Preklady fanfiction Harryho Pottera

IX. 

Učiť sa alebo sa bozkávať

Vitajte pri predposlednom spôsobe ako ohromiť humusáčku! Došli sme až sem a sme už takmer pri konci. Ja som už, vo viacerých smeroch, dosiahol svoj cieľ a to vďaka skutočnosti, že som jedinečný Draco Malfoy, ale vám možno ešte zostáva použiť niekoľko spôsobov. Ale nebojte sa, pretože mám v rukáve ešte dva triky, o ktoré sa s vami podelím.

Tak, neviem ako to dievča, ktoré sa snažíte ohromiť vy, ale Hermiona Grangerová totálne miluje učiť sa. To je niečo, čomu mnoho z nás nikdy neporozumie, ale kvôli mojej láske k nej sa o to aspoň pokúsim. 

Viete, deviaty spôsob ako ohromiť humusáčku, je pomôcť jej s učením sa na skúšky. Máme pred sebou obrovský test z Čarovania, ktorý bude tvoriť tridsať percent našej prekliatej známky. To bude skvelá príležitosť uviesť môj plán do pohybu.

Možno si budete myslieť, že som šialený. Koniec koncov, Hermiona nepotrebuje od nikoho pomoc učiť sa! Ona je to najinteligentnejšie dievča, ktoré som mal to šťastie vôbec stretnúť! Ona by hravo prešla tú skúšku, aj keby sa vôbec neučila! Presne, je taká úžasná.

Ale, vy ste zabudli, že ja som jedinečný Draco Malfoy. Samozrejme, že to všetko viem. A okrem toho, môj plán siaha ešte o krok ďalej.

Kým jej budem pomáhať s učením, chcem sa aj ja učiť s horlivosťou, akú ste ešte nikdy nevideli, dokonca ani u našinca ako je Hermiona. Ak sa budem učiť len o trošičku viac ako ona, potom ju možno v teste z Čarovania porazím. To je, priateľu, môj hlavný cieľ... aspoň čo sa týka tohto konkrétneho spôsobu ako ohromiť humusáčku.

Dychtil som po tom dostať lepšie známky než tá brilantná Hermiona Grangerová, odkedy sme boli prvácki krpci. Možno sa to zdá byť nemožné, ale ja to môžem dosiahnuť. Priznávam, že je to trochu riskantné, pretože si nie som celkom istý, ako zareaguje, ale dúfam, že všetko pôjde podľa plánu.

A to pôjde. Pretože ja som ten jedinečný...

Okay, okay. Nemusím to hovoriť znovu. Už určite viete, že som ten jedinečný...

Prepáčte... sila zvyku.

…

„Hermiona, kam sa to berieš?“ lenivo som bol rozvalený na najpohodlnejšej pohovke v našej spoločenskej miestnosti, pohovke, ktorá bola hneď vedľa útulného krbu.

„Do knižnice,“ odpovedala Hermiona, ako keby to bola v piatkový večer tá najprirodzenejšia vec na svete. Skontrolovala si svoju tašku, aby sa uistila, že všetky knihy sú tam, predtým, ako sa vybrala k portrétovému otvoru.

„Ale Hermiona,“ zakňučal som. Och počkajte. Malfoyovci nekňučia. Nekňučal som... Len som jemne protestoval. Správne. „Je piatok večer.“

Zodvihla na mňa obočie. „No a?“ opýtala sa, ako keby to nebol veľký problém.

„Práve nám skončil ťažký týždeň vyučovania,“ trpezlivo som vysvetlil. „Mala by si si dať pohov, Hermiona. Nemusíš sa učiť po celý čas.“

Po tomto mi venovala ironický úsmev. „Draco, už by si ma mal doteraz lepšie poznať. Musím sa učiť. Musím zostať na špici.“  

Tu jej poslednú vetu som si mohol vyložiť aj inak, ale namiesto toho som si povedal, aby som pod nízkou povalou nevyskakoval (ďalšia muklovská povedačka, ktorá mi vliezla do hlavy) a prijal som to tak, ako to zamýšľala ona. „Prečo, Hermiona?“ Opýtal som sa, vážne som chcel vedieť, prečo musí byť vo všetkom najlepšia.

