Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nepochopenie. To bolo to, čo preblesklo v očiach dievčiny, kým padla na kolená. Nepochopenie. Čakala od neho čokoľvek – odporné elixíry, ďalšie hrabanie sa v hlave, nepríjemné kúzla, ale určite nie Cruciatus.

Snape to pochopil, ten signál stihol zachytiť skôr, než jej oči zastrel závoj nefalšovanej bolesti.

V tej chvíli, aj keď sa zdalo, že koná správne, sa cítil odporne. Vo svojej temnej minulosti musel nie raz, či dvakrát, ale oveľa častejšie mučiť ľudí, lenže... nie mladé dievčatá. A ona teraz ležala s pokrčenými kolenami na zemi, triasla sa, ale kvôli tvrdošijne zovretým ústam sa z nej nijako nevedel vydrať krik. Z nejakého dôvodu mu dôverovala, bezvýhradne dôverovala, a preto jeho mučenie prijímala len s rukami ovinutými okolo pliec, akoby sa snažila chrániť. V tomto geste bolo niečo natoľko dojemné, že skoro upustil prútik.

Snape hľadel na podlahu niekoľko centimetrov od jej hlavy. Hocikam, len nie na tú jesennú bytosť, pretože ho to neočakávane bolelo... niekde pod rebrami.

Jeden, dva, tri... dvadsať... tridsať, chladne počítal.

„Dosť...“ zaševelilo akoby z diaľky. „Dosť...“

Merlin, nie! Teraz nemôže upustiť prútik. Nemohla ešte vydržať tých dvadsať sekúnd do konca? Prečo prehovorila?

„NIE!!!“ nečakane vykríkla a tvár si zakryla rukami.

Ešte desať sekúnd.

„PRESTAŇTE!!! NIE!!!“

Päť sekúnd.

„Pán profesor...“ ozvalo sa prosebne.

Štyri sekundy.

Pery sa zachveli.

Tri sekundy.

Nechty rozodrali tenkú kožu na krku.

Dve sekundy.

Už viac nekričala. Pochopila, že to nemá zmysel.

Sekunda.

Vzlykla.

Sklonil prútik. Neodhodil ho nabok, akoby bol jedovatý, ale jemne ho položil na stôl a tým doplnil zátišie. Dievčina naďalej ležala na dlážke, omráčená bolesťou, neschopná sa zdvihnúť – trápenie sa skončilo, alebo to bol len začiatok?

„Vstaňte, slečna Grangerová,“ prehodil chladne a podišiel ku komode. Otvoril dvierka. „A nepozerajte sa tak na mňa,“ upozornil ju, keď zacítil jej pohľad medzi lopatkami. „Áno, som netvor. Premýšľali ste, či bolo potrebné, aby som zamkol dvere, no... sama ste ma o to prosili,“ ticho jej pripomenul. „Sama. A teraz marš na pohovku, ešte sme neskončili.“

Hermiona neverila vlastným ušiam. Profesorov ľadový tón ju zdrvil viac než minúta mučenia. Zdvihla sa na nohy pridŕžajúc sa stola a s námahou potlačila chvenie. Dva kroky... Hovorili jej, že po Cruciatuse sa cítiš mizerne, ale vládzeš ísť... Čoby ísť – utiecť. Tri kroky. Spadla na pohovku ako podťatá.

Pre Merlina, aké je preňho všetko jednoduché. Vyzula si topánky a nohy skrčila pod seba. Keď predniesol Crucio, na tvári sa mu nepohol ani sval. Samozrejme, že ju nemá mať za čo rád, ale aj tak... nepohol sa mu ani sval. Crucio... ani prosba, ktorá na konci vyletela z jej úst, sa nedotkla ľadového srdca profesora Snapa.

Zaujímalo by ju, koľká v poradí bola? Koľkých ľudí mučil s takým istým výrazom tváre?

„Asi štyridsiata deviata,“ ozval sa Snape a podišiel k nej. „Nečítam vaše myšlienky, dnes máte všetko napísané na tvári,“ zamumlal, nespokojný s faktom, že musí dokazovať svoju nevinu. „Čomu sa čudujete, slečna Grangerová? Mysleli ste si, že som vás pozval na čaj? Ste múdra osôbka, museli ste čítať, že Cruciatus nebol pôvodne vytvorený pre mučenie. V období rozkvetu oklumencie sa tisíckam nešťastníkov, ako vy, podarilo vziať so sebou kúsky spomienok... a bolo ich možné vypudiť, len keď zakúsili najčistejšie emócie. Bolesť alebo lásku,“ pery sa mu skrivili. Hermiona hľadela na tú grimasu a ťažko si povzdychla. Mohol jej ponúknuť druhú možnosť... i keď, nie, Severus Snape jej mohol ponúknuť len Cruciatus. Nemohol sa predsa vyspať so svojou hlúpou študentkou.

