Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vianočné Dramione

V celom zámku panoval pokojný Štedrý večer. Väčšina študentov odišla domov na prázdniny a bez Freda a Georga nebol nikto, kto by robil neplechu v túto zasneženú decembrovú noc.

Prefektské okruhy by dnes mali byť rýchle, pomyslela si Hermiona, keď si zobrala sveter a začala prechádzať cez chrabromilský portrét.

„Nech ti to netrvá príliš dlho, Miona. O polnoci bude ďatelinové pivo, pamätáš? Každý, kto z fakulty odišiel, sa vráti,“ zakričal Ron cez rameno.

On a Lavender sa objímali na gauči pred ohňom. Akonáhle slová opustili jeho pery, Hermiona sa otočila práve včas, aby videla, ako si Lavender pritiahla späť jeho ústa a začala Rona znova bozkávať. Na chvíľu zavrela oči. „Samozrejme, Ron,“ povedala jednoducho a potom odišla.

„Áno, iste,“ zamrmlala si pre seba sarkasticky. „Isto sa budem ponáhľať naspäť, aby som prišla včas a videla teba a Lavender opitých z ďatelinového piva ako sa bozkávate pod imelom do skorých ranných hodín. Presne takto si predstavujem svoje Vianoce.“ Hermiona v duchu prevrátila očami a zamierila do Veľkej siene, aby sa stretla s druhým prefektom, ktorý bude túto noc jej partnerom.

Veľká sieň bola tmavá a opustená. Osvetľovalo ju len niekoľko slabo horiacich pochodní, a tak bola sieň z väčšej časti v tieni. Čarovný strop odrážal počasie vonku. Malinké vločky mäkko padali a mizli skôr, ako stihli dosiahnuť dverový oblúk. Hermiona si povzdychla.  Prešla na stranu miestnosti a túžobne pozerala cez okno z farebného skla za Bystrohlavským stolom. Krajina vyzerala tak pokojná. Zimná snehová pokrývka zakrývala všetko, kam oko dovidelo. Čierne jazero stálo v ostrom kontraste proti tmavomodrej nočnej oblohe a zasneženej krajine, ktorá ho obklopovala.

Keby len môj život mohol byť takýto pokojný, pomyslela si. Medzi Voldemortom, skúškami, prefektskými povinnosťami, nehovoriac o neexistujúcom milostnom živote, sa Hermiona cez tieto Vianoce cítila akási nesvoja. Nemala však čas dlho premýšľať nad svojou situáciou, pretože jej partner pre dnešnú hliadku sa náhle objavil.

„Ale, ale, ale,“ ozvala sa za ňou až príliš dobre známa lenivá reč. S ľaknutím sa otočila, aby tvárou v tvár čelila Malfoyovi. „Porušuješ zákaz vychádzania, Grangerová. Prekvapuje ma, že práve ty riskuješ zadržanie v túto osobitú noc, prečo asi? Žeby tajná láska?“ premýšľal sám pre seba. „Ťažko.“ „Nenávidím, že ničím túto tvoju ilúziu, Grangerová, ale tvoj neexistujúci priateľ nepríde.“

Nechala jeho komentár bez odpovede. „Dnes večer som na hliadke, Malfoy. Len nech to máme za sebou, aby sme sa mohli dostať späť do postele, pritúliť sa a čakať na príchod Vianoc.“

„Dostať do postele? My?“ povedal a v predstieranom šoku zalapal po dychu. „Prečo, Grangerová, sa snažíš robiť, zo všetkých ľudí, návrh práve mne na svoju osamelú vianočnú noc?“

Hermiona si ťažko povzdychla. „Nie. Nie my spoločne, ty blbec. My, akože každý vo svojej vlastnej fakulte.“

Mohla vidieť tieň úškľabku, ktorý sa mihol cez jeho tvár. „To je dobre, pretože... no vieš... my, spolu, sa nikdy nestane. Teraz poďme urobiť náš okruh, aby sme sa mohli dostať do... postele.“

„Dobre.“

Vyšli z Veľkej siene a vydali sa na ich okruh. Začali v horných poschodiach. Prešli okolo fakulty Bifľomoru a Bystrohlavu, potom okolo Chrabromilu. Tučná pani bola na dobrej ceste roztopiť sa, ako tancovala s rytierom, ktorému patril portrét dole na chodbe. Počuli zvuky zábavy prichádzajúce z druhej strany portrétu. Malfoy to ignoroval a pokračoval ďalej bez obzretia, ale Hermiona sa zastavila a počúvala. Počula Harryho a Seamusov smiech a podpichovanie Rona a Lavender, aby sa prestali bozkávať a pripojili sa k zvyšku skupiny.

