Preklady fanfiction Harryho Pottera

VVVVV

HERMIONA

Skoro okamžite som stratila cestu. Respektíve cesta stratila mňa. Malfoy nežartoval, keď vravel, že toto miesto je ako Ríša divov - kráčala som menej než tridsať sekúnd, keď sa tá cestička predo mnou jednoducho vytratila. Zastala som, potom som sa obzrela za seba. Už nebola ani tam. Bolo to, ako keby ten fúzatý pes, ktorého stretla Alica, prišiel sem a úplne tú cestu zmietol.

Kým som si mrmlala popod nos, pokúšala som sa nedovoliť, aby ma premohol nepokoj, nútila som sa pokračovať, prisahala som si, že ma nič neprinúti vrátiť sa k tomu surovcovi, k tej mladšej verzii démona, ktorého som sledovala zavraždiť mojich rodičov.

Les ševelil a škrípal okolo mňa a niečoho, čo som v tej tme nemohla vidieť pohybovať sa.  Neústupne som udržiavala svoj smer, rovno dopredu a neochvejne k miestu, kadiaľ sme vošli dnu. Vedela som, že tam nájdem svoj prútik a dostanem sa z tejto sprostej situácie.  

Neviem, ako dlho som šla - možno päť minút. Ale potom som zastala, opustila ma všetka moja sebaistota. Zrazu som mala pocit, že už viacej nekráčam správnym smerom. Zabočila som niekde?

Vrátila som sa, snažila si spomenúť, či tie stromy vyzerajú povedome, hoci to nejasné svetlo nad hlavou začínalo slabnúť. Nakoniec som našla padnutý kmeň, ktorý som predtým prekročila. Zastala som, postavila sa naň a rozhliadla sa. V poriadku, takže som sa musela ešte trochu vrátiť, potom znovu pokračovať správnym smerom. Chcela som zostúpiť, zamieriť nazad smerom, ktorým som prišla -

A dopadla som na cestu.  Zarazila som sa, zízala na ňu, ústa dokorán. Ako sa toto stalo?

Rozhliadla som sa, ale cestu tu bola, tiahla sa späť k jačmennému poľu a potom do temnoty, rovná ako napnutá struna. Skoro som sa usmiala. Pokiaľ zase nezmizne, nebude to žiaden problém.

"Otvor tie prekliate dvere. Viem, že si dnu - musíš byť. Weasley!"

Zvrtla som sa, oči rozšírené prekvapením. Ten hlas sa odrážal od stromov, niesol sa niekde z lesa po mojej pravici. Švihla som rukou k vrecku, aby som si opäť uvedomila, že nemám svoj prútik. O pol kroka som cúvla, nakukla do tej tmy –

Aby som Draca videla stáť uprostred stromov, predlaktie si opieral o týčiaci sa, široko rozvetvený strom, hlava položená na ruke. Lúč šedého svetla osvetľoval jeho bielu košeľu a svetlé vlasy. Trieskal ľavou rukou o ten strom, ako keby to bolo drevo nejakých dverí.

"Prestaňte sa so mnou zahrávať," vykríkol, hlas sa mu triasol. "Vo Veľkej sieni nie je nikto, nikto nie je v učebniach a nikto nie je na pozemkoch - nemôžete byť nikde inde. Weasley. Pusti ma dnu!" Ešte raz buchol päsťou, potom uskočil nazad, zúrivo zareval a z celej sily do toho dreva kopol. Stál tam, hľadel naň, päste zaťaté, dýchanie nerovnomerné.

Srdce mi začalo tĺcť rýchlejšie. Čo sa to s ním dialo? Zošalel?

Zastala som uprostred myšlienky. Nie. Už viacej nebol  na ceste - bol  uprostred tohto čierneho lesa, takmer presne tam, kde sa predtým zjavili dvere môjho šatníka. Dajako Komnata najvyššej potreby prenikla do jeho myšlienok. Bol v ďalšej nočnej more - lenže tentoraz v nej bol sám.

"Preklínam ťa, Weasley!" vykríkol. Otočil sa, nakopol padnuté lístie a konáre, potom sa znova otočil tvárou k tomu stromu. Hľadel naň s novým odhodlaním, ťažko prehltol, potom si oň oprel čelo.

"Potter," zamrmlal. Neviditeľná ruka zovrela moje srdce a stisla ho.

