Preklady fanfiction Harryho Pottera

 FIRE FORGIVES...

Autor: MUSYC 

ORIGINÁL: http://dramione-advent.livejournal.com/15752.html

Preklad: Jimmi

Napísané pre: dramione_advent calender on LJ. Výzva: Vianočné poleno

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní  MUSYC, ktorá napísala túto fanfiction.

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Varovanie: Žiadne

Zhrnutie: Tradícia vyžaduje, aby vianočné poleno nikdy úplne nedohorelo, aby vždy existovalo niečo, čo sa prenesie do ďalšieho roka, aby sa oheň rozhorel nanovo.

AN: Poriadne som sa bavila, kým som skúmala svoju výzvu, mala som v pláne niečo humorné, ale výsledkom bolo toto. Melanchóliu som fakt nezamýšľala, ale podľa všetkého presne to môj mozog chcel.

Oheň odpustí

V zime sa dni skracujú. Táto noc je studená a ostrá a každé nadýchnutie zaplňuje jeho pľúca mrazivým ohňom. Špičky uší a koniec nosa má také červené ako bobule cezmíny, keď sa brodí po kolená vysokým snehom. Švihá prútikom sem a tam, rozpúšťa tie najvyššie náveje, ktoré mu stoja v ceste. Oči vodnaté, nos usmoklený, prsty na rukách a nohách zmrznuté - v každom kúsku svojho tela má pocit, ako keby ho pokryli vrstvou námrazy a za svitu mesiaca zanechali na lúke, aby tam strávil temné hodiny tej najdlhšej noci. Chlad a súženie v šíravách oslepujúceho snehu, pri slabom slnku, z ktorého stuhnuté vetvy a holé konáre kríkov lemujúce skrytú cestu, iskria inovaťou ľadu, vyšliape do kopca  a zabočí na jeho vrchole.

Tam, usadená v objatí malého, plytkého údolia stojí kamenná chalúpka so strechou porastenou brečtanom. Napriek popraskaným perám a zľadovateným lícam a trasúcemu sa srdcu sa Draco usmeje. Obzrie sa cez plece, naposledy skontroluje zem za sebou, jeho stupaje sa už zapĺňajú čerstvým prachovým snehom, potom sa pohne do údolia. Zaklope na dvere chalúpky, hrubé kožené rukavice pritlmia buchnutie hánok na drevo, čierne a popraskané vekom.

Dupne nohou a obúcha o seba ruky, čaká na pomalé kroky na vŕzgajúcej podlahe. Dvere zaškrípu, keď sa otvárajú a on si v duchu znova pripomenie, aby naolejoval pánty, než odíde. Toto si vravieva vždy, s každou návštevou a vždy zabudne, príliš zaneprázdnený, príliš rozptýlený, príliš uvoľnený. Naposledy, keď odišiel, bol príliš nahnevaný. Zaprisahá sa, že tentoraz neodíde, kým sa všetko nedorieši.

Hermiona otvorí dvere a vzhliadne do jeho tváre, paže prekrížené pod prsiami a ruky zastrčené do voľných záhybov jej vyblednutého fialového svetra. Líca má červené, oči temné. Jej pery, plné a ružové a zafarbené v jednom kútiku od atramentu, kde žula brko, kým premýšľala, sú pootvorené od prekvapenia. Skôr než môže prehovoriť, zovrie jej tvár v dlaniach, pohladí palcom priehlbinu pod jej ústami. Oči jej potemnejú ešte väčšmi. Zdvihne hlavu, keď on skloní svoju, a teplo jej pier vsiakne do neho, keď sa pobozkajú. Toto neplánoval, neočakával, neodvažoval sa v to dúfať, ale neotočí sa chrbtom takejto príležitosti, keď mu je tak voľne poskytovaná.

