Preklady fanfiction Harryho Pottera

V prvej chvíli pocítil Severus Snape mierny údiv. Dokonale pochopil ČO sa stalo, napriek tomu odpoveď na otázku PREČO sa to stalo, neprichádzala tak ľahko. To znamenalo, že nadišiel čas zavolať človeka, ktorý sa mihal v spomienkach slečny Grangerovej častejšie ako Harry Potter. Podistým mu len Malfoy dokáže objasniť, kvôli čomu začali s touto dramatickou zápletkou, rozuzlenie ktorej teraz v bezvedomí zohrievalo dlážku teplom svojho tela. Pozrel na chrabromilčanku ležiacu na zemi a potom sa pobral ku dverám. Po chodbe, na prvý pohľad pustej, sa mu podarilo spraviť celkovo päť krokov, kým nenatrafil na prvú živú dušu, presnejšie na dve živé duše navzájom úzko prepletené.

„Slečna Parkinsonová,“ znudeným hlasom prerušil všetku podzemnú romantiku a donútil párik bleskovo sa rozletieť do strán, nakoľko im to dovoľoval úzky výklenok, „odlepte sa, prosím, od pána Zabiniho a odkážte pánovi Malfoyovi, aby sa ku mne bezodkladne dostavil.“ Profesor už viac nehľadel na dve sotva v tme rozoznateľné tváre, ktoré určite zahoreli červeňou rozpakov a zamieril späť ku kabinetu. Habit mu ako obyčajne povieval za chrbtom – akoby však od neho vanul ľadový vietor, od ktorého všetky plamienky v očiach okamžite zhasínali. Smutná Pansy si zastrčila vypadnutý prameň vlasov a pokrčila plecami. Nemala inú možnosť, a preto sa neochotne pobrala hľadať Draca. Cestou do klubovne nazerala do všetkých výklenkov evidentne v nádeji, že ho nájde. Ktovie, ako sa rozhodol stráviť tento večer slizolinský princ?

Snape sa v tom čase vrátil do kabinetu a tresol dvermi. Bez mihnutia oka pozrel na dievčinu natiahnutú na zemi, týčiac sa nad ňou ako ponurý tieň. Jeho študentka vyzerala pod psa. Pravdepodobne jeho vinou – nestálo za to preniknúť jej do hlavy a nútiť ju priznať celú pravdu. Ale odkiaľ mal vedieť, že sa s Dracom rozhodli až natoľko dôkladne ochrániť informáciu o tom, čomu sa venovali počas dvoch mesiacov?

Momentálne hrozilo, že detské nezbednosti prerastú do vážneho problému.

„Tak fajn, slečna Grangerová, toto je z vďačnosti za záchranu života,“ rozhodol sa Snape a zdvihol dievčinu na ruky. Niežeby bol zástancom zvyku nosiť svojich študentov na rukách, avšak ešte stále v ňom neumrela posledná štipka súcitu. Okrem toho mu rozum našepkával, že slečna Grangerová, ležiaca na studenej zemi, rozhodne nebude zdravšou. Už jej aj tak dosť ublížil, hoci neúmyselne, ale ublížil – a táto skutočnosť ho trápila svojou nezvratnosťou. Ako sa nedať hrýzť vinou, keď aj tak bude na oplátku ceriť zuby – taká je podstata tohto pocitu.

Dievčina bola ľahká, aj keď s pierkom ju nebolo možné porovnávať. Zaujímalo by ho, odkiaľ sa vlastne vzalo to hlúpe prirovnanie?

Jej koža mu svojím teplom popálila chladné dlane. Voňala nejakým muklovským parfumom – nie sladko, ale ani kyslo. Tak akosi bezstarostne. Vôňa detstva: jablká v karameli, ktoré sa predávali tri bloky od tmavého domu, ktorý nikdy nenavštevovali slnečné prasiatka.

Ó, Severus, ty si ale – romantik, nahneval sa sám na seba za spomienky, ktoré prišli nevhod. Dievčinu veľmi opatrne položil na pohovku. Kedysi sa s Dumbledorom dohadoval, že je tu celkom zbytočná. Ale teraz prišla vhod – po desiatich rokoch.

