Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Broken

11. X. Pokojná zmena paradigmatu

Broken
Vložené: Jimmi - 11.02. 2010 Téma: Broken
Jimmi nám napísal:

All Characters belong to JKR . Autor originálu  Broken  inadaze22

"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."

Ďalšiu časť kapitoly venujeme 32Jennifer2, 3lucky, Adelina, Amoneth, Any, anonym, Beruška, Carma, Caph, Cyrus, denice, doda357, Dorea, Ela, eternallife, gama, Goody,  Hope, Inčika, Izzy, JSark, kometa, ladyF,  Leann, Natalie,  Nuviel, Maenea, maginy Monie, Petty002, Phee,  Rapidez, Sele, simasik,  soraki, teriisek, Vendy.

Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/11/Broken

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola desať: Pokojná zmena paradigmatu

(Neskôr v to popoludnie)

Časť I. Ilúzie mysle

Hermiona sa snažila presvedčiť samu seba, že sa jej bude ľahšie dýchať, že sa to zlepší a že sa stratí strnulosť v jej hrudi kedykoľvek, keď premýšľala o Matthewovi a svojich rodičoch. Snažila sa oklamať samu seba, aby uverila názoru, že je ľahšie udržať svoje oči zamerané na budúcnosť, než sa obzerať späť na svoju smutnú minulosť.

Ale nie, nebolo to ľahšie.

Postavila sa a zapálila na ich pamiatku v okienku kúpeľne červenú sviecu. Žiarila a mihotala sa na béžových stenách a strope. Vosk stekal, pomaly kvapkal po bokoch sviečky ako čerstvé slzy. Červená jej pripomenula ako nadšení boli jej rodičia, keď sa dostala do Chrabromilu. Červená jej pripomenula šťastné časy v Taliansku s Matthewom. Používala tú farbu, aby rozjasnila ten žiaľom naplnený život, ktorý boli predurčení žiť. Červená robila všetko znesiteľnejšie.

Dokonca roky choroby, návštevy lekárov, operácie, chemoterapiu, injekcie a návštevy liečiteľov.

Červená bola obľúbená farba Matthewa. Bola to farba kvetín, ktoré Hermiona každý pondelok prináša domov z trhu, farba Supermanovho plášťa, v ktorom pobehoval, farba jeho zubnej kefky, ktorú očarovala, aby spievala jeho obľúbenú pieseň, kým si čistil zuby, farba jeho obľúbeného pohárika so sosáčikom, a tá farba jeho obľúbenej deky bezpečia...

A Hermiona vedela, že nedokáže opustiť tú miestnosť, aby šla na nejakú večeru; nie keď je jej myseľ naplnená spomienkami na neho.

Voskové slzy stekali z horiacej sviečky, kým sa pomaly roztápala. Smutne hľadela na ten blikotajúci plamienok, chcela sa načiahnuť a dotknúť sa ho, tak ako sa chcela načiahnuť a dotknúť sa jeho.

Hermiona si živo pamätala na ten posledný krát, kedy sa dotkla jeho ruky.

Brali ho preč s tvárou zakrytou plachtou... a ona ich zastavila, len aby ho naposledy videla. Jeho malé rúčky boli studené ako ľad a jeho tvár biela ako mlieko. Vyzeral, ako keby spal, nie ako mŕtvy. A ona na neho chcela zakričať v nádejí, že keby začul jej hlas, vrátil by sa k nej.

Ale teraz bola rozumnejšia než vtedy.

Zármutok, ktorý cítila po strate Matthewa, sa nedal porovnať so zármutkom, ktorý cítila po strate rodičov. A dokonca po desiatich mesiacoch sa ich smrť spred piatich rokov stále nedala prirovnať k strate Matthewa. Pravda, bolelo to, ale bol to iný druh bolesti. Bolesť z jeho straty pochádzala z toho, že sledovala, ako sa rozpadajú jej nádeje a sny. Bola to bolesť, ktorá pochádzala zo sledovania konca života, ktorý stvorila, živila a obetovala všetko tomu, aby ho chránila. Bolo to príliš skoro. A dokonca teraz bola jej túžba po ňom taká silná, že nebola schopná dýchať.

Hluk prekrýval jej spomienky na neho ako soundtrack. Utápal tie zlé spomienky, ale, k jej zdeseniu, nevymazal tie slzy a bolesť. Občas si Hermiona priala, aby vyzeral viacej ako jeho otec. Priala si, aby sa mohla pozrieť na jeho tvár a vidieť znova Matthewa, počuť hovoriť k nej jeho hlas a vidieť jeho oči opätovať jej pohľad. Sledovala by Matthewa starnúť, pretože by starol on. Bola by videla, ako by Matthew vyzeral, pretože sa menil on, pretože sa on vyvíjal.

Možno potom by mohla oklamať samu seba a uveriť, že je stále tu, s ňou.

Skôr než sa mohla zastaviť, Hermionina ruka sa k tej sviečke načiahla. Nemohla sa zadržať - skoro ako keď sa nemohla ubrániť tomu, aby necítila smútok, kedykoľvek o ňom premýšľala. Ten plameň sviečky vzrástol, aby olízal jej prsty.

Bolesť.

Mala by cítiť bolesť, keď držala ruku nad tým plameňom, ale nič necítila. Nič, čo by sa dalo porovnať s jeho stratou.

Pomaly sa Hermiona posadila na kraj vane. Prstami zovrela okraj a očami preletela po všetkom v miestnosti - vrátane zrkadla. Vyzerala stratená. To nebol nový vzhľad, bol to presne ten, z ktorého každodenného vídania bola unavená. Pri Merlinovi, už vôbec nevyzerala ako ona sama. Spľasnuté vlasy, vačky pod očami, sinavá pokožka, neporiadne oblečená - jediné, čo Hermiona chcela, bolo vrátiť sa do času, keď ju všetko tak strašne nebolelo, ale bola to márna snaha.

