Preklady fanfiction Harryho Pottera

Čo Komnata najviac potrebuje

Autor: Alydia Rackham  

 ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/6/What_the_Room_Requires

Čo Komnata najviac potrebuje

Preklad: Jimmi

Beta-read: Rapidez, Doda357

 „Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.

 Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.

V texte je použitý citát z českého prekladu Pýchy a Predsudku od Evy Kondrysovej (1967).

6.kapitola

VVVV

DRACO

Nechápem, prečo som jej všetky tie nezmysly vravel. Chcem povedať, bola to pravda - ale prečo to musela vedieť práve ona? Rozrazil som vŕbové závesy z cesty a znova vošiel do pokojnej, tichej a trávnatej miestnosti. Zastal som a prehrabol si rukou vlasy. Bol som rozrušený, trochu sa mi točila hlava, ako keby som príliš rýchlo dýchal.

Zamračil som sa na tú kopu kníh, potom do nej kopol a sťažka sa posadil vedľa tých naklonených skriňových hodín. Pretrel som si oči, tvár, potom som sa zvalil na chrbát. Zovrel som päste a treskol po zemi.

Tlmene to zadunelo, pretože tá tráva bola taká hustá. Zaťal som zuby z celej sily a zavrel oči.

Grangerová sa zaoberala študovaním, experimentovaním, pozorovaním a hraním sa s touto mágiou, používala všetku svoju prehnane umienenú myseľ, aby našla cestu z tohto miesta. Bola ako buldog – nevzdá sa, až kým nerozlúskne tajomstvo tejto miestnosti. A ja, na druhej strane, som využíval všetku svoju silu, aby som si zabránil premýšľať. Aby som si zabránil spomenúť na to, ako vyzerali moje zakrvavené ruky, keď sa môj otec na mňa usmieval -

Postavil som sa, zhlboka sa niekoľkokrát nadýchol a odkráčal z toho miesta. Nie. Nie, nedovolím tomu, aby mi to toto robilo. Nedovolím tejto prekliatej Komnate, aby do tohto prenikla. Nedovolím tým nočným morám, aby sa preplazili do mojich bdelých myšlienok -

Grangerová to všetko videla. To všetko v mojom dome. Všetko to prosenie a krvácanie a plazenie sa. Všetku tú zvrátenú dysfunkciu, ktorá vytvárala moju rodinu. Vedel som, že videla - mohol som to posúdiť podľa jej odporne ľutujúceho výrazu, ktorým sa na mňa teraz pozerala. A ja som tej situácii nepomáhal. Od tej udalosti som sa choval ako decko - dohadoval sa o Santa Clausovi, zožieral sa nad tým, či som tu sám alebo nie, zlomil som sa a vzlykal ako dvojročné decko. Pred ňou. Odfrkol som si. Čo som zač? Malfoy alebo Weasley?

Musel som sa zatvrdiť. To sa dalo ľahko vykonať, kebyže mám čas a dosť vôle urobiť to. Ale zatvrdím sa. Musel som sa zatvrdiť. Inak budem zničený.

Vietor zašelestil. Hľadel som cez priestor medzi tými dlhými, tenkými vetvami. Čudné. Obloha stemnela? Zamračil som sa. Nechystal som sa ísť von, aby som to zistil. Tam vonku s nočnými morami a strašidlami si Grangerová mohla robiť akúkoľvek bláznivú vec, ktorú chcela. Nič by ma neprinútilo opustiť tento strom.

VVVV

DRACO

Prechádzal som sa sem a tam asi tri hodiny - tá istá cestička znova a znova. S každým krokom, ktorý som urobil, sa z trávy do vzduchu vzniesli trepotajúce sa svetielka. A dosť podivne sa tá tráva a malé biele kvietky nepomliaždili, keď som na ne často dupol a občas do nich kopol. Náhlivo som si nahlas mrmlal, opakoval formulky na blížiacu sa skúšku z elixírov. Potom som si prebehol zoznam kúziel, ktoré som sa naučil - či čiastočne naučil - za posledný týždeň. Potom som si precvičil svoje postoje v súboji a predviedol také kúzla ako "Expelliarmus" a "Reducto" a použil pritom tie prekliate hodiny ako terč. Bez prútika, samozrejme. To posledné cvičenie som robil stále dokola, až kým som sa nezadýchal a musel na chvíľu prestať. Oprel som si ruky vbok, pokúsil sa vybaviť si niečo iné, aby som si pomohol zachovať rozvahu. Temné prsty tej spomienky z obývacej izby sa zakrádali do zadnej časti mojej mysle.

