Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. kapitola

Západ slnka tu bol nádherný.

A bol ešte nádhernejší, ako Draco zistil, keď mal človek v jednej ruke silný nápoj.

Bolo pár minút po siedmej a on bol dole na pláži, pri bare letoviska. Keďže do rezervovanej večere zostávala len hodina, už mal na sebe vhodné, trochu ležérne oblečenie; khaki nohavice, ktoré boli zrolované v manžetách a obnosenú, takmer nemožne bledomodrú košeľu. Kožené žabky vyhovovali - hoci len tesne - politike letoviska - bez topánok žiadne služby.

Bol sám za malým stolom situovaným v rohu terasy, len kúsok od piesku, vychutnával si svoj nápoj a sledoval, ako slnko zapadá za oceán v úžase vzbudzujúcej žiari farieb.

Bolo to po prvý raz, čo sa mu za celý deň podarilo cítiť trochu uvoľnene.

Objavila sa čašníčka, aby mu znova naliala. Bola poriadne mladučká, ešte asi nemala dvadsať - Draco, ktorý dosiahol nezvratne svetaznalý vek dvadsiatich piatich rokov, sa na ňu pozrel a videl ženu, ktorá bola ešte stále z dvoch tretín dieťaťom. Bola to domorodkyňa, tmavovlasá a čiernooká a poctila ho hanblivým pohľadom, keď položila misu čipsov a salsy na stôl a potom mu podala jeho naplnený nápoj.

Páčil sa jej, to mohol vidieť každý blázon. Nebola tu jedinou čašníčkou; naopak, letoviskový bar mal obrovský počet vyčkávajúceho personálu; ale nejako to bolo vždy, vždy toto dievča, ktoré skončilo s tým, že sa o Draca staralo osobne.

Aké ľahké by bolo z nej urobiť svoj ďalší úlovok a načasovanie bolo tiež správne - bol pripravený na novú spoločníčku v posteli. Už sa rozhodol, že McKayla (to bolo meno jeho súčasnej aférky, konečne si spomenul; McKayla) bude ráno odchádzať.

A predsa zaváhal.

Toto dievča bolo veľmi a podstatne iné od toho dlhého radu žien, ktoré doteraz  napochodovali dnu a vypochodovali von Dracovou chatou. Toto dievča, s jej tmavými vlasmi, exotickým puncom krásy a plachosti, nevinného šarmu, prakticky vyžarovalo nevinnosť a naivitu.

Asi bola panna. Nemohol si tým byť úplne istý, samozrejme, ale bol prekliato blízko. Tiež nemal dojem, že ju k nemu priťahujú jeho peniaze. Iste, nechával veľkodušné prepitné, ale jeden pohľad do jej tmavých, pôsobivých očí Dracovi napovedal, že to nebol ten dôvod, pre ktorých sa stále zdržiavala nablízku.

Skutočne sa zaujímala o neho. Alebo určite o to, čo si ona myslela, že v ňom vidí. A to bol ten problém.

Draco sa dokázal vyrovnať so zlatokopkami. Nemal najmenší problém vyhľadať ich; zvyčajne blond cudzinky ako on sám, ktoré leňošili na pláži v šnúrkových bikinách v nádeji, že ich zachytia pohľady mužov presne ako on – zámožných mužov.  A nemal najmenší problém využiť ich, pretože hrali presne tú istú znudenú, predajnú hru ako on.

Dovoľovali mu využiť ich telá; on im dovoľoval využiť svoje muklovské kreditné karty, minimálne dovtedy, kým sa ich nenabažil a nevyrazil ich. Bolo to jednoduché. Bolo to čestné. Bolo to fér. Bolo to čisté.

Ale keby sa zaplietol s týmto dievčaťom, bolo by to niečo úplne iné. Bola mladá, neskúsená a určite nie nejaká zlatokopka. Keby ju pripravil o panenstvo, hlboko a bezmocne by sa do neho zamilovala. Napadlo ho, neurčito, že myslieť si niečo takéto je mimoriadne domýšľavé, a predsa vedel, tým hlbokým a elementárnym spôsobom, že je to pravda.

A to by mohlo všetko skutočne veľmi zchaosiť.

Pretože on už s láskou skoncoval.

Nebol si istý, či bol znova toho citu vôbec schopný a dokonca domnienka, že by si ho skutočne dovolil, nepripadala do úvahy. Nikdy, už vôbec nikdy by sa znova neurobil takým zraniteľným.

Samozrejme, keď by s tou dievčinou skončil, jednoducho by na ňu použil Obliviate ako na ten zvyšok; nebolo by to tak, že by ju opustil s nejakými trvalými jazvami. Jednako by vedel – po celý čas by vedel, od ich prvého bozku do okamihu, keď by prerazil jej panenskosť, do okamihu, keď by zbavil jej myseľ akýchkoľvek spomienok na neho, že ju využíva. Využíva tak, ako to nikdy neurobil so všetkými tými po peniazoch lačnými cundrami, ktoré jej predchádzali.

