Preklady fanfiction Harryho Pottera

25. Búrka na obzore

Pramienky dažďa začali stekať po vyleštených oknách Malfoyovského panstva. Vo vnútri hlavnej obývacej miestnosti bolo vidieť tri rozmazané postavy, dve s červenými vlasmi a jednu s čiernymi.

Harry si nasadil okuliare a pošúchal si koreň nosa. „Čo myslíte, že Hermiona a Malfoy práve teraz robia?“

Ron sa pozrel na neho. „Nuž, dokázalo by ma napadnúť veľa vecí, ktoré by mohli robiť... vrátane spoločného... au!“ Pretrel si ruku a zamračil sa na Ginny. „Vieš, nie každá perverzná myšlienka vyžaduje trest. Pravdepodobne si myslíš rovnaké veci o Harrym!“

Ginny očervenela. „Na toto neodpoviem.“

Ron prevrátil očami a zvalil sa na gauč. „No vážne... s touto odpoveďou neuspokojíš ani slepého a hluchého.“

„Nudím sa,“ povedala Ginny náhle a zmenila tému.

„Všetci sa nudíme,“ odpovedali Harry a Ron naraz. O čosi neskôr Ron zazrel mramorovú šachovnicu na zložito zdobenom stole a okamžite vyskočil z gauča.

„Zahrajme si šachy!“

Harry zavrtel hlavou. „Nehrám; príliš veľakrát som s tebou prehral, už si ani neviem spomenúť, ako chutí pocit víťazstva.“

Ginny sa uškrnula a začala stavať figúrky. „No, pretože ja si viem spomenúť, ako chutí pocit víťazstva, myslím, že si s tebou zahrám, Ronuško. Daj si radšej pozor, pretože ťa nielen nakopem do zadku, ale ja som dobrá.“

„Si lepšejšia než ja?“ zapochyboval Ron, ani sa netrápil s opravou gramatiky.

„Och, stav sa, že som lepšejšia než ty! Som omnoho viac lepšejšia než ty, som najlepšejšia!“

„Hermiona by zomrela, keby toto počula,“ zamrmlal Harry.

Ginny sa začervenala. „Som najlepšia, Ronald, a ty si druhý najlepší! Budem triumfovať nad tebou a uštedrím ti životnú prehru!“ zachichotala sa Ginny. Harry na ňu neveriacky hľadel a ona si odkašľala. „Takže, budeš porazený, a to dievčaťom, ktoré je mladšie od teba!“ doberala si ho.

Ron zvraštil obočie. „Silné rečičky. Ale môžeš to dokázať?“

Ginny otvorila ústa, ale Harry ju prerušil. „Dáte si vy dvaja pohov? Začínam sa nudiť počúvaním, ako sa navzájom urážate a skúšate „kto z koho pustí do gatí“,“ Harry napodobnil detský hlas. „Pustite sa už do hry; chcem zistiť, kto komu nakope zadok!“

„Presne tak!“ zajasal Ron. „Priprav sa zomrieť, Ginny!“ vykríkol, keď veľmi, veľmi, veľmi pomaly položil ruku na pešiaka.

Ginny civela na neho. „Ja mám biele.“

Ron pomaly odtiahol ruku z svojho čierneho pešiaka. „...vedel som to.“

- - -

Keď Pansy a Mandy preskúmali rozlohu jazera, Mandy sa mimovoľne  zachvela.

„Idem hore do hradu. Toto miesto v noci je proste príliš chladné.“

Pansy hľadela na ňu. „Práve teraz je v hrade pravdepodobne milión smrťožrútov. Budeš riskovať svoj život kvôli tomu, aby si vzala nejaký sprostý kabát!“

„Nie,“ bránila sa Mandy. „Kvôli kabátu to risknem.“

Pansy prevrátila očami.  „Nepôjdeš tam, Mandy Brocklehurstová. Ak má dnes niekto zomrieť, bude lepšie, ak to bude Voldemort.“

Mandy si povzdychla. „Potom si len vykúzlim oheň...“

Pansy sa nadýchla a zhlboka vydýchla. „PREČO SI TO NEMOHLA UROBIŤ AKO PRVÉ?“ skríkla.