"Potter, ak ma počuješ, prosím ťa, otvor tie dvere," povedal. "Nech sa hradu stalo čokoľvek, nemám s tým nič spoločné - neviem, čo sa deje. Aspoň teraz ma počúvaj. Pusti ma dnu. Prosím."

Samozrejme, nič sa nestalo.

"Potter!" nadával, hlas zlomený. Udrel do toho stromu. Hánky už mal krvavé, ale vôbec tomu nevenoval pozornosť. Zvrtol sa od tých dverí a vrhol sa hlbšie do lesa. Slová vyskočili z mojich úst skôr, než som mala čas dať si dokopy myšlienky.

"Draco!" Zavolala som. "Draco Malfoy!"

Zastavil. Pozrel sa nabok.

"Haló?"

"Draco, tu som!" zajačala som. Neodpovedal. Znova sa otočil a pokračoval v chôdzi. Hľadela som naňho, prikovaná k zemi.

Potom, skôr než som si uvedomila, čo robím, rozbehla som sa za ním.

"Malfoy," skúšala som, keď som preskakovala suché konáre a padnuté vetvy. "Malfoy, počkaj. Zastav!"

A potom som ho stratila. Prehltli ho tiene. Prudko som zastavila, dýchanie trhané, keď som sa dívala sem a tam.

"Draco?"

Nič.

A potom...

Som začula vietor. Ale nie celkom.

Ten vietor vytváral pieseň.

„Znám ten písek, ten vítr, tu pláž,
jsem tvá touha, jsem tvé váhání“ 

"Ach nie..." zastonala som. Teraz som v tom bola lapená už aj ja. A nemala som na výber, iba kráčať ďalej, pretože útek by nič nevyriešil. Pohla som sa vpred, za zvukmi tej piesne.

Stromy začínali byť väčšie a väčšie a také široké, že som musela zahnúť, aby som ich obišla. Ťažko som dýchala, zabočila som okolo jedného obrovského stromu -

Aby mi do tváre udrelo jasné ranné slnko. Prudko som zastavila, zdvihla som ruky, aby som si chránila oči -

A potom, keď sa mi podarilo sústrediť sa, zízala som s otvorenými ústami na obrovské kamenné panstvo. Malo niekoľko špicatých veží, široké okná a viedla k nemu dlhá cesta lemovaná dvoma ohradenými parkami. Obzrela som sa. Stála som presne vo vnútri veľkej, čiernej, kovovej brány a predo mnou uháňal Draco k predným dverám tak rýchlo ako mohol, jeho kroky vržďali na štrku.

"Malfoy, počkaj!" skúsila som, keď som znova zamierila vpred. "Toto nie je skutočné!"

Nepočul ma. Alebo nepočúvol. Pretože vrazil do predných dverí a roztvoril ich, potom skočil dnu. Dobehla som ho a schmatla kľučku skôr, než sa zavreli, následne vkĺzla dnu hneď po ňom -

Aby som sa zasekla uprostred dychu. Stál tam, rukami objímal nádhernú ženu a plakal jej na pleci.

"Ach, môj úbohý chlapec," šepkala tá dáma, hladila ho po zlatých vlasoch. "Je mi to tak ľúto, Draco."

Bola to Narcissa Malfoyová. Odtiahla sa od syna - strhla som sa, keďže som vedela, že keď ma Narcissa zbadá, asi ma okamžite prekľaje -

Ale neprekliala. Hoci som stála priamo v jej zornom poli, mala oči jedine pre svojho syna. Úkosom som sa na nich dívala, v mojej mysli rástlo podozrenie. Možno bol Malfoy v tomto stále sám. Možno ma vôbec nemohli vidieť...

Narcissa sa načiahla a chytila Draca za tvár. Potom zdvihla svoje oči k jeho a nadvihla obočie.

"Vieš, že ťa veľmi milujem?" spýtala sa. Draco, slzy mu stále stekali, len prikývol. Narcissa mu palcami utrela slzy a nežne sa usmiala. Prehltla som, cítila som sa nepríjemne. Ale Draco sa zhlboka nadýchol a zjavne sa uvoľnil.

"Čo robíš doma?"

Uskočila som tri stopy. Dracova hlava vyletela dohora. Narcissa sa zvrtla, ale stále držala Draca za plece.

"Lucius!" povedala. Ale Lucius, ktorý práve vyšiel z bočných izieb a prehovoril, oblečený v čiernom smokingovom obleku, zastal uprostred kroku. Jediné, čo som chcela, bolo schovať sa za niečo, ale nablízku nebol žiaden nábytok.

