Preklady fanfiction Harryho Pottera

Tupá bolesť v sluchách sa zmenila na príjemný chlad. Hermiona pootvorila oči. Ten istý kabinet, tie isté fľaštičky, to isté pološero... len namiesto čiernovlasého profesora – svetlovlasý mladík s prstami zamazanými zelenkavou masťou.

„Vitaj v realite,“ uškrnul sa Malfoy a zodvihol sa. Ruky si utrel do uteráka a spýtal sa: „No, ako sa máš?“

„Žijem,“ odvetila namrzene a snažila sa pochopiť, ako sa Snape premenil na Draca. „Čo sa stalo?“

„Nič zvláštne okrem toho, že teraz už profesor vie o našom malom sprisahaní,“ pokrčil plecami, „nehneval sa až tak veľmi, ako si predpokladala. Dokonca mi dal masť na popáleniny. No, vstávaj, Grangerová! Nie si Snape, a preto nie som ochotný presedieť pri tvojom lôžku celú noc. Mám na dnešný večer ešte nejaké plány. Odprevadím ťa do klubovne. Poďme.“

Hermiona mlčky vstala z pohovky. Pomaly sa vliekla za slizolinčanom, ktorý sa s ňou delil o podrobnosti rozhovoru s profesorom a bola taká pohrúžená do vlastných myšlienok, že sa ani nerozčúlila, keď zistila, že ju Draco oklamal. Naopak, pocítila niečo podobné vďačnosti. Veď ak by nebolo jeho triku, Snape by ju pravdepodobne zabil... Alebo by zomrela – podstata zostávala rovnaká.

Mlčala. Snape odišiel a vykašľal sa na ňu. Sám vyprovokoval daný vývoj situácie... a jednoducho odišiel. V jej vnútri sa pomaly dvíhala vlna odporu. Situáciu sťažovalo aj to, že ju od násilného vniknutia do mysle neľútostne bolela hlava.

„Ďakujem, Malfoy,“ zatrpknuto sa poďakovala slizolinčanovi. Vbehla do klubovne a našla v nej Harryho sedieť pri kozube. „Súrne potrebujem tvoju pomoc,“ oznámila mu.

*****

Severus Snape bol natoľko nazlostený, že si pred snom zabudol vyčistiť myseľ a narušil tým dlhoročnú tradíciu. Bol za to potrestaný snami, ktoré pozostávali zo spomienok jeho študentky.

Nezomierajte, profesor Snape, život nie je prázdny! presviedčal ho hlas dievčiny. Sen sa náhle prerušil. Snape sa díval prázdnym pohľadom do temného kúta.

„Hlúpe dievča,“ zamumlal. Ako ona, osemnásťročné decko, mohla vedieť o prázdnote života? Kvetinka s láskou vypestovaná starostlivými rodičmi, ktorú v Rokforte chránili pred prievanom jej verní priatelia. Suverénne kráčala životom a jej cesta bola zaliata slnečným svetlom. Poznala bolesť, ale tým sa stala ešte silnejšou, napriek tomu nemala právo presviedčať ho o tom, že život nie je prázdny. On, na rozdiel od nej, stratil všetko. Od tej hroznej noci, keď bolo na zemi o jednu červenovlasú a zelenookú čarodejnicu menej, život už viac nemohol byť úplný.

Pravdaže, aj počas Lilinho života nebolo až tak veľa dôvodov na radosť, najmä po jej svadbe s tým neznesiteľným Jamesom, no predsa len... bola živá. Málokedy mal možnosť pozorovať ju v Godrikovej Úžľabine, keď so synom na rukách odchádzala do obchodu. Aká bola prekrásna! Všade zúrila vojna, svet bol natretý na čierno-bielo a ona kráčala ako pripomienka šťastných dní, kedy sa čarodejníci nebáli smiať. Slnko jej osvetľovalo červené vlasy a on mal chuť zhorieť už len pri pohľade na ňu. Zvyčajne sa obliekala do zeleného habitu, čím urážala a odmietala pochmúrnosť tých nepríjemných čias. Keď ju videl – vznášajúcu sa nad zemou a objímajúcu Harryho – chcel sa zriecť všetkého na svete. Čierne srdce smrťožrúta sa trepotalo, dralo k nej, no... ona vošla do svojho svetlého domu a on sa vrátil k Temnému pánovi snažiac sa pred ním skryť zrýchlený tlkot srdca.