„Pretože je zábavné uťahovať si z teba,“ uškrnula sa Mandy. Pansy sa zamračila.

„Ha-ha, to je také smiešne,“ odpovedala sarkasticky.

„No tak, rozveseľ sa, Pansy.“

„To presne som chcela povedať! PRÁVE TERAZ NEMÔŽEM BYŤ VESELÁ!“

Mandy uprene hľadela na Pansy. „Myslím, že sa potrebuješ veľmi rozveseliť.“

Pansy si otrávene vzdychla. „Prečo nemôžeš brať veci vážne? Vždy musíš kdekoľvek napchať žartík alebo vtipnú urážku. Neviem, či je to v tvojej povahe či čosi podobnom, ale nedokážeš ani na minútu prestať žartovať a byť vážna! Niet divu, že tak dobre vychádzaš s Blaisom; vy dvaja ste takí zaneprázdnení tým, že rozosmievate ostatných, že ste si ani nevšimli, že ľudia okolo vás šepkajú a rozprávajú sa.“

Mandy vstala a zamračila sa na Pansy. „Urážať mňa je v poriadku, Parkinsonová,“ vyprskla, „ale urážať Blaisa je pod pás. Možno keby si prestala byť mrchou, uvedomila by si si, že každý okolo teba je chorý z tvojej teatrálnosti!“

„Ak som ja mrcha, potom nebudeš brať do úvahy moje tvrdenie o tebe: Mandy Brocklehurstová, si ako taká -“

„ – No, no, čo sa to tu deje, hm? Dievčenská bitka? Musím povedať, že ma neprekvapuje, slečna Parkinsonová,  že ste so slečnou Brocklehurstovou takto klesli,“ uškrnul sa Snape a okamžite vrhol na dievčatá ponurý, temný tieň.

„Nestarajte sa do toho, Snape. To sa vás netýka,“ zavrčala Mandy. „Takže čo si hovorila, Parkinsonová?“

Snape pokrútil hlavou a sadol si na skalu. „V tom okamihu, keď opustím túto úbohú školu, študenti stratia všetok rešpekt voči mne...“

„Nikdy sme voči vám žiadny rešpekt nemali!“

Snape sa mykol. „Mám veriť tomu, že nikto z mojich študentov nemal voči mne ani najmenšiu štipku úcty?“

Pansy a Mandy pozreli na seba. „Nuž... áno.“

Snape sa pousmial. „Nuž, hovoriť o diablovi... zdá sa, že vy dve ste sa práve na niečom dohodli... mohol by som navrhnúť zmierenie a poradenstvo?“

Mandyina ľavá ruka sa prudko zatriasla. „JA NIE SOM BLÁZON!“ zajačala. „MOŽNO TÁ (vynechané slová) VEDĽA MŇA JE, ALE CELKOM URČITE NIE JA!“

Pansy odtlačila Mandy nabok. „Blázon je ten, kto si ide pľúca vykričať!“

Snape si masíroval spánky. „Toto je posledný raz, čo sa snažím byť prostredníkom.“

Pansy hľadela na Mandy. „Toto nie je koniec,“ vyšplechla predtým, než odpochodovala medzi stromy.

Mandy sa otočila chrbtom a hľadela na Snapa. „Nuž? Chcete niečo dodať?“

Snape pokrčil plecami. „Nezaujímam sa o detinské súboje dvoch malých dievčatiek, ktoré sa správajú veľmi nezrelo, ako keby mali predmenštruačný syndróm.“

„Smiešne, pred chvíľou sa zdalo, že sa o to dosť zaujímate.“

Snape sa pozrel na ňu.  „Strata dobrého priateľa je väčšou stratou ako prehrať tisíc súbojov.“ A s tým sa postavil a odkráčal do lesa, kde bola Pansy.

