Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka k hudbe: Autorka v poznámke upozorňuje tých, ktorí si robia playlist, že existuje pieseň veľmi vhodná k Dracovi: "Boys Don't Cry" by Ulrik Munther Našla som vám ju: http://www.youtube.com/watch?v=dO277sa_SgE Slová má fakt dobré.

Vám na pozadí hrá hudba: http://www.youtube.com/watch?v=4khYKr6xgQw

25. kapitola

VVVVVVVVVV

Nemluvte o tom, že svazku dvou věrných duší

jsou v cestě překážky! Kdopak by láskou zval

cit, jenž se změní sám, sotvaže změnu tuší,

a jenž by za zradu sám ihned zrazoval!

Ach, to ne! Láska je maják, jenž hledí z dálky

vždy pevně bouřím vstříc jak neotřesná stráž:

láska, toť stálice pro všechny bludné bárky,

jejíž vliv nezměříš, ač její výšku znáš.

Láska, to není jen blázen let, i když krásu

růžových rtů a líc podetne kosa dnů:

láska, ta nemíjí jak míjivý běh Času,

ta všechno přetrvá a jde až do hrobu.

A jestli je to blud, jejž bych sám dosvědčoval,

pak nikdy nepsal jsem a nikdo nemiloval.

116 Sonet William Shakespeare
Preklad: Jan Vladislav

VVVVVVV

HERMIONA

Slzy mi stekali po lícach a komicky som sa smiala, keď som z riaditeľkinej pracovne klusom utekala po schodisku, jedna ruka okolo Harryho pliec a druhá okolo Ronovho pásu. Ten smiech si našiel cestu z mojej hrude a vystrelil mnou radosť takú silnú, až bolela. Otočila som sa k Harrymu a pobozkala ho na líce. Potom som si pritiahla Rona a tiež som ho pobozkala. Len sa rozosmiali, tentoraz im neprekážala moja dievčenská sentimentalita, keď sa naša trojka vracala do Veľkej siene, kde sa všetci zhromaždili, stále jasali, objímali sa a plakali.

Harry sa odo mňa odtiahol a ja som sa otočila, aby som sa na neho pozrela.

"Hej, ľudkovia, myslím, že pôjdem do postele." Venoval nám chabý úsmev, ale vyzeral smrteľne bledo. Utrela som si oči.

"Dobre, myslím, že ti to dovolíme," zachichotala som sa. "Ron, prečo nejdeš s ním hore a neuistíš sa, že niekde na schodoch nespadne? Chcem pozrieť Ginny."

"Čože? Myslíš, že sa o seba nedokáže postarať sám?" frflal Ron, ale otočil sa, buchol Harryho po chrbte. Obaja sa na mňa zaškerili a potom zamierili k chrabromilským spálňam. Dívala som sa, ako odchádzajú, srdce som mala také plné, že ma vôbec nenapadlo nič bystré či láskavé, čo by som za nimi zakričala.

Bol koniec. Nemožné.

Naša armáda padla, potom sa vzchopila.

Harry zomrel, potom vstal z mŕtvych.

A Voldemort príliš zariskoval a prehral.

V poslednom, gigantickom súboji medzi Harrym a Temným pánom, sa Voldemortove vlastné kúzlo odrazilo nazad a zabilo ho - pretože Harryho prútik - Dracov prútik - bol tým prútikom, ktorý porazil Bazový prútik. Voldemortov omyl ho stál život.

A teraz sme boli slobodní.

Poskakovala som ako malé dievčatko k silnému hluku vo Veľkej sieni, vlasy mi nadskakovali, na tvári som mala široký úsmev.

Zabočila som a denné svetlo prenikajúce cez strop ma prinútilo zažmurkať. Prehnala sa mnou radosť, keď som hľadela na všetkých,  na mojich priateľov, ktorí sa vzájomne držali, bozkávali a objímali, a doberali, a smiali...

Môj úsmev povädol. Dve postavy sa pohybovali štýlom tak nepodobným všetkým ostatným – náhlivo, netrpezlivo, vôbec sa nezdržali, aby sa porozprávali či k niekomu natiahli ruky. Zažmurkala som, potom prehltla, keď prišli dosť blízko, aby som ich videla.

Obaja mali na sebe čierne plášte a dlhé blonďavo biele vlasy, ktoré im viseli neupravené. Otáčali sa na všetky strany, ich oči hľadali, hľadali...

Boli to Lucius a Narcissa Malfoyovci.

Prestala som dýchať.

A skôr než som si to uvedomila, pohla som sa smerom k nim.

Pretlačila som sa davom svojich priateľov, prepletala sa a uhýbala, pretože z ničoho nič mi prekážali. Všetko to hlučné veselie ustúpilo do pozadia.

A potom som sa ocitla pred Narcissou.

