Preklady fanfiction Harryho Pottera

AN: Všetci ste fantastickí! Povzbudzujete ma viacej než tušíte! Ďakujem vám! Prosím, vychutnajte si to a zanechajte komentár!

PP: Ukážku z filmu Mary Poppins, o ktorej sa tu hovorí, nájdete: http://www.youtube.com/watch?v=g89NxTTycxc
V preklade je použitý text z titulkov k českej verzii tohto filmu.
Len drobnosť: pestúnka je po česky chůva, so slovom pěstoun nemá nič spoločné. My púšťame šarkanov, ale preklad piesne je český, preto je tam slovíčko drak.

VVVV

DEŇ PIATY

DRACO

Otvoril som oči. Žmurkol som. Potom som sa prudko posadil.

Zízal som na svoj členok. Počas noci som vrecká s ľadom skopol a na bielom vankúši som mal položené len samotné chodidlo. Svoje dokonale normálne vyzerajúce chodidlo.

Zvraštil som obočie, keď som riskol zdvihnúť nohu a pretočiť členok na jednu a potom na druhú stranu. Nebolelo to. Vôbec.

Pozrel som na Hermionu, ktorá spala na boku neďaleko mňa, tvárou ku mne. Možno na tej teórii s ľadom niečo bude.

Samozrejme, to jej nikdy nepoviem.

Pritiahol som si nohu bližšie a prehmatal ju palcami, ktoré som pritláčal na priehlavok nohy. Skúmal som miesto, ktoré vtedy bolelo najviac, kosť v strede, o ktorej som si bol istý, že je zlomená. Ale nebola. Určite nie teraz.

Dlho som tam sedel, zízal na svoju nohu a členok. Potom som sa načiahol po ponožku, natiahol si ju, obul si topánku a zaviazal šnúrky. Na to som vstal, modrá deka zo mňa spadla. Hľadel som na ňu.

Bolo mi celkom teplo. Nie horúco, ale teplo, v mojom vnútri. Tak mi bývalo, keď som spával doma pri kozube. Zato Hermiona vyzerala zmrznuto. Kolená mala pritiahnuté k hrudi a ruky zastrčené medzi ne. Znova som premýšľal o tej deke, potom som ju zdvihol a hodil ju na ňu. Prečo nie? Ja som ju nepotreboval.

Nadýchla sa, stiahla obočie, ale potom sa načiahla a pritiahla si tú deku tuhšie okolo pliec. Na chvíľu som ju len sledoval, potom sa otočil, odtlačil vŕbové závesy z cesty a vydal sa v tom chladnom vzduchu pred svitaním otestovať svoj novozahojený členok.

VVVVV

DRACO

Bol jasný deň, už skoro poludnie a ja som sa stále pokusne prechádzal sem a tam, keď sa z vŕby vynorila Hermiona. Len čo vykročila zo závesov, pretrela si tvár. Vietor jej zachytil vlasy a rozstrapatil ich. Potom otvorila oči, uvidela ma a vyvalila oči. Ústa mala dokorán.

"Čo... ty chodíš!"

"Dobrý postreh," poznamenal som, hoci som nemal chuť sa na ňu osopiť. Potom som vyskočil dohora tak silno, ako som dokázal, poľahky pristál a škeril sa na to pole. "Cítim sa fantasticky."

Hermiona podišla ku mne, hľadela na moju nohu, užasnutý, široký úsmev sa roztiahol jej tvárou.

"To je neuveriteľné!" zasmiala sa. "Nemôžem tomu uveriť!"

"Ani ja nie," priznal som sa. "Bol som si istý, že som ho mal zlomený." Odvrátil som sa, aby mi nevidela do tváre. "Ale myslím, že... nebol."

"Ach, nie, zdal sa mi zlomený," odvetila Hermiona, podišla bližšie, stále striedavo hľadela na moju nohu a tvár. "A aj keby bol len opuchnutý, ľad by mu tak rýchlo nepomohol!"

"Čo potom naznačuješ?" Zamračil som sa na ňu. Pokrčila plecami, nadvihla obočie a pokrútila hlavou.

"Mágia?"

So smiechom som si odfrkol.

"Skvelé," znova som povedal, hoci nie tak hrozivo ako predtým. "Myslím, že to dáva zmysel, ak to bolo v prvom rade len imaginárne zranenie."

"Považujem to za možné," povedala Hermiona. Pozrel som sa na ňu a môj úsmev zmizol. Mračila sa a oči mala nesústredené. Snažila sa na to prísť. Prehltla, keď jej do hlavy vstúpila myšlienka, ktorej som sa ja pokúšal vyhýbať - tá, o ktorú by som sa s ňou nepodelil.