Mandy si sadla na skalu, ktorú Snape pred chvíľou uvoľnil. „Fajn, ja sa prvá neospravedlním...“

- - -

Aj keď ju Draco nemohol vidieť, takmer mohol cítiť úsmev, ktorý vyžaroval z Hermioninej tváre. „Som tvoja skutočná láska!“ vykríkla.

Draco cúval, kým nenarazil na stenu. „Ja... ja... ja...“ koktal.

„Miluješ ma!“ zanôtila Hermiona. „Ty ma miluješ, Draco Malfoy!“

Draco zúfalo rozhliadal po miestnosti, aby našiel únikovú cestu; hoci to nebolo k ničomu, pretože Hermiona mohla byť kdekoľvek v miestnosti. „Nuž... nie tak úplne...“

„Čarovná mrkva neklame!“ vykríkla Hermiona. „Miluješ ma!“

„Ehm... no, možno...“

Hermina pritlačila Draca k stene. „Prestaň,“ povedala dôrazne, ale isto. Prestaň to popierať. Ty vieš, že ma miluješ.“

Náhle sa nad Dracovou hlavou objavila zasvietená žiarovka. „A prečo ťa to zaujíma? Miluješ ma...?“ spýtal sa lišiacky. Och, áno! povzbudzovalo Dracovo vnútro. To je spôsob ako zvrátiť hádku!

Hermionino zovretie Draca povolilo. „No... myslím, že ťa milujem... ako... fretku,“ uškrnula sa. Draco sa zamračil. „Draco, ja ťa miljem,“ povedala Hermiona vážne a vložila si jeho ruku do svojej. „Milujem ťa ako brata, milujem ťa ako priateľa, milujem ťa ako spolužiaka, milujem ťa ako človeka. Nikdy ťa neprestanem milovať, kedykoľvek a kdekoľvek budeme.“

Draco dovolil kútikom úst sa mierne skrútiť dohora. „Nuž, myslím, že pre mňa nemá zmysel to po tejto mizernej fraške popierať.“

Hermiona sa okamžite stiahla. „Fraška? Ktorá pochádza úplnej hĺbky môjho srdca!“ vykríkla a vrhla sa na neho.

Medzitým...

Ron, Harry a Ginny vzhliadli od šachovnice a počúvali hrôzostrašný krik. Prach lietal nad nimi, keď od stropu prichádzali hlasné údery.

Ron zažmurkal. „Tí sa buď stratili hlavu vo víre euforického sexu alebo majú hnusnú výmenu názorov.“

Ginny svoju pozornosť obrátila späť na šachové figúrky. „Hovorím, že je to to prvé,“ podotkla a Harry prikývol.

- - -

Jenna Maria Rosová utekala hore schodmi, predierala sa začarovaným priechodom, prikrčená za troma tapisériami a zastavila pred triedou Obrany. Chystala sa vykopnúť dvere (vďaka muklovským akčným filmom), keď sa dvere otvorili a vyšiel profesor de Vellofides a vyzeral byť dosť prekvapený dievčaťom, ktoré sťažka oddychovalo pred jeho izbou.

„Čo tu robíte, slečna Rosová?“

Jenna Maria zdvihla pohľad a prižmúrila oči. „Vykonávam pomstu,“ zavrčala. Potom spravila najneočakávanejšiu vec. V skutočnosti, nebolo to také neočakávané, vlastne sa to očakávalo.

Pomaly vytiahla svoj prútik... zaujala útočné duelové postavenie... a...

... zapichla ho do jeho oka.

Keď de Vellofides kričal od bolesti, Jenna Mária ho rýchlo vystrčila von do chodby, vbehla do jeho kancelárie a kopnutím dvere zavrela. Použila jednoduché zamykacie kúzlo; bola v časovej tiesni.

