Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola pätnásta - Manor a spomienky

Tonksová si mrmlala pod nosom, aby naštvala Moodyho. Stále jej naznačoval, aby bola úplne ticho, ale po preplazení sa metrami a metrami blata, černičia a nesčítaného množstva slizkých stvorení, potrebovala vypustiť trochu pary.

"Nemohli sme poslednú pol míľu kráčať?" zasyčala.

Moody otočil svoje oko, aby sa na ňu nahnevane pozrel. Prekvapujúco prerušil mlčanie dosť dlho na to, aby vybuchol: "Prečo sme tam rovno nenapochodovali a nezaklopali na dvere?"

"Rovno kam?" spýtala sa.

Moody ukázal rukou. "Tam. Malfoy Manor. Nevidíš ho?"

"Nevidím nič."

Moody prikývol. "To sedí. Ukryli ho. Ale neodviedli veľmi dobrú prácu, keď ho ja stále vidím. Je nejasný, ale je tam."

"Ukryli ho? Myslíš ako náš hlavný stan?"

"Áno. Núti to premýšľať, čo presne museli ukryť, však?"

Moody zasyčal, keď sa chystala odpovedať. "Pššt! Niekto ide!" Natiahol si kapucňu svojho plášťa.

Zavalitý prisluhovač v čiernom habite sa zatúlal k nim na dohľad, ale Moody mal na sebe svoj neviditeľný plášť a Tonksová si upravila vlasy aj pokožku tak, aby splynula s okolím. Ten poskok sa aj tak tváril väčšmi znudene než ostražito.

"Nemyslím, že platia svojmu personálu veľmi dobre," poznamenala.

"Šťastie pre nás. Poďme bližšie. Možno sa mi podarí nazrieť dnu."

Tonksová si vzdychla a nasledovala ho, keď sa plazili ďalším blatom.

Dlhý čas sa len dívali, ale Moody si nakoniec vzdychol. Prehovoril tak potichu, že ho sotva počula.

"Nič. Viem, že sú dnu, ale tie kúzla stále všetko rozmazávajú. Pokiaľ nejaký smrťožrút nevyjde prednými dverami, neuvidíme ich. Vráťme sa."

Stuhli, keď nečakaný náhly pohyb pritiahol ich pozornosť. Niekoľko prisluhovačov malo fofry. Keď dosiahli stred, zmizli Tonksovej z výhľadu. Predpokladala, že to boli vchodové dvere na Malfoy Manor.

"Niečo sa chystá. Myslíš, že majú na tom mieste protipremiestňovaciu kliatbu?"

"Prečo? Máš v pláne tam zaskočiť a spýtať sa, čo sa deje?"

Tonksová sa zamračila a zvažovala, že treskne Moodyho po hlave zablatenou skalou, čo mala po ruke.

"Len sa pýtam."

Moody zavrčal. "Asi nie. Nechceli by, aby ich bolo vidieť ako sa pripráskujú a odpráskujú na pozemkoch. Lepšie je primiestniť sa dnu. Aby nám to neuľahčili."

Tonksová mlčala.

"Ani na to nemysli. Ak ti tam dovolím ísť, Lupin si dá moje zdravé oko na večeru. Okrem toho, mohla by si sa premiestniť zoči-voči tomu, za koho by si sa vydávala. A nikdy predtým si tam nebola, takže by si musela ísť naslepo."

Tonksová si vzdychla, vediac, že má pravdu. Bolo len jednoducho ťažké vedieť, že sú tak blízko k niečomu, čo by im mohlo pomôcť. Čo ak je tam Veď-Viete-Kto? Na čo je dobré byť metamorfágom, ak nemôže využiť svoje schopnosti?

"Len musíme predpokladať, že sú tam. Dočkajme svojho času," zašepkal Moody.

Čakali chvíľku dlhšie, ale prisluhovači sa nevrátili. Tonksová mala po krk čakania na svoj čas. Chcela rozmlátiť niekoľkým smrťožrútom lebku hneď.

"Musíme sa porozprávať s Fredom a Georgeom. Niekto musí vymyslieť čarodejnícke sledovacie kamery."