No tak, Draco, povedal hlások môjho svedomia - ktorý mi vždy tak nejako vzdialene pripomínal hlas môjho otca. Nechávaš tú humusáčku, aby prenikla mágiou tohto miesta namiesto toho, aby si našiel cestu von sám? Vypadni z tohto stromu - naťahuješ čas, chlapče! Bojíš sa tmy? Máš na práci niečo dôležité, niečo zásadné! Okamžite opusť toto miesto -

Vrhol som sa po jednej z tých kníh. Už mi bolo jedno po ktorej.

Moje trasúce sa ruky pristáli na knihe s názvom Pýcha a predsudok. Zvalil som sa na zem, nohy prekrížené a roztvoril som ju.

"Všeobecně panuje skálopevné přesvědčení, že svobodný muž, který má slušné jmění, se neobejde bez ženušky..."

Zhlboka som sa nadýchol. Ach, bože. Prastaré, rozvláčne, kvetnaté nezmysly. Budem sa musieť sústrediť. Zaťal som zuby a prinútil som sa pokračovať v čítaní.

VVVVV

DRACO

"Všecka zaujata pozorováním, jak se pan Bingley dvoří její sestře, nenapadlo Elizabeth ani ve snu, že oči jeho přítele spočívají s patrným zájmem na ní. Zpočátku byl pan Darcy sotva ochoten připustit, že je hezká; na plese si ji jen chladně měřil, a když se příště setkali, pozoroval ji jen proto, aby odhalil všechny její nedostatky. Sotva však objasnil sobě i svým přátelům, že nemá ve tváři jediný poutavý rys, už se mu začalo zdát, že jí výrazné černé oči dodávají neobyčejnou oduševnělost. Po tomto objevu následovaly vzápětí jiné, stejně zdrcující. Třebaže odkryl kritickým zrakem nejeden prohřešek proti symetrii v jejích liniích, přece byl nucen přiznat, že má lehkonohou postavičku, příjemnou na pohled; ač tvrdil, že by její způsoby neobstály v nejvyšších společenských kruzích, přece ho zaujaly svou nenucenou hravostí. O tom o všem ona neměla ani zdání - pro ní to byl člověk, který se k nikomu nesnažil být přívětivý a který ji nepokládal za dosti přitažlivou, aby si s ní zatančil."

"Povedz jej niečo, ty hlupák," zamrmlal som do ticha, kým som si šúchal svoj ubolený krk. Títo vyparádení panáci a ich smiešne spôsoby - ak sa jednému z nich to dievča páčilo, mal ju požiadať o tanec. Do hája s tým, čo si o ňom všetci ostatní pomyslia. Na začiatku knihy som plne rozumel triednym rozdielom a ako ho spočiatku odpudzovalo to nízke Elizabethino postavenie. Ale všetko to boli muklovia - tak som bol zmätený, prečo tento smiešny pán Darcy je zjavne stále na vážkach. Ak bude ešte chvíľu márniť čas, chcel som tú knihu prehodiť na druhú stranu a začať čítať Sherlocka Holmesa, nech to bol ktokoľvek.

Vietor zaševelil. Zdvihol som hlavu. Nie. Znelo to skôr ako zastonanie. Tak, ako zvykol vietor znieť okolo veže doma. Sklonil som knihu a hľadel cez ševeliace vetvy steny. Vonku bola tma. Zamračil som sa. Ako dlho bola Grangerová tam vonku?

"Prestaň," povedal som si a otočil stránku. "Je to jedno."

Ale z ničoho nič som sa nedokázal sústrediť na slová. Zliali sa dokopy. Po chvíli lúštenia som sa zamračil. Koľkokrát som prečítal posledný riadok?

Zabuchol som tú knihu a odhodil ju nabok. Odkotúľala sa po tráve. Znova som zaklial a postavil sa. Chvíľu som sa prechádzal, ruky zastrčené vo vreckách. Ale stále som otáľal, vrhal pohľady na kolísajúce sa  závesy z vetiev. Vonku to vyzeralo na tmu čiernu ako uhoľ. Zastavil som a naklonil som sa k tomu otvoru.

Nič som nevidel. Zvraštil som obočie, natiahol ruku a odtlačil niekoľko vlniacich sa vetiev nabok.

"Hm," vydýchol som, v tichom, nepokojnom úžase. Vonku ten jačmeň zahalila hustá šedá hmla; nízka, vlhká a ťažká ako tá tajuplná hmla, ktorá zotrváva medzi kameňmi na cintoríne. Chladila moje prsty a nos a studený vzduch zaplnil moje pľúca, keď som sa nadýchol. Bolo to ako námraza.

