Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/24/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
Poznámka k hudbe: Druhú časť sprevádza autorkina hudba (Lament for Gandalf) a soundtrack z Návratu kráľa. K zmene hudby by malo dôjsť pri prechode na Hermionine rozprávanie. Prispôsobte si to, prosím.
http://www.youtube.com/watch?v=K28Jl_f3AME
http://www.youtube.com/watch?v=jKCKb9DZQxY
VVVVV
HARRY POTTER
Zo Snapovho hrdla vyšiel strašný, chrapľavý, klokotavý zvuk.
"Vezmi si... to... Vezmi si... to."
Zo Snapa totiž nevytekala len krv. Z úst, uší a očí mu vychádzalo niečo striebristomodré, ani plyn, ani tekutina, a ja som vedel, čo to je, no nevedel som, ako to urobiť.
Hermiona sčista-jasna vyčarila fľašku a strčila mi ju do trasúcich sa rúk. Vtiahol som prútikom striebristú hmotu do nej. Keď bola fľaška plná až po okraj a Snape vyzeral, akoby v ňom nezostala ani kvapka krvi, prestal zvierať môj habit
"Pozri... sa... na mňa..." zašepkal.
Moje zelené oči našli čierne, no po chvíľke niečo v hĺbkach tmavých očí zmizlo a upierali sa na mňa prázdne a bezvýrazné. Ruka, ktorá ma držala, odpadla na dlážku a Snape sa už nehýbal.
Zostal som kľačať pri Snapovi a iba naňho hľadel, keď odrazu prehovoril vysoký, chladný hlas tak blízko, až som vyskočil, pevne zvierajúc fľašku v rukách, a myslel si, že Voldemort znova vošiel do izby.
Voldemortov hlas sa odrážal od stien a dlážky a ja som si uvedomil, že rozpráva k Rokfortu a k celému okoliu, a aj obyvatelia Rokvillu a všetci, ktorí ešte bojujú na hrade, ho budú počuť rovnako jasne, ako keby stál vedľa nich, ako keby im dýchal na krky smrteľným dychom.
"Bojovali ste hrdinsky," vravel vysoký, chladný hlas. „Lord Voldemort vie oceniť statočnosť. Utrpeli ste ťažké straty. Ak mi ďalej budete vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikážem svojím silám, aby ihneď ustúpili. Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených. A teraz, Harry Potter, hovorím priamo k tebe. Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli za teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese. Ak do konca tej hodiny neprídeš ku mne a nevzdáš sa, boj sa začne znova. Tentoraz sa do bitky zapojím aj ja sám, Harry Potter, nájdem ťa a potrestám každého muža, ženu a dieťa, ktorí by sa pokúšali skryť ťa predo mnou. Máš jednu hodinu."
Ron s Hermionou krútili hlavami a hľadeli na mňa.
"Nepočúvaj ho," povedal Ron.
"To bude v poriadku," rýchlo hovorila Hermiona. "Vráťme... vráťme sa do hradu. Ak odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán..."
Pozrela sa na Snapovo telo a potom sa ponáhľala naspäť ku vchodu do tunela. Ron šiel za ňou, zmizol v tmavej diere. Zobral som neviditeľný plášť, potom pozrel na Snapa. Nevedel som, čo mám cítiť okrem šoku nad spôsobom, akým Snape zomrel, a príčinou, pre ktorú sa to stalo...
Niečo som začul. Kroky na podlahe. Zdvihol som hlavu.
Z tieňa v rohu, za skrinkou, vystúpila temná postava. Stuhol som.
Dokonca v matnom svetle som spoznal tú postavu, bledé vlasy, uhly tej tváre.
Draco Malfoy.
Prehnala sa mnou nenávisť a hrôza. Otočil som sa, aby som sa vrhol do tunela, aby som nasledoval Hermionu a Rona...
Zastal som. Zvraštil som čelo.
Draco bol pokrytý krvou. Ľavé líce mal rozťaté niečím podobným nožu a červeň mu tiež zafarbila vlasy. A vôbec sa na mňa nepozeral. Jeho strieborné oči sa sústredili na padlé Snapovo telo pri mojich nohách...
A po tvári mu stekali slzy.
Mlčky sa priblížil a kľakol si z druhej strany tela. Dlhú chvíľu som stuhnutý stál, kým Draco hľadel na tú pokojnú, kamennú tvár, obočie zvraštené, oči rozžiarené. Slabučko si vzdychol, načiahol sa a nežnými prstami zatvoril Snapovi oči.