Vedel som, že mi včera večer spievala. A videl som zlaté svetielka skôr, než som zaspal.

Urobila to tá pieseň, presne tak ako ju moja pieseň rozrušila?

Vyliečila mi nohu?

Odvrátil som sa a začal kráčať, ruky som strčil do vreciek.

"Kam ideš?" zavolala Hermiona.

"Dnes dopoludnia budem kráčať na svojej zázračne vyliečenej nohe," zavolal som nazad. "Poď."

Len čo to opustilo moje ústa, oči sa mi rozšírili a srdce poriadne zabúchalo. Čo som to práve povedal?

Podľa všetkého zažívala ten istý šok a zmätok, pretože som od nej nič nezačul. Tvár sa mi rozpálila, ale neotočil som sa. Potom tú trávu rozrazili bežiace kroky a ona sa dorútila ku mne. Pozrela na mňa, venovala mi polovičný zadychčaný úsmev a len začala kráčať. Zaťal som čeľusť a vyhýbal sa pohľadu na ňu. Ale z nejakého dôvodu mi ten vrelý pocit v mojom vnútri nedovolil udržať si výraz Frfľoša. A skôr než som si to uvedomil, zdvihol som hlavu, uvoľnil plecia a zhlboka sa nadýchol raňajšieho vetra. Kútikom oka som postrehol, že Hermiona urobila to isté. A v tej chvíli sa niečo vo vnútri mojej hrude uvoľnilo, ako keby sa rozviazal nejaký uzol. Už som si dlhšie tak celkom neprial, aby šla skrátka preč a nechala ma samého.

Ale ako predtým, ani toto som jej nemal v pláne prezradiť.

VVVV

DRACO

"Toto mi tak veľmi pripomína letné prázdniny," poznamenala Hermiona s pohľadom upretým na oblohu. "Asi tak v období, keď sa blížil začiatok školy." Vzdychla si. "V tom čase roka som vždy zostala taká natešená."

Bol som zaneprázdnený preskakovaním cez trsy jačmeňa, ktoré boli vyššie než ostatné, začínal som byť nadšený z toho, aké pevné mi pripadali členky a kolená, keď som vyskočil - v skutočnosti lepšie než kedy predtým. Preskočil som ešte jeden trs a s chrapčaním pristál, keď moje podpätky zasiahli tú vrždiacu trávu.

"Si šialená," povedal som. "Prečo by si mala byť natešená, že sa vraciaš do školy?"

"Neviem - vždy som ju mala rada," veselo povedala Hermiona, odtrhla steblo jačmeňa a krútila ním pri chôdzi v prstoch. "Samozrejme, keby si bol zvyknutý sedieť v nudnej učebni a nerobil celý deň nič okrem počítania a gramatiky a potom by si zrazu prešiel na kúzla a elixíry, tiež by si bol natešený."

Nedôverčivo som sa na ňu pozrel.

"Muklovská škola je takáto?"

Prikývla. Prevrátil som očami.

"Zabil by som sa."

Zasmiala sa.

"Ale letné prázdniny mám rada, aby si si zase nemyslel."

"Čo sa na nich dá nemať rád?" spýtal som sa, preskočil cez ďalší trs vlniacej sa trávy. "Ani zďaleka nie toľko pravidiel, môžeš zostať dlho hore, jesť a robiť čokoľvek, čo chceš; neexistujú žiadne domáce úlohy a žiadne hodiny Veštenia."

To ju vážne rozosmialo a ja som sa uškrnul, pretože som mal pravdu.

"Pravda, určite pravda," priznala. "Trelawneyová dokáže byť vážne zážitok."

"Áno, zážitok v chrápaní," zamrmlal som.

"Čo robievaš cez leto?" spýtala sa. Sústredil som sa, žmúril oči dopredu predo mňa na veľmi vysoký trs jačmeňa, odmeriaval, či ho dokážem preskočiť, keby som sa rozbehol - takže som odpovedal duchom neprítomný.

"S otcom chodíme na metlobalové zápasy; sprevádzam matku, keď robí svoje každoročné nákupy a znova prerába celé prvé poschodie domu. Ehm..." zamyslel som sa na chvíľu. "V júni mávame môj narodeninový večierok... Trochu cestujeme."

