Preklady fanfiction Harryho Pottera

Linked

Preklad: Jimmi

Kapitola neprešla beta-readom

Napísala: Philyra912 

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-13

Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:

http://www.fanfiction.net/s/2443403/19/Linked

Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli. 

Prehlásenie:

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.   

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912

Kapitola 19 Únik z tieňov nočných morí

Dlhý čas tam Draco len ležal, zízal do temnoty a prial si, aby mu prestalo srdce uháňať ako splašené. Nepohol sa, aby sa načiahol po prútiku alebo zasvietil lampu na nočnom stolíku, napoly vystrašený, že by to svetlo odhalilo šedú spálňu a tie prenasledujúce zafírové oči.

Za svojho života zažil mnoho nočných morí. Občas bol prinútený prežiť hrôzy skutočného života a inokedy ho jeho podvedomie poctilo originálnejšími obrazmi, aby ho mučilo.

Ani jedna ním takto nikdy neotriasla alebo mu nezanechala tak mnoho otázok. Vedel, že tejto noci už nedokáže zaspať. V tejto chvíli mal pocit, že už nikdy nedokáže znova zaspať.

Odhodil prikrývky, posadil sa na kraj postele a po zhromaždení nesmiernej guráže, ktorú si vyžadovalo načiahnutie sa, schmatol prútik a zamrmlal "Lumos". Vydýchol vzduch, o ktorom si ani neuvedomil, že ho zadržiava, keď matné svetlo odhalilo zelené prikrývky na jeho posteli a knihy rôznych farieb roztrúsené po jeho stole.

Toto nebol ten svet súmraku z jeho snov. Žiadna temnota, žiadne obviňujúce oči nehľadeli z mnohých tieňov. Žiadne súcit budiace vzlyky sa neodrážali od kamenných stien. Ale dajako mal zaplavujúci, ochromujúci strach, že to všetko bolo na pokraji zmeny a že každým okamihom by mohol byť vrhnutý nazad do tieňov svojich nočných morí. Nedokázal tu zostať už ani jednu minútu. Natiahol si tmavé džínsy a čierny sveter, prehodil plášť cez plecia a vyšiel z dverí.

Nech bol Draco akokoľvek dobrý v tom byť centrom pozornosti, bol dokonca ešte lepší v tom byť neviditeľný. Napriek tomu, že skoro narazil na Filcha, dokázal sa vyšmyknúť prednými dverami s len trochu väčšími problémami, aké by mohol mať, keby vyšiel von za jasného denného svetla. Šiel (trochu predvídateľne, ako si posmešne odfrkol jeho vnútorný hlas) k jazeru.

Od vody fúkal chladný vetrík, odfukoval mu vlasy z tváre. Bol chladný práve dosť na to, aby bol nepríjemný, ale on ho privítal, dokonca si ho vychutnával, pretože mu poskytoval niečo reálne na čo sa okrem toho sna sústrediť. Chcel o tom sne premýšľať, chcel, ale tiež najprv chcel pár okamihov pokoja, pár okamihov, v ktorých by ho neprenasledovali žiadne modré oči, netrápili žiadne nočné mory, nemiatli ho žiadne hlúpe, súcitné humusáčky.

Na pár požehnaných minút sa mu ich dostalo.

*

Po jej náhlom návrate k vedomiu sedela Hermiona v kresle, žmurkala do ohňa, v hrudi jej bolestivo uháňalo srdce. Napriek teplu slabnúcich plameňov jej bola zima.

Ten sen.... takmer ju vyľakal len tým, že o ňom premýšľala. Hoci to nebol prvý z Dracových snov, ktorého bola svedkom, nikdy si z týchto zážitkov neodniesla viac než nejasné pocity a občasné náhodné obrazy. Ale tentoraz si pamätala každučký detail s prenikavou, desivou jasnosťou, ako keby to bol mimoriadne rozrušujúci filmový horor, ktorý sledovala tesne pred tým, ako šla spať.

Nebola presne účastníkom, nie tým spôsobom, ako bola, keď bola vo vnútri jednej z Dracových spomienok. Harry jej kedysi popisoval, aké je to byť vo vnútri mysľomisy - bolo to najbližšie prirovnanie, aké mala, jediný rozdiel bol, že v rámci toho sna sa ich spojenie neprerušilo a tak bola svedkom jeho emocionálnych reakcií na tú nočnú moru.