A potom bola preč... Lily zomrela a zachránila tým život nielen Harrymu, ale aj jemu – pretože jej smrť prinútila čarodejníka bažiaceho po moci rázne prehodnotiť svoje priority. Vytiahla ho z pekla a sama sa tam odobrala. Severus neveril v božiu spravodlivosť alebo v to, že niekde hore na bielučkých obláčikoch sedia anjeli. Všetci sa po smrti varia v rovnakých kotloch.

„Hlúpe dievča,“ zopakoval Severus zmierený s tým, že už nezaspí. Ako si dovolila prebudiť v ňom tú najsvetlejšiu spomienku, ktorú s nádejou skrýval, aby ho bolesť natoľko nepálila? Rovnaká bolesť, ktorá by sa mala podľa slov naivných filozofov časom utíšiť. Chcel by nájsť aspoň jedného prívrženca tej teórie a donútiť ho nahliadnuť priamo do hĺbky jeho srdca. Aby videl ako krváca – a mohol mu objasniť, prečo sa necíti lepšie.

Som vinná... Taká vinná...

Severus začal chodiť po izbe sem a tam. Nepobehoval nervózne z rohu do rohu ničiac pritom nábytok, ale prechádzal sa – obvyklým, pevným krokom. Jeho myšlienky získali zreteľnosť. Kútiky úst sa  mu zachveli, akoby sa chystal rozosmiať. Dievčina sa cítila vinná za to, že mu želala smrť. Cítila sa vinná za jeho vlastné správanie. Veď kto iný, ak nie on, trápil Zlaté trio posmeškami? Bol to on, kto zabil ich obľúbeného riaditeľa a zaujal jeho miesto... a tak mali o dôvod viac nenávidieť ho. Veď nikto, okrem Albusa, nevedel o jeho dvojitej hre. A za to všetko sa Grangerová cítila vinná. Dumbledore by sa ňou mohol hrdiť – ukážková chrabromilčanka, na ktorej ťažko nájsť chybičku.

A kam ju ten pocit viny takmer priviedol? Nepríjemné čo i len pomyslieť. Vďaka Merlinovi, že nevychoval z Draca úplného idiota. Ten, aj keď riskuje svoju kožu, používajúc Imperius naľavo napravo, ale vždy vie, kedy je potrebné prestať a vie vycítiť správny moment. Chlapec, ktorý videl, aká mučivá smrť očakáva tých, ktorí porušili prísahu, sa bál podrobiť Grangerovú takému hroznému trápeniu.

Snape bol úplne spokojný s Dracovým konaním – ale len pokiaľ išlo o prísahu, nie však s tým, že ho napadlo spolčiť sa s chrabromilčankou. Pociťoval mierny zmätok. Grangerovej skutky boli preňho nepochopiteľné. Uzavrieť prísahu bolo veľmi nepredvídavé, najmä pre takú rozvážnu dievčinu. Aké hrozné tajomstvo sa snažila pred ním ukryť? Aká záhada sa skrýva za tými spomienkami? Stačili by už len dve tri epizódy a určite by to zistil, nebyť Protega... a nebyť prísahy.

„No nič, slečne Grangerovej sa podarilo vyslúžiť si nielen jeden trest,“ zamrmlal profesor. Bude mať ešte čas ponoriť sa do jej mysle – nabudúce však bude múdrejší. Nevrazí tam rovno, ale začne jemne, vrstvu po vrstve, odstraňovať ochrannú bariéru. A hoci bude musieť ešte stokrát vidieť Weasleyho, ako sa jej ospravedlňuje za lásku k Lavender Brownovej, pretrpí to a zistí, čo za tajomstvo spojené s ním sa snaží Hermiona skryť. Tajomstiev mal už po krk.