"Cestujete? A kam?" spýtala sa Hermiona. Pokrčil som plecami, pripravil sa, tri kroky poklusom, skočil som a zúčtoval s tým vysokým miestom. Keď som pristál, prehrabol som si rukou vlasy a vzhliadol nahor na ten biely mrak pred nami.

"Ach, do Talianska, na náhodné miesta v Rusku - Egypt, Francúzsko, Dánsko..."

"Závidím ti," odvetila Hermiona. "Ja som nikdy veľa necestovala."

Znova som pokrčil plecami.

"Samozrejme, že si necestovala."

Hermiona na chvíľu zmĺkla. Myslel som, že po tej vete zostane ticho, ale prekvapila ma tým, že pokračovala.

"Najďalej, kam zvyčajne chodíme, je centrum Londýna. Hoci občas chodíme na návštevu k starým rodičom na vidiek - žijú vo Wiltshire."
Otočil som sa tvárou k nej.

"Vo Wiltshire?"

"Áno," prikývla.

"Tam leží môj dom."

"Vážne?" vykríkla. "Nikdy som ho nevidela."

"Nemôžeš," povedal som. "Ukryli sme ho."

"Ach."

Stále som kráčal, tentoraz vytiahol celé steblo a švihal s ním sem a tam, hore a dolu.

"Moji starí rodičia žijú na starej farme - kamennej, so silom," vravela Hermiona, kým kopala do stebiel. "Zvyčajne tam vonku veľmi fúka. Ako tu." Zdvihla tvár k oblohe.

"Toto je neuveriteľný vietor. To je škoda, že nemáme šarkana."

Zastal som.

"Čo nemáme?"

"Šarkana," zopakovala. "Vieš..."

Čakal som. Zasmiala sa a potom pokrútila hlavou.

"Máš lietajúce metly, a predsa nevieš, čo je to šarkan."

Zazeral som na ňu.

"Ak sa ideme začať urážať -"

"Nie, nie," zdvihla ruku, stále s úškrnom. "Šarkan je kus veľkého papiera alebo plátna, pripevnený na povrázok - držíš ten povrázok a vyhodíš šarkana do vzduchu, a vietor ho zachytí a vezme do výšav." Úsmev sa jej rozširoval, keď hľadela do diaľky, kráčala a spomínala. "So starým otcom sme skoro vždy púšťali šarkanov - miloval tú pesničku z Mary Poppinsovej, takže keď sme vytiahli šarkana zo skrine, nútil ma s ním doskákať k dverám a von na dvor, a spievať tú pieseň." Teraz sa zasmiala silnejšie, krútila hlavou. Ale ja som tú pesničku o šarkanovi nepoznal. Odlomil som klások zo stebla a krútil ho v ruke.

"Vieš, akú pesničku myslím," povedala, naklonila sa, aby sa na mňa pozrela. "Vieš... Však? Videl si ´Mary Poppinsovú´."

"Samozrejme, že nevidel," pohŕdavo som odvetil. "Prečo by som mal?"

"Cha!" takmer sa posmievala. "No, pretože je o kúzelnej pestúnke - pestúnke, ktorá dokonca nepotrebuje prútik, aby čarovala."

Zboku som sa jej prizrel.

"To je muklovská kniha?"

"Áno, a tiež film," odpovedala. "Muzikál."

"S pesničkou o šarkanovi," dokončil som.

"Áno."

"Dobre..." Nadvihol som na ňu obočie. Zastala.

"Čo je pesnička o šarkanovi?" spýtal som sa, pretože som predpokladal, že je to nejaké zaklínadlo. Hanblivo sa na mňa pozrela.

"Ty... chceš, aby som ti ju zaspievala?"

Rozhliadol som sa, potom rozhodil rukami.

"Nemôžeš si robiť žarty z mojej neznalosti a potom mi odmietnuť povedať, na čom sa smeješ."

Začervenala sa a pozrela inam, potom si odkašľala.

"Nuž, ehm..." Nadýchla sa.

"Dvě pence za papír a provázek

A teď už dost otázek," začala trasľavo. Pozrela na mňa, očervenela. Uškrnul som sa, pretože som miloval fakt, že sa necíti príjemne. Zastal som, založil ruky a naklonil hlavu.

"Pokračuj."

Znova prehltla.

"Křídla teď máš, tak leť jako pták

Svému draku otěže pevně svírat."

Zrazu odkráčala preč, popri mne, vyviedla ma z rovnováhy a jej hlas získal na istote.

"Ach, ach, ach! Tak ať letí náš drak!

Jen výš do oblak

Ať letí náš drak!"

