Preklady fanfiction Harryho Pottera

22. kapitola

Někdo se honosí svým jménem po předcích,

někdo svým bohatstvím či tím, co dokázal,

někdo zas obleky, i když v nich budí smích,

někdo má klusáky, někdo psy a tak dál!

Jsou rùzné povahy a rùzné záliby

a každý nachází potěchu jen v té své;

mně se však žádná z těch libùstek nelíbí,

což nemám všecky ty radosti v jediné?

Tvá láska pro mne je víc nežli cokoli,

rod, jméno, bohatství, nákladně šitý šat,

statečnost, dovednost, koně, psi, sokoli:

když tě jednou mám, mohu se chloubě všech lidí smát!

Bída je jenom v tom, že mi to mùžeš vzít

a bídu bez konce na mne tím uvalit.

William Shakespeare 

Preklad Jan Vladislav 1970

 

VVVVVVVV

HERMIONA

Stála som navrchu Astronomickej veže, objímala sa rukami a hľadela na tie hory. Už padol súmrak. Hrad zmĺkol.

Bola to noc pohrebu profesora Dumbledora.

Nespokojný vietor mi rozstrapatil vlasy. Zhlboka som sa nadýchla – už v ňom bolo cítiť jar. A predsa tu len pred chvíľou uderila zimná smrť - priamo tu, kde som stála.

Tu hore v tejto veži bol Draco, stál presne na tejto istej podlahe. Mieril svojím prútikom na Dumbledora, až kým neprišli smrťožrúti a Snape mohol riaditeľa zabiť.

Stála som tam mlčky, prehrávala si všetko, čo nám Harry povedal po tom, čo sa to udialo. A prehrávala som si všetko, čo povedal Dumbledore Dracovi toho dňa, čo sme vyšli z Komnaty.

Že ten plán musel pokračovať.

Že Dumbledore jednako musel zomrieť.

Ale že Draco bude ušetrený osudu budúceho vraha.

Teraz, keď som počula, čo sa skutočne stalo, došli mi ich zadné dvierka: namiesto neho to urobil Snape, ktorý zložil Neporušiteľnú prísahu.

Dumbledore zomrel zo svojej vlastnej vôle. Aby zachránil Dracovu dušu a aby zachránil Snapov život.

Ale nič z toho som nemohla povedať Harrymu či Ronovi - bez ohľadu na to, ako Harry v srdce lámajúcej zúrivosti rečnil o tom, aký je Draco hnusný zbabelec a že Snape je prebehlík a zmija a ako veľmi si praje, aby boli obaja mŕtvi.

Nemohla som hovoriť. Mohla som len sedieť v spoločenskej miestnosti, objímať Harryho a plakať spolu s ním. A premýšľať, ako to všetko teraz vydržím.

Draco bol preč. Po tom útoku odišiel so smrťožrútmi - Harry ho videl. Nemala som potuchy, kam pôjde. Možno sa vráti domov a zostane so svojimi rodičmi. Alebo možno keď školu nevyhnuteľne prevezmú temnejšie autority, vráti sa späť. Ale ja tu nebudem, aj keby on áno. Zdvihla som oči k potemnenej oblohe. Na okraji hôr, ktoré vyzerali ako nerovnomerne rozmiestnení čierni obri v diaľke, sa zdvihol biely mesiac. Videla som len jeho okraj. Striasla som sa, hľadela na jeho strieborný jas a tuhšie sa objala. Prišla mi na myseľ pieseň - pieseň, o ktorej som si nepamätala, že sa mi uložila do pamäte. Ale poznala som každé slovo.

"Keď slnko svietilo," zašepkala som.

"Pane, tak príjemne sa žilo

Luna je prízrak, čo sa dvíha

Skrz hory a borovice

A na to temnota dopadne

Luna je príliš krutou milenkou

Je také ťažké milovať ju správne..."

