DRACO: PHOENIX RISING
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/3414902/6/Draco_Phoenix_Rising
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
VAROVANIE: POVIEDKA BOLA NAPÍSANÁ PRED VYDANÍM SIEDMEJ KNIHY. AKÁKOĽVEK ZHODA JE ČISTO NÁHODNÁ. VARIABILNÁ DĹŽKA KAPITOL. POUŽITIE ČESKÝCH NÁZVOV, AK SA MI PÁČIA VIAC.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Cheryl Dyson, ktorá napísala túto fanfiction.
Kapitola šiesta - Harryho izba
Hermiona vystriedala Diggla a začala kráčať k Dursleyovcom, keď si zrazu uvedomila, že ešte nie je ani deväť hodín. Už sa toho toľko udialo, že sa zdalo, že je oveľa neskôr. Rozhodla sa chvíľu počkať a posadila sa na lavičku oproti číslu 4 na Privátnej ulici. Vďaka nutnosti, aby sa tu členovia Rádu skrývali celý deň aj noc, sem dal Rád postaviť falošnú autobusovú zástavku. Občas sa k nim pripojili muklovia, aby počkali na autobus, ktorý nikdy neprišiel. Hermiona si bola istá, že už vzniesli tucty sťažností na miestnu autobusovú linku.
Keď usúdila, že je dosť neskoro, prešla cez ulicu a podišla k vchodovým dverám. Len čo jej prst opustil zvonček, začula hlasný rev a zakrátko šklbnutím roztvoril dvere muž s tvárou pripomínajúcou mroža, ktorý mohol byť jedine Harryho strýko Vernon. Hermiona ho už predtým videla z diaľky.
"Volám sa Hermiona Grangerová," britko prehovorila. "Prišla som navštíviť Harryho Pottera."
Vernonovo obočie pokleslo takmer až tak, že mu nebolo vidieť oči.
"Ty si... jedna z... nich?" spýtal sa tlmeným hlasom.
"Som Harryho priateľka zo školy, ak sa pýtate na to."
Vernon ju schmatol za ruku a vtiahol dnu skôr, než vystrčil hlavu von z dverí, aby skontroloval divákov. Hermiona sa nad jeho šaškovaním len pousmiala. Vážne už bol dosť starý.
"Vernon, kto to je?" zavolala z chodby Harryho teta. Hermiona ukázala na schody.
"Ja si len... odskočím nahor, dobre?"
Vernonove ústa sa otvorili a zavreli, ale skôr než našiel svoj hlas, Hermiona vyrazila po schodoch.
"Harry?" zavolala potichu, pretože všetky dvere na poschodí boli zatvorené. Jedny z dvier sa rozleteli a Harry na ňu prekvapene zízal.
"Hermiona?" spýtal sa neveriacky. "Čo tu robíš?"
"Musím s tebou hovoriť. Je to Veď-Vieš-O čom." Ron začal takto hovoriť o viteáloch a tá prezývka sa uchytila.
"Tak či tak ťa rád vidím." Nemotorne ju objal a ukročil nabok. "Vitaj v mojej diere."
Posadila sa na jeho neustlatú posteľ, kým on narýchlo upratoval.
"Smrťožrúti sa pokúsili zabiť mojich rodičov," vyhŕkla. Harry prestal upratovať a zízal na ňu. Vyrozprávala mu celý príbeh a ukázala mu ten odkaz. V nerozhodnosti si hrýzla peru, kým tie slová čítal a potom povedala: "Nechala som mu jednu z našich DA mincí. Vzal si ju a dnes ráno som s ním krátko hovorila."
Posadil sa vedľa nej na posteľ.
"To je paráda," s obdivom odvetil. "Mňa by to nikdy nenapadlo. Čo vravel?"
"Nebolo toho veľa. Myslím, že nie je ochotný konať proti Voldemortovi. Som naozaj prekvapená, že ma vôbec varoval. Myslím tým, nebol by sa v prvom rade pripojil k smrťožrútom, keby necítil nenávisť k muklorodeným, že nie?"
"Ťažko povedať. Pozri na Snapa, toho 'Polovičného princa'," Harryho hlas skoro praskal trpkosťou. "Prečo sa k nim pripojil on?"
Hermiona pokrčila plecami. "Predpokladám, že ho priťahovala moc."
"Áno."
"Nuž, dôvod, prečo som ti priniesla tieto novinky osobne, je, že som tú mincu nespomenula Lupinovi ani ostatným. Nechcela som, aby sa ma pokúsili prinútiť kontaktovať Devlina -"
"Devlina?"
"Tak sa volá. Pokiaľ si to nevymyslel, čo je možné, ale je to to jediné, čo v tejto chvíli mám. Aj tak si myslím, že je lepšie nechať ho na pokoji a umožniť mu, aby nás kontaktoval on. Nechcem na neho tlačiť. Je pod dostatočným napätím, ak zvažuje, že zradí Voldemorta."
Harry o tom chvíľu premýšľal a potom pokrčil plecami.
"To, čo si myslíš ty, je najlepšie. Nebude to po prvý raz, čo máme pred Rádom tajnosti. Keď hovoríme o tajomstvách, nevravela si, že si tu kvôli viteálom?"
"Nie celkom, ale dnes ráno som mala zaujímavý rozhovor s Lupinom ohľadne Regulusa Blacka. Znova som sa pozrela na gobelín Blackovcov - vieš, že mal len osemnásť, keď zomrel? Ledva ukončil Rokfort. Ako sa mohol tak rýchlo do niečoho zapliesť? Mal toľko čo my, Harry. Ľutovala som ho, až kým mi Lupin nepovedal, že bol ako Draco Malfoy v čiernovlasom vydaní."
Harry si odfrkol. "Potom tu máš odpoveď. Malfoy je v tom namočený až po krk a tiež má toľko čo my. Možno Voldemort naverboval Regulusa, keď bol ešte na škole, tak ako to urobil s Malfoyom. Dokonca mal možno tú istú úlohu, čo mohlo byť dôvodom, prečo dostal strach."
"To ma nenapadlo," užasnuto odvetila Hermiona. "Možno ako Malfoy nedokázal Dumbledora zabiť."
"Ale na rozdiel od Malfoya, nemal hnusného zradcu, ktorý ten čin vykonal za neho, keď zlyhal," vybuchol Harry. "Takže to bolo: Zbohom, Regulus."
"Správne, ale všetko je to irelevantné. To, na čo sa snažím prísť, je ako Regulus vedel o viteáloch. Ako vedel o medailóne a ako ho našiel? Z toho, čo si mi povedal, ani Dumbledore netušil o existencii viteálov, kým nezomreli tvoji rodičia... a aj Voldemort."
Harry prikývol. "Ďalší dôvod prečo musím ísť na Rokfort."
"Čože? Myslíš vrátiť sa do školy? Ani nevieme, či sa vôbec otvorí -"
"Nie, musím tam ísť ešte než sa otvorí, ak sa otvorí. Musím vidieť Dumbledorovu mysľomisu. Zostáva mi len tri a pol týždňa ochrany a nezamýšľam tu čakať, kým Voldemort zaútočí v okamžiku, keď sa rozplynie. Mám v pláne dovtedy byť už dávno preč."
"Harry... myslel si na Dursleyovcov?"
"Snažím sa nemyslieť," odpovedal Harry sucho.
"Ja mám na mysli to, že ak je Voldemort ochotný ísť po mojich rodičoch len pri mizernej šanci, že to ublíži tebe... nemyslíš, že sa tiež pokúsi zabiť Dursleyovcov? Nevie, čo k nim cítiš."