Takmer do mňa vrazila, ale zachytila ma pohľadom a zastavila. Jej líca lemovali stopy po slzách a oči mala nimi zaliate. Lucius, ktorý stál tesne za ňou, ma tiež zazrel. Oči mu zažiarili, ale jeho tvár nemala žiadnu farbu.

"Ty..." začala Narcissa, zdvihla ruku, aby zovrela predok svojho habitu. "Nevidela si niekde Draca Malfoya?"

Zasiahol ma šok. Otvorila som ústa...

"Tej sa pýtaš zbytočne, Narcissa," precedil cez zaťaté zuby Lucius a poobzeral sa. "Tá by mu vôbec nevenovala pozornosť."

"Vie, kto to je, Lucius!" Vyštekla na neho Narcissa a ja som mohla počuť, aké vybičované sú jej nervy. Stočila sa znova ku mne, v tvári zúfalý výraz. "Prosím, videla si ho?"

Pokrútila som hlavou, pomaly zo mňa unikalo všetko moje šťastie.

"Nie," zašepkala som. "Nie, nevidela."

"Ten Potterovie chalan mohol klamať," zavrčal Lucius, ale tie slová mu uviazli v krku a odvrátil sa, aby zakryl, ako mu skrútilo tvár .

"Klamať?" zhíkla Narcissa, otočila sa tvárou k nemu, oči dokorán. "Nie... Nie, nemohol klamať! Povedal mi, že  Draco je nažive, že je v hrade! To preto som ho nezradila Temnému pánovi... pretože mi povedal, že Draco je..."

"Prečo by nepovedal?" odpovedal Lucius. "Pokúšal sa zachrániť sám seba..."

"Nie, nie... Nie..." Narcissin pohľad poskakoval bezhlavo po Veľkej sieni. Bola som príliš ohromená tým, čo povedala, aby som prehovorila.

"Narcissa, môžeme... Narcissa, môžeme pohľadať niekde inde..." skúšal Lucius, ťahajúc manželku za ruku.

"Nie, nie, nie," Narcissa krútila hlavou, zúfalejšie a zúfalejšie. Vzdorovala mu.

"Narcissa, poď..."

Jej výraz sa zlomil.

"Ach, Lucius!" zavzlykala, objala manžela okolo krku a schovala tvár v jeho límci - a zničená žiaľom zavzlykala.

A Lucius - ten chladný, zlý muž, ktorý sa na mňa posmešne zvrchu uškŕňal od druhého ročníka - jeho tvár zostala bez výrazu, stuhla - a potom sa jeho telo poddalo a rukami objal manželku. A ako som sa dívala, zničená, jeho obočie sa stiahlo, oči silno zavreli a sklonil hlavu na plece svojej manželky.

Všetci nablízku prestali robiť to, čo robili - zastavili uprostred svojich viet a otočili sa, aby sa na nich pozreli. Na dav dopadlo ticho. V okamžiku, keď uvideli zdroj, pohŕdanie zažiarilo v mnohých tvárach, ale nezostalo tam dlho. Človek by nesmel mať srdce, aby mu ho nezovreli zvuky, ktoré Narcissa vydávala.

Mocne som sa objala rukami, snažila sa udržať hruď pokope, pretože som mala pocit, ako keby sa niečo v mojom vnútri lámalo.

"Harry..." zachripela som, ale nikto ma nepočul. Prehltla som a snažila sa prehovoriť hlasnejšie. "Harry by neklamal."

Lucius otvoril oči - oči tak podobné Dracovým...

A preliala sa dvojica sĺz.

"Čo o tom viete, slečna Grangerová?" dožadoval sa zachrípnuto, zatrpknuto a zahanbene, ale Narcissa sa stočila v jeho náručí, aby ma videla. Znova som prehltla a odhodlala sa.

"Ak Harry hovorí, že videl Draca a že je Draco nažive, potom je to pravda," povedala som. "A toto... toto je veľký hrad. A bitka práve skončila. On... On by mohol byť kdekoľvek vo vnútri. My... my vám ho pomôžeme pohľadať."

Šepot zaševelil miestnosťou ako vietor jačmenným poľom. Narcissa s Luciusom sa na seba pozreli. Narcissine líca sa sfarbili.

"My... My nemôžeme žiadať nikoho, aby..." zamrmlala.

"Nezmysel," vyhlásila som, pokúšajúc sa ovládnuť srdcový tep. "Nebojoval proti nám, čo znamená, že je jedným z rokfortských." Otočila som sa, pozrela sa do očí všetkým, ktorí sa na mňa pozerali.

"Chcem ísť pohľadať Draca Malfoya. Ocenila by som vašu pomoc."

"Ja ti pomôžem, Hermiona," prehovoril hlas pri mojom pleci. Otočila som sa a uvidela pokojnú a peknú tvár Luny Lovegoodovej. "Obvykle som dobrá v hľadaní vecí, ktoré sa stratili."