Hermiona zvesila hlavu. Nikdy si to nevšimne, pomyslela si. Ako môže byť taký hlúpy? A prečo ma to toľko zaujíma? Mala by som to už jednoducho vzdať a nájsť niekoho iného. Niekoho, ku komu budem cítiť... niečo iné ako stupídnu túžbu po celý čas.

Keď Malfoy dosiahol schodisko, ktoré vedie až k Slizolinskej fakulte, uvedomil si, že Grangerová s ním nebola. Pozrel sa, odkiaľ prišiel a videl ju, ako pomaly kráča k nemu. „Oi, Grangerová,“ zavolal. „Rád by som dokončil tento okruh pred Novým rokom. Pohni si.“ Keď pokračovala v rovnakom tempe, povzdychol si a posadil sa na najvyšší schod, aby na ňu počkal.

„Konečne,“ povedal, keď sa k nemu pripojila. „Na niekoho, kto sa chce vrátiť späť do svojej spoločenskej miestnosti, si dávaš akosi načas. Čo sa deje, Grangerová? Cítiš sa byť sama v plnej miestnosti priateľov?“ Hermiona nič nepovedala. Začala zostupovať dole po schodoch. O niekoľko okamihov ju v tichu nasledoval. Potom, keď dosiahli žaláre, povedal: „Každý je spárovaný, že? Úbohá Grangerová. Nikto ťa dnes v noci nepobozká pod imelom? Potter je s Weasleyovou... lasica je s tým dievčaťom, s Lavender a ty... ty si s... nikým. Je to tak?“

„Áno. Je to pravda.“ Potom, keď sa dostali na slizolinskú chodbu, sa zastavila. S odporom si ho prezrela od hora až dole. „Ja som s tebou... a ty si určite nikto.“ Otočila sa od neho a pokračovala ďalej okolo slizolinského vchodu, až ku schodisku na konci chodby.

„To je to, v čom sa mýliš, Grangerová,“ odpovedal rýchlo a ďalej sa chvastal, ako to mal vo zvyku. „Ja som niekto... posledný niekto. Ja som ten, s kým chce byť každý.“

„No, teraz si so mnou a ja ti to nerada kazím, Malfoy... ale radšej by som bola sama, ako s tebou,“ skríkla za sebou, keď zrýchlila svoje kroky. Čím skôr sa dostane do Veľkej siene bez toho, aby niekoho stretla, tým skôr sa okruh skončí... a tým skôr by sa mohla dostať späť do spoločenskej miestnosti. Ak by si mohla ukradnúť chvíľku s Ronom, možno by mu mohla zaželať veselé Vianoce a dať mu pusu... aj keď len na tvár.

Malfoy ju chytil za rukáv a zastavil ju na tmavom schodisku.

V očiach sa mu mihol hnev. „Potom buď môj hosť a dokonči tento okruh sama. Som si istý, že Krvavý barón bude taaak šťastný, že ťa vidí.“ Odstrčil ju a začal sa vracať, odkiaľ prišli.

„Odchádzaš v tento Štedrý večer za niekým zvláštnym?“ zavolala za ním. „Budeš sa dnes večer bozkávať pod imelom s Crabbom alebo Goylom?“ Toto ho donútilo zastaviť a pomaly sa k nej otočiť. „Naposledy som vedela, že všetky Slizolinčanky, ktoré prichádzali do úvahy, odišli na prázdniny domov.“ Hermiona pokračovala hore po schodoch a zahla za roh, ktorý viedol k Veľkej sieni.

„Tá malá...“ Zamumlal si pre seba, keď bežal naspäť a bral schody po dvoch naraz. Videl ju vstupovať do Veľkej siene na druhej strane vstupnej haly. Malfoy vrazil do Veľkej siene naštvanejší viac ako inokedy. Bol pripravený na boj. Kým za sebou zatváral dvere, začal kričať: „Ty si myslíš, že vieš všetko, že?“ zareval. „No tak to sa pekne mýliš, Grangerová. Môžem dostať každé dievča, ktoré chcem. Len preto, že tu cez prázdniny nezostali žiadne Slizolinčanky neznamená, že sa nestretnem so zrelou, dychtivou Bystrohlavčankou.“

Znova sa pozerala von oknom na pokojnú krajinu. Ich okruh skončil v rekordnom čase. Trvalo im len trištvrte hodiny, aby dokončili celú svoju cestu. Ona sa môže o polnoci vrátiť do spoločenskej miestnosti, práve včas, aby dala Ronovi cudný vianočný bozk.