"Som si istý," drsne zašeptal, "že raz o ňom budeš zmýšľať lepšie, Potter."
"Malf-" začal som, ale on rýchlo zdvihol prst a priložil si ho na pery, potom pozrel varovne smerom k tunelu.
"Malfoy, čo tu ty robíš?" zasyčal som, hlava sa mi točila. Vzhliadol na mňa, oči lesklé - bol som otrasený faktom, že sa nepohol, aby si utrel slzy.
"Potreboval som hovoriť so Snapom." Zažmurkal a skotúľali sa ďalšie slzy. Na chvíľu jeho pohľad otupel, potom sa znova zdvihol na nohy a jeho pozornosť sa vrátila k mužovi medzi nami.
"Toto si musíš pozrieť," ukázal na fľaštičku v mojej ruke. "Okamžite."
Srdce sa mi vzdulo podozrením.
"Prečo?"
"Pretože je to dôležité," vyprskol, oči na mňa zažiarili. Prekvapil som sa. Jeho pohľad zrazu žiaril niečím iným, niečím, čo som nikdy predtým nevidel...
Prehltol som.
"Povedz mojej mame, ak sa spýta," zamrmlal, znova sa pozrel na Snapa. "Že som v poriadku... a že som šiel do hradu."
Zazrel som na neho. Pozrel na mňa.
"A... prepáč mi ten zlomený nos."
Klesla mi sánka. Ale skôr než som mohol niečo povedať, Draco sa znova obzrel na tunel a jeho tvár stvrdla.
"Radšej choď," odporučil, potom sa mi pozrel do očí. "Nemrhaj svojou hodinou."
Prehltol som, potom od neho cúval, istý, že ma prekľaje alebo začaruje v okamihu, keď sa mu otočím chrbtom...
Ale bolo to, ako keby zabudol, že tam som. Znova si kľakol vedľa Snapa, sklonil hlavu a tuho zovrel oči. Otriasali ním nemé vzlyky a zakrvavenú ľavú ruku pritlačil na Snapove srdce. Niečo vo mne sa zachvelo. Ale nemal som čas o tom premýšľať. Otočil som sa, strčil do tunela a rozbehol som sa.
Na schodoch som sa stretol s Ronom a Hermionou, ktorí sa dožadovali vedieť, čo mi tak dlho trvalo.
"Teraz niet čas, ľudkovia," odpovedal som. "Musím sa dostať k mysľomise."
VVVVVVVVV
HERMIONA
Na Rokforte to vrelo. Zem sa trhala. Výkriky prerezávali vzduch a kúzla vybuchovali ako ohňostroj v noci. Harry bol preč - nebola som si istá, kde alebo čo sa s ním dialo. Ale prebojovávala som sa tým chaosom, po boku Rona a Luny, a Nevilla, a toľkých mojich priateľov a profesorov, proti tým čiernym smrťožrútom a hordám zla, ktoré si Voldemort povolal.
Sledovala som, bezmocná, ako ľudia zomierali.... padali bez života k zemi okolo mňa. Videla som uškŕňajúce sa tváre smrťožrútov, prikŕčala sa, keď dementori útočili a syčali, a utekala, keď obri drvili kosti a valcovali telá. V pozadí mysle som premýšľala, prečo som ešte nevidela excentrickú postavu Bellatrix Lestrangeovej - a nútila sa nepýtať sa, prečo som nezazrela Luciusa Malfoya.
Svoj bod zlomu som dosiahla už dávno. Bojovala som s potiacimi sa dlaňami, búšiacim srdcom a točiacou sa hlavou. Bola som taká unavená, myseľ mi pripadala otupená a oči ma boleli, ale stále som bojovala. Srdce sa mi v hrudi rozorvalo, každé nervové ukončenie sa obnažilo. Prešla som cez príliš mnohé... videla som toho príliš.
Ale akú možnosť som mala? Balansovali sme na pokraji obrovskej priepasti a museli sme od nej ustupovať a búšiť do tej tmy každým kúsočkom sily, ktorá zostala v našich telách.
Pošmykli sa mi nohy a pokĺzla som sa na tráve... snažila som sa udržať rovnováhu, kým som zvádzala súboj, Ron pri mojom boku. Ale vtedy...
Niečo čierne, strašné a tmavé predo mnou zaútočilo, zvrešťalo.
A všetko schladlo.
