Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 26: Debilitas Solivagus Krehká samota

Letné slzy, zima... a tá chvíľa uletela

Nepraješ si občas, aby si srdce z kameňa mala?

"Koľko ešte zostáva do čaju?"

"Polhodina, pani Jenkinsová."

"To je príliš dlho."

"No, práve ste si vzali liek, takže musíte polhodinu počkať, aby sa vám upokojil žalúdok. Stojí tu, že sa berie polhodinu pred jedlom."

"Vy sestričky ste všetky rovnaké, snažíte sa ma vyhladovať! Poviem to svojím deťom, poviem! Napíšem tej prekliatej kráľovnej Anglicka!"

"Pokúste sa trochu si odpočinúť, čoskoro budú podávať čaj."

"Tej prekliatej kráľovnej a Snemovni lordov, vravím vám..."

Mladá sestrička si vzdychla a zatiahla závesy okolo postele svojej pacientky. Pani Jenkinsová bola jedna z najnáročnejších na tomto oddelení.

"Problémy?" zašepkala jej priateľka Cathy, ktorá sa učila za ošetrovateľku podobne ako ona.

"Pani Jenkinsová skúša svoje staré triky."

"Mala by si vziať pár dní voľna, v poslednej dobe nevyzeráš dobre, Hermiona."

"To je len tým chladom, zima mi nikdy nerobila príliš dobre."

"Áno." Cathy si pritiahla tuhšie k telu svoju vestu. "Je to veľmi krutá zima."

Hermiona si zahryzla do pery a prešla k lekárničke.

"Počula som, že sa to zlepší, keď prejdeme na detské oddelenie, potom nasleduje pôrodnica, čo by nemalo byť také hrozné. Ale neteším sa na JISku a pohotovosť - počula som, že je to tam drsné," štebotala Cathy, kým pomáhala svojej priateľke zložiť fľaštičky piluliek, aby ich roztriedili do plastových pohárikov pre pacientov. Hermiona sa nadýchla. Zo všetkých oddelení, v ktorých sa bála praxe, pôrodnica bola asi tým, ktorého sa bála najviac.

"Cathy, mohla by si sa spýtať, či je čaj pripravený? Myslím, že by sme mohli začať pripravovať vozíky tu hore."

"Iste. Si si istá, že sa nechceš uliať? Vážne vyzeráš v poslednej dobe bledo."

"Vďaka Cathy, myslím, že pôjdem na toaletu a rýchlo sa opláchnem. Budem sa cítiť lepšie, keď si strčím mrznúce ruky pod kohútik teplej vody."

Cathy sa usmiala a prikývla, príliš často si sama zahrievala prsty pod teplou vodou z kohútikov. Uniforma ošetrovateľky vo Všeobecnej nemocnici nezahŕňala rukavice a bolo v nej vážne zima.

"Choď napred, zavolám Edwardovi kvôli tým podnosom s čajom."

Hermiona zamierila na toaletu a len čo sa tam dostala, opláchla si tvár vodou. Zízala na seba v zrkadle a skoro okamžite si spomenula na scénu spred troch mesiacov, keď v zrkadle za sebou videla dve tváre - tváre dvoch ľudí, ktorých milovala najviac na svete. Cítila, ako sa jej oči zaplnili slzami.

"Nebuď hlúpa, Hermiona," nahlas sa vyhrešila. "Hlúpa. Emocionálna. Slabá. Všetko je v dokonalom poriadku. Občas o nich počuješ od Nevilla, nie?"

Až na to, že vedela, že Neville nemal byť nablízku ďalších pár mesiacov, mal sa pripojiť k Harrymu a ostatným aurorom v Rumunsku. Nevedela, či dokáže vydržať šesť mesiacov bez správ o svojom synovi. Neville bol jej jediné spojenie. Samozrejme, nemohol jej o ňom povedať veľa, ale mohol jej aspoň povedať, že je v poriadku a že silnie. Pozrela na hodinky, bolo 4.47. Keď podajú pacientom čaj, Hermiona s Cathy by mohli ísť domov. Občas Cathy požiadala Hermionu, aby šla do jej bytu na večeru a naopak alebo si šli pozrieť nejaký film. Ale väčšinou šla Cathy von s jej snúbencom - príjemným stredným manažérom menom Thomas.