Jenna Maria zúfalo hľadala malú fľaštičku s priehľadnou tekutinou; keď žiadnu nenachádzala, zakúsla si do pery a začala otvárať zásuvky a skrinky. „Kde to je?“ mrmlala si, keď  obrátila kanceláriu hore nohami.

Nakoniec ju našla. Malá, tenká fľaštička, úplne prázdna, bola zahrabaná hlboko v odpadkovom koši. Keď k ušiam Jenny Marie doľahli zvuky de Vellofidesového stonania, zakliala a fľaštičku rýchlo skryla do vrecka.

Cestou von ho znovu pichla... do druhého oka...

Z de Vellofidesových úst vyleteli nadávky a sliny.

- - -

Mandy pohľadom prebodávala Pansy, keď Snape zanôtil, „Teraz, vzhľadom na túto pokročilú  bohom zabudnutú noc, nechajte svoje nerovnováhy vzájomne sa skombinovať a spojte sa do jedného celku priateľstva, nádeje a lásky!“

„Čo do pekla...?“ zašomrala Pansy, keď  uhla očami pred Mandyiným hadím pohľadom.

„Pokúšam sa urovnať priateľstvo!“ zreval Snape. „Bože môj, keby som nemal svedomie, vôbec by som tu nebol!“

Mandy sa uškrnula. „Tak odíďte.“

Snape sa zamračil. „To je ono.... NEMÔŽEM odísť!“

Mandy a Pansy neveriacky civeli. „Čo je s vami?“ spýtala sa Pansy.

„Som tu proti svojej vôli,“ zastonal Snape. „A teraz ani nemôžem opustiť toto nešťastné miesto, pretože vy dve trváte na tom, že mi budete neustále v pätách!“

„To je naša sila,“ poznamenala Pansy. „Musíme použiť silu!“

Mandy sa zazubila. „Presne tak!“

Pansy sa tiež usmiala, ale potom si spomenula, že má byť na Mandy nahnevaná.

„Daj si odpich, Brocklehurstová, tvoje bezvýznamné šaškovanie ma nezaujíma.“

Mandy zmizol úsmev. „Prečo si nedáš odpich ty? Toto je moja časť lesa.“

„Kde je napísané „Majetok Mandy Brocklehurstovej?“ zakontrovala Pansy.

Mandy vytiahla svoj prútik a čosi zamrmlala popod nos. „Tu,“ povedala a ukazovala na kúsok zeme, na ktorej boli dôsledne vyryté slová „Majetok Mandy Brocklehurstovej“.

Pansy „nesúhlasne tľoskla“ a posadila sa na peň od stromu. „Dobre, ak je hlina tvoje miesto, potom je strom mojím miestom!“

„Pre mňa, za mňa.“

Snape sa pozeral na oblohu. „Prosím, prosím, prosím, vráťme sa...“

- - -

Zatiaľ čo si Snape želal návrat Harryho, Rona a Ginny, vyššie spomínaní sa práve lenivo rozvaľovali na mnohých pohodlných sedačkách v hlavnej obývacej miestnosti malfoyovského panstva.

„To... je... hlúposť...“ zašomral Ron a ďobol do zblúdenej nitky. Harry mlčky súhlasil a rozhodol sa raz myknúť prstom.

„Je to nejaký spôsob trestu?“ spýtala sa Ginny a posadila sa. Ostatní dvaja sa na ňu pomaly zahľadeli. „No tak, nehovorte mi, že vás nenapadlo, že toto je možno pripravené. Možno je to nejaký druh kúzla.“

Harry zažmurkal. „Aký druh kúzla?“

Ginnine oči teraz žiarili vzrušením. „Možno je to nejaký druh kúzla, ktoré ťa tak núti nudiť svoju myseľ, že keď sa sem Malfoyovci vrátia, majú šancu zaútočiť a zabiť ťa, keď si prakticky nehybný!“

Ron nadvihol obočie. „Pekné,“ dostal zo seba  prevrátil sa na gauči. Harry ho potom nasledoval.