"Grangerová?"

Zavolal som jej meno skôr než som si to premyslel, hoci nie veľmi nahlas. Hlas, ktorý vyšiel, bol zachrípnutý od nepoužívania. Tá hmla môj zvuk prehltla. Obzrel som sa na tú teplú nehybnosť vŕby. Zaťal som zuby.

Nejačala o pomoc. Nekričala, že našla dvere. V skutočnosti mi povedala, aby som šiel preč a prestal ju obťažovať, čo som šťastne urobil. Opustenie tejto vŕby a vykročenie do tej hmly by bolo strelené - nikdy nedokážem nájsť cestu späť a kvôli čomu? Aby som sa  mohol potkýnať v tme a hľadať dievča, ktoré nemalo ani toľko rozumu, koľko dal Boh svetlonosovi?

Zamračil som sa, stiahol hlavu späť a pleskol po tej medzere, čím vetvy vŕby zaštrkali.

"Blbka," zavrčal som a prešiel ku kmeňu stromu. "Ležať si tam v mrazivej hmle a špine a čakať, kým sa z ničoho nič nevynoria démoni. Geniálne. Tak si to skúsme, všakže?"

Prešiel som trikrát okolo obvodu tej miestnosti skôr, než som znova spomalil až do zastavenia a hľadel na miesto, cez ktoré som vykukol von.

Nejačala o pomoc. Nekričala, že našla dvere. A to ma trápilo najviac.

Čo tam vonku bolo? Skade prišla tá hmla a prečo vo mne budila ten morbídny, povedomý, chladný pocit, ktorý som si pamätal z jaskyne ohyzdov?

Aké by to bolo zaspávať, zatiaľ čo sa tá hmla zakráda jačmeňom a všetko pokrýva ako rubáš?

Striasol som sa - a potom som sa začervenal tak silno, že sa mi rozpálili líca.

Stál som tu, prechádzal sa ako stará gazdiná a tá muklorodená bola vonku, uprostred čiernej hmly a ľadu, v nádeji, že porozumie čo i len kúštičku tejto mágie.

"Už to vídavam roky, bez ohľadu na to, ako silno som sa to z teba pokúšal dostať." Hlas môjho otca mi zvonil v hlave. "Si zbabelec... a slaboch."

"Do prčíc s tým všetkým," vyprskol som, vypálil vpred a prehnal sa pomedzi vŕbové vetvy do tej chladnej, vlhkej hmly.

Okamžite ma pohltila. Otočil som sa a hľadal vŕbu. Nevidel som ju. S mrmlaním kliatob pod nosom a snahou zabrániť srdcu, aby uháňalo ako šialené, som sa znova otočil a zamieril na pole. Zatiaľ nebola iná možnosť.

"Čert aby ťa vzal, hlupaňa," zavrčal som, moje nohy drvili tie zľadovatené stonky. "Ja sa nedám zahanbiť. Nie nejakou muklorodenou, ktorá nič nevie, nemá rozum, je arogantná..."

Zmĺkol som. Prižmúril oči.

Predo mnou uprostred trávy ležalo tmavé telo. Zamračil som sa. To nemohla byť ona. Bolo príliš nehybné.

Prestal som reflexívne šmátrať po prútiku, zahryzol si do vnútrajška líca a vliekol sa vpred. Pokiaľ som vedel, Komnata bola schopná vyčarovať prízrak (cz: bubáka) alebo desaťstopového pytóna, alebo pavúka o veľkosti šatníka. Odmietal som o sebe uvažovať ako o zbabelcovi - ale zbabelosť nebolo to isté ako obozretnosť.

Vietor ustal. Vzduch stál nemo a bez pohybu. Moje nohy zlomili dve vetvičky a drvili suchú trávu, keď som sa priblížil k tomu tmavému tvaru. Spomalil som. Zastavil som.

Grangerová ležala na chrbte, ruky pritisnuté k bokom. Oči mala zatvorené, ale pod viečkami sa nepohybovali. Ústa vytvárali tvrdú čiaru. Jej pokožka vyzerala šedo. Ako kameň.

"Grangerová," znova som povedal. Nič sa nestalo. Pozrel som sa nižšie. Päste mala zaťaté tak silno, že jej obelela každá jedna hánka.

Čeľusť mala stisnutú a silno sa mračila. Ale nevyzeralo to, že dýcha.