Harry sa vydá hľadať zostávajúce viteále, nech boli kdekoľvek na zemi. Najprv sa pokúsil presvedčiť mňa a Rona, že pôjde sám a pošle nám správu, keď bude môcť. Samozrejme, my sme ho uistili, že je šialený a že ideme s ním bez ohľadu na to, čo povie alebo čo si myslí. Príliš sa s nami nehádal. Vedela som, že sa obáva toho byť sám. A jeho pokus presvedčiť nás, že pôjde bez nás, aby nás udržal v bezpečí, bol len dôkazom toho, ako hlboko nás miloval. A ja som sa nechystala opustiť niekoho, kto ma miloval. Nebola som toho schopná. Ani Ron nie.

Študovala som tie tiene na Mesiaci - pohoria a krátery, a žiarivo biele roviny - a oprela sa rukami o to chladné zábradlie.

Noci sa chystali byť hlbšie a temnejšie a dni budú krutejšie a drsnejšie. Pokúsila som sa odtlačiť tento obraz do svojej pamäte - pohľad na tie veľké, statné veže podo mnou, to iskrivé jazero a tie staroveké, nehybné hory. Môj domov - môjmu srdcu najdrahšie miesto, hneď vedľa môjho vlastného domu a rodiny. Rozhodla som práve teraz si uchovať tento obraz, aby som ho neskôr vylovila zo svojej mysle, keď budem ležať v divočine, neschopná zaspať, v honbe za kusmi diabolskej duše, s nádejou, že prežijem do druhého dňa, až kým sa tá úloha nesplní.

"Jej očiam som sa znepáčil

Jej srdcu som sa znechutil

Rovno na tvár som dopadol

Zakopol a svoju šancu prepásol

Spadol som a tak sám si pripadám

A Luna je príliš krutou milenkou

Čo pláva z kameňa vyrobenou oblohou..."

VVVVVVVV

HERMIONA

O mnoho zlých a ťažkých dní neskôr...

"Ten meč mal byť v mojom trezore u Gringottov – kde ste ho vzali?"

Miesto odpovede som zaskučala, agónia tancovala sem a tam po mojej trasúcej sa ľavej ruke. Na mne sedela Bellatrix Lestrangeová, jej pokazené zuby mi škrípali do tváre, strapaté vlasy sa mi obtierali o čelo, kostnaté ruky zvierali moje zápästia.

"Ja... Ja ne..." Pokrútila som hlavou, pokúšala sa prehovoriť skrz svoje neovládateľné vzlykanie.

"Ako ste ho so svojimi priateľmi..." zasyčala - jej hlas zosilnel na rev. "Vzali z môjho trezoru?"

"Nič som nevzala!" nariekala som. "Prosím - nič som nevzala!"

Bellatrix na mňa niečo zasyčala - nerozumela som jej - a potom som nedokázala ani premýšľať.

Dlaňou mi pritlačila hlavu k zemi, čím mi vykrútila krk, potom sa naklonila nad moju ľavú ruku a znova do nej rezala špicatým nožom.

Kričala som a kričala, a kričala. Slzy mi stekali po tvári, kopala som a hádzala sebou. Bellatrix ma pridržiavala ako železné závažie. Harry a Ron boli uväznení dole. Lucius a Narcissa Malfoyovci stáli opodiaľ, nič nevraveli.

A Draco stál za mnou, pri kozube, a mlčal.

Moje kričanie ma skoro oslepilo - takmer som stratila vedomie.

A bolo treba každý kúštiček mojej vôle, ktorú som kedy vlastnila - každé vlákenko statočnosti, všetko vo mne, aby som si zabránila zanariekať jeho meno.

Zazrela som ho, keď nás nahnali dnu na toto temné miesto nazývané Malfoy Manor. Naše oči sa stretli - a srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Ale vyzeral tak bledo - pohľad na nás, obklopených smrťožrútmi a lapačmi ho jasne vydesil. A samozrejme, nemohol sa správať, ako keby sme sa naozaj poznali.

Prinútili Harryho kľaknúť si na tvrdú zem kedysi veľkolepej sály, kým ja s Ronom sme stáli na druhom konci, zviazaní, pri lapačoch a smrťožrútoch.

Bellatrix sa pokúsila prinútiť Draca identifikovať Harryho, pretože Harryho tvár bola znetvorená  mojím pŕhliacim kúzlom.