*****

Na večerný trest – tentoraz do učebne elixírov a nie do kabinetu vedúceho Slizolinu – dorazila Hermiona presne o siedmej.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravila a zastala pri prvom stole. Zadumane nazrela do jedného z kotlov, v ktorom chladol zmenšujúci sa elixír. Profesor mal poslednú hodinu evidentne s nižšími ročníkmi.

Severus zdvihol hlavu. Hlas slečny Grangerovej znel rovnako ako vždy, no kdesi v hĺbke orieškových očí sa skrýval pocit krivdy. Nie ostrý, chvíľkový, ale hlboký a dobre živený. Takto sa naňho hnevala iba Lily Evansová – pokojne, pokorne, s nemým prísľubom, ktorý nútil pôvodcu oľutovať svoje činy. Tak sa naňho hneval Harry Potter. A hľa, tretia na zozname! Učila sa od svojho priateľa, či čo? Severus trochu spozornel. Podobné správanie neveštilo preňho nič dobré. Naposledy, keď sa naňho Lily nahnevala, nerozprávala sa s ním celé dva roky a potom, keď sa naňho milo usmiala na absolventskom plese a dala mu tým falošnú nádej, sa vydala za Jamesa Pottera. Krásne sa mu pomstila za humusáčku. Celé dva roky mala dievčina v zelených očiach presne taký nebezpečný pocit krivdy, ktorého dvojča sa teraz skrývalo v očiach druhej chrabromilčanky.

„Nevidím elixíry, ktoré je potrebné poodkladať,“ podotkla dievčina prerušiac Snapove myšlienky. Vlasy si odhrnula na chrbát a vyčkávajúco sa naňho zahľadela.

„Vyberte si brko, slečna Grangerová,“ prikázal jej a snažil sa dovtípiť, akú nepríjemnosť si preňho táto nová Lily vymyslela.

Zamračil sa, keď sa prichytil pri tej myšlienke. Čo sú to za novoty? Ak dievčina nie je z čarodejníckej rodiny, je zaradená do Chrabromilu, snaží sa s ním hrať trúfalé hry, vie súcitiť a je považovaná za najlepšiu študentku, to ešte neznamená, že je – Lily. Hoci ich spája pocit krivdy s nádychom nevraživosti voči nemu.

„Budem musieť tisíckrát napísať nesmiem klamať?“ spýtala sa dievčina, keď si nie práve vhod spomenula na Umbridgeovej metódy, potom si sadla do prvej lavice na svoje obvyklé miesto. Prútik si položila na okraj stola a zrazu si uvedomila, že prišla na trest bez svojich vecí. „Pane, nemám tu brko,“ povedala potichu.

„Strhávam Chrabromilu päť bodov za vašu nedôvtipnosť. A pokiaľ ide o úlohu... Nie, slečna Grangerová, váš trest musí byť pre mňa prínosom. Skontrolujete prvú písomnú prácu prvákov. Dúfam, že ste ešte nezabudli, aký je rozdiel medzi prilbicou žltou a prilbicou modrou, kde hľadať bezoár a čo získame, ak do odvaru paliny pravej pridáme drvený koreň asfodelu?“ spýtal sa profesor s ledva badateľným úškrnom. No, samozrejme! Dal jej rovnaké otázky, aké kládol Harrymu na ich úplne prvej hodine elixírov.