"Draco prišiel na návštevu," usmiala sa na neho Narcissa. Ale Lucius sa netváril nadšene. Zamračil sa na Draca.

"To vidím. Prečo?"

"On sa len -"

"Pýtal som sa jeho," vyprskol Lucius, potom pomaly prešiel k svojej rodine. "Čo robíš doma, Draco?"

Draco si odkašľal. Jeho matka ho chytila za ruku. Potom sa Draco strhol, ako keby mu niečo vrazilo do hrude. Vyrovnal plecia a nasadil neutrálny výraz. Zamračila som sa, keď som to videla.

"Prišiel som navštíviť matku," odpovedal Draco. Lucius mu venoval ten "aha" pohľad.

"Ach," zľahka prehovoril. "Prišiel si si po útechu po tej pohrome so slečnou Bellovou?"

Draco neodpovedal. Zadržala som dych. Takže nakoniec Katie Bellovú preklial Malfoy...

Draco sa trošku ošil a zaťal zuby, ako keby sa čokoľvek, čo predtým do neho strčilo, zhoršilo. Lucius sa pretlačil bližšie, študoval tvár svojho syna.

"Strácame našu odvahu, však?"

"Nie," trval na svojom Draco.

"Potom čo prepánabeka robíš doma?" zasmial sa Lucius, potom zdvihol ruky. Následne na Draca zazrel, jeho hlas preplnený jedom. "Vďaka čomu si myslíš, že si sem môžeš prísť bez žiadneho lepšieho dôvodu než je návšteva tvojej matky, keď máš vykonať špeciálnu úlohu?" Prikročil bližšie k Dracovi. Dracov výraz stuhol a krk sa mu dvakrát  kŕčovito stiahol, ako keby mu niečo ubližovalo. Jasne bojoval s tým, aby sa neprehol.

"Prečo sa nevrátiš tam, kam patríš? Prečo nerobíš to, čo ti bolo prikázané?" spýtal sa jeho otec.

"Snažím sa -" koktal.

"Nie, si zbabelec," vyhlásil Lucius.

Draco sa zapotácal nabok, vydal ostré zavrčanie. Ruku si pritlačil na predok košele. Keď zdvihol svoju trasúcu sa ruku, bledú dlaň mal pokrytú krvou.

Zakryla som si rukou ústa. Čo sa to stalo? Lucius sa ho ani prstom nedotkol a on nemal svoj prútik -

"Lucius!" vykríkla Narcissa, jej tvár zaplavená šokom. Lucius ju ignoroval.

"Vidím to v tvojich očiach,"  povedal otec Dracovi ešte raz. "Už to vídavam roky, bez ohľadu na to, ako silno som sa to z teba pokúšal dostať." Prižmúril oči. "Si zbabelec... a slaboch."

Draco vydal potlačený výkrik, hoci čeľuste mal stále zaťaté a ruky si pritlačil k hrudi. Okolo jeho lakťov sa objavili šarlátovo červené škvrny.

"Prestaňte..." zašepkala som, moje ústa ledva pracovali. "Prestaňte..."

"Lucius!" vykríkla Narcissa a postavila sa pred Draca. ""To nie je fér -"

"Musíš sa naučiť prestať ho brániť, Narcissa," povedal tým najkrutejším hlasom a nadvihol na svoju ženu obočie. "Vďaka tvojmu mamičkovskému rozmaznávaniu sa stal mäkký a neužitočný ako nejaké dievča."

Narcissa sa strhla a vykríkla. Udrela som chrbtom o zatvorené dvere. Keď Narcissa znova zdvihla hlavu, na bledom líci mala červený fľak, ako keby jej dali facku. Dracove oči zažiarili.

"Matku z tohto vynechaj!"

Lucius zdvihol bradu a niečo divoké rozžiarilo jeho oči.

"Neuvedomuješ si, že ak nedokončíš svoju úlohu, všetkých nás zabije?" zasyčal. "Smrť tvojej matky a moja - a tvoja vlastná smrť - bude na tvojich pleciach."

Skôr než som mohla prísť na to, čo to znamená, Draca niečo schmatlo - zovrelo jeho plecia s nadľudskou silou - a prehodilo ho vzduchom. Chrbtom narazil do kresla. Rozletelo sa a nohy sa dolámali. Dopadol na zem a to kreslo sa zvalilo na neho.