Mávala rukami a ja som musel pobehnúť, aby som s ňou udržal krok. Nechala svoj hlas zvoniť nad tým poľom a ja som pocítil náhlu bolesť. Bola uprostred spomienky na svojho starého otca.

"V zemské atmosféře!

Kde vzduch čistý je

Tam ať létá náš drak -"

Prudko som zastavil, keď moja noha pristála na niečom drevenom. Zastavila a stočila sa. Odskočil som dozadu, potom som uvidel, čo to bolo: boli to tie červené dvere v zemi. Stiahol som sa ešte ďalej, zazeral na tú vec.

"Dvere!" vykríkla Hermiona, keď sa postavila vedľa mňa. Môj temný výraz zosilnel.

"Neotvoríš ich?" naliehala.

"Prečo?" zavrčal som.

"Pretože naposledy bola vo vnútri šachovnica."

"Nie, naposledy som si zlomil nohu."

"Neuhryzne ťa to."

Pozrel som sa jej rovno do očí.

"Ach, vážne? Ako to vieš?"

Vzdychla si, sklonila sa, zovrela kľučku a potiahla.

Pánty zaškrípali. Svetlo sa vlialo dnu. Dole na dne, vo vnútri drevenej dutiny ležal kosoštvorcový kus zeleného plátna s dvoma tenkými drevenými tyčkami v tvare kríža v strede, ktoré tvorili kostru tej kosoštvorcovej látky. Hermiona siahla dnu a zdvihla to. Zo spodku sa ťahal dlhý, široký kus stuhy, rovnako ako sa ťahal kus povrazu pripojený k cievke. Zdvihla to v slnečnom svetle a vietor sa jej to pokúsil vytrhnúť z ruky. Buď to, alebo sa tá vec pokúšala vyskočiť do vzduchu.

"Je to -"

"Šarkan," dokončila zadýchaná. Na sekundu bola omráčená. A ďalšiu sa pohybovala. "Na, na - toto drž."

"Drž čo -" skúsil som, ale nedostal som sa k dokončeniu skôr, než mi strčila tú cievku do rúk.

"Drž tieto konce tak, aby sa špagát mohol odmotať," poučila. Postavila sa a ponáhľala sa odo mňa preč, šarkan v ruke. Motúz sa napäl a potom sa cievka roztočila. Zovrel som ju.

"Nie, povoľ ju trochu!" zavolala Hermiona.

"Ja ne..." skúsil som, ale nepočúvala. Znova potiahla za šarkana, a ja som nechal cievku roztočiť sa, a potom vyhodila toho šarkana rovno do vzduchu.

Vietor ho zachytil a silno potiahol za motúz. Pripravil som sa, a zadržal, a ten malý zelený kosoštvorec vyskočil nahor a začal tancovať na konci motúza ako ryba na háčiku.

"Cha!" vypustil som.

"Vidíš?" výskala Hermiona, uháňala nazad ku mne a potom sa otočila, aby videla na toho šarkana. "Je dokonalý vietor."

"To má byť nejaká výzva, Grangerová?" spýtal som sa, nadvihol obočie. "Pretože pokiaľ vidím, tak človek len drží povraz a -"

V tej chvíli sa šarkan stočil k zemi a hoci som si zahryzol do jazyka a trhol za povraz, šarkan sa skrútil a šípkou zletel k zemi. Hermiona sa len väčšmi smiala.

"Áno, Malfoy - výzva je udržať ho vo vzduchu."

Vyšplechol som niečo urážlivé, ale nebolo mi rozumieť a ona ma nepočula - už poskakovala vpred, aby toho šarkana zdvihla. Tentoraz, keď ho vyhodila nad hlavu, sústredil som sa viac na to, aby som ho udržal vo vzduchu dlhšie než tri sekundy, než aby som formuloval niečo ľahkovážne a posmešné. Potom, keď som v tom ohľade uspel na niekoľko minút, zabudol som na svoj sarkazmus. A niekoľko minút na to som z toho skoro - skoro - začal mať radosť.

VVVV

HERMIONA

Ležala som na chrbte vo vŕbovej izbe, hľadela na tie blikotavé svetielka a po prvý raz za hodnú chvíľu som sa cítila vyčerpane. Nechala som svoje oči zavrieť sa, cítila som, ako sa kútiky mojich úst zdvíhajú. Dnes som videla Draca usmievať sa. Len krátko, keď prvý raz videl šarkana vzniesť sa. Áno, bol to záblesk, okamih - ale bol to okamih, kedy si nedával pozor. Ale keby som tie okamihy dokázala zozbierať, spraviť z nich možno niekoľko minút zraniteľnosti, možno by som mohla prejsť cez jeho brnenie a zistiť, čo som sa potrebovala dozvedieť o Katie Bellovej a o dôvodoch, prečo sa celý rok zakrádal po hrade. Prečo v tej kúpeľni plakal.