Ginny si povzdychla. „Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale skutočne budem spievať od radosti, ak sa Hermiona a Malfoy vrátia späť...“

A ako na povel, Draco vrazil do miestnosti a lapal po dychu.

Ron sa zachechtal. „Vyzerá to, že niekto má nejaké...“

„Kiežby,“ zamrmlal Draco. „Myslím, že Hermiona je buď napravo odo mňa a uškŕňa sa, za mnou s mečom s dvojitou čepeľou namiereným na môj chrbát, alebo nado mnou a drží nákovu, ktorá len čaká na to, kedy ju pustí,“ prikrčil sa a kryl si hlavu. Napravo od neho vyšiel zlovestný chichot a Draco nadvihol obočie. „Jedno z troch; to nie je zlé...“

„Zadrž, kde je Hermiona?“ spýtala sa Ginny. „Nikde ju nevidím, napriek tomu, že som počula jej chichot...“ dokončila a nervózne sa obzerala po miestnosti.

„Nemaj obavy, nie som duch,“ povedala Hermiona. „Aj keď v tejto chvíli by som tiež tak dobre jedným mohla byť...“ zašepkala.

„Viete niečo o Zrušení ilúzie a ako spraviť človeka znovu viditeľným?“ spýtal sa Draco.

Harry, Ron a Ginny naraz zalapali po dychu. „Hermiona doplietla kúzlo?“

Hermiona strelila pohľadom ich smerom. Hoci ju nemohli vidieť, vo vzduchu bolo celkom ľahko cítiť vibrácie hnevu. „V poriadku, od tejto chvíle, čokoľvek v tejto miestnosti sa uzavrie v najhlbšom dne našich duší. Lebo inak,“ pohrozila.

Draco prevrátil očami. „Malo to byť v prvom rade držané ako tajomstvo?“

Harry premýšľal nad tým. „Dobrý postreh.“

Hermiona dupla nohou o zem. „Počúvajte! Teraz, keď sme tu všetci zhromaždení a trochu upokojení, potrebujeme vymyslieť plán ako sa odtiaľto dostať. Draco, kde je geograficky  Malfoyovské panstvo?“

Draco skrivil tvár. „Niekde medzi tridsať až tridsať deväť...“

„Čože?“

Draco vyzeral byť prekvapený. „Kvôli hop-šup... nehovorili sme o tom?“

„Nie,“ povzdychla si Hermiona. „Číslo kozuba už viem... myslím... KDE V TEJTO POONDIATEJ ZEMI LEŽÍ MALFOYOVSKÉ PANSTVO?“

Draco zalapal po dychu. „Ehm... vieš... naozaj neviem...“ zašomral.

„AAch,“ vyšlo z Harryho a Rona zborovo. Ginny na nich zmäteno pozrela.

„Čože?“

„Je v kaši...“ zašepkal Ron. „Ak sa niekedy dostanete do styku s naštvanou Hermionou, nehovorte „Ja neviem.“ Odtrhne vám hlavu...“

Naozaj, nahnevaná atmosféra bola silnejšia a silnejšia.

Harry sa oprel o gauč. „Ach... sny sa plnia... zabitá fretka vo vlastnom dome. Skutočne vidím titulok, ‚Rozhnevaná rokfortská študentka uškrtila Draca Malfoya‘.“

„Keď sa o tom teraz zmieňuješ, ten titulok znie celkom pekne,“ zavrčala Hermiona cez zaťaté zuby.

Dracove oči sa rozšírili od strachu, keď zacítil pár rúk, ktoré siahali po jeho krku. „MILUJEM ŤA, HERMIONA!“ vykríkol zúfalo.

