Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsať: Žiadne cesty nezostali

(O chvíľu neskôr)

Časť 1: Keď sa tvoj svet stane búrkou

Začalo to ako suchý chichot; hustý a priškrtený, ´nemôžem uveriť tejto sračke´ chichot, ktorý sprevádzalo pomalé trasenie jej mokrej hlavy. Všetko na Ginny Weasleyovej sa zdalo byť nahnevané a červené; červené vlasy, nahnevané oči, červená pokožka, spojené nahnevané obočia, červené topánky, a nespomínajúc, jej do červena rozpálená nálada. Bol to dosť zaujímavý pohľad – keď Ginnin hnev nebol sčasti, dobre prevažne, namierený na ňu.

Napätie, ktoré nasledovalo po jej otázke, bolo hmatateľné; tak husté, že bolo skoro nechutné. Dokonca malo vplyv aj na to mačiatko. Slabé, utešujúce pradenie Apolla skoro úplne prestalo; zdalo sa, že nechce od nich dvoch pritiahnuť žiadnu nechcenú pozornosť.

Dobré mačiatko.

Hermiona mala svoje pery pevne zovreté. Ona neprehovorí. Uprostred Harryho vyznania lásky a faktom, že to boli Matthewove narodeniny, jednoducho nebola v správnom stave mysle, aby sa dala zatiahnuť do hádky. Ani na takúto hádku nebola pripravená. Keby jej Ginny mohla preukázať láskavosť a vrátila by sa zajtra, alebo dokonca až pozajtra, prisľúbila sebe a vyšším mocnostiam, že uspokojí tú čarodejnicu a zapojí sa do toho, čo zaručene malo byť nezabudnuteľnou konfrontáciou.

Tá druhá žena mala ruky opreté v bok, jasne dávala najavo, že nemá v úmysle odísť bez odpovedí. Pravdu povediac, táto hádka sa blížila dlhý čas. Prakticky nevyhnuteľná, zdalo sa. Bez ohľadu na to bola viac než ochotná zostať mlčky. Len o chvíľočku dlhšie. Len zadržať nevyhnuteľné.

Tá búrka sa zhoršovala. Rachot hromu bol skoro neustály. Zavíjajúci vietor vial tak prudko, že mohla počuť, ako sa jej nábytok na terase vonku posúva. Blesk osvetlil oblohu každých pár minút, kým dážď neúprosne búšil na strechu. Bolo to, ako keby sa ten dážď snažil dostať do jej domu.

Ale Harry musel to ticho ukončiť otázkou: "Čo tu robíš, Gin?"

Vyletela na neho so zúrivosťou tigra. "Myslím, že lepšia otázka je: čo tu robíš ty, Harry?"

Zdal sa byť v pretrvávajúcom stave šoku. "Ako si vôbec vedela, kde som?"

Uštipačne červenovláska odpovedala: "Ľahko. Sledovala som ťa," ako keby na niečo také mala plné právo.

Tomu čarodejníkovi trvalo niekoľko sekúnd, kým mu plne došiel význam jej odpovede. "Ty -" Harryho smaragdové oči stmavli, keď sa za nimi vytvoril hnev. Vyštekol: "Ty si ma sledovala?" Po Ginninom pohľade bez žiadnej hanby spustil tirádu: "Nemala si právo -"

"Mala som plné právo a ty to vieš."

"Čože?" vykríkol. "Nemala si žiadne právo ma sem sledovať; nemala si žiadne právo prísť do Hermioninho domu -"

Ginny sa pokúsila vysvetliť logiku za jej rozhodnutím vojsť do Hermioninho domu. "Videla som ťa ísť dnu a ona mi povedala, že tu nie si. Čo som si mala myslieť? Mohol si ma podvádzať -"

Harry sa zatváril pohoršene, že sa vôbec znížila zájsť takým smerom. Hermiona si uvedomila, že dokonca ona je šokovaná jej slovami. Harry bol množstvo vecí, ale bol verný muž. Dokonca aj keby bola opätovala jeho náklonnosť, vedela, že by nekonal, až kým by sa jasne nerozišiel s Ginny. Hrozivo odsekol: "No tak, vieš, že ja by som nikdy -"

Divoko ho prerušila. "A povedať, že si zamilovaný do inej ženy, nie je podvádzanie?"

"Nie, nie je."

"Áno, je."

"Rozhliadni sa. Vyzerá to, ako keby sme práve -"

"Podvádzanie nie je vždy fyzické, Harry. Vieš práve tak dobre ako ja, že si k Hermione roky niečo cítil."

Hermionu neprekvapilo, že sa nehádal.

Červenovláska urobila nahnevaný krok k svojmu priateľovi, keď pokračovala vyhrážajúcim sa hlasom. "Položím ti tú otázku ešte raz: čo tu robíš?"

Nebol taký zaskočený jej hnevom, ako bola Hermiona. "To naozaj nie je tvoja vec."

Zlá odpoveď, Harry.

"Je to moja vec!" boli prvé zajačané slová v tomto rozhovore. To jačanie neprestalo. Ginny Weasleyová sa len rozbiehala. "Môj priateľ je v dome inej ženy, priznáva k nej svoju dlhoročnú lásku a ty máš tu drzosť myslieť si, že to nie je moja vec?"

Apollo, uvedomila si rýchlo, nebol fanúšikom zvýšených hlasov.

Konečne Harry urobil pár krokov od nej smerom k svojej nahnevanej priateľke. Každým krokom, ktorým sa od nej vzdialil, sa cítila lepšie, ľahšie. Miestnosť bola stále na prasknutie preplnená hnevom a nepriateľstvom, ale už si viacej nepripadala dusená jeho blízkosťou. Toto nebolo to, čo chcela, aby sa udialo na Matthewove narodeniny. Chcela trochu pokoja. A práve keď si myslela, že ho našla, začala "búrka". A neprestala. Až doteraz tá hádka bola medzi Ginny a Harrym, ale Hermione bolo jasné, že je to len záležitosťou času než -

Mohla len bezmocne načúvať, ako bola ťahaná bližšie k tomu, aby sa do tej hádky zapojila.

"Pozri, Gin, toto nie čas na to, aby sme hovorili -"

"Toto je perfektný čas! Odišiel si a zmizol z krajiny na tri týždne; nepíšeš, a ignoruješ moje odkazy -"

Tak pokojne ako mohol, ju prerušil: "Potreboval som čas premýšľať -"

Hermiona si rýchlo uvedomila, aký vzťah Ginny a Harry mali. Nebola v ňom žiadna rovnováha. Bolo to nekonečná hra na ´preťahovanie sa lanom´, kde to lano predstavovalo ich vzťah; Ginny bola na jednom konci, kde sa snažila presadiť svoju kontrolu a Harry bol na druhom, kde sa snažil uplatniť svoju mužskú dominanciu. To lano sa opotrebovávalo. Bolo len záležitosťou času...

Predvídateľne Ginny prerušila svojho priateľa. Zloba zažiarila v jej hnedých očiach veľmi podobne ako ten blesk vonku. "A potom sa vrátiš, pobiješ sa s Ronom a zdrhneš, aby si sa stretol -"

Rozhodne: "Potrebovali sme sa porozprávať -"

Ginny dupla nohou ako nahnevané decko a zarevala na neho svojím prenikavým hlasom. "Čo do pekla som si mala myslieť, Har-"

Harry zatvoril oči a pošúchal si spánky skôr, než zajačal späť. "Neviem! Neviem! Pri Merlinovi, keby si len na sekundu zavrela zobák a umožnila mi pár slov -"

"Mám ťa počúvať?" Tvárila sa, ako keby počúvať ho, bola tá najabsurdnejšia vec, o ktorú ju kedy požiadal. "Chceš, aby som tu stála a počúvala ťa? Ako môžem, Harry? Há?"

Nahnevane: "Ginny, ja -"

"Ako dlho?" Mlela, vokalizujúc jej bolesť.

Ohromený párkrát zažmurkal. "Čože?"

"Ako dlho!"

"Ako dlho čo?"

"Ako dlho ju miluješ?" Vyšplechla posledné slovo bez toho, aby ho adresovala alebo vôbec sa pozrela na Hermionu.

To naozaj nebolo niečo, po čom Hermiona túžila. Držala sa svojho prvého priania: kde sa podlaha jej obývačky zmení na portál k jej osobnému peklu. Odísť bolo lepšie než zostať bez ohľadu na to, kde by skončila.

Ginnina otázka zostala visieť vo vzduchu; ale na Harryho odpovedi nezáležalo. V tom veľkolepom kolobehu vecí by žiadna doba, ktorú by poskytol, nepomohla. Tvárila sa ako zradená žena; žena, ktorá všetko poskytla len preto, aby jej to hodili spiatky do tváre. On už sa uznal za vinného. Nemohol sa vrátiť; klamať a povedať, že nemyslel vážne to, čo povedal Hermione. Bol v pasci vďaka svojej vlastnej hlúposti. Neochotne ten čarodejník nakoniec poskytol jednoduchú odpoveď: "Roky."

Červenovlasá čarodejnica vyzerala na sekundy od prepuknutia v plač; ale zadržala tie slzy vďaka jej nehanebnému hnevu. "Ty si - ti si ma niekedy miloval?"

Bolo by ľahké zmierniť jej zúrivosť slovami, že ju vždy miloval, ale Harry povedal niečo, čo Hermiona nečakala. "To je niečo, na čo sa snažím prísť."

Zatvárila sa, ako keby jej strelil facku do tváre. "Nie- niečo, na čo sa snažíš prísť?" Tá čarodejnica na neho neveriacky vypliešťala oči. "Chodíme spolu päť rokov, Harry! Päť rokov!" Slzy zaplavili jej oči, keď kričala. "Po piatich rokov by si mal vedieť, čo ku mne cítiš! Mal by si vedieť, že ma miluješ!" Rýchlo nad sebou strácala kontrolu, takže Hermiona musela naozaj urobiť krok dozadu.

"Nuž, možno neviem! Možno ja -"

Tá emocionálne zničená čarodejnica zrušila vzdialenosť medzi nimi a chytila ho za tvár rukami, čím ho prinútila sa na ňu pozrieť. Bolo to, ako keby úplne zabudla na prítomnosť Hermiony. "Vieš to! Nemôžeš tu stáť a vravieť mi, že nevieš, pretože ja viem, že vieš! Predtým si to povedal! Povedal si to!"

Znel smutne a znepokojene. "Ginny, upokoj sa!"

Bol to smutný pohľad a Hermiona sústredila svoje oči na Apolla, ktorý opätoval jej pohľad svojimi blankytne modrými očami. Tváril sa tak starostlivo. V tomto okamihu sa Hermiona do toho mačiatka zamilovala. Privinula ho bližšie k sebe a on priadol tak slabo, že ho cez tie burácajúce búrky nemohla počuť; aj tú v jej dome aj tú vonku. Nie, cítila ho na svojej hrudi; cítila ho na svojom srdci. Na chvíľu zatvorila oči. Nič viac nechcela než, aby odtiaľto vypadli, preč z týchto búrok, preč zo všetkého. Len chcela, aby tu bola ona, Apollo, Pansy, Blaise a...

"Nie! Povedal si to! Veľakrát!"