„Pochybujem,“ odpovedala Hermiona jednoducho. „Jediné dievča, ktoré tu z Bystrohlavu zostalo je Mandy Broklehurstová a každý vie, že tá chodí s Terrym Bootom. Nechceš to skúsiť znova?“

Malfoy nič nepovedal, len podišiel bližšie k nej, až kým nestál priamo za ňou. „Nemyslela som to tak,“ pozrela sa na neho cez rameno. „Ty nemáš nikoho, Malfoy,“ uškrnula sa pokriveným úsmevom. „Dnes v noci si rovnako ako ja... sám.“

„Ja nie som ako ty.“

„Zdá sa mi, ako by si bol. Úplne sám na Štedrý večer, s nikým, koho môžeš bozkávať pod imelom. Zmier sa s tým, že nie som jediná, koho milostný život je v žalostnom stave.“

„Imelo! Imelo!“ Obaja poskočili pri zvuku Zloduchovho hlasu, ktorý vrešťal zo zasneženého stropu dolu. „Pozrite sa, kto bol chytený pod imelom!“ skandoval Zloduch a vznášal sa vedľa dvojice. Pozreli sa hore a naozaj stáli pod kúskom otravnej prázdninovej vetvičky. Vrchné oblúky okien boli tak vysoko, že si ani nevšimli, že tam visí. Ani Hagrid by si to nevšimol. Zloduch pokračoval v spievaní. „Imelo! Imelo! Pozrite sa, kto bol chytený...“

„Sklapni s tým, Zloduch!“ zakričal Malfoy. „Alebo na teba pošlem Baróna.“ Zloduch okamžite stíchol a potom zmizol cez stenu. Keď sa Malfoy otočil k Hermione, tá sa ešte stále dívala na imelo.

No pána. Konečne som sa chytila pod imelom a to s Malfoyom... Veselé Vianoce pre mňa. Pomyslela si trpko pre seba.

„Uf. To nič neznamená,“ povedal jej, keď sa na to tiež pozrel znova. „Ľudia sa nemusia bozkávať pod imelom.“

Hermiona zastonala. „Vlastne, je to dosť neporušovaný bod,“ povedala s povzdychom. „Pozri, v trinástom storočí bolo tradičné miesto, kde viselo imelo nad...“

„Ale nie je to, ako by to bol zákon alebo niečo také,“ prerušil ju. „Nechaj to proste tak, Grangerová.“

„Nemôžem,“ povedala mäkkým šepotom.

„Čo?“

„Ja... ja nemôžem?“

„Ale prečo, sakra, nie?“

„Pozri sa na to, Malfoy. Visí to tam hore... a vysmieva sa nám to.“

„Je to kus zoschnutej vetvičky, Grangerová. Nevysmieva sa to.“

„Ach, áno, robí to,“ povedala a pozerala sa priamo na neho. „Vysmieva sa nám to, pretože dvaja ľudia, ktorí chcú byť úplne najviac... možno dokonca potrebujú byť pobozkaní pod tou prekliatou vecou... nuž, práve sa to stalo skutočnosťou. A vieš čo? Za akýchkoľvek normálnych okolností by to bolo fajn. Ale, bohužiaľ, okolnosti nie sú normálne, pretože dvaja ľudia, ktorí sa pod ním chytili, by nemali byť chytení bez pohybu, až kým sa navzájom nepobozkajú. To je miesto, kde nastupuje tá výsmešná časť.“

Malfoy si ticho povzdychol a skrížil ruky na prsiach. „To je nič, nič hovorím ti,“ povedal a snažil sa nerobiť si starosti s tým, ako to vyzerá. „Nič zlé sa nestane, ak jednoducho odídeme...“

„Obávam sa, že stane.“

„Máš to stratené.“

„Nie, nemám.“

„Áno, máš. Naozaj si myslíš, že ak odídeme spod tohto hlúpeho imela bez bozkávania, tak sa stane čo? Dostaneš na všetkých svojich NKÚ samé dostatočné?“

„Naozaj chceš túto možnosť vyskúšať?“

Malfoy rozhodil rukami. „Neuveriteľné. Počúvaj, Grangerová... nebudeme sa bozkávať..., takže môžeš na to rovno zabudnúť. A hádaj čo? Nestane sa nič zlé, ak to neurobíme.“

„Ak si to naozaj myslíš... potom môžeš ísť.“

„Pôjdem.“

„Dobre.“

„Idem.“

„Dobre.“

Stihol sa len otočiť, keď ho Hermiona chytila za rukáv a ťahala ho naspäť.

