Preklady fanfiction Harryho Pottera

Siedma kapitola

Hermiona sa prútikom dotkla obrovskej tekvice a tá sa stala ľahšou než pierko. Samozrejme, bolo by skvelé ju ešte aj zmenšiť, ale zelenina bola vždy problematická v tom, že sa tvrdohlavo nechcela revitalizovať .

Nenávidela Halloween, ale Amy na ten deň už dlho čakala, takže Hermiona musela ísť do mesta, kúpiť tekvicu, desivé masky a veľa ďalších hlúpostí. A hoci sa v priebehu posledných troch mesiacov pravidelne jedenkrát do týždňa zjavoval na parapete mešec s päťdesiatimi galeónmi, Hermiona sa neodnaučila šetriť každý knut.

Napokon, nabalená nákupmi, podišla k domu. Už sa zotmelo, ale v oknách z neznámej príčiny nesvietilo svetlo.

„Výborne,“ Hermiona sa v duchu usmiala, „malá nezbednica sa ma rozhodla vyplašiť. Však počkaj, ja ti ukážem ...“

Zložila škatule pri dverách, čo najtichšie otvorila a po špičkách vkĺzla do chodby. V tej chvíli sa rozsvietilo svetlo.

Áno, pohľad to bol ozaj desivý, ibaže Amy s tým nemala nič spoločné.

V miestnosti boli piati smrťožrúti, Hermiona ich dokonca stihla porátať, každý v ruke zvieral prútik a mieril  na Hermionu.

„Dobrý deň,“ nervózne sa zasmiala Hermiona, „dobre, že ste prišli. Práve som sa chystala pripraviť večeru. Ale vy ste sa neprišli najesť, že...“

Táto veta celkom pochopiteľne vyvolala smiech. Jeden z hostí držal Amy za ruku, ale dievčatko sa zjavne nechystalo dať najavo svoj strach. Celý otec...

„Si obvinená z vraždy Gabriela Notta,“ povedal smrťožrút, ktorý stál vpredu. Hermiona sa pokúšala obzrieť si ho – celkom normálna, ani nie vražedná tvár (masky sa už nenosili, naopak, smrťožrútsky titul bol vážený, nikto nechcel skrývať svoju príslušnosť k Temnému pánovi).

„Myslíte tú krysu?“ spýtala sa naivne Hermiona a pocítila, ako ju čosi udrelo po líci.

„Si odsúdená na smrť.“

„Aké prekvapenie.“ Opäť úder. Hermiona v duchu  prikazovala dcére mlčať, hoci cítila, že onedlho od zlosti vybuchne.

„Máme rozkaz na okamžité vykonanie rozsudku.“

„Čože? Naozaj? Žiadne mučenie, nič?“ zachmúrila sa. „Prečo tak slabo?“

Ozvalo sa klopanie a, nečakajúc na odpoveď, vošiel postarší muž v dosť nekvalitnej parochni.

„Počkajte.“ Pri jeho zjave posluhovači Temného pána stíchli. „Zistil som, že tá žena má veľmi cennú informáciu. Chcem sa s ňou porozprávať osamote.“

„Ale,“ zatiahol ten, čo držal Amy, „Ortis, nie sú snáď účinnejšie spôsoby, ako z niekoho dostať informáciu?“

„Povedal som, aby ste odišli.“ Zvláštne, ale prečo všetci poslúchali toho „trtajslíka“? „Dievčatko tu nechajte.“

Len čo v izbe ostala len Hermiona, Amy a nečakaný hosť, ten mávol prútikom a vôkol nich sa vytvorilo čosi ako veľká fialová mydlová bublina.

„Aby neodpočúvali,“ okomentoval svoje konanie.

„Počujte, pane, ako sa... Ortis, ja nič neviem,“ zvolala Hermiona. Divila sa úplnej absencii strachu, z neznámeho dôvodu ju neopúšťal pocit, že sa všetko na dobré obráti. Ibaže bola dosť nazúrená, lebo jej dcérke pokazili sviatok.

