Preklady fanfiction Harryho Pottera

Severus Snape – postrach žalárov, Ten-koho-sa-boja-prváci, Mínus-tridsať-bodov-z (ďalej podľa fakulty, s výnimkou Slizolinu), vojnový hrdina a jednoducho muž v čiernom habite – popíjal čaj vo svojom kabinete a z času na čas poškuľoval po prácach, čakajúcich na kontrolu. Pery sa mu zachveli – čo už s toľkou radosťou? Lenže kam sa podieť?

V podstate kamkoľvek, veď Harry Potter už nie je viac Chlapcom-ktorého-treba-znovu-vyťahovať-z-problémov, to znamená, že sa jeho misia skončila. Nie je už potrebné hrať dvojitú hru, špehovať chlapca kvôli Temnému pánovi a súčasne ho ochraňovať, škrípuc zubami od rozčúlenia. V škole už viac niet Dumbledora – ktorého si, mimochodom, voľakedy zabil obľúbenou Avadou, milo mu pripomenulo podvedomie. Viac ho tu nikto a nič nedrží. Zdá sa, že za svoje hriechy plne zaplatil. Samozrejme, že kedysi dávno urobil množstvo chýb, ale teraz už nepociťoval žiadnu vinu. Viac nie. Temný pán je porazený a Merlin vie, že k tomu taktiež priložil značné úsilie. Či už to Merlin vedel jasne alebo nie, no ministerstvo sa ukázalo mimoriadne uvedomelým, keď mu udelilo Merlinov rad, ktorý bol preňho obyčajnou čačkou, povaľujúcou sa niekde v skrini. Skutočne si ho neleští, ako tieto deti, ktoré v priebehu dvoch letných mesiacov zabudli na roky hrôzy.

Nuž, Rokfort už nie je tým, čím býval...

Dokonca sa ho aj prestali báť. Zrazu si ho začali vážiť a obľubovať aj študenti ostatných fakúlt, čo sa mu jakživ nestalo. Obzvlášť chrabromilčania. Ach, tie ušľachtilé srdcia... večne potrebujú nejakého hrdinu či mučeníka. Vari sa im Potter máli? Aby za ním chodili s otvorenými ústami, taký údel si Severus veru neželal. No osud ho zastihol. Bolo potrebné, aby Chlapec-s-neustále-nešťastným-výrazom-tváre vytrúbil všetky jeho tajomstvá... Temnému pánovi, a tým mu preukázal službu. Ale nebolo nevyhnutne nutné, aby to urobil tradične po chrabromilsky, dramaticky. To znamená pred všetkými. A nahlas. Teraz sa všetci nadchýnali silou lásky hroznej hlavy Slizolinu – také pochybné šťastie. Chcem, aby ma ľúbili nie tak, ako ľúbil Rómeo Júliu, lež ako Severus Snape Lily Evansovú – podobný druh fráz, čoraz populárnejších, ho strašne dopaľoval. Všetci ho považovali za svätého mučeníka a on musel v tomto pozlátku znovu prežívať bolesť zo straty jedinej lásky svojho života. Vytiahol to niekto z Pottera? Ešte šťastie, že ten chlapec a jeho otravní priatelia neboli tými, ktorí mu zachránili život. Hoci by sa im čudoval menej, než Dracovi Malfoyovi, ktorý ho ledvaže nekŕmil a nenapájal z lyžičky, keď sa všetci ostatní svorne vrhli do obnovy Rokfortu. Luciusov syn dospel, veru dospel... ocenil všetko, čo bolo preňho urobené a zrazu bol úplne normálny. Jednoducho zázrak! Podistým nie kvôli tomu, že Malfoya staršieho uvrhli do Azkabanu.

Pokračujúc v premýšľaní o svojom postavení v Rokforte, si Severus sťažka povzdychol. Prekliaty Potter! Rozjatril všetky rany, ktoré sa hojili. A znovu musí vídať sny s mŕtvou Lily... opäť prežívať šikanovanie záškodníkov... a už po koľký raz vidieť svoju temnú minulosť, s ktorou sa už, zdá sa, zmieril, no aj tak bola akási nepríjemná.

Vyviedol ho z rovnováhy, vliezol mu do duše a teraz si ešte aj trúfa hľadieť naňho tým istým, bolestne známym Liliným pohľadom. Čo od neho chce? Posedenia pri kozube, či čo?