Narcissa zažmurkala, šokovaná.

A potom sa postavil Neville Longbottom, zadíval sa na mňa, potom ponuro prikývol.

"Ja pôjdem," rozhodol sa. "Ak pre nič iné, tak pre to, aby som dokázal, že mal Harry pravdu."

A to to spustilo.

Všetci, ktorí sa dokázali postaviť, vstali a začali sa formovať do skupín a vyštekávať príkazy. Veľká sieň prekypovala aktivitou a skupiny študentov a učiteľov si začali rozdeľovať chodby. Malfoyovci tam stáli s otvorenými ústami a ja som zazrela, ako Lucius prehltol, keď jeho oči dopadli na profesorku McGonagallovú, Percyho Weasleyho a profesora Flitwicka, ktorí okamžite začali diskutovať o tom, ktorými chodbami majú poslať niekoho z chrabromilčanov. 

"Luna, neskúsime poschodie?" spýtala som sa modrookej dievčiny vedľa mňa.

"V pohode," veselo odpovedala.

"Dobre, poďme," zavelila som, vystrela plecia a otočila sa smerom, z ktorého som prišla, Luna vedľa mňa. Potom som spomalila. Zastavila som a obzrela sa cez plece na Malfoyovcov.

Stáli tam, sledovali ma, podporovali jeden druhého. Vyzerali, ako keby boli úplne stratení. Prehltla som a usídlil sa vo mne dávny, dobre známy pocit. Toto som už predtým urobila...?

"Pán a pani Malfoyovci?" prehovorila som potichu a úctivo. "Nechceli by ste ísť s nami?"

Obaja sa prekvapili. Luciusove pery sa pootvorili, Narcissa na neho vzhliadla, potom ho chytila za ruku a potiahla dopredu. Cítila som, že ma Luna sleduje so záhadným úsmevom na tvári. Neopätovala som ten pohľad - znova som začala kráčať, tá trojica mi bola v pätách a zamierila som ku schodisku.

VVVVVVV

HERMIONA

Prehľadali sme celý hrad - Lucius, Narcissa, Luna a ja. Zišli sme do slizolinskej spoločenskej miestnosti, potom vystúpili celú cestu do Astronomickej veže. Volali sme jeho meno – matkin hlas plný zúfalej nádeje, otcov hlas zúfalého prikazovania a Lunin ako hrkútanie hrdličky. Ja som tiež kričala jeho meno - pokúšala som sa udržať svoj hlas vyrovnaný, pokúšala sa ho uhladiť a nedovoliť mu zlomiť sa. Nepomáhalo, že som po celom tele cítila chlad a že som mala stiahnutý žalúdok.

A potom, ako výsledok všetkej tejto organizácie zahŕňajúcej celú školu, sa zistilo, že chýba aj Remus Lupin.

Pátracie úsilie sa zdvojnásobilo. Vrhali sa všetky možné druhy lokalizačných kúziel, a študenti, učitelia, duchovia a domoví škriatkovia  prehľadávali chodby, spálne, toalety, veže, učebne, komory, kuchyne a prístenky.

Ale hoci sme kričali, až kým sme nezachrípli, a dívali sa, až kým nás neboleli oči, nenašli sme po nich ani stopu.

A keď sa deň zmenil na večer, a zúfalstvo Malfoyovcov sa roztvorilo, aby ma pohltilo, musela som použiť všetku už opotrebovanú statočnosť, aby som si zabránila preliať slzy.

Akú cenu malo víťazstvo, ak som ho stratila?

VVVVVVVV

Dum spiro, spero.

"Kým dýcham, dúfam."

Latinské príslovie.

VVVVVVV

HERMIONA
O tri dni neskôr

Po zotmení som sa potulovala takmer prázdnymi chodbami Rokfortu. Mnoho študentov už odišlo domov k svojím rodičom a súrodencom - a pochovať svojich mŕtvych. Nedávala som im to za vinu. Ale Harry, všetci Weasleyovci, profesori, Tonksová s Teddym a Malfoyovci sa zdržali, aby pomohli odstrániť ten neporiadok a poskytli novinárom rozhovory o bitke – a v prípade tých posledne menovaných, aby hľadali stopy k zmiznutiu ich syna - a tak som sa rozhodla zostať. Nedokázala som zniesť predstavu, že by som sa mala oddeliť od Harryho a Rona. A môžete ma nazvať masochistom, ale byť v tej istej miestnosti s ktorýmkoľvek z Dracových rodičov mi prinášalo takú opojnú bolesť, že som vôbec nezvážila pomyslenie, že by som ich opustila - hoci oni sa so mnou nepokúsili rozprávať. Sledovala som ich z diaľky, rovnako ako som kedysi sledovala Draca. A čím viacej som z nich videla, tým viacej som spoznávala určité gestá a výrazy, a tón hlasu. A tým viacej ma skrátka bolelo srdce.