Dátum na hodinkách ukazoval ´19´. Zajtra boli Dracove devätnáste narodeniny. Na jeho minuloročné narodeniny mu dala knihu ´História pravidiel metlobalu´. Tento rok si nemyslela, že by mu mala poslať darček - Neville sa zdal byť dosť nervózny kvôli ich každomesačným stretnutiam a nútil ju veľmi prísne dodržiavať pravidlo ´žiaden Draco´. Ani jej o Dracovi veľa nepovedal - až na to, že sa mu na Rokforte darí dobre.

Vytiahla si pár sponiek z vlasov a pevne ich pritlačila nazad, čím sa uistila, že sa jej neuvoľní drdol. Uhladila si vlasy a vyrovnala uniformu. Milovala prax vo Všeobecnej nemocnici. Rada videla spojenie medzi Čaromedicínou a muklovským lekárstvom. Existovalo viacej spojení než si človek dokázal predstaviť - už si o nich začala písať denník: jedného dňa možno napíše knihu. Priala si, aby mala nablízku madam Pomfreyovú a tá by jej odpovedala na otázky, ktoré mala, ale táto časť jej života bola pre ňu nateraz uzavretá.

"Čaj je pripravený," živo povedala Cathy, keď sa Hermiona znova pripojila k svojej priateľke. Sestričky sa na seba usmiali a každá vzala vozík. "Pôjdem do izby pani Jenkinsovej," povedala Cathy a venovala svojej priateľke sympatický pohľad.

"Vďaka."

Po čaji Cathy a Hermiona kráčali k autobusovej zástavke. Hermiona bývala len o tri zástavky ďalej a Cathy vystupovala až na šiestej zástavke. Jej rodičia kúpili nový dom, aby posilnili účinok ukrývacieho kúzla. Dnes nastúpila Cathy na iný autobus, pretože šla do mesta, aby sa stretla s Thomasom. Dve ženy si zamávali na rozlúčku. "Nezabudni mi zajtra priniesť svoj modrý šál!" zavolala Cathy, keď sa autobus pohol.

"Áno!"

Hermiona nastúpila na svoj autobus.

***

"Si doma, miláčik?" Katherine Grangerová vystrčila hlavu z dverí, keď si jej dcéra na chodbe vyzliekala kabát. "Si tu dnes zavčasu."

"V nemocnici bol pokoj. Tento rok nie je priveľa nachladnutí či zápalov pľúc."

"Tiež som prišla z práce skôr a robím na večeru mleté mäso so zemiakovou kašou - tvoj otec bude každú chvíľu doma. Mohla by si sa umyť a pomôcť mi pripraviť šalát?"

"Iste mami."

Hermiona sa prezliekla z uniformy a vošla do kuchyne. Hoci mala nedávno dieťa, za posledné mesiace schudla a bola dokonca ešte chudšia ako pred tehotenstvom. Matka si ju kriticky premerala.

"Stále nemáš chuť do jedla?"

Hermiona pokrútila hlavou. "Veľmi nie, ale vážne sa cítim lepšie." Schmatla šalát a kuchynskú dosku.

Katherine Grangerová nepokračovala. Vedela, že je to pre Hermionu citlivá téma.

"Dávajú dobrý film "Vadí, nevadí", prečo si ho s Cathy nejdete tento víkend pozrieť?"

"Iste, hoci ma napadlo, že pôjdem nakupovať do Londýna. Potrebujem nejaké nové oblečenie, keď som teraz tak veľa v muklovskom svete."

"Samozrejme." Jej matka zamyslene pučila zemiaky. "A čo požiadať Ralpha, aby ťa odprevadil? Vravel, že v blízkej dobe chce ísť do Londýna, aby sa rozhliadol po kancelárii."

