Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. kapitola

Hermiona sedela v komore na metly pri kuchyni v Hlavnom stane, popíjala čaj a premýšľala, do čoho sa to prepánakráľa dostala.

Súhlasila, že ich k sebe vezme. Dvoch posledných Malfoyovcov. Jej vlastných osobných predstaviteľov všetkého, čo bolo na svete zlé. Dvoch smrťožrútov, ktorí neprišli k Rádu, pretože zmenili názor, alebo mali morálne zjavenie, ale pretože sa druhá strana rozhodla, že ich chce mŕtvych. Nič komplikované na tom nebolo.

Nech za akokoľvek nezvyklý považovala Malfoyov podivný sľub, že bude dobrý, ani na sekundu mu neuverila. V skutočnosti myslela vážne to, čo povedala: nevedel, ako v niečom takom uspieť. Nikdy sa nenaučil, ako byť dobrý a bol už príliš poznamenaný, aby sa to začal učiť teraz. Malfoy bol skazený skrz-naskrz a bol na tom oveľa horšie, než kedy býval v škole. V škole mohla aspoň veriť tomu, že len papagájoval to, čo sa mu povedalo, púšťal si jazyk na špacír, pretože miloval pozornosť. Teraz skutočne vyzeral, že tým nezmyslom, ktoré sa naučil, kým slúžil Voldemortovi, verí. Už viac nebol papagájom, už bol skôr jastrabom a chýbala mu moc, ktorú mal, keď byť Malfoyom ešte niečo znamenalo. Hermiona si uvedomovala, že sa doteraz nezmieril so situáciou, o čom svedčil fakt, že predstieral, že nedošlo k smrti jeho matky, nevšímavo sa cez to prenášal buď s nahnevanými urážkami alebo odvracaním pozornosti.

Bude to, ako keby vybuchol sud s pušným prachom, keď sa s tým konečne zmieri, pomyslela si. Niečo nie je v poriadku s vaším mozgom, keď tvrdíte, že sa vrátite k tomu istému maniakovi, ktorý chcel vás a vašu rodinu vyvraždiť.

A Hermiona vedela všetko o tom, keď nemáte svoj mozog v poriadku.

Vzdychla si a odpila z horúceho čaju. Strhla sa, keď ju popálil na jazyku. Uvedomovala si, že nevyzerala príliš duševne zdravá či vyrovnaná, keď sedela v komore na metly a sama pre seba vzdychala, ale tiež jej bolo jasné, že mienku o sebe už viacej poškodiť nemôže. Počula, o čom si šepkali. Vedela, že si každý myslí, že jej preskočilo. Skrátka jej to bolo jedno.

Okrem toho, niežeby sa mýlili.

Hermiona mala okamihy jasnej mysle, ako práve teraz, keď premýšľala nad vecami v komore o veľkosti domového škriatka. Tu dnu to dokázala zvládnuť, keď navôkol nikoho nebolo, keď nikto nič neočakával. Myšlienky k nej prichádzali jasné a súvislé. Takmer mohla predstierať, že jej mozog fungoval tak, ako mal.

Ale keď vykročila von, tam, kde na ňu ľudia zízali, posudzovali ju, kládli je otázky, bolo to, ako keby jej myseľ upadla do strnulosti. Myšlienky už nemala jasné, nedokázala rozprávať, nepočula polovicu toho, čo sa jej vravelo. Svet vonku bol príliš veľký, príliš hlasný. Jej mozog to nedokázal zniesť. Mala šťastie, že vedela tak dobre liečiť ako vedela, pretože dokázala prepnúť na automatický režim a len vykonávať pohyby. Umyť, opláchnuť, zopakovať. Keby to vyžadovalo nejaké ďalšie samostatné myšlienky, bola by úplne zbytočná.

Hermiona si znova usrkla z čaju, vďačná, že sa ochladil dosť na to, aby jej nespálil jazyk, hoci škoda sa už stala.

Vedela, ako to vyzeralo. Rád sa bude domnievať, že sa rozhodla urobiť nemysliteľné a kvôli Harrymu a Ronovi Malfoyovcov prijala vo svojom dome. Pretože ju o to požiadali. Nielenže boli jej najlepšími priateľmi, ale Rád vedel, že ju tiež po tom incidente, ako to začali volať, zachránili. Hnevalo ju, že také jednoduché slovo môže popísať takú hroznú udalosť, ale to nebola hádka, ktorú bola ochotná začať.