"Snape to mohol spomenúť," odvetil Harry, ale jeho slová boli nepresvedčivé. Jeho smaragdový pohľad hľadel do diaľky a Hermiona vedela, že skúma svoje city. Rozhliadla sa po jeho izbe. Všetko v dohľade bolo rozbité, ošarpané či zaplátané. Zrazu ju zabolelo kvôli nemu srdce s takou intenzitou, že cítila, ako jej vbehli do očí slzy. Musieť vyrastať tu, kde nikdy nič nebolo poskytnuté ochotne... dokonca ani láska. Dokonca ani tú si nedokázali Dursleyovci pre osirotené dieťa nájsť? Postavila sa a prešla k Harryho stolu, pretože tie slzy sa preliali a ona nechcela, aby ich videl. Na chvíľu s prudkou vášňou nenávidela Dursleyovcov... a tiež Dumbledora. Tajne sa pokúsila tie slzy utrieť.
Ale Harry bol za ňou a rukou sa jej dotkol pleca.
"Čo sa deje?" spýtal sa. Pokrútila hlavou a dostala tie slová zo seba cez guču v hrdle.
"Ako ťa mohol nechať na takomto hroznom mieste? Ako mohol pri tom zostať, keď od okamihu, čo si sa narodil, ťa milovalo tak veľa ľudí? Lupin, Weasleyovci, dokonca Hagrid by bol lepší! Molly by sa o teba postarala okamžite! Mohol si vyrastať v Brlohu. Nie tu, nie takto!" Zachytila pohľadom polámaného vojačika na stole, ktorý držal pospolu omotaný izolepou a pocítila ďalší nával sĺz. "Ako mohol?"
Harry ju nežne otočil tvárou k sebe. Slabučko sa na ňu usmial.
"Musel. Tu bola ochrana mojej matky. Bez ohľadu na to, čomu som od Dursleyovcov musel čeliť, bolo to lepšie než to, čo ma čakalo tam vonku." Ukázal na okno. "Vedel, že Voldemort nie je preč a že určite nie sú fuč smrťožrúti. Okrem toho už je skoro koniec. Čoskoro bude Privátna ulica číslo 4 len sériou zlých spomienok. Tak už sa vzchop." Načiahol sa a utrel jej slzy svojimi palcami. Žasla nad tým, ako vyrástol. Bol o hlavu vyšší než Hermiona a ona nebola nízke dievča.
Slabo sa usmiala. "Ty si vážne mimoriadny človek, vieš to, že?"
"Vôbec nie. Som len Harry." Zasmial sa a ona sa na oplátku usmiala od ucha k uchu. Ťapol ju po pleci. "Tak a teraz k problému s Dursleyovcami. Prijali ma, hoci proti svojej vôli, nahnevane a s nechuťou. Každú minútu, čo som bol v ich blízkosti, sa ku mne správali ako k domácemu škriatkovi a ich grobiansky synátor už viac než šesťkrát skoro odviedol za Voldemorta jeho prácu." Harry si vzdychol. "Ale domnievam sa, že si nezaslúžia zomrieť. Určite si nezaslúžia to, čo sa stalo Longbottomovcom."
Hermiona pokrčila plecami. "To si nezaslúži nikto."
"Áno. Čo s tým urobíme? Určite sa neobetujem, aby som im poskytol krvnú ochranu."
Hermiona sa zachichotala. "To by akosi celé toto cvičenie spravilo zbytočným. Ja to vidím tak, že máme len dve možnosti. Spravíme tento dom nezmapovateľným, s tebou ako Strážcom tajomstva... alebo ich presťahujeme na Grimmauldovo námestie číslo dvanásť. Vravel si mi, že Dumbledore im ho spomenul naposledy, keď tu bol."
Harry sa začal usmievať. Keď sa jeho úškrn zväčšoval a zväčšoval, nadvihla zmätene obočie. Vysvetľoval.
"Teta Petúnia je poriadkumilovný puntičkár. Predstavujem si ju na Grimmauldovom námestí."
Hermiona si spomenula na to zatuchnuté, zaprášené, pavučinami pokryté, ponuré sídlo a jej úsmev sa vyrovnal tomu Harryho. Čoskoro sa obaja smiali nahlas.