Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 13. Nákupy s Ginny

Hermiona sa dychtivo pozrela na hodinky na nočnom stolíku. Odvtedy, ako ich kontrolovala naposledy, prešlo len päť minút. Bolo len päť hodín tridsať päť minút ráno. S rezignujúcim povzdychom sa Hermiona prevalila na chrbát a pozerala sa na karmínový baldachýn, ktorý zakrýval jej posteľ. Knižnica nebude otvorená prinajmenšom ešte hodinu. Bola by išla do knižnice včera v noci, nebyť prekliateho Snapa. Okrem toho Harry a Ron sa rozhodli, že tam už strávila priveľa času a odmietli jej požičať neviditeľný plášť. Namiesto toho ju prinútili, aby s nimi hrala niekoľko hodín šachy.

Hermiona zavrela oči a pokúšala sa neúspešne znova zaspať. Predtým bol jej spánok nepokojný; kým spala, tancovali jej v mysli predstavy tmavých sivých očí a starovekých textov z Aritmantiky. Teda premýšľanie o Aritmantike bolo pre Hermionu celkom bežné, ale snívať o Dracovi Malfoyovi nebolo u nej obvyklé.

Nakoniec sa rozhodla, že v tejto chvíli nebude reálne znova zaspať. Hermiona sa vyšplhala von z postele a nasunula si papuče. Boli modré a pripomínali voľačo, čo nosievajú staré panny. Hermiona si ale vždy o nich myslela, že sú pohodlné, hlavne skoro ráno v zime, keď kamenné dlaždice na chodbe, ktorá viedla do dievčenskej kúpeľne, cítila ako ľad na bosých nohách. 

Kúpeľňa, nie neprekvapujúco, bola to ráno opustená a Hermiona bola schopná zaistiť si malú vaňu v rohu. Zatiahla červeno-zlaté závesy, aby mala súkromie a odložila si uterák vedľa veľkého umývadla. Bolo tu dosť chladno; domáci škriatkovia ešte len nedávno v miestnosti zapálili ohne. Z malej poličky na protiľahlej stene si Hermiona vybrala fialovú fľaštičku s penou do kúpeľa a naliala niekoľko kvapiek do vane. Fialové penivé bublinky sa okamžite prebudili k životu a vôňa levandule naplnila vzduch.

Ponorila sa do vody a zatvorila oči, nechala svoju myseľ unášať preč.

Hermiona sa ocitla v miestnosti, kde ešte nikdy nebola; v jednom rohu bola veľká posteľ pokrytá tmavomodrým hodvábom. V krbe horel žiarivý oheň a na protiľahlej stene boli veľké dvere. Dvere sa náhle otvorili a Hermiona uvidela Malfoya vkročiť do vnútra, usmieval sa ako sa k nej približoval.

„Malfoy? Čo tu robíš?“

Ale Malfoy neodpovedal; nadvihol ju z jej nôh a silne pobozkal. Hermiona mohla cítiť ako sa v tom bozku roztápa a potom bojovala proti tomu, hľadajúc silu, aby ho mohla od seba odtlačiť. Nenútene ju pustil a usmial sa láskyplne smerom na ňu.

„Robíš drahoty, Hermiona? A čo som urobil, že som si zaslúžil, aby si ma volala Malfoy?“ nefalšovaný úsmev mu hral na tvári a zľahka pohladil jej líce.

„Čo si sa zbláznil Malfoy?“ spýtala sa Hermiona nervózne.

Ale on neodpovedal; jeho ruka sa posunula nadol z jej líca a našla sponu na jej hábite. Hermiona potichu zalapala po dychu, keď sa jej látka skĺzla z pliec a zrolovala sa okolo jej členkov. Malfoy položil ruky na jej plecia a pritiahol si ju k sebe. Jeho ruky pomaly kĺzali nadol po jej tele a pritlačil svoje pery k jej.