„V tom čase bolo vynájdené zaklínadlo, ktoré neskôr zneužili. Čistá bolesť, slečna Grangerová, najčistejšia,“ zmĺkol.

Vedel, že ju mučili len raz. A že vôbec neočakávala, že sa to v časoch mieru zopakuje.

Bola úplne zmätená, napriek tomu sa snažila pôsobiť, akoby bolo všetko skvelé. Akoby sa s ním necítila hrozne. Akoby ju ani trochu nevystrašil pokoj panujúci na jeho tvári vo chvíli, kedy na ňu namieril prútik.

„Ďakujem, pane,“ vysúkala zo seba nehľadiac naňho. Už by chýbalo len uraziť profesora potom, ako jej pomohol.

„Kašlem na vašu vďačnosť,“ ktovie prečo sa naštval a otvoril vrchnák belasého flakónu. „Moje spomienky ma znepokojujú nemenej ako vás. Pite!“

Ani sa nespýtala, čo za hnus, ostro páchnuci materinou dúškou, jej ponúkol. Vypila dva glgy. Zvraštila tvár.

„Pite!“ trval na svojom. Dievčina sa neponáhľala splniť jeho príkaz. Pomalými hltmi pila jeho liek, bol skutočne odporný ako samotná pravda.

„Ouuuu...“ Hermiona sa vzopäla, keď ho vyprázdnila. Prikývol. Teraz sa jej zrejme zdá, že jej na perách tancuje divoké tance húf bosoriek – tak ju musia páliť. Úbohé dievča. Draho platí za neúspešný pokus pomstiť sa mu. Aj keď, prečo neúspešný?

Vedel, ako jej pomôcť. Majster elixírov bezpochyby poznal všetko na svete. No... váhal. Pred niekoľkými minútami bez zaváhania zdvihol prútik a mučil ju a teraz sa odrazu zachmúril. Stojí za to pričiniť jej ešte aj morálnu ujmu? Potom by ju už nebol schopný navštevovať v Nemocnici svätého Munga.

Dievčina si priložila k perám končeky prstov. Flakón spadol na podlahu, no nerozbil sa. Syčala od bolesti a nechápala, prečo tento strašný človek odložil tú najnepríjemnejšiu časť procedúry na dezert. Keď si odpíjala z elixíru, nečakala žiaden úskok. Myslela si, že jej profesor Snape dáva nejaký uzdravujúci odvar. A podarilo sa...

„Nie, to nepomôže,“ skonštatoval hľadiac, ako si stále silnejšie pritíska prsty k perám.

„Povedzte, čo mi pomôže?“ zasipela cez tuho stisnuté zuby.

Profesor pokrčil plecami. Chytil ju za ruky a pomaly odtiahol prsty, ktoré sa akoby prilepili k jej perám.

Skvelá situácia, Merlin aby to vzal! pomyslel si.

Mierne naklonil hlavu a perami sa dotkol jej úst. Nie, nebozkával ju, skrátka len utišoval bolesť. Bola to taká jednoduchá mágia, staroveká; liečenie prostredníctvom dotykov. Nenadarmo sa matky intuitívne dotýkajú perami zraneného miesta na tele dieťaťa. Cítia, že...

Hermiona sa strhla. Zreteľne pocítil prudký záchvev, ktorý prešiel jej telom. V očiach mu vzplanul hrozivý plameň. Prečo by sa nemala vyľakať? Bývalý smrťožrút, zlostný profesor, skrátka ťažko pochopiteľný človek s minulosťou, v ktorá bola jedným veľkým zmätkom – sa jej teraz bez akéhokoľvek varovania dotýka. Akoby ju ciachoval.

Prudko sa odtiahol. Nechápavo zažmurkala. V jej hebkých mihalniciach uviazla tma.

Ty! šalel Severus. Na čo myslíš? Z toho, čo sa stalo, si vyvodí mylné závery. Potom jej môžeš vykladať o starovekej mágii...