Stiahne sa, pripravený ospravedlniť sa za ten bozk, za svoje náhle objavenie sa, za také množstvo vecí, ale ona mu priloží prsty na ústa skôr, než môže prehovoriť. "Nie," vraví, jej chrapľavý hlas silný a teplý ako korenený jablčný mušt. Je to jediné slovo, len jedno, ale vysiela triašku po jeho chrbtici horšiu než ten mrazivý vietor, ktorý mu vháňal sneh pod jeho plášť. Ukročí a pozrie sa na neho, potom sa odvráti, ruky schová do rukávov a zovrie v pästiach látku. "Nehovor, že je ti to ľúto."

Prikývne. Aj tak by to bola lož. Nikdy ani raz neľutoval ani jediný z ich bozkov. Ani ten prvý, pred rokmi, na večierku po rozhorúčení z vína s priveľkým množstvo škorice. Ani ten druhý, na druhý deň, nad kávou a toastami a zmätenými, nádejnými pohľadmi spod sklopených mihalníc. Ani žiaden bozk potom, ani ten ich posledný pred dvoma mesiacmi, keď mu vrátila prsteň a stratila sa v dave na vlakovej stanici v Londýne. Ľutoval to, čo povedal, ale nikdy neľutoval ten bozk.

"Smiem vojsť?" spýta sa, a ona mu hľadí do očí po dlho sa vlečúce sekundy skôr, než ukročí od dverí a vpustí ho dnu. Obúcha si sneh z nôh a stiahne si rukavice. Kabát na háčik vedľa jej červeného baloniaka. Klobúk do košíka vedľa jej pleteného šálu. Rukavice na nízky stolík vedľa hromady pošty, obálok vo veselých farbách tohto obdobia, so striebornými stuhami a zlatými zvončekmi iskriacimi ako sneh. Vždy dostávala tucty pohľadníc, každé sviatky, tucty listov od priateľov, ktorí jej posielali pozdravy a lásku. On občas niečo dostal, ale zvyčajne ani to. Jej bývalí spolužiaci sa k nemu správali so zdvorilosťou, ale jeho si nenašli čas pre krvizradcov.

Vedie ho do malej obývačky a schúli sa v rohu gauča pri kozube. Pritiahne si cez nohy deku a zdvihne okrúhlu ihlicu, priadza sa tiahne až k pletenému košíku na zemi. "Čiapka? spýta sa, jedna ruka opretá na vrchu hojdacieho kresla oproti nej. Hádali sa kvôli tomu, hašterili a reptali. Ona bola toho názoru, že to je arogantné a nevhodné v jej dome. On sa len na ňu pozrel, zvedavý, ako dlho jej bude trvať, než si všimne, že práve o to šlo. Keď tam dospela, smiala sa a smiala a zatlačila ho do kresla pre dlhotrvajúci bozk, krstiac to kreslo a vítajúc ho doma. Ešte stále je to v jej svete dôverne známy, upokojujúci malý kúsok z neho. Ten strach, že tentoraz odstránila všetko, čo bolo jeho, z jej domu sa stratí, keď pošúcha dlaňou tú hnedočervenú kožu. Zahreje jeho srdce a upokojí triašku v jeho rukách, poskytuje mu trochu nádeje.

"Čiapka," povie, oči sústredené na cinkajúce ihlice a bledozelenú priadzu. "Sadaj."

"Dnes sme jednoslovní?" spýta sa, pokúša sa o náznak žartu. Neusmeje sa a on zatají povzdych, keď zaujíma svoje miesto, tá hrubá poduška má stále jeho tvary napriek mesiacom, ktoré ubehli.

"Hermiona..."

"Koľkokrát?" vyprskne, ihlice zúrivo cinkajú. "Koľkokrát, Draco? Ako často ti musím odpúšťať?"

Zakloní sa v kresle a hľadí do kozuba. Jedno jasanové poleno v strede ohniska, jeho konce takmer biele od horúčavy a plameňov. Sleduje, ako vyprsknú plamene a iskry, ktoré prepadnú cez mriežku. Jeden kútik sa mu skrúti úsmevom. Svoje prvé vianočné poleno odrezali spoločne, šliapali po škrípajúcom snehu v lesoch na konci údolia. Strčila mu za krk sneh; on jej votrel sneh do dlhých kučier. Padla do záveja, smiala sa a mávala rukami a nohami, aby urobila anjela. Mávol prútikom a cencúle sa rozspievali ako harfa. Keď sa vrátili do chaty, so snehom z ich nôh, ktorý sa topil po celej chodbe a lícami ružovými od uháňajúceho vetra, stiahla ho na pletený koberček pred kozubom a on sa s ňou pomiloval, keď jaseňové poleno revalo v plameňoch.