Hermiona sa zobudila vydýchnuc do vrstvy bublinkovej vody naplnenej až po okraj vane. Vyliezla z vane von. Zhlboka sa nadychujúc, civela na porcelánovú vaňu, ako by to bolo nejako dôležité.

„Hermiona? Si to ty?“

Hermiona potlačila vzdych a rýchlo si natiahla župan na seba, rozťahujúc závesy od seba uprene hľadela nadol veľkou kúpeľňou. Na druhom konci stála rozospatá Ginny zapletajúc si hrubý vrkoč z červených vlasov.

„G... Ginny, čo robíš hore tak zavčasu?“ spýtala sa jej Hermiona, silne sa červenajúc.

Ginny si zakryla ústa rukou a silne zazívala.

„Ron a Harry sa chcú dnes ráno vybrať zavčasu do Rokvillu, tak odchádzame hneď po raňajkách,“ odpovedala.

Ginny zaplietla posledný chumáč uvoľnených vlasov a plnú pozornosť venovala Hermione. „Si v poriadku Hermiona? Vyzeráš začervenaná.“

„Ach, som v poriadku, len som bola vo vani príliš dlho, myslím,“ povedala Hermiona rýchlo a pokúsila sa na Ginny usmiať.

Mladá Weasleyová prekrížila ruky a prezrela sa na Hermionu zdola nahor.

„Má to čo robiť s tebou a Malfoyom?“

Hermiona sa rýchlo otočila a začala zberať svoje veci, úmyselne sa nepozerajúc na svoju kamarátku.

„Nič sa nedeje s Malfoyom, len musíme spoločne pracovať na projekte z Aritmantiky, ako som ti už povedala, Gin.“

Ginnine oči sa zúžili. „Ron a Harry tomu možno uveria, ale ja som o trochu všímavejšia než ktorýkoľvek z nich.“

Niečo v Hermioninom vnútri prasklo a ona mierne zakvílila a sťažka sa posadila na jednu z malých lavičiek, ktoré lemovali stenu. Zaborila tvár do svojich rúk a hlboko sa nadýchla dodávajúc si odvahu.

„Neviem o ničom, čo by sa malo diať s Malfoyom,“ zastenala.

Ginny sa posadila vedľa nej a jemne jej prehodila svoju ruku cez jej plece. 

„Takže sa tam niečo deje,“ nakoniec Ginny zašepkala.

Hermiona sa vymanila z Ginninho objatia a oprela si hlavu dozadu o stenu.

„Áno,“ povedala pomaly „niečo sa tam deje, ale ja neviem, čo to je.“

„Nechceš sa o tom porozprávať?“ potichu sa spýtala Ginny, so zrejmými obavami v tvári.

Hermiona zatriasla hlavou. „Nie Ginny, myslenie na neho mi len spôsobuje bolenie hlavy. Nepovieš to Harrymu alebo Ronovi, však?“

„Samozrejme, že nie. Keď nevenujú dostatok pozornosti na to, aby im to došlo samým, tak obušky na nich,“ povedala Ginny s úškrnom.

„Vďaka Gin, bude lepšie, keď prezlečiem. Uvidíme sa pri raňajkách?“

„Áno, povedz Harrymu a Ronovi, aby neodišli bezo mňa, ak by som meškala. Dnes ráno sa celkom ponáhľajú.“

S týmito poslednými slovami Ginny Weasleyová vošla do závesmi oddelenej časti kúpeľne, kde tak nepokojne zaspala pred pár minútami Hermiona a zatiahla za sebou závesy. Prevesiac si uterák cez ruku, Hermiona potichu vykĺzla z kúpeľne a prešla nazad do jej izby. Sen už trochu vybledol v jej mysli a Hermiona sa rozhodla, že to bol len následok priveľa mentolových pastiliek včera večer na večeru. Ako došla do izby a začala prehľadávať školské hábity, aby sa obliekla. Rozhovor s Ginny jej ale stále zaťažoval myseľ. Vedela, že Ginny nič nepovie Harrymu ani Ronovi, ale tak ako si to všimla Ginny...  mohli by si to časom mohli všimnúť aj oni? Hermiona sa striasla pri pomyslení na ich reakcie, keby si uvedomili, že sa jej možno páči Draco Malfoy.