Ale všetko bolo zložité. V dosť desivej konfrontácii Harry trval na tom, že videl Draca tesne po tom, ako profesor Snape zomrel a že mu Draco povedal, aby povedal jeho mame, že ide do hradu. Samozrejme,  že mu Lucius neveril. Ale Narcissa sa ochotne tešila z akéhokoľvek dôkazu, ktorý naznačoval, že jej syn je nažive. Rovnako ako ja. Hoci moja istota slabla.

Toho večera som sa prechádzala sama, prstami sa dotýkala chladných kamenných stien chodby. Vošla som do Veľkej siene, zastavila v uličke a hľadela na zlaté slnko cez nové, lesknúce sa, obrovské okno. Pomaly som sa posadila za pokrivený slizolinský stôl a sledovala, ako sa svetlo pomaly, pomaličky prehlbuje, slabne a temnie do ružového a ako sa strop nado mnou kúpe v ružovej, potom v tmavomodrej.

Vyšli hviezdy. Vyliezla som na stôl a ľahla si na chrbát, podložila si hlavu rukami. Očami som sledovala tie oslnivé, iskrivé svetelné body.

"Jedného dňa," zašepkala som, "keď budem úplne na dne, keď chladný bude svet, rozžiariť sa dokážem len, keď na teba pomyslím a na to, ako dnes večer vyzeráš..."  

Zažmurkala som. Slzy mi stekali po spánkoch. Chvíľu som ich tam nechala, potom som vstala, upokojila svoje dýchanie a utrela si ich. Zliezla som zo stola, prekrížila si ruky a začala blúdiť inou chodbou.

Hlavu som mala zvesenú - nevenovala som pozornosť tomu, ktorou cestou kráčam. Keby som chcela, dokázala by som nájsť cestu nazad do chrabromilskej veže z akéhokoľvek miesta v tomto hrade. Ale práve teraz som to nechcela.

Pri chôdzi som si pohmkávala nepovedomú melódiu, hoci pochodne na tejto chodbe neboli zapálené a sprevádzalo ma len blikotajúce svetlo z druhých chodieb.

Spomalila som. Zastavila. Zdvihla som hlavu.

Túto chodbu som si pamätala.

Toto bolo miesto, kde mi Crabbe s Goylom zhodili knihy, a kde si Draco zlomil ruku, keď ma pred nimi zachránil. A profesor Snape...

"Ak niekedy budete potrebovať pomoc akéhokoľvek druhu," jeho slová rezonovali v mojej pamäti. "Nezabúdajte na portréty."

Akýsi nápad začal svitať v mojej mysli. Pomaly som siahla do vrecka a vytiahla prútik.

"Lumos," zašepkala som. Môj prútik sa rozsvietil. Rozhliadla som sa a prehltla. Portréty vedľa mňa boli úplne prázdne a na tie najvyššie som nedokázala dovidieť. Už som si všimla, že odkedy začala bitka, veľa obyvateľov portrétov ustúpilo do najhlbších častí hradu - predpokladala som, že sa ešte stále báli ukázať.

Odkašľala som si.

"Ehm... Haló?" zavolala som. Môj hlas sa odrážal príliš hlasno. Strhla som sa. "Ehm... Je tu niekto? Aspoň... niekto?"

Chvíľu mi odpovedala len temnota a ticho.

Potom čudné malé svetielko začalo poskakovať smerom ku mne.

Svetlo v stene.

"Haló?" zavolal tichý hlas. "Čo... kto je tu?"

Zvrtla som sa doľava. Potom som uskočila dozadu.

Na portréte vpravo, ktorý som mala pred očami, akási asi tak trinásťročná dievčinka držala zapálenú sviečku a hľadela na mňa. Mala na sebe nariasené šaty smotanovej farby, mala dlhé hnedé vlasy a veľké modré oči. A keď ma uvidela, jej tvár sa rozžiarila širokým úsmevom.

"Ach! Ahoj, Hermiona!"

Poklesla mi sánka.

"Ty... ty ma poznáš?" koktala som.

"Samozrejme, že poznám!" zasmiala sa. "Poznám ťa odo dňa, čo ťa zaradili." Zrazu sa silne zamračila. "Dosť som bola na ten klobúk nahnevaná. Bola som si istá, že by ťa mali zaradiť do fakulty mojej matky - stále som si tým istá!"

"Kto si?" spýtala som sa, stále rozhodená.

"Som Helena z Bystrohlavu!" vyhlásila. Pozrela poza mňa, znova sa zamračila. "Môj duch je tu niekde... radšej ho nechcem vidieť - je to taká otrava."

Okamžite nadšená som potlačila úsmev.