Trhol som hlavou dohora, moja myseľ vírila, kým som prehľadával priestor, kam moje oči dovideli. Čo bolo v tejto hmle? Uspávacie kúzlo? Kliatba? Jed?

Chcel som utiecť. Chcel som pelášiť nazad do tej vŕby a toho čistého vzduchu vo vnútri. Ale nohy som mal zablokované a nedokázal som od nej odtrhnúť oči, keď tam len tak ležala, stuhnutá ako doska.

Bola mŕtva.

Vedel som, že bola. Dokázal som to posúdiť z pohľadu na ňu. Už som predtým Smrť videl - díval som sa, ako zanecháva svoju stopu na ľudských telách. Bol tam jej podpis.

Tak prečo som nemohol utiecť?

Kam mi až pamäť siaha, vždy som horel akousi skrytou zúrivosťou obkolesenou oceľovým štítom ako dobre vyrobená pec - a so smiechom by som popálil kohokoľvek ako trest za to, že sa dostal príliš blízko alebo len pre radosť zo spôsobenia bolesti. Ale hlboko v mojom vnútri som mal ešte niečo iné, niečo, čo môj otec nikdy nevlastnil. V tom svojom štíte som mal kdesi puklinu - miesto, kde sa tá oceľ roztavila, ak sa plamene príliš rozpálili. Slabé miesto.

Slabosť.

Pretočil sa mi žalúdok. Ale nedokázal som sa toho zbaviť. Nikdy, vôbec nikdy som toho nebol schopný. Bola to porucha, ktorú som dokázal cítiť tak ako staré zranenie a práve teraz sa v mojom vnútri otvárala. Presne ako vtedy, keď som sa hodil do náručia svojej matky. Alebo keď som sa takmer zosypal v kúpeľni po tom, čo som sa pozrel do očí dievčaťa, ktoré som skoro zabil. Tá slabosť, ako prasknutá doska v strede mosta, sa vždy rozdrnčala a zastonala v tých najidiotskejších a najodzbrojujúcejších okamihoch. Nikdy som si nedokázal spomenúť, kde je, až kým som na nej nestál polovičnou váhou a zdalo sa, že sa chystá podo mnou prasknúť.

Z toho pocitu mi práve teraz prišlo nevoľno. Roztriasli sa mi kolená. A čím dlhšie som tam stál, tým sa to len zhoršovalo. Pretože existovalo riešenie na toto rozrastajúce sa prázdno. Vždy bývalo prerušené, buď nadávkami môjho otca alebo činmi tej druhej osoby. Vždy bývalo zo mňa vypudené, dovolilo mi znova vychladnúť a zatvrdiť sa.

Nikdy som nebol prinútený s tým urobiť niečo sám.

Nadýchol som sa, pokúsil som sa preradiť v mojej mysli, aby zmenila smer. Toto bolo hlúpo jednoduché. Mohol som na Grangerovú nahádzať seno a zanechať ju smrti, alebo som si mohol kľaknúť a nahmatať jej pulz. Nechcelo sa mi urobiť ani jedno. Ale tá slabosť sa znova roztvorila. A ja som si uvedomil, že ju tam len tak nemôžem nechať.

Odrazil som vysokú stonku z cesty, dopadol so zadunením na kolená a venujúc jej ten najškaredší pohľad, s akým som dokázal vyrukovať, vystrel som pravú ruku a pritlačil ju na jej krčnú žilu, tesne pod jej čeľusťou.

Nadskočil som. Tep odpovedal na môj dotyk.

"Grangerová," prehovoril som, stiahol späť ruku a oprel si ju o koleno. "Hej. Preber sa."

Nepohla sa.  Zamračil som sa.

"Grangerová, prestaň s tým." Schmatol som ju za plecia a potriasol ňou. Stále nereagovala. Zaškrípal som zubami.

"Fajn." Zaprel som sa nohami, chytil ju za zápästia, postavil sa a trhnutím ju dostal do vzpriamenej polohy.

Oči sa jej roztvorili. Zhíkla. Prekvapený som ju pustil. Zapotácala sa vpred a zachytila sa.

Ústa mala dokorán a oči jej poskakovali dokola, ale nič nepovedala a začala dýchať ako ryba na vzduchu. A potom celé jej telo zachvátila triaška a začali jej cvakať zuby.

"Vyzerala si, že si mŕtva!" vykríkol som. Objala sa rukami. Pery jej omodreli. Uprene na mňa hľadela, oči roztvorené, ako keby sa nemohla rozhodnúť, či som skutočný alebo nie.