Nazvite to masakrou. Nazvite to holokaustom. Nezľahčujte to.

Harry s Ronom boli tí, čo ju vytiahli von, boli to prvé tváre, ktoré videla potom, čo úplne prišla o rozum, keď z nej zostala roztrasená, kričiacia troska. Trvalo jej mesiace, kým znova začala rozprávať, a dokonca vtedy to bolo len tu a tam zopár slov. Začala s "ďakujem vám" a kúsok po kúsku rozširovala svoj slovník, keď jej tá strnulosť poskytla priestor, ktorý potrebovala, aby vytvorila slová. Harry s Ronom ju počuli rozprávať najčastejšie, pretože im bola naveky vďačná, že ju zachránili. Inak zostávala ticho.

Jednako toto nerobila, pretože ju o to požiadali. Robila to, pretože chápala ich motiváciu pre také dačo, chápala ich obavám a zdieľala ich s nimi.

Tá strnulosť ovládala jej mozog úplne náhodne. Mohla pretrvávať hodiny, dni, týždne. Občas do nej dokázala upadnúť tak hlboko, že stratila pojem o tom, kto bola, kde bola a ako dlho tam bola. Presedela vo vani celý deň, až kým neprišiel Harry a nevytiahol ju, modrú a rozrušenú.

Keď mala tie dlhé obdobia strateného času, časti jej mozgu jednali bez jej výslovného vedenia, ako keby fungovali na základe pokynov, na ktorých formulovanie si nespomínala. To vtedy začala pripravovať elixíry, nie úplne vedome, a brať ich s nemou nádejou, že sa nikdy neprebudí. Už ju trikrát oživili po prehltnutí takého množstva uspávacieho elixíru, ktorá by zabila slona a Harry s Ronom jej už viacej nedovolili držať v dome takéto veci. Každý deň jej doniesli jednu dávku a dozreli, aby ju vypila predtým, než šla do postele a zabránili tak jej nočným hrôzam. Pripadala si ako dieťa, ale vedela, že to bolo pre jej dobro. Keď ju strnulosť ovládla, zjavne prestala chcieť žiť. No nech sa jej život stal akokoľvek prázdnym, v skutočnosti nijako zvlášť netúžila umrieť.

Harry s Ronom jasne dúfali, že keď bude mať Malfoyovcov v dome, poskytne jej to dosť práce, aby sa znova nepokúsila vkĺznuť do trvalého spánku. A nech to bolo akokoľvek čudné, súhlasila. Lucius bol krutý muž, ale nebrnkal jej na nervy. Na druhej strane Malfoy nútil jej mozog fungovať. Povedala mu viac než povedala niekomu inému za posledného rok a pol a hoci tomu nerozumela, došlo jej, že to bolo kvôli tomu, lebo ju rozčuľoval. Ak starať sa o neho a o jeho otca udrží strnulosť na uzde, ak jej to poskytne trochu zmyslu pre bežné fungovanie, potom to príjme. Nielen preto, že ju požiadali Harry s Ronom, ale pretože to možno zachráni jej život.

Keď bude potrebovať uniknúť Malfoyovcom, mala možnosť utiecť k svojej práci. Pracovala len pol dňa, zapisovala kúzla pre Wolfganga Armisteho, stúpenca Rádu a jej priateľa. Vedela, že je vo svojej práci väčšinu času dobrá, za predpokladu, že sa jej nezmocnila strnulosť a nezmenila ju na zombie. Skrátka sa neukázala, ak bola v ten deň mimo. Wolfgangovi to nevadilo a nikdy ju kvôli tomu neobťažoval. Záležalo mu na nej.

Nebola to úplne normálna práca - vedela, že ju má len preto, aby ju udržala sústredenú a v bezpečí a pretože sa zdalo, že Wolfgang sa úprimne stará o jej pohodu. Laboratórium bolo bezpečné, tiché a nemusela nikoho vidieť, kým pracovala, keďže jej dali jej vlastný priestor a dvere, ktoré sa zamykali. Potraviny jej doručovali do laboratória, takže nemusela chodiť von. Každý pracovný deň popoludní zamierila do práce, odškrtla si svoj Zoznam kúziel a na večeru zamierila nazad domov.