„Ani som sa vás nechystal na niečo vypytovať,“ odsekol, „do čerta, no bolo mi to treba ? Zase riskovať vlastný život? Kvôli čomu? Už mi zaplatili, mohol som si spokojne... ale ja nie...“

„Hej,“ zamávala mu Hermiona, „ešte stále som tu, a ak ste si uráčili ukončiť svoj monológ, chcela by som vedieť...“

„Dobre.“ Ortis vstala vytiahol z vrecka malú krabičku. „Nech sa páči, vezmite si to.“

„Ak je to prsteň a chcete mi ponúknuť ruku a srdce, tak moja odpoveď je nie.“

Amy sa zachichotala.

„Neironizujte, slečna, zdá sa, že vám zachraňujem život.“

„Naozaj? Nevšimla som si.“

Zovrel päste.

„Je to prenášadlo, ktoré vás nielen zachráni od smrťožrútskeho súdu, ale vás aj odnesie z tejto prekliatej krajiny,“ v hlase mu zaznela závisť.

Hermiona sa rozosmiala.

„Keby to bolo také jednoduché, pane! Nemám povolenie! Akonáhle sa dotknem prenášadla, zrejme ma roztrhá na márne...“

„Vy máte povolenie, slečna,“ s týmito slovami vytiahol z druhého vrecka šnúrky, na každej visel čierny prívesok v tvare slzičky, a navliekol ich Amy a Hermione na krk.

„Toto je povolenie?“ nedôverčivo sa spýtala Hermiona. „Nemal by to byť nejaký papier...“

„Je nad slnko jasnejšie, že ste mukel, slečna. Načo sa vôbec obťažoval.. Ale dobre, dosť dlho sa tu zhovárame, a ja by som vám bol povďačný,“ rukávom si utrel spotené čelo, „keby ste sa vy a vaša dcéra odtiaľto konečne odpratali.“

Ale Hermiona sa nenáhlila.

„A kde skončím?“

„Záleží na tom, keď aj tak uniknete smrti?“

„Záleží. Ako tu môžem všetko nechať?“ tápala Hermiona.

„Prirodzene,“ zostril Ortis, „váš nádherný dom a tie nevyčísliteľné poklady, ktoré sa v ňom ukrývajú.“

„Ale...“ Vyzerala ako školáčka, ktorá sa nevie rozhodnúť medzi odpoveďami „a“ a „b“ v teste. „Nemôžem odísť a ani nevedieť, kam...“

„Mamička,“ zrazu povedala Amy, „prosím, počúvni ho.“

„Ty niečo vieš?“ Hermiona prižmúrila oči.

„Áno, ale nič ti nepoviem.“

Čo už, celý jej život bol už aj tak zasvätený dcére, a keď prosila aj ona...

Neznámemu záchrancovi len prehodila „ďakujem“, chytila Amy za ruku a dotkla sa prenášadla. Vnútri sa jej hemžili protichodné pocity, keď krúžila vo víre priestoru...

Jej prvá myšlienka po pristáti bola: Hermiona, ty hlupaňa, prečo si to urobila? Táto otázka prišla celkom vhod vzhľadom k tomu, že práve ležala na zemi v akejsi špinavej kaluži.

„Páni,“ vyslovil Amyin hlas kdesi vedľa, „vravel, že zámok je veľký, ale že je až taký...“

„Čo?“ Hermiona vyskočila na rovné nohy a poobzerala sa: stáli uprostred veľkého parku, hneď vedľa, za stromami, bolo možné spozorovať steny skoro takého obrovského a nádherného zámku, ako bol Rokfort. Hermiona preglgla.

„Pekné, však?“

„Áno,“ zrazu sa zamračila. „Kto je ON, Amy? Kto ti čo vravel?“

Dievčatko zosmutnelo.

„Nikto, to nie je podstatné, hmm... nepoznáš ho,“ a rozbehla sa k dverám.

„Jasné, že nepoznám,“ zamrmlala Hermiona a rozbehla sa za dcérou, „ja nemám takých bohatých známych. Hej, zlatíčko, počkaj! Asi je to nejaký omyl!“

Ale Amy už bola pri krásnych vyrezávaných dverách – Hermiona si nemohla spomenúť, v ktorom storočí sa také vyrábali , - a netrpezlivo poťahovala šnúrku strieborného zvončeka.