Vzdych unikol z jeho pier. "Pozri -"

Jej trasúce sa prsty sa otlačili na jeho lícach tam, kde sa zaťali do jeho pokožky. "Vieš to! Len si zaslepený tou -"

Potichu: "To nie je tak. To nie o tebe. To nie je o Hermione. To je o mne, Ginny."

Hladina sĺz v jej očiach dosiahla plný objem. Jej hlas bol neuveriteľne slabý, keď sa spýtala: "Ty-ty sa ma snažíš úmyselne odstrčiť?"

Harry pokrútil hlavou. "Len sa snažím byť úprimný k tebe a k sebe samému, aspoň raz. Ginny, dali sme sa dokopy hneď po vojne a možno sme to uponáhľali. Možno sme -"

Každý kúsok slabosti sa vyparil, keď zažiarilo ďalšie kolo bleskov. Ublíženie a hnev zostali. Vietor na chvíľu zamrel, ale ten dážď bol neúprosný. "Tým ma jednoducho nepresvedčíš, Harry a ty to vieš. To je niečo, čo riešiš po mesiacoch, nie po rokoch!"

Odhodlane stiahol jej ruky zo svojej tváre a držal ich pri jej bokoch. "Je to pravda."

"Mohol si mi tú pravdu povedať už dávno."

"Bola by si počúvala?"

Ginny na chvíľu pripomínala rybu, skôr než zatvorila ústa. Kým Hermiona zvierala svoje malé štvormesačné záchranné lano, v duchu si na tú otázku odpovedala. Bola si skoro istá, že by ho jeho priateľka nepočúvala. Spravila by z toho svoju úlohu zabezpečiť, že ju Harry miluje - alebo aspoň ho prinútiť myslieť si, že ju miluje.

"Bola by som ti pomohla -"

"To je presne to, Gin. Ja nepotrebujem tvoju pomoc!" Zastenal nad výrazom ublíženia na jej tvári, pustil jej ruky a prešiel si po tvári veľmi unaveným spôsobom. "Pozri, je mi to ľúto. Prechádzam mnohým a ja -"

"Nemyslíš, že ja tiež prechádzam mnohým?"

Okamžite chytil jej plecia a zatriasol ňou. Hermionine oči sa roztvorili, keď vykríkol. "Ginny, proste - pri Merlinovi, len ma na jednu prekliatu sekundu počúvaj! Počúvaj!" Zatvoril oči a zjemnel to držanie. "Predovšetkým nepočúvanie je tým dôvodom, prečo som vo všetkom tomto zmätku."

"V akom všetkom tomto zmätku?"

Po prvý raz sa Harry pozrel na Hermionu. Rozumela tej nemej otázke, čo sa pýtal a pokrútila mlčky hlavou. Môže jej povedať o Matthewovi? Nie! V žiadnom prípade nechcela, aby tá zlá, nahnevaná, Hermionu nenávidiaca Ginny Weasleyová odhalila existenciu Matthewa. Nedopadlo by to dobre pre nikoho, kto v tom bol zapletený.

"Nemôžem ti to povedať, aspoň nie teraz."

Dôrazne sa vytiahla z jeho rúk potom, čo jej dal odpoveď, ktorú neakceptovala. "To čo do pekla malo znamenať?"

"Pozri, nemôžem ti to povedať."

Ginny bola sekundy od toho, aby katastroficky vybuchla skôr, než vytriezvela. Znova sa zachichotala; ten istý chichot ako predtým. "Fajn, nie je toto perfektné, však?" Z nepriateľstva v jej hlase zredla Hermione krv. "Konečne si dostala to, čo si celý čas chcela, že, Hermiona?"

Dobre. Toto bolo ono. Už sa nevyhnuteľné nedá zdržať.

Diplomaticky odsekla. "Neviem, o čom hovoríš."

"Myslím, že naozaj vieš, o čom hovorím. Myslím, že to je tvoja vina, kvôli ktorej si tak ticho."

Hermiona Grangerová sa naštvala. "Nie, a ak chceš, aby som bola úprimná, je to absurdita celej tejto situácie, kvôli ktorej som ticho. Vošla si do môjho domu, samozrejme nepozvaná a predsa máš tú drzosť hovoriť som mnou a mojím hosťom takým šialeným a obviňujúcim spôsobom. Nerobíme nič, čo by ohrozilo váš vzťah. Nenáviď ma všetkým, čím chceš, Ginny, ale ja nie som ty. Ja mám vyššiu úroveň."

Užasnutá odsekla. "Vyššiu úroveň? Myslíš si, že máš vyššiu úroveň ako ja?"

"Nemyslím si to, ja to viem," strelila späť, keď jej hnev zosilnel. Bola z Ginny tak prekliato unavená; už roky bola unavená. "Iba niekto bez úrovne môže len tak nakráčať niekomu inému do domu a začať páliť obvinenia. Niekto bez úrovne môže na niekoho ukazovať prstom, keď on sám je ten jediný, kto je vinný. Niekto bez úrovne môže tvrdiť, že je jeho právo byť v niekoho dome len -"

"Mám plné právo byť -"

"Toto je môj dom!" Vyprskla, keď jej srdce silne búšilo v hrudi. Adrenalín sa hnal jej krvou. "A to znamená, že ja poviem, kto tu má právo byť!" Ginny mala tú drzosť otvoriť svoje ústa, ale Hermiona ukončila všetky jej nádeje, že sa dostane k slovu. "Nezosmiešňuj sa. Vieš, že tu nemáš čo robiť."

Harry si len vyčerpane vzdychol.

Dala si ruky v bok. "A Harry má?"

Vecne: "Áno."

"Naozaj si myslíš, že sa otočím a odídem? Naozaj si myslíš, že odídem bez odpovedí? Naozaj si myslíš, že budem mlčať a dovolím ti ho odo mňa odviesť?"

Dážď zúrivo búšil na jej dom, ale Hermiona už viacej tú búrku nedokázala počuť; už si zvykla na ten hluk a búšiaci dážď. Neveriacky zízala na ženu v jej obývacej izbe. "Odviesť ho od teba? Ginny to je -"

"Vieš prekliato dobre, o čom hovorím!" Kričala z plných pľúc.

Pokúsil sa Harry, "Ginny -" a zlyhal.

"Nepleť sa do tohto, Harry!" A sústredila svoje hnedé oči na Hermionu. "A keď si pomyslím, že som ti skoro uverila tie hovadiny, čo si v novembri vychŕlila na tej streche s Malfoyom. Nemôžem uveriť, čo za idiota som bola. To bolo odo mňa hlúpe. Už ti nikdy neuverím ani slovo, čo vyjde z tvojich úst."

Ak túžila po tom uviesť Hermionu do pohybu, uspela.

"Počúvaj, Ginny, všetko, čo som povedala na tej streche, bola pravda -"

"Ha!" uškrnula sa. "Keby tvoje slová boli pravdivé, potom prečo ti môj priateľ vyznáva lásku?"

Chladne: "To je niečo, čo si musíš vybaviť so svojim priateľom, nie so mnou. Ja som ho sem nepozvala a určite som ho nežiadala, aby mi vyznal lásku, v skutočnosti som sa ho snažila zastaviť skôr, než to urobil."

"Klameš! Ty to hovoríš len preto, že som vás prichytila -"

"Nie, neklamem!" Dychtivo sa obhajovala. "Keby som milovala Harryho, nehanbila by som sa to priznať, ale ja -"

"Buď k sebe úprimná, buď! Vždy si ho milovala! Vždy si na mňa žiarlila -"

Vnímanie Apollovho pradenia ju už dlhšie nedokázalo udržať pokojnú.

"Žiarlila?" vykríkla ostro. "Ty si myslíš, že na teba žiarlim?" Drsný smiech unikol z Hermioniných pier skôr, než smutne potriasla hlavou. "Môj život nie je dokonalý. V skutočnosti bol občas vyložene hrozný, ale nikdy, nikdy som sa neposadila a nepovedala si..." Hermiona k svojej ďalšej vete nasadila posmešne roztúžený hlas. "Ah, prajem si, aby som si mohla vymeniť miesto s Ginny. Ona má perfektný život." Hermiona prižmúrila oči tak bezcitným spôsobom, že by bol naň Draco Malfoy pyšný. "Prečo by som chcela byť ako ty, Ginny? Žiješ v klame a to nespomínam, že sa dá tebou len opovrhovať."

Ginny zúrila. "Ako sa ku mne opovažuješ takto hovoriť? Nevieš nič o -"

"Niežeby si aj ty o mne niečo vedela, Ginny! A predsa tu stojíš a súdiš ma!"

"Ty -"

Nechcela počúvať ďalšie jej urážky. Ginny už rozprávala nepretržite pol hodiny, bola na rade, aby teraz počúvala ona. "Ty, Ginny, si taká biedna a nedospelá. Bez Harryho nedokážeš stáť na svojich vlastných nohách, a predsa sa ho snažíš kontrolovať. Využívaš Harryho meno a jeho prítomnosť, aby si vyhovela svojím vlastným zámerom. V každom rozhovore, čo poskytneš, vždy rozprávaš o tom, ako je tvojím snom pracovať pre Magicky a elegantne ako fotografka a že dúfaš, že do roka to miesto získaš. Je čas čeliť pravde, Ginny. Všetkým je srdečne ukradnuté, koho si priateľkou! Ak ti ešte nepoklepali po pleci, aby ťa pozvali na pohovor, potom ťa možno nechcú! Ale, vieš, kto som ja, aby som sa plietla do tvojich snov, nech sú akokoľvek smiešne?!"

Ginny sa tvárila pripravená vraziť jej jednu do tváre a Hermiona mohla len dúfať, že na ňu vyletí fyzicky.

"Ty dychtíš po svojom spojení s Harrym, skoro na úrovni, ktorá je posadnutosťou. Vďaka tomu si rovnako zlá ako tie zlatokopky tam vonku."

"Nie som -"

"Si si tak prekliato neistá ohľadne vášho vzťahu, ak to tak môžem nazvať, že ho nielenže prakticky stopuješ -"

"Ja nestopujem -"

Hermiona sa skoro zasmiala nad jej donebavolajúcou lžou. "Radšej by si, keby som použila iné slovo? Dobre, prenasledovala si ho sem."

"Urobila som to kvôli -"

"Môžeš si hovoriť, čo chceš, Ginny. Môžeš to pripísať akémukoľvek dôvodu, ktorý sa ti najviac hodí. Môžeš to vyčistiť, vyhodiť do vzduchu, pretočiť a nechať to marinádovať v nezmysloch, ale skutočnosť zostane rovnaká; si stalker."

"Ja -"

"Áno, je to pravda. Stalker. Sledovala si ho sem, ako keby bol nejaké vzácne magické stvorenie. Ale horšie je, že na svojom správaní nenachádzaš žiadnu chybu. Myslíš si, že je normálne prenasledovať svojho priateľa. Myslíš si, že je prípustné obviniť ho z totálnej nevery, keď sme nič takého nerobili. Myslíš si, že je prípustné prísť do môjho domu a povedať mi, že na teba žiarlim! Fajn, dovoľ mi byť prvá, čo ti povie, že tvoje správanie nie je prípustné."

Nech boli Harryho reflexy akokoľvek rýchle, nestačili na tú rozhnevanú červenovlásku. Prestrčila sa popri ňom a postavila sa pred Hermionu. Jej hlas a telo sa vyhrážali. "Kto si myslíš, že si?"