Hermiona ho pustila a položila si ruku na hruď. „No, to je nečakané...“

Draco prevrátil očami. „Hej, ako keby som plánoval, že to poviem.“

„Ehm,“ vmiešal sa Harry. „Teraz, keď vieme, že ju miluješ, vráťme sa k našej veci. Zo všetkého najprv, MALFOY, KDE SÚ SAKRA VAŠE POONDIATÉ DVERE?“

Malfoy si pokojne zotrel sliny zo svojej bledej tváre. „Sú naľavo od zelenej stoličky.“

„Ktorej zelenej stoličky?“ spýtala sa Ginny ukazujúc na všetky zelené stoličky v miestnosti, čo boli vo všeobecnosti všetky stoličky.

„Tá vedľa obrazu môjho starého otca.“

„Ktorý obraz to je? Tvoji predkovia vyzerajú všetci rovnako,“ zahundral Ron.

„Je to ten, čo visí blízko steny s hadmi.“

Ginny vydala zo seba tichý výdych. Potom vybuchla. „NA KTOREJ POONDIATEJ STENE S HADMI VISÍ? A PRE BOŽIU LÁSKU, NEHOVOR MI, ŽE JE TO TÁ BLÍZKO KNIŽNICE ALEBO STOLÍKA Z TEPANÉHO ŽELEZA! REPLIKY KAŽDÉHO JEDNOTLIVÉHO POONDIATEHO KUSU NÁBYTKU SÚ ROZTRÚSENÉ PO CELEJ TEJTO POONDIATEJ MIESTNOSTI!“ Zhlboka sa nadýchla. „KÚPUJTE SI JEDINEČNÝ NÁBYTOK!“ kričala.

Draco si žmolil uši. „Tento odpad tu bol po celé storočia, nemôžem ho len tak vyhodiť preč.“

Hermiona si povzdychla. „Draco, buď len trochu viac presnejší... a áno, kúp si nejaký nový nábytok, ktorý naozaj nebude vyzerať ako tvoje súčasné zariadenie.“ Tvár sa jej rozžiarila. „Možnože vzorka červenej alebo zlatej toto miesto oživia!“

Keď Draco skutočne o tom na chvíľu uvažoval, Hermiona nadvihla obočie. „Žartovala som. Nechaj si svoj nábytok.“

Dracovi sa uľavilo. „Dobre, pretože... červená naozaj nevyzerá dobre so zelenou... hej...“

„Hej, novomanželia, poďme. Našiel som dvere,“ vykríkol Ron zo striebornej tapety s hadmi visiacej nad knižnicou roztrúsenou s niekoľkými rárohami, ktoré boli evidentne veľmi staré.

Ginny sa obzrela a rýchlo schmatla strieborný medailón. Keď sa na ňu Harry začudovane pozrel, pokrčila plecami. „Suvenír... navyše je to naozajstné striebro!“ zachichotala sa.

Harry sa na ňu chvíľu uprene pozeral. „V poriadku...“

Keď Ron zavrel za nimi dvere, všetko to zmizlo v hrubých kamenných múroch a za chvíľu všetky stopy po tom, že tu niekedy nejaká miestnosť bola,  zmizli.

Draco zahvízdal.

„Prežil si tu celý svoj život a nevšimol si si to?“ spýtala sa Ginny skepticky.

Draco pokrútil hlavou. „Len som to nečakal.“

Hermiona prevrátila očami a chytila Dracovu ruku. „No tak, pohnime sa. Musíme sa vrátiť do Rokfortu skôr, než sa Pansy, Snape a Mandy navzájom pozabíjajú.“

„Ako sa dostaneme späť?“ spýtal sa Ron. Draco sa na neho uškrnul.

