Preklady fanfiction Harryho Pottera

VII. Metlobalový zápas
Práve čítate siedmy spôsob ako ohromiť humusáčku. Ak nie ste koktajúci hlupáci ako moji pätolizači Crabbe a Goyle, tak už určite viete, že sme v polovici nášho cieľa. Mali by ste mať objekt vašej túžby takmer vo svojej moci, presne tak ako ja.

V každom prípade, siedmy spôsob ako ohromiť humusáčku je celý o metlobale. Áno... Metlobal. Ak ste takí driečni a talentovaní ako ja, tak zaručene máte miesto stíhača v slizolinskom tíme. A keďže ja som najlepší a jediný stíhač, ktorého slizolinčania majú, jednoducho nemôžete byť takí driečny a talentovaní ako ja. A preto teda preskočte rovno na ôsmy spôsob. Alebo tu pre zábavu zaostaňte.

Baby milujú chalanov, ktorí športujú. Nie, šach nie je šport (ehm... Weasley). Hovorím o športoch, ktoré vyžadujú krv, pot a slzy. Športy, vďaka ktorým máte tieto úžasné svaly, ktoré tak radi napínate. Športy ako vznešená hra metlobal.
Takže, aby som to zhrnul do jedného riadku, siedmy spôsob ako ohromiť humusášku je poraziť Pottera, toho hlúpeho-chlapca-ktorý-jednoducho-musí-žiť v metlobalovom zápase a tým pádom aspoň raz chytiť zlatú strelu. Aby vám bolo jasné, každý zápas, čo som prehral, som mal jednoducho smolu. Potter mal skrátka z pekla šťastie. Žiadna z jeho výhier nemala nič spoločné s nijakým talentom. Tak. 
…

 „Kde do pekla si bol?“ Zvedavo sa ma opýtala Hermiona, keď som sa o pol jednej dopotácal do prefektskej spoločenskej miestnosti.

Hodil som svoj cenný Nimbus 2007 na podlahu práve vtedy, keď sa vyčerpaním zrútili aj moje kolená. Klesol som na podlahu a ležal som tam roztiahnutý, na tmavo červenom koberci, ako obyčajný sedliak. Bol som príliš unavený, aby som sa pohol. 

 „Vyzeráš unavene,“ toto jej oznámenie naozaj nebolo potrebné. Vstala z pohovky, v ktorej skrútená čítala knihu (jednu z tých stoviek... alebo to boli tisíce... ktoré som jej kúpil počas toho pamätného rokvillského víkendu) a prišla ku mne.

„Uumh,“ zastonal som ako odpoveď.

„Čo?“ Opýtala sa, podľa mňa nebola veľmi nápomocná. Len mi napusť horúcu vaňu a daj mi masáž chrbta, ženská!

Ale samozrejme, toto som nepovedal. A vám tiež radím, aby ste to neskúšali. Naposledy, keď som to povedal Daphne Greengrassovej, kopla ma medzi nohy. To priateľu, ubralo niečo z mojej pýchy a dôstojnosti, minimálne dovtedy než som prestal skučať od bolesti.

„Metlobal,“ objasnil som. „Posledných sedemdesiat biliónov hodín som trénoval metlobal.“

„Och, správne, zajtra to bude Chrabromil verzus Slizolin, je tak?“ Opýtala sa a kľakla si na koberec vedľa mojej hlavy.  
„Budeš mi fandiť?“ Povedal som a snažil som sa späť do svojho hlasu dostať to staré arogantné naparovanie. Ale bol som až príliš unavený.

„Samozrejme, že nie, trdlo,“ odvetila a hravo ma udrela. Ibaže práve teraz som nebol v nálade na žartíky a strhol som sa bolesťou.

„Prečo nie?“ Opýtal som sa, kým som sa pokúšal posadiť.

„Vždy fandím Harrymu a Chrabromilu. Bola by to riadna zrada, keby som prešla k temnej strane.“ Jej zlato hnedé oči na mňa iskrili.

„V tom prípade... bozk napred postačí.“ Predtým ako mohla protestovať, alebo zdupkať, naklonil som sa k nej a moje pery narazili na jej. V tom vyčerpanom stave môjho bytia som spadol na ňu s perami stále prilepenými k tým jej.
„Mmm-Malfoy! Zlez!“ Povedala, pričom sa pokúšala dostať preč. Hlava mi padla na jej rameno.

„Som unavený,“ odvetil som totálne grogy. A okamžite na to som zaspal... na Hermione.