Mágia nedokázala všetko vyliečiť. To sa veľmi tvrdo naučila.

Keď sa odtiahla od zrkadla, Hermiona sa posadila chrbtom k stene oproti tomu okienku. Zatvorila oči a sledovala, ako spomienky na neho víria v jej hlave. Bol skoro skutočný. Tak blízky na dotyk, tak nádherný k počúvaniu, tak krehký na pohľad. Začala nostalgicky spomínať. Začala spomínať na neho.

"A čo si myslíte, že robíte, mladý muž?"

Matthew, pristihnutý pri čine, stuhol v celej svojej fondánovej nádhere a pomaly sa otočil tvárou k matke. Po celej tvári mal fondánové šmuhy, na oblečení, na vlasoch (nedozvedela sa, ako ho dostal do vlasov). A v jeho ruke bol kus napoly zjedenej fondánovej tyčinky. Vyzeralo to, že ho viacej dostal na svoju tvár než do úst, a Hermiona zistila, že je ťažšie a ťažšie udržať ten nasadený prísny pohľad.

"Podelím sa..." načiahol ku nej ruku, v ktorej mal ten fondán.

Hermiona sa uškrnula a trochu ho vyhrešila. "Nemysli si, že podelenie sa ťa z tohto dostane, fondánový chlapček. Myslela som, že som ti povedala, aby si počkal až po večeri."

"Plepáč, mami," Matthew našpúlil ústa a vystrčil spodnú peru.

"To je v poriadku," jej oči prešli k otvorenej skrinke nad chladničkou, skade získal ukrytú fondánovú tyčinku, potom strelili nadol na jej syna. "Ako pánabeka si sa dostal tam hore?" V jeho dvojročných očkách sa šibalsky zaiskrilo, keď sa podujal ukázať svojej mamine, ako sa tam vyštveral.

Hermiona potrebovala hodinu a čistiace kúzlo, aby zbavila kuchynskú linku fondánových odtlačkov jeho prstov.

Hermiona sa nútila premýšľať o všetkom; keď bol plný života, keď sa smial, keď plakal, keď hľadel na ňu s tými svojimi očami ako srnka. Vždy to u nej vyvolalo úsmev, bez ohľadu na to, ako sa vo vnútri cítila...

V jeho očiach bolo odhodlanie, keď sa načiahol k jej rukám.

"Dokážeš to, Matthew..." Hermiona povzbudzovala skoro zamyslené dieťa, keď pustila jeho ruky.

Trinásťmesačný chlapec stál celú minútu, väčšinou sa kýval sem a tam. Jeho pery boli našpúlené, ukazovali jeho rozkošné jamky na lícach, a ten výraz na jeho tvári bolo skoro tvrdohlavým odhodlaním. Bude chodiť, aj keby to trvalo celý deň.

Hermiona ho povzbudila ešte trošička: "To je ono, maličký."

Matthew urobil jeden potácavý krok... potom ďalší... a ďalší... zastal... prišiel tomu na kĺb... a vyštartoval.

Tie spomienky začali silnieť. Kričali na ňu, búšili do jej hlavy, a nútili ju pamätať si o ňom každý detail: jeho vlasy, jeho oči, jeho výrazy tváre, tie zvieracie zvuky, ktoré rád vydával, ako chcel byť levom, keď vyrastie, ako na ňu hľadel s takou láskou a citom, so všetkým. Bolo od nej sebecké chcieť ho späť, choroba a to všetko? Hermiona vedela, že už má pokoj, ale bolo také zlé, že si sebecky priala, aby mal ten pokoj tu?

Sama v kúpeľni Hermiona dovolila jednej slze stiecť po jej líci. Čoskoro nasledoval zvyšok.

Jej hrdelné vzlyky sa odrážali miestnosťou, ale bola sama. Prešli minúty, než sa pohla zo svojho miesta na chladnej zemi. Hermiona si chabo prešla prstami skrz svoje pochlpené, mokré, a drsné vlasy, keď škrípajúci a bolestivý vzdych unikol z jej hrdla. Strhla sa.

Vďaka Malfoyovi za posledných pár hodín tak veľmi kričala a plakala, že bolelo vôbec dýchať. Bola úplne vyčerpaná, ale viac než čokoľvek, vedela, že má pravdu. Kedy vykročil zo svojho ja? Kedy si vynaložil čas, aby ju tak dobre spoznal? Čítal v jej mysli, keď nedávala pozor? Bezpochyby to tak vyzeralo. A zdalo sa to, že sa staral. Hermiona pokrútila hlavou. Malfoy sa nestaral - on bol len - do pekla, nevedela, čo bol, ale vedela, že sa nestaral. Správne?

Hermiona striasla zo svojej mysle všetky myšlienky na neho a prinútila svoje boľavé, stuhnuté telo zdvihnúť sa zo zeme do stojacej pozície. Chvíľu sa pre podporu opierala o to okienko. Tá bolesť v jej kĺboch a svaloch bola tupá, ale aj tak to bolelo. Oči jej dopadli na sviečku, ktorá už dávno predtým dohorela; vosk bol studený a znova tvrdý. Prešla prstami po kvapkách zaschnutého vosku a vzdychla si.

Potom zacítila svoje vlhké šaty a dospela k záveru, že mešká na kúpeľ.

Keď sa voda vo vani zdvihla, Hermiona vhodila pár kryštálikov a naliala trochu oleja do tej vody v nádeji, že uvoľnia jej svaly. Chystala si vyzliecť si blