Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 1: Život a smrť

Bola tma. Z čiernej oblohy husto padali dažďové kvapky, pokrývali ich tváre, zmáčali ich oblečenie a vlasy. Utekali. Utekali o život. Mesto bolo tmavé a špinavé, ulice prázdne. Mohol počuť ako ťažko dýcha; mohol vidieť ten strach v jej jantárových očiach. Stisol jej ruku. Našli útočisko v starej, prázdnej chate. Kým on zapálil oheň, prechádzala sa po nej a vravela obvyklé kúzla.

"Toto nebude nadlho bezpečné," zašepkala, hlas mala chrapľavý.

"Viem, ale nateraz postačí," odpovedal.

Vymenili si pohľady. Už dlhšie nedokázala zadržať slzy a nakoniec sa zlomila. Objal ju, pokúšal sa ju utešiť teplom svojho tela. Nebolo treba vravieť, že všetko bude v poriadku. Nebolo treba, pretože aj tak vedela, že je to lož. Jedinou istou vecou bolo, že oni dvaja zomrú. A stane sa tak čoskoro.

Zavzlykala. Líca mala červené, vlasy premočené a oči stále zaliate slzami. Pocítil, ako mu telom prechádza vlna nežnej lásky.

"Neplač. Máme úlohu. Stále to môžeme zmeniť. Ak uspejeme, nič z tohto sa nestane."

Potiahla nosom a priala si, aby jej slzy zmizli.

"Áno, ak. Ale čo ak nie?"

Pokrútil hlavou.

"Vieš presne, čo sa stane, ak nie. Nemáme dovolené zlyhať."

"Ale ako by sme ich mali presvedčiť? Budú si myslieť, že sme úplne šialení alebo že sú šialení oni."

"Budeme o tom premýšľať, keď sa vrátime. Zatiaľ si vyzleč šaty. Inak nachladneš."

Trošku sa usmiala a bez nejakého náznaku hanby si začala dávať dole blúzku. Pristúpil k nej, neschopný zadržať sa spiatky. Ak toto bola tá posledná noc, čo na tejto zemi mal, potom bol rád, že ju strávi s ňou.

Pomohol jej vyzliecť oblečenie, kým mu ona pomáhala s jeho. Cítil teplo z jej štíhleho, dôverne známeho tela a objal ju rukami. Telo na tele. Rukou mu prehrnula vlasy, ako to často robila predtým, a ich pery sa rozpustili do sladkého bozku. Nebolo treba vravieť slová "milujem ťa". Obaja to aj tak vedeli.

Oheň bol príjemný a ten pocit z jej tela, tak blízko k nemu, bol čistým šťastím. Keby existovala možnosť zastaviť čas, toto by býval dokonalý okamih. Nadýchol sa vône jej hodvábnych vlasov. Jahody. Všetko na nej mu pripomínalo jahody. Zatvoril spokojne oči, ale čoskoro ich znova otvoril. Zakaždým keď zatvoril oči, vidiel všetky tie obrazy. Krv, mŕtvoly, chaos, temnotu. Počul ich kričať a cítil ich bolesť. Bolo lepšie zostať hore. Mal dosť toho, s čím sa musel zaoberať, nebolo mu treba na dôvažok nočné mory.

Prebudila sa so svitaním. Oči mala vlhké, jej tvár vyjadrovala všetku tú bolesť, ktorú cítil aj on.

"Videla som Ginny," vysvetľovala, keď sa snažila tie slzy zadržať.

Postavil sa, aby urobil nejaké raňajky. Vedel, že potrebuje trochu času, aby sa upokojila. Pripravil z vody kávu, ale nechutila dokonale. Nesťažovala sa. Venovala mu úsmev, obliekla sa a vypila ju bez zaváhania. Mlčali niekoľko okamihov.

"Dnes budeme musieť ísť. Ak nie, bude príliš neskoro," náhle pokojne vyhlásila.

Súhlasne prikývol. Odkašľala si.

"Ak jeden z nás zomrie skôr, než sa dokáže vrátiť, potom ten druhý musí tú povinnosť splniť sám."

V šoku pokrútil hlavou, otvoril ústa, aby protestoval, ale ona položila svoju malú ruku na jeho a jemne stisla.

"Musíme skúsiť všetko, aby sme zabránili, že sa toto stane. Ak sa stane čokoľvek, pôjdeš sám. To isté platí pre mňa. Je zbytočné dať sa zo sentimentality zabiť. Musíme byť silní. Musíme toto napraviť. Prosím, sľúb mi, že pôjdeš sám, ak to bude nevyhnutné!"

Váhavo prikývol, teraz mal slzy v očiach aj on. Objala ho, snažila sa vyjadriť bozkom svoje city. Bol to zúfalý bozk, plný vášne, úzkosti a neistoty. Bol to bozk na rozlúčku. Opätoval jej ho, ako keby sa zajtrajšok nemal nikdy udiať. Bol si samozrejme vedomý, že toto je asi ten prípad.

