Preklady fanfiction Harryho Pottera

A/N: Nevlastním Harryho Pottera a nikto v skutočnosti nevie, kto napísal a vlastní túto pieseň. Čo viem je, že mi nepatrí.

Odkaz: http://www.youtube.com/watch?v=HBxON2jVIOA&feature=related

Jolly Old Saint Nicollas  (Veselý starý svätý Mikuláš)

„Si si istá, že naše deti musia absolvovať tento blázninec?“ zakričal Severus ponad pobehujúci húf.

Hermiona uháňala s deťmi na koniec radu.

„Samozrejme! Vidieť Santu je jedna z mojich obľúbených spomienok z detstva. Chcem, aby si túto tradíciu Clarice s Lucasom tiež užili.“

„Keď to hovoríš ty,“ odvetil Severus. „Bude trvať večne, kým sa dostanú cez tento rad.“

„Ten nápis hovorí, že to bude trvať len polhodinu,“ oznámila Clarice a ukázala na bielu tabuľku olemovanú cezmínou.

Presne tak, ako jeho dcéra uviedla, nápis oznamoval: Čakacia doba - 30 minút. Severus sa zhlboka nadýchol, keď sa ďalší ľudia stavali do radu za nimi.

Clarice začala hore dole poskakovať a potom sa nakláňať zo strany na stranu, aby videla pomedzi ľudí. Jej plány boli nakoniec prekazené červeným, zamatovým, bezpečnostným lanom.

„Čo to robíš?“ spýtal sa Severus.

„Snažím sa vidieť Santu,“ odvetila Clarice.

Severus ju zodvihol a posadil si ju na plecia. Vydýchla od úžasu.

„Vidím ho! Vidím ho!“

Pousmial sa, keď ju zložil na zem.

„Oci, nemôžem sa dočkať, kedy mu poviem, čo si želám.“

„Čo si budeš priať?“ spýtala sa Hermiona a posunula si Lucasa, aby sa mu spalo pohodlnejšie.

„To ti nemôžem povedať!“ vysvetľovala. „Ak to urobím, bude to ako s narodeninovým želaním. Ak ho niekomu povieš, nesplní sa.“

„Už chápem,“ povedala Hermiona.

Rad sa o kúsok posunul. Až teraz si Severus všimol jasno zelený koberec pod nohami. Bol... veselý, príliš veselý na jeho vkus. Odporne radostná vianočná hudba vychádzala odniekiaľ z čela radu. Zástup za nimi len narastal a uzatvoril tak ich únikovú cestu. Snape si uvoľnil golier. Rozhodne sa cítil stiesnene. Počas ďalšieho čakania Clarice neprestajne rapotala o svojich obľúbených vianočných koledách a potom o hre, ktorú asi pred mesiacom vymyslela s Júliusom. Lucas ďalej spal, nerušený rámusom hudby, ani okolostojacimi ľuďmi.

Konečne po čase, ktorý sa zdal byť večnosťou, bola predná časť radu na dohľad. Severus identifikoval zdroj radostnej, vianočnej hudby – malé rádio vedľa Santu. Videl tiež obrysy Santovho červeného kresla... alebo to mal byť trón? Mohol to byť trón. Krikľavý.

„Ďalší!“ zakričala žena.

Clarice sa rozbehla k žene, ktorá mala na sebe krátke zelené šaty a k nim ladiaci klobúk, na ktorom boli našité dva zvončeky, ktoré cinkali pri každom kroku. Predstierala veselý úsmev, ktorý jej však nesiahal až k očiam.

„Ako sa voláš?“ spustila maznavým hlasom, aký používajú dospelí, keď hovoria s malými deťmi.

„Clarice Snapová.“

Práve vtedy začal Lucas mrnčať v matkinom náručí. Hermiona sa ho s plachým úsmevom snažila premiestniť. Avšak, keď so Severusom zacítili závan vzduchu, pochopili zbytočnosť akýchkoľvek opatrení.

„Poďme sa pozrieť na Santu!“ ozvala sa pani a vzala Clarice za ruku.

„Dobre!“ zvolala.

Elf viedol Clarice k Santovi a Hermiona zastonala.

„Chceš, aby som sa oňho postaral?“ spýtal sa Severus.