„Weasley, ty vždy musíš klásť také debilné otázky. Do Rokfortu sa dostaneme s – počkať. Hermiona, ako sa dostaneme späť?“

„Neviem,“ priznala. „Možno by sme mohli vytvoriť prenášadlo alebo čosi také, ale  používať neautorizované prenášadlá je nezákonné.“

„Koho to zaujíma? Vlámanie a vniknutie do Malfoyovského sídla je tiež nezákonné, ale nevidíš nás sťažovať sa!“ vykríkla Ginny a Harry a Ron súhlasne prikývli.

„Vlámali ste sa na panstvo?“ spýtal sa Draco neveriacky.

Ginny náhle vyzerala vystrašene. „Prečo? Sú na ňom kúzla?“

„Nie...“ povedal Draco pomaly. „Pretože sa každý bojí čo i len spomenutia mena Malfoy, nikto nie je dosť odvážny na to, aby sa vlámal do panstva, takže v skutočnosti sme na ňom nemali žiadne kúzla. Avšak, máme kliatbu pre nemalfoyovcov, ktorí vstúpia dnu so skrytou vecou alebo zbraňami. Pretože ste všetci príliš blbí na to, aby ste rozmýšľali nad zaútočením na panstvo, predpokladám, že ste v bezpečí.“

„A vyšli von s ukradnutým strieborným medailónom,“ zahlaholila Hermiona šťastne. „Nemysli si, Gin, že som to nevidela.“

Ginny sa zamračila a odovzdala medailón.

„Tak či tak, jednoducho spravme prenášadlo,“ prerušil Harry. „Vzhľadom k tomu, že ísť pešo neprichádza do úvahy, Rytiersky autobus toto miesto nenavštevuje a riadiť metly v tomto počasí je príliš nebezpečné,“ povedal a ukázal na začínajúci dážď za oknom, „hovorím, spravme prenášadlo.“

TRESK.

Harry, Ron, Hermiona, Draco a Ginny súčasne zalapali po dychu a okamžite otočili hlavy doprava.

„Čo to bolo?“ vyhŕkla Ginny.

„Neviem,“ odpovedal Draco po pravde. „Ale znelo to, ako keby to prichádzalo z kuchyne!“

Ginnyine oči boli teraz rozšírené. „Z-z-z kuchyne?“ zakoktala.

„Z kuchyne,“ potvrdil Draco rozhodne.

„Z KUCHYNE!“ vykríkol Ron a vyštartoval ako strela.

Ostatní v hrôze civeli na Ronov vzďaľujúci sa chrbát.

„Počkaj!“ vykríkla Hermiona a šprintovala za ním a ostatní ju nasledovali.

- - -

„Vieš čo? Už sa o to viac nestarám,“ povedala Mandy náhle a vyskočila na nohy. „Idem do hradu. A idem zabíjať,“ dokončila a rázne kráčala z dohľadu.

Pansy rozšírila oči. „Naozaj ide sama naspäť do hradu?“

Snape pokrútil hlavou. „Neodvážila by sa; smrťožrúti sa v skupinách pohybujú po hrade.“ Cez tvár mu preletel tieň. „Na druhú stranu, keď je naozaj dcérou svojho otca, vojde do hradu bez toho, aby pomyslela na svoj vlastný život.“

Pansy kopla do pňa. „Už dlho som sa jej to chcela spýtať, ale nikdy nebol správny čas. Aký bol jej otec?“

Snape si povzdychol. „Edward Brocklehurst bol hnusný človek... skvelý.... ale nebezpečný. Bol o tri roky mladší odo mňa a na Rokforte bol bifľomorčan.“ Keď videl Pansyinu prekvapenú tvár, znovu si povzdychol a pokračoval. „To, že bol zaradený do Bifľomoru, mu zmenilo život. Vždy sa snažil presvedčiť ostatných, že bifľomorčania nie sú bandou ťarbákov. Ale nikto nepočúval malého blonďavého chlapca s piskľavým hlasom. Nebolo to dlho predtým, než si uvedomil, že nikoho nezaujíma počúvanie fňukania jedenásťročného dieťaťa. Nakoniec, v polovici svojho druhého ročníka sa začal meniť, meniť k horšiemu. Naplno sa ponoril do štúdia a jeho priatelia ho nakoniec opustili. Začal menej jesť a vždy ho bolo vidno s tmavými kruhmi pod očami. Akokoľvek, nikto sa neobťažoval spýtať sa prečo, dokonca ani vedúci jeho fakulty. Tak Edward pokračoval v tomto a keď mu bolo trinásť, zo Zakázaného oddelenia knižnice tajne prepašoval knihy temnej mágie a učil sa kúzla. Bol veľmi talentovaný, áno, ale v tom čase nemal kontrolu nad svojou mágiou – občasné výbuchy z mágie neboli vzácne.“