"Mami, Ralph je nudný. Nevydržala by som s ním hodinu v aute. Radšej pôjdem vlakom."

"Ale v aute sa môžete viacej porozprávať. A nie je nudný, je to taký príjemný mladý muž a nedávno ho povýšili na manažéra oddelenia."

Hermiona si uvedomila, čo jej matka robí. "Vzdaj to, mami! Nesúhlasím s tvojimi malými dohadzovacími plánmi! Práve som mala dieťa s Dracom Malfoyom, panenka skákavá!"

"V poriadku, v poriadku. Len som sa pokúšala pomôcť. Skrátka mi napadlo, že by ti mohla mužská spoločnosť prospieť. Priviesť ťa na iné myšlienky. Nechcem, aby si si hneď Ralpha vzala alebo čokoľvek iné."

"Mala by som dúfať, že nechceš - ja nikdy, nikdy nepôjdem von s iným mužom!"

Katherine Grangerová prikývla a vložila jedlo do trúby. Mladá láska bola taká vášnivá a prudká - dúfala jedine, že Hermionin obdivuhodný cit vydrží.

***

Tej noci po večeri vytiahla Hermiona v izbe svoj prútik a premenila prsteň. Nemala už viacej vykonávať mágiu, ale nedokázala odolať, aby to neurobila. Stal sa z toho každonočný zvyk.

"Na víťaza troch cien dokážeš byť úžasne nechápavá!... Slečna Grangerová, vydáte sa za mňa?"  

Usmiala sa. Ďalšia spomienka jej priplávala na myseľ.

"Vieš, že bľaboceš, keď si nervózna?... Prečo si nervózna, Hermiona?"

Keď zatvorila oči, mohla takmer počuť hudbu z Vianočného bálu, cítiť vôňu jazera a cítiť tú jemnú látku Dracovho habitu. Mohla cítiť pery Draca Malfoya na svojich. Dokázala si spomenúť na jeho ruky, ktoré ju s istotou hladili, sťahovali z nej nočnú košeľu a skúmali jej telo, keď si ho pritiahla k sebe. Potom tá najbolestnejšia, ale najkrajšia spomienka zo všetkých, tá, ktorej sa oddávala len vtedy, keď vedela, že bude sama, aby mohla plakať...

Dieťa smejúce sa radostne a načahujúce sa po Dracovom blonďavom konskom chvoste. "Ach, nie, nerob!"  Draco dieťa nadhodil dopredu a roztočil ho. Dieťatko sa chichotalo radosťou. "No tak, poďme sa pozrieť na mamičku, nie je nádherná?"

Hermiona začala plakať rovnako, ako to robila posledné tri mesiace zakaždým, keď o tejto chvíli premýšľala. Avšak ten plač sa postupne skracoval a skracoval a teraz si len po pár vzlykoch vyfúkala nos a upokojila sa. Zvládne to. Nech to trvá akokoľvek dlho. Pozrela sa na hodiny, bola jedna minúta po polnoci. "Všetko najlepšie k narodeninám, Draco," zašepkala do temnoty.

***

Severus Snape a Draco Malfoy kráčali k temnému lesu. Chystali sa premiestniť na hrad Temného pána. Nikto nevedel, kde leží, dokonca ani Snape. Jediné, čo vedel, bolo, že musel povedať slovo "Sepulcralis Caecum" a že sa premiestnia do žalárov.

"Pamätaj na svoj výcvik, Malfoy," potichu povedal Snape. "Nadišiel čas, aby si ho využil."

Draco prikývol. Hrdlo mal suché. Odkedy obdržal výzvu svojho otca, aby sa dostavil k Temnému pánovi, nedokázal si v noci poriadne oddýchnuť. Snape vycítil obavy mladého muža a pokúsil sa povedať niečo povznášajúce.

