Preklady fanfiction Harryho Pottera

Autorkina poznámka: Ahojte! Tento nápad klopkal v mojej hlave veľmi dlho! Dúfam, že sa vám bude páčiť – a ak áno, zanechajte komentár, aby som mala silu pokračovať! :D Tento príbeh venujem hptrio na youtobe za vytvorenie videa "The Hammer Holds", ktoré túto fic do značnej miery inšpirovalo. Veľká vďaka a  bavte sa!

Poznámka prekladateľa:  The Room of Requirement sa v SJ prekladá ako Núdzová miestnosť alebo Komnata najvyššej potreby (česky Místnost nejvyšší potreby). Zvyčajne používam prvú možnosť, ale pretože s názvom tej miestnosti súvisí aj názov celej poviedky (What the Room Requires), rozhodla som sa tentoraz pre Komnatu najvyššej potreby.

Kapitola 1

HERMIONA

Vycítila som, že vošiel. Draco Malfoy so sebou priniesol akýsi chlad. Minimálne pre mňa. Ten ľadový výraz, ten aspekt snehu.

Sedela som vo Veľkej sieni, ponorená v trápnom tichu medzi mnou a Ronom, keď sme naťahovali krky, aby sme sledovali Harryho utekať za Katie Bellovou – to je to dievča, ktoré sme videli, ako je vyhodené vysoko do vzduchu a potom opäť hodené na zem neviditeľnou silou – strašnou kliatbou. Ale Malfoyov príchod prerušil moje spomienky. Vzhliadla som.

Malfoy zastavil tesne predo mnou a Ronom. Nemal na sebe školský habit – len nohavice, bielu košeľu, pletenú vestu a viazanku. Vyzeral bledý, tiene pod očami. Zmrzol na mieste kde zastavil, zízal rovno pred seba. Na Harryho. Na Katie.

Na okamih všetky zvuky okolo mňa ustúpili do pozadia a v mojom bruchu sa usadil studený kameň. Predtým, keď som sa rozprávala s Harrym, som mala pravdu – Malfoy vyzeral choro. Ale práve v tomto okamihu som ho vôbec nespoznávala. Zvyčajne vošiel pyšne a s úškrnom – bez ohľadu na to, akým slabým v súčasnosti bol – ktorý som sa pokúšala ignorovať. Ale teraz...? Teraz bolo jeho sebavedomie preč. Bledomodré oči vyzerali unavene – vystrašene. Zvraštila som obočie. Ako a prečo sa takáto zmena udiala? Prehltla som. Odkedy mi na tom záležalo dosť na to, aby som to zistila?

Telo sa mu naplo – zaklonilo. Pozrela som uličkou...

Aby som zistila, že sa s Harrym prebodávajú pohľadmi. Zaťala som päste.

A potom sa Malfoy pozrel na mňa. Len na sekundu otočil hlavu, s ostrým, lapeným pohľadom vyhľadal moje oči, potom ustúpil z hlučnej siene. Stuhla som.

Kútikom oka som zachytila Harryho, ktorý sa odtrhol od Katie a kráčal smerom k nám – nie, smerom k Malfoyovi.

"Stoj!" skríkla som na Harryho, keď som sa prebrala zo svojho šoku a vyskočila na nohy. Harry ma nezobral na vedomie a kráčal ďalej. Vrhla som sa ponad stôl, zvalila naše pitie a schmatla Harryho za ruku.

"Hermiona!" zajačal Ron, keď sa mu tekvicový džús rozlial po celom lone. "Čo ro-"

"Harry, nie," zasyčala som. Ignorovala som poprask, ktorý som spôsobila pri stole. Harry prudko otočil hlavou a pritiahol sa bližšie k mojej tvári, aby sa vyhol tomu, že ho začujú.

"Musím." Jeho pohľad spaľoval. "Preklial Katie – videl som mu to na očiach."

"Viem," prikývla som a zovrela jeho plece, aby sa nemohol pohnúť. "To kvôli tomu ti nemôžem dovoliť, aby si urobil to, čo máš v pláne."

Harry zaváhal, potom prižmúril oči.

"Čo si si myslela, že urobím?"

"Niečo pramálo užitočné," zamrmlala som, pustila ho, prekročila lavičku a zamierila k dverám.