Bolo by to oveľa príjemnejšie, než sa plaziť blatom kvôli sledovaniu neviditeľného domu.

ooOoo

Harry, Ron a McGonagallová sa zastavili v Kančej hlave na ďatelinové pivo, pretože McGonagallová povedala, že má odkaz pre barmana. Harry s Ronom klesli na lavicu, kým sa McGonagallová potichu rozprávala s fúzatým barmanom, ktorý na nich stále spod previsnutého obočia strieľal čudné pohľady. John Williamson, auror, ktorý sa nedávno pripojil k Rádu, popíjal v rohu a prezeral si nejaký zvitok. Keď o niekoľko minút neskôr odišli a boli z dohľadu Kančej hlavy, Williamson sa k nim pripojil.

Pochodoval vpredu ako predvoj a jeho dlhý konský chvost sa pohupoval s každučkým krokom. Stále mal na sebe jasne červený habit, ktorý obľuboval, hoci to bola čudná voľba na aurora v utajení.

Počasie bolo na prechádzku dokonalé. Harry skoro očakával, že sa niečo na ceste na Rokfort stane, hoci bolo nepravdepodobné, že nepriateľ pozná jeho súčasné miesto pobytu. Vydýchol úľavou, keď sa dostali k bráne a McGonagallová ju švihnutím prútika otvorila. Spomenul si na to, ako ho Snape vpustil dnu po tom, čo mu Malfoy vrazil vo vlaku a uvažoval, či urobili všetko, aby zabránili Snapovi v návrate.

Bol by sa na to spýtal, ale zažil hroznú spomienku, keď kráčal po pozemkoch. Spomenul si ako preklínal Snapa a cítil pritom viac zúrivosti, než si kedy myslel, že je možné, ako vysielal kúzlo za kúzlom a díval sa, ako sa im vyhýbajú. Skoro ho premohla vina. Mal byť schopný Snapa zastaviť. Mal byť aspoň schopný zajať Dumbledorovho vraha. Ako mohol dovoliť, aby Snape unikol?

Pozrel na Hagridovu chatrč a bol rád, keď videl známky nedávnej opravy. V duchu si sľúbil, že sa zastaví a pozrie sa, ako sa Hagridovi darí.

Vošli do školy v závese za McGonagallovou. Williamson ich nechal s mávnutím pri dverách školy, sľúbil, že sa zastaví skôr, než odíde na ministerstvo. Ich kroky duneli v prázdnych chodbách.

"Je to trochu hrôzostrašné, keď tu nikto nie je," hlasito zašepkal Ron.

"Áno, je to ako sa zakrádať po večierke, ale za denného svetla."

"Predpokladám, že kým ste tu, chcete zostať v chrabromilskej veži, že?" spýtala sa McGonagallová. Harry prikývol. Nedokázal si predstaviť zostať niekde inde, hoci bude čudné, keď tam budú sami.

"Lupin vám pošle vaše veci." 

Nasledovali ju do riaditeľne a Harry sa snažil nemyslieť na všetky tie časy, čo tu bol pozrieť Dumbledora. Bol rád, keď videl, že kancelária sa zmenila len trochu. Z nejakého dôvodu sa to dalo ľahšie zniesť. Niekoľko vecí bolo preč, vrátane Félixovho bidielka. Roh stola teraz obsadzovala veľká váza kvetín. Harryho oči okamžite pritiahol najnovší portrét na stene. Dumbledorove oči na neho zaiskrili.

"Ahoj, Harry," láskavo prehovoril portrét.

"Dobrý deň," zašepkal Harry.

"Mám pre teba odkaz. Ach. Práve prichádza."

Otvoreným oknom priletel Félix v červenom záblesku krídel. Zastavil na chvíľu pred Harrym a upustil malý pergamen. Harry ho zachytil a fénix vyletel dohora a znova von oknom. Harry prešiel k okennému rámu, posadil sa a zlomil voskovú pečať.

Drahý Harry,

ak čítaš tento zvitok, znamená to, že som nakoniec šiel preskúmať to posledné tajomstvo tajomstiev. Neprial som si opustiť ťa takto skoro a tak hrozne nepripraveného, ale možno toto napraví nedostatok mojej predvídavosti a neochoty poskytnúť ti prostriedky, ktoré potrebuješ, aby si pokračoval v tejto ceste.