"Si na stretnutie s Temným pánom dobre pripravený - lepšie pripravený než som bol kedy ja. Odpovedaj jednoducho, vôbec sa nepokúšaj žartovať. Ak vycítiš, že ti skúma myšlienky, pamätaj, že musíš zakryť všetky emócie a odolať tej invázii. Drž sa príbehu, ktorý sme vymysleli."

"Čo sa dnes v noci stane?"

"Neviem presne. Myslím, že sa Temný pán chce uistiť, že ty - kritická súčasť jeho plánov pre získanie nesmrteľnosti - si nažive a v poriadku. A že si pripravený slúžiť mu. Radšej by si sa mal držať príbehu, čo sme zostavili, ak si ceníš svoj život."

Snape zacítil, ako znamenie na jeho ruke začína páliť silnejšie než predtým.

"Dnes v noci ma nezabije... potrebuje moju krv, aby dokončil ten kameň."

"Ty blázon..." Snape trochu dychčal od bolesti v ruke. "Sú horšie veci než smrť, čo ti môže Temný pán urobiť. Len buď ticho a všetko pôjde ľahko... potom môžeme z toho pekla tam vypadnúť."

Dvaja muži sa dostali na čistinku v lese. Draco si pomyslel, že začul zavytie. Znamenie na Snapovej ruke horelo tak bolestivo, že si Snape pomyslel, že sa každú chvíľu rozkričí. Bol čas.

"Sepulcralis Caecum."

***

"Predstúp, Draco Malfoy," prikázala vysoká postava v krvavo červenom habite. Mal na sebe bielu masku lebky.

"Môj pane," postava v čiernej kapucni vystúpila z kruhu podobne oblečených mužov, ktorí obklopovali postavu v strede. Priblížil sa k Voldemortovi a kľakol si pred neho.

"Ďalší verný Malfoy, ktorý mi bude slúžiť!" zasyčala postava, keď vytiahla krátku dýku so zúbkovaným okrajom zo svojho habitu. Hoci mal telo človeka, ruky tej postavy boli čierne s nádychom červenej a šupinaté. "Vieš, čo je toto?"

"Je to Niger Novacula, obetný nôž, ktorý sa používa počas obradov v Temnej mágii."

"Vidím, že ťa tvoj otec dobre vycvičil," povedala tá postava. "Smieš vstať."

Draco sa zdvihol, ale oči mal stále sklopené, neodvážil sa ešte stretnúť s tými červenými štrbinami, ktoré boli Voldemortovými očami.

"Lucius Malfoy, vystúp."

Lucius sa poslušne pohol vpred, jeho čierny zamatový habit zavíril okolo neho, jeho ruky stále držali diamantmi pokrytú palicu. Voldemort zastal a prezeral si otca a syna.

"Pozoruhodné. Akí ste podobní, ako keby to bol Ladon  Malfoy, tvoj starý otec... Lucius, ochotne prepúšťaš svojho syna do mojich služieb?"

"Áno, môj pane."

"Môžeš sa vrátiť." Lucius poslušne ustúpil späť.

Draco zdvihol oči, aby sa pozrel na Voldemora. Nedokázal potlačiť bodnutie strachu a odporu, keď za tou bielou maskou lebky uvidel tie štrbiny z červených očí.

"Vydesený, malý Draco?" zasyčal Voldemort. Začal sa smiať, vysokým, strašným smiechom. "Vydesený z Lorda Voldemorta? DOBRE!"

Dracovi sa zdvíhal žalúdok a mal pocit, že bude zvracať. V tomto žalári bolo niečo veľmi zlé. Mal dojem, že sú prekliate. Pokúsil sa vyčistiť svoju myseľ, pamätať na to, čo mu povedal Snape o zvládnutí svojich emócií.

"Nebojím sa vás." Odpovedal.

Voldemort sa prestal smiať a Draco pocítil ako zúrivosť v tej postave vtiekla do jeho mysle... hľadala... Ale Draco sa sústredil, aby ho zablokoval. Nič necíť. Si prázdna nádoba. Si stroj.