Draco ho spoznal okamžite. Mohla som to vidieť podľa toho, ako mu stuhol chrbát.

"No?" vykríkla Bellatrix, zovrela v ruke Harryho vlasy a namierila mu prútik na hrdlo. Draco pokrútil hlavou.

"Nie som si istý."

"Draco," Lucius, neoholený a neupravený - priveľký pád z jeho obvykle majestátneho ja - sa postavil za svojho syna a zovrel ho v takmer škrtiacom zovretí za zátylok. Mykla som sa proti tomu špinavému Greybackovi, môjmu väzniteľovi, prehltla výkrik na Luciusa, aby dal od neho ruky preč.

"Pozri sa pozorne, synu," vyzýval ho Lucius, šepkajúc mu do ucha. Potom sa Lucius pozrel dozadu na nás, na lapačov a ostatných smrťožrútov. Vzdorovito som na neho zazerala.

Lucius sa otočil späť k Dracovi.

"Ak my budeme tí, čo odovzdajú Pottera Temnému pánovi," prosil Lucius, "všetko bude odpustené - všetko bude tak, ako má byť! Chápeš?"

Nie, ty nechápeš, Lucius, chcela som vykríknuť. Posledné, čo Draco chce, bol návrat k tomu, ako to bolo...

A to sa potvrdilo, keď, hoci strhli Draca na kolená pred Harryho a on sa mu pozeral rovno do očí, zopakoval:

"Nie som si istý."

To Bellatrix rozzúrilo.

A od toho okamihu sa všetko rozpadlo.

Mohla som vycítiť, ako rastie Dracova bezmocnosť, keď hodili Harryho s Ronom do suterénu a mňa si nechali hore - jeho zúfalstvo zaplnilo vzduch, zapĺňalo moje pľúca s každým mojím nadýchnutím. Pokúšala som sa na neho nepozerať, pokúšala som sa pomôcť mu ovládnuť sa, pretože ho obklopovali jeho otec a matka,  a toľko  nebezpečných ľudí, že keby sa pokúsil pomôcť mi, nahlásili by to Voldemortovi a iste by ho zabili.

Ale teraz Bellatrix ohla môj krk a donútila moju tvár otočiť sa smerom k nemu. Videla som jeho topánky - zahliadla som zvyšok jeho vysokého tela cez závoj svojich sĺz. Zmrzol, sledoval ma.

Moja agónia rástla - približovala sa k stropu - chcela ma roztrhnúť na polovicu! Nedokázala som to zniesť - už viacej nie, už viacej nie! Otvorila som ústa, napla sa a zadusila jeho meno...

Bellatrix zo mňa vstala. Vytiahla nôž z môjho tela. Prestala som dýchať a znova sa pridusila. Hlava sa mi preklátila naľavo. Zažmurkala som.

Na mojom predlaktí boli napísané slovo "humusáčka".

Humusáčka...

Zažmurkala som. Slzy mi stekali po nose.

Bellatrix niečo vyštekla po ostatných o raráškovi a aby teraz vypočuli jeho. Neprítomne som sledovala, ako krv presakuje z tých rán v tvare písmen. Celé telo sa mi triaslo.

Ležala som nehybne, načúvala ozvene svojho dýchania, keď Bellatrix vypočúvala raráška od Gringottov. Hlavu som mala plnú hmly – podobnej tej šedej hmle, ktorá pokrývala jačmenné pole, z ktorej sme mali zlé sny...

Draco nevykročil smerom ku mne. Nič nepovedal. Bellatrix, zúrivá na raráškove tvrdohlavé odpovede, sa otočila ku mne. Pripravila som sa -

A potom ma zachránili Ron s Harrym.

Všetko sa stalo tak rýchlo - kúzla lietali, kameň sa otriasal, Bellatrix ma prudko šklbla na nohy a držala mi nôž pri hrdle. Ron s Harrym museli pustiť svoje prútiky. Draco ich zdvihol...

A potom Dobby - ten roztomilý domový škriatok - pustil luster rovno na naše hlavy.