Bohužiaľ, tá jediná pomoc, ktorú pre teba mám, je len o málo viac než znalosti a špekulácie. Za tým účelom ti zanechávam svoju mysľomisu, o ktorej viem, že ju vyhľadáš, len čo budeš mať pocit, že si pripravený. Pripravil som pre teba niekoľko dôležitých spomienok.

Väčšinou sú zoradené v chronologickom poradí a začínajú v ten osudový októbrový deň. Tá jediná nie je moja vlastná a bude ju ťažké vydržať, ale už viem, že si dosť silný, aby si zniesol toto hrozné bremeno, ktoré bolo uložené na tvoje plecia. Budem ti pomáhať každým možným spôsobom, hoci som už za závojom.

S úctou

Albus Dumbledore

Harry mlčky podal zvitok Ronovi a potom vstal a prešiel ku skrinke, kde Dumbledore uschovával mysľomisu. Na hornej polici bolo uložených niekoľko radov strieborných fľaštičiek. Tá prvá bola označená štítkom, na ktorom bolo napísané: Sirius Black. Godrikova úžľabina (október 1981). Harry na chvíľu zatvoril oči a premýšľal o Dumbledorových slovách. Nebol si istý, či je dosť silný, aby túto konkrétnu spomienku zvládol a zrazu vedel, prečo ju Dumbledore zatajil.

Zovrel fľaštičku a vytiahol mysľomisu z miesta, kde odpočívala.

"Si si istý, že to chceš práve teraz urobiť, Harry?" spýtala sa s obavami McGonagallová. Vôbec to nechcel urobiť.

"Áno."

Zobral mysľomisu k sedadlu pri okne, aby nezavadzal McGonagallovej, kým sa bude zaoberať listami. Harry sa pozrel na Rona.

"Nemusíš zostať... pokiaľ nechceš ísť so mnou."

Harry si skoro prial, aby Ron odmietol, pretože ho tie spomienky ovplyvnia na takej osobnej úrovni, že si nebol istý, či chce svedka. Ale Ron pri ňom stál pri každej nepriazni osudu.

Nebolo by fér vylúčiť ho.

"Pôjdem," povedal Ron. "Blbé je, že tu nie je Hermiona. Možno by si všimla niečo, čo nám dvom ujde. Vieš, aká je. Pokúsim sa dávať pozor. Pre záchytné body, vieš?"

Harry prikývol. To ho nenapadlo.

"Potom poďme." Odzátkoval fľaštičku a nechal prúžok spomienky zavíriť sa v mise. S Ronom sklonili tváre a súčasne... vošli do minulosti.

ooOoo

Ocitli sa v malom domčeku. Na pohodlne vyzerajúcej pohovke sedeli dvaja ľudia. Harry by dal čokoľvek, čo sa len dalo predstaviť, za to, keby sa ich mohol dotknúť, aj keby to malo byť len na okamih. Jeho otec vyzeral rovnako ako v Zrkadle z Erisedu, ale oveľa reálnejšie. Tváril sa uvoľnene, s jednou rukou okolo Lily a druhou v chytľavom rytme ťapkal prútikom po poduške. Harry podišiel vpred a kľakol si pred svojich rodičov, aby mal lepší výhľad. Lily bola vedľa Jamesa a jednu ruku mala na jeho kolene. Druhou držala batoľa a usmievala sa na jeho malinkú tváričku. Harry odtrhol oči od svojej matky a pozrel sa do svojej vlastnej tváre. Malý Harry bľabotal a poťahoval prameň matkiných červených vlasov. Jeho vlastná štica čiernych vlasov bola už vtedy nepoddajná.

"Poďme, nech už to máme za sebou," ozval sa za Harrym dôverne známy hlas. Otočil sa a zbadal ďalších dvoch ľudí sedieť v kreslách, ktoré boli pritiahnuté blízko k pohovke. Sirius bol pred Azbakanom šokujúco driečny, všimol si Harry. Čierne vlasy mal uhladené ako havranie krídlo a jeden prameň mu cez oko padal do čela. Harry sa stavil, že stovky žien bojovali za to, aby mu mohli ten zblúdený prameň uhladiť na miesto. V tejto chvíli bola jeho tvár s ostrými črtami vážna, ale jeho čierne oči žiarili ustavičným veselím, také odlišné a bezstarostné od Siriusa, ktorého Harry poznal.