"Neviem, čo si si myslela, keď si sa pokúšala spať tu vonku," vybuchol som na ňu, keď som sa pokúšal zamaskovať fakt, že mi búšilo srdce.

"Niečo na tejto hmle nie je v poriadku - nevidíš to? Nebol by som prekvapený, keby bola nejako zakliata - čo robíš?"

Grangerová sa potkýnala smerom ku mne, nepočula vôbec nič, čo som povedal a zdvihla trasúcu sa ruku. Pokúsil som sa ukročiť, ale nohy sa mi zaplietli v jačmeni. Jej dlaň sa dotkla môjho pleca. Zhíkla a jej oči zaleteli k mojim. Jej chvejúce prsty sa zovreli na ohybe mojej košele a hľadela mi rovno do očí. Dlhú chvíľu si ma prezerala.

Potom sa jej výraz zlomil. Zhlboka sa nadýchla a jej telo sa uvoľnilo.

"Si to ty," zachrapčala. Chvíľu som tam stál, ohromený, potom som si odkašľal.

"Samozrejme, že som to ja," odrazil som jej ruku. "Poznáš ešte niekoho iného, kto trčí v tomto bohom zabudnutom mieste?"

Oči sa jej zakalili a pohľadom uhla nabok. Zaťala čeľusť a objala sa rukami. Prehltol som. Nezdalo sa, že by bola ešte úplne prebudená.

"Pozri," povedal som. "Nebudem sa pofľakovať v tejto hmle dlhšie než musím. Dovnútra vŕby sa ešte nedostala - ideš so mnou?"

Raz sa striasla a nepozrela sa na mňa.

"Grangerová. Grangerová!" Luskol som jej prstami pred tvárou. Trhla hlavou dohora a znova sa stretla s mojimi očami. Tvárila sa prekvapene. Zhlboka som si vzdychol.

"Totálne natvrdnutá," zamrmlal som, potom ju schmatol za lakeť a vliekol ju nazad cestou, o ktorej som si myslel, že som ňou prišiel. Vrážali sme do jačmeňa okolo nás.

Nepovedala vôbec nič. Nenakričala na mňa za to, že ju ťahám príliš tvrdo, nebránila sa. Bolo to, ako keby tu úplne nebola ona. Strhol som sa a zaprial si, aby som dokázal zadržať dych. Ak zošalela z toho, že sa nadýchala tejto veci, ja nezostanem príliš dlho pozadu, ak sa nevrátim nazad k tomu stromu.

"Čo je tamto?"

Grangerovej hlas bol sotva silnejší než šepot, ale ja som ho počul.

"Čo?" vyštekol som, ale obzrel sa na ňu. Hľadela do diaľky po našej ľavej strane. Zastavil som a sledoval smer, ktorým sa pozerala. V tej hmle čakala slabá žiara. Prehltol som. Mohla to byť tá vŕba, ale mohla to byť tiež ďalšia nočná mora, ktorá nás chcela pohltiť. Pozrel som sa na Grangerovú, čakal na ňu, aby vyriekla rozhodnutie. Zatrepotaním zatvorila oči a naklonila sa nabok. Musel som ňou myknúť, aby som ju udržal vzpriamenú. Hneval som sa. Ona mi očividne nepomôže.

"Poďme," zamrmlal som a ťahal ju smerom k tej žiare. Aj keby to bola ďalšia nočná mora, Komnata by nás mohla zbaviť tej hmly, aby pre ňu uvoľnila cestu. V skutočnosti toto bola jednoznačná možnosť, pretože som si bol istý, že vŕba týmto smerom nebola. Nuž, takmer istý. V poriadku - nemal som potuchy.

Tá hmla vírila okolo našich členkov a ja som zosilnel moje zovretie na Grangerovej ramene. Nemohol som jej dovoliť, aby sa mi odpotácala do temnoty - asi by som ju vôbec nedokázal znova nájsť.

"Ideme hore kopcom," zamrmlala Grangerová.

"Nie, nejdeme," odpovedal som. "Toto pole je rovina. A nech je tou žiarou čokoľvek, nemôže to byť strom, pretože strom je..." Zmĺkol som a spomalil.

Z hmly sa týčila vŕba. A cez visiace vetvy som videl jemné modré svetlo a záblesky zlata.

Okej. Skvelé.

Ťahal som ju vpred, odrazil vetvy nabok a obaja sme sa vrútili do teplého svetla a čistého vzduchu. Malé zlaté svetielka sa rozprskli a zatočili sa okolo nás.