Zajačala som, potom si oboma rukami zovrela ústa. Bola toto mágia? Ako fungovala bez prútika? Nemala som potuchy - nedokázala som prísť na to, čo sa deje. Jediné, čo som vedela, bolo, že to spôsobili Luciusove slová.

Draco sa pokúsil postaviť. Ale potom padol nazad na kolená, panika prekrížila jeho bledú tvár. Prehol sa, pritlačil si krvou pokryté ruky k hrudi.

Zaťala som zuby. Kašľať na všetko - nemohla som tu len tak stáť a dívať sa. Bolo mi jedno, kto to bol - toto si nikto nezaslúžil. Vykročila som k nemu.

Ale moje nohy sa nepohli. Pohybovala som nimi rýchlejšie a rýchlejšie, ale chodidlá mi len kĺzali po zemi. Nemohla som sa pohnúť.

"Nie!" vykríkla som, načiahla ruky. Chňapala som po vzduchu, snažila sa pritiahnuť dopredu. "Draco!"

Nikto ma nepočul. Vôbec nikto nevedel, že som tam.

Lucius sa otočil k Narcisse.

"Nechaj ma vybaviť si to s ním spôsobom, s ktorým si zaslúži, aby sa s ním jednalo," povedal. Úbohá Narcissa sa znova strhla, zdvihla ruku, aby protestovala, ale jej líce znova zažiarilo a potom jej z pery začala stekať krv.

"Prestaň," prosil Draco zo zeme, slzy mu stekali po tvári. "Prosím ťa, prestaň..."

"Pán Malfoy prestaňte!" vykríkla som. "Nevidíte, čo robíte?"

"Toto je tvoja chyba, Lucius, nie moja," prehovorila Narcissa, keď si utrela oči. "Keby si splnil svoju povinnosť ohľadne toho viteálu a proroctva, Draco by v tejto situácii nebol!"

Stuhla som. Čože? Aký viteál? Aká situácia?

Dívala som sa. Luciusove obočie sa stiahlo, na to si pritlačil ruku k hrdlu, blízko viazanky. Potom hľadel na svoje prsty - končeky prstov mal zmáčané krvou. Stuhla mi krv v žilách.

Mohli si ublížiť navzájom.

"Chcem s ním hovoriť osamote," vyhlásil Lucius. Narcissa sa dotkla pery, potom sa dlho pozerala na Draca.

"Mami..." zastenal Draco. Všimla som si, ako sa jej výraz zmenil. Nedokázala som tomu uveriť.

"Čože?" vykríkla som na ňu. "Ty ho opustíš? To nemôžeš urobiť! Nemôžeš nechať svojho syna s tým netvorom! Stoj!"

Ale moje výkriky dopadali na neúrodnú pôdu. Narcissa sa k obom otočila chrbtom a odkráčala po chodbe.

Draco sa zaškeril, ako keby ho zasiahla ďalšia vlna bolesti. Samozrejme, že zasiahla. Opustila ho jeho matka.

Vytiahol sa spod spadnutého kresla. Jeho kúsky popadali na zem. Lucius prišiel bližšie a týčil sa nad svojím synom. Napravil si manžety na svojom kabáte a znova odsudzujúco nadvihol obočie.

"Spôsobil si, že som sa prestal ovládať," povedal Lucius. "Nemyslím, že sa mi to predtým veľakrát prihodilo." Prikročil bližšie, pozrel sa  zvrchu na Draca a naklonil hlavu. "Pozri na tie slzy." Tľoskol jazykom, povýšene a chladne. "Nedokážeš vydržať ani obyčajné vyhrešenie."

"Vyhrešenie?" zarevala som. "Takto to voláš? Nechaj ho na pokoji!"

Draco sa vytiahol na nohy a zdvihol tvár k svojmu otcovi. Lucius sa na neho pozrel, bez humoru sa usmial a pokrútil hlavou.

"Tak veľa som od teba očakával, Draco." Vzdychol si a jeho výraz sa zmenil na výraz blahosklonného súcitu. "Ale teraz... Myslím, že sa za teba jedine hanbím."

Nárek, ktorý vydal Draco, sa predral priamo cez moju hruď. Treskol na zem a zmietal sa, plakal - a začal krvácať z tucta miest na svojej hrudi, rukách, chrbte a krku. Kričal a kričal a ja som sa z celej sily snažila pohnúť o kúsok vpred, z plných pľúc som revala na Luciusa.

"Nechaj ho tak! Pozri, čo robíš! Je to tvoj syn! Nechaj ho na pokoji!"