Nedala sa zastrašiť. "Čo to do pekla vypovedá o tvojej viere v neho? Há? Čo to vypovedá o vašom vzťahu? Do pekla, Malfoy a ja máme silnejšie spojenie než máte vy dvaja. Ja mu verím viac, než ty veríš Harrymu - a on je niekto, o ktorom vyhlasuješ, že ho miluješ?" Pokrútila hlavou. "Láska, ha, nemyslím si, že poznáš význam tvojho slova. Ja by som to nemohla urobiť niekomu, škrtám to, ja by som to nikdy neurobila niekomu, o kom tvrdím, že ho milujem."

Odnikiaľ sa zjavila Ginnina ruka, aby jej strelila facku.

S mačacími reflexami Hermiona tú ruku odrazila a dôrazne svojou voľnou rukou tú mladšiu čarodejnicu odstrčila. Ginny sa zapotácala a zakopla o operadlo gauča. Bola by skončila tvárou na koberci, ale Harryho ruka ju schmatla skôr a vyrovnal ju. Ale ten čarodejník nemohol urobiť nič, aby rozpustil to dusné ovzdušie hnevu a napätie v izbe.

Blesk zažiaril oblohou, keď Ginny siahla po prútiku, ale Hermiona bola rýchlejšia, jej prútik bol na krku tej druhej čarodejnice skôr, než sa vôbec mohla pohnúť. Tým najchladnejším hlasom, ktorý dokázala nahromadiť, Hermiona strčila špičku svojho prútika do jej krku a prehovorila: "Už si nikdy znova nijako nepripusť myšlienku, že na mňa položíš svoje ruky."

Konečne sa v Ginniných očiach objavil trucovitý strach.

Hermionin hlas bol taký chladný ako ľad. "To nie je žiarlivosť, čo k tebe cítim. Ginny, je to ľútosť. Ja ťa ľutujem. Môj život nikdy nebude znova rovnaký a musím žiť s vecami, čo som urobila. Možno nie som dokonalá, ale som lepší človek, než ty kedy budeš -"

"Hermiona," odhodlane ju prerušil Harry. Jeho hlas bol pripomienkou, že musí udržať svoje emócie pod kontrolou. "Myslím- myslím, že stačí. Myslím, že je načase, aby sme odišli." Pozrel sa priamo na svoju priateľku.

Tvrdohlavo strelila späť. "Nie, ja odtiaľto neodídem bez odpovedí."

"My sa musíme porozprávať. O nás, o všetkom -"

Ginny Harryho odstrčila. Zapotácal sa niekoľko krokov, kým kričala: "Toto je tvoja chyba, Hermiona! Odkedy si sa vrátila, všetko sa zmenilo -"

Apaticky: "Sotva si myslím, že toto môžeš zvaľovať na mňa."

"Áno, môžem! Odkedy si mu odmietla odpustiť za čokoľvek, čo sa stalo, je nešťastný. Pripravila si ho o prácu, o jedinú vec, ktorú miloval, kvôli ničomu inému než žiarlivosti na mňa a kvôli tvojej nenávisti toho, čo máme! A tvoja zloba vrazila medzi nás klin. Prinútila si ho, aby ťa opakovane vyhľadával a žiadal o tvoje odpustenia -"

To, čo bolo kedysi chladné, bolo teraz rozpálenou vášňou. "Nič z toho som neurobila a ty si šialená, ak si to myslíš! Nevieš, čo sa do pekla tú noc stalo! Nechal ma tam zomrieť!" Na ten skoro šokovaný výraz na Ginninej tvári vyšplechla, emočne: "Povedz mi, keď si ma konfrontovala na tej streche, myslela si si, že som u Svätého Munga na prekliatej kontrole?"

Aspoň mala tú slušnosť zatváriť sa trochu zahanbene. "Ja -"

"Práve som sa prebrala so štvordňovej kómy, telo som mala dolámané a on sa ma snažil prinútiť, aby som mu odpustila - a ty si sa pokúsila o to isté." Ginny otvorila ústa, ale Hermiona jej odmietla umožniť, aby sa vyhovorila z tejto situácie. "Dovoľ mi, aby som ti niečo o tej noci povedala. On ma mal chrániť a neurobil to. Mal zostať a nezostal. Mal nechať svoje osobné problémy doma a nenechal. Takže obviňuj jeho za všetky jeho problémy spojené s prácou. Obviňuj jeho za to, že nebol schopný získať moje odpustenia. Môžeš ďakovať jeho chýbajúcej morálke a jeho hnevu, ale neopovažuj sa obviňovať mňa, Ginny, neopovažuj sa."

Uplynuli okamihy, kým oslovila svojho priateľa. "To si mi nepovedal, Harry."

"Ani ja som to až donedávna nevedel. Povedali mi len, že ju musím požiadať o odpustenie."

"Oni ti to nepovedali?" Pobúrená Hermiona Grangerová si v tomto okamihu v duchu sľúbila, že kým bude kliatborušiteľkou, odmietne pre ministerstvo zlomiť ďalšie kliatby.

"Nie. Malfoy bol jediný, kto mi to povedal, dokážeš tomu uveriť? Neušetril ma žiadneho detailu. Pripadal som si ako hnusný blb po tom, čo mi vysvetlil, čo sa ti stalo."

Jej hnev sa okamžite skrotil len pri zmienke jeho mena. "Malfoy?"

Neprestával ju udivovať každý nový objav o tom záhadnom mužovi. Pomohol jej prekonať niektoré z jej problémov, hoci nevedomky (pre nich oboch). Bránil ju, nie raz, ale dvakrát, pokiaľ vedela. Priniesol jej mačiatko a poskytol jej všetky tie správne dôvody, aby si ho nechala. Stál pri nej pri týchto dverách. Stál pri nej počas najtvrdšieho dňa jej života. Stál pri nej, pravidelne. On zostal. On vždy zostal. Neustále tu pre ňu bol, keď ho potrebovala. Čo ešte iné pre ňu urobil, o čom nevedela? A čo viac, ako sa mu mohla niekedy odplatiť?"

"Áno. A ver mi, keby som to vedel, nebol by som sa obťažoval prosiť ťa."

Neúprimne Ginny prehovorila. "Nech mi je akokoľvek ľúto, čo sa ti prihodilo, nechápem, čo má toto s niečím spoločné. Nechápem, ako to vysvetľuje, čo tu s tebou robí."

Hermiona skoro vyletela, ale pradenie Apolla udržiavalo jej náladu pod kontrolou. Len tak-tak. Rýchlo si spomenula, že sa nechcela hádať viac, než už sa hádala. "Harry má pravdu, Ginny. Toto nie je tvoja vec. Toto je medzi mnou a Ha-"

"Vedela som to! Vedela som, že- ach," sucho sa zasmiala. "Musíš byť na seba mimoriadne pyšná, Hermiona."

"Neviem, o čom hovoríš."

"Hlúposť na tebe nevyzerá dobre. Viem, prečo si sa vrátila."

Ľadovo: "Vieš, teraz?"

"Áno a musíš byť poriadne pyšná, že si dostala to, čo si po celý čas chcela."

"Naposledy, Ginny, ja nechcem -"

"Potom, prečo si späť, há? Prečo si sa vrátila z Talianska? Prakticky si sa vkradla späť do krajiny, nikto nevedel, že si späť, až kým ťa neuvidel. Prečo si držala svoj návrat v takej tajnosti, ak si sa nevrátila kvôli Harrymu?"

"Myslím, že skutočná otázka, ktorú sa chceš spýtať, je, prečo som nepovedala tebe, že sa vraciam do Londýna."

Ginny zbledla. "Ja-ja ne-"

Harry strelil po svojej priateľke zmäteným pohľadom. "O čom hovorí?"

"Ach, ona ti nepovedala?" Hermiona sa skoro zasmiala.

Zelené oči sa prižmúrili. "Nepovedala mi čo?"

"Posledných päť rokov sme si s Ginny dopisovali. Dvakrát za rok. Ja som od nej dostala dva listy každý rok: jeden na začiatku júna a jeden na Silvestra. Odpovedala som na každý."

Jej tvár bola jasne červená, ale stále bojovala. "Nedarí sa mi pochopiť, ako toto -"

"Budem ignorovať skutočnosť, že si jej písala listy, ale ty si vážne dostávala od nej odpovede? Kur- Ginny, nemôžem uveriť, že si to pred nami tajila! Vedela si, že sa všetci snažíme -"

Neexistovali žiadne výhovorky, ktoré mohla použiť. "Ja -"

"Kto si?" Harry na ňu zúrivo hľadel. "Pretože ty nie si prekliato iste moja päťročná priateľka. Mám pocit, že ťa vôbec nepoznám!"

"To je kvôli tomu, že ťa oslepila!" Ginny ukázala na Hermionu.

Nechajte to na Ginny Weasleyovú a ona neprijme zodpovednosť za svoje vlastné činy.

"Počúvaj sa, Gin! Hermiona ma neoslepila. Ty si jediná, ktorá tu robí smiešne predpoklady. Ty si jediná, ktorá predo mnou tají veci!"

"Ja nie som jediná, kto má tajomstvá, Harry! Ja viem!"

"Ty nevieš nič!"

"Viem, že si s ňou mal sex! Dvakrát!"

Hermionin žalúdok okamžite klesol k jej členkom.

(Skoro súčasne)

Časť 2: Lovec hadov

Po pätnásty raz za posledných dvadsaťdva minút dovolila Pansy uniknúť povzdychu z jej rúžom pokrytých pier.

Draco potlačil nutkanie prekliať ju.

Rukou tak tuho zvieral svoj prútik, že sa bál, že ho z tlaku svojho zovretia zlomí vo dvoje. Bolo treba zopár ďalších okamihov, ale znova nadobudol kontrolu nad sebou samým a uvoľnil svoje smrteľné zovretie. Sedeli na druhom poschodí v zbrusu novom, prvotriednom čarodejníckom bare v Šikmej uličke. Bol otvorený prvú noc a každý, kto niekto bol, si práve vychutnával nápoje a rozhovory. Nemali rezerváciu, ale v okamihu, keď ich to mladé dievča pri predných dverách zbadalo pripravovať sa počkať v tom dlhom rade, zaviedla ich na poschodie so všetkými tými ostatnými veľmi dôležitými ľuďmi.

V rozpätí dvadsiatich minút zazreli osem svojich bývalých spolužiakov, ale ten najprekvapivejší pohľad večera bol na zabijaka Nagini - Nevilla Longbottoma.

Uchádzal sa o prvenstvo ´Najviac zmenený od Rokfortu´, ale prehral kvôli formalite. On už sa začal meniť skôr, než odtiaľ odišli.

Už to viacej nebol ten bacuľatý, koktavý chlapec, ktorý sa skoro pomočil zakaždým, keď popri jeho lavici na Elixíroch prešiel profesor Snape. Už viac nebol tou istou okrúhlou tváričkou, nemotorným bláznom, ktorý vo všetkom robil bordel a ustavične strácal svoju žabu. Bol silnejší a štíhlejší, so všetkými sa rozprával s istotou a s Dracovými očami sa stretol s ľahkosťou. Kým Blaise s Longbottomom hovoril uvoľnene (stali sa po vojne priateľmi, odkedy obaja pracovali pre ministerstvo), Draco zistil, že načúva a točí sa mu hlava. Naozaj nedokázal uveriť, že toto je ten istý idiot z Rokfortu.

V slizolinskej spoločenskej miestnosti svojho času obiehal zoznam s prácami, ktoré by Neville Longbottom nedokázal urobiť bez straty časti svojho tela... alebo života.

Draco si pomyslel, že  jeho prídavok na ten zoznam bol trochu paradoxne: číslo 347 - lovec hadov.

Bolo to v siedmom ročníku, keď si ten chrabromilčan vyslúžil Dracov tichý rešpekt. Bol neohrozeným vodcom pre tým, ktorí sa ten rok nedokázali chrániť sami. Postavil sa voči Carrowsovcom, odmietol použiť neodpustiteľné kliatby na druhých študentov, kým sa všetci ostatní krčili, ukradol Chrabromilov meč zo Snapovej pracovne, zaviedol Pottera a jeho skupinu do hradu, a nezabudnite na jeho naprosto otvorený vzdor voči Voldemortovi skôr, než zabil Nagini. Draco si stále pamätal to, čo si pomyslel v tom okamihu, keď hlava toho hada narazila na zem.

Myslím, že som sa o tom lovcovi hadov mýlil.

Longbottom práve dostal miesto profesora Herbológie a bol vonku, aby to oslávil so svojou priateľkou, Cvočkou - Lunou Lovegoodovou., ktorá bola presne taká zvláštna ako vždy. Našťastie, Pansy udržiavala tú ženu zabratú do rozhovoru, pretože si bol poriadne istý, že nechce mať s ňou nič spoločné po tom, čo mu povedala, že strachopudy (cz: skazostreky) lietajú okolo jeho hlavy – a že to je dôvod, prečo sa nedokáže sústrediť.

Chcel sa.

Obaja sa spýtali Pansy na Grangerovú. Podľa všetkého naozaj nerozumeli tej roztržke medzi Harrym, Ronom a Hermionou. Lovegoodová sa dozvedela o Pansyinom priateľstve s Grangerovou, a chcela po nej, aby jej zariadila opätovné stretnutie s bývalou priateľkou. Hermiona Grangerová stále váhala, či sa stretnúť s jej dvoma bývalými priateľmi, ale nakoniec súhlasila dať s nimi na budúci týždeň obed.

Longbottom sa len usmieval, kým Lovegoodová si poťahovala za svoje redkvičkové náušnice v nervóznom očakávaní. Pansy sa len uškrnula a zatiahla tú blond ženu do rozhovoru o ich časopisoch.

Ako špičkoví editori dvoch odlišných časopisov, ktorí často pracovali spoločne, sa stýkali a pravidelne spoločne obedovali, aby diskutovali o hľadaní nápadov. Lovegoodová pomáhala svojmu otcovi viesť Sršňa (Cz: Jinotaja) - predstavte si - ale bola tiež dôležitou editorkou pre iný časopis, Rodičovstvo pre čarodejnice a čarodejníkov. To bolo niečo, čo nečakal. Každý rodič (alebo páry, ktoré plánovali stať sa rodičmi) v čarodejníckom svete čítal ten časopis.

A tým svetom myslel celý svet. Áno. Rodičovstvo pre čarodejnice a čarodejníkov bol celosvetový časopis.

Popri ňom Denný prorok vyzeral ako nič mimoriadne. A bol len o rodičoch, ich príbehoch a ako byť rodičmi magických detí, spolu s inými vecami. Na dôvažok k svojej vlastnej práci a cestovaniu pre Magicky a elegantne, Pansy vlastnoručne navrhovala každý habit a každý kúsok oblečenia pre tehotenskú časť Rodičovstva, kým jej tím krajčírok privádzal jej návrhy k životu a do obchodov a skladov s oblečením na celom svete. A Cvočka - Luna Lovegoodová viedla ten časopis. Krucinál. Bola jednou z najmocnejších žien v médiach.

Keď odišli, Draco zízal na Pansy a spýtal sa jej, či sú s Lovegoodovou naozaj priateľky.

Pansy len pokrčila plecami a povedala, že tá žena je zvláštna, ale ona rešpektuje každého, kto kráča podľa vlastného srdca.

A potom sa vrátila k ignorovaniu Blaisa.

Tá tmavovlasá čarodejnica si šestnásty krát vzdychla a Draco mal toho akurát dosť.

"Tvoje vzdychanie mi začína liezť poriadne na nervy. Povedz mu niečo."

Pansy sa pozrela na svojho priateľa, ktorý si pokojne odpíjal zo svojho elfieho vína a predstieral, že je nad všetko povznesený. Draco vedel viac. Nech bol tak pokojný a trpezlivý ako Blaise neodmysliteľne bol, Draco vedel, že naozaj nenávidí, keď sú pohádaní. "Jemu nemám čo povedať."

Blaise krútil vínom v pohári. "Nechaj ju tak, Draco." Zatiahol. "Je zrejmé, že v tomto nechce byť dospelá."

Hnev sa zatrepotal v jej modrých dúhovkách. On vždy vedel, na ktorý gombík zatlačiť. "Ja nechcem byť - dospelá? Myslíš si, že ja som nedospelá? Ty si ten, kto ma zasiahol umlčujúcim kúzlom, Blaise." Bola očividne zatrpknutá.

"Chcela si ho prekliať."

"Myslím, že jeho prekliatie by bolo najmenšou z jeho starostí," strelila späť. "Okrem toho, niežeby si nezaslúžil byť prekliaty."

"A kto si ty, aby si o tom rozhodla? Há, Pansy?"

"Ja-"

Draco sa oprel o chrbát stoličky a sledoval ten blížiaci sa tenisový zápas.

"Nemala by si prirýchlo vynášať tresty, keď nepoznáš všetky fakty."

Tvrdohlavo: "Viem dosť. Je to blb. Koniec."

Blaise si po prvý raz vzdychol. "On je blb, pravda. My všetci vieme, že ho od tej nehody na Marguette nemám rád, ale nemôžeš robiť také urýchlené závery o jeho charaktere. Áno, chová sa ako hlupák. Áno, urobil chyby a vravel lži. A áno, mal prsty v odchode Hermiony. Ale Potter nie je svätec, ktorého z neho všetci robia. Je človek-"

"Nemôžem uveriť, že ho brániš!"

Hrozivo: "Nemysli si, že ospravedlňujem jeho správanie, Pansy. Neospravedlňujem ho. Len sa snažím prinútiť ťa pochopiť, že áno, možno zachránil celý čarodejnícky svet, keď mal sedemnásť, ale je to človek. Nie je dokonalý; nikto si ten titul nemôže nárokovať. Či sa ti to páči, alebo nie, ja tu nikomu nestraním. Obaja urobili chyby. Hermiona mala byť väčšmi otvorená a nemala sa snažiť chrániť city všetkých. Mala povedať pravdu. Harry mal počúvať a neskočiť k miliónom záverom. Nemal ju zatlačiť do rohu a prinútiť ju myslieť si, že musí odísť, aby sa vyhla prenasledovaniu. A ona sa nemala úplne izolovať. Ale do pekla, Pansy, snažia sa napraviť svoje chyby a my musíme rešpektovať tú snahu aj ich samotných."

"Chápem to. Naozaj. Úprimne."

"Vážne? Naozaj tomu rozumieš? Pretože pokúsiť sa prekliať živú dušu z Pottera, keď sa objavil, mi ukazuje, že tomu vlastne nerozumieš. Nič by to nezlepšilo. Ty by si sa cítila lepšie, pravda, ale nič by to v tejto situácii nepomohlo. Všetko by sa pre Hermionu zhoršilo -"

"Bola som nahnevaná, Blaise. Nemal právo sa tam ukázať, nie dnes-"

"Mal plné právo sa tam dnes ukázať," vehementne sa hádal Blaise. "Nedovoľ svojmu hnevu na neho, aby ťa zaslepil a nevidela si pravdu a rozum, Pansy."

Tá čarodejnica sa zatvárila urazene. "Ja-"

Zábavné, už vedel, čo chce povedať a prerušil ju skôr, než mohla niečo vysloviť. "Áno, bola si. Dovoľ mi vyložiť ti to tak jasne, ako sa dá: Hermiona nebola jediná, kto stratil dieťa. On ho možno nepoznal za života, do pekla, možno až do nedávna nevedel o jeho existencii, ale Matthew bol tiež jeho syn. Ako otec má plné právo chcieť spoznať svojho syna. Je to základná ľudská reakcia chcieť spoznať svoju rodinu. Ty a ja možno nie sme ako on, ale je to človek. Pamätaj na to."

Pansyine oči sa na chvíľu zaleskli. Zasiahol nejakú strunu. V poslednom úsilí sa pozrela na Draca. "Čo si myslíš ty, Draco?"

Odpil si z vínového pohára a nič nepovedal. Vedel, čo od neho čaká, že povie. Bol anti-potterovský odkedy mu bolo jedenásť, takže dávalo zmysel, že bude mať námietky voči Potterovej ľudskosti. Dávalo zmysel, že bude namietať voči čomukoľvek, vďaka čomu sa Potter zdal byť menším prvotriednym blbcom a viacej človekom. Ale naozaj nemala nič o ňom predpokladať. Blaise mal pravdu ohľadne Potterovej ľudskosti, o ich potrebe sa porozprávať, o tom, že Grangerová nie je jediná, kto stratil syna - o všetkom. Bolo to niečo, čo si uvedomil len v sekundách, ktoré nasledovali po Potterovom príchode.

Draco bojoval len v bitkách, ktoré mohol vyhrať a ktoré mu nakoniec priniesli prospech; hádať sa s Pansy, až kým nezmodrie v tvári, prospech neprinášalo, vôbec nie. "Radšej by som si vychutnal svoje víno, než sa bavil o Potterovi." Vyšplechol jeho meno rovnako, ako to robil, keď mal šestnásť a odpil si znova zo svojho vína.

Tá ľahostajnosť zafungovala. Bol to logický a diplomatický ťah.

Blaise sa uškrnul a Draco sa zamračil. Samozrejme, videl priamo skrz neho. "Neutralita, há? To je novinka."

Pansy súhlasila so svojím priateľom prostým prikývnutím hlavou a nadvihnutím obočia.

Vyrovnane: "Nie je to na nás, dal by som prednosť zostať mimo a nechať ich, nech si to vyriešia medzi sebou."

"Ale ty si sa už zamiešal," odsekla Pansy.

"Viac než si myslíš," podporil ju Blaise.

Mali pravdu. Príliš sa zaplietol a to ho rozčuľovalo - ale bola to pravda. Konečne sa zmieril so svojím miestom v jej živote, napriek tomu, že trochu váhal prijať jej miesto vo svojom. Keď si uvedomil, že pri dverách stojí Potter, Draco zistil, že je rozpoltený medzi túžbou odpáliť toho bastarda, aby dopadol rovno na zadok a jeho túžbou prinútiť Grangerovú, aby sa s tým úbohým blbcom porozprávala. Bolo to čudné. Nikdy nemal ohľadne Pottera protichodné pocity, až kým do jeho života nevstúpila Grangerová. Vždy to bolo jednostranné, a ten blondiak bol spokojný vo svojej menšej nenávisti a väčšej zlosti na vojnového hrdinu.

Teraz k nemu akosi pociťoval ľútosť. A nie, to nebolo dobre.

"Fajn," vyfučal svoje priznanie. "Som v tomto zapletený, ale - nechcem sa už o tom baviť."

Tí dvaja spojenci si vymenili pohľady. "Bol by si zostal?" spýtala sa Pansy.

"Čože?"

"Bol by si zostal, keby ťa Hermiona požiadala?"

"Áno."  Nebolo v tom žiadne zaváhanie a Draco mal pocit, že trieska frustráciou hlavou o stôl.

Klamal by, keby povedal, že nechcel zostať v úzadí - len aby sa uistil, či je v poriadku. Tiež by znova klamal, keby povedal, že si nedovolil premýšľať o tom, že sa vráti... raz či dvakrát. Ale ona musela zvládnuť svoj život a čeliť svojím démonom sama a to mu zabránilo vrátiť sa. Okrem toho, nechystal sa miešať do jej života - pokiaľ ho o to nepožiada.

A z toho pomyslenia sa mu zatočila hlava. Odkedy sa on miešal do života niekoho iného? Bol sebecký; vždy taký bol. Ak sa to netýkalo jeho alebo jeho rodiny (vrátane Blaisa a Pansy), potom sa nestaral.

Odkedy bola ona výnimkou? Odkedy pre ňu vytvoril novú kategóriu? A kedy sa v tejto novej a nepomenovanej kategórii usídlila? Bol tak skurvene zmätený, že bol z toho naštvaný. V skutočnosti bol taký nahnevaný, že položil sám sebe tú najabsurdnejšiu otázku, akú kedy položil.

Mala skutočnosť, že sa mu Grangerová páčila, s týmto niečo spoločné?

Draco sa napäl, keď sa mu krv stratila z tváre. Áno, toto bola tá najabsurdnejšia otázka, v celej histórii otázok. Nebol nejaký usmrkaný štvrtáčik s – jemu sa nikto nepáčil, tobôž nie Grangerová! Ona bola - Grangerová! Ona bola tak - sakra! Nebola dokonalá, ani zďaleka, ale nebol schopný o nej povedať jedinú zlú vec. A to ho tak hnevalo, že nemohol vidieť priamo. Zo všetkých hlúpostí, nezmyselností, nerozumností, smiešnych absurdít -

Všetky ich tri vínové poháre sa zrazu rozleteli, víno sa rozlialo po celom stole, zdôraznené Pansyiným šokovaným zalapaním po dychu. Najbližšia čašníčka rýchlo nechala ten neporiadok zmiznúť, zdvorilo sa spýtala, či sú v poriadku a či nechcú ďalšie víno. Bolo treba každý kúsok jeho vôle a Blaisove: "Nová fľaša vášho najlepšieho elfieho vína by bola skvelá," aby ovládol svoje náhle nutkanie použiť Crucio na každého v miestnosti. Čašníčka odišla a jeho najlepší priatelia sa na neho neveriacky pozreli.

 Blaise sa spýtal prvý. "Čo sa s tebou deje?"

"Nič," vyšplechol nahnevane.

"Predvádzaš nekontrolovateľnú mágiu ako deväťročné decko. Myslím, že sa dá s istotou povedať, že sa niečo s tebou deje."

"Blaise," Draco si bol istý, že mu syčí para z uší. "Ak vieš, čo je pre teba dobré -"

"Musíš sa upokojiť, kamoško."

Vedel, že sa musí, ale ľahšie sa povedalo, než realizovalo. Draco uhasil svoj hnev dvoma plnými pohármi vína a hoci bol mierne pripitý, už viacej nepociťoval nutkanie vrhať neodpustiteľné kliatby. To bolo plus. Konečne sa sústredil na svojich priateľov, ktorí ho sledovali s ostražitými očami. "Nechystám sa vás zabiť," povedal im, pokojne, hoci si bol istý, že jeho reč je trochu nezrozumiteľná.

"To je dobré vedieť, pretože pred minútou som si nebol istý."

Draco len na Blaisa odfŕkol. "Som v poriadku."

Na rovinu: "Začínaš byť opitý."

No a čo, keď začínal... "Pointa?"

Blaise nič nepovedal, len na neho zízal dlhú minútu. Jeho pohľad nebol tvrdý, v skutočnosti sa zdalo, že prehľadáva svoje vlastné spomienky skôr než Dracove. Draco len pre istotu zablokoval svoje myšlienky a odvážne sa stretol s očami svojho najlepšieho priateľa v tom, čo bolo krátkym súbojom pohľadov. Kútikom oka si všimol, že ich Pansy sleduje, trochu zaujatá, ale mlčanlivá. O dve minúty neskôr sa Blaisove tmavé oči trochu roztvorili, keď vypadol zo svojho skoro tranzu. Jeho hlas bol naplnený šokom. "Sladká Kirké, mal som pravdu."

Draco nevedel, o čom do pekla melie. "Pravdu v čom?" strihol.

"Hermiona sa ti dostala pod kožu, kamarát." Draco si v duchu všimol, že to nebolo obvinenie, len konštatovanie skutočnosti.

Jeho prvý inštinkt bolo popierať, popierať, popierať. "To je úplne a naprosto smiešne, Blaise -"

Ten druhý muž si odfrkol. "Si vo vážnom popieraní, kamoš. Myslím, že sa ti páči."

Chcel sa po ňom ohnať, ale biť sa by bolo dokonalým potvrdením, takže zostal pokojný. "Uisťujem ťa, nemám žiadne romantické zámery -"

Blaisov úškrn sa rozšíril. "Nepovedal som vôbec nič o romantike, a fakt, že ty áno, znamená, že máš minimálne -"

"Nepovedz už ani slovo, Blaise," zlostne gánil Draco, nemilosrdne vrčal.

Pansyine oči sa pomaly roztvorili, keď jej to svitlo tiež. "Ach, pri Merlinovi, Blaise, ty máš pravdu!"

Bol si poriadne istý, že ich chce oboch prekliať, najradšej súčasne. Hlboko sa zamračil a uvedomil si, že dával prednosť tomu, keď sa medzi sebou nerozprávali. Potom by obaja  nemali dôvod skočiť po ňom. Bola to jeho chyba, že tento rozhovor dospel k tomuto bodu. Draco dopil zvyšok svojho vína.

"Zmenil si sa," povedala mu Pansy druhýkrát v ten deň.

"Všetko sa mení," hádal sa s pomalým pokrčením ramien. Stále bol na nich tak prekliato naštvaný, ale to víno odviedlo svoju prácu.

"Pravda," vložil sa Blaise, "ale ty si sa zmenil len vtedy, keď sa to týka jej. Stále jednáš so všetkými inými s tou istou apatiou a opovrhnutím, ale Hermiona, k nej sa chováš -"

Bolo chabé, ale bolo to to jediné, čo mal. "Mala posraný život."

Pansy nedokázala potlačiť svoj úsmev, keď jej priateľ odsekol. "No a čo? To ti nezabránilo zaobchádzať so všetkými ostatnými ako s kusom hovna."

Nech to akokoľvek chcel, nemohol nič poprieť. A čo viac, nemohol urobiť či povedať čokoľvek, pretože Blaise ho prečítal správne. Nepotreboval mu dať ďalší dôvod pokračovať. Draco nebol jediný s úžasnými dedukčnými schopnosťami, a vedel, že v tom okamihu, čo by prehovoril tú lož, čo mal na špičke svojho jazyka, jeho priateľ by videl priamo skrz neho a vyzval by ho na súboj. Kurva, bol v pasci. Bude im musieť zaplatiť riadne prachy, aby sakra mlčali. Jeho nepríjemné vnútorné myšlienky a ten hrozný pocit, že jeho zmätok ohľadne jeho pocitov ku Grangerovej sa pomaly rozptyľoval, bol dostatočne frustrujúci, ale jeho neschopnosť zvrátiť ten rozhovor späť na nich, to ešte zhoršovala. Zdalo sa, že prekonali svoje problémy, a že chceli, aby on prekonal svoje.

Nuž, on to nechcel. Dával prednosť zmätku pred zrozumiteľnosťou, minimálne keď išlo o Grangerovú. Všetko sa menilo príliš rýchlo.

Blaise pokračoval, príliš k jeho zlosti. "Dal si Hermionu do novej kategórie a myslím, že si nahnevaný, pretože si si aspoň čiastočne uvedomil prečo."

Čo presne cítil k Hermione Grangerovej? Páčila sa mu ako človek? Prečo ju umiestnil do novej kategórie? Mal Blaise vo všetkom pravdu? Preskočil rovno k ´romantike´ pretože on, v istom okamihu, nevedomky zvažoval tú myšlienku? Mohol vôbec takto premýšľať o Grangerovej?

Draco si mohol stále navrávať, že nevie, čo cíti ku Grangerovej, ale po pravde povedané, čím viac o nej vedel ako o človeku, tým viac mal pocit, že by si s ňou mohol rozumieť. To bolo zvláštne, pretože on, na istej úrovni, stále nemal pocit, že ju veľmi dobre pozná. Mimo spoločných jedál a pitia nestrávili veľmi veľa času osamote.

Ale aký to malo význam v tom veľkom kolobehu vecí?

Vedel o nej tak veľa bez toho, aby ju veľmi poznal - ak to dávalo vôbec nejaký zmysel.

Pravda, nepoznal jej obľúbenú chuť zmrzliny či názov jej obľúbenej knihy, ale vedel, že si klopkala nechtami po predlaktí, keď bola nervózna a že mala vždy studené ruky. Draco nepoznal jej obľúbené kúzlo či obľúbený nápoj, ale vedel, že máva záchvaty úzkosti paniky, vďaka ktorým sa dostáva do "utekajúceho" režimu a že si zo spánku mrmle čísla hrobov jej rodičov. Vedel, že Grangerová nenávidí hádky, že sa prechádza sem a tam, keď je nepokojná, že sedí na móle, keď ma pocit, že ju to zmohlo, že sa rada pozerá na akčné filmy, že varí podľa svojej nálady a - Draco sa náhle vo svojich myšlienkach zastavil.

Naozaj o nej toto všetko vedel? A ešte lepšie, ako toto všetko vedel?

Po určitom zvažovaní sa rozhodol, že je lepšie na túto otázku neodpovedať.

Mal ju rád ako človeka? Áno. To bola ľahká otázka. Bola tak prekliato inteligentná, opatrná, dospelá, múdra, silná, tvrdohlavá a ľahko sa s ňou rozprávalo. Urobila to, čo Potter a Weasley nedokázali, keď prišlo na neho; nechala ich minulosť minulosťou. Iste, začali hrozne, ale nezdalo sa, že by jej na tom ešte záležalo. Bránila ho, presne tak ako on bránil ju. On bol jej spojenec a ona bola jeho priateľ.

Tiež si boli veľmi podobní; niečo, čo si až donedávna neuvedomoval. Pre nich oboch bol každý jeden deň bojom, nie proti svetu, ale proti sebe samotným. Bola taká unavená, obaja boli, a predsa napriek všetkým očakávaniam vydržali. Draco pred ňou nemusel nič tajiť; poznala tajomstvá jeho rodiny a vedela o jeho bolesti. Vedela a vcítila sa, vedela a nepovedala to živej duši, ona... mohol jej veriť. A časť z neho bola naozaj rada, že mohol. Ďalšej jeho časti sa páčilo, že mohol vidieť, ako veľmi sa menila z mesiaca na mesiac, z týždňa na týždeň, zo dňa na deň. Liečila sa, každý deň. Dávala sa do poriadku, tým si bol poriadne istý. Na jej ceste bolo zopár nárazov, ale dostala sa takto ďaleko. Časť z neho bola svedkom jej zmien s akýmsi sebeckým a pomäteným optimizmom...

Zvláštne, zistil, že je v pohode s jej manierami, jej varením pre rozptýlenie a čítacími zvykmi, tým mlčaním a dokonca rozprávaním. Zvykol si na jej hrozne kučeravé vlasy a jej oblečenie. Draco si uvedomil, že bol dokonca v pohode s tým, že s ňou sedel počas jej temnejších okamihov. Stále nenávidel, keď plakala, ale prijal jej slzy ako časť toho, kým bola v tomto okamihu svojho života. Bola dobrým človekom, ktorý mal pár zasraných rokov. Bola človekom, ktorý znova cítil emócie. Bola človekom a Draco mal rád myšlienku, že v tom ohľade boli tiež rovnakí.

Ako ju mohol mať nerád ako človeka, keď mu ju každý tak dlho predhadzoval pred oči? Ako by nemohol, keď videl a počul veci, ktorými prešla a prekonala? Ako nemohol, keď boli spolu týždenne minimálne na štyroch večerách, piatich kávach a troch obedoch? Hermiona Grangerová mu určite prirástla k srdcu; vliezla mu pod kožu. Stále ho to nekonečne rozčuľovalo, ale neexistovalo nič, čo by s tým mohol urobiť.

Ale, prečo ju umiestnil do novej kategórie?

Možno sa to stalo, keď si Draco uvedomil, že ju nemôže zaradiť do kategórie s nikým iným. Konečne si začínal uvedomovať, že Hermiona Grangerová má v sebe tichú silu. Áno, bola krehká. Áno, bola zlomená. A áno, pri niekoľkých príležitostiach jej vytrhli srdce z hrude, ale stále bola na nohách, bojovala o každý pokrok, ktorý urobila. Bola skoro nepremožiteľná; nič ju nemohlo úplne poraziť. Obdivoval ju; to bolo niečo, čo si mohol priznať. Draco obdivoval Hermionu Grangerovú. Možno ju umiestnil do novej kategórie, keď ju začal obdivovať, keď si začal uvedomovať, že nie je ako žiadna iná žena, ktorú kedy stretol. Hmm... to  bolo prijateľné.

Teraz musel prísť na to, ako ju z tejto novej kategórie dostať von.

Nad tým sa bude treba ešte hlboko zamyslieť.

Všetci si mysleli, že on sa bude len prizerať a nechá ju, aby prevzala jeho život? Odmietal to len tak bez protestu prijať. Odmietal len tak sa vzdať kontroly. Draco ťapkal nohou pod stolom. Nevadila mu prítomnosť Grangerovej v jeho svete; nebola zlá. Len sa mu nepáčilo, čo predstavovala.

Pochopte, Grangerová predstavovala zmenu. Bola zmena, ktorá sa nikdy nemala prihodiť, ale jednako zmena. Bola zmena, ktorá sa už začala diať. Pretože bol bezmocný, aby zastavil zmeny, ktoré vniesla do jeho života, rýchlo zúžil svoje možnosti. Boli dve: buď sa prispôsobí alebo zaostane pozadu. Fajn, v skutočnosti mal len jednu možnosť, pretože zaostať znamenalo zlyhanie a Malfoyovci nezlyhávajú.

Takže prispôsobenie, há?

Ako sa mohol prispôsobiť, aby postupom času nestratil sám seba? To bolo niečo, na čo ešte celkom neprišiel. Až dovtedy bol spokojný s -

"Chceš sa podeliť s nejakými hlbokomyseľnými myšlienkami, Draco?" prerušila Pansy svojím doberaním jeho vnútornú tirádu.

Blaise sa tváril samoľúbo ako vždy.

Draco len nasadil svoje najlepšie mračenie sa, ale poprenie nikdy neopustilo jeho ústa.

"Ako je toto hlbokomyseľné? Idem domov."

ooo

(Súčasne)

Časť 3: Straťte svoj hlas

Hermiona dúfala, že toto je časť nejakej dlhej a zvrátenej nočnej mory, ktorú má a že sa prebudí vo svojej posteli, s mačiatkom a všetko bude tak, ako má byť. Uvedomila si, že zvaliť to na nočnú moru bolo lepšie než obviniť skutočného vinníka - realitu. Bola už tak prekliato rozčarovaná z reality.

"Ako si to zistila?" spýtala sa, odmietla, aby ju jej hlas a oči zradili a informovali Ginny, ako hrozne zahanbená práve bola.

Prekrížila si ruky na hrudi a pozrela sa na nich oboch. "Takže je to pravda?" Jej hlas bol neprirodzene pokojný.

"Áno," odpovedal pomaly Harry, ale okamžite dodal. "Ale bolo to predtým, než sme začali -"

Ginnin hnev sa vyrovnal tej búrke vonku. Hermiona si bola skoro istá, že čoskoro jej odfúkne z domu strechu. "Je mi to jedno! Spal si s ňou!" Strelila nevysloviteľne ublížený a nahnevaný pohľad po Hermione, keď jej hlas zosilnel o ďalšiu oktávu. "Spala si s ním po tom, čo všetkých tých hovadinách, čo si navravela o tom, že si len jeho kamarátka! Ty si s ním spala!"

"Pozri, Ginny," pokúsila sa zostať chladná a zastaviť triašku svojej pery. "Bolo to predtým, než si s ním po finálnej bitke začala chodiť. Nikdy ťa so mnou nepodviedol. Ty si ho nakoniec získala. Nemalo by záležať na tom, čo sa medzi nami stalo."

"Záleží na tom!"

A Hermiona presne vedela, čo tým myslí. Mohla by vravieť Ginny donekonečna, že na tom nezáleží, ale tej čarodejnici na tom naozaj záležalo, dokonca aj keď tomu tak nebolo v prípade Hermiony. Tá mladšia žena od svojich jedenástich rokov bola v Hermioninom tieni a robila jednoducho všetko, aby z neho vystúpila: bola jedinou tretiačkou, ktorá sa zúčastnila na Vianočnom bále, dostala sa do metlobalového tímu a bola s Harrym.

Áno, Ginny bola obzvlášť pyšná na to, že má niekoho ako Harry; to bolo dokonale jasné v jej listoch. Veľa iných žien nemohlo povedať, že boli s tým skvelým Harrym Potterom. Ale Hermiona mohla; mohla tiež povedať, že ho mala prvá. A z toho bola Ginny zúrivá hnevom a zelená žiarlivosťou.

"Nuž, nemalo by, Ginny! Bola to chyba!" po pravde zajačala Hermiona a vzdychla si. "Hlúpa chyba, ktorá zahrňovala dvoch tínedžerov. Nič neznamenala."

Harry zmrzol, a hoci sa snažil, nedokázal zakryť ten ublížený výraz, ktorý prešiel jeho tvárou a zažiaril v jeho očiach.

Ginny nepoľavila z tempa. "Možno pre teba to nič neznamenalo, ale je jasné, že to niečo znamenalo pre neho."

Jej meno na jeho perách bolo napäté a celé jeho telo stuhlo. "Ginny." Bolo to, ako keby sa snažil znovu získať kontrolu nad svojimi citmi použitím nejakých nových dýchacích cvičení. O sedem výdychov neskôr povedal: "Toto nie je čas, aby sme sa bavili o niečom, čo sa udialo tak dávno."

Dve emócie, čo zažiarili v jej hnedých očiach, boli zrada a zúrivosť. "Chcel si mi to niekedy povedať?"

Čarodejník rozhodne odpovedal: "Nie. Nechcel. Vedel som, že by si reagovala prehnane."

"Prehnane reagovala?" Cúvla, ako keby ju oslovil nejakou nadávkou. Oči jej žiarili ako bláznivé. "Myslel si si, že by som prehnane reagovala? Ja ti predvediem prehnanú reakciu -"

Toto už bolo na Hermionu priveľa.

"Ja -"

"Ako si mi toto mohol urobiť? Ako si niečo také mohol predo mnou tajiť? Päť rokov? Harry! Tajiť to predo mnou päť rokov! Všetko si nechal pokračovať, ako keby sa nič nestalo! Vieš, ako sa práve teraz cítim? Musela som sa dozvedieť o sexuálnom povyrazení môjho priateľa tak, že som odpočúvala Rona a Billa! Prečo si ku mne nemohol byť úprimný? Prečo -"

Dotlačila Harryho na hranu a on začal kričať. "Pretože si to prekliato sťažila! Ako som mohol byť úprimný ku niekomu, kto nebol úprimný ku mne? Há? Ako môžem byť vo vzťahu s niekým, koho podľa všetkého nepoznám? To mi vysvetli!"

Tieto slová sa stretli s mlčaním. Hermiona sledovala, ako sa Ginny pomaly uvoľnila. Slzy, ktoré sa vytvorili za jej očami, začali padať, keď pridusený vzlykot unikol z jej pier.

Zelené oči okamžite značne zjemneli a on si vzdychol, keď si uvedomil, že znova nad svojím hnevom stratil kontrolu. "Ginny," povedal a načiahol sa po nej.

"Nie!" Bolesť v jej hlase bola evidentná, keď na neho vykríkla. Tá čarodejnica ho odstrčila, silno - tak silno, že mu vypadla tá páska z ruky a spadla na zem.

Hermionin dych sa automaticky zasekol, keď pocítila, ako do nej narazil prvotná vlna, ktorá znamenal prvé nutkanie utekať. Vedela, čo príde ďalej.

"Čo je to?" Utrela si oči a začala sa predkláňať pre tú pásku.

Hermionine srdce sa zastavilo.

"To nič nie je," Harry ju rýchlo schmatol zo zeme a strčil si ju pod rameno.

Hnedé oči sa prižmúrili. "Ak to nič nie je, prečo to máš? Prečo sa zdá, že ti na tom záleží?"

Vyzeral, že nenávidí tie ďalšie slová, ktoré vyšli z jeho úst. "Nemôžem ti to povedať."

Miestnosť sa začala točiť a jej srdce začalo divoko biť. Bol to začiatok ďalšieho útoku paniky a ona ho nedokázala odvrátiť. Všetko šlo dosť rýchlo do pekla a ona bola bezmocná zastaviť čas, bezmocná pretočiť ho alebo pustiť rýchlejšie. Keď Hermiona zovrela svoj prútik svojou malou rukou, pokúsila sa najlepšie ako vedela upokojiť, dýchať a nájsť pokoj uprostred tejto búrky, ale nemohla. Jednoducho nemohla. Jediné, čo chcela urobiť, bolo schmatnúť tú kazetu a utiecť. Tá kazeta znamenala tak veľa a keby Ginny spoznala jej obsah - jednoducho nevedela, čo by robila.

Jazykom rozvážne navlhčila spodnú peru, kým sa držala Apolla.

Ginny mlčala pár požehnaných okamihov skôr, než sa spýtala. "Prečo mi to nemôžeš povedať? Prečo -"

"Preto," vzdychol Harry. "Hermiona nechce, aby si to vedela. Je tam pravda."

V tom okamihu by ho Hermiona bez štipky viny dokázala prekliať do zabudnutia.