Grangerová sa nadýchla a odtiahla sa odo mňa. Otočil som sa. Oči mala zrazu jasné, bdelé a znova poriadne dýchala. Obočie mala zvraštené a slzy jej stekali po bielych lícach. Zízal som na ňu. Jej tmavé, žiariace oči sa stretli s mojimi.

"Ako som sa sem dostala?" spýtala sa, hlas sa jej chvel. Rozhliadol som sa.

"Čo myslíš?" dožadoval som sa. "Ťahali sme sa tou prekliatou hmlou štvrť hodiny."

Pritlačila si ruky na hlavu, roztvorila ústa, keď sa jej oči zväčšili a zostali nesústredené.

"Ja si ne... nepamätám..." Silno stisla oči. "Zaspala som, keď slnko zapadalo a mala som sen..." Hlas jej zoslabol na šepot. Strhla sa. Otvorila oči a vypadli jej ďalšie slzy.

"Čo si čakala?" zavrčal som, rozhodil rukami, než som sa otočil a posadil sa chrbtom znova opretý o korene. "Cukrové bonbóny a víly?"

"Pokúšala som sa zistiť, ako ďaleko tá mágia zájde," zašepkala Hermiona, takmer pre seba. "Snažila som rozriešiť pravidlá bez toho, aby som sa vrátila do toho lesa..."

"Zjavne si predtým nemala problém do toho lesa ísť," zamumlal som.

"Nechcela som ťa tu nechať!" vybuchla, ako keby som táral nezmysly.

"Prečo nie?" zmätene som premýšľal.

"Pretože sme sem vošli spoločne a mám pocit, že Komnata chce, aby sme sa spoločne dostali von," zdôvodňovala, stále nezdvihla hlavu. "Ale nechcela som ťa tam zatiahnuť tak skoro po..." zmĺkla. Prižmúril som oči.

"Tak skoro po čom?" zavrčal som. Prikročila bližšie ku kmeňu stromu, otočila sa a posadila, kolená si pritiahla k hrudi. Potom zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. Srdce mi silne zabúchalo a zloba zaplnila moje žily.

"Prečo sa na mňa takto pozeráš?"

Zažmurkala.

"Ako takto?"

Zamračil som na ňu, zaklonil hlavu dozadu.

"Máš dojem, že ma ľutuješ."

Jej výraz zaváhal, ale neodpovedala. Mal som pravdu. Pokrútil som hlavou.

"Videla si ma trochu krvácať, há, Grangerová? Videla si ma ležať na zemi a plakať za svojou matkou a zrazu si myslíš, že máš právo ma ľutovať." Vystrel som plecia a sklonil bradu, venujúc jej vražedný pohľad. Len na mňa prekvapene zízala. Zaklonil som sa, len trošičku, a nadvihol obočie..

"Dovoľ mi ti niečo povedať, Grangerová - myslíš si, že pretože si videla nejakú zvrátenú verziu mojej rodiny, že rozumieš niečomu na mne a na mojom živote. Nevieš nič. Ničomu nerozumieš. Len reaguješ ako každé iné dievča, ktoré vidí krv rozliatu všade pred sebou. Najjedovatejší had na svete by mohol krvácať a zvíjať sa pred tebou a ty by si ho ľutovala bez toho, aby si si uvedomila, že ak sa dostane dosť blízko k tebe, zabije ťa." Kútik mojich úst sa vykrútil.

"Namýšľaš si o sebe, že si súcitná osoba a tak si myslíš, že keď jeden z tvojich spolužiakov na podlahe krváca, si povinná niečo cítiť.  Ale nezáleží ti na mne," posmieval som sa. "Nikdy si nevenovala jedinú myšlienku môjmu šťastiu a tomu, ako sa mám. Prečo by si mala? Nie je to tvoja prekliata vec. Nenávidíš  ma tak veľmi, ako ja nenávidím teba." Obdaril som ju širokým úškrnom a sledoval, ako jej sčervenela tvár.

"Priznaj to, Grangerová," spokojne som prehovoril. "Povedz mi pravdu. Myslíš si, že som diabolské, sebecké prasa, však? Nafúkaný čistokrvný, ktorého si neznášala odvtedy, čo si ho prvý raz stretla a na ktorého si žiarlila celý svoj život."

