preč, Draco,“ Hermiona sa pokúsila pretlačiť okolo neho, ale Draco ju chytil za ruku a trhol s ňou dozadu.

Potter a Weasley obaja zvýskli a zvyšní Chrabromilčania začali prskať zúrivosťou.

„Prosím,“ zašepkal Draco, „prosím, potrebujem s tebou hovoriť.“

Hermionine oči sa rozšírili a na chvíľu Draca napadla myšlienka, že jednoducho odíde preč. Zdalo sa to večnosťou, ale bol to len jeden výdych, keď nakoniec prikývla.

„V poriadku,“ zašepkala, zdanlivo prekvapená jeho urputnosťou a svojou vlastnou kapituláciou.

Medzi ľuďmi, ktorí ich sledovali, sa zdvihla vlna vzrušených hlasov a Draco ju chytil pevnejšie, pretože sa obával, že zmení názor a zapadne nakoniec do triedy. Potter a Weasley na neho zlostne zazerali, ale neurobili žiaden pohyb, aby ho zastavili, keď ťahal Hermionu okolo nich, preč od učebne Transfigurácie. Ľudia samozrejme zazerali, keď odtláčal tých hlupákov z cesty. Kým našiel prázdnu triedu, Hermionina tvár bola červená od silného rumenca.

„Dúfam, že máš na toto všetko dobrý dôvod,“ vyprskla nahnevane, len čo sa za nimi zatvorili dvere a zostali sami.

Teraz, keď ju mal, Draco celkom dobre nevedel, čo povedať. Keď sa pozrel na jej zúrivé hnedé oči, zrazu si nebol istý, prečo to bolo také dôležité, že jej to musel povedať.

„Nuž? Mám byť v triede ako vieš. Dnes sa učíme kúzlo Devoveo a viem, že ho budú dnes skúšať.“ Hermiona si sadla na lavicu a prekrížila svoje ruky, pozerajúc sa mu do očí.

Draco sa odvrátil preč a pozrel sa na veľké okno, ktoré zaberalo väčšinu zadnej steny. Ešte stále mierne pršalo, vlhkosť spôsobovala, že sa okno v rohoch zahmlievalo aj napriek tomu, že vonku bolo stále zima. Bol to znepokojujúci dážď.

„Nuž?“ Hermiona už strácala posledný zvyšok trpezlivosti.

„Moja matka je asi chorá,“ povedal potichu Draco.

Hermiona odtrhla ruky od seba a pozrela na neho.

„Čože? Ako to vieš?“

Draco sa obrátil tvárou k nej.

„Pansy mi to povedala, vykĺzlo jej to,“ povedal posmešne. „Pravdepodobne si myslela, že je to nejaká skvelá hra.“

Hermiona sa postavila a prešla k nemu.

„Dobre, len preto, že ti to Pansy povedala, neznamená to, že je to pravda. Pravdepodobne klame. A okrem toho, keby bola tvoja matka chorá, profesor Dumbledore by ti to povedal.“

„Samozrejme, že povedal,“ sarkasticky povedal Draco. „Je známy tým, ako je otvorený a priamy v týchto veciach.“

„Povedal by ti to. Viem, že povedal,“ potichu povedala a načiahla sa, aby sa dotkla jeho ruky.

Draco ukročil o krok dozadu, presne mimo dosah.

„Povedz mi, Grangerová, povedal ti niekedy ten úžasný riaditeľ, keď sa niečo stalo s drahocenným Potterom, keď ten zázračný chlapec skončil v nemocničnom krídle?“

„To nie je fér,“ vyprskla a stiahla ruku naspäť. „To nemá nič dočinenia s Harrym.“

„Všetko, čo robí, má do činenia s Harrym a vašimi hlúpymi ideálmi.“ Draco nevedel, prečo hovorí takého vecí. Nemohol zastaviť svoje emócie, ktoré umierali túžbou, aby sa z neho vyliali von, keď mohli.

„Ešte niečo si chcel Malfoy?“ Hermionin hlas bol hlboký a profesionálny.

„Nie, nechcel som od teba už nič viac,“ zasyčal.

„Fajn,“ otočila sa a otvorila dvere.

Draco sa otočil preč a pozeral von z okna, popoludňajšia krajina bola stratená v temnej, šedivej hmle, ktorá sa podobala tomu, čo cítil. Zrazu bol veľmi unavený a prial si, aby bol zostal v spoločenskej miestnosti pri svojom ohni.

Nepočul ako sa vrátila a podišla k nemu, ale zrazu ho jeden pár citlivých rúk zozadu objal. Automaticky stuhol, ale vydýchol úľavou, keď zacítil, ako Hermiona pritlačila svoju hruď na jeho lopatku.

„To bude v poriadku, uvidíš,“ zašepkala.