Preklady fanfiction Harryho Pottera

Statickosť

Vyhlásenie autorky: Nevlastním Harryho Pottera. Deprimujúce, bohužiaľ pravdivé.

Som späť! Tak túto poviedku som napísala poriadne iným štýlom než Chlapca v hojdacej sieti, takže nech vás príliš neprekvapí zmena charakteru. Toto je plné úzkosti. Avšak stále som to ja a môžem sľúbiť, že to bude dobré čítanie. Mám v pláne pridávať približne každé tri dni. Ako naposledy, ak budete komentovať ako diví, budem pridávať každý deň. Túto časť nechávam vo vašich schopných rukách. Zatiaľ som pri 14.kapitole a blížim sa ku koncu... Myslím. Uvidíme. Mohlo by to byť dlhšie. Veľa sa toho deje. Vlastne to beriem späť. Určite to bude dlhšie.

xo

Galfoy

Poznámka prekladateľky: Dlho som váhala medzi názvami Statickosť a Strnulosť. Nakoniec som sa rozhodla pre kompromis (Statickosť v názve, Strnulosť v preklade). Pre názov Statickosť hralo to, že pripomína pôvodný názov, strnulosť mi zas viacej sedela do deja. Nakoniec som požiadala o vysvetlenie aj autorku a tá mi ho poskytla. Slovo „static“ znamená v angličtine viacero vecí. Jednak je to niečo podobné významu „bez pohybu“ (podľa nášho slovníka: nehybný, stály), ale tiež to môže znamenať „rušenie“. Taký ten druh poruchy na starých televízoroch, keď sa menia kanále a dostanete sa na taký, ktorý má zlý signál. Hučí to a len to čiernobielo zrní (podľa nášho slovníka: atmosférická porucha, praskanie, rušivé zvuky) Názov myslela ako kombináciu oboch, aby ilustrovala fakt, že uviazla vo svojom zdravotnom stave, ale tiež aby opísala, aký ten stav je... Ako porucha v televízore.  

1. kapitola

Bolo to ako prebudiť sa uprostred nočnej mory.

Draco nadobudol vedomie, ako keby dostal kladivom do hlavy a prebudil sa s lapaním po dychu. Takmer okamžite si zaprial, aby bol znova v bezvedomí. Bol v svete bolesti, o ktorom vôbec nevedel, že existuje. Pokožku mu požierala neznesiteľná agónia, ako keby ho namočili do urýchľovača a zapálili. Takmer cítil plamene, ktoré si oblizovali cestu nahor jeho telom, ale žiaden oheň nebolo cítiť. Jediné, čo mohol urobiť, bolo nehýbať sa, nekričať. Cítil, ako mu v hrdle stúpa panika. Vzduch bol zatuchnutý a vlhký, presýtený strachom. Vrátili sa mu nesúvislé spomienky, ale nechcel uveriť, že sú skutočné. Bolo príliš ťažké uveriť im.

Ako nás tu mohli nechať zomrieť? Po všetkom, čo sme urobili?

Dokázal registrovať skutočnosť, že leží na zemi, až kým ho nezasiahla ďalšia vlna bolesti a zbavila jeho myseľ všetkého racionálneho. Údery jeho srdca jeden za druhým pulzovali voči jeho jemnej pokožke, až si prial, aby mu srdce prestalo biť úplne. Už žiadny úder srdca, už žiadna bolesť. Znelo to tak prekliato lákavo. Z pier mu unikol ston. Dokonca vnútrajšok úst ho pálil - aj tam ho zasiahlo kúzlo Temného pána?

Cítil, ako pod tým zranením vrie jeho hnev, zúrivosť zrýchľovala jeho masochistické srdce.

Zradili nás, posmieval sa hlas v jeho vnútri. Zradili nás naši vlastní.

Nechcel tomu uveriť.

Začul výkriky a výbuchy, ale nedokázal nazbierať energiu, aby otvoril oči. So zvrátenou istotou si uvedomoval, že je stále v tom bohom zabudnutom podzemí, kam ho po mučení vhodili, pretože jeho rodina už viacej nebola v priazni Temného pána. Po tom všetkom, čo obetovali.