„Nie, nepáči,“ uistila samu seba rozhodne, kým si naťahovala čierny hábit cez hlavu.

Hermiona si znova a znova pripomínala sama sebe, že Draco Malfoy nebol nič iné, len egoistický, rozmaznaný bastard, ktorý nemal nič lepšie na práci ako trápiť ju a jej priateľov. Ale ako si odtiahla vlasy z čela a upevnila si ich drobnou, jednoduchou sponou, nemohla ignorovať osamelosť, ktorá sa niekedy z neho šírila alebo vrelosť, o ktorej si bola istá, že videla v jeho zvyčajne nečitateľných studených sivých očiach. Hlboko si povzdychla, zdvihla svoju tašku s knihami a zbehla dole po schodoch.

Ron a Harry už boli v spoločenskej miestnosti, keď sa tam dostala. Usmievali sa, keď prišla k nim.

„Eh, čo sa chystáš robiť s týmto?“ spýtal sa Ron, keď si všimol jej tašku.

„Po raňajkách idem do knižnice,“ povedala mu Hermiona.

„Oh, to hádam nie,“ povedal jej Harry a Ron dôrazne prikývol. „Po raňajkách ideš s nami do Rokvillu.“

„Teraz vážne, mám tam prácu, myslím, že som na pokraji nečakaného objavu. Nemôžem ísť von ponevierať sa po Rokville,“ odpovedala Hermiona.

Hermione došlo, že sa táto situácia len zhorší vzhľadom na výraz, ktorý prebehol tvárou Rona a Harryho. Pokúsila sa ich obehnúť, ale jej priatelia boli rýchlejší. Ron ju schmatol za ruky a tesne objal, zatiaľ čo Harry vytiahol jej čarodejný prútik von z vrecka. Kopla zúrivo smerom k nemu, ale Harry odskočil nazad s veľkým úškrnom na tvári. Ron ju pustil a Hermiona chcela vybehnúť na Harryho. Ale predtým než sa mohla pohnúť, Ron schmatol jej tašku a strhol jej ju z pleca. Vrčiac hnevom, Hermiona civela na Rona a potom nazad na Harryho.

„Veľmi zábavné, teraz mi vráť môj prútik, Harry.“

„Hermiona, tráviš priveľa času štúdiom, to nie je zdravé,“ jemne jej povedal Harry.

„Áno, to naozaj nie je zdravé, aby si trávila tak veľa času s tým debilom Malfoyom,“ zaprskal Ron zhnusene.

Pri zmienke o Malfoyovi, Hermiona zacítila ako sa červená a pozrela na svojich priateľov s takou prudkosťou, až to bolo prekvapujúce.

„Pozri, Hermiona,“ potichu povedal Harry. „Vieme, že žiješ kvôli škole a že by si spala v knižnici, keby ti to madam Pinceová dovolila, ale robíme si starosti s tým, že sa snažíš stráviť tam každú chvíľu, čo si hore.“ 

Hermiona si vzdychla a pozrela sa na podlahu. Vedela, že zanedbávala svojich priateľov. V poslednej dobe trávila väčšinu času v knižnici robiac s Malfoyom... samozrejme nie, že by s ním čokoľvek robila.

„Myslím, že jeden deň voľna na výlet do Rokvillu ma nezabije,“ nakoniec súhlasila, na veľkú úľavu jej priateľov.

„Áno, prospeje ti, keď stráviš nejaký čas bez Malfoya,“ povedal nejaký hlas spoza nich.