"Kam ideš?" zborovo zvolali Ron s Harrym.

"Stretnem sa s vami v spoločenskej miestnosti," odpovedala som bez toho, aby som sa obzrela. "Nechoďte za mnou!"

Vypálila som zo siene, pretlačila sa skupinou ľudí, ktorí vchádzali dnu, snažila sa nebyť hrubá, kým som sa naťahovala, aby som videla ponad ich hlavy.

Tamto. Zachytila som osamotenú postavu, ktorá kráčala dlhou chodbou poza schodisko. Zaškrípala som zubami a chvatom brala schody po dvoch, potom sa prinútila kráčať tak rýchlo, ako som dokázala. Nemohla som ho na nejakom rohu stratiť – a skutočne som dúfala, že nezamieri späť ku vchodu do svojej spoločenskej miestnosti. Harry by mi to potom stále predhadzoval na oči. 

Predo mnou Malfoy zdvihol ruku a potiahol sa za viazanku, ako keby ho škrtila. Viac som sa ponáhľala, moje topánky stále tiché. Ešte si neuvedomil, že ho sledujem.

Zhlboka som sa nadýchla nosom, potom znova, srdce mi búšilo. Vedela som, že som urobila dobre, keď som Harryho zastavila – chystal sa naštvane vybuchnúť a urobiť niečo hlúpe, asi aj násilné, čo by nás nikam nedostalo. Len by ho kvôli tomu vylúčili.

Ale čo som chcela urobiť ja? Nemala som v rozhovoroch s Dracom Malfoyom žiadnu prax. Plus, bola som v tejto chvíli na neho taká nazúrená, že som mala chuť mu znova jednu vraziť. A vrazila by som, až na to, že by to situácii nepomohlo. Nemala som na výber nič iné, len sa pokúsiť zatiahnuť ho do rozhovoru.

Ale ako bude reagovať zahnaný do kúta, hlavne keď mal na sebe ten divoký, nepovedomý výraz? Zahryzla som si do pery. Za chvíľu som sa to mala dozvedieť.

Malfoyove kroky náhle zmenili smer, zabočil za roh a stratil sa v chlapčenských záchodoch. Rozbehla som sa za ním, potom spomalila a pozastavila sa pri zárubni. Strhla som sa. Bez ohľadu na to, koľko pravidiel som už počas svojej kariéry na Rokforte porušila, stále som si pripadala čudne, keď som mala len tak vpochodovať na chlapčenský záchod.

Ale potom moja nervozita povolila a ja som stuhla - keď som sledovala, ako sa Malfoy potáca vpred, lapá po dychu a zviera rukami umývadlo. Jeho dýchanie sťaželo, potom sa načiahol, strhol si vestu a hodil ju na zem. Blonďavé vlasy mal rozstrapatené. Znova sa oprel o umývadlo, pustil studenú vodu a opláchol si  prepadnutú tvár. Dopadajúca voda sa odrážala po mramorovej miestnosti. Zdvihol hlavu a hľadel na svoj obraz, plecia sa mu triasli. Moje pery sa oddelili a dýchanie spomalilo. Čudné. Bolo to, ako keby sa ani on sám nespoznával. Oči sa mu roztvorili, vydal pridusený zvuk, spustil hlavu...

A začal vzlykať. Krátke, priškrtené, trhané výkriky – potláčané, panické vzdychy, ako keby ho bodali do hrude.

Niečo v mojom vnútri sa zrútilo. Objala som sa rukami, cítila som, ako sa mi napälo čelo. Draco plakal. Nikdy predtým som ho nevidela plakať. Vždy bol taký ľahostajný, taký nadradený a krutý – vlastne ma nikdy nenapadlo, že je toho schopný.

Stála som ako prikovaná, kým plakal a jeho vzlyky silneli. Zovrel si rukou ústa, aby ich potlačil, ale jeho telo sa triaslo.

"Nemôžem," šepkal. "Nemôžem, nemôžem..."

Urobila som krok vpred. Potom ďalší. Moje dlane sa zovreli v päste a objímala som sa rukami, aby som sa prinútila kráčať ďalej.