"Helena?" Odniekiaľ naľavo nado mnou sa ozval hlbší, zvučnejší hlas, slová zafarbené írskou melodickosťou. "S kým sa to rozprávaš? Už je neskoro!"

Helena prevrátila očami.

"Viem, koľko je... ale teraz sa už dá veľmi ťažko aplikovať večierka, však?" Ukázala svojou sviečkou. "Len sa pozri na ten stav, v akom je Veľká sieň.

Bola by som sa stále usmievala - ale môj úsmev sa stratil, keď som si náhle niečo uvedomila a zaplnil ma brniaci údiv.

Úžas, ktorý v nasledujúci okamih zosilnel na ochromujúci.

Obrazmi zostupovala vysoká postava elegantnej čarodejnice, až kým nestála s Helenou v tom istom širokom, zlatom ráme. Mala bledú, milú tvár, červené pery, hlboké hnedé oči, dlhé čierne, vlnité vlasy a modrý, vlajúci zamatový habit. A strieborný diadém na hlave. Nadvihla na svoju dcéru pravé obočie a objala ju rukou okolo pliec. Helena, napriek svojej bezočivosti, si oprela hlavu o matkino plece. Potom sa Rowena z Bystrohlavu - Rowena z Bystrohlavu! - otočila ku mne.

"Dobrý večer, slečna Grangerová," zanôtila. "Prepáčte, ak vás moja dcéra vyrušovala."

"Nie... Vôbec nie," dostala som zo seba. "Je to... je to česť s vami hovoriť. Prečo..." Rozhliadla som sa okolo, než som sa znova pozrela do jej hlbokých, prenikavých očí. "Prečo som vás nikdy predtým nevidela?"

"Ach, obvykle sa zdržujem v oblastiach školy, ktoré patria Transfigurácii a v miestnosti Bystrohlavu a jeho častiach knižnice... a samozrejme v pracovni riaditeľky. Obvykle je v tomto hrade na mňa príliš preplnené, aby som sa tu často pohybovala, a som taká stará..." Zrazu sa usmiala. "Ale vy ste ma už predtým videli, drahá. Len si na to nepamätáte."

Musela som priznať, že je to asi pravda - po prvom ročníku som portrétom venovala veľmi málo pozornosti - vždy som sa zaoberala inými vecami...

"Počula som, ako Hermiona volá," vysvetľovala Helena, naklonila hlavu smerom k matke, potom hľadela von. "Prišla som zistiť, či niečo nepotrebuje - zjavne všetky ostatné obrazy niekam odišli..."

"Obávam sa, že sa ešte necítia v pohode, aby sa vrátili nazad na steny," predpokladala Rowena.

"Ťuťmáci," vyhlásila Helena. Rowena sa uškrnula, potom sa znova pozrela na mňa.

"S čím vám môžeme pomôcť, slečna Grangerová?"

"Chcela som s niekým od vás hovoriť," priznala som, pokúšala som sa nestrhnúť zármutkom. "Položiť vám niekoľko otázok...?"

Rowenine oči sa okamžite zaostrili - jasne mala otázky rada.

"Skutočne?" Znova mykla obočím. "Žiadaš nás o pomoc?" Jemné zamračenie zvrásnilo jej čelo. "To sa nestáva veľmi často."

"Máš pravdu - nestáva, však?" poznamenala Helena.

"Nikdy som tomu nerozumela," pokrútila Rowena havraňou hlavou. "Sme tu, studnica storočných vedomostí," kývla ozdobenou rukou nahor, aby zahrnula ostatné portréty. Potom si vzdychla. "A predsa nikto ani nevzhliadne, aby sa spýtal na cestu do učebne Elixírov."

"Ach, Rowena, prekvapuje ťa to?"

To sa ozval hlboký hlas - veľmi podobný hlasu profesora Snapa. A ozval sa spoza mňa. Otočila som sa, srdce sa mi rozbúšilo.

Tam, pohybujúci sa nadol do širokého strieborného rámu presne oproti rámu s Rowenou a Helenou, sa objavil mladý muž so širokými ramenami, svetložltými vlasmi, úzkej tváre, prísneho obočia a najhlbšími, najprenikavejšími zelenými očami, aké som kedy videla. A bol oblečený v smaragdovozelenom habite.

"Salazar!" mávla na neho Helena. "Čo robíš v tejto časti hradu?"

Salazar Slizolin - ten muž samotný - sa na mňa na chvíľu zahľadel, potom odpovedal Helene priamo.

"Prišiel som sem, pretože som vycítil vlniť sa po stenách otravný úžas tvojej matky - prebudil ma." Slizolinove oči skočili k Roweninej tvári. "Už som ti povedal, Rowena, aby si to nebrala osobne. Naša knižnica obsahuje odpovede na každú možnú otázku, ktorú môže nejaký mladý čarodejník položiť, ale hľadajú dosť usilovne, aby ich našli? Nie, sú leniví a používajú nesprávne zaklínadlá a potom si pritom odpália svoje nosy."