„Nie!“ odvetila Hermiona. „Chcem, aby tu Clarice mala oboch rodičov, keď sa stretne so Santom.“

„Prečo?“ spýtal sa Snape. „To nie je, akoby sa fotili.“

„Je to zvláštna chvíľa,“ prela sa Hermiona a Lucas v jej náručí začal nariekať.

Clarice s hrdosťou sedela na Santových kolenách, nevšímajúc si narastajúci spor medzi jej rodičmi. Vzhliadla na starého muža, ktorý mal na sebe tradičný odev a typický priateľský úsmev, ktorý videla toľkokrát. Dokonca mal v očiach ohníčky.

„Ho, ho, ho!“ spustil nahlas. „Čo si želáš na Vianoce?“ spýtal sa.

Clarice pozrela na svojich rodičov. Hermiona sa prinútila k úsmevu a snažila sa odviesť svoju pozornosť od kričiaceho syna. Severus sa neusmial, ale Clarice videla v jeho očiach pýchu. Potom obrátila svoju pozornosť k Santovi.

„Chcela by som šteňa a trochu snehu!“ odvetila.

„Och, dievčatko! So snehom to bude ťažké. Koniec koncov, toto je Georgia,“ dodal Santa.

„Viem,“ pokračovala. „Ale ty by si mal plniť vianočné priania.“

„Áno, ale ani Santa nemôže ovládať počasie,“ odvetil.

„Myslela som si, že si mocný čarodejník,“ trvala na svojom.

Santa sa znovu zasmial.

„Dokonca aj mocní čarodejníci majú problémy meniť počasie. U muklov to vyvoláva podozrenie.“

„Och!“ odvetila.

„Napriek tomu,“ pokračoval Santa, „uvidím, čo sa s tým bude dať robiť.“

„Ďakujem,“ vykríkla, než ho objala.

„Ho, ho, ho!“ zasmial sa.

„Môžem ťa odfotiť?“ spýtala sa žena.

„Áno,“ odvetila Clarice.

Hermiona a Severus sa hrdo pozerali, keď cvakla fotku. Vo chvíli, keď Clarice opustila Santove kolená, ju Severus vzal za ruku a celá rodina sa ponáhľala do prebaľovacej miestnosti venovať sa Lucasovi.

„Ďalší!“ zakričala žena za nimi.

*****

„Mami! Oci!“ zvolala Clarice.

Severus zastonal, keď otvoril rozospaté oči.

„Čo je?“ spýtal sa.

„Poďte sa pozrieť! Moje vianočné želanie sa splnilo!“ vykrikovala.

„Tvoje šteňa som už videl,“ odvetil. Už som po ňom aj upratal, pomyslel si znechutene.

„Nie! Moje ďalšie vianočné želanie!“ odvetila Clarice.

„Čo by to bolo?“ spýtala sa Hermiona, keď sa lenivo oprela o lakeť.

„Sneh!“ zvolala.

„Sneh?“ spýtali sa, teraz už o niečo viac prebudení.

„Áno!“ zajasala skôr, než vyskočila z postele a letela k oknu.

Jej rodičia ju unavene nasledovali. Severus odtiahol závesy, odhaliac zimnú scenériu.

„Ó!“ vydýchla Hermiona.

„Ďakujem, že ste ma zobrali k Santa Clausovi. Naozaj mi splnil želania.“ Clarice sršala nadšením a objímala svojich rodičov.

„Naozaj splnil,“ odvetil Snape a prehodnotil ich chaotickú cestu do nákupného centra. „Naozaj splnil.“

Pozn. prekl.: "Jolly Old St Nicholas" je vianočná pieseň. Jej autorstvo je často pripisované Wilfovi Carterovi. Avšak, pretože pieseň bola uvedená v jeho predchádzajúcich prácach (napr. Susan Gregg's Christmas Orphans, 1916), tento predpoklad je nepravdepodobný. Skladba bola tiež pripísaná  Benjaminovi Hanbymu, autorovi knihy "Up on the House Top", niekedy v roku 1860, aj keď i to môže byť sporné. Pieseň je tradične interpretovaná vo vysokom tempe, v aranžmáne Johanna Pachelbela „Canon in D Major“.