Bellatrix vykríkla a vrhla sa mu z cesty. Ron ma schmatol. Harry vytrhol prútiky z Dracových rúk. Dobby nás všetkých vzal - vrátane Luny, Ollivandera a toho raráška od Gringottov - a premiestnil nás preč.

Ale nie skôr, než Bellatrix vrhla ten strašný nôž, ktorý sa vnoril rovno do Dobbyho hrude.

Zdalo sa mi, že toto všetko a potom všetka tá hrôza, čo nasledovala, ma míňalo akoby v hmle. Mala som pocit, že to sledujem mimo svojho tela. Zvuk lopát v piesku, keď Harry s Ronom pochovávali Dobbyho na pláži, rezonoval v mojej hlave, ale ja som hľadela bez toho, aby som videla, chladné slzy mi stekali po lícach, zakrvavená dlaň pritlačená na moje vlhké ľavé predlaktie.

Bola som tak, tak rada, že Draco je stále v bezpečí a že o ňom smrťožrúti nevedia.

A súčasne mi pukalo srdce z toho, že sa ma nepokúsil zachrániť.

VVVVVVVV

DRACO

Sedel som v Komnate najvyššej potreby. Keď som vošiel, vzala na seba podobu šedej kamennej sály s klenutými gotickými oblúkmi. Komnata bola prázdna, až na kozub, ktorý slabo horel a jedno čierne kreslo. Posadil som sa do neho a hľadel do slabých plameňov. Sedel som, nič som nevidel.

A ona kričala v mojej hlave.

Keď som zatvoril oči, kričala hlasnejšie. A ak som ich otvoril, videl som ju - ako ju k zemi pridŕža moja teta, ktorá jej vyrezáva niečo na ruku, ako keby bola kusom dreva.

A ja som nič neurobil.

Nič som nepovedal, nepohol som sa, neodviedol som pozornosť svojej tety a ani neposkytol Hermione akýkoľvek nástroj k úteku. Stál som tam, paralyzovaný svojím maskovaním, a díval som sa.

Díval som sa.

Tuho som stisol oči, ruku zaťal v päsť a pritlačil si ju na pery.

Počas tých strašných minút som odriekaval mantru, vyprázdnil si myseľ, potom som ju znova zaplnil lžou - jedinou lžou: Je mi to jedno. Je mi to jedno. Je mi to jedno...

Ale Oklumencia neposkytla človeku ochranu pred tým, aby pravdu cítil.

Pravdu, ktorou bolo, že som chcel svojej tete odtrhnúť hlavu. Že som chcel zdvihnúť Hermionu zo zeme a uchrániť ju pred všetkým, čomu by ju mohla vystaviť moja rodina. Že som tiež chcel chytiť Dobbyho za ruku a zmiznúť z tej prekliatej diery s Potterom, Weasleym, Ollivanderom a raráškom od Gringottov.

Ale nemohol som.

Tak som tam stál, nemý a zhnusený, kým sa Bellatrix chichotala nad tým, že práve toho malého škriatka zabila - nášho malého domového škriatka - a môj otec s matkou preveľmi trúchlili, že Potter unikol a smrťožrúti a lapači sa začali dohadovať o tom, čia to bola chyba.

Odkedy sa to stalo, nespal som dlhšie než polhodinu vkuse. Nesčítane veľakrát som sa túlal po pozemkoch okolo môjho domu, keď fúkal studený vietor, golier od kabáta vyhrnutý dohora, hlava sklonená. Nad hlavou mi viseli mraky a chodby vo vnútri vyvolávali chladný pocit. Matka s otcom sa brutálne hádali, keď boli sami a keď neboli, bola nablízku Bellatrix a Greyback a ostatní, ktorí sa tu ponevierali, jedli naše jedlo, robili bordel a rozkazovali mi.

Tak som odišiel. Povedal som, že musím niečo prediskutovať so svojím učiteľom. Predpokladali, že odchádzam za profesorom Snapom a dovolili mi odísť.

A ja som sa vrátil na Rokfort. Nie aby som videl Snapa - ale aby som vyhľadal Komnatu najvyššej potreby.