"Ach, tamtá knižnica," vykríkol srdečný hlas, niekoľko obrazov vpravo hore od Salazarovho. Zdvihla som prútik, natiahla sa, aby som sa pozrela do tváre...

Muža rovnakého veku ako Salazar, s kučeravými zlatými vlasmi, fúzmi a krátkou bradou, driečnou tvárou a nádherným, jasne červeným habitom, fajčiacim fajku, ktorý sa plecom opieral o rám svojho obrazu, meč mu žiaril pri boku.

Godric Chrabromil.

"Stále hovorím, že životné skúsenosti sú najlepším učiteľom," vyhlásil Chrabromil, zdôrazňujúc svoj názor mávnutím svojej fajky. "Dvakrát ľahšie si zapamätáš nejaké kúzlo, keď ho použiješ, než keď ho prečítaš z učebnice."

"Nepáči sa mi tvoj tón," hrozivo k nemu prehovoril Slizolin. "S Rowenou sme strávili polovicu našich životov budovaním tej knižnice a ja ne..."

"Skutočne, ako dlho to je... a vy dvaja sa stále o tej knižnici hádate?"

Tentoraz som pozrela rovno dohora...

A ďalšia tmavovlasá dáma - všetky kratšie vlasy kučeravé - sa náhlila z rámu do rámu, za ňou sa vliekol zlatý habit, jej pružný čierny klobúk sa trepotal. Usadila sa s buchnutím hneď vedľa rámu s Rowenou a Helenou.

Bola to Helga z Bifľomoru.

Pleskla som si rukou po líci, snažila sa upokojiť.

"My sa nehádame - my diskutujeme," opravil Chrabromil.

"Mne to znelo, ako by ste zvádzali boj," odvetila Helga. "A pokiaľ ide o mňa, boja už mám dosť."

Z Roweninej tváre zmizlo všetko pobavenie. Slizolin si vzdychol.

"Okrem toho," Chrabromil na mňa obrátil svoje žiariace oči. "Zabúdame tunák na túto mladú dámu, ktorá nás žiadala o pomoc."

Všetci zakladatelia, a Helena, sa posunuli a otočili sa ku mne tvárou.

"Čo by si rada vedela?" spýtal sa Slizolin. Zízala som na neho, úplne rozhodená otvoreným, zdvorilým výrazom na jeho tvári. Potom som si v duchu vynadala. Trojica takých bystrých, skvelých a odvážnych čarodejníkov ako Chrabromil, Bifľomorová a Bystrohlavová, by sa vôbec nezdržiavali v spoločnosti zlosyna, ešte menej by s ním založili školu. Salazar Slizolin nebol vždy zlý...

"Ja.." začala som, pokúšala sa pozbierať si svoje myšlienky. "Povedali mi, že Draco Malfoy bol počas bitky v hrade. Ale nikto ho nemôže nájsť. Premýšľala som, či... či ho náhodou niekto z vás nevidel?"

Slizolinove oči zažiarili. Ale skôr než prehovoril, prerušili ho.

"Draco Malfoy? Dobre som počula?" zniesol sa zhora hlas pripomínajúci flautu. A potom okúzľujúca dievčina s dlhými, poletujúcimi, blonďavo-bielymi vlasmi, porcelánovou pokožkou v zelených šatách, sa zniesla ako vtáčik a pristála na druhej strane Roweny a Heleny. Otočila ku mne obrovské, strieborno-modré oči. Nadvihla obočie.

"Povedala si Draco Malfoy?"

"To je hrubé, Eden," napomínal Slizolin. Znova si vzdychol. "Slečna Grangerová, toto je moja sestra, Eden Malfoyová, rodená Eden Slizolinová."

"Rada vás spoznávam," zamumlala som so zatajeným dychom. Venovala mi krátky, ale príjemný úsmev, potom sa pozrela na ostatných.

"Odpustite mi, len som myslela, že som začula, ako niekto hovorí o mojom prapravnukovi."

"Hovorili sme," odvetila Rowena.

"Čo je s ním?" pokračovala Eden.

"Pýtala som sa, či bol počas bitky v hrade," zopakovala som.

"Nevidela som ho odvtedy, čo sem pred pár mesiacmi prišiel," povedala Helga. "Ale vtedy šiel rovno do Komnaty najvyššej potreby."

Otočila som k nej.

"Komnaty najvyššej potreby?"

Prikývla.

"Vyzeral kvôli niečomu rozrušený. A o pár minút neskôr ho nasledoval dnu Severus Snape."

Nastalo hlboké, náhle ticho. Helena si oprela hlavu znova o plece svojej matky a Rowena zosmutnela a objala ju rukami. S potiažami som sa nadýchla.