„Nie,“ prosila. „Malfoy, počkaj.“

Hermiona sa pozrela do jeho sivých očí, ale on sa na ňu nepozeral. Cítil sa nepríjemne pri pohľade na jej ruku, ktorá zvierala jeho rukáv. Rýchlo sa pozrela na imelo nad nimi a jej oči sa vrátili k jeho anjelskej tvári a dokonalým perám. Hľadala nejaký iný spôsob, ako sa dostať z tejto šlamastiky. Nenašla žiadnu odpoveď, keď jej oči konečne uzamkli tie jeho.

Pri jej intenzívnom pohľade si Malfoy odkašľal. „Ani na to nepomysli, Grangerová.“ Hermiona sa zhlboka upokojujúco nadýchla. Potom chytila jeho kravatu a pomaly ho ťahala smerom k sebe. „Toto je smiešne.“ Zvraštil obočie, ale jeho oči ostali stále zamknuté s tými jej. Navlhčila si pery a Malfoy prehltol predtým, ako povedal: „Ty si paranoidná... nič sa nestane...“

Ale skôr, ako mohol dokončiť svoju myšlienku a ako mohla ona ďalej rozmýšľať nad tým, čo sa chystá urobiť, ho pobozkala. Malfoyove oči sa v šoku široko rozleteli, keď ho so zavretými ústami silno pobozkala na jeho dokonalé pery. S očami pevne zavretými a stále držiac jeho kravatu, až jej obeleli kĺby na rukách, Hermiona zistila, že jej srdce bije dvakrát rýchlejšie ako normálne. Bozkávala Malfoya. Čo, dopekla, si myslela? Áno, jasné. Sprosté imelo.

Po niekoľkých okamihoch odtiahla Hermiona pery s mľasknutím. Zalapala po dychu a pozrela sa na neho. Jeho oči boli stále široko roztvorené. Nemohol uveriť tomu, čo urobila. Pobozkala ho... a on ju nechal. Neodtiahol sa. Mohol sa... kedykoľvek. A neurobil to. Čo si to, dočerta, myslel? Hlúpa Grangerová a jej paranoja.

Vzal ju za ruku a jemne si vytiahol kravatu z jej zovretia.

„Je mi to ľúto,“ povedala priamo k jeho kravate. „Nerozmýšľala som. Chcem povedať, nemala som v pláne... no proste... nepotrebujem žiadnu smolu... a len sa... to stalo,“ bľabotala. Skúšala pochopiť zmysel svojho konania, ale na nič neprišla.

Pobozkala ho. V skutočnosti mala gule na to, aby... prevzala iniciatívu a pobozkala ho. Mal som skôr vedieť, že ona by to nevzdala. Prekliata chrabromilská odvaha. Jeho bedrá sa zovreli, keď o tom premýšľal. Nedotknuteľná, u muklov narodená, chrabromilská princezná ho pritiahla k sebe a pobozkala. Na ústa. Táto, náhle nie tak odporná myšlienka spôsobila, že túžil po ďalšom. Ale priznanie, že ju túžil pobozkať znovu, obzvlášť ju, by bolo považované za slabosť. Musel dostať sám seba opäť pod kontrolu. Tak sa narovnal v celej svojej výške, zhromaždil toľko prirodzeného Malfoyovského chvastania, ako len mohol, a spýtal sa: „Tomuto hovoríš bozk, Grangerová? Niet divu, že ťa Weasley nechce.“

Jej tmavé oči sa na neho upierali. Ublížený nádych sa odrazil späť k nemu a on mohol vidieť, že s tým posledným zašiel príliš ďaleko.

Nikdy nesklame, pomyslela si smutne. Sledoval, ako sa jej oči zmenili na chladné a zlostné. Hermiona zdvihla o zlomok bradu a potom povedala: „Ďakujem ti, Malfoy. To je presne to, čo som práve dnes večer, zo všetkých nocí, potrebovala počuť. Okruhy sú hotové. Idem do postele.“

Začala kráčať preč, ale on sa prichytil ťahať ju násilím späť.

