Art credit: Pri tvorbe banneru použité obrázky: Icons/manips/Avatar/Wallpaper © Dhesia
Linked
Preklad: Jimmi
Beta-read: Natalie
Napísala: Philyra912
Dramione (Romantika)
Rating: PG-13
Prehlásenie:
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.
Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:
http://www.fanfiction.net/s/2443403/11/Linked
Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli.
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912
Kapitola 11: Priatelia a nepriatelia
Hermiona vyšla z učebne s obdivuhodným pokojom, ale kým sa dostala do chrabromilskej veže, čo sa neskôr zdalo ako celá večnosť, nohy ju pálili od vybehnutia toľkého množstva schodov a pľúca jej kričali po vzduchu. Nebola si celkom istá, pred čím sa pokúša utiecť - od Malfoya, spomienok, samej seba - ale nezabralo to, pretože si pripadala rovnako štvaná, keď vydýchla heslo Tučnej pani, ako keď hľadela do Malfoyových šokovaných a neveriacich očí.
Nie príliš ladne preliezla dierou v portréte, pričom do svojich lačných pľúc stále vťahovala vzduch hlasnými nádychmi, ktoré podozrivo zneli ako vzlyky. Pozrelo sa na ňu niekoľko párov ospalých, prekvapených očí. Nevedela, prečo metlobalový tím ešte neodišiel na tréning, ale bolo jej to jedno. Bez toho, aby im povedala čo i len slovíčka, prebehla miestnosťou a hodila sa dosť neelegantne do Harryho náručia. Schovala tvár v jeho hrudi, pretože jej začali tiecť slzy.
Harry zjavne chvíľu nevedel, čo s touto novou situáciou robiť. Najprv ju jeho ruky stuhnuto objali, ale čoskoro sa uvoľnil a začal ju utešujúco hladiť po vlasoch. Hermiona skôr vycítila než videla, ako sa Ron postavil vedľa nich, ale dokázala si predstaviť jeho tvár, potemnenú obavami a slabou panikou, ako tomu bývalo vždy, keď sa správala emocionálne.
"Choďte začať s tréningom," nariadil Harry zvyšku tímu, jeho hruď hučala pod Hermioniným uchom. Zrejme sa nikto nepohol, pretože Harryho nasledujúce slová boli netrpezlivé. "No tak, padajte. Za chvíľu sme vonku. Nezabudni, čo som povedal o tej druhej formácii, Dennis. Musíš pamätať na to, aby si si našiel dosť priestoru na manévrovanie. Naposledy, čo sme trénovali, si skoro skončil v Ginninom náručí."
Zvuk posúvajúcich sa nôh a zvedavý šepot sa presúval smerom k portrétovej diere. Po skoro siedmych rokoch priateľstva sa už Harry s Ronom naučili, že najlepším spôsobom ako reagovať na Hermionine emocionálne výbuchy bolo zostať ticho, povzbudzujúco prikyvovať a ponúkať slovnú a fyzickú útechu, keď bolo treba. A tak ju zaviedli ku gauču, Harryho paža okolo jej pliec a Ronova ruka pevne zovierajúca tú jej. Ich mlčanlivá láskavosť zaplnila jej srdce vinou, hoci jej poskytovala silu. Nikdy im nepovedala o tej temnej noci v treťom ročníku, keď jej vôľa, zvyčajne tak silná, zaváhala, pretože ich nemala, aby ju podporili. Mala v úmysle povedať im o tom teraz, ale nie skôr ako sa slzy úplne usušia. V tejto chvíli to však nebolo pravdepodobné, že sa to v dohľadnej budúcnosti udeje.
Plakala, ako keby jej skutočne trhalo srdce, ako keby nikdy nemala prestať. Plakala kvôli nevinnému, mučenému chlapcovi, ktorý dospel do nahnevaného mladého muža a kvôli ďalšiemu, ktorý nikdy nemal šancu dospieť. Plakala kvôli tej mladej muklorodenej čarodejnici, ktorú pripravili o život počas bezhviezdnej noci a kvôli ďalšej, ktorej život kedysi prepadol podobnej temnote. Každá slza zjavne zmiernila to bremeno, ktoré posledné dni neustále narastalo v jej srdci a každý trasľavý nádych bol ľahší ako ten predchádzajúci.
Časom Hermiona dokázala dostať zo seba udalosti, ktoré viedli k jej dosť dramatickému vstupu do spoločenskej miestnosti, vrátane tej spomienky, ktorú včera videl Malfoy, jeho pozoruhodného odhalenia ohľadne denníkov Delilah Jamesovej, ich vášnivej hádky, ktorá nasledovala po ďalšej spomienke (odmietla im povedať, čo videla v Malfoyovej minulosti) a nakoniec o tej hroznej noci, ktorú bola práve prinútená znova vo svojej mysli prežiť.
Keď váhavo popisovala udalosti svojej spomienky, Harryho ruka ju zovrela silnejšie a jeho oči potemneli vinou a potom sa rozšírili hrôzou. Ronova reakcia sa menila od začervenia sa sýtou purpurovou, keď mu pripomenula ich hádku, až po smrteľne bledú, pri ktorej dokonca jeho pehy zjasneli, keď prezradila, kam ju unavená myseľ zaviedla. Keď skončila, Harry ju tuho pritiahol k sebe a ona prekvapene zistila, že sa chveje.
"Je mi tak ľúto, že sme tu pre teba neboli," zašepkal jej do vlasov. Skoro sa znova rozplakala.
"Nevedeli ste."
"Mali sme vedieť." Harry sa stiahol, aby sa na ňu pozrel očami naplnenými vinou a súcitom. "Vieš, že si nikdy nemala takým niečím prejsť sama. Nikdy."
"Viem," odpovedala a myslela to vážne. Teraz to bolo očividné, hoci vtedy sa jej to tak nezdalo. Predpokladala, že to bola jedna z vecí, ktorú si ľahšie uvedomíte počas denného svetla s priateľmi všade navôkol než sama uprostred noci.
Otočila sa k Ronovi. Očakávala, že z nich dvoch Ron príjme tieto správy horšie. Skutočne, vyzeral horšie než Harry, s tým svojím odtieňom zelenej a uslzenými očami v šokovanej hrôze. Chvíľu na ňu iba civel.
"Ako sa vôbec môžeš so mnou rozprávať?" nakoniec sa opýtal. Jeho kobaltovo modré oči boli úplne rozrušené, keď sa konečne spojili s jej. "Keby som nebol taký blbec kvôli Prašivcovi, ty by si..." Mávol rukou, zjavne neschopný či neochotný vysloviť to slovo. Tváril sa absolútne zdrvene. "Celé to bola moja vina. Musíš ma nenávidieť."
Hermiona ich prekvapila oboch tým, že sa hodila Ronovi okolo krku a ukryla tvár v jeho pleci. Ako by ho mohla niekedy nenávidieť? Bol tvrdohlavý občasný blbec a často zle naladený, ale miloval ju tak intenzívne, ako miloval každého zo svojich súrodencov, aj tých skutočných, aj tých, ktorí mali len česť sa medzi nich počítať. S Harrym jej vo viac než jednom význame zachránili život v ten deň, kedy ju vyslobodili. Kým ich nemala, bola úplne sama v cudzom svete, bez priateľov a vydesená a hrozne sa snažiaca vyzerať, že nie je. Zachránili ju od života osamelosti a odlúčenia a za to im bola vďačnejšia než ktorýkoľvek z nich niekedy pochopí.
"Nebola to ničia chyba, Ron. Možno jedine moja, pretože som sa pokúšala urobiť tak veľa a chcela som to všetko urobiť sama. A nič, čo by si niekedy mohol urobiť, ma neprinúti nenávidieť ťa." Vášnivo opätoval jej objatie, čo bol samo o sebe výkon vzhľadom na to, ako ho zvyčajne strápňovali fyzické prejavy náklonnosti.
Hermiona sa od neho odtiahla. Cítila sa silnejšie a šťastnejšie než sa za posledné dni, možno roky. Uvedomila si, že mala ísť za nimi hneď. Nech niesla akúkoľvek záťaž, teraz ju niesli spoločne.
"Bolo to dávno," prehovorila odhodlane. "A už to skončilo. Nemusíme už o tom viacej hovoriť." Tak ani nehovorili. Namiesto toho, ako sa spálne pomaly vyprázdňovali a ich spolužiaci vychádzali von užívať si sobotu, len tam sedeli a rozprávali sa, o škole, o metlobale a o blížiacom sa rokvillskom víkende, o čomkoľvek, čo ich napadlo. Ani raz nespomenuli Malfoya či Delilah Jamesovú alebo tie podivné udalosti posledných troch dní. Uprostred ich pokojného kamarátstva a bezstarostného smiechu na to nemali priestor. Za oknom sa strácal úplne zabudnutý chrabromilský metlobalový tím.
***
Malfoy nemal Harryho s Ronom, ku ktorým by mohol zájsť po radu a pomoc. Keby mal, ani by nemal by potuchy, čo s nimi urobiť. Taký vzťah bol pre neho cudzí; nedokázal by mu porozumieť. Namiesto dôverníkov sa Draco obrátil po útechu k jazeru.
Doobeda neskončil pri jazere náhodou. Jeho spanikárená myseľ vyhľadala miesto, ktoré považoval za najbezpečnejšie a najutešujúcejšie a ktoré ho nezvádzalo zo správnej cesty. Prichádzal sem od prvého ročníka, aby premýšľal, pretože pre neho bola strieborná voda dôvernejšia než jeho vlastná izba kedysi na Malfoy Manore. Bolo to jeho útočisko, jedna z tých jedinečných vecí, ktoré si kedy na Rokforte cenil.
Sedel na kamennom výčnelku, hľadel na tú oceľovú vodu s prázdnymi, oceľovými očami a možno po prvý raz nepremýšľal o sebe. Jeho myšlienky boli upriamené na kučeravú čarodejnicu so smutnými, starými očami, ktorá sa práve ukázala ako menej dokonalá a viacej ľudská než by si kedy pomyslel.
Takmer nedokázal uveriť, že tá logická, vážna, vyrovnaná Hermiona Grangerová, obdivovaná a obľúbená skoro každým okrem neho, bola niekedy zahnaná do takého hrozného zúfalstva. Bol si nevysvetliteľne istý, že by nikdy nekonala podľa toho, čo jej vraveli jej desivé myšlienkové pochody. V skutočnosti nikdy necítil nič také mocné ako túžba žiť, ktorá sa jej zmocnila len čo si uvedomila, kam sa jej myšlienky zatúlali. Jej beznádej bola krátka, prakticky chvíľková, ale existovala. Nevedel, čo si o tom myslieť.
Pokúsil sa vtesnať túto novú informáciu do svojho mentálneho obrazu o Grangerovej a zistil, že je to neuskutočniteľné. Nech ju považoval za kohokoľvek – za vševedku, humusáčku, povýšenú idealistku a najneodpustiteľnejšie zo všetkého, za zaslepenú stúpenkyňu Chlapca-Ktorý-prežil-Aby-Bol-Osinou-V-Jeho-Zadku, hrozitánsky sa mýlil. Grangerová bola oveľa zložitejšia, než by jej ktokoľvek uznal, dokonca ani jej odporne oddaní a milujúci priatelia. Chrabromilčania, napokon, boli známi svojou (podľa jeho názoru hlúpou a nezodpovednou) statočnosťou, a nie ich pozorovacími schopnosťami. Jej úprimná, šťastná fasáda bola taká dokonalá, že dokonca on, ktorý by bol zapredal svoju poškvrnenú dušu za záblesk nejakej slabosti, ňou nedokázal preniknúť.
Bola silná a inteligentná a komplikovaná a nádherne omylná, ale čo to znamenalo? Bola stále jeho nepriateľom? Mohol ju niekto, kto ju poznal tak ako on, skutočne nenávidieť? Uvedomil si, že je ťažké vyvolať rovnako veľa nenávisti ako zvyčajne a ani trošku sa mu to nepáčilo.
Začínal si uvedomovať, že si boli príliš podobní, aby mohol zostať pokojný, a to v znepokojivom množstve oblastí. On vedel, čo je to byť osamelý, zažil straty a zármutok príliš hlboký na jeho mladý vek, vystavoval svetu obraz, ktorý popieral jeho zložitosť a možno neočakávané vlastnosti. Boli si takí podobní a predsa takí rozdielni; ako dve strany tej istej mince. Túto podobnosť, či stav, nechcel nejako zvlášť preskúmať.
Rozhodol sa, že jediné, čo sa dá urobiť, bolo modliť sa, aby raňajšia pošta priniesla odpovede a veľmi potrebný únik z tejto nechcenej dôvernosti. Možno, keď už dlhšie nebude musieť cítiť jej súcit a jej mlčanlivú silu, keď už viacej nebude vidieť ako trpí bolesťou, ktorú si ničím nezaslúžila, dokáže si spomenúť na všetky tie dôvody, pre ktoré ju nenávidel. Možno po chvíli ju znova dokáže nazvať svojím nepriateľom bez toho, aby počul vo svojej hlave podpichovačný hlások, ktorý mu vraví, že klame cez zaťaté zuby.