Svetlo zhaslo... teplo sa stratilo, okamžite mi vysalo silu zo svalov. Ten tieň sa týčil nado mnou. Paže mi ochabli a ústa povolili, keď postava dementora podobná smrtke sa nado mnou týčila, tienila všetko ostatné... zavierala do ticha všetky ostatné zvuky a pohľady.
A potom...
Zmätok z blikajúcich, žiariacich, podivných, dôverne známych obrazov sa mi prevalil mysľou.
***
Siahla som nadol a strhla toho hada zo seba. Všade na rukách som mala krv. Hadí nepokoj zosilnel na paniku a z ich sykotu sa stal rev - ako nahnevané osy. Pokúsila som sa ich preskočiť, utekať nazad na jačmenné pole, ale oni mi skákali po nohách, zväzovali ma ako povrazy, ovíjali sa okolo mojich členkov. Padla som na kolená. Rukami som pristála na inom hadovi. Švihol sebou a zahryzol sa mi do zápästia. Znova som vykríkla, hrdlo mi trhalo a pokúsila som sa ho striasť. Zostal uchytený a napumpoval do mňa plnú dávku jedu.
***
"Avada Kedavra!" vykríkol Lucius Malfoy.
Hodila som sa na chrbát, keď izbou vybuchlo zelené svetlo. Bellatrix Lestrangeová sa zvonivo zasmiala. Ťažké telo so zadunením dopadlo na zem.
"NIE!" môj nárek trhal vzduch. Mamina vydala bolestivý výkrik a vrhla sa na môjho padnutého otca. Bellatrixin prútik zažiaril.
"Avada Kedavra!" zakričala. Mama stuhla, potom dopadla na otca, jej oči bez života.
***
Videla som tieň. Mal plecia a bledú hlavu. Kráčal dôverne známym krokom. Bol oblečený celý v čiernom – v bezchybnom obleku zapnutom až ku krku. Kráčal, ako kráčal Draco a mal ruky vo vreckách rovnako, ako mával Draco, a mal Dracove ostré, driečne črty.
Ale jeho výraz bol tvrdý ako z mramoru.
A oči mal čierne ako bezodná priepasť.
Uvoľnene sa načiahol, chytil svoj ľavý rukáv, vytiahol ho dohora a odhalil čierne, pomaly sa zvíjajúce Temné znamenie vytetované na bielej pokožke.
"Tvoj Draco Malfoy by potom nemal niečo takéto, však? " zavrčal.
***
Celé telo sa mi triaslo. Padla som pred dementorom na kolená. Načiahol svoje príšerné, kostnaté ruky. Zrútila som sa na chrbát na zem, mykala som sa - pokúšala som sa zavolať o pomoc. Žiaden zvuk zo mňa nevyšiel. Mlátila som sebou. Oči sa mi pretočili, myseľ sa prehŕňala mojou pamäťou, aby našla niečo, čokoľvek...
***
V rukách som držala štíhlu stonku narcisu tak žltého, že ma skoro boleli oči. Zdvihla som jednu ruku a prstami som sa dotkla tých krehkých lupienkov - bol taký mäkký. Potom som si pravým rukávom utrela slzy a žiadne ďalšie som už nepreliala. Zdvihla som oči k Dracovým žiarivým očiam a chvíľu ho sledovala. Vietor zachytil moje vlasy a roztancoval ich okolo mojich pliec. A potom som sa začervenala.
"Ďakujem ti," povedala som. Dracovo obočie vyletelo nahor.
"Ja... ja s tým nemám nič spoločné," ukázal na kvetinu.
"Samozrejme," zľahka som povedala.
***
Dementor sa sklonil bližšie. Námraza sa ako prikrývka prehnala po mojom oblečení a pokožke. Matne som počula Rona kričať moje meno v ostrej panike. Ruky som zaťala v päste. Zahryzla si do líca. Okúsila krv. Poznala som túto hmlu, toto zúfalstvo, túto drviacu temnotu. Už som sa jej predtým nadýchla, keď som strávila noc v jačmennom poli.
Mala som zomrieť - zabije ma to. A nemohla som sa dostatočne pohnúť, nedokázala som bojovať. Nedokázala som ani kričať o pomoc...
***
"Si na ťahu," povedala som. Zamračil sa. Pootočila som hlavu.
"Budeme hrať na dva víťazné z troch. Ktokoľvek prehrá, bude musieť v noci spievať," vyzývala som.
"V tom prípade..." povedal, zvrtol sa, aby mohol dočiahnuť na figúrky a posunul pešiaka o dve polia. "Nech hry začnú."