"Veľmi dobre," povedal Voldemort, keď na neho uprene hľadel. "Toto je zmena, všetci títo ostatní fňukajúci smrťožrúti tu sa ma boja... potom mi povedz, Draco, čo cítiš ku mne?"

"Môžete mi pomôcť získať moc, ak vás budem podporovať. Malfoyovci chcú moc a bohatstvo - kvôli tomu som vám oddaný." To boli slová, ktoré mu Lucius vravel celý život. Sebaisto ich zopakoval.

Voldemort veľmi slabo prikývol. "Ani tvoj otec sa ma nebojí - je to môj verný služobník. Bystrý služobník. Rovnako ako budeš od tohto večera ty." Voldemort sa otočil a vzal od jednej z postáv nádobu s čiernou hmotou. Otvoril vrchnák.

"Rozhodol som sa, že je čas, aby som ťa označil ako jedného z mojich vlastných. Mám v poslednej dobe od Severusa Snape a tvojho otca o tebe veľmi dobré správy. O tom ako spolupracuješ vo výskume, čo robí Lucius, ako tajne sleduješ toho idiota Dumbledora. Začneme s obradom?"

Draco cítil, ako mu zježili chĺpky na krku. Kradmo sa pozrel na Snapa, ktorý udržiaval svoju tvár bezvýraznú, ale Draco si pomyslel, že v jeho očiach zazrel obavy. Lucius Malfoy sa tváril víťazoslávne.

"Čo sa deje?" odmerane povedal Draco. "Nebol som informovaný o žiadnom obrade."

"Znieš presne ako tvoj otec... nepovedal ti, že ti dnes dám darček k narodeninám?" zachichotal sa potichu Voldemort, keď ponoril ostrie dýky do tej hmoty a to začalo černieť.

Draco chcel zajačať na Snapa, chcel prekliať svojho otca... prečo mu to nikto nepovedal? Zúrivo sa rozhliadol po kruhu, ale bol príliš inteligentný, aby sa pokúsil odporovať alebo utiecť, mali početnú prevahu.

"Na kolená, Draco Malfoy."

Draco mal pocit, ako keby na neho uvalili kliatbu Imperius. Klesol na kolená. Upokoj  sa. Nech mi Voldemort urobí čokoľvek, ak vo svojom vnútri budem vzdorovať, nikdy ma nemôže v skutočnosti mať.

"Daj mi svoju pravú ruku."

Draco znova pocítil to podivné nutkanie, aby poslúchal Voldemortove príkazy. Avšak, navrával si, ja sa rozhodujem dať mu svoju ruku. Určite ju môžem stiahnuť späť, ak budem chcieť... na zlomok sekundy sa mu podarilo svoju ruku zadržať a to ho uistilo, že jeho vôľa je stále jeho vôľou.

Voldemort držal čiernu dýku nad jeho pravým predlaktím a zamrmlal zaklínadlo. Draco vedel, že dostane Temné znamenie. Prečo mu to Snape nepovedal? Na toto nebol pripravený  - toto bola hnusná, odporná značka... oddneška ho to označkuje ako smrťožrúta! Bolo to všetko voči čomu bojoval! Myseľ mu vírila zmesou emócii, z ktorých sa mu zdvíhal žalúdok. Hermiona, odpusť mi!

Ruka Temného pána zaváhala, keď sa priblížila k jeho ruke. Vyzeralo to, ako keby Temný pán niečo vedel... potom sa všetko udialo príliš rýchlo.

Niger Novacula sa vnoril do jeho ruky a Draco cítil, ako mu jeho krv vystrekla do vlastnej tváre.

Tá bolesť bola nepredstaviteľná. Keď ostrie vošlo do jeho mäsa zjavne videl, ako červy, hniloba vstupujú do svojho tela - jeho myseľ pustošili strašné obrazy... spálené mäso, hnijúce mäso, bezbožné príšery... všetky hrôzy Čiernej mágie. Robil, čo mohol, aby nevykríkol, ale uniklo mu to skôr, než ten výkrik dokázal zastaviť. Dokonca Lucius Malfoy ustúpil pri tom príšernom výkriku svojho jediného syna.