„Ale ako to viete? Naozaj pochybujem, že by ste si boli blízki,“ povedala Pansy.

„Nasledujúci rok ma Edward Brockehurst požiadal, aby som bol jeho inštruktorom v čiernej mágii,“ pokračoval Snape. „Vysmial som sa mu do tváre. Bol to vyziabnutý bifľomorčan, s takým nákladom kníh, že ho takmer prevalili. Avšak, on neustúpil. Nasledujúce tri mesiace ma neustále otravoval. Nebol som veľmi ďaleko od toho, aby som ho takmer preklial na smrť, keď ma v jednu noc prepadol na chodbe.“ Pansy sa uškrnula; nedokázala si predstaviť malého bifľomorčana, ktorý v tmavej chodbe útočí na tínedžera Snapa. „Vtedy som si uvedomil, akou zbraňou by mohol byť, keby sa jeho schopnosti využili naplno. Takže, ako pripomienku svojho siedmeho ročníka som sa ho ujal ako svojho chránenca. Do konca roka som už mohol vidieť očividné výsledky. Žiaľ, bolo to počas prvej vojny, kde som videl, na čo som ho zmenil. Namiesto toho nervózneho, ťarbavého bifľomorčana, ktorým kedysi býval, bol teraz Edward stroj na zabíjanie s akurát správnou kombináciou krvilačnosti a sily. Teraz nechcel mať nič spoločné so svojou bifľomorskou minulosťou. Za menej ako päť rokov sa zmenil na perfektného slizolinčana. Domnievam sa, že to bola fakulta, ktorú naozaj chcel, pretože bola známa pre silu a on ju chcel.“

Pansy si zahryzla do pery. Nemala ani tušenie, že Mandyin otec bol ako taký... vôbec by nebola prekvapená, keby sa Mandy vrátila späť a povedala by jej, že všetkých v hrade zmasakrovala.

„Ale stále bol v ňom bifľomorčan. Pracovitosť a oddanosť sú najviac viditeľné rysy bifľomorskej fakulty a on si ich všetky zachoval,“ dokončil Snape so zábleskom vo svojich uhľových očiach. „Hoci predviedol všetky svoje vlastnosti a Temný pán ho chcel vo svojich smrťožrútoch, navždy zostal oddaný Dumbledorovi a škole, ktorú navštevoval ako chlapec, bez ohľadu na to, koľko odporu cítil voči svojej fakulte. Dokonca som počul, že bol pochovaný s bifľomorskou kravatou,“ dodal. „V najväčšej miere ukázal vernosť vtedy, keď odmietol množstvo ponúk Temného pána. Som presvedčený, že Triediaci klobúk mal pravdu,“ povedal Snape s ironickým úsmevom. „Naozaj bol pravý bifľomorčan.“

Pansy sa obzrela naspäť k hradu s ponurým výrazom v tvári. „Idem tam. Nenechám Mandy zomrieť čeliac zástupu smrťožrútov. To nedopustím.“

Snape sa uškrnul a po chvíli ju nasledoval. „Dúfam, Dumbledore, že si šťastný,“ zašepkal, keď sa díval na mesiac. „Nakoniec som urobil to, čo si chcel.“

- - -