Vedľa neho sedel Peter Pettigrew, vyzeral skoro upravene, ale trochu nervózne. Nepohodlne sedel na kraji kresla, ako keby chcel z miestnosti utiecť. Harry si z celej sily prial, aby bol Peter v tejto chvíli skutočný. Harry by to bol ukončil priamo tam, ešte skôr než to začalo.

"Si si týmto istý, Sirius?" spýtal sa s obavami Peter. "Stále vravím, že Tajný strážca by si mal byť ty, nie ja."

Jeho oči Siriusa prosili. Prakticky žobral, aby mu táto vedomosť nebola poskytnutá. Počúvnite ho, zúfalo si prial Harry. Nechce vás zradiť, ale vie, že zradí. Kvapôčky potu vystúpili na Pettigrewovom čele a nervózne mu trhalo nosom.

"Nezmysel," prudko odpovedal Sirius, obraz istoty. "Nikdy ťa nebudú podozrievať, Peter. Je to dokonalý plán. Ak pôjdu po niekom, pôjdu po mne a takto im nič nebudem môcť povedať."

"Modlime sa, aby k tomu nikdy nedošlo," s obavami prehovorila Lily.

Sirius sa zasmial, smiech podobný štekotu, oveľa menej ostrejší než ten, na aký bol Harry zvyknutý. Ten, ktorý nikdy znova nebude počuť. Zlomilo mu srdce, keď to počul.

"Samozrejme, mňa nikdy nechytia. Na to som príliš mazaný. Toto je len opatrnosť. Musíme ochrániť Harryho. Len pre istotu."

James si výbušne vzdychol. "Keby nebolo Harryho, vôbec by sme tu neboli. Boli by sme vonku a bojovali ako zvyšok z vás."

Harry sa otočil, aby videl zelené oči svojej matky zažiariť.

"Nehovor, že to ľutuješ, James," vyprskla a stiahla ruku z jeho kolena. James so smiechom zdvihol ruku.

"Brzdite, pani Potterová! To ma nikdy nenapadlo! Harryho zbožňujem. Len nenávidím, že sa musíme schovávať ako vydesené králiky."

"Neschovávame sa ako králiky. Neexistuje nič, čo by nám bránilo vyjsť von a dať sa spolu s ostatnými zabiť. Toto je jednoducho opatrenie, aby sme udržali Harryho v bezpečí, kým sme tu. Okrem toho sa na budúci týždeň vraciaš do práce."

"Môžeme v tomto pokračovať?" netrpezlivo ich prerušil Sirius.

Bez ďalšieho zdržovania bol malý Harry vložený do Siriusových čakajúcich rúk. Veselo sa natriasal a robil tváričky a šteklil dieťatko, kým si zvyšní traja vážne spojili ruky. Harry sotva dával pozor, kým jeho matka vrhala kúzlo, ktoré spečatilo ich osud. Nechcel to vôbec vidieť.

Keď bol koniec. James povedal: "V poriadku, Tajný strážca Pettigrew. Povez to tajomstvo Siriusovi, aby sem mohol prísť a odísť, ako sa mu zažiada."

Peter poslušne povedal Siriusovi, kde sa dá nájsť rodina Potterovcov. Potom sa spýtal: "Mám to povedať aj Remusovi?"

Sirius s Jamesom po sebe ponad Petrovou hlavou strelili pohľadom.

"Ešte nie, Peter. Ešte nie," potichu odvetil Sirius.

Harry sa pozrel na Rona, ktorého tvár bola uslzená. Ani jeden z nich neprehovoril. Harry si pomyslel, že spomienka skončila, ale túto scénu odnieslo a nahradila ju druhá. Sirius otváral dvere na malom, veľmi preplnenom byte. Niesol krabicu.

"Peter! Priniesol som ti jedlo." Odkopol hromadu oblečenia a položil krabicu na stôl po tom, čo odstrčil nabok hromadu odpadkov. "Krucinál, ty by si si príjemne žil v kanále s inými potkanmi, však? Peter?"

Sirius náhle stuhol a Harry cítil, ako mu zovrelo srdce spolu so srdcom jeho krstného otca.

Vykríkol Petrovo meno ešte raz a jeho výraz dával najavo napätú hrôzu, než sa otočil a vyrazil z dverí.