„O akonite alebo prilbici žltej ste nám prednášali v piatom ročníku,“ pripomenula mu Hermiona a podišla k učiteľskému stolu, aby si zobrala štós pergamenov popísaných detským písmom. „Dúšok živej smrti som mala možnosť pripravovať počas potuliek s Harrym a Ronom,“ poinformovala ho a vzala si brko, ktoré jej profesor láskavo podal. „A pokiaľ ide o bezoár...“ pretiahla a zamyslene si napravila golier tmavosivej košele, nepozerajúc pritom na učiteľa, „do dnešných čias poznám len teóriu, kde ho možno získať. Na túto otázku by vám lepšie odpovedal pán Malfoy... Hoci som bezoár musela použiť len nedávno – natrafila som na jeden veľmi zaujímavý prípad,“ uštipačne dodala.

„Včera ste neboli pri tejto téme natoľko zhovorčivá.“

„Viete, pane, každý nový deň je iný ako ten predchádzajúci,“ pokrčila plecami. „Počas včerajšej noci pršalo a dnes je okolie Rokfortu zaliate oranžovým svetlom... Ľudia sú ako počasie. Tiež neustále menia svoje správanie,“ viac už nepovedala ani slovo a hrdo si sadla za stôl.

Predsa len nebola ako ostatní študenti prichádzajúci si k nemu odpykať trest. Len z diaľky sa zdalo, že všetci mlčky umývajú kotlíky a rovnako mlčky odchádzajú. V skutočnosti všetko prebiehalo inak. Niekto sa s ním dohadoval, niekto bol otvorene drzý, niekto „nie zámerne“ rozbíjal banky so vzácnymi elixírmi. Niektoré dievčiny prichádzali v krátkych sukničkách a blúzkach zapnutých na tri gombíky. Pri pohľade na ne, vždy úprimne nechápal, prečo sa jeho študentky rozhodli, že ich jednoducho musí chcieť? Akoby za štyridsať rokov života nevidel dlhé nohy, čipkované podprsenky a pery natreté červeným rúžom. Koniec koncov, medzi smrťožrútmi bolo veľa temných čarodejníc, väčšina ktorých pochádzala z veľmi významných rodín, čo bolo predpokladom pre väčšiu sebalásku a dôkladnú starostlivosť o svoj vzhľad. Preto to, že sa pod sukňou môžu skrývať pančuchy, nebolo pre bývalého smrťožrúta žiadnou novinkou. Snapa vždy priťahoval iba jeden výzor: čistý ako voda z horského bystriny. Ostatné bolo len potrebou, ktorú sa nijako nechystal uspokojovať v škole. Ani v časoch vlády Temného pána a už vôbec nie teraz.

Hermiona sa veľmi dobre bavila pri kontrolovaní prác. Snape videl ako jej tvár neustále ožaruje úsmev. Rozhodol sa, že nadišiel čas, aby sa opatrne dotkol jej vedomia. Prenikať do cudzích myslí bez kúzla alebo očného kontaktu bolo oveľa ťažšie, avšak... preňho nič nemožné.

„Harry, takže Snape celý život ľúbil tvoju mamu?“ ticho sa spýtala Hermiona sediaca s prekríženými nohami pri kozube. Potter bol vedľa nej a opieral sa o kreslo. Na jeho pleci spočívala hlava najmladšej Weasleyovej.

„Predstav si...“ rozpačito pretiahol mladík a zo zvyku si pošúchal jazvu, ktorá mu po celej večnosti ustavičnej bolesti už nespôsobovala žiadny pocit nepohodlia. Tak ako kedysi v detstve, kým sa nedozvedel, že je čarodejníkom. Nikdy by si nepomyslel... že by... ktokoľvek, ale Snape! To bolo jednoducho neskutočné.

„Nečudo, že je taký zlostný,“ zrazu sa tam objavil Ron Weasley. Posadil sa vedľa Hermiony a natiahol ruku k ohňu.

„Ron, to nie je vtipné,“ vyčítavo podotkla Ginny ospalým hlasom. „Byť odmietnutý je veľmi bolestivé, najmä keď vidíš milovanú osobu s niekým iným.“ Ó, áno, ona o tom vedela svoje. Tesnejšie sa pritisla k Harrymu a pokračovala: „Snape sa zachoval veľmi šľachetne.“

„Ktože o tom polemizuje?“ začudoval sa Ron. „No, už je to jedno. Harry, ešte šťastie, že tvoja mama bola rozumná žena, pretože inak by si mal veľmi zlostného otca,“ zachechtal sa.