Nenávistné hnedé oči sa prižmúrili na Hermionu. "Čo je na tej páske, Hermiona?"

S takým chladom, aký bola schopná nahromadiť a bez preukázania zrejmých príznakov jej rýchlo sa blížiacej úzkosti. "Ja ti nemusím odpovedať."

"Myslím, že mi to dlhuješ po tom, čo si spala s -"

"Ako sa mi to  opovažuješ vrhnúť do tváre, Ginny?" Položila mačiatko na gauč, pretože bola príliš slabá, aby ho dlhšie udržala. Pri Merlinovi, bolo to, ako keby jej kruto zvierali pľúca. "Toto už pokračovalo príliš dlho. Vypadni z môjho domu." Udýchane švihla rukou smerom k dverám. Ak neodídu oni, bola si prekliato istá, že odíde ona. Svaly na jej nohách túžili po tom, aby utiekla; nevedela, ako dlho bude schopná potláčať to nutkanie.

Miesto toho sa začala Hermione posmievať. "Ty si si tú udalosť nahrala, há? Nahrala? Je to kazeta, na ktoré sexuješ s mojím -"

"Je to kazeta o jej synovi!" vykríkol Harry, rozzúrený, že by vôbec takú vec naznačila.

Hermiona mala pocit, ako keby ju trafili dorážačkou do hlavy. Čas sa zastavil, ale len na pár okamihov. Hrádza emócii v Hermioninom vnútri sa začala lámať.

Ginny zažmurkala a pokrútila hlavou. "To nedáva zmysel. Prečo by ti dávala kazetu jej a Ronovho syna?"

"Ty si vedela -" Harry zalapal po dychu, ale Hermiona pociťujúca závrat nebola prekvapená. Vždy mala dojem, že Ginny o jej tehotenstve vie.

Pohŕdavo: "Mama mala podozrenie, že je tehotná ten večer, čo opustila Rona. Povedala mi to a ja som si to nechala pre seba -"

"Ginny," Harry obozretne popošiel bližšie k nej. "Ron nie je -"

Chcela kričať, jačať a zapchať mu ústa; čokoľvek, čo by mu zabránilo povedať tie ďalšie dve slová.

Zúfalo ho prosila. "Harry, nie, prosím -"  

"- jeho otec."

Hermiona zatvorila oči, keď neopísateľný výraz prešiel Ginninou tvárou; bola to zmes zmätenia a mrzutosti. Zdvihla svoje mňaukajúce mačiatko a držala sa ho, kým sa silne triasla.  S pocitom závrate sa rozhúpala, ale nikdy nespadla. Nedokázala vidieť. Nedokázala nič počuť, len ten rytmus duniaci v jej hlave. Nohy jej vraveli, aby sa pohla, aby utiekla, aby sa dostala z toho pekla von, skôr než si Ginny dá jednotlivé kúsky dohromady. Ale zostala. Nevedela prečo.

Možno to bol jej hnev, ktorý jej nohy udržal prilepené k podlahe. Áno, bola nahnevaná. Bola nahnevaná, do prdele! A ublížená, tak veľmi ublížená. Prečo jej to povedal? Prečo si to nemohol nechať pre seba? Bolo by ho zabilo, keby ju počúval? Bolo by? Chcela kričať, niečo hodiť, niekomu vraziť, ale nemohla - nemohla sa ani pohnúť.

Všetka krv jej uháňala do nôh.

Cítila sa tak zradená. Cítila sa taká hlúpa. Cítila sa zničená žiaľom. Cítila sa ponížená. Cítila sa slobodná. Cítila sa odsúdená. Mala pocit, že sa smeje a plače nad celou tou situáciou - súčasne. Cítila tak mnoho, cítila sa tak plná emócii, že vôbec nič necítila. Nič, okrem paniky. Tá panika bola neopísateľná. Mala pocit, ako keby jej niekto hodil stolibrovú záťaž na hlavu bez toho, aby ju varoval. Ako jej toto mohol urobiť? Ako mohol?

"Ron nie je - ale mama povedala - ja," a zalapala po dychu v tom okamihu, keď Hermiona vzhliadla nahor. Jej telo sa hrozitánsky naplo, keď jej to všetko došlo. Ginny nebola hlúpa. Rýchlo si tie body pospájala. "Si to ty. Ty si otec."

Harry to potvrdil tým, že to nepoprel.

A Ginny sa zlomila. Celé jej telo sa triaslo od tých noviniek, keď súčasne z jej pier unikol výkrik aj vzlyk.

"Ginny, ja -"

Zvuk jej ruky spojenej s jeho lícom bolo jediné, čo Hermiona ďalej počula, a strhla sa, dovoliac niekoľkým slzám uniknúť z jej očí. Lámala sa čím ďalej, tým viac; pripadala si skoro zdivočená toľkým množstvom tak protichodných emócii. Jej myseľ a telo boli naplnené panikou, a jej srdce a duša boli drvené.

Harry tam len stál. Hermiona si uvedomovala, že ho jeho líce príšerne bolí, ale nezastavil svoju vzlykajúcu priateľku, keď ho udrela znova. A znova. Ginny nedokázala hovoriť; slová by nevyšli. Bola schopná vydávať len hysterické, škriekajúce zvuky, ako keby ju zaživa sťahovali z kože. Tá kombinácia jej zavýjajúcich vzlykov, ten zvuk ruky narážajúcej na mäso a pravda, ktorú si práve uvedomila, spôsobili, že Hermionine srdce uháňalo ako o závod a jej ruky zvlhli od potu.

Mala pocit, ako keby sa ku nej tie steny približovali. Ginny vedela. Vedela, že Matthew je Harryho dieťa. Vedela.

Harryho líce bolo višňovo červené od jej ruky, keď ju zachytil a pritiahol si svoju priateľku do náručia, šepkal svoje ospravedlnenia, keď naplno vzlykala. Odtrhla sa od neho, zajačala niečo skoro nesúvislé, keď mu búšila päsťami do hrude. Aj tak ju objímal, keď ho bila  a prijímal jej neutíšiteľnú zúrivosť svojím telom. Pohľad na jeho tvár jasne ukazoval, že si myslel, že by mal byť potrestaný.

Hermiona sa na to dokázala dívať len s ťažkým srdcom.

V tejto chvíli skutočne Ginny Weasleyovú ľutovala.

Bola mrcha, áno, ale bola to mrcha, ktoré práve zistila, že jej priateľ splodil dieťa, o ktorom nevedela. Trvalo to pár minút, ale Ginny sa unavila a Harry ju len objímal, hovoril jej slová, ktoré mohla sotva začuť. "Je mi ľúto, že si to musela zistiť takto. Ja som to len teraz zistil sám. Mal by som -"

Ginny sa vykrútila z jeho náručia, našla svoj prútik a odmiestnila sa s hlasným a skoro zmäteným prasknutím.

Neexistovali slová, ktoré by popísali to mlčanie, ktoré na nich doľahlo. Hermiona bola okamihy od toho, aby si vykašľala svoje srdce z hrude a dala ho Harrymu, aby ho mohol znova rozdupať a Harry - Harry si oprel ruky o jej plecia. Odskočila, ako keby ju jeho dotyk oparil. Hermiona po ňou strelila roztrpčeným nahnevaným pohľadom. Nechcela tam byť s ním. Nechcela byť v jeho blízkosti. On to povedal jej! On povedal Ginny o Matthewovi! Zatváril sa ublížene jej činmi, ale čo čakal? Zradil jej dôveru. Mala byť z toho šťastná? Chcela mu streliť facku, ale nedokázala pohnúť rukami.

Takto to nemalo byť. Takto sa to nemalo udiať.

"Si v poriadku?"

Skôr než si to uvedomila, zasmiala sa. Hermiona sa smiala tak silno, že sa musela chytiť v bok. "Či... som... v poriadku?" Nedokázala hovoriť. Práve vtedy jej došlo, že sa smeje len preto, aby zakryla skutočnosť, že jej práve ublížil väčšmi než kedy predtým. Bol to buď smiech alebo plač a jej telo už bolo unavené z robenia toho posledného. Hermiona si uvedomila, že by sa rada vrátila k noci nehody na Marguette, pretože zlomené telo bolo lepšie než zlomené srdce; bolo to lepšie, než byť zradená.

Jej smiech okamžite prestal, keď nasadila smrteľne pokojný výraz. "Vypadni."

"Čože? Nie, ja som -"

On tu ani nemal byť! Mal byť vonku a hľadať svoju priateľku! Nijako zvlášť sa nestarala o ich vzťah, ale to bolo ono; oni mali vzťah. Dobrý či zlý, boli spolu. Nepotreboval byť s Hermionou.

"Ja nie som tvoja priateľka. Musíš ju ísť pohľadať."

"A urobiť čo? Porozprávať sa s ňou?" Harry si odfrkol. "Pochybujem, že bude v zhovorčivej nálade."

"Nuž, ani ja v nej nie som." Nedokázala zadržať ten chlad či hnev mimo svojho hlasu. "Nemal si jej to povedať."

Harry sa jej to pokúsil zdôvodniť. "Potrebovala to vedieť."

"Nie, nepotrebovala."

"Bez ohľadu na to, aký rozporuplný som vo svojich citoch k nej, stále je moja priateľka -"

Hermiona zovrela svoj prútik tak silne, že ho skoro zlomila na dva kusy. "Je mi to ukradnuté, Harry!" Odhodila ho na zem. "Nebola to jej vec!"

"Musel som jej to povedať!"

"Nie, nemusel!"

"Bola to správna vec!"

"Bola to sebecká vec, Harry! Cítiš sa teraz lepšie, keď si dostal tú pravdu zo svojej hrude? Cítiš?"

Stroho: "Bol som úprimný -"

"Úprimnosť býva preceňovaná," odsekla. "Hlavne keď príde na Ginny. Merlin vie, čo teraz urobí."

"Nie si fér. Ginny nič neurobí."

Jediné, čo dokázala zvládnuť, bolo dvojité odfrknutie. Evidentne nepoznal svoju priateľku. "To nevieš! Ty nevieš nič!" Trasúca sa Hermiona sa pokúsila položiť Apolla na gauč, ale on sa nepustil. "Toto je nočná mora. Toto nie je skutočné."

Keby to len bol tento prípad.

Pokúsil sa ju utešiť. "Bude to v poriadku -"

Otočila sa mu chrbtom. Jeho útecha nebola potrebná ani chcená. "Zdá sa ti to v poriadku? Pretože to, čo sa práve stalo, sa mne v poriadku nezdá! Bola to prekliata katastrofa! Neviem, čo teraz urobí s tým, čo vie a dala by som prednosť tomu, aby to nikdy nezistila!" vykríkla Hermiona.

"Nemôžeš ho tajiť naveky!"

"To rozhodnutie nebolo na tebe!"

"Bol som jeho otec!"

"Ty si bol darca spermií!"

"A čia je to chyba?" Vyčítavo na ňu hľadel.

Stuhnuto: "Touto cestou znova nejdem."

Jeho oči zjemneli. "Pozri, Hermiona, len jej daj nejaký čas, zmieri sa s tým -"

Ako keby to bolo oznámenie zrejmého, pripomenula mu: "Ona ma nenávidí."

"Hermiona -"

Očividne sa ju nechystal v dohľadnej dobe počúvať. "Harry, choď. Potrebujem byť sama. Potrebujem sa dostať od teba preč."