A nebol si istý, či by to dokázal. Či by dokázal rozbiť jej nevinnosť a potom ju takto odhodiť. Nie keď bola taká mladá. Nie keď mal silný dojem, že bola skutočne dobrým a úprimným človekom. A nie keď jej tmavé oči boli také podobné -

PRESTAŇ S TÝM.

Toto s ňou nemá nič spoločné, takže s tým prestaň, prekristapána, už s tým prestaň.

Ruka sa mu kŕčovito zovrela okolo pohára, a treskol ním o stôl takmer s dostatočnou silou, aby ho rozbil. Našťastie už tá mladá čašníčka bola preč a tak nebola svedkom jeho náhleho nárastu násilia, ktorému podrobil svoj úbohý, bezbranný nápoj.

"Čo mám sakra urobiť? Použiť Obliviate na seba?" zašepkal chrapľavo. Zaklonil sa na stoličke, silno zovrel bledé oči, zhlboka sa trhane nadýchol a prehrabol si oboma rukami svoje strieborno-blonďavé vlasy.

Niekoľko úderov srdca tak zostal. Jeho telo v napoly ležiacej polohe; ale napätosť tváre a fakt, že pätové kosti oboch jeho rúk boli silno pritlačené na jeho spánky, popierali jeho uvoľnenú pozíciu.

Potom, náhle, sa znova posadil vzpriamene, už sa načahoval po pití, keď znova otvoril oči -

A vtedy uvidel tú sovu.

Srdce mu prudko pokleslo.

OOOOO

Tá sova sedela na vzdialenejšom kraji stola, presúvala sa nervózne z nohy na nohu, pazúry cvakali a klepali na farebných dlaždiciach na povrchu stola. Prezerala si ho s naklonenou hlavou a ostražitými očami. Zrejme pristála, keď mal zatvorené oči.

Dosť náhle mu vyschlo v ústach, ako keby mu ich obsypali pilinami.

Ledva dokázal prehltnúť. Ledva dokázal dýchať.

Bola to len obyčajná ministerská sova. V tom odkaze mohlo byť čokoľvek; úplne hocičo. Ale jeho intuícia na neho revala, že to bolo niečo zlé, zlé, zlézlézlé. Skoro bol v pokušení to stvorenie odohnať bez toho, aby odovzdalo poštu, ktorú prinieslo. Len ho poslať preč so správou ešte neporušenou; vrátiť odosielateľovi.

Už prešli mesiace, odkedy dostal správy od niekoho z domu. A presne tak sa mu to páčilo. Presne to bol dôvod, prečo sa sem v prvom rade presídlil, do pekla so všetkým.

Potreboval si v pokoji vylízať rany.

Takže chcel, viac než čokoľvek, poslať tú sovu preč a vrátiť sa k tomu, aby sa upil do nemoty.

Ale samozrejme, nemohol to urobiť. Tento odkaz, nech to bolo čokoľvek, mu poslali z druhej polovice sveta. Buď dobrý alebo zlý (je to zlé, sakra vieš, že je to zlé) musí byť dôležitý.

Musel si ho prečítať.

A tak silno prehltol a načiahol sa rukou, ktorá, ako si trochu nezaujato všimol, sa v skutočnosti triasla. Sova sa k nemu priblížila v sérii malých, nedôverčivých poskokov. Zjavne s ním chcela mať tak málo spoločného ako on s ňou. Zasraný prekliaty otravný vták.

Nakoniec po dobe, ktorá sa zdala večnosťou, mu dovolila, aby zložil malý zvitok, ktorý niesla a odletela v zhone krídel skôr, než sa mu podarilo prezrieť si ten papier.

Zvyčajne ste mohli počítať s tým, že ministerské sovy sa budú pofľakovať a čakať na odmenu za dobre odvedenú prácu; mincu, alebo keď to zlyhalo, aspoň nejakú pochúťku.

Táto nepočkala. Zrejme vytušila jeho rozrušený stav a rozhodla sa, že je lepšie odletieť niekam inam.

Mala asi pravdu.

Jeho žalúdok sa chladne, choro zauzlil hrôzou, keď rozvinul ten pergamen a vystrel ho na stole. Známi doma nečakali štyri a pol mesiaca a potom jednoducho napísali, aby sa spýtali na počasie. Ha,ha. Vedel, skrátka vedel, že čokoľvek, čo bolo na tom pergamene napísané, bude... bude... také, že to ním otrasie až k základom.

A nebol sklamaný.

Bolo tam len zopár narýchlo načmáraných slov, ale vyrazili mu vzduch z pľúc a farbu z tváre, presne tak iste ako dobrá, rýchla dorážačka do brucha.

Stálo tam toto:

Malfoy -

Hermiona je zranená. V nemocnici.

Pýta si ťa.

Ak ti na nej niekedy záležalo, príď domov.

Okamžite.

H.P.

PS. Pokúsim sa zabrániť Ronovi, aby ťa zavraždil.