"Žiarlila!" zajačala, oči jej zažiarili, chrbát sa vystrel ako svieca. "Žiarlila, prečo by som žiarlila na teba? Si nafúkaný, domýšľavý všetkoviem chvastúň s komplexom nadradenosti - si hnusný a krutý, a vravíš zvrátené veci, a nenávidíš ľudí bez toho, aby si ich poznal, a súdiš ľudí bez toho, aby si venoval päť minút zváženiu ich dôkazov! A okrem toho všetkého, nie si ani spolovice taký bystrý a hrozný, ako si myslíš, že si!"

"To je zaujímavé," odpovedal som pobavene. "Pretože keby si sa ma spýtala, presne toto isté by som povedal ja o tebe."

Zazrela na mňa.

"Vážne ťa ľutujem."

Nadvihol som obočie.

"Ach, skutočne."

"Ľutujem," vyprskla. "Ale nie z dôvodu, pre ktorý si myslíš. Je to kvôli tomu, že nie si dosť silný človek, aby si zabránil svojmu otcovi s tebou manipulovať - nemáš potuchy, kto si!"

Tváril som sa bezvýrazne. Pohľad, ktorý som jej venoval, bol ľadový.

"Mám návrh," nadýchol som sa. "Prestaňme predstierať, že nám záleží na nejakom súcite, či dokonca na tom, či ten druhý žije alebo nie. Ja ťa nenávidím a ty to vieš. Ty ma nenávidíš a ja to viem tiež. Takže sa prestaň na mňa pozerať ako na nejakého chudáka, špinavého domového škriatka, ktorého musíš podporovať a hľaď si svojho."

Zmĺkla, pozerala na mňa. Opätoval som ten pohľad, odmietal ustúpiť. Zvraštila obočie.

"Chceš, aby som ťa nenávidela?"

Zamračil som sa. Z ničoho nič vyzerala Grangerová unavene a ústa mala stiahnuté.

"Snažíš sa príliš silno," povedala a oprela sa o koreň a pozrela inam. Prekrížil som si ruky a hľadel na visiace vetvy. Ani jeden z nás dlhú dobu neprehovoril. Nefúkal žiaden vietor.

"Máš nejakých domácich miláčikov, Malfoy?"

Zažmurkal som a pozrel sa na ňu zboku. Nezopakovala tú otázku a očné viečka mala zatvorené. Oprel som sa nazad.

"Áno, mám miláčikov," odsekol som.

"Akých?"

"Dvoch psov," vzdychol som podráždene. "A mačku."

"Akej farby?"

Prižmúril som na ňu oči.

"Šedej."

"Býva v kuchyni?"

"V mojich komnatách," odvetil som. "Prečo sa prepánakráľa staráš?"

"V mojom sne bola mačka," zamrmlala. "Šedá, v tvojej kuchyni. Zabil si ju."

Časť zo mňa zmrzla. Zvyšok to zo seba striasol.

"Nebuď hlúpa," zamrmlal som. "Ja by som nikdy nezabil mačku."

"Prečo nie?"

Nadýchol som sa, aby som jej povedal, nech je ticho, ale tá slabosť sa v mojej hrudi znova otvorila. Posunul som sa, odvrátil od nej svoje plecia, silnejšie som sa objal rukami. Cítil som, že sa na mňa znova pozerá. Neopätoval som ten očný kontakt. Čoskoro som začul, ako vyrovnane dýcha a bolo mi jasné, že zaspala.

Bol som rád, že netlačila na to, aby som prezradil pravdu - že som mal svoju mačku veľmi rád. Že som ju vychoval z mačiatka a nikomu na Rokforte nepovedal, že ju mám. Že posledných desať rokov bola mojou konštantou, nenápadným spoločníkom každé leto a prázdniny. Že zakaždým, keď som sa vracal domov, som sa obával, že keď prídem, už ju možno nájdem pochovanú v záhrade.

Zaťal som zuby a obzrel sa na to spiace dievča na druhej strane. Áno, to bola ďalšia stránka mojej slabosti a ja som to vedel. Ale Grangerová sa to nikdy nedozvie.

VVVV

HERMIONA

Ležala som tam so zatvorenými očami, odmeriavala svoje dýchanie a nechala Malfoya myslieť si, že spím. Ale v žiadnom prípade som sa nechystala dovoliť si zaspať. Nie tak skoro. Nie keď zvyšky z mojej nočnej mory stále viseli v kútoch mojej mysle.

Pokúšala som sa o tom nepremýšľať. Nechcela som sa k tomu vrátiť. Ale kedykoľvek som sa pokúsila vytiahnuť nejakú príjemnejšiu myšlienku, obrázky z môjho sna na ňu zaútočili a zmenili ju na šedú a chladnú.