Teraz jej rána a večery budú namiesto nebezpečného ticha zaplnené nahnevanými Malfoyovcami.

Znova si vzdychla, hľadela do svojho studeného čaju. Do čoho sa to dostala?

Zaklopanie na dvere ju vyrušilo z jej nepokojných myšlienok.

"Miona? Si tam, však?"

Namiesto odpovede otvorila dvere, aby našla Harryho opierať sa o zárubňu. Čierne vlasy mal strapaté ako vždy, ale zelené oči mal také nežné. Nech akokoľvek neznášala byť rozmaznávaná, cenila si Harryho láskavosti viac, než dokázala povedať.

"Čau, Harry," odvetila.

"Vieš, že toto nemusíš robiť," potichu prehovoril.

"Viem. Hoci teraz, keď som si to premyslela, sa mi to zdá ako dobrý nápad."  

Prikývol a obzrel sa cez plece.

"Môžeme ich teda ubytovať u teba? Som si istý, že budeš šťastná, že sa sem stále nemusíš vracať."

Teraz bola ona na rade, aby prikývla. Nenávidela Hlavný stan. Príliš veľa ľudí. Príliš veľa klábosenia.

"Budeš s nimi v poriadku? Viem, že Lucius potrebuje starostlivosť len pár dní, ale Malfoy... Nuž... Jeho stav vyzerá komplikovanejší."

Pokrčila plecami. "Je to zlá kliatba. Veď-Vieš-Kto si chcel byť istý, že bude trpieť. Najbližší mesiac či dva potrebuje každodennú starostlivosť - ak vynechá jeden deň, bolesti sa mu rýchlo vrátia. Len mi hovorí humusáčka a kladie náhodné otázky - je to v poriadku. Dosť predvídateľné. Nevydesí ma."

Harry jej ponúkol ruku, ktorú prijala. Zdvihla sa z pretočeného vedra, ktoré použila ako stoličku. Preplietli si prsty a kráčali do obývačky, z ktorej sa preletaxujú do jej domu.

Keď vošli do izby, Malfoy si podozrievavo prezeral ich spojené ruky. Všimla si to, ale nedokázala sa prinútiť, aby jej to vadilo. Mohol si myslieť, čo chcel. Mala dovolené držať sa za ruky so svojím najlepším priateľom. Keď sa rozhliadla, zbadala Rona, Luciusa a prekvapivého hosťa.

"Wolfgang!" usmiala sa.

"Hermiona," odvetil vysoký, driečny muž s dlhými čiernymi vlasmi. Už boli silne prešedivené, ale nevyzeral starší než na tridsať päť rokov. Srdečne sa na ňu usmial.

Harry začal hovoriť o prípravách, ale Hermiona už viacej nepočúvala. Strnulosť sa znova usídľovala v jej mozgu, všetko potlačovala, keď nechala svoje myšlienky zatúlať sa. Nejasne si spomínala, že sa dostala do letaxu a vyšla vo svojej obývačke. Periférnym videním si uvedomovala piatich mužov, ktorí sa bavili o pravidlách, ukazovali si dom a vymieňali si jedovaté poznámky. Len chcela ísť na dvor a posadiť sa to trávy, aby počkala, kým jej tá hmla opustí mozog.

"Zem volá Grangerovú," vyštekol nejaký hlas.

Hmla zmizla. Vzhliadla, aby uvidela Malfoyove prenikavé šedé oči, ktoré sa na ňu ako zvyčajne nahnevane pozerali.

"Ako si si mohla dovoliť takýto dom, Grangerová?" uškrnul sa. "Trochu nad tvoju cenovú kategóriu, nie?"

Takmer bola v pokušení usmiať sa. Malfoy jej nevedomky venoval kompliment. Pravda, nikdy by si nemohla dovoliť kúpiť sama takýto dom, ale nechcela odmietnuť Anthonyho dedičstvo.