"Severus Snape," dumal Chrabromil, bafkajúc svoju fajku. "Bol by som stavil poslednú zlatku, čo som mal, na to, že sa ožení s Lily Evansovou."

"Čože... ty si mu dával prednosť pred Jamesom Potterom – tým ukážkovým dieťaťom tvojej fakulty?" doberal si ho Slizolin.

"Áno," odsekol Chrabromil. "Vediac to, čo viem... Severus bol väčší chrabromilčan než ktokoľvek, koho som kedy stretol."

"Takže ty vravíš, že Chrabromil má monopol na statočnosť a odvahu?" namietal Slizolin. Chrabromil na neho pozrel.

"Musíme sa hádať o všetkom, starý priateľu?"

Slizolin zažmurkal a jeho čelo sa vyrovnalo.

"Mal najlepšie vlastnosti vás oboch," prehovorila Helga, kým si poťapkávala oči.

"Ale zabúdame na Draca," pripomenula im všetkým Rowena.

"Je to dobrý chlapec," ozvala sa Eden.

"Aká je tvoja definícia slova "dobrý"?" vykríkla Helga. "Preklínať prvákov na chodbách a zlomiť Harrymu Potterovi nos?"

Eden sa pokúsila odpovedať, ale vložila sa do toho Helena.

"Mal dosť zdravého rozumu, aby sa zamiloval do Hermiony!" Zamávala sviečkou.

Tvár sa mi rozpálila. Očami som vyhľadala Rowenu.

"Vy...? Vy všetci...?"

"Áno, vieme," Rowenine oči zaiskrili.

"Ako?" dožadovala som sa.

Rowena neodpovedala - len sa popri mne pozrela na Slizolina, potom na Chrabromila. Stočila som sa, aby som na nich zazrela, a obaja sa zo slušnosti odvrátili.

"Videli sme vás pred riaditeľovou pracovňou," zamrmlala Eden s červeňou na lícach. Slizolin si odkašľal.

"Tak či tak..."

Chcela som si oviať tvár - oči sa mi zalievali slzami.

"Tak či tak," vzdychla si Bifľomorová. "Diskutovali sme o Dracovi a Komnate najvyššej potreby. Vieme, že vošiel a vyzeral rozrušene. Ale nevieme, o čom sa so Snapom rozprával."

"Ja viem."

Hlas Roweny ma vyplašil. Bol hlboký a vážny. Ostatní sa zamračili.

"Viete?" naliehala som. Prikývla.

"Ako to vieš?" dožadoval sa Chrabromil. Rowena mu venovala pobúrený pohľad.

"Ja som Komnatu navrhla - geniálny vynález, ak tak mám sama povedať." A venovala mi veľmi vševediaci pohľad.

"Vy dokážete počuť, čo sa dnu deje...?" koktala som.

"Dokážem," prikývla Rowena. Nedokázala som sa rozhodnúť, či sa chcem znova začervenať alebo obelieť.

"Nuž, u všetkých..." hneval sa Chrabromil. "Toľko storočí v tomto hrade a ty si si to nechávala pre seba?"

"Nikto sa na to nikdy nespýtal," bránila sa Rowena. "Ale naozaj viem, o čom sa Draco so Snapom rozprávali a týka sa to tejto slečny."

Všetka pozornosť sa otočila ku mne. Rowena Bystrohlavová sa mi pozrela priamo do očí a vážne prehovorila.

"Draco bol veľmi skormútený, že ťa istým spôsobom opustil - keď ti ubližovali a on nemohol urobiť nič, aby to zastavil."

Prehltla som. Ruka s prútikom mi zaváhala. Rowena pokračovala.

"Snape sa ho pokúšal upokojiť, vravel mu, že ničnerobenie bolo v tom okamihu to najlepšie, čo mohol urobiť - že pokus o tvoju záchranu by sa mohol pre teba ukázať ako osudný. Draco chápal, ale nedokázal sa upokojiť." Rowena naklonila hlavu na mňa, čelo zvraštené. "Musí ťa tak veľmi milovať."

Zhíkla som a prešla si rukou po očiach. Cítila som, ako záchvev prešiel portrétmi.

"Stačí, stačí."

Pozrela som na Salazara Slizolina cez závoj sĺz. Silno sa mračil a venoval Rowene podráždený pohľad.

"Netráp ju," povedal - čím ma vyplašil - potom mi venoval ostrý pohľad. "Dievčinka, Draco bol v noci bitky v hrade. Vrazil dnu cez okno na tom istom poschodí ako Komnata najvyššej komnaty."

"Vážne?" vykríkla som, srdce mi poskočilo. "Čo sa mu stalo?"

"Niesol nejakého muža," pokračoval Slizolin. "Vyzeral ako Remus Lupin."

"Remus!" súčasne vykríkli ostatní, a Chrabromil ho nazval "Námesačník."