Chlapčisko.

Severus si odfrkol.

Položil šálku s celkom vychladnutým čajom a rozvinul pred sebou čistý list pergamenu. Ostrý koniec brka namočil do hustého, indigového atramentu a rýchlo začal hranatým písmom zapĺňať bielosť papiera. Riadok za riadkom pribúdal zľahka. V čiernych očiach sa nezjavila ani štipka smútku. Skôr sa v nich mihol akýsi druh úľavy.

Konečne si sa dočkal! Sloboda.

S rozmachom sa podpísal, keď na dvere zaklopal chrabromilčan. Odkiaľ také závery? Snape sa počas mnohých rokov vyučovania naučil rozoznávať svojich študentov. Slizolinčania klopali presne trikrát a vchádzali dnu. Avšak Chrabromilčania len akosi jemne škrabkali kĺbmi prstov na drevo. Ostatné dve fakulty jeho kabinet nenavštevovali. A nenavštívili by ho ani pod hrozbou trestu smrti.

Severus bez slova vyslal na dvere neverbálne kúzlo a potom si ešte raz prečítal napísané. Zamračil sa.

„Profesor Snape... pane,“ tenký hlások sa mu ozval takmer nad hlavou. Bolo zvláštne, že ak aj chrabromilčania klopali skoro nečujne, keď vošli dnu, naisto ihneď podišli k stolu, zatiaľ čo slizolinčania dávali prednosť usadeniu sa v tieni. V jeho fakulte bezpochyby študovali oveľa dôvtipnejší čarodejníci.

„Slečna Grangerová, čomu vďačím za takú príjemnú návštevu?“ zaujímal sa skriviac pery, pričom nezdvihol hlavu. Ledva sa ovládol, aby nezvraštil tvár. Už len táto bifľoška mu tu chýbala. Skutočne nebude mať pokoj?

„Pán profesor... ja... priniesla som vám svoju domácu úlohu,“ vydýchla Hermiona takmer nečujne a neodvážila sa odlepiť zrak od podlahy. Obávala sa čo i len hlbšie nadýchnuť. Pre Merlina, veď sa nebála ani Voldemorta a teraz sa skoro trasie. Aj keď možno jej strach nebol spôsobený hrôzou, ale inými pocitmi. Niekedy sa stáva - že je človek natoľko nervózny, že nedokáže ovládať svoj hlas, nehovoriac o prstoch.

„Odkedy mi vy, slečna Grangerová, nosíte domáce úlohy priamo do kabinetu?“ Profesor nakoniec zdvihol hlavu. Obraz skleslej študentky ho ani trochu nerozrušil. Koľko mladých dievčat polievalo túto podlahu slzami? O jednu viac, či menej... Aj keď Grangerová nikdy nebude plakať. „Čím som si vyslúžil takýto trest?“ Zdvihol oči k stropu.

„Pane... chcela by som byť prítomná na zajtrajšej hodine, preto som vám priniesla úlohu s piatimi kúzlami na vylepšenie sluchu, ktorú ste mi dali za trest vypracovať.“ Natiahla ruku so zvitkom pergamenu úhľadne previazaným červenou stuhou. Iba táto neznesiteľná dievčina preväzovala svoje práce takou oči režúcou farbou. Ostatní študenti dávali prednosť príjemnejším odtieňom. Vždy sa potrebovala odlišovať.

Severus na ňu minútu sústredene hľadel. V očiach sa mu mihlo akési nepochopenie. Potom vytiahol zvitok z jej štíhlych prstov zašpinených od atramentu a rozvinul ho. A vtom ho osvietilo – spomenul si, na čo už stihol pozabudnúť. „Len som žartoval, slečna Grangerová,“ náhle si odkašľal a vrátil jej prácu, „potrestal som vás dostatočne už tým, že som vás vykázal z hodiny.“ A stratil o študentku akýkoľvek záujem. Koniec brka znovu ponoril do atramentu.

„Ako žartoval?“ Hermionine oči boli doširoka otvorené.

„Čože, vy snáď nerozumiete žartom?“ povedal nakoniec pobavene.