Snívalo sa mi o Dracovi. Ale nebol to on. Nebol taký, akého som ho poznala. Prítomnosť tohto Draca zaplnila ponuré chodby Rokfortu - temné, tmavé a veľké. Každý sa pred ním krčil, okrem mračna jeho slizolinských stúpencov. Bol otvorene krutý, aj svojimi slovami aj činmi.  Vybíjal si zlosť na mladších študentoch s brutálnou, prekvapivou silou, sácal ich na dlažobné kamene alebo ich hádzal do radov stolov. Smial sa so skutočným potešením, keď metlobaloví protivníci Slizolinu spadli a dolámali si ruky, nohy. Otvorene vzdoroval učiteľom - dokonca profesorovi Snapovi. Videla som ho s jeho rodinou. Bol papuľnatý a bezcitný k svojej matke a držal krok so svojím otcom. Videla som, ako zakopol o malú šedú mačku vo svojej kuchyni a okamžite sa otočil, zabil ju a nechal ju ležať na zemi. Mal biele vlasy, ohromujúci bledý výzor a čierne oči - čierne ako polnoc bez jediného svetelného lúča. Občas, keď sa otočil jedným alebo druhým smerom, vyzeral takmer ako mladý Lucius. A bol kliatbou mojej existencie.

V mojom sne ma tento Draco s temnými očami sledoval každú bdelú chvíľku s nemilosrdnou precíznosťou. Prenasledoval ma - keď sa za mnou posadil v triede, aby mi mohol odstrihnúť konce vlasov, keď kráčal za mnou po chodbách a mrmlal hnusné veci o mojom pôvode a akú prekliatu smrť si zaslúžim. Po rokoch takého žitia s tým každodenným tyranským zastrašovaním som sa mu v mojom sne postavila. A on ma zložil.

Nezaváhal, nezakolísal. Znehybnil ma rýchlym Petrificus totalus a hodil ma do čiernej, zemitej diery. Potom, kým mi venoval ten najzvrátenejší a najchladnejší pohľad, ktorý som kedy videla, ma začal pochovávať zaživa.

Vedela som, že zomriem - že ma chce zavraždiť. A nemohla som sa pohnúť, nedokázala som bojovať. Nedokázala som ani kričať o pomoc.

Potom sa tá zlovestná postava nado mnou rozmazala - a nahradila ju svetlá postava  s očami ako modré hviezdy. Novopríchodiaci ma chytil za zápästia a vytiahol ma na nohy von z toho otvoreného hrobu. Kúzlo sa zlomilo. Zízala som na svojho záchrancu.

Bol oblečený v bielom a vyzeral presne tak isto ako ten z môjho sna. Ale jeho oči boli neopísateľne plné svetla. Boli povedomé. Bol to Draco. Ten Draco, ktorého som poznala.

Ten Draco, ktorý si razil cestu ľuďmi na chodbách rovnako ako všetci ostatní. Ten Draco, ktorý sa obvykle vyhýbal prvákom a občas pomohol mladšiemu slizolinčanovi nájsť cestu do učebne Elixírov. Ten Draco, ktorý mal smutnú tvár, keď sa ktokoľvek zranil v metlobale. Ten, ktorý sedel v zdvorilom tichu počas Snapových prednášok. Ten Draco, ktorý sa odvrátil, keď Moody v triede použil Avadu Kedavru. Ten Draco, ktorého som zazrela skryť úsmev, keď Fred a George poslali za Umbridgeovou prenasledujúceho draka z ohňostroja.

A keď som sa konečne úplne prebudila a on si ma doberal s plnou silou svojho trpkého sarkazmu, bolo mi jasné, že toto nie je ten čiernooký Malfoy. Rozhneval ma, áno - rozzúril. Ale nebála som sa ho.

Chcel, aby som ho nenávidela. Ale dvakrát ma vytiahol z najdesivejších situácii, ktoré moja myseľ dokázala vyčarovať. A ospravedlnil sa za to, že ma volal humusáčkou.

Prečo?

Ale nedokázala som tomu prísť na koreň - moja myseľ sa točila, úplne zmätená. Moje dôvody nezaberali a moje srdce stále búšilo príliš rýchlo. Prinútila som sa upokojiť, prinútila som sa uvoľniť na tej mäkkej tráve a chladnom kmeni stromu. Načúvala som tomu tichu, upokojovala sa, počítala svoje nádychy.

A vtedy som začula ako niekto vonku volá moje meno.