Otočiac sa, Hermiona zistila, že Ginny stojí na úpätí schodov, ktoré viedli do dievčenských spální. Ginny sa usmiala na Hermionu a tá bojovala s rumencom, ktorý sa chcel votrieť na jej tvár. V duchu si komentár k Ginninej poznámke nechala na neskôr.

„Dobre, ak je to jasné, tak poďme jesť, umieram hladom!“ povedal Ron usmejúc sa úľavou.

K Hermioninmu úžasu prehodil jej tašku cez operadlo jednej zo stoličiek blízko kozuba. Ale predtým než mohla čokoľvek povedať, Ginny podišla vpred a vzala ju za ruku. Červenovláska sa na ňu usmiala a pretiahla Hermionu cez otvor v obraze.

––––––––––––––––––––––––––––––-

Ruka v ruke s Ginny, sa Hermiona brodila hlbokým snehom, keď sa ponevierali po Rokville. Fujavica fúkala z juhu, ale ešte nenabrala silu akú bude mať neskôr v ten večer. V tejto chvíli snehové vločky padali z popoludňajšej oblohy robiac už aj tak idylický obraz mestečka dokonalejší. Hrubé girlandy spájajúce stĺpy verejného osvetlenia a vence z cezmíny a brečtanu zdobili každé dvere a okná.

Hermiona bola rada, že ju nakoniec Ron a Harry prinútili ísť. Obyčajne počas prázdnin nemávali výlet do Rokvillu, ale tento rok boli zase zvláštne okolnosti. S tak veľa študentmi ponevierajúcimi sa po škole sa profesori rozhodli, že návštevu Rokvillu len a len privítajú.

Harry a Ron šli pár krokov pred dievčatami. Keď došli na hlavné námestie, štvorica sa zastavila a obrátili sa tvárou k sebe.

„Dobre, eh... teraz, keď sme tu, Harry a ja by sme chceli niečo nakupovať sami. Ak s tým vy dve súhlasíte,“ povedal nervózne Ron.

Ginny prekrížila ruky na hrudi a zazerala odmietavo na svojho brata.

„To je dobré Ron, Ginny a ja sa pôjdeme pozrieť na nejaké nové šaty, však Gin? Moji rodičia mi na Vianoce poslali nejaké peniaze, aby som si nejaké kúpila,“ povedala Hermiona, zastaviac komentár, ktorý mala očividne Ginny na špičke jazyka.

„Skvelé!“ povedal Harry. „Potom sa za hodinu stretneme u Troch metiel?“

Hermiona prikývla a obaja chlapci sa otočila a odišli preč, rozprávajúc sa tichými hlasmi.

„To by mohlo znamenať, že so svojimi vianočnými nákupmi čakali až do poslednej chvíle,“ vyprskla Ginny. „Ja už ich mám urobené veky.“

„Poďme Ginny, poďme do Čaryhandier, už som vyrástla so svojich starých školských hábitov. Ešte polovicu palca a budem mať skutočné problémy.“

Obchod s kúzelným oblečením bol jeden z najväčších obchodov v Rokville, a ako všetky ostatné bol vyzdobený vianočnými ozdobami. Večne horiace sviečky boli zoradené jedna za druhou na odkvapoch budovy, každá jedna okúzľujúco prebleskovala ako sa zapínala a vypínala. Trojica malých zelených škriatkov radostne spievala koledy pred dverami. Celá predná časť obchodu nevyzerala byť ničím iným ako výkladom a dve dievčence zastali vonku na chvíľu obdivujúc nádherne farebné hábity, ktoré tu boli vystavené.

Hermiona sa nikdy nevyznala v nakupovaní oblečenia. Preto jedna z vecí, čo mala tak rada na tom, že je čarodejnicou, bola uniformita hábitov Ale mladá Weasleyová na rozdiel od nej rada módu a Hermiona čoskoro zistila, že ju stiahla so sebou k hromade čiernych hábitov rozličných odtieňov a materiálu.