„Aj tak by som ho asi nemal,“ tlmene odvetil Potter. „Viete, možno môj otec nebol vždy správny... najmä vo vzťahu k Snapovi,“ po jeho unavenej tvári prebehol tieň, „no... napriek všetkému som hrdý a rád, že je mojím otcom. Veľmi ho ľúbim...“

Snape sa v Hermioninej mysli zdržal príliš dlho a nevšimol si, že už pred minútou prestala kontrolovať žiacke práce a pozorne ho sleduje.

„Páčilo sa vám to, pane?“ spýtala sa miernym tónom a trochu sa zamračila. Treba poznamenať, že tentoraz sa jej profesor dostal do hlavy oveľa ohľaduplnejšie.

Snape mlčal. Takže v tom spočívala jej lesť! Túto spomienku si pripravila špeciálne preňho. Vedela to, tušila, že sa nezastaví, preto si vybrala preňho najviac nepríjemný moment a po celý čas ho nepúšťala z mysle. V inej situácii by sa Snape určite nadchol jej schopnosťou koncentrovať sa na jednu konkrétnu spomienku – veď Hermiona dozaista nemohla vedieť, kedy bude chcieť preniknúť do jej mysle.

„Zaujímavá konverzácia, slečna Grangerová,“ prikývol a snažil sa nedať najavo, aké bolo preňho nepríjemné počuť, ako kvarteto chrabromilčanov rozoberá podrobnosti jeho nevydareného osobného života. Nie preto, že v ich slovách bola ľútosť – kašľať na ňu – ale preto, že bol úplne presvedčený, že aj v klubovniach v iných kútoch hradu študenti diskutovali o tom istom. Kým on bojoval o život, jeho láska k Lily sa stala témou, ktorú bolo zaujímavé rozoberať nad šálkou čaju. Bolo to ako vtrhnúť do svätyne. Toľko rokov chránil tento cit vo svojom vnútri... ale nie preto, aby študenti diskutovali o tom, či sa Lily zachovala správne a kto by bol lepším otcom pre Harryho Pottera.

Profesor nestihol dodať niečo príkre, keď naňho dievčina nečakane uprela doširoka otvorené oči a ďalšia spomienka bez varovania zachvátila spustošené Severusovo vedomie.

„Harry, to je tvoja mama?“ spýtal sa rozrušený dievčenský hlas.

„Áno,“ odvetil ešte dosť malý Harry – tretí ročník, nie viac. Smutne sa usmieval a hľadel na zažltnutý obrázok v albume, na ktorom mávala rukou štíhla žena s dlhými vlasmi vkusne lemujúcimi jej tvár. Vyžarovanie, vychádzajúce z nej, nemohla zničiť ani fádna sépia. „Nádherná?“

„Neuveriteľná,“ nadchla sa Hermiona kochajúca sa fotografiou. Pauza. Dievčina prevrátila stránku. „Ó, a toto je James,“ vyhlásila presvedčivo. James a Lily Potterovci v objatí tancovali valčík pri starej fontáne. Suché lístie padalo na nich ako zlatý dážď a obaja sa zdali byť vo svojej láske šťastní.

Ten obraz sa mu zapichol do srdca ako nôž. Lily a James. Bolestne známy výjav, ktorý si tak prial vyšklbnúť z pamäte.

Lily milovala Jamesa. Nôž sa otočil.

Severus takmer podskočil od fyzickej bolesti. Prekliata chrabromilčanka! Pravdepodobne za noc preštudovala nejednu učebnicu oklumencie a zistila, že občas legilimentor mimovoľne vidí cudzie spomienky, ak na ne človek myslí dostatočne silno. Niečo podobné prebehlo aj včera večer... neúmyselne. Ale teraz to Grangerová robila zámerne. Chcela sa pomstiť profesorovi, ktorý si dovolil vtrhnúť do jej hlavy.