V akej rozkošnej polohe som bol, nemyslíte?
…

Zobudil som sa v tej istej pozicií, v ktorej som zaspal, len k môjmu sklamaniu, Hermiona bola preč. Nie je to dobrý nápad stráviť noc na tvrdej, studenej zemi. Teraz som mal aj boľavé svaly, s ktorými som sa musel popasovať, zatiaľ čo budem ohromovať Hermionu.

Zažmurkal som stále v ospalom otupení a rozhliadol som sa po izbe. Niečo nebolo celkom v poriadku. Slnko jasne svietilo a stojace hodiny v rohu začali odbíjať. Pretrel som si oči a znova pozrel na tie hodiny. Letiaca obluda! Už bolo deväť hodín! Mal som pocit, ako keby som práve dostal obrovský elektrický šok. Ak Urquhart, ten trol – akože kapitán, neposunul kvôli mne začiatok zápasu, tak na miesto mňa bude hrať ten idiot Harper! Začal som panikáriť.  

Moja prvá myšlienka bola bežať dole na metlobalové ihrisko. Už som bol takmer von z portrétovej diery, keď som si spomenul, že by som si pravdepodobne mal zobrať svoju metlu. Akonáhle som zobral svoj Nimbus 2007 (myslím, že je načase požiadať otca o novú metlu... Nimbusy už nie sú v móde), som našťastie zachytil svoj odraz v zrkadle. Merlinove spodky, vyzeral som otrasne. Nemohol som veľmi úspešne ísť takto von a ohromiť Hermionu, keď som vyzeral, ako keby ma prešiel Hippogrif.

Po tom, čo som došiel k tomuto záveru, strávil som dobrých sedem minút fintením sa pred zrkadlom. To sú chvíle, kedy je mágia veľmi užitočná. Zopár kúziel krásy a vyzeral som tak skvostne ako vždy. Nikto nebude môcť povedať, že som strávil noc na prašnej podlahe v spoločenskej miestnosti. A nikto tiež nebude môcť povedať, že som zaspal... okrem tej skutočnosti, že som teraz na zápas meškal viac ako 10 minút.

Jeden posledný pohľad do zrkadla a potom som bol pripravený. Vyskočil som z portrétovej diery, nasadol som na svoju metlu a prefičal som hradnými chodbami, cez otvorené okno a dole na metlobalové ihrisko. (Nechceli ste vždy preletieť na metle cez Rokfortské chodby?)

Môj náhly príchod sa stretol s povzbudzovaním zo strany na zeleno sfarbeného davu a s vypískaním od zvyšku. Ignoroval som tú negatívnu odozvu a namiesto toho som urobil niečo ako predzápasové víťazne kolo, pričom som mával svojim mnohým fanúšikom a ignoroval som škriekajúci hlas madam Hoochovej, aby som okamžite zliezol.

Celá slizolinská časť vydala uši trhajúce (v dobrom význame) škreky, keď som okolo nich preletel. Bifľomorčania, keďže sú príliš milí a poslušní, aby ma vypískali, tak sa na mňa len jednoducho mračili. Zopár z tých dievčat sa aj tak nervózne zachichotalo, čo spôsobilo, že som sa na nich uškrnul (aj keď som o žiadnej z nich vážne nepremýšľal, hlavne teraz nie, keď mám Hermionu). Ako som prechádzal okolo bystrohlavčanov, stretol som sa s nezáujmom. Viete, bystrohlavčania sú veľmi pekní. Zároveň sú riadne pyšní na svoju inteligenciu, čo ich robí trochu povýšeneckými. Ale ich pýchu samozrejme zďaleka prekoná tá chrabromilská. Tí prekliatí chrabromilčania. Ukončil som svoje predzápasové víťazné kolo, ešte predtým ako som sa dostal do ich časti, čo len spôsobilo, že kričali ešte viac. Ten zvuk otravného Weasličkinho hlasu ma prinútil otočiť sa a prirútiť sa tam, pričom som každému, koho som počas cesty videl, ukázal drzé gesto rukou. (Každý z nich mi to gesto okamžite vrátil).

A vtedy som uvidel Hermionu. Nesúhlasne na mňa pozerala. Och, drahá. Prestal som s tým ručným gestom a sladko som sa na ňu usmial. Vo vnútri som sa smial, ako všetci chrabromilčania (okrem môjho miláčika Hermiony) na tribúne otočili svoje zabednené hlavy, aby videli na koho sa usmievam.