Stále tomu nechcel uveriť. Zjavne bolo ľahšie popierať to. Bolo to ľahšie než desivá pravda.

Rodina Malfoyovcov výmenou za moc platila všetkým, čo mala: bohatstvom, domovom, rokmi služby. Na oplátku si ich Temný pán držal vo svojom úzkom kruhu, favorizoval ich a vedeli podrobnosti o jeho akciách. Boli vážení a obávaní, ako by Malfoyovci mali byť. Roky plynuli a vojna pokračovala, každá strana sa snažila získať kontrolu. Všetko bolo v poriadku. Predvídateľné. Tak veľmi predvídateľné, ako je to v každom prípade možné počas vojny. Pracovali ako vojaci Temna, snažili sa zostať nažive.

Ale potom sa niečo zmenilo. Malfoyovci začali klesať na rebríčku, spočiatku takmer nespoznateľne, ale na konci sa to nedalo prehliadnuť. Vyvrcholilo to najhorším možným spôsobom: Temný pán v záchvate zúrivosti zavraždil matku rodu a zanechal otca so synom zomrieť bolestivou, hanebnou smrťou. Bol to drastický a ponižujúci pád do nemilosti. Draco vždy veril, že Malfoyovci patria na vrchol. Ale práve teraz sa jediní zostávajúci Malfoyovci topili vo vlastnej krvi, zabudnutí v akomsi smrťožrútskom úkryte. Dokonca aj v bolesťou vyvolanej apatii Draco chápal, aká bola situácia beznádejná.

Tu nás nikdy nikto nenájde. A ak aj nájde, budeme mŕtvi. Nikto nás nechce nažive.

Z tejto situácie zúril, zlosť ho spaľovala rovnako intenzívne ako kúzlo, ktoré ho požieralo zaživa. Oni patrili do Voldemortovho najužšieho kruhu. Oni verili vo všetko, čo symbolizoval. Boli kurva verní. Tie prospechárske, ufňukané potkany si tú prekliatu slávu nezaslúžili. Prečo ich odvrhli, keď ostatní mohli zostať? Niekde z temnoty sa ozval výkrik. Povedomý výkrik. Draco s istými ťažkosťami sústredil svoje myšlienky. Otec? Je stále nažive? Uvedomoval si, že už nikdy nezačuje svoju matku kričať. Nikdy ju nezačuje urobiť čokoľvek. Videl, ako ju zrazilo k zemi, v tvári mala zmrazenú hrôzu pri záblesku zeleného svetla. Odtlačil ten obraz nabok - bolo to príliš, aby dokázal zvládnuť. Ona nemôže byť mŕtva.

Ale nebolo mýlky... bol to hlas jeho otca. Dracovi v hlave zablikala spomienka, ako sa k otcovi plazí Nagini, ako sa v očiach jeho otca rozžiaril strach. Nagini sa muselo podariť dostať sa k nemu, prinajmenšom čiastočne, ak sa dalo usudzovať podľa tých výkrikov. Dajako jeho otec nepodľahol strate krvi či jedu. Čoskoro podľahne, ale bojoval.

Mohol bojovať z celej sily. Pre nich nebolo nádeje.

Draco začul ďalšie výkriky, hlasy, ktoré nedokázal identifikovať. Určite sa pre nich nevracajú smrťožrúti. To nebol ich štýl. Ich štýlom bolo zradiť vlastných ľudí. Možno sa vrátili, aby svoju prácu dokončili. Človek mohol len dúfať.

Zasiahla ho ďalšia vlna a začul sám seba zaskučať. Ach bože, tá bolesť. Keď na neho Temný pán namieril prútik, Draco vedel, že to bude zlé... Ale toto bolo neopísateľne bolestivé. Smrtiaca kliatba by bola rýchlejšia, ale možno v tom bola pointa.

Ďalší krik. Čo sa sakra deje?

Obďaleč začul  šúchanie, ktoré musel spôsobiť jeho otec.

"Informácie za záchranu!" vykrikoval zachrípnuto Lucius medzi mučivými vzlykmi. "Prosím! Prosím, pomôžte nám!"