„Pretože,“ sťažka si povzdychla, „to je to, čo od seba očakávam.“

„Čo tým myslíš?“ zmätene som sa opýtal. Posadil som sa na svojom mieste, takže som jej venoval plnú pozornosť.

Na chvíľu sa zamyslela, aby mi na moju otázku čo najlepšie odpovedala. „To je to, čím sa odlišujem od všetkých ostatných.“ povedala. „Musím sa niečím vyznačovať. Harry je odvážny, vznešený chrabromilský hrdina. Ty si okúzľujúci slizolinský princ. Niektorí ľudia tu na Rokforte si myslia, že nie som nič viac ako obyčajná humusáčka... a, no, proste im musím dokázať, že som viac ako len toto oplzlé slovo. Ja... ja mám pocit, ako by som im musela dokázať svoju inteligenciu a právo tu byť.“

„Och, ale ty tu patríš,“ dychtivo som odvetil. „Ty si to najchytrejšie dievča, aké som kedy stretol. Si tisíckrát lepšia, než tí tupohlavci, ktorí ti hovoria... tým slovom.“

„Ďakujem, Draco,“ odpovedala, pričom sa sladko usmievala. Ale potom sa jej úsmev stratil. „Vieš, že aj ty si zvykol byť jedným z nich.“

Nemusel som sa jej pýtať, čo tým myslela. Presne tam a vtedy som si uvedomil, ako veľmi som ju v minulosti zranil a musím sa priznať, že niečo malé vo mne zamrelo. „Je mi to ľúto,“ povedal som zahanbene. Merlinove spodky, čo sa mi to deje? Malfoyovci nikdy nič neľutujú.

 „Zmenil si sa,“ odvetila, keď sa nakrivo usmiala. Už mi to predtým povedala. „A tak som ti už odpustila, čo si mi v minulosti spravil.“

Odľahlo mi, ďakoval som mojim šťastným hviezdam, že mala súcit a bola tak ochotná odpúšťať. Ale potom sa opäť vybrala smerom k portrétovej diere a samozrejme, že to som jej nemohol dovoliť urobiť.

„Hej, poď si sadnúť sem ku mne a vymyslíme niečo lepšie, čo robiť dnes večer,“ povedal som, keď som lákavo poklepkal po mieste vedľa seba a zvodne zažmurkal. Presne ako som očakával, začervenala sa krásnou ružovou.

„Draco, už som ti povedala, že sa musím ísť učiť,“ odvetila, pokúšala sa vyzerať otrávene, ale nepodarilo sa jej to. Vedel som, že by radšej strávila večer so mnou ako pri knihe.

„Vieš ty čo, Hermiona?“ opýtal som sa, zrazu mi prišiel na um geniálny nápad. „Pôjdem do knižnice s tebou. Tiež by som sa mohol trochu poučiť.“

Pozerala na mňa, ako keby mi narástli rohy. „Naozaj?“ opýtala sa v úplne a totálne neveriacky. „Udrel si práve hlavu?“

Tak to zabolelo. „Ja sa tiež učím, veď vieš!“

„Ale ako si predtým povedal... je piatok večer. Ty v piatok večer nikdy nič nerobíš..“ Tvárila sa podozrievavo. Och nie, čo ak príde na môj plán?

V duchu som panikáril, ale na tvár som si nasadil víťazný úsmev. „No, dnešný večer je iný. Môžeme ísť?“ postavil som sa a popreťahoval.

Bez obalu na mňa pozrela. „Neberieš si so sebou nejaké knihy?“

Stále som sa uškŕňal. Musel som vyzerať ako idiot. (Och počkajte, to som práve pred vami priznal? Vyškrtnite to, prosím.) „Nie, všetko, čo potrebujem, je tu.“ Poklopal som si po hlave.

Čudne sa na mňa pozrela. „Okay, jasné.“ Prišiel som k nej, chytil som ju okolo pliec a potom sme sa vybrali do knižnice na seriózne študijné sedenie (len do toho a smejte sa, ak chcete.)