Krátko som sa nadýchla a zaťala čeľusť. Toto som musela robiť častejšie - musela som si pripomínať, čo tu robím. Bolo také ľahké zabudnúť na svet mimo tejto Komnaty, zabudnúť na to, ako plynie čas. Ako to Draco nazval na začiatku? Krajina divov? Možno mal väčšiu pravdu, než si uvedomoval.

A Draco sa ukazoval byť hlavolamom. Čím dlhšie som ho študovala - a to si vyberalo ohromnú daň na mojej obmedzenej trpezlivosti - tým ma súčasne odpudzoval aj zaujímal.

Keď kráčal, budil dojem zastrašujúcej osoby, hoci si to zjavne neuvedomoval. Jeho výška bola toho súčasťou, jeho pohyb plecami bol ďalšou. Keď bol zvlášť sebaistý - a nahnevaný či podráždený - v jeho kroku bol švih, ako keď napochodoval rovno pred toho hipogryfa uprostred triedy. A jeho tvár...

Všetky jeho výrazy boli živé, prenikavé a nikdy sa nikde nepozeral bezúčelne - najmenej zo všetkého na mňa. Mal zlý, ľadovo čierny pohľad – nápor, ktorý som často v poslednej dobe cítila - a keď sa uškrnul a prevrátil očami, pripadala som si vysoká dva palce. Buď to alebo som mala nutkanie jednu mu streliť. Chcelo to všetku silu mojej vôle, aby som si udržala radostné správanie a nedovolila jeho neustálej negativite dostať sa mi pod kožu. Bola som kvôli tomu taká unavená...

Ale na druhej strane, v iné časy, keď som ho prichytila pozerať sa na oblohu, jeho čelo sa vyhladilo a oči mal jasné, videla som niečo iné. Nie, nie iné. Bol ten istý - ľstivý a nevrlý a pyšný - ale bol niečím viac.

A potom tu samozrejme bola tá spomienka na krv po celých jeho rukách.

A na tep jeho srdca pod mojou hlavou.

Otočila som sa, čelo sa mi naplo.

"Nemôžeš už ísť spať?" posťažoval sa Draco od hodín.

"Snažím sa," odsekla som. Chvíľu bolo ticho. Potom na mne pristáli dve veci. Posadila som sa a otočila tvárou k nemu. Následne som si uvedomila, že na mne leží jeho modrá deka a slizolinský vankúš.

"Ty ich nechceš?" spýtala som sa, keď som chytila vankúš oboma rukami. Nevzhliadol - bol úplne ponorený do jednej z kníh.

"Nie, pokúšam sa čítať," povedal a všimla som si, že sa opiera o ten biely vankúš.

"Dobre," odvetila som. Zaváhala som. "Ďakujem ti."

Na sekundu na mňa pozrel, potom prikývol a znova sa pozeral do svojej knihy. Vzala som si vankúš, napravila ho a ľahla si, potom cez seba prehodila tú deku až nahor k pleciam. Hľadela som na neho pod tými hodinami. Zhlboka som sa nadýchla.

Zažmurkala som.

Mohla som ho v tom vankúši cítiť. Jeho kolínsku. Bola to elegantná a predsa mužná vôňa - ako borovica - ktorú som si vážne predtým nevšimla. Zatvorila som oči a presunula na chrbát, aby tá vôňa nebola tak blízko. Znova som na neho pozrela. Svetlo dnu vôbec nebolo dobré na čítanie. Videl vôbec dostatočne? Pochybovala som o tom. To, čo potreboval, bolo...

Ani som tú myšlienku nedokončila. Zlaté svetlo zhora vo vetvách sa prihnalo nadol a potom sa usídlilo vo vzduchu tesne nad Dracovým pravým plecom. Potlačila som úsmev, keď som sledovala, ako mu osvetľuje tvár a tie stránky, čo čítal. Ani si to nevšimol. Na chvíľu moje oči dopadli na toho malého zeleného šarkana - už dosť obitého - ktorý ležal medzi nami. Vzdychla som si, znova okolo seba zastrkala tú deku a uvedomila si, že ma unáša do spánku bez toho, aby som potrebovala nejakú pieseň.