Avšak teraz, keď bola naspäť v bdelom svete, ju jeho reakcie znepokojovali menej než jej vlastné.

Ten sen ju vydesil vo viac než jednom ohľade. V tom sne ju Draco videl ako vydesenú, bezmocnú a potrebujúcu ochranu. Nepáčilo sa jej vidieť sa takto, nechcela si myslieť, že by v nej Draco mohol vidieť nejakú slabosť, ktorú si bola príliš tvrdohlavá alebo pyšná priznať, že existuje. Tá myšlienka v nej vyvolala nepokoj a neumožnila jej zostať sedieť a tak sa postavila a začala sa bezcieľne prechádzať po spoločenskej miestnosti.

A čo má byť Draco v tomto všetkom? Čím bola ona, keď vyvolala jeho túžbu ochraňovať ju, tú bolesť, ktorú mu spôsobilo jej utrpenie? Čo sa  mu pokúšalo povedať jeho podvedomie, čo sa pokúšalo povedať im obom, tým, že z Draca samotného urobilo pôvodcu všetkého zla? Bolo jej jasné, že nedokáže znova zaspať, až kým sa tieto otázky nezodpovedia a možno ani potom nie.

Jej bezcieľne putovanie ju zaviedlo k jednému z mnohých okien kruhovej miestnosti. Hľadela na krajinu chvíľu nevidomá, stratená vo svojich nepokojných myšlienkach. Tej noci bol spln a svetlo mesiaca kúpalo rokfortské pozemky v závoji striebra a tieňov. ´Vyzerá to ako scéna s čiernobieleho filmu,´ otrávene si pomyslela Hermiona, keď jej napriek nedostatku spánku a rozrušujúcej povahy jej predchádzajúceho zážitku neušla tá irónia.

Zatiaľ čo uvažovala o tom čudnom zmysle pre humor, ktorý zjavne osud vlastnil, všimla si osamelú postavu stojacu vedľa strieborného jazera. Vejúci čierny plášť, rozfúkané vlasy farby vesmírneho prachu, nejasný, ale aristokratický profil; fajn, hovorte o vlku.

Chvíľu sa dívala, ako Draco hľadí na jazero, než sa rozhodla, že nie je lepší čas než teraz na nepríjemnú, ale nevyhnutnú konfrontáciu. Aj tak boli obaja hore, nie? Odbehla do spálne, aby si natiahla obnosené džínsy a botasky, a, keď sa zahalila v plášti, vykĺzla z chrabromilskej spoločenskej miestnosti a pohla sa dole schodmi.

*

Draco si okamžite uvedomil, kedy vkročila na pozemky, hoci nezačul ani škripot obrovských predných dverí ani zvuk jej krokov. Jej odhodlanie a ten zmätok a obavy, ktoré vreli tesne pod ním, pulzovali vo vzduchu okolo neho. Hoci bola posledným človekom na zemi, ktorého chcel v tejto chvíli vidieť, nedokázal si zabrániť, aby sa neotočil a nepozrel sa na ňu.

Stála na svahu kopca, ktorý viedol ku schodom do hradu. Pozerala sa na neho, svojimi tmavými, vážnymi očami; očami tak nepodobným tým, ktoré patrili tej mŕtvej čarodejnici a predsa tak súčasne rovnakých. Mali tú istú silu, ten istý odvážny vzdor a, v tomto okamihu, ten istý prosiaci výraz. Oboje ho fascinovali a drásali jeho už odkryté emócie a nech sa akokoľvek veľmi chcel odvrátiť, uvedomil si, že toho nie je schopný.

Dlhý čas na ňu hľadel, vôbec sa nepohol. Opätovala mu ten pohľad, ale podľa všetkého v tejto činnosti nachádzala viac zmyslu a sily než on, pretože potom urobila to, čo on nedokázal; pohla sa smerom k nemu.