…

Rokfortská knižnica bola tmavá a tichá. Atmosféra bola pokojná a nikto neprehovoril hlasnejšie než šeptom. Samozrejme, študenti, ktorí tu boli v piatkový večer, sa aj tak nemali s kým rozprávať... smutné, ale pravdivé. Dobré, že tu Hermiona mala mňa, aby som jej robil spoločnosť. Aký deprimujúci by bol jej život bezo mňa... S dramatickým povzdychom som sa jej opýtal, kde si chce sadnúť.

Opäť sa na mňa divne pozrela, čo spôsobilo, že som začal uvažovať, či som tú časť o tom, aké má šťastie, že ma má vo svojom živote, nepovedal nahlas. Odpovedal som jej tým, že som na ňu nevinne hľadel. Rozhnevala sa a ukázala na niekoľko stolov, pri ktorých už sedelo zopár druhákov, rovno pod nosom supa madam Pinceovej. Pokrútil som hlavou.

„Poďme si nájsť niečo viac... odľahlejšie,“ povedal som, pričom som na ňu žmurkol. Predtým, ako mohla protestovať, viedol som ju bludiskom úzkych regálov hlbšie a hlbšie do tmavej, opustenej časti prastarej knižnice.

„Tu vzadu nie je dosť svetla!“ nahlas zašepkala. „Nemôžem sa učiť bez svetla!“

„Si čarodejnica,“ odvetil som. „Vyčarujeme si lampu... alebo sviečku. Áno, sviečky sú určite romantickejšie.“ Tú poslednú časť som si zamrmlal len pre seba, ale myslím, že ma počula.

„Čo je také romantické na učení?“ opýtala sa, keď na mňa civela. Och pozrite, zase je na mňa nahnevaná... Musím povedať, že je to dosť príťažlivé.

„Všetko, samozrejme,“ odvetil som, pričom som uvažoval, kam až s tým zájdem. Premýšľal som veľmi rýchlo. Pozrite sa, moje hormóny sa dnes zbláznili a nebola tu žiadna prekliata šanca, že dnes večer nechám ktoréhokoľvek z nás dvoch študovať. Preto bola nutná zmena plánu.
„Draco Malfoy, čo si tým myslel?“ vyštekla a zastala uprostred časti Obrany proti čiernej mágii. Posunula si na ramene tašku plnú kníh a podozrievavo na mňa hľadela.  (Mohlo to byť aj zbožňovanie, nikdy neviete.)

„Och, dovoľ mi ti to vziať,“ povedal som gavaliersky. (Áno, dlho mi trvalo prijať, že je v poriadku prejaviť túto špecifickú chrabromilskú vlastnosť... skvele na to letia baby.)

Neprítomne mi podala svoje knihy, čo bolo celkom prekvapivé. Buď naozaj chcela vedieť, o čo mi ide, alebo už bola unavená z nosenia všetkých tých prekliatych kníh. „Draco, stále si mi neodpovedal na moju otázku.“

„Hermiona, láska,“ povedal som s povzdychom. „Máš veľa učenia, či nie?“

„Ja...“ vyprskla, nevedela, ako sa z toho dostať.

„Tak poďme, pusťme sa do toho.“ Vzal som ju za ruku a opäť viedol hlbšie do knižnice, až kým sme nedošli k môjmu plánovanému cieľu.

„Čo je to?“ opýtala sa stále podozrievavo.

Bol to výklenok, samozrejme. Tichý, odľahlý výklenok. Absolútne perfektný na učenie. Áno,  bola tu viac-menej tma, keďže tu vzadu neboli žiadne lampy, ale svetlo, ktoré prichádzalo z malého okrúhleho okna, z ktorého bol výhľad na nočnú oblohu plnú hviezd, by mohlo stačiť. Pod oknom stála stará ozdobne vyrezávaná mahagónová lavička. Sadol som si, hodil som jej tašku na zem a poklepal po mieste vedľa mňa.

Hermiona si povzdychla. „Ty si totálny blb,“ informovala ma.

„Totálne okúzľujúci a rozkošný blb, správne?“ opýtal som sa roztomilo.