Chcel som sa prechádzať po jačmenných poliach - postaviť sa tvárou v ústrety teplému slnku. Chcel som počuť smiech tancovať vo vetre, pohládzať rukami klásky jačmeňa. Spievať tak nahlas ako som dokázal - zabudnúť na všetko, na všetko.

Ale keď som opustil skľučujúce chodby školy, ktorá mi pripadala ako cudzinec a prekročil prah tejto starej Komnaty, nič som nenašiel. Nič okrem obrovskej prázdnoty, kresla a kozuba, ktorý neposkytoval žiadne teplo.

Bolo to preč. Všetko bolo preč.

A keď som tu sedel, vina zaplnila môj krvný obeh ako jed.

Spoza mňa sa ozvalo cvaknutie - zvuk, ktorý znamenal, že sa potichu otvárajú dvere. Nadýchol som sa, pripravil -

Potom som rozoznal tie kroky. Zneli mäkko aj na tých kameňoch. Prehltol som, vystrel chrbát a hľadel do plameňov.

Podišiel ku mne profesor Snape a postavil sa naľavo od kresla, tvárou k ohnisku. Kútikom oka som videl jeho vysokú, čiernu postavu. Dlhú chvíľu ani jeden z nás neprehovoril.

"Ako ste vedeli, že som tu?" zamrmlal som.

"Byť riaditeľom má svoje výhody," monotónne prehovoril. Hrdlo mi stiahlo a zakryl som si ústa rukou. Prižmúril som oči, aby som zadržal slzy. Dokázal som utajiť všetky svoje emócie pred mojím otcom, tetou, všetkými tými smrťožrútmi, dokonca pred matkou - ale so Snapom to bolo nemožné. Vedel príliš veľa.

"Ja som... ja som neurobil..." Ruka mi klesla, pery triasli. Palcom som pošúchal operadlo kresla. "Teta Bellatrix ju rezala a ja som... ja som neurobil..."

"Neurobil čo?" zavrčal Snape. "Niečo nezodpovedné, čo by privodilo tvoju smrť?"

Zastonal som, dve slzy mi stiekli po lícach. Namáhavo som prehltol.

"Ja by som neurobil..."

"Urobil by si," tvrdil. "Bol si obklopený vrahmi a banditami, ktorí by ju zabili, len čo by sa si sa na ňu pozrel - hlavne Bellatrix. Je ako fľaška nitroglycerínu na kraji stola. Keby si niečo začal, bolo by to skončilo v potokoch krvi." Snape sa nadýchol, stlmil hlas.

"Takto si neprezradil, že poznáš Pottera - a z toho dôvodu si poskytol tomu škriatkovi čas nájsť ho a Potterovi poskytol možnosť zachrániť Ollivandera a ostatných. Všetkých si ich zachránil tým, že si si zachoval chladnú hlavu. Unáhlený čin by nás stál všetko."

"Ale Hermiona..." pridúšal som sa.

"Ľudia sa vyliečia," vyprskol Snape. "Z mŕtvych nevstanú."

Zmĺkol som, trhane prehltol a zatvoril oči. Stiekli mi ďalšie slzy - unavené, boľavé slzy. Ochabnuto som naklonil hlavu nabok a oprel si ju o Snapovu ruku.

Chvíľu tam len stál, ale potom zdvihol ľavú ruku a položil mi ju na hlavu - dlaň mal ťažkú a teplú, a niečo z toho tepla do mňa vstúpilo, upokojilo ma, ako keby som bol dieťaťom, ktoré jeho otec upokojuje po nočnej more.

"Si dobrý chlapec, Draco," zamrmlal Snape. " Už to bude trvať len chvíľu dlhšie."

Neodpovedal som. Nemusel som. Snape mi rozumel. A skutočnosť, že na tomto svete existovali dvaja ľudia, ktorí ma nasledovali do tejto Komnaty najvyššej potreby, upokojilo tú zvierajúcu bolesť v mojom srdci a poskytlo mi presne ten kúštiček sily, ktorý som potreboval, aby som vydržal.

 Už len chvíľu dlhšie...