Hermiona zastavila, keď bola pár krokov od neho a hľadela na neho s vážnymi črtami a zvrašteným čelom. Dokonca aj keby dokázal vymyslieť niečo čo povedať, zjavne stratil všetky schopnosti zasiahnuť v akomkoľvek zmysluplnom význame. Okrem toho, nebolo treba pýtať sa, čo tu robí. Teraz boli jej oči prenasledované, a staré, presne ako vedel, že sú jeho vlastné. Všetko to videla.

"Musíme sa o tom porozprávať," pokojne prehovorila, vietor jej z tváre odvial jej spánkom rozstrapatené vlasy presne v okamihu, keď mu jeho vlastné fúkol do tváre. Jej slová očividne prelomili akékoľvek kúzlo, ktoré ho držalo v zajatí, pretože z ničoho nič si uvedomil, že od nej dokáže odtrhnúť svoj pohľad a odvrátiť sa.

"Nie, nemusíme," odpovedal hlasom, o ktorom dúfal, že zvučí autoritatívnou definitívnosťou. Zjavne to na ňu nezapôsobilo.

"Ach, áno, musíme." Začul priblížiť sa jej kroky bližšie, vycítil, ako jej odhodlanie a záujem rastú na sile a súčasne zaregistroval tú príjemnú vôňu jej šampónu.

"Nie, nemusíme," odpovedal, otočil hlavu dosť na to, aby na ňu zazrel. Zazeranie mu opätovala, začínalo rásť jej podráždenie a potlačilo do úzadia tie iné, viac znepokojujúce pocity.

"Vravieť opak toho, čo hovorím ja, nie je dostatočný dôvod," vyprskla.

Len zo zábavy na ňu vyslal úškrn a odpovedal. "Áno, je."

Zamračila sa  a tvrdohlavo opakovala jeho krok za krokom, keď začal kráčať preč.

"Chcem vedieť, prečo si bol tak veľmi vystrašený, keď si si uvedomil, že som to ja." Draco pri týchto konkrétnych slovách prudko zastavil, pocítil náraz prekvapenia nasledovaný tým, čo sa dalo považovať jedine za ponižujúcu paniku. Začal otvárať ústa, aby to obvinenie poprel, ale ona sa zamračila a zdvihla ruku. "A neopovažuj sa pokúsiť sa mi klamať, Draco Malfoy. Nielen že dokážem vycítiť, že klameš, ale náhodou veľmi dobre viem, o čom rozprávam. Povedz mi, prečo si bol taký vydesený."

Uprel oči na miesto niekoľko centimetrov nad Hermioniným pravým ramenom a odpovedal cez zaťaté zuby.

"Myslel som si, že si v nebezpečenstve. Bál som sa o teba." Hoci si myslel, že jeho odpoveď bola viac, než mala akékoľvek právo očakávať, nebola spokojná.

"Prečo?" spýtala sa potichu. Rozhodil rukami do vzduchu a otočil sa jej chrbtom.

"Ja krucinál neviem prečo! A dokonca keby som vedel, nie je to tvoja prekliata vec, všakže?" Vycítil, ako rastie jej pobúrenie, a znova sa jej otočil tvárou v nádeji, že ak na neho vrhne kúzlo, bude mať minimálne šancu odblokovať ho, ak k nej nebude otočený chrbtom. Tvár mala červenú a nahnevanú a jej oči na neho v mesačnom svetle žiarili.

"Nemáš žiadne právo sa so mnou takto rozprávať, Malfoy. Ja som ťa neprinútila snívať o tom, čo sa ti snívalo o nič viac než si si to ty vybral za svoj sen! Prestaň si na mne odreagovávať svoju frustráciu. Sme v tom spoločne, do pekla, a ja nebudem tolerovať, aby si sa ku mne takto správal čo i len jednu ďalšiu sekundu!" Teraz už jačala, a jeho to súčasne hnevalo, ale aj upokojovalo jeho nervozitu, pretože toto, minimálne, bolo niečo, čo dokázal pochopiť, niečo, čo bolo normálne a pochopiteľné a dôverne známe. Zazeral na ňu, vychutnával si ten hnev, ktorý sa mu valil žilami.