„Ginny, ja potrebujem len štandardnú školskú súpravu hábitov,“ naliehala Hermiona spoza narastajúcej hromady.

„Nezmysel, štandardná súprava je nudná. Čo si myslíš o tomto?“ spýtala sa Ginny.

Hermiona natiahla krk, aby sa pozrela okolo kopy hábitov na smiešne lesklý čierny hábit, ktorý držala Ginny pred ňou. Pôsobil rušivo. Ako nejaký druh zvieracej kože, ako keby sa plazil... Alebo... Hermiona sa zaksichtila... sa kĺzal (A/N: slither Slitherin=Slizolin).

„Ginny, rozhodne si nebudem skúšať niečo vyhotovené z hadej kože,“ povedala Hermiona rozhodne.

Ginny pozrela na okamžik rezignovane a uprela svoj pohľad vedľa Hermiony. Náhly úsmev sa jej rozlial na tvári a Ginny sa pretlačila okolo Hermiony s výkrikom vzrušenia. Hermiona prevrátila oči a zrazu si zaželala, aby bola v knižnici. Hermiona zložila kopu hábitov do rúk mladej predavačky - čarodejnice, ktorá ich trpezlivo obsluhovala. Hermiona sa rýchlo zvrtla, aby sa vyhla rozladenému pohľadu, ktorý jej smerom poslala mladá žena a prehľadávala obchod, aby našla Ginny.

Ginny bola v časti obchodu so spoločenským oblečením. Vytiahla tmavofialové šaty a podržala ich pred sebou a skúmala ich zblízka. Pozrela na Hermionu a kývla na ňu.

„Čo myslíš?“ spýtala sa otočiac sa tvárou k Hermione.

„Sú pekné, Gin, ale myslela som, že už si dostala nové šaty tento rok,“ povedala Hermiona obdivne svojej priateľke. Tmavofialová bude na Ginny naozaj dobre vyzerať.

„Dostala. Bol to narodeninový darček od Percyho, ale jeden pohľad mi neublíži. Keď už o tom hovoríme, poďme nájsť nejaké pre teba!“ Ginny vrátila šaty do regála a začala sa prehrabávať cez šaty v susedstve,

„Nepotrebujem nové šaty, páčia sa mi tie, čo som mala minulý rok,“ smutne povedala Hermiona. Bola tak veľmi šťastná z toho, ako sa predviedla na minuloročnom bále.

„Ale tie si mala na sebe minulý rok.“ Ginny s istotou vyslovovala každé slovo. „A mimochodom, ak si už vyrástla z väčšiny svojich minuloročných školských hábitov, tak celkom iste si vyrástla aj z minuloročných šiat.“

„Ja...“

Hermiona zastala. Naozaj ju nič nenapadlo. Ginny mala zdravý rozum, šaty, ktoré mala oblečené minulý rok a ktoré sa k nej tak hodili, tak jej už nepadli. Hermiona sa pozrela na okolité šaty. To zaberie viac času ako tu chcela pôvodne stráviť. Ginny samozrejme nevyzerala, že by jej to vadilo; už vytiahla jedny alebo dvoje, aby ich podržala pred Hermionou.

Hermiona sa otočila od Ginny a začala rukami preberať tkaniny, niektoré boli ako sklo, niektoré boli hrubé a škrobené. Jedny šaty boli dokonca urobené z dračej kože. Hermiona sa pokúšala ignorovať narastajúcu kopu šiat, ktorú Ginny vytvárala na stole blízko zrkadla a namiesto toho sa sústredila na policu pred ňou. Zvlášť k jedným šatám boli jej oči okamžite priťahované. Vytiahla ich von, aby si ich prezrela. Tkanina bola príjemne červená, čo jej pripomenulo plody cezmíny. Šaty samé o sebe boli jemné a hladké na dotyk ako hodváb, ale silnejšie. Boli ukončené kamienkami a svetlo sa odrážalo inak ako na bežných hábitoch. Boli tak jemné až to bolo krásne. Jediným detailom, ktorý obsahovali, boli rukávy, jemne sa nadýmajúce a ukončené úzkym pásikom z ligotavej červenej ozdoby. Úsmev jej prešiel cez tvár a Hermiona sa obrátila, aby ich ukázala Ginny

„Pozri sa na tieto!“ povedali jednohlasne.