Kvokol si vedľa Hermiony. Nikdy sa mu nenaskytla možnosť prezrieť si ju natoľko zblízka a akosi to ani nebolo nutné. Teraz sa však nevyhnutnosť prehliadnuť ju objavila. No popritom, ako si všímal známe symptómy, nemohol automaticky nezaregistrovať príťažlivosť objemných kučierok, ktoré akoby pred ním schválne skrývali polovicu jej tváre. Úplne bezbrannej detskej tváre bifľošky, ktorej, ako sa zdalo, vďačil za život. Aké nechutné!

Severus sa strhol – kvôli Malfoyovej neopatrnosti sa chrabromilčanka stala záchrankyňou zlého profesora. Skvelé! Rozčuľujúce! Z nejakého dôvodu mu prišlo na myseľ prirovnanie k studenej kvapke vody pomaly tečúcej po zátylku. Bol človekom, ktorý si svoj charakter vybudoval sám. Bremeno viny niesol samostatne a takisto sám platil za svoje hriechy odvážnymi, neskôr bláznivo odvážnymi skutkami. Všetko sám. Samota... je taká pohodlná, môžeš v nej cítiť silu, pokoj aj radosť. Od doby jeho vyliečenia prešlo málo času, avšak už si zvykol nezávisieť od cudzej vôle; jeho myšlienky a činy záviseli len od neho, v tom bola jeho sila. A tak si predstav, Severus, že ďalej budeš musieť žiť s myšlienkou, že ťa zachránila tvoja študentka. Tá, do ktorej si vždy zabŕdal na svojich hodinách.

Úžasné! Len to prijať s hlbokým úklonom.

Ale kto prosil tieto deti miešať sa do veľkých hier? Kto ich prosil, aby mu zachránili v podstate prázdny život? Ako sa teraz zbaví myšlienky, že je každým svojím nádychom zaviazaný mladej chrabromilčanke? Je – zaviazaný. Ako strašne to znie.

„Pán profesor, volali ste ma?“ Draco vždy vchádzal bez klopania. To bolo jeho privilégium. Jediný obľúbenec za celý čas jeho učiteľovania v Rokforte. „Pán profesor,“ znovu sa ozval svetlovlasý mladík, keď sa otočil. „Och... Vari ste zabili Hermionu?“ vydýchol a pohľadom sa pristavil na pohovke.

„Nehovor nezmysly, Draco,“ Snape skrivil tvár a zaregistroval, že Malfoy nazval dievčinu Hermionou. Zaujímalo by ho, kedy zistil, že humusáčka Grangerová má aj krstné meno? Pomerne zvláštne meno – komplikované a nudné.

Severus sa zdvihol a ustúpil o pár krokov. Rukou sa oprel o stôl a sústredene pozoroval jediného syna Malfoyovcov.

„Tak potom čo je s ňou?“ spýtal sa s nesmiernym údivom, bez štipky rozrušenia. Naklonil sa nad dievčinu a odsunul jej z tváre husté vlasy. Všimol si stopy popálenín na sluchách a zamračil sa. „Čo je to, pán profesor?“

„To som sa chcel spýtať teba.“

„Práve som prišiel, ak ste si nevšimli,“ zavrčal Draco a prstami sa opatrne dotkol krku dievčiny. Sláva Merlinovi, Snape neklamal. Žije. Zatiaľ sa prinajmenšom nestretol s mŕtvymi s pulzujúcou krčnou tepnou.

„Draco, nemám chuť na hry.“ Snapa prešla trpezlivosť. „Stačilo! Žiadam ťa, aby si mi ihneď vysvetlil, prečo sa okrem teba medzi záchrancami môjho, nepochybne bezcenného života ocitla ešte aj Grangerová?“

„To vám povedala?“ Malfoyove sivé oči sa naplnili úžasom ako pohár čistou vodou. Jeho prekvapenie bolo skutočné, to si nemohol nevšimnúť.

„Viac-menej,“ vyhýbavo odvetil profesor.