Hermione sa bolestivo zovrel žalúdok, mozog absolútne vypovedal poslušnosť.

Dvere sa napokon otvorili a na prahu sa zjavil postarší chudý muž, oblečený do čierneho strohého smokingu. Oficiálne sa uklonil, pričom sa mu zaleskla plešina, a prívetivo sa usmial, z  čoho sa Hermiona, ak to vôbec bolo možné, cítila ešte viac nesvoja.

„Slečna, konečne ste pricestovali,“ povedal s prízvukom, „vitajte, čakali sme vás.“

Hermiona prešla do obývačky, cítila sa úplne strašne, a tuho Amy zvierala ruku, hoci dievčatko bolo nadšené.

„Hmm... ja...“

„Slečna Grangerová,“ prerušil ju majordómus, zdá sa, že to bol majordómus, a ešte raz sa uklonil, „volám sa... ale to nie je dôležité, pán uprednostňuje nazývať ma Sir Thomas, je to pohodlnejšie.“

Hermiona počula len málo, obzerala si obrovskú halu, mramorové steny s drahými obrazmi, neopísateľne krásny krištáľový luster, vinuté schody a operadlá vyrezávané v rovnakom štýle ako dvere. Oči nestíhali vnímať všetky detaily, iba to, že všetko bolo v zeleno – striebristých odtieňoch. Ale naozaj, naozaj zle sa cítila až vtedy, keď zistila, že špina z jej topánok steká na zrkadlovo čisté parkety.

„Ó, nie,“ zvolala a vytiahla svoj prútik, aby to upratala, ale pán Thomas ju zastavil.

„Nerobte si starosti, slečna, to nič nie je,“ usmial sa a ukázal rukou na schody, „prejdite, prosím, na druhé poschodie, ukážem vám a vašej očarujúcej dcérke vaše izby.“

„Naše čo?“

„Vaše izby,“ znova sa uklonil, a to liezlo na nervy. „Pán sa trochu zdrží, ale už čoskoro by mal prísť. Myslím, že o hodinu by ste mohli zísť dolu na večeru. Ak budete potrebovať moju pomoc, zazvoňte na zvonček.“

Idúc hore po schodoch sa Hermiona horúčkovito pokúšala dať dokopy a logicky uvažovať, ale nedarilo sa jej v tom. Slovo „pán“ jej kladivom bilo v hlave. Pravda, jedna šialená myšlienka v nej skrsla, ale Hermiona ju ihneď odstavila, hoci netušila, či sa má radovať alebo strachovať.

Keď vošla do „svojej“ izby, myšlienky sa jej okamžite vytratili z hlavy. Amy, ktorá prešla ďalej po chodbe s majordómom, niečo povedala, ale jej mozog nebol v stave, aby to prijal. Povedať, že Hermiona taký luxus nevidela dlho, by bola lož. Čosi také nevidela nikdy.

Obrovská posteľ so sýtym tmavo – zeleným baldachýnom, koberec, v ktorom sa dalo utopiť, zrkadlo v striebornom ráme. Niekoľkosekundová obhliadka nepriniesla bohvieaké výsledky, Hermiona sa nemohla sústrediť na jedinú vec, oči sa rozbiehali a všímali si maličkosti, ako napríklad vázu s poľnými kvetmi na nočnom stolíku, alebo otvorenú skriňu, z ktorej vykúkali pestrofarebné látky. Na podrobnejšie preskúmanie odevov sa Hermiona neodvážila.

Postála tam zo desať minút, kým sa upokojila, a napokon si spomenula, že jej dali len hodinu. Hermiona nerozhodne zhodila topánky, aby nezašpinila koberec, a pomaly prešla do susednej miestnosti, kde sa nachádzala kúpeľňa. Pri jej obhliadke ušlo ďalších desať minút. Konečne  do čohosi, čo pripomínalo malý bazén, začala tiecť horúca voda a voňavá pena. Vaňa sa rýchlo naplnila, ale Hermiona premrhala ešte niekoľko minút tým, že sa bojazlivo obzerala a nevedela sa odhodlať vyzliecť sa.