Ginny už držala šaty pred Hermionou, aby ich videla. Vymeniac si oh a ah, obe dievčatá obdivovali róby. Tá jedna, čo našla Ginny, bola diamantovo modrá, svetlá a vzdušná, z materiálu, ktorý sa blikotal na svetle. Jemné zvlnenie sa tiahlo pozdĺž obruby a rukávy sa zužovali smerom nadol. Hermiona pozeral s úžasom na oboje šaty a potom sa zaškerila na Ginny. Ako by si mohla vybrať? Ale Ginny podišla, uprene hľadiac na nejaké miesto za Hermioniným ramenom.

„Čo?“ spýtala sa Hermiona, kým sa otočila.

Draco Malfoy stál vonku pred obchodom a sledoval ich... sledoval ju cez veľké okno. Trojica škriatkov stále spievala okolo neho, ale on na to nedbal. Hermiona uvažovala ako dlho tam už takto stál a sledoval ich ako nakupujú a silný rumenec sa jej rozšíril po tvári. Zdalo sa, že pretrhol svoje snívanie a uvedomil si, čo práve robil a otočil sa rýchlo preč, kráčajúc do silnejúcej snehovej víchrice.

„Dobre,“ povedala Ginny s ohromeným hlasom, „to bolo určite zvláštne.“ 

-----------------------––––––––

Hermiona otvorila dvere do ich miestnosti a zastala. Malfoy nejako spôsobil, že sa vrátili nazad do školy. Sedel za veľkým stolom s nohami opierajúcimi sa o kopu už použitých pergamenov a knihou v lone. Ako tam stála, pozrel sa na ňu a detaily z Hermioninho sna prúdili jej myšlienkami. Cítila, že sa silne červená a upokojujúco sa nadýchla, predtým než zatvorila dvere za sebou.

„Niečo je zlé, Grangerová? Vyzeráš trochu červeno,“ povedal jej Malfoy, so štipkou pobavenia v jeho striebristých očiach.

Hermiona mu odmietla odpovedať, len prešla strnulo popri debničke blízko okna. Vyberúc jeden z nečitateľných zväzkov sa vrátila k stolu a mlčky si sadla. Niekoľko minút pokračovala v jeho ignorovaní, ale vedomie, že ju stále sleduje, jej začínalo ísť na nervy.

„Čo je?“ nakoniec vyprskla podráždene. „Čo ty môžeš asi objaviť zaujímavé?“

Malfoy sa uškrnul, očividne potešený svojou schopnosťou spôsobovať jej starosti. „Naozaj nič, len je zábavné zistiť, ako sa v tejto chvíli veľmi podobáš Weasleymu. Netušíš aká asi červená.“

„Vonku je zima! A dávam prednosť myslieť si, že som ružová,“ povedala mu chladne.

„Čokoľvek si želáš, Grangerová,“ Malfoy sa na ňu usmial takmer príjemne a znova začal čítať.

Hermiona premrhala ešte jednu chvíľu, aby sa pozrela na jeho rozstrapatenú hlavu predtým než sa úplne ponorila do svojej vlastnej knihy. Minúty leteli a obloha vonku tmavla, sneh teraz padal v silnej metelici. V jednu chvíľu Malfoy opustil miestnosť bez jediného slova. Hermiona ho sledovala kútikom oka ako vyšiel von a pokrčila plecami sama pre seba, keď odišiel.