„Sakra, Grangerová,“ nadával pomedzi zaťaté zuby. „A teraz sa kto vysmieva imelu?? S takýmto bozkom si len koleduješ o to, že sa stane niečo zlé.“

Hermiona sa snažila vyslobodiť, ale on ju držal pevne na mieste. „Pusť ma, ty hajzel. Povedala som, že som nerozmýšľala. Nemusíš ma urážať, aby som sa cítila ešte horšie.“

Ignoroval ju a pritiahol si ju bližšie. „Myslíš si, že bozk, za ktorý si sa ospravedlnila, naplní poveru tejto hroznej malej vetvičky? Zamysli sa znova. Pokiaľ chceš, aby sa stalo niečo dobré, budeš musieť bozkávať takto.“

Malfoy sa pozrel do jej zmätených očí a chytili jej tvár do oboch rúk. Zhlboka sa nadýchol. Nemohol uveriť tomu, čo sa chystá urobiť. „Oh, srať na všetko,“ nadával.

Keď sa sklonil, aby pobozkal Grangerovú správne, mal v úmysle dať jej len ľahký bozk a potom sa rýchlo odtiahnuť. Bohužiaľ, keď sa jej mäkké ústa stretli s jeho, všetky jeho najlepšie zámery sa rozmazali ako bozk začal žiť vlastným životom a on si ju inštinktívne pritiahol bližšie.

Hermiona nemohla uveriť, že je to rovnaký chalan, ktorý ju iba pred pár sekundami urazil kvôli jej podnetu-na-chvíľkový-bozk. On bol tak... tak... rozdielny od Malfoya, až si na sekundu predstavila, že to všetko bol len sen a ona bozkávala niekoho iného... niekoho ako Ron. Ale potom chlapec, ktorý ju tak jemne držal, prehĺbil bozk a to bol čas, keď vedela, že ten chlapec nikdy nemôže byť Ron. Sledovala Rona s Lavender. Jeho bozky sa zdali také plaché a neisté... Lavender vždy prebrala kontrolu a určovala smer. Ale Malfoy... ten vedel, ako pobozkať dievča a vedel, ako to urobiť dobre.

Malfoyove prsty sa prehŕňali cez jej vlajúce vlasy, zatiaľ čo jej ruky omotali jeho pás. Hermiona, cítiac sa celkom odvážna, ho poškádlila jazykom a ich ústa sa pre seba navzájom otvorili. Keď sa jeho jazyk stretol s teplom jej úst, nečakané stonanie, ktoré im obom uniklo, zapálilo niečo vnútri oboch z nich – potrebu, chcenie, túžbu. Sprísnil držanie na zadnej strane jej hlavy, jeho ruka v jej vlasoch na šiji sa zovrela do päste. „Grangerová,“ skoro na ňu zavrčal. „Malfoy,“ zašepkala proti jeho perám.

Ich bozk sa prehlboval do niečoho, čo bolo tvrdé, rýchle a potrebné. Túžba po nej ho v tej chvíli úplne pohltila. Omotal jednu ruku okolo jej pásu, zdvihol ju zo zeme a posadil na okennú rímsu. Keď tam tak stál medzi jej nohami, letmo ho napadlo, ako sa vlastne k tomuto bodu dostali. Správne. Požehnané imelo. Potom sa okamžite vrátil k svojej úlohe... bozkávať čertovskú Grangerovú. Grangerová – nehodná, nedosiahnuteľná a zakázaná žena zo zlatého tria. Ak by to niekto zistil, on by bol hanbou všetkých čistokrvných. Ale keď pritisla svoje pevné prsia na jeho hruď, všetky krvné línie pre neho zmizli. Všetko, čo chcel od tejto u muklov narodenej čarodejnice, bolo viac... viac z nej. Jeho ruka sa začala vkrádať pod jej sveter.

V tej chvíli začali v najvyššej veži odbíjať hodiny. Signál k návratu. Návrat skôr, ako by spravili niečo, čo by obaja ľutovali.

Jeden...

Úder.

Odtrhli sa od seba. Jej ustarostené oči sa pozerali do jeho. Malfoy zavrel oči a stiahol ruku. Tak blízko, ale nebolo to možné. Nemohli to urobiť. Všetko toto bolo zlé. Musel to zastaviť pre ich dobro. Ale možno by si mohli zachrániť ešte aspoň pár chvíľ.