Rozosmiala sa a mohol som povedať, že už na mňa nebola nahnevaná. Chytil som ju za obe ruky a viedol som ju k lavičke. Sadla si a oprela sa o mňa, jej nohy sa dotýkali mojich. Moje srdce, prisahám, začalo biť o niečo rýchlejšie.

Otočila hlavu smerom ku mne. Zdalo sa, ako keby mesačné svetlo, ktoré prichádzalo cez okno, spôsobilo, že jej vlasy a oči žiarili ešte väčšmi. „Toľko k učeniu,“ zašepkala. Možno nechcela byť taká zvodná, ale to ako to pôsobilo na mňa, bolo všetko čo som potreboval, aby som narazil svoje pery na jej.

K môjmu nesmiernemu potešeniu mi bozk dychtivo opätovala, jej ruky prešli nahor mojou hruďou a preplietli moje vlasy. Bola všade. Moje zmysly boli presýtené. Nemohol som dýchať.

A predsa som potreboval viac. Pobozkal som ju dokonca ešte viac vášnivejšie, ak to bolo vôbec možné. Opätovala mi všetko, čo som jej dal, čo spôsobilo, že som chcel ešte viac. Držala sa ma ako záchranného lana. Moje pery sa od jej vôbec neoddelili.

Nakoniec sme obaja zúfalo potrebovali vzduch. Chvíľu sme tam len tak sedeli, počúvali dýchanie toho druhého, s jej hlavou na mojom ramene. Atmosféra už viac nebola taká pokojná. Bola plná nevyslovených emócií.

„Ľúbim ťa, Hermiona,“ zamrmlal som jej do ucha.

Po týchto slovách na mňa pozrela, venovala mi krásny úsmev, ale nič na to nepovedala. Aj tak som porozumel.

Pobozkal som ju na čelo. Vtedy som si uvedomil, že som sa jej vlastne ani neopýtal, či chce byť mojím dievčaťom, aj keď sme sa už začali správať ako ozajstný pár. Po všetkých tých týždňoch flirtovania a hravého doberania sa, som si myslel, že je ten najvyšší čas to urobiť.

„Hermiona?“ opýtal som sa pokusne.

„Áno, Draco?“ odvetila.

„Budeš moje dievča?“ opýtal som sa úplne vážne a úprimne.

„Začínala som uvažovať, kedy sa to skutočne opýtaš,“ odvetila, na perách jej pohrával úsmev.

„Budem to brať ako áno,“ zašepkal som. Naozaj som v tej chvíli nemohol povedať nič viac. Väčšinu večera sme strávili tam, v tom skrytom výklenku a užívali si navzájom svoju prítomnosť a spoločnosť.

No tak som trošku vybočil z cesty. A čo? Hermiona už bola oficiálne moja a to je naozaj to jediné, na čom záleží.…
Zvyšok víkendu prešiel veľmi rozmazane. Hermiona a ja sme strávili väčšinu času buď v prefektských izbách alebo na našom novom najobľúbenejšom mieste v knižnici. Je zbytočné hovoriť, že ani jeden z nás sa vôbec neučil. Myslím tým, keď sa môžete buď bozkávať alebo sa učiť... je to jasné ako facka.

Takže, keď pre nás oboch nastal čas na test z Čarovania, obaja sme boli úplne a žalostne nepripravení. Nemyslím si, že som vôbec videl tie otázky. Príliš som bol zaneprázdnený tým, že som civel na Hermionu na druhej strane.

Viete, Hermiona robila niečo, čoho som si nikdy nemyslel, že budem svedkom. Neurčito civela do prázdna so zasneným úsmevom na tvári. Jej test bol nedotknutý. Neprítomne točila brkom medzi svojimi štíhlymi prstami. V skratke - snívala s otvorenými očami. Počas testu. O mne, pravdepodobne. Keď som si to uvedomil, uškrnul som sa.

Hermiona Grangerová snívala s otvorenými očami o svojom úžasnom priateľovi, ktorým som bol ja, jedinečný Draco Malfoy.

To, priateľu, je to, čo môžete nazvať pravou láskou.