Potom, naraz, akoby Draca niečo priškrtilo, zatrepal nohami, potom znehybnel a lapal po dychu. Luciusov pohľad prestal byť sústredený, otočil sa a odkráčal po chodbe, jeho podpätky klopali po tom dreve a zanechal svojho syna samého.

Pera sa mi triasla a zakryla som si ústa prstami.

"Draco," zachrapčala som. Dva pramienky sĺz stekali po mojej tvári. "Draco, si v poriadku?"

Draco zdvihol hlavu a hľadel za svojím otcom. Potom sa vyštveral na nohy, zanechávajúc za sebou cestičku krvi. Otočil sa tvárou ku mne, pokožka popolavá, modré oči bledé a prázdne, kým stále krvácal.

"Draco -"

Prepotácal sa okolo mňa ku dverám, otvoril ich a vyšiel von.

Zasiahol ma studený vietor. Otočila som sa, aby som ho nasledovala, moje nohy sa dotkli podlahy a - mohla som sa znova hýbať!

Vystrela som ruku a zachytila tie dvere, ale nedotkla som sa teraz už lepkavej kľučky. Vonku mraky pokrývali oblohu a vzduch štípal ako mráz. Draco sa vypotácal na predzáhradku, potom ho zradili nohy a zrútil sa.

Došla som k nemu, moje kroky škrípali na štrku a zastala niekoľko stôp od neho, skúmala jeho tvár. Už ma videl?

"Draco," skúsila som. "Draco Malfoy, počúvaj ma."

Len sa pokúsil ostro sa nadýchnuť, keď sa jeho tvár skrútila a ruky si pritlačil na ľavý bok. Silno zatvoril oči. Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Čo ak z tohto neprecitne? Čo ak tu bude ležať a vykrváca na smrť? Čo sa stane jeho skutočnému ja, ktoré je vo vnútri Komnaty najvyššej potreby?

"Draco, počúvaj!" zavolala som a pristúpila bližšie. "Toto sa nedeje. Pamätáš si, čo si mi povedal? Toto je ilúzia! Všetko je v poriadku! Ak sa preberieš, prestaneš krvácať." Trasľavo som sa nadýchla. "Draco, tvoji rodičia... Toto sa nestalo. Pamätáš sa? Tvoja matka ťa miluje a nikdy by..." Zradili ma slová. Ešte raz som sa nadýchla a znova to skúsila. "A viem, že tvoj otec by ti toto neurobil. Nikdy by ti takéto dačo nepovedal. On... On nie je..." Koktala som a potom zmĺkla. Nebol v tom žiaden rozdiel, že nie? Vtedy som mala som väčšiu pravdu, než som si uvedomovala. Preto to bola nočná mora: len pretože sa to ešte nestalo, neznamená to, že sa to nestane.

Len preto, že Lucius Malfoy nikdy nepovedal presne tieto slová, neznamenalo to, že ich nenaznačil. A len preto, že ešte neudrel svoju ženu, neznamenalo to, že jej nezranil srdce. A dokonca aj keby nikdy nepovedal svojmu synovi, ako veľa od neho očakáva, neznamenalo to, že by nezlomilo Dracovi srdce, keby ho sklamal.

Draco mal viacej jaziev než Harry. Len jeho boli neviditeľné.

"Draco," vydýchla som, urobila ďalší krok bližšie. Došli mi chlácholivé lži o jeho rodine, došli mi nápady. Len som chcela zabrániť, aby vykrvácal. "Draco Malfoy, pozri sa na mňa."

Vyrovnal sa, aby vtiahol ďalší namáhavý nádych. Otočil hlavu.

Uvidel ma.

Trhlo mu obočím a jeho krištáľovo modré oči sa vyjasnili. Osamelá slza, ako diamant, stiekla po jeho líci, ktoré nemalo žiadnu farbu.

Krvavé škvrny na jeho košeli začali blednúť. Vietor šepkal a všade vôkol nás vyrašili stonky jačmeňa. Chvíľu sa na mňa pozeral, potom zvesil hlavu. Nedokázal hovoriť.

Hľadel na svoje otvorené dlane, ktoré už boli čisté. Vstal. Bez toho, aby sa na mňa pozrel, prešiel okolo mňa, skrz to večerné svetlo, ten jačmeň, čo šepkal a mrmlal si pri každom jeho kroku. Mieril k tej vŕbe.