"Spýtaj sa Harryho," odpovedala, postavila a zamierila dnu. Musela byť vonku už nejakú chvíľu - slnko zapadlo a ochladilo sa. Striasla sa a prešla ku šporáku, aby naň postavila vodu na čaj.

"Spýtal som sa," znova nahnevane vyhlásil. "Povedal mi, že to nie je moja vec."

Už viacej nepočúvala. Naplnila čajník, položila ju na šporák a zízala von z okna. Čo bol dnes za deň?

"Humusáčka! Čo som vravel o ignorovaní?" zapenil, priblížil sa tak, že sa jej nosom takmer dotkol.

Vždy je taký nahnevaný, pomyslela si s nezáujmom.

"Pripomeniem ti, aká bola naposledy moja odpoveď," pokojne odvetila a ustúpila do svojej izby.

O niečo neskôr sa ozvalo zaklopanie na dvere.

"Miona? To som ja, Harry. Ron, Wolf a ja už odchádzame."

Otvoril dvere, aby ju uvidel ležať na posteli.

"Mám pre teba tvoj elixír," dodal.

Posadila sa a počkala, kým príde k nej. Už viacej nerozprávala. Bol to únavný deň.

Podal jej malú fľaštičku, ktorú vypila a keď skončila, podala mu ju prázdnu nazad.

Pobozkal ju na čelo, zašepkal dobrú noc a pozastrkoval okolo nej deky, keď začala zaspávať.

Harry potichu zatvoril dvere, keď opustil Hermioninu izbu. Po takom dlhom dni sa jej zíde nerušený spánok. Krútiac s fľaštičkou medzi prstami sa potichu vrátil do obývačky, kde na neho čakali Ron, Wolf a Malfoyovci.

"Dobre," povedal. "Už spí a vy obaja viete, kde sú vaše izby. Už sme vám povedali zabehnutý postup - nemôžete tento dom opustiť, aj keby ste chceli. Máme vaše prútiky a budova je aj tak očarovaná. Je chránená Fideliovým kúzlom a je spojená letaxom len s Hlavným stanom a Wolfovým labákom. Dokonca len Ron, Wolf a ja sme oprávnení použiť letax. Kohokoľvek iného nasmeruje nazad na začiatok, pokiaľ ho nesprevádza niekto z nás."

"Hrozne silná bezpečnosť, aby chránila jednu zbytočnú humusáčku, nepovedal by si, Potter?" uškrnul sa Malfoy.

Harry zazrel, ako sa Ron strhol a inštinktívne vystrel ruku, aby ho upokojil. Wolf sa napäl, zazeral na Draca hrozivým pohľadom.

"Hermionine podmienky," odvetil Harry s pokrčením pliec. Bolo mu jasné, že sa ho Malfoy snaží len vytočiť a nemal v úmysle odmeniť ho reakciou. "Nikomu príliš neverí."

Malfoy pozrel na prázdnu fľaštičku v Harryho ruku, jeho myseľ nad niečím dumala.

"Toto jej nosíte každý večer?" spýtal sa.

"Ron alebo ja, áno."

"Vieš, že to po čase vyvoláva závislosť. Ako dlho berie elixír na spanie?"

Harry si vzdychol. "Niežeby to bola tvoja vec, Malfoy, ale asi rok a pol."

Na to sa Malfoy zatváril nahnevane. "Vyvoláva závislosť po pár mesiacoch pravidelného používania, Potter. Iste nie ste takí hlúpi, aby ste na niečo také jednoduché zabudli."

"Vieme to, ty kretén," penil Ron.

"Takže len živíte jej závislosť?"

Harry prikývol, tváril sa trochu rezignovane.

Malfoy mu venoval zmätený pohľad.

"Prečo?"

Harry sa pozrel na Rona, snažil sa rozhodnúť, koľko informácii prezradiť. Malfoy a jeho otec tu teraz žili... Aj tak im všetko čoskoro dôjde.

"Povedzme, že alternatíva je oveľa, oveľa horšia," povedal Harry. Kývol hlavou smerom k letaxu a on, Ron a Wolf sa pohli ku kozubu.

Zrazu sa Wolf otočil, pozrel sa na oboch Malfoyovcov s výrazom absolútneho znechutenia.