Sledoval, ako to poleno horí, prstami bubnoval po operadle kresla. Tradícia vyžadovala, aby vianočné poleno nikdy úplne nedohorelo, aby vždy niečo zostalo, čo sa dalo preniesť do ďalšieho roka, aby sa oheň rozhorel odznova. V ohni sa spálili chyby a omyly, prečistili a očistili, aby začali s novou nádejou. Draco zatvorí oči a berie si ten význam k srdcu. Spojí prsty dohromady, pošúcha palcom po prsteni, ktorý mu vrátila a povie vetu z filmu, ktorý ho prinútila sledovať tucetkrát. "Minimálne ešte raz, slečna Swannová."*

Odfrkne si a on po nej švihne pohľadom. Pery má stlačené dokopy, ale myká jej nimi a oči jej blikocú, keď zdvihne hlavu, aby sa na neho pozrela. "Nikdy som ti nemala ukázať kino. Stále sa rozprávaš s plátnom?"

"Neviem. Už som tam chvíľu nebol. Vlastne som tam prestal chodiť úplne." Otočí k nej hlavu, stretne sa s jej očami. "Chodiť tam sám nie je žiadna zábava."

Hermiona ho chvíľku sleduje, potom sa pozrie znova na pletenie v jej lone. "To som aj ja zistila. Chodiť sama. Ani v najmenšom zábava." Prežúva peru a hlas jej znežnie. "Chýbal si mi, Draco. Ale neviem, či môžem... či by sme mali..."

Oči sa jej ligocú slzami. "Ale tak veľa sa hádame. Mám boja po krk."

"My sa vždy budeme hádať, Hermiona." Draco vstane a presunie sa na pohovku vedľa nej. Vezme jej pletenie z neprotestujúcich rúk a odloží ho do košíka. Prekĺzne rukami okolo jej pliec a ona sa o neho oprie, jeho plecia sú vankúšom pre jej hlavu. "Vždy sa budeme hádať a prieť. Vedeli sme to od začiatku. Do pekla, hádali sme sa tú prvú noc, pamätáš? Trik je v tom tie hádky prekonať."

Ono dlho zostane ticho, potom vzdychne, načiahne sa po jeho ruke.

"Neviem, či to zvládnem vydržať. Je to také ťažké."

Skloní sa, aby ju pobozkal na vlasoch. Je teplá v jeho náručí, ako ťažká vlnená deka a šálka horúceho vína, ktorá privíta zimného cestovateľa doma. "Kedysi som počul, že je lepšie urobiť to, čo je správne, než to čo je ľahké. Toto je správne, láska. Nie je to ľahké, a nikdy nebude, ale je to správne."

Hermiona stiahne prsteň z jeho ruky a navlečie na svoju, pevne ho usadí svojimi hánkami. "Znieš ako chrabromilčan."

"Vraví sa, že dvojica po čase začne znieť podobne." Draco sa pohne, aby sa usalašil v poduškách, keď si Hermiona na ňom urobí miesto, ucho pritlačené na jeho srdce a ruka ovinutá okolo jeho pása. Oprie si bradu o jej hlavu a sleduje ako v kozube horí vianočné poleno.

*  Len pre zaujímavosť, je to citát z Pirátov z Karibiku.

Originál:

Elizabeth: Will, how many times must I ask you to call me Elizabeth? („Will, koľkokrát ťa musím žiadať, aby si mi hovoril Elizabeth?“

Will Turner: At least once more, Miss Swann, as always. („Minimálne ešte raz, slečna Swannová, ako vždy.“)

Český dabing:

Elizabeth Turnerová: „Wille, mám stále opakovat ‚Oslovuj mě Elizabeth’?”

Will Turner: „Pokaždé a znovu, slečno. Neustále.”