Scéna sa zase posunula a Harry zalapal po dychu. S Ronom leteli, hoci Harry necítil vo vlasoch žiaden vietor. Leteli vedľa Siriusa, ktorý uháňal temnou oblohou a nútil svoju motorku k jej maximu. Dotkla sa ulice a skĺzla do dych vyrážajúceho zastavenia, ale Sirius už bol preč a utekal k zrútenému domu ešte skôr, než sa motorka dotkla zeme.

"Nie, nie, nie, nie, nie," začul Harry Siriusov ston, keď vedľa neho utekal. Hagrid stál vedľa ruín a držal malý uzlíček. Sirius prebehol povedľa neho do tmavého útvaru, ktorý pripomínal predné dvere. Hodil sa na zem vedľa tela Harryho otca a schmatol ho za plecia. Jamesova tmavá hlava sa zaklonila a Sirius mu zbytočne pritlačil ruku na krk. Harry zacítil, ako mu začali padať vlastné slzy, keď Sirius zovrel Jamesa na svojej hrudi a vzlykal v naprostom zúfalstve, stále mrmlal slová popretia, ako keby tie odriekané slová mohli spôsobiť, že sa nič z tohto nestalo. Sirius takto sedel dlhý čas, nešťastne sa klátil, až kým za ním Hagrid potichu nezakašľal. Kým sa Harry díval, Sirius nežne položil Jamesa na zem a postavil sa. Jeho tvár bola ako vytesaná z mramoru.

"Kde je Lily?" zachrapčal.

"Tam, v tých ruinách," priznal Hagrid. "Nechoď... nechoď dnu, Sirius. Je príliš neskoro."

Sirius sa pozrel na spadnuté sutiny, ktoré Harry len dnes ráno navštívil, hoci odkryté trámy vyzerali surovo ako čerstvé rany. Harry sa modlil, aby Sirius počúvol. Nechcel vidieť svoju matku... Siriusovi sa zasekol dych, ale zjavne znovu nadobudol svoj pokoj, keď sa otočil k Hagridovi a všimol si ten uzlíček, čo zvieral Hagrid vo svojich obrovských rukách.

"To je Harry? Je nažive?"

"Áno. Nevím jakto. Má mrzký rezanec na hlavinke, tunák."

"Môžem si ho chytiť?" spýtal sa Sirius a hlas sa mu trochu zlomil. Hagrid pokrútil hlavou a kŕčovito zovrel dieťa. Dieťatko zafňukalo, ale inak nevydalo žiaden zvuk.

"Nenačim, Dumbledore mi dal jasné porúčania. Vziať Harryho na bezpečné miesto dokým nepovie ináč."

"Ale ja som jeho krstný otec! Som všetko, čo Harrymu zostalo!"

Hagridová tvár bola zatvrdnutá. "Debatni si o tom s Dumbledorom, ale Harry de se mnú."

Na chvíľu Sirius vyzeral ako bez života a Harry si pomyslel, že sa možno znova zosype. Mal pocit, že jemu sa to stane. Potom Siriusovými črtami prešiel hrozný výraz, ľadová zúrivosť, ktorá premohla a zničila tú nádhernú iskru veselosti, ktorá kedysi sídlila v jeho očiach. Harryho bolelo vidieť to; vedieť, že Sirius, ktorý miloval každý okamih života, bol navždy preč, nahradený pomstychtivým duchom, ktorý už nikdy nenájde ďalšiu chvíľku pokoja. Už nikdy, až kým ho kamenný portál nevezme späť k tým, ktorých miloval.

"Peter," zavrčal Sirius tak slabo, že Harry pochyboval, že ho Hagrid vôbec počul. Sirius sa načiahol a jemne sa dotkol na chvíľu Harryho hlavičky. Potom obišiel Hagrida a odkráčal preč.

"Sirius! Kam ideš?"

"Môžeš si vziať moju motorku, Hagrid," zavolal naspäť Sirius. "Už ju viacej nebudem potrebovať."

Hmla sa zavírila a Harry sa našiel sedieť vedľa Rona pred mysľomisou. Ronove líca boli mokré od sĺz, rovnako ako Harryho.

"Potrebujem sa prejsť," trhane povedal Harry. Odišiel z kancelárie riaditeľky, posadil sa v prázdnom výklenku a plakal, až kým mu nezostali žiadne slzy.