"Som si istý, že vás aj Harry aj Ron varovali, ale rád by som to zopakoval vo svojom mene. Ak sa niečo stane Hermione, kým ste tu, vystopujem vás a vytrhnem vám cez hrdlo žalúdky."

So strohým prikývnutím vysoký muž vkročil do letaxu a zmizol v zaburácaní zelených plameňov.

Malfoy a Lucius mali tú slušnosť zatváriť sa prekvapene.

"Má poriadny fanklub," zamrmlal Lucius.

"Áno," provokoval Ron. "To má. Zajtra sa zastavíme."

S Harrym sa odletaxovali a zanechali Malfoyovcov, aby zamierili do svojich nových izieb.

Draco spal prekvapujúco dobre. Dom bol dosť veľký, zariadený v modernom štýle a takmer prázdny vo svojom minimalizme. To nebol vzhľad, ktorý očakával od Grangerovej, ale na druhej strane mal podozrenie, že Grangerová nebola v prvom rade zodpovedná za výber domu.

Jeho izba mala vlastnú kúpeľňu a on si dal s kúpeľom poriadne načas, vychutnával si priestor a ticho. Hlavný stan bol chaos, hlučná katastrofa s jednou kúpeľnou pre všetkých. Bolo poburujúce byť prinútený žiť v takej špine - Grangerovej dom bol určite zlepšením. Dokonca manor sa po chvíli stal plný, keď tam začali bývať ďalší a ďalší smrťožrúti a Malfoyovcov pomaly vytláčali. Bol to postupný proces, a Draco nedokázal presne určiť, kedy to začalo. V priebehu roka sa to zhoršovalo, až kým mu nebolo jasné, že jeho rodinu odmieta presne tá istá skupina, ktorú pomohli vytvoriť.

Ale nechcel o tom premýšľať.

Prekvapene otvoril svoj nový šatník. Už tam bolo oblečenie - mužské oblečenie. To má nosiť toto? Kvalita bola dobrá, ale z predstavy, že bude nosiť veci akéhosi cudzinca, si pripadal ako nemajetný človek. Obliekol si nohavice a košeľu, ktorú dostal v Hlavnom stane. S nechuťou priznal, že ani tie neboli jeho, ale aspoň už bol na ne doteraz zvyknutý. Šaty toho neznámeho skúsi inokedy.

Grangerová v kuchyni pripravovala raňajky a jeho otec sedel za stolom, tváril sa mrzuto.

Miesto privítania na ňu Draco len zazrel. Ona odpovedala prázdnym pohľadom.

Prikývol otcovi, keď sa usadil oproti nemu. K jeho prekvapeniu pred Luciusa položila tanier teplého jedla. Otrávený výraz jeho otca zmizol a obdivne na to jedlo hľadel. Vyzeralo lákavo; pariaca sa klobása, vajíčka a zemiaky. Draco si uvedomil, že je zvedavý, kde sa tá humusáčka takto naučila variť.

"Anthony mi zanechal tento dom," z ničoho nič vyhlásila Grangerová svojím bezvýrazným hlasom.

Dracova hlava vyletela nahor.

"Musíš mi vždy odpovedať na moje otázky tak prekliato neskoro po tom, čo ich položím?" zavrčal.

Pokrčila plecami. "Mohla by som neodpovedať vôbec," odvetila a zahryzla si do hrušky.

To nechcel, ale nechystal sa jej to povedať. Mohol rovnako dobre povzbudiť rozhovor, než znova príde o rozum.

"Je Anthony liečiteľ, čo ťa trénoval?" spýtal sa, riskujúc jej reakciu.

Prikývla, keď si znova odhryzla.

"V mojej skrini sú jeho šaty?"

Znova prikývla, prežúvala.

"Prečo ti Potter s Weasleym nosia každý večer odvar spánku?" povedal, vedomý si, že tlačí na pílu. Všimol si, ako sa nadvihlo obočie jeho otca z druhej strany stola.

Chvíľu na neho hľadela mŕtvymi očami, ale obočie mala zvraštené, ako premýšľala.

"Kvôli bezpečnosti," nakoniec vyhýbavo odpovedala. Potom vstala a opustila miestnosť.