***
Dementor mi dýchol do tváre. Posledný kúsok vzduchu v mojom tele si vynútil rozorvaný výkrik cez moje zuby. Zatvorila som oči...
***
"No, viem, že ja by som neocenila, keby si niekto myslel, že nie som dosť pekná na to, aby si so mnou zatancoval."
"To je nemožné," energicky povedal Draco. Pozrela som sa na neho.
"Čože?" zmätene som sa spýtala. Ale čelo mal stále zvraštené, pohľad upretý do diaľky...
***
"Nie..." zavrčala som, celé telo mi drnčalo. Hrabala som sa ďalej v tej špine. Dementorove kosti zarachotili, keď sa pohol, nasledoval ma. Cítila som jeho rubáš obtrieť sa o moje nohy...
***
Otočila som hlavu a oči sa mi rozžiarili. Ale on nečakal. Postavil sa a vytiahol ma nahor spolu s ním.. Stála som tam, ohromená, len chvíľu, hľadela mu do očí. Potom ma pustil a kývol hlavou smerom k vŕbe.
"Poďme sa pozrieť, čo pre nás dnes tie dvere majú, dobre?"
***
"Ty... mi... nemôžeš..." zaškrípala som zubami, všetky svaly v bruchu mi kričali, keď som ich nútila sťahovať sa, nútila sa posadiť, keď som ľpela na striebornom svetle, na záblesku v mojom srdci, na plameni, ktorý sa odmietal dať uhasiť...
***
"Toto možno pomôže," Draco niečo schmatol z trávy... a zdvihol strieborné ručné zrkadlo. Teraz som sa začervenala. Toľko som v tom blýskavom odraze videla.
"Ach, teraz si pripadám rozmaznaná," zamrmlala som, vzala ho od neho a zdvihla. "Tieto veci sú vážne príliš..."
„Potom vymysli niečo pre mňa!“
***
"Hermiona!"
Začula som Ronov hlas - znel blízko - prenikol tou hmlou černoty, zúfalstva. Zdvihla som zaťaté päste. Dementor sa priblížil. Ústa mal kúsok od mojich pier...
***
"Čo si si predstavoval?" spýtala som sa. "Ako si začal?"
"Keď som tomu prišiel na kĺb, bolo to ľahké," priznal Draco. Prešiel očami po mojej tvári. "Musel som vyrukovať so všetkým a čímkoľvek, čo by ťa možno mohlo urobiť šťastnou."
***
Len na okamih mi tá dôverne známa postava zažiarila pred mojimi oslepenými očami...
Vysoká postava, nevysloviteľne driečna, s blonďavými vlasmi a čiernymi očami a skazeným výrazom. Posmieval sa mi - smial sa a vrčal, a pritlačil nos blízko môjho...
***
Potom sa tá temná postava predo mnou rozmazala - a nahradila ju žiarivá postava s očami ako modré hviezdy. Schmatol ma za zápästia a vytiahol ma dohora. Vytiahol ma von. Ťahal ma dohora von z otvoreného hrobu. Bol oblečený v bielom, ako anjel, tvár mal bledú a jeho oči boli neopísateľne plné svetla. Boli dôverne známe.
Bol to Draco.
Draco, ktorého som poznala.
Môj Draco.
***
Otvorila som oči. Hľadela som rovno dementorovi do tváre.
A zdvihla som prútik.
"Expecto patronum!"
Môj patronus vyrazil z konca môjho prútika a vpálil dementorovi do tváre ako delová guľa.
Zajačal, chňapol si po tvári a kapucni, stočil sa a v špirále zamieril k oblohe.
"Hermiona, si v poriadku?" začula som Rona lapať po dychu, keď sa zrútil pri mojom boku. Ale neotočila som sa k nemu - srdce mi uháňalo a krv mi vrela, keď som sa štverala na nohy. Zvierala som svoj prútik, čelila temnej armáde a zdvihla svoju päsť. A s prudkým vzrušením a dávkou čistej trúfalosti som zarevala s plných pľúc, z celej sily v mojich kostiach: "TAK SA PREDVEĎ!" A opäť všetky moje najčernejšie nočné mory zostúpili, aby sa so mnou stretli.
Ale tentoraz som sa nebála.
Už som ich všetky videla, ochutnala ich jed.
A pokiaľ som mala vŕbu a jačmenné pole, vôbec sa ma nemohli dotknúť.