Zastala som asi desať stôp od neho, bolo to, ako keby som narazila na stenu. Prehltla som. Inštinktívne som vedela, že práve jednám s divokým zvieraťom zahnaným do kúta. Dobre, ak bolo niečo, čo som sa naučila vďaka tomu, že som mala mačku, bolo to to, že v takých situáciách je najlepšia opatrnosť, logika a zdvorilosť. Nadýchla som sa.

"Mám zohnať ošetrovateľku?" Môj hlas znel slabo a trasľavo, ale bolo ho počuť. Malfoy sa zvrtol, udrel si bok o okraj umývadla a narazil prsteňom o kohútik. Zízal na mňa s otvorenými ústami, jeho líca zmáčané slzami. Pozrel k dverám, obočie zvraštené a potom sa znova spojil s mojimi očami.

"Čože?" vykoktal. Prinútila som svoje ústa a hlas pracovať a stále som si bránila ustúpiť.

"To len... nezdalo sa, že si v poriadku," povedala som. "A napadlo mi, či nepotrebuješ, aby niekto... zohnal madam Pomfreyovú."

Obočie sa mu zdvihlo a ústa otvorili, potom vyštekol smiechom a utrel si tvár rukávom, keď bojoval s tým, aby sa upokojil.

"Pomfreyovú?" vyšplechol. "Čo by mohla tá babizňa asi tak vedieť?"

Zamračila som sa. Ruky sa mu triasli. Otvorila som ústa, zaváhala, potom zariskovala s ďalšou otázkou.

"Si v poriadku?"

Vyslal na mňa pohľad ostrý ako žiletka.

"Či som v poriadku?" vyprskol. Neveriacky pokrútil hlavou. "Prečo by si sa vôbec starala, humusáčka?"

Tá urážka do mňa vošla ako jed, presne tak, ako to robila vždy, keď ju povedal. Sklonil sa a schmatol vestu zo zeme, potom sa otočil a zamieril k východu.

"Draco, čo sa deje?" zavolala som. Spomalil, potom zastal. Zadržala som dych.

"Nech si čokoľvek myslíš, že ma prinútiš povedať, nepodarí sa ti to," varoval ma Malfoy. Ale v jeho hlase chýbal ten jed. V skutočnosti sa jeho hlas triasol a dalo mu zabrať, aby polapil dych. "Nechaj ma na pokoji a prestaň ma sledovať." Potom vypochodoval z dverí, jeho ruky s bielymi hánkami zovreté v päsť.

Zaťala som čeľusť. Vyrastala som s chalanmi a viem, ako premýšľajú. Minimálne dobrí chalani. Nemohla som predstierať, že rozumiem všetkému ohľadne Malfoyovej zvrátenej mysle – ale to, čo práve povedal, bolo pre mňa jasné. Nikdy by to nepriznal, ale v podtexte jeho hlasu prakticky kričal: "Nie som v poriadku. Prajem si, aby na tom niekomu záležalo. A mohol by som ti to povedať, keby si dostatočne silno pritlačila. Hlavne, ak ma budeš sledovať."

"Draco!" zajačala som a utekala som za ním. Zatočila som na rohu presne včas, aby som videla, ako sa ženie po chodbe. Bol rýchlejší než ja – nikdy som s ním nemohla držať krok.

Ach, prosím, prosím! Lapala som po dychu, keď ma pochodne a stĺpy míňali a moje nohy buchotali po kameňoch. Potrebujem len trochu viacej času! Len trochu viacej –

Pred Malfoyom sa na prázdnej stene zhmotnili dvere – vysoké, dvojkrídlové dvere. Skoro som zakopla. Komnata najvyššej potreby!

Malfoy sa na mňa obzrel, oči sa mu roztvorili a potiahol za kľučku. Dvere sa otvorili. Vrhol sa dnu a pokúsil sa ich zatvoriť.

"Počkaj!" vykríkla som, zovrela okraj dverí oboma rukami. Vykrútila som ich, aby sa otvorili a potom skočila dnu za ním. Stúpila som mu na nohu. Moja ruka dopadla na jeho plece. Dvere sa za nami zatreskli.

Veľké hodiny niekde nad nami dvakrát zaťukali. Potom zmĺkli – a všetko sčernelo.