Draco cítil, že začína strácať vedomie. Koho prepánakráľa prosíš o záchranu? Nikto nechce dvoch smrťožrútov, ktorí žili dlhšie, než bola ich užitočnosť.

Na hlinenej podlahe sa odrážali kroky, vysielali zemou malé otrasy k miestu, kde Draco ležal. Každý malý pohyb bolel, každé vlnenie vzduchu bodalo jeho pokožku. Oči mal stále zatvorené, pretože pokiaľ vedel, boli spálené. Nestaral sa, kto tam je, už nie. Čakal na smrť. Len sa nediala dostatočne rýchlo.

"Ty krávo," povedal akýsi hlas pri jeho hlave. "Musíme ich odtiaľto dostať, a rýchlo." Ten hlas znel, ako keby bol spomalený a prehrávaný pod vodou.

Čudné, pomyslel si Draco.

Dvojica rúk sa dotkla jeho pliec a on hlasno zreval.

"Omráč ho a vezmi ho," riekol ostrejší hlas. "Ak zomrie cestou, čo už."

Draco si už na nič ďalšie nepamätal.

Preniesli ho niekam inam, toľko si uvedomoval. Jeho uši zachytávali útržky zúrivého šepotu, keď ho unášalo údolím smrti.

"...Luciusovi chýba noha. Zasraná noha, Remus. Je odhryznutá a môžeš sa sakra staviť, že to bol had..."

"Pokúšame sa zastaviť krvácanie - odtrhlo mu ju od kolena a vieš, že sme sa snažili, Tonksová, ale nemáme skutočných liečiteľov..."

"Povedal, že nám poskytne informácie! Musíme urobiť viac! Už roky sme sa k vedeniu nedostali takto blízko! Len pomysli na to, čo by sme sa mohli dozvedieť..."

"U Merlina, Tonksová, nemyslíš si, že to chápem? Ja viem, aké je to dôležité!"

"Myslím, že obaja viete, čo musíme urobiť," ozval sa tretí hlas, drsný a vyčerpaný. "Požiadam Harryho a Rona, aby sa s ňou porozprávali. Bez jej pomoci neprežijú."

"Nikdy nebude súhlasiť," zasyčal ženský hlas. "Teraz sa s nikým ani nerozpráva, a tobôž neopúšťa dom. Je úplne pomätená. A žiadať ju, aby ich udržala nažive? To je výstrel do tmy."

"Bude musieť. Nie je iná možnosť. Luciusa zatiaľ môžeme utlmiť, ale mladší Malfoy bude mŕtvy, ak sa mu nedostane pomoci. V škole sa poznali... Možno existuje šanca, že..."

"Tak ho nechajme zomrieť! To Luciusa potrebujeme a ako som pochopil, ich vzťah v škole mal ďaleko k dokonalosti..."

"Naozaj si myslíš, že nám niečo povie, ak necháme jeho syna zomrieť, Tonksová? Vraví sa, že včera večer zabili Narcissu..."

Niekto slabo zapískal. "Veď-Viete-Kto nie je s Malfoyovcami spokojný. Takto padajú mocní. Zaujímalo by ma, čo sa stalo."

Draco sa pokúšal sledovať ten rozhovor, napínal uši, aby fungovali cez vlny bolesti, ktoré sa ním prevaľovali. Znova ho zasiahlo popretie ako čisto obranný mechanizmus. Chcel kričať na tie hlasy, že sa mýlia... že Temný pán si jeho rodinu váži, že chápe, akí sú oddaní. Toto bol len omyl. Jeho matka nemohla byť mŕtva. Jeho otec vôbec nemohol prísť o nohu. A pokiaľ ide o neho... jediné, čo si pamätal, bol pocit, že ho zapálili a že sa Temný pán šialene smial. Keď ho zasiahla ďalšia vlna bolesti, myšlienky sa mu zahmlili.

Nechcem tomu uveriť.

"Porozprávam sa s chalanmi," povedal niekto. "Nemáme veľa času, ale ak bude súhlasiť, bude to chcieť mať za sebou tak rýchlo, ako sa bude dať, aby sa mohla dostať domov."

"Hovorím ti, Moody... Nikdy nebude súhlasiť."