„Použili ste na ňu Imperius!“ skonštatoval Malfoy takmer vo vytržení. Snape to prešiel mlčky, čudujúc sa, prečo ešte nesedí v Azkabane, keď je už druhý človek v takom krátkom čase presvedčený, že túto kliatbu bežne používa. Draco nečakal na odpoveď, naklonil sa nad Hermionu, ruku zasunul do vrecka jej svetra a vytiahol odtiaľ... obyčajný bonbón zabalený do krikľavého papierika. Sadol si na pohovku vedľa dievčiny a vôbec nereagujúc na uprený pohľad profesora si začal rozbaľovať čokoládu.

„Nepoužil som na slečnu Grangerovú Imperius,“ chladne sa ohradil Severus, keď videl, že si jeho mlčanie vyložil nesprávne. „Poinformuj ma, čo si jej ukradol?“

„Neukradol, ale zobral. Čokoládu, pane, obyčajnú čokoládu,“ odvetil spokojne.

„Muklovskú čokoládu?“

„Áno, muklovskú... Vždy má pri sebe muklovské bonbóny... Nejako som si na ne zvykol,“ priznal sa Malfoy s krivým úsmevom. Keď zjedol bonbón, dodal: „Nepozerajte sa tak na mňa, pane. Čokoláda je len čokoláda... Nie je dôležité aká – jesť túto je oveľa komfortnejšie než naše žabky. Radšej zjem bonbón, ktorý mi neskôr nebude skákať v žalúdku a...“

„Dobre, Draco, už som sa zorientoval v tvojich vášňach,“ prerušil ho Snape. „Nesmierne sa teším, že obľubuješ čokoládu, ale zdá sa, že si mi zatiaľ nič nepovedal.“

„Čo vám mám povedať, pane? Po všetkých tých temných zaklínadlách, ktoré som použil v Škriekajúcej búde som bol príliš slabý a potreboval som pomoc. Hermiona sa ukázala byť jediným človekom schopným pomoci. Je múdra, to treba uznať,“ neochotne podotkol Malfoy a pozrel na chrabromilčanku. „Príprava elixírov jej ide veľmi dobre. Je snaživá, rozvážna, nestráca hlavu. Ale najdôležitejšie je, že nerobí scény. Predstavte si, keby som požiadal o pomoc Pottera – okrem neho by sa za vami prihrnul celý Rokfort a všetci by vás videli ležať v bezvedomí v kaluži vlastnej krvi.“ Draco prevrátil očami. Snapa striaslo pri podobnej predstave. „Uznajte, že by to nebolo príjemné. Postupoval som rozumne.“

„Rozumnejšie už nešlo,“ zamrmlal profesor.

Zrazu sa dievčina pomrvila. Zrejme ju prebudil hlasný hovor. Severus sa zahľadel na hodiny – prešlo pätnásť minút. To znamenalo, že jeho predpoklad bol správny.

Hermiona pohla rukou, akoby si chcela upraviť stále prekážajúce vlasy, ale opäť stratila vedomie. Pritom sa jej vyhrnul rukáv na svetri a obnažil ohyzdný nápis humusáčka, ktorý zjavne nebol vytvorený zaklínadlom. Severus sa zamračil a zvedavo si prezeral znamenie.

„To je darček tetušky Belly,“ s odporom vysvetlil Draco, keď správne dešifroval, kam smeruje Severusov pohľad. „Hermiona sa zaň hrozne hanbí.“

Pozrimeže, zdá sa, že ju za dva mesiace celkom dobre spoznal. Ako len strach zbližuje ľudí...

„Mučila ju v našom dome. Počul som... bolo to vskutku desivé. Napokon ako všetko, čo robili smrťožrúti,“ dodal potichu. Tvár sa mu zmenila – akoby sa vo svetlých očiach slizolinčana mihol tieň vojny.