Teraz vyzerala trochu mrzuto. A zároveň sa červenala. Uškrnul som sa na ňu. Potom, aby som dokončil tento rozmar, som sa rozhodol poslať jej pusu. To priateľu, spôsobilo riadny rozruch.

Najprv sa začervenala ešte tmavším odtieňom ružovej. Skutočnosť, že sa červenala, malo za následok to, že vyzerala podozrivo. Väčšina z tých idiotských chrabromilčanov bola aj tak na príjme trochu pomalá a tak sa mohla vyhnúť ich okamžitému skúmaniu. 

Medzitým som konečne pristál na zemi vedľa mojich slizolinských spoluhráčov, z ktorých väčšina na mňa civela z výrazmi zmiešanými z hnevu a hrôzy. Hnevu, pretože som zdržal začiatok zápasu prinajmenšom o pol hodinu (len moja prostá prítomnosť, respektíve jej nedostatok má neuveriteľný vplyv). Hrôzy, kvôli tomu čo som práve urobil. Nikto netušil, že to príde. Ako člen elity slizolinskej fakulty, do pekla, ako člen elity celej ľudskej rasy, je mojou povinnosťou udržať ich všetkých pozore. Je to slušne vyčerpávajúca práca, ale hej, niekto to robiť musí.

Urquhart, kapitán (udivuje ma to, ako sa ten trol mohol stať kapitánom, zatiaľ čo ja, čo som skvostný metlobalový hráč, som sa nestal), bol absolútne naštvaný.

„Malfoy, čo si to do horúcich pekiel práve robil? Uvedomuješ si, že tu máme zápas, ktorý máme vyhrať?“ Vyštekol na mňa.

Venoval som mu pohľad vrcholného pohŕdania. „Som tu teraz, či nie?“

Ako som predpokladal, ostal zarazený. Pokúšal sa získať svoju autoritu (asi akú) späť a tak zakričal, „Nesnaž sa ma prechytračiť, Malfoy! Ja som kapitán tohto tímu...“

Prehnane som zazíval. „Och, prestaň tu reptať a poďme už na to.“

(Ak sa divíte, prečo som taký útočný na svojich vlastných slizolinčanov, je to preto, že to je práve to, čo my robíme. Testujeme svoju podlosť – len slová, žiadne prútiky – jeden na druhom, aby sme sa uistili, že je dostatočná pre všetkých ostatných, menovite mojich nepriateľov Pottyho a Weslíka.)

Keď Urquhart konečne prestal peniť, otočil som svoju pozornosť na chrabromilský tím. Ach... tí prekliatí chrabromilčania. Prvotný zdroj mojich problémov. Potter obzvlášť.

V každom prípade, tí trápni hlupáci oblečení v červenej a zlatej (čo je to za hnusnú kombináciu farieb... pokiaľ ich nemá oblečené môj miláčik Hermiona, samozrejme) boli tak rozzúrení, ako len mohli byť. Všetci okrem Weasleyho. Ten bol skôr zelený, ako keby sa chystal byť čoskoro chorý. Tento postreh ma rozosmial.

Potterove zamračenie sa ešte prehĺbilo. Svaly v jeho čeľusti zúrivo pracovali. Trhalo mu rukou, ktorou držal svoju metlu (ako Potty dostal Blesk, to by som rád vedel). V skutočnosti býval obvykle dosť nervózny a netrpezlivý. To ma znova rozosmialo.

„Keď ste sa už prestali správať ako hlupáci, mohol by tento zápas začať,“ zostra povedala madam Hoochová.

Otočil som sa a zazrel som na ňu. Bohužiaľ, na ňu to skutočne nefunguje.

„Urquhart, Potter, podajte si ruky,“ vyštekla. S uspokojením som sledoval, ako sa obaja kapitáni (ako sa oni obaja mohli stať kapitánmi, to by som naozaj veľmi rád vedel) snažia navzájom si rozpučiť  ruky.

„Dosť!“ vyprskla madam Hoochová, keď obaja kapitáni odmietli pustiť ruku toho druhého. Všimol som si, ako si Potter za chrbtom ponaťahoval boľavú ruku. (Urquhart urobil to isté... taký tupec.)

Začal som na Weasleyho robiť ksichty, aby som ho rozhádzal ešte o trochu viac, kým zápas začne. Tak či tak, aj keď to malo požadovaný účinok (Weasley sa otočil a klesol na všetky štyri, akoby sa chystal zvracať), prepočul som hvizd, ktorým zápas začal a preto som vyzeral ako hlupák (ako madam Hoochová predtým uviedla).