"Lupin bol zranený," povedal mi Salazar. "Draco ho vytiahol z miestnosti a vliekol ho po chodbe, pravdepodobne do nemocnice."
"Vravela som vám, že je to dobrý chlapec!" jasala Eden.

"Čo potom?" naliehala som.

"Draco ho dosť dlho niesol, potom sa zapotácal nabok a oprel sa plecom o stenu," vzdychol si Slizolin. "Avšak náhodou to boli dvere do Komnaty najvyššej potreby."

"Komnata... Oni..." koktala som, stratená. Slizolin prikývol.

"Áno... prepadli cez dvere, ktoré sa za nimi zatvorili."

"Okno by vysvetľovalo, prečo bol Draco pokrytý krvou, ako Harry povedal," domnievala som sa, myseľ mi uháňala. "Ale... Ale Harry ho videl v Škriekajúcej búde. Ako sa mohol dostať..."

"Som si istá, že viete, slečna Grangerová," prehovorila Rowena, "že je Komnata spojená priechodom s hostincom U prasačej hlavy."

Všetko stíchlo. Sklonila som hlavu.

"Myslíte... Dostal sa von."

"Veľmi pravdepodobné," povedal Chrabromil. "Nikto, s kým som hovoril alebo som ho počúval, nepovedal, že ho videl zomrieť."

"A čo Lupin?" bola som zvedavá.

Nikto neodpovedal. Všetci pokrútili hlavami a pokrčili plecami.

"Viem, ktorú miestnosť myslíš, Salazar," uvedomila si Helena. "Tú s rozbitým oknom." Vstala a znova mávla svojou sviečkou. "Poď s nami, Hermiona - ukážeme ti ju."

A uháňali preč, ako duchovia, ktorými boli, cez obrazy, smerom po chodbe. Zachytila som dych, potom sa rozbehla za nimi.

Bežali sme chodbami a nahor po schodoch, až kým sme neprišli na veľmi povedomú chodbu – tú, ktorá viedla blízko Komnaty najvyššej potreby. Zabočila som na niekoľkých ďalších rohoch, portréty sa posúvali všade okolo mňa.

"Tu," povedal Slizolin a ja som spomalila.

Predo mnou vo veľkej, kobercom pokrytej miestnosti lemovanej brneniami stálo veľké farebné sklo s obrazom rytiera na bielom koni. Prenikalo cezeň mesačné svetlo. Zívala v ňom diera v strede dolnej časti, sklo zubaté ako zuby. Koberec bol pokrytý farebnými úlomkami - a tiež bol zmáčaný zaschnutou krvou - krvou nejakého ťažkého tela, ktoré evidentne ťahali cez prah a do chodby.

Bol to hrozný obraz - hrozný, ale tichý. A hoci sa mi pri tom pohľade pretočil žalúdok, srdce mi vzrástlo.

Áno, bola tam krv.

Ale žiadne telo.

A na dnešný večer to bude stačiť.

Večerný vietor fúkal cez rozbitý otvor a hral sa s mojimi vlasmi.

"Kedy im to chceš povedať?"
Otočila som sa, aby som uvidela Chrabromila napochodovať do rámu životnej veľkosti jasne opustenom nejakým rytierom, za ním vial jeho plášť. Sledoval ma a čakal.

"Povedať komu?" spýtala som sa.

"Potterovi a Weasleymu," ujasnil. Znova som sa začervenala.

"Povedať im čo?"

"Vieš čo."

Pokrčila som plecami a hľadela na nohy.

"Vieš, čuduje sa, prečo si im to ešte nepovedala," riekol. "Dumbledore."

Zdvihla som hlavu. Zamračila sa na neho. Len sa na mňa pozeral.

"Vážne?"

Prikývol, potom pokrčil plecami.

"Voldemort je mŕtvy, svet je bezpečný," nadvihol obočie. "A všetci sú v netypicky odpúšťajúcej nálade." Založil si ruky. "Mala by si tú výhodu využiť. Okrem toho," naklonil hlavu, "Potter s Weasleym by ti mohli pomôcť prísť na to, kam šiel."

Tuho som zovrela ústa. Vnútro sa mi chvelo. Ale keď hlava tvojej fakulty - a ten, koho odvahu si nárokuješ - sa na teba takto pozerá...

"Fajn," zašepkala som. "Myslím, že máte pravdu."

"Dobré dievčatko," žmurkol na mňa Chrabromil. "Budeme hneď za tebou."

Zaťala som zuby, otočila sa a pohla sa k dverám.

A zrazu som cítila, že som sama.

Pokrútila som hlavou a stále kráčala.

Rozhodla som sa veriť Chrabromilovi, keď povedal, že budú za mnou - len teraz tichí - keď som kráčala do spoločenskej miestnosti, aby som svojim priateľom povedala pravdu o dni, keď som jednu hodinu chýbala.