Nebolo to po prvýkrát, čo Snape videl ľudí, ktorých smrťožrúti brutálne mučili. Niet čo skrývať – tiež sa skrytý za maskou podieľal na mučeniach. Avšak ešte nikdy sa mu nepošťastilo vidieť človeka, ktorého čistota by zakúsila podobné týranie a poníženie a nestratila sa. Človeka, ktorý si v sebe zachoval detské vnímanie dobra a zla, temnoty a svetla. Hermiona Grangerová sa zdala byť nezasiahnutá hrôzami vojny, nehľadiac na to, že sa jej bezprostredne dotkli – ak sa tak dalo usudzovať z písmen vyrezaných na jej jemnej koži.

Aj Harry Potter sa zmenil – teraz sa pozeral na svet úplne inak. Len ona zostala takou, akou vždy bola – malým dievčatkom veriacim v posvätnosť a nedotknuteľnosť akýchsi vlastných, imaginárnych ideálov.

„Súhlasila mi pomôcť pod podmienkou, že sa o tom nikto nedozvie, ani vy. Z nejakého dôvodu sa cítila veľmi previnilo...“ pokračoval medzitým Malfoy. „Prvý mesiac sa dokonca bála za vami chodiť. Avšak po prvej návšteve ju bolo ťažké odohnať od vášho lôžka. Presedela pri ňom hodiny a rozprávala vám Merlin-vie-čo,“ Draco sa kútikom úst uškrnul. Sám konal rovnako, no kto o tom vie? „Pristal som. Spolčil by som sa s kýmkoľvek, len aby som vás zachránil..“

„A vtedy ste uzavreli Neporušiteľnú prísahu,“ skonštatoval Severus. Prirodzene, ihneď spoznal strašnú kliatbu, ktorú tieto deti, bez ohľadu na svoje vzdelanie, neboli schopné správne uzavrieť. Našťastie.

Podozrenie v ňom skrslo ešte vtedy, keď ho dievčina začala prosiť, aby sa nedomáhal odpovede. Avšak vo svojich dohadoch sa úplne utvrdil, až keď ležala na zemi s popálenými sluchami.

„Na čo si vlastne myslel, ty hlúpy fagan?“ oboril sa naňho Snape.

„Na vás, pán profesor!“ zabručal Malfoy. „Požiadala ma o to a ja som súhlasil. Hermiona sa domnievala, že budete zúriť, preto si chcela byť stopercentne istá, že sa neprerieknem. A tak som mlčal... mlčal by som aj teraz, keby už prísaha nebola porušená.“

„Dosť bolo klamstiev, Draco,“ uškrnul sa profesor a zamieril k jednej zo skríň. „Zámerne si ju uzavrel nesprávne, však? Bál si sa prerieknutia?“

„Niečoho podobného,“ Malfoy sa ani trochu nezahanbil, že ho prichytili pri klamstve. Áno, oblafol Grangerovú, ktorá nemala žiadnu skúsenosť s prísahou a nevedela ju správne zviazať. Ale kto mal z toho prospech? Len ona. Ak by nebolo jeho malého triku, teraz by jedol studené bonbóny – pretože by jej telo už začínalo chladnúť.

„Viete, pán profesor, nebolo by pekné zabiť Hermionu jedným slovom po tom, čo urobila. Pán profesor,“ zopakoval Malfoy, keď videl že na jeho slová viac nereaguje, „nemôžete jej pomôcť? Veď vám...“

„Draco, prestaň mi láskavo pripomínať, že mi slečna Grangerová zachránila život. Aj bez toho som, vďaka tebe, v hlúpej situácii,“ otočil sa k nemu. V rukách držal malú fľaštičku. „Toto je – prípravok zaceľujúci popáleniny. Keď ťa už tak veľmi trápi osud tejto dievčiny, podelím sa s tebou s tajomstvom uzdravenia: jednoducho jej túto masť votri do spánkov. Potom ju zober na ruky a odnes do chrabromilskej klubovne. A ja sa, hádam, odoberiem pracovať – v normálnej atmosfére.“

„Pán profesor, bude to vyzerať veľmi zvláštne, keď sa zjavím v chrabromilskej klubovni... s Grangerovou v náručí.“

„Takže ty asi predpokladáš, že ja so slečnou Grangerovou v náručí budem pôsobiť omnoho prirodzenejšie?“ spýtal sa posmešne, odchádzajúc z kabinetu. „Príjemný večer, Draco.“