„Pri Merlinovi, pane, nevedela som, že máte zmysel pre humor,“ vyhŕkla dievčina a vzápätí si zahryzla do jazyka, keď si uvedomila ČO a KOMU povedala. „Prepáčte, prepáčte, pán profesor,“ bľabotala Hermiona a v duchu si vynadala. „To som nechcela...“

Snape nepocítil hnev, ani potupu, či rozčúlenie. Táto malá bifľoška ho nemohla uraziť. Koniec koncov, nebol už chlapcom a mal teraz oveľa vážnejšie problémy, než aby sa zaoberal nejakou chrabromilčankou, mysliacou si, že mu chýba zmysel pre humor.

„Slečna Grangerová, odviedli ste skvelú prácu. Môžete sa zúčastniť vyučovania. Buďte taká láskavá a nechajte ma teraz na pokoji,“ štádium vľúdnosti nastupovalo u Snapa vo chvíli, kedy ho začali rozpaľovať do biela. A dievčina, koktajúca trápne ospravedlnenia, patrila presne do tejto kategórie.

„A... to je všetko, pane?“

„Mám vám vari osobne poslať pozvánku na hodinu?“ povedal uštipačne. „Ešte ste tu? Čudoval sa po chvíli.

„Asi nevrátite Chrabromilu päťdesiat bodov za prácu, ktorú ste nazvali skvelou?“ spýtala sa celkom potichu. V tóne jej hlasu bol jasne cítiť pocit viny. Čo sa to deje s týmto svetom? Táto dievčina... ešte dieťa... spolu so svojimi priateľmi bezpochyby zachránila svet, a teraz sa tak rozochvene sužovala kvôli bodom odobratým jej fakulte. Akoby akýchsi päťdesiat kamienkov v hodinách malo teraz nejaký výnimočný význam.

„Môžete mi poďakovať, že som vám nestrhol ďalších päťdesiat za hrubosť voči učiteľovi,“ vľúdne jej poradil Severus. „Pane, nevedela som, že máte zmysel pre humor,“ posmešne napodobnil chrabromilčanku. „A teraz odíďte, slečna Grangerová.“ Nuž, po skončení vojny sa mnohé zmenilo. Keď sa stratila neustála potreba chrániť Pottera zároveň s jeho dvoma priateľmi, prestali ho vytáčať do nepríčetnosti. Bolo to badateľné v jeho tóne, v slovách... no v konečnom dôsledku to neznamenalo, že je pripravený milo komunikovať s Grangerovou a súhlasiť s nejakými veľmi zvláštnymi podmienkami. Aj keď mal pocit, že ešte chvíľa – a odovzdá Chrabromilu školský pohár, len aby odišla a nechala ho v predchádzajúcom rozpoložení. V samote. S myšlienkami na budúcnosť...

„Prepáčte, pane...“ zamumlala skleslo, „ešte raz prepáčte...“ Bezcitný tĺk! Pokojne si sedí a nepočuje, ako jej silno bije srdce. Ako sa mu – vždy také slobodné a nezávislé – doslova pchá do dlaní? Tých istých, ktoré ležia vedľa pergamenu s nadpisom Žiadosť o uvoľnenie a... Stop, pauza, pretáčanie. ČO? „PÁN PROFESOR!“ znenazdajky zvolala tak nahlas, že Severus takmer podskočil.

„ČO, Slečna Grangerová? Päť bodov pre Chrabromil, len už vypadnite!“ Neovládol sa a zreval na ňu: „Povedal som von!“

„Prečo od nás odchádzate?“ Spýtala sa Hermiona trasúcim sa hlasom. Pery sa jej zachveli od potupy a v obrovských očiach sa objavili slzy. „Pane...“

„Merlin, Merlin...“ zahundral Severus. „Vás neučili nečítať cudzie listy, alebo máte natoľko mizerné spôsoby, že neviete, že sa to vzťahuje aj na poznámky, žiadosti a ostatnú dokumentáciu? Toto sa. Vás. Netýka. Mladá. Dáma. Vypadnite. Von. Mínus. Desať. Bodov. Z Chrabromilu.“ Predniesol pomaly, udierajúc každým slovom ako bičom. „Neoberajte svoju fakultu o viac bodov, než dokážete získať.“

Dievčina sa zachvela a rýchlo žmurkajúc vyšla von. Posledné slovo mal opäť profesor. Zahľadel sa na pergamen a pokrútil hlavou.

„Blázninec!“