"Nič iné nemôžeme urobiť. Je jediná, ktorá má dostatočný výcvik. Anthony je mŕtvy. Musíme to skúsiť."

Keď sa znova prebral, pripadal si úplne ochromený. Už ho nič nebolelo, ale necítil ani nič iné.

Na štrbinku otvoril oči a neprítomne hľadel na neznámu tvár, ktorá na neho zízala.

"Bolesť rušiace kúzlo," povedala tá osoba na vysvetlenie. "Nešlo to bez neho. Tvoj systém by sa zrútil. Za minútku ti pomôže."

Draco očami skĺzol nabok v smere nervóznych pohľadov tej neznámej osoby.

Na nízkom stole niekoľko metrov od neho ležal jeho otec, bledý ako stena. Zaliaty potom a krvou, s vlasmi strapatými a pochlpenými, vyzeral Lucius ako mŕtvola. Pravú nohu mal odrezanú u kolena, presne ako vraveli tie hlasy. Časť z neho, ktorá sa držala popierania, sa pousmiala, predpokladala, že má halucinácie. Môj otec nemohol prísť o nohu. Ďalšia jeho časť chcela kričať. Toto bola scéna z jeho najhorších nočných  môr. Lucius Malfoy, zlomený, zomierajúci rukami svojho Pána. Nie, nie, nie.

Začal v ňom pomaly vrieť hnev, keď zbadal, kto vedľa neho kľačí - tá zasraná humusáčka. Krucinál! Zachránil ich Rád. Zo všetkých svätuškárskych, neužitočných, bezmocných, debilných bánd...

Radšej by som zomrel.

"Volám sa Hermiona," riekla tá humusáčka jeho otcovi monotónnym hlasom. "Teraz vám vyliečim vašu ranu."

Začala a Draco to sledoval, ako keby to bol podivný sen. Grangerová. Hermiona Grangerová. Vojna k nej nebola láskavá. Bola chudá ako trieska, vlasy mala ochabnuté, pokožku sinavú. Ale niečo iné mu vŕtalo v hlave... Čo to bolo? Snažil sa na to cez hmlu v svojom mozgu prísť.

Niečo nie je v poriadku, uvedomil si Draco zrazu. Niečo je inak, než by malo byť. Grangerová, chrabromilská princezná, pracovala na jeho otcovi ako robot. Umŕtviť, opraviť, utesniť, zopakovať. Utrieť krv do kúska bavlny. Ani jediný výraz neskrížil jej črty. Rovnako dobre mohla prišívať gombíky.

Grangerovej oči, normálne také plné hrdosti, pomýlenej odvahy a vášne, boli úplne mŕtve.

Lucius tiež musel dostať niečo na bolesť, pretože dokázal udržať otvorené oči, kým ho liečila. Pozoroval jej uťahanú tvár s niečím podobným nahnevanej zvedavosti a namáhavo dýchal.

"Nie ste vy tá humusáčka?" zachrapčal.

"Jedna a tá istá," odpovedala, oči nepresunula z jeho zmasakrovanej nohy. "A ak mi poviete, aby som sa vás nedotýkala, nechám vás tu zomrieť. Nedlhujem vám žiadnu láskavosť." Tie slová vyslovila, ako keby čítala správy o počasí. Stále žiaden záblesk emócie.

Draco ju ďalej študoval, podivne šokovaný tým, ako sa od školy zmenilo jej správanie. Už boli oveľa starší - vojna trvala roky a Dracovi už bolo dvadsať päť. Ale zmeniť sa tak veľmi? Správať sa ako chodiaca mŕtvola?

Po jej priamom vyhlásení už Lucius neprehovoril, zízal porazenecky na strop. Obviazala mu kýpeť a vyslovila nad poškodenou oblasťou niekoľko ďalších kúziel.

"Teraz musíte odpočívať. Keď sa dostatočne uzdravíte, nájdeme vám protézu." Nebola to súcitná poznámka, bola vecná a chladná.

Náhle sa postavila a schmatla koženú tašku zo zeme. Vo vnútri zacinkali fľaštičky. Troma krokmi sa dostala k Dracovi.

Klesla na kolená, pozrela sa mu do očí. Draco v nich nenašiel nič povedomé.