„Malfoy! Vylez na tú svoju prekliatú metlu a leť, do prdele!“ Zanadával Urquhart. Tentokrát som okamžite poslúchol.

Odrazil som sa nohami zo zeme, vyletel som do vzduchu a otočil som sa dokola tak rýchlo, že ten pohyb vyvolal fandenie v ženskej časti davu.

A tak metlobalový zápas môjho života začal. Po prvýkrát som nemrhal svojim časom urážaním chrabromilčanom a spievaním brilantnej pesničky, ktorú som sám zložil: „Weasley je náš kráľ.“ Namiesto toho som lietal okolo ihriska a sledoval všetko ako jastrab. Potter vyzeral byť zmätený mojimi činmi. Zvyčajne som ja lietal v závese za ním, ale dnes mi robil chvostík on. Aby som sa ho striasol, začal som lietať okolo a robil som otočky, kdekoľvek som mohol. Počul som za sebou otrasné prasknutie. Pravdepodobne dostal Potter úder do tváre dorážačkou. To nebolo súčasťou môjho plánu, ale pre mňa to bolo dobré. (Ďakujem ti, ó boh metlobalu.) Ponáhľal sa na zem, krv lietala všade.    

Dosť divne, vo vnútri svojho srdca som cítil kvitnúť niečo (dobre, to znelo neuveriteľne zženštilo), čo vyzeralo byť ľútosťou. Čo je to za nezmysel? Nebolo možné, aby som cítil ľútosť kvôli Potterovi!

Potom som videl známu postavu bežať cez ihrisko na Potterovú stranu. Nebol to nik iný ako môj miláčik Hermiona. Čo do pekla to robila?

Takmer som vo svojej hlave počul jej sarkastickú odpoveď. („Čo je, pomáham svojmu najlepšiemu priateľovi predsa!“)

Nahnevane som sa otočil preč od scény, ktorá sa konala na zemi a rozmýšľal som čo urobiť ako ďalšie. Pravdepodobne som mohol prinútiť jedného z idiotických slizolinských odrážačov, aby ma trafili dorážačkou.

Potom som si uvedomil, čo sa mi honí hlavou... Ja som bol ochotný zničiť moju perfektnú tvár a to všetko pre dievča. Tá hrôza!

Svet očividne spel k strašnému koncu.

Ale na druhej strane to všetko bolo pre jedno veľmi mimoriadne dievča, takže myslím, že ten nápad koniec koncov nebol až taký šialený. Tak či tak, potom čo som si láskyplne ohmatal svoj nos, rozhodol som sa radšej zostať pri tom pôvodnom pláne.

Práve keď som dospel k tomuto záveru, z chrabromilskej časti sa ozvalo povzbudzovanie. Neobťažoval som sa otočiť, aby som videl Pottera opäť nasadať na svoju metlu. (Ale potom som to aj tak urobil, len aby som mohol vidieť moju drahú Hermionu utekať preč z ihriska späť na tribúnu.)

Hra pokračovala rýchlo a zbesilo. Prehadzovačky a triafačky svišťali vzduchom nebezpečnou rýchlosťou. Vynaložil som extra snahu vyhnúť sa jednej z nich, aby som ju neschytal do ksichtu tak ako Potter. Nechcel som schytať jednu dobrovoľne, takže nebolo treba, aby som ju schytal náhodou.

Nebol som si istý, aký bol stav, ale ani som sa naozaj nestaral. Tento zápas bol len medzi mnou, Potterom a zlatou strelou. A výhra? Hermiona. (Nenaznačujem, že Potter chce Hermionu tiež... bleh... len hovorím, že Hermiona je moja osobná výhra. Viete, čo tým myslím.)

Pri pomyslení na Hermionu som preletel pohľadom po tribúne a snažil som sa zistiť, ktorá červeno-zlatá guľka je ona. Takmer bez toho, aby som to vedel, zletel som trocha bližšie. Tie červeno-zlaté guličky sa stali o niečo jasnejšie. A maják svetla ožaroval moju lásku.

Viete, byť zamilovaný vo vás môže odkryť hlboko skrytého romantického básnika.

Ahem, späť k hre. Zachytil som záblesk Hermiony, uložil som si ten prekrásny obrázok hlboko do ohnivých komnát môjho srdca (ďalšie zženštilé rečičky) a potom som sa opäť zameral na zlatú strelu, kdekoľvek tá prekliata vecička bola.