Na chvíľu sa zatváril ublížene a potom odhodlane. "Fajn, ale chcem, aby si vedela, že som myslel vážne, čo som -"

Zavrčala frustráciou. "Ja sa o tom nechcem teraz baviť!"

"Potom kedy?"

Hermiona zdvihla svoj prútik zo zeme. Jej ďalšie slová boli také chladné a necitlivé, ako zrazu bolo jej srdce. "Počúvaj, je veľa vecí, čo si potrebuješ vyriešiť sám v sebe, je veľa vecí, ktoré musíš vyriešiť a je veľa vecí, o ktorých sa musíš porozprávať s Ginny. Neviem, koho si myslíš, že miluješ, ale ty nemiluješ mňa. Nemiluješ človeka, ktorým som sa stala. Ja už nie som to isté dievča, ktorým som kedysi bola. Dokonca ani nie som tou istou osobou, ktorou som bola na konci vojny. Ja nie som... ja som iná. Zmenila som  sa. Možno nie som taká zlomená, ako som kedysi bola, ale ani nie som ešte napravená. Takže, nebuď tak dychtivý, aby si mi vyznával lásku. Ty sa musíš zastaviť, premýšľať, dospieť a byť k sebe úprimný skôr, než urobíš také vyhlásenie. A ak, na konci svojej cesty k sebapoznaniu... ak, na konci, si stále budeš myslieť, že ma miluješ - skutočne miluješ, potom nám obom urob láskavosť, Harry..."

"Hermiona -"

"Urob nám obom láskavosť a zabudni na tie tri slová, nehovor ich..." zovrela tuho svoj prútik, keď sa pripravila. "A ak to zlyhá, priprav sa o svoj hlas."

ooo

(Sekundy neskôr)

Časť 4: Budem utekať

Hermione rýchlo došlo, že je príliš zmätená na premiestňovanie, ale bolo už neskoro.

Pristála v kope na kúsku trávy, hlboko vo vnútri parku asi štvrť míle od svojho zamýšľaného cieľu. Bolesť z dopadu vystrelila jej chrbtom a ona zastonala. V tom okamihu, keď zacítila ten silný dážď udierať na jej chrbát a hlasný rachot hromu, uvedomila si, že bola vonku uprostred prudkej búrky. Nie príliš múdre. Dážď na ňu útočil a vietor šľahal skrz jej oblečenie a vlasy. Kým sa zbavila závrate, premokla skrz naskrz. Bola len šťastná, že sa nerozštiepila.

Apollo, ktorý akosi skončil vedľa nej, sa triasol, ale bol nezranený.

Na kožu premočené mačiatko sa netvárilo šťastne, že je mokré.

Hermiona nevedela, čo sa stalo, ale ďalšie, čo si uvedomila, bolo, že zdvihla to mačiatko zo zeme a rozbehla sa. Bežala tak silno a tak rýchlo, že nebola schopná počuť ten búšiaci dážď či blesky. Bežala z dôvodov, ktoré nedokázala vysvetliť. Panika. Harry. Zrada. Pravda. Ginny. Bolesť. Matthew. Bolesť. Tá čarodejnica bežala zo všetkých týchto dôvodov, a z tak mnoho ďalších. Bežala za útechou. Bežala za slobodou. Bežala, aby sa dostala od všetkého preč. Bežala za svoj život. Bežala, aby mohla dýchať. Bežala dopredu, pretože nemohla utekať spiatky.

Keď stúpila na prvý kameň, uvedomila si, že nemá žiadne topánky. Bolesť vystrelila jej nohou a spomalila do bolestivého krívania, syčiac od bolesti. Hermiona rýchlo zo seba tú bolesť striasla a znova začala utekať.

Po rokoch utekania sa útek stal jej druhou prirodzenosťou. Pľúca sa jej dvíhali za kyslíkom a ona ho naberala tak veľa, ako mohla, ale nezastavila, aby chytila svoj dych. Pot sa miešal s dažďom a stekal po jej tvári, pálil jej oči dokonca ešte viac. Hermiona bežala rýchlo, slepo a mlčky po tmavých uliciach, narážajúc do všetkého, čo jej vošlo do cesty. Otvorené brány, poštové schránky, zvalené smetiaky a spadnuté konáre stromov; nič nebolo ušetrené.

Hrom zahrmel v nebi nad jej hlavou a mohla počuť lámanie sa vetiev stromov okolo nej.

Apollo nariekal a časť z nej chcela nariekať s ním. Vietor narážal do jej tela. Ten hrozný dážď ju skoro úplne oslepil. Údery blesku strieľali krížom po oblohe. A k tomu Hermiona, ktorá bežala ako šialená žena. Bežala, ako keby mala Harryho v pätách. Zastať bolo dokonca nepravdepodobnejšie, než sa vrátiť späť. Bolo to o toľko ľahšie utekať vpred. Bude utekať, až kým tie hlasy a tie slová v jej hlave neumĺknu; bude utekať, až kým sa nedostane na svoje miesto určenia.

Jej nechránené nohy len v ponožkách stúpili na nesčítané skál a kamienkov, skla a drievok. Tá bolesť bola skoro neznesiteľná, ale nemohla si pomôcť. Keď zabočila na rohu, strohá žiara pouličnej lampy olemovala jej tvár. Ostré črty a chladné, šialené oči, ktoré lietali dookola, keď hľadala cieľ, pre ktorý sa rozhodla; bola blízko. Musela sa tam len dostať. Jej podošvy a nohy (a Apollo) žobrali o záchranu, ale jej myseľ im kruto nevenovala pozornosť. Keby sa nimi zaoberala, jej telo by sa vzdalo a ona by stále pokračovala v behu. Jej telo by sa zrútilo a ona by nezastala; bude utekať, až kým žiadne cesty nezostanú.

Bola pochabou čarodejnicou, vedela to, ale to už pre ňu viacej nemalo žiaden význam.

Všetko, čo vedela a všetko, čo sa naučila, sa zdalo byť ničím viac než preludom; len sériou očakávaní, ktoré vôbec neboli to, čo si predstavovala. Jediné, čo chcela, bolo trochu pokoja a práve keď ho mala na dosah, zdalo sa, že ho kruto vytrhli z jej zovretia.

Život bol krutý - a tak bežala.

Keď zabočila na správnu ulicu, konečne zastavila. Koniec jej dažďom premočeného trička sa zachytil na plote, ktorým sa predrala. Bez slova látku vytrhla. Uvoľnila sa, ale jej tričko sa roztrhlo vo švoch. Desať domov - bola tak blízko, keď sa konečne poddala a spomalila. Dážď začal trochu ustávať. Jej telo bolo slabé a ubolené; jej srdce začínalo krehnúť od toho behu.

Nedokázala prehltnúť skutočnosť, že Ginny vedela, tak sa znova rozbehla. Bez toho, aby si to uvedomila alebo sa o to starala, bežala, rýchlejšie, popri posledných desať domov. Čim ďalej bola od Harryho, tým lepšie. Čím bližšie bola k svojmu cieľu, tým lepšie. Bola to zbabelá cesta von, pravda, ale ona si už zvolila horšie. Nech sa akokoľvek pozrela na tú situácie či jej zvládnutie, prehrala. Takže, napriek všetkým tým logickým zdôvodneniam a všetkému, kým bola, bežala, až kým jej srdce úplne nezdrevenelo.

Takto to bolo ľahšie.

Hermiona prebehla tri schody jeho verandy, zazvonila na zvonček a čakala. Dostala sa na miesto určenia, už viacej či ďalej nemusela utekať.

ooo

Časť 5: Slobodná vôľa

Draco vypil svoj elixír na vytriezvenie skôr, než otvoril dvere. Rýchlo si uvedomil, že byť v tejto chvíli celkom triezvy, bol ten najlepší nápad; minimálne, keď žena ako Hermiona Grangerová stála na jeho prednom schode.

Grangerová vyzerala rovnako stratená, ako bola mokrá a špinavá. Tentoraz neplakala, ale vyzerala dosť bledá a zmeravená.

Skoro sa nedala spoznať a on od nej nedokázal odtrhnúť oči.

Špinavé, premočené hnedé vlasy viseli ochabnuto na jej pleciach, rozcuchané a dopletené. Pod jej prázdnymi očami mala vačky; vyzerala, ako keby týždeň nespala. Kvapky vody stále padali z jej oblečenia, jej tváre a  jej vlasov. Jeho oči prešli po jej roztrhanom tričku, ktoré sa lepilo na jej telo ako druhá koža, k jej nohaviciam a nadol k jej - prečo do pekla mala stále na sebe tie smiešne dúhové ponožky?

Až na to, že už viacej neboli farebné a čisté, boli obnosené skoro až na kúsky a plné dier. Grangerová presunula váhu z jednej nohy na druhú a zahryzla si do pery. Bola zranená a jeho myseľ sa práve vyprázdnila.

Vidieť ju práve takto bolo ako sledovať jeden z tých starých, nemých muklovských filmov, kde nejakú ženu priviaže ku koľajniciam zlý bastard a nechá ju tam zomrieť. Ona tam kričí a prosí o život, ale je to márne. Ten vlak prichádza a prichádza rýchlo. Nikto po ňu nepríde a všetky nádeje sa zdajú stratené. Strojvodca ťahá za sirénu a snaží sa spomaliť, ale pohybuje sa príliš rýchlo. Divák nedokáže odtrhnúť oči od obrazovky, nežmurká, neje, nepije; nedá sa robiť nič, až kým neuvidí, že to dievča zachránia.

Ten istý pocit mal u Grangerovej.

A on tam stál; čakal, kým ju niekto nepríde zachrániť... ale nebol tam nikto iný, len on.

Prvé slová, ktoré preniesol, boli ľahostajné. "Si mokrá." Zdalo sa, že ju vytrhli z jej bezduchého stavu.

Mokrý Apollo zoskočil z jej náručia a vpálil do jeho domu, ako keby presne vedel, že sa ich Draco nechystá odmietnuť. Tá prekliata potvora pravdepodobne mierila ku kozubu, aby sa usušila.

Nekontrolovateľne jej začali cvakať zuby. "Ta-tam, uh, pr- pršalo."

"Viem," odsekol chladne. "Ale čo tu robíš?"

Grangerová sa strašne triasla. "Po-povedal si, že mô-môžem pr-prísť."

To povedal, však? Dracove pery sa skrútili do zamračenia. Našiel sa na ďalšej križovatke s dvoma možnosťami: zatvoriť tie dvere alebo ju vpustiť dnu. Prijať alebo zostať pozadu. Pohnúť sa dopredu alebo pohnúť sa spiatky. Draco vo svojej hlave spálil všetky tieto možnosti. Prestal kategorizovať a plánovať a intrigovať; bol tak prekliato unavený z bojovania, minimálne na dnešok.

Šedé oči sa sústredili na jej. Jej oči, tentoraz, boli ako otvorená kniha. A od nich kvôli ničomu nedokázal odtrhnúť oči. Hermiona Grangerová na neho hľadela s dúfajúcimi a predsa trochu ostražitými očami; boli to oči niekoho, kto bol sklamaný a zradený viac než dosť ľuďmi v živote. Pochopil, vcítil sa a poznačil si to ako ďalšiu z ich podobností, skôr než privolal hrubú deku a ovinul ju okolo jej chvejúcich sa pliec.