"Ahoj, Malfoy."

"Choď do riti, humusáčka. Radšej zomriem, než aby si na mňa položila svoje špinavé paprče." Dokonca sotva vedel, čo za slová chce povedať, až kým neopustili jeho ústa, ale krucinál, bol na všetko tak kurevsky naštvaný. Prečo on? Prečo ona?

Hľadela na neho tým istým, bezvýrazným pohľadom, oči zbavené všetkého jasne grangerovského.

"Žiaden problém," odpovedala pokojne. S poklepnutím jej prútika sa do neho prihnal oceán bolesti. Predtým si myslel, že bolesť už nemôže byť horšia, ale mýlil sa. Bolo to, ako keby bol úplne znova vystavený plameňom. Dracove výkriky prerezali vzduch, keď sa Hermiona pokojne postavila, očistila si ruky a vyšla z izby.

Niekto zavýjal.

To som ja, uvedomil si Draco.

"Ty zasraný debil!" zasyčal dôverne známy hlas. "Vieš, aké ťažké bolo dostať ju sem?"

Draco začul zatresknúť dvere a niekto vbehol do izby.

"Dáva si čaj, kamoš. Znova nerozpráva. Prisahám Merlinovi, preskočilo jej. Hľadí do diaľky bez absolútne žiadneho citu..."

"Vieme, že jej preskočilo, Ron! Je zlomená. Je zlomená a tento idiot si myslel, že bude múdre provokovať ju..."

Draco sa začul, ako znova zakričal. Ach, bohovia, toto musí prestať. Príde o rozum. Bolesť ním pulzovala ako baranidlo. Za očnými viečkami mu vybuchovalo svetlo. Domnieval sa, že myslel vážne to, čo povedal Grangerovej, ale taktiež v skutočnosti neočakával, že ho tu nechá. Bolo to proti všetkému, čo o nej vedel. Grangerová nenechávala ľudí zomrieť. Jednoducho nenechávala.

Hlas mu zdrsnel. Už sa vykričal.

"Prosím..." Začul sa povedal. "Prosím..."

"Mňa nepros, kretén," odpovedal hlas, ktorý spoznal ako Potterov. "Povedal si našej jedinej liečiteľke, že by si radšej zomrel, než by si jej dovoliť dotknúť sa ťa a ona poslúchla. Sami sme ju museli uprosiť, aby sme ju sem dostali. Nie celkom sa jej páčila predstava, že ti zachráni život. Poskytol si jej dokonalú výhovorku odísť."

"Grangerová!" zreval Draco. Ignoroval Pottera v nádeji, že ho začuje kdekoľvek, kde práve bola. Už blúznil... vedel, že zomrie, ak bolesť neprestane. Bolo to ako trvalé Cruciatus. Pýcha mohla ísť do prdele, bude prosiť, až kým neodpadne.

"Grangerová, prosím!"

Všetci čakali v izbe, keď Draco kričal jej meno, až kým sa jeho výkriky nezmenili na tiché vzlyky. Ron s Harrym hľadeli smutne na zem. Ani oni skutočne nevedeli, či sa vráti. Teraz už bola iná.

Všetko bolo iné.

Dracovi takmer úplne odišiel hlas. Takže smrť. Nepríde. Posral to. Pocítil záblesk ľútosti, že nedržal jazyk za zubami. Nenávidel ju, nenávidel každučký kúsok z nej, ale tiež chcel zostať nažive.

Zrazu sa dvere so škripotom otvorili. Niekoľko tichých krokov a slabé, zašepkané kúzlo, a bolesť zmizla. Draco otvoril oči, spotený a roztrasený. Vzlykal.

Nad ním stála Grangerová, pokojne rozprestrela plachtu a prehodila ju cez neho. Pod ňou nechala zmiznúť jeho oblečenie. Vedľa nej stál malý kotlík naplnený niečím, čo voňalo ako eukalyptus.

Jej mŕtve oči sa stretli s jeho.

"Už ma viacej neprovokuj," povedala, výraz stále prázdny. "Teraz ťa vyliečim. Pospi si."

Striasol sa úľavou a zaspal.