„Prečo ste prestali, pane?“ spýtala sa medovým hlasom. Severus dal prednosť mlčaniu. Už pochopil, že dnes nemá zmysel liezť do jej hlavy. Určite má v zásobe tucet podobných obrázkov. „Včera ste boli oveľa zvedavejší.“ Hermiona sa zdala byť sklamaná. Odsunula pergameny a opatrne odložila nabok pero, aby si atramentom nezašpinila košeľu. Vstala a bolestne sa usmiala. Pomaly podišla k učiteľskému stolu. „Pane, prosím, neodvracajte zrak,“ poprosila ho a oprela sa lakťami o stôl. Kde sa v nej odrazu vzalo toľko smelosti? „Pane.“

Profesor otočil hlavu. Grangerová nie je hlúpa – vie, že dá radšej prednosť tisícke spomienok, než aby pôsobil ako slaboch.

Tvár dievčiny bola veľmi blízko. Snape si stihol všimnúť, že jej na sluchách nezostala ani jedna popálenina – dodatočné svedectvo jeho majstrovstva.

„No, čo ste si ešte pripravili, slečna Grangerová?“ našiel v sebe dosť síl, aby bol sarkastický. Posunul sa bližšie. Ich tváre sa takmer dotýkali. Snapove prsty stisli zápästia dievčiny a pritlačili jej ruky na stôl – tým ju prinútil, aby mu hľadela priamo do očí. Chce sa hrať – pre Merlina! Ešte zaplatí za svoje hlúpe výstrelky!

Dotyk jeho studených prstov ju prinútil sa zachvieť. Celým telom jej prebehla triaška. Hermiona takmer upustila od svojho plánu, ale spomienka na to, že ju opustil a nepomohol jej v nej znovu prebudila hnev a krv v nej priam vzkypela od zúrivosti.

Prinútila sa myslieť na to, čo včera s takou námahou vytiahla z Harryho hlavy. Dlho sa bránil a nechcel sa s priateľkou podeliť o najbolestivejší okamih svojho života, lenže Hermiona patrila do tej kategórie ľudí, ktorí vedia presviedčať. Nakoniec jej neochotne dovolil vidieť očami Voldemorta. Bolo toho málo, presnejšie povedané skoro nič, ale stálo to za námahu.

Teraz jej Snape hľadel do očí a otvorene sa jej vysmieval.

Čo mi môžeš urobiť, ty hlúpe dievča? pýtali sa jeho tmavé oči. V živote som videl toľko bolesti a ty sa ma snažíš raniť detskými spomienkami? Jediným dotykom k tvojej ruke ťa donútim vzdať sa.

„Takže, slečna Grangerová,“ zamatovým hlasom ju upozornil na svoju prítomnosť a naďalej nepúšťal jej štíhle zápästia zo zovretia svojich prstov. Ich chlad nesmierne pálil jej vždy teplú kožu. „Ukážte mi, ako dobre ste si včera naštudovali učebnicu oklumencie.“

Hermiona sa naštvala.

„Tak sa pozerajte, pane...“

„Len nie Harryho, prosím, nie!“ kričal ženský hlas. Tvár mala zachvátenú žiaľom a strachom. Pri jej nohách ležal mŕtvy James a ona zúfalo zakrývala detskú postieľku, v ktorej prenikavo plakalo batoľa.

„Odstúp nabok, hlupaňa... Nabok...“

„Prosím, len nie Harryho! Zabite radšej mňa, mňa...“ naďalej prosíkala Lily. Jej vždy pokojná tvár bola skrivená. „Prosím, len nie Harryho, zmilujte sa...“

„Avada Kedavra!“ Voldemorta omrzelo hrať sa. Zelený lúč preťal miestnosť a nádherná červenovlasá žena padala na podlahu...