Strávili deň v chate, ruka v ruke. Nezostalo veľa, čo povedať. Bol to ich posledný deň. Vzdychol si. Nepredstavoval si, že všetko takto dopadne. Ako by mohol? Zamilovať sa do nej bolo proti všetkému, podľa čoho žil. Ale láska nie je rozumná. Pobozkal ju na vlasy a vycítil, že sa usmiala. Chytila ho za ruku, kreslila mu na dlani krúžky svojim prstom.

"Ak existuje niečo ako reinkarnácia, potom sa zase stretneme, však?"

Jej otázka vyznela zľahka, ale on ju poznal dosť dobre, aby vedel, že je dosť zúfala na to, aby vôbec zvažovala život po smrti.

Usmial sa.

"Iste. Tak ľahko sa ma nezbavíš."

Zachichotala sa.

"Pokiaľ si so mnou, nebude to také zlé."

"Pokiaľ si so mnou, budem v nebi," odpovedal a pobozkal ju na ruku.

Trochu sa uvoľnila, jej slzy dopadli na jeho ruku. Už sa viacej nerozprávali. Len sa objímali, čakali na nevyhnutný úplnok. Bola to ich jediná šanca. Dnes večer alebo nikdy.

Konečne sa postavili. Mohol cítiť, ako jej rýchlejšie bije srdce. Zahryzla si do spodnej pery, zvyk, ktorým sa prejavovala jej neistota. Usmial sa. Mali tak málo spoločného času. Pochyboval, že jemu by stačil celý život, ale bral by ho s radosťou. Mohol ju vidieť pred sebou. Držala jeho dieťa a usmievala sa na neho. Tento sen sa nikdy nestane skutočnosťou. Ale ak existovalo niečo ako znovuzrodenie, potom ju nájde. Bez ohľadu na to kde, bez ohľadu na to ako, určite ju nájde. Ich duše patrili k sebe.

Chytili sa za ruky a opustili tú malú chatu. Bol chladný novembrový večer. Premiestnili sa na miesto, z kadiaľ sa rozhodli odísť.

Okamžite vedel, že niečo nie je v poriadku. Začuli desať prasknutí a zrazu boli obklopení smrťožrútmi. Žiaden únik. Jeho srdce stuhlo, kým sa pozeral na tie čierne plášte.

"Nemal si sa oženiť s humusáčkou. Teraz zomrieš tiež," potešene prehovoril chrapľavý hlas.

Urobil prvú vec, ktorá ho dokázala napadnúť: sotil ju za skalu a vzpriamil sa, aby bojoval s toľkými, s koľkými sa dalo. Bol dobrý, preklial piatich z nich, brániac seba a ju. Ale bol sám a oni boli desiati. Pocítil silu nejakej kliatby a našiel sa ležať v tráve, paralyzovaný. Snažila sa k nemu dostať. Chcel vykríknuť, mala by utiecť preč, ale nemohol.

Videl jej zúfalú tvár a to prekvapenie, keď ju zozadu zasiahlo kúzlo. Nemo vykríkol. Ona zakričala tiež. Kliatba Cruciatus. Neodpustiteľná. Preplazila sa k nemu, vytiahla obracač času zo svojho vrecka, dala mu ho na krk a päť krát zatočila. Znova nemo vykríkol, prosiac ju, aby prestala a plakal. Podarilo sa jej usmiať, vložiť mu niečo do ruky, pobozkať ho a vysloviť slová, na ktoré nikdy nezabudne: "Stretneme sa v nebi."

Potom ju zasiahla kliatba a svetlo v jej jantárových očiach zhaslo. Cítil, ako jeho telo mizne, videl jej telo ležať v mokrej tráve, čierne plášte snažiace sa zadržať ho. Kričal, plakal, zúril. Pocítil zavírenie farieb okolo seba a zatvoril oči. Pristál tvrdo na lúke, ktorú práve teraz opustil. Ale neboli tam žiadne čierne plášte, ona nebola mŕtva a tráva nebola mokrá.

Ležal na tej tráve, neschopný postaviť sa, zatiaľ neochotný urobiť to, čo urobiť musel. Len tam ležal a plakal. Videl tak veľa ľudí zomrieť. Svojich rodičov, priateľov, učiteľov. Tak veľa. Ale nikto z nich nevyvolal tak veľa bolesti, ako keď stratil ju. Vedieť, že už sa nikdy tak neusmeje, spôsobovalo, že si tiež pripadal mŕtvy. Vyvracal sa na tú trávu. Zrazu začalo pršať a on cítil, ako sa dažďové kvapky zmiešavajú s jeho slzami.

Otvoril ruku a zbadal prsteň, ktorý jej dal na svadbe. Strieborný prsteň s modrým zafírom.

"Máme úlohu. Ty ju musíš zvládnuť sám. Musíš zmeniť budúcnosť. Prosím. Zachráň všetkých. Zachráň nás. Milujem ťa. Stretneme sa v nebi."

Mohol počuť jej hlas, ako keby stála vedľa neho. Zhlboka sa nadýchol. Mal poslanie. Nesklame ju. Slzy mu stále stekali po lícach.

"Nájdem ťa. Sľubujem."