Prehltla som, utrela si oči, myseľ mi stále vírila a krútila sa. Dlhý, desivý okamih som bojovala sama so sebou. Potom som zaťala čeľusť a vliekla sa za jeho miznúcou postavou.

Vôkol nás zosilnel súmrak a vietor mi strapatil vlasy a oblečenie. V diaľke predo mnou som videla Draca odtlačiť nabok dlhé, visiace závesy z vetiev, ktoré tá vŕba vytvorila a vojsť dnu. Sklonila som hlavu a nútila sa ísť ďalej, ruky ovinuté okolo mňa. Bola zima.

Dostala som sa k tej vŕbe a zaváhala. Nič som zvnútra nepočula. Opatrne som zdvihla ruku a dotkla sa tých chladných, hladkých, listnatých vetiev vŕby. Nadvihla som ich, aby mi uvoľnili cestu - zašepkali, keď sa pohli. Sklonila som sa, aby som okolo nich prešla.

Vyrazilo mi dych.

Krátka, zelená, mäkká tráva pokrývala niečo, čo vyzeralo ako veľká izba. Oproti mne stál kmeň šedivého, sukovitého stromu. Trávnik bol posiaty malými, bielymi hviezdicovitými kvietkami a vnútrajšok tejto "izby" bol osvetlený silným, mäkkým, žiarivým, skoro blikajúcim, bielo-modrým svetlom, ktoré tým, že nebolo ostré, dodávalo každej farbe veľmi sýty odtieň .

Vkročila som dnu, dala si záležať, aby to bolo potichu. Potom som zastala. Z každého miesta, kam som stúpila nohou, vyskočili malé guľôčky zlatého svetla, ktoré sa potom pomaly vzniesli do vzduchu.

Predo mnou, v tieni ohybu medzi koreňmi pri úpätí toho stromu, som zachytila pohľadom niečo čudné: vysoké stojace hodiny. A netikali. Zastali presne o dvanástej. A pri ich spodku sedel Draco, kolená pritiahnuté dohora, predlaktia opreté o kolená. Golier mal nakrivo, vrchné gombíky mal rozopnuté, vlasy mu padali do očí.

Nič som nepovedala. Prešla som k nemu, potichu, chvíľu tam stála, potom čakala, kým si ma všimne. Nevšimol. Klesla som k zemi pár stôp od neho, pritiahla si kolená a objala ich rukami. V mojej hrudi sa usadila hlboká bolesť. Pozrela som na neho.

Hľadel dopredu, tvár dokonale nehybná, okrem sĺz, ktoré mu stekali po ľadových lícach. Tie slzy boli ako drahokamy - prisahám, že boli a keď mu spadli z brady, zaiskrili. A jeho oči, keď sa zaplnili vodou, ktorá potom vytiekla von - žiarili tak namodro, ako som nikdy predtým nevidela. Všetko na ňom vyzeralo nežné a dokonalé, dokonca tá vráska medzi obočím a to, ako mu padali strapaté vlasy do čela. Zažmurkal a nepokojne sa nadýchol. Sťažka prehltol, pokúsil sa otočiť hlavu smerom ku mne, potom zatvoril oči a nepozrel sa. Prehltla som, následne položila ruky na tú sviežu trávu a posunula sa bližšie k nemu, hoci nie dosť blízko, aby som sa ho dotkla. Naklonil mojím smerom hlavu a hoci nezdvihol oči, vedela som, že vie, že tam som. Nič som nepovedala.

Dlhú chvíľu sme tam len sedeli, kým sa tie malé svetielka vznášali dohora. Sledovala som ho v tom žiarivom svetle, bolesť v mojej hrudi zapĺňala všetky moje končatiny. Pomaly zažmurkal, potom sa nadýchol a zašepkal.

"Prepáč mi, že som ťa nazval humusáčkou."

Otvorila som ústa. Zatvoril oči a nepohol sa. Oči sa mi zahmlili a musela som si ich pretrieť. Dlhú chvíľu som mala zovreté hrdlo a nedokázala som nič povedať. Nakoniec som prehltla a vyjadrila nahlas rozhodnutie, ktoré som urobila v tom okamihu, ako začal krvácať.

"Odpúšťam ti."

Zahľadel sa mi do očí. Zabudla som dýchať, keď tá bezodná modrá hľadela rovno do môjho vnútra. Potom znova sklonil hlavu a upieral zrak pred seba. Ani jeden z nás po zvyšok noci neprehovoril.