Potom bol koniec.

Draco ležal na zemi, zmáčaný studeným potom. Bol pokrytý vlastnou krvou. Rana na jeho ruke sa rýchlo hojila, ale nahradila ju čierna jazva v tvare lebky.

Voldemort očistil dýku o svoj habit a vrátil ju na stôl za sebou. Dracove oči sa pretočili a začal povrchne dýchať. Potom zrazu pokrútil hlavou a s odhodlaným úsilím sa posadil.

Zaplavila ho zúrivosť a nenávisť. Zúrivosť na Snapa, za to, že ho na túto chvíľu nepripravil. Nenávisť k otcovi a Voldemortovi za to, že ho zasvätili Čiernej mágii. Nenávisť na seba za to, že toto neočakával a nebránil sa.

Cítil, ako mu myseľ Temného pána vstúpila do jeho. Nenávisť? Hnev? Dobre, dobre Draco Malfoy. Všetko to cíť!

Jazva na jeho ruke bledla, až kým nepripomínala jeho vlastné telo. Draco vedel, že temné znamenie nebude páliť, až kým nebude znova povolaný. Vyhýbal sa stretnutiu so Snapovými očami. Namiesto toho sa zúfalo pokúšal upokojiť. Pozrel sa rovno do očí Temného pána a pokľakol pred ním.

"Som váš služobník, môj pane."

Voldemort sa znova zasmial. Vysoký, chladný smiech.

"Dobre! Potom zaujmi svoje miesto pri otcovom boku a začnime zhromaždenie."

Draco prešiel k svojmu otcovi, ale vyhol sa pohľadu na Luciusovu rozžiarenú tvár. Či na Snapovu rozčúlenú. Po zvyšok stretnutia sa Draco uzavrel pred ostatnými smrťožrútmi, bol prázdnym človekom. Nedotýkajte sa ma.

Neskôr si spomenul na tie strašné plány, ktoré sa toho večera prediskutovávali. Ako videl Voldemorta použiť Cruciatus na niekoľkých smrťožrútov, ktorí sa mu znepáčili, ako kričali v agónii a jeden dokonca stratil kontrolu nad svojimi črevami. A nakoniec ako sledoval, keď priviedli nádherného jednorožca a Goyle ho pripravil o všetku krv. Tú krv zozbierali do pohára, ktorý Voldemort vypil.

***

Po stretnutí Voldemort prepustil svojich smrťožrútov okrem jediného. Lucius Malfoy zostal, aby sa poradil so svojím pánom. Voldemort vycítil slabosť v Dracovej duši minútu predtým, ako mu Niger Novacula prenikol do mäsa.

"Vieš, že je tvoj syn zamilovaný, Lucius?"

Lucius sa zatváril vydesene. "Nikdy neexistovala žiadna žena, môj pane. To by som vedel."

Voldemort sa pomaly prechádzal po žalári.

"Domnievam sa, že to nie je vážne. Ale Lucius, pamätaj, že byť zamilovaný človeka zoslabuje... Sám som ti to povedal pred dvadsiatimi rokmi. Nemal som pravdu?"

Lucius pokojne prehovoril. "Mali ste pravdu, môj pane. Láska zahmlieva rozum, zhoršuje úsudok."

"Takže keby tvoj syn bol... postihnutý... týmto spôsobom, mohlo by to znamenať problém."

"Zistím pre vás viac, môj pane."

"A ukonči to. Nemôžem riskovať, aby zo všetkých ľudí práve tvoj syn sa odo mňa odvrátil, keď sme tak blízko."

Lucius sa pozrel na Voldemortov chrbát, keď vystupoval po schodoch.

"Ukončiť to? Môj pane?"

"Vieš, čo mám na mysli."

Potom zmizol.