Dve...

Ďalší úder.

Sústrediac sa, Malfoy si povzdychol a otvoril oči. „Toto skončí pri dvanástom údere,“ povedal rázne. Jeho oči boli tvrdé. Bol rozhodnutý, že polnoc privedie ich krátku medzihru ku koncu. Jej oči odrážali smútok, ktorý cítila vo svojom srdci. Nemohol zniesť pohľad na to. Ale prinútil sa na ňu pozerať, lebo vedel, že keby opäť zavrel oči, tak by sa stratil v ich červenohnedých hĺbkach a nikdy by sa nevrátil k svojmu normálnemu životu. Normálnemu životu, v ktorom nenávidel Grangerovú a netúžil po nej. Za niekoľko málo okamihov sa potreboval vyrovnať s tým, že ju už nikdy nebude bozkávať, bez ohľadu na to, ako dobre alebo správne sa cítil, keď to robili.

Tri...

„Grangerová?“

Frustrovaná súhlasila. „Dobre. Viem. Tak to proste musí byť. Teraz prestaň strácať čas a pobozkaj ma počas posledných ôsmich úderov.“ Naklonil sa k nej. „Ale rob to pomaly. Urob si pre mňa čas v pokoji, Malfoy. Ak ma niekto môže takto pobozkať, si to ty.“

Nízke zavrčanie sa mu vydralo z hrdla, keď si jemne vzal jej ústa.

Štyri...

Bozkávali sa mäkko a pomaly. Jej prsty zľahka prechádzali cez jeho strieborné blond vlasy. Nežne mu hladila jemné chĺpky na spodnej časti krku. Bežal ukazovákom pozdĺž jej pyšnej čeľuste, zahol ho pod bradou a sladko ju prehováral, aby sa priblížila.

Päť...

Jej paže sa pohodlne opreli okolo jeho krku. Jeho najskôr odpočívali na jej štíhlom páse a potom klesli na jej pekne tvarované boky. Počas celej tej doby sa bozkávali. Mäkko a pomaly. Vychutnávali každý okamih až do konca. Odbíjanie pokračovalo, ale jeho zvuk sa rozplynul do zasneženej Vianočnej noci, nepočutý párom pohrúženým do vzájomného objatia.

Šesť... Sedem... Osem...

Ešte bližšie. Prsty sa zakvačili do materiálu džínsov. Jej malá ruka vzadu na jeho krku sa zovrela do päste. Držala ho tak pevne, aby nemohol uniknúť jej zúfalému uchopeniu. Navzájom si hrýzli a olizovali jazyky.

Deväť... Desať... Jedenásť...

Stonali a nariekali, ako ich ruky putovali z vlastnej vôle. Chceli, nie, potrebovali sa navzájom cítiť toľko, ako len mohli v týchto pár okamihoch predtým, ako odídu. V zúfalej snahe pokračovať, ale dodržiavajúc svoje slovo, sa na konci dvanásteho úderu od seba odtiahli s povzdychom, ktorý vyjadroval, že túžili po niečom viac. Na jeden vzácny moment si dovolili stáť v objatí toho druhého. Pozerali sa jeden druhému do očí a v tomto jednom momente bolo zachytené obrovské množstvo ľútosti predtým, ako každý vkĺzol späť do svojej starej masky.

Malfoy sa pozrel dole a ustúpil ako prvý. Hermiona sa objala a šúchala si ruky proti chladu, ktorý náhle pocítila. Jeho telesné teplo nebude už nikdy znova blízko nej. Tiež sa pozrela na podlahu.

Odkašľal si a povedal: „Áno. No, je potom.“

„Áno,“ odpovedala jednoducho a potom šeptom dodala: „dobrú noc, Malfoy.“

Krátko kývol a vykročil smerom k chodbe. Hermiona sa oprela o stenu a sledovala ho. Malfoy sa zastavil v klenutom prechode a zavolal na ňu: „Grangerová.“

„Malfoy,“ odpovedala a pozerala na jeho siluetu vo dverách.

„Weasley je totálny hlupák. Vieš to, že?“
Nemohla si pomôcť, ale venovala mu za to malý úsmev. „Veselé Vianoce, Malfoy.“

A s diabolským úsmevom polohlasne povedal: „Teraz sú.“