"Takže sme nazad pri Malfoyovi, há? Fajn, mám pre teba novinky, Grangerová. Ja som neprosil, aby som bol v tomto spolu s tebou a budem sa k tebe správať akokoľvek sa mi do pekla uráči!" Cítil, ako v ňom buble nebezpečná zúrivosť a z ničoho nič nechcel nič viac než jej ublížiť rovnako, ako ona ubližovala jemu tým, že ho nútila starať sa. "Okrem toho, ja neprijímam príkazy od humusákov."

Stuhla a hľadela na neho veľkými, zranenými očami. Jej bolesť sa nad ním rozletela ako úlomky rozbitého skla. Jeho odhodlanie zaváhalo, ale skôr než mohol začať brať to naspať, to ublíženie bolo nahradené spaľujúcou zúrivosťou.

"Ako sa ma po tom všetkom, čím sme prešli, opovažuješ takto nazvať!" zasyčala. "Ako si to vôbec môžeš ešte myslieť?"

"Musím si to myslieť!" zajačal na ňu, príliš ľutujúci a nahnevaný a zmätený, aby skutočne premýšľal nad tým, čo hovorí, keď tie slová vyslovil.

"Prečo?" To jediné slovko nebolo zajačané, ale skôr prehovorené tichým, prosiacim hlasom. Pozrel sa jej do očí, temných od smútku a zrady, a uvedomil si, že ona zúfalo chcela vedieť, prečo tomu stále veril, dokonca ešte zúfalejšie chcela, aby tomu prestal veriť úplne.

"Pretože keby som si to nemyslel, potom by som nemal žiaden dôvod viacej ťa nenávidieť." Bola to tá najúprimnejšia vec, ktorú kedy povedal a nech bolo bolestivé povedať ju, ešte bolestivejšie bolo uvedomiť si, že je to pravda.

"Vážne? Stále ma nenávidíš, myslím." Neprestala rozprávať tým tichým, prosiacim hlasom a on si uvedomil, že je bezmocný zastaviť sa, aby jej neodpovedal.

"Chcem ťa nenávidieť," odpovedal. To nebola lož. Bohovia, tak to chcel. Bolo by to oveľa ľahšie.

"Na to som sa nepýtala," pripomenula mu. Jej oči prosili, prúdilo z nej zúfalstvo, ktorému nie celkom rozumel. Nevedel, ako jej odpovedať bez toho, aby vytrhol posledný kameň, ktorý bol tou jedinou vecou, ktorá bránila svetu, ktorý poznal, aby sa rozpadol.

"To je jediná odpoveď, ktorú ti práve teraz môžem poskytnúť," povedal, zúfalo dúfal, že to príjme a nebude pokračovať v otázkach. Našťastie nepokračovala, ale jej ďalšia voľba témy bola sotva lepšia.

"V tom sne si bol tým, koho som sa bála. Mala by som sa ťa báť?" Za tou otázkou nebol žiaden klam alebo manipulácia, a dôvera, ktorú videl v jej očiach, ho bolela rovnako veľmi ako to, že ani na túto otázku už viacej nepoznal odpoveď.

"Neviem," odpovedal úprimne.

"Ublížil by si mi úmyselne?" chcela vedieť. Študoval jej všednú tvár, kým sa pokúšal nájsť odpoveď. Uvedomoval si, že zatiaľ túto noc boli jeho odpovede netypicky úprimné a cítil sa podivne nútený odpovedať jej aj na túto otázku pravdu, takže o svojej odpovedi vážne premýšľal, než odpovedal.

"Už viacej nie," potichu odvetil. Chvíľu na neho pozerala, potom prikývla.

"Dobre," odvetila s definitívnosťou. "To je všetko, čo som chcela vedieť." Ukročila od neho (kedy sa dostali tak blízko, uvažoval?) a venovala mu posledný pátravý pohľad než sa otočila k hradu. Sledoval, ako odchádza, v hrudi pociťoval zvláštnu ľahkosť.

Pár metrov od neho zastavila a otočila sa. Keď blízky strom pokryl jej obyčajné črty škvrnitým mesačným svetlom a ona mu venovala slabý, pokusný úsmev, na chvíľu bola nádherná.

"Dobrú noc, Draco," povedala potichu.

"Dobrú noc," odpovedal, keď sa otočila. Už ho nemohla počuť, keď tú vetu dokončil a len tichý mesiac a strieborné jazero ho začuli zašepkať,"... Hermiona."