Voda mala naozaj zázračné účinky, úplne ju uvoľnila, takmer prestala byť nervózna, užívala si to a so zatvorenými očami vdychovala neskutočné vône, pričom počúvala spev vtákov, ktorý sa rozliehal nevedno odkiaľ.

Hermione sa zdalo, že zaspala, ibaže ručička hodín, ktorá sa rýchlo pohybovala, ju prinútila nadskočiť. Ostávalo pätnásť minút a ona si ešte mala učesať vlasy...

To sa ukázalo byť ľahkým, lebo šampón, ktorý našla v malej skrinke, bol zrejme tiež magický. Ale Hermiona aj tak ostala nespokojná so svojím zrkadlovým odrazom. Pochopiteľne, v poslednej dobe sa trochu zmenila, už nebola taká chudá a na lícach sa jej znova zjavil rumenec. Ibaže práve dnes, tak ako nikdy doposiaľ, chcela vyzerať dokonale . Tušenie o tom, kto je majiteľom domu, bolo síce neuveriteľné, ale s každou minútou bolo reálnejšie.

Po dlhom zvažovaní si zviazala vlasy do pekného voľného uzlu na zátylku. Potom spočinula skeptickým pohľadom na kozmetike, ktorú nikdy nepoužívala, a predsa si dala trochu lesku na pery. Keď vošla do spálne, čakalo ju nové prekvapenie.

Na posteli ležali šaty. Boli svetlo-zelené, s dosť hlbokým výstrihom a bohatou dlhou sukňou. Predok korzetu  lemovalo niekoľko nežných bielych kvietkov ladiacich s jemnými priesvitnými rukávmi. Boli nádherné, ale nie to Hermionu zarazilo. Boli to také isté šaty ako  tie, ktoré mala na sebe na plese v siedmom ročníku na Rokforte, také isté šaty, ako tie, čo Draco Malfoy...

Nie, nemala o tom uvažovať, nesmie. Hermionou prešla triaška a pritisla si čelo k studenej stene. To nie je možné, aj keď je to Draco, ako by sa dozvedel o šatách, keď si nič nepamätá? Alebo pamätá?

Hermiona zavzlykala.

„Nie, nepôjdem tam, ani za nič! Musím niečo vymyslieť, niečo...“ pribehla k oknu. „Musím ujsť! Presne! Ale kam... To je jedno, ale nedovolím mu, aby si zo mňa robil posmech, ja...“

Ozvalo sa zaklopanie a Hermionu ovládla panika – čo ak je to on a ona tu stojí zakrútená len do uteráka, o...

„Ďalej,“ zamrmlala uvažujúc, kam by sa mohla schovať.

Ale bol to len majordómus, ktorý sa opýtal, či slečna nepotrebuje pomoc. Hermiona slušne odmietla a po tom, čo odišiel, si začala obliekať šaty.

Odraz v zrkadle jej vlial trochu sebaistoty a mladá žena, ktorá bola vždy príliš kritická k svojmu výzoru, odrazu pochopila, že všetko nie je také stratené. Pravda, zároveň s tým sa v  jej myšlienkach zjavovali spomienky na to, čo Draco urobil s tými šatami... Ale Hermiona si opäť prikázala nemyslieť na to.

Počas cesty po schodoch sa dvakrát potkla a raz skoro zletela dole. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, nebodaj teraz vojde do jedálne, a tam...

A tam za obrovským stolom sedela Amy a veselo štebotala s pánom Thomasom a postaršou ženou, ktorá tu zrejme varila.

Majordómus sa uklonil.

„Ľutujem, slečna, ale pán nestihne večeru tak, ako plánoval, ale dal pokyn, aby sme ho nečakali.“

Hermiona potom dlho presviedčala samú seba, že jej srdce, ktoré odrazu vyskočilo až k hrdlu a nedalo jej dýchať, bolo len dôkazom jej úľavy.