A práve vtedy som ju uvidel. Dobre, ja som nevidel ju, ale videl som Pottera naťahovať sa po nej. Som si celkom istý, že to bola zlatá strela, pretože pre čo iné by sa stíhač naslepo naťahoval tak vysoko nad zemou?

V každom prípade, keď som videl ten výraz na Potterovej tvári (teraz zniem, akoby som poznal Pottera veľmi dobre... eeeh) okamžite som zrýchlil a rútil sa jeho smerom. Letel som rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým, pričom som sa modlil, aby to stačilo.

Boh metlobalu (dnes musí byť ku mne veľmi milý) odpovedal na moje želania a zabránil Potterovi chytiť zlatú strelu. Doháňal som ho, teraz bolo už len pár metrov medzi Potterom a mnou.

Dodnes neviem, čo ma dohnalo k tomu urobiť to, ale keď som videl Pottera naťahovať sa po tú hnusnú malú zlatú strelu (a tentoraz to naozaj vyzeralo, že ju chytí), urobil som niečo strašne nebezpečné a riskantné. Hodil som sa zo svojej metly a hnal som sa vzduchom, pričom som dookola divoko mával rukami ako vrtuľa. Pristál som na Potterovi, ktorý ani nevedel, čo ho to trafilo. V tom momente, ako som doň narazil-pristál, Blesk začal strácať výšku. Ešte raz som vyskočil, použil som Pottera ako odrazový mostík a urobil som jeden posledný náprah po zlatú strelu. Moja ruka zovrela niečo malé a okrídlené. Potter jačal a dav kričal, keď som sa ja dole hlavou rútil k zemi.  
…

„Draco? Draco? Draco!“

Otvoril som oči. Tvár anjela vkĺzla do môjho zorného poľa. Hmm... bol som v nebi?

„Och, vďaka Merlinovi!“ Známy anjelský hlas zavzlykal. Ruky sa vymrštili okolo môjho krku. Au. Toto bolelo. Moje hlasivky dostali správu z mojich nervových zakončení a ja som na protest zastonal.

„Och. Prepáč,“ povedal ten istý hlas, teraz trochu zadychčane. Hej, to bola...

„Hermiona!“ Podarilo sa mi vykoktať.

Ten anjel prepukol v plač. „Neopováž sa to urobiť znova!“ Zanariekala, keď zovrela svoju ruku v mojej.

„Okay,“ vykoktal som. Oh... každý kúsok môjho tela bolel. Vrátane mojich prstov. Ale nechystal som sa jej povedať, aby ju pustila.

Ako som sa pomaly prichádzal k rozumu, uvedomil som si, že je noc a že som očividne v nemocničnom krídle. Hermiona bola jediná ďalšia duša v tejto miestnosti.

„Ako dlho som bol mimo?“ Opýtal som, tento raz nie koktavo.

„Dva dni,“ zašepkala.

Musel som sa opýtať. Jednoducho som musel. „Chýbal som ti?“

Venovala mi malinký úsmev. „Áno. Veľmi.“

Keby som sa necítil, akoby ma niekto hodil do pekla a potom ma znovu vytiahol späť, tak by som vyskočil a začal spievať a tancovať. Vtedy som si spomenul, prečo som vôbec bol v nemocničnom krídle.
„Ohromil som ťa, keď som chytil zlatú strelu?“ Ospalo som sa opýtal. (Hej, prečo sa zase cítim ospalo? To musí byť tými bolesť tíšiacimi elixírmi, ktorými ma nadrogovala madam Pomfreyová.)

Hermiona vyzerala zdesene. „Ty si skočil z metly päťdesiat stôp nad zemou, aby si na mňa urobil dojem?“

„No...“ Odvetil som, pričom môj hlas sa vytrácal. Prečo reagovala takto?

„Draco Malfoy, ak by si nebol vážne zranený, tak by som ťa okamžite udrela!“

„Prečo?“ Opýtal som sa, ohromený.

„Pretože si ma na smrť vystrašil, keď si sa pokúšal ohromiť ma, ty idiot!“

Ach, Takže to beriem ako áno.

Ja, Draco Malfoy, som ohromil jedinečnú Hermionu Grangerovú len svojimi skvelými schopnosťami stíhača. Pozrime sa na vás, ako sa o niečo také pokúsite vy.