„No?“ zrozumiteľne sformuloval svoju otázku a pootočil sa späť. Jej tvár bola stále blízko. Od chvíle, kedy sa odtiahol sa ani nepohla. Možno ani nedýchala. Len často žmurkala, akoby sa snažila zbaviť tmy visiacej na riasach. Merlin, ako blízko bola... aká dosiahnuteľná, keby to neznelo tak zvláštne... Natiahni ruku a... dostaneš všetko, Severus. Kedysi si to nedosiahol... pretože ONA vedľa teba nikdy nesedela, nehrozilo, že sa vaše mihalnice spletú a ty si nemohol na jej lícach spočítať množstvo sotva rozoznateľných pieh.

Lenže Grangerová nemala pehy. Na jej lícach kvitli pivónie večnej jari. Také absurdné: jesenná dievčina v letných farbách s nádychom jari.

„Už to... nebolí,“ šepla dievčina a urobila náhly pohyb. Ich pery sa opäť spojili. Merlin, on – akoby ju zaklial, odvážil sa dotknúť jej pier a ona – akoby sa mu snažila niečo povedať.

Nerobila nič banálne. Neobjímala ho, netisla sa k nemu, neťahala ho k sebe. On ju ciachoval a ona ho – velebila. Bolo také zvláštne cítiť, ako jej pery sťa motýlie krídla preleteli ponad jeho ústa, vyľakane, sotva citeľne, rýchlo.

„Ďakujem, pán profesor,“ zaševelila celkom blízko a potom sa odtiahla. Teraz oveľa ďalej. Znovu sa prstami dotkla svojich pier. Pravdepodobne sa snažila pochopiť, čo urobila. Ako to, že sa rozhodla zašpiniť čistotu svojho strieborného, mesačného vzhľadu tým najnevhodnejším človekom? „Staroveká mágia, však?“ spýtala sa s nepatrným úsmevom. „Nikdy som neverila, že účinkuje.“

Merlin, ona to vedela! Všetko si vyložila správne, pretože to vedela. Kde sa vôbec berú také múdre študentky?

„Ako vidíte,“ uškrnul sa.

„Ďakujem, pane. Veľmi ste mi pomohli,“ napokon sa začala usmievať. Tak, ako sa voľakedy usmievala vo Veľkej sieni. Otvorene. „Už to viac nebudem mať v sebe... nebudem... a...“ zrazu sa zháčila. Začala si na prst nakrúcať prameň vlasov. „Pre Merlina, ani si neviem predstaviť, ako s tým môžete žiť? Vo mne bol len kúsoček a len tak-tak som sa nezbláznila a u vás ich musia byť tisícky...“

„Ako vidíte, ešte som nezošalel,“ podotkol profesor a zdvihol sa z pohovky. Mal už toho dosť. Najskôr sa hrá s jeho spomienkami a potom ho začne ľutovať. Čoho sa to dožil? Stačilo! Nebolo dosť, že kvôli prekliatej, starovekej mágii zrazu pociťoval akúsi prázdnotu v duši, akoby zradil svoje spomienky a potom ešte aj... ľútosť! Prečo chrabromilčania všetkých ľutujú? Poľutovali by ešte aj Voldemorta, keby poznali jeho príbeh. „Poďme, slečna Grangerová,“ nariadil a sňal zo stien kúzla. „Je načase, aby ste sa vrátili do spálne. Verte mi, že vás pred Filchom nebudem obhajovať. Sama mu odpoviete na otázku, prečo ešte nie ste v posteli. Už by ste mali spať ako nemluvňa. Takže, slečna Grangerová?“ prehol obočie a posúril ju. „Vidím, že obliekanie vám ide ešte pomalšie než vyzliekanie,“ neodolal, aby ju nepodpichol. Zdalo sa, že sa mu ju podarilo raniť.

Dievčina podskočila a podišla ku kreslu. Rýchlo si obliekla vestu. Potom si čupla a zodvihla Harryho medailón, ktorý jej profesor tak vzrušujúco sňal dole.

Jeho hlas teraz všetko zničil. Zdalo sa, že sa nič z toho neudialo: ani gombíky, ani mučenie, ani staroveká mágia.

Obliekla si habit a otočila sa. Merlin, aké sú si podobné. Nie navonok, to nie, ale tou pozitívnosťou, poslušnosťou, schopnosťou ľutovať dokonca prekliatych... Ľutovať... a tým byť ešte krutejšími, pretože tých, ktorých ľutujú – tých už nemôžu milovať, a to znamenalo, že sa aj po dvadsiatich rokoch jeho šance opäť rovnali nule.

„Dobrú noc, pán profesor.“

„Sladké sny, slečna Grangerová.“

Hermiona vyšla von. Zamračila sa. Len pred chvíľou sa niečo navždy zmenilo. V ňom. Ale v akom smere... a k čomu to povedie?