Hermiona potichu zastenala a pretrela si spánky špičkami prstov. Pracovala už najmenej hodinu a kód stále nedával žiadny zmysel. Trocha sa zachvela a pritiahla si tesnejšie hábit. Pomyslela si na teplý plášť poskladaný elegantne na jej posteli vedľa je nových šiat.

Dvere sa otvorili a Malfoy kráčal nazad dovnútra. Niesol dve šálky, ako si sadal nazad na svoje miesto krížom cez stôl položil jednu pred ňu. Hermiona pozrela nadol na tmavú, pariacu sa tekutinu a potom nahor na Malfoya, ktorý už začal odpíjať z jeho šálky.

„Čo je to?“

„A ako čo to vyzerá, Grangerová? To je káva,“ povedal posmešne.

„Áno, vidím, že je to káva, ale prečo jedna pre mňa?“ podozrievavo sa spýtala Hermiona.

„Je chladno, napadlo mi, že oplatím mojim domácim škriatkom návštevu a dostanem niečo teplé na pitie. Pomyslel som si, že by bolo odo mňa gentlemanské, keby som doniesol jednu aj tebe.“

Hermiona pozrela z Malfoya nazad na kávu a pochybovačne ju pomiešala.

„Môžeš ju vypiť čiernu, však? Viem, že niektoré čarodejnice majú príliš slabý žalúdok, aby vypili niečo tak silné,“ uškeril sa na ňu.

„Samozrejme, že ju môžem vypiť čiernu,“ vyprskla na neho, a aby dokázala, že nie je z cukru, napila sa veľký hlt horúcej tekutiny.

Teplo sa v nej rýchlo rozšírilo a Hermiona sa vrátila k svojej knihe, nevšímajúc si jemný úsmev, ktorý sa pominuteľne objavil na Malfoyovej tvári.

Ich tiché štúdium pokračovalo, až kým sa Hermiona nepozrela na hodinky a nevšimla si, že už bol skoro čas, kedy zatvárali knižnicu a tým bola prerušená aj jej zúfalú snaha vyriešiť záhadu z knihy.

„Prišiel si už na to Malfoy?“

„Čože? Ešte ťa to nenapadlo, Grangerová?“ odpovedal Malfoy na otázku otázkou.

Hermiona pozrela na neho, ale nejako prehltla svoju hrdosť. „Nie, ešte nie. A čo hovorí tvoja?“ povedala to nízkym udychčaným hlasom, možnosť, že by knihy mohli hovoriť sa tiahla pred ňou ako veľké dobrodružstvo.

„Nemám ani poňatia,“ pre pridanie dôrazu Malfoy zabuchol jeho knihu a hodil ju ľahko na stôl pred ním.

„Čože? Ale myslela som... nepovedal si... si niekedy taký hlupák Malfoy,“ Hermiona prekrížila ruky na hrudi a civela na neho.

„Viem, ale stále som diabolsky pekný a to nahrádza moje nedostatky. Tak aspoň niektorí hovoria,“ usmial sa bodro na ňu.

Hermiona sa britko usmiala a zatvorila svoju vlastnú knihu. Rozhodla sa, že je príliš unavená, aby pokračovala. Odložila knihu na stôl vedľa kopy jej poznámok. Rýchlo ich ešte raz prebehla pre prípad, že by niečo prehliadla. Hermiona nerozumela, prečo ešte stále nerozlúštili ten kód. Bolo očividné, že tam bol, teraz keď už ho hľadali. Číselné kombinácie boli podobné vo všetkých knihách. Jedinečné skupiny štvoríc a vlastne vždy - osamelá jedenástka to naznačovali. Potlačila zívnutie a rozhodla sa, že nie je dobré pre ňu pracovať, keď je takto unavená. Zdvihnúc tašku na rameno kráčala ku dverám.

„Uvidíme sa zajtra, Grangerová?“ zavolal na ňu Malfoy.

„Samozrejme,“ odpovedala ospalo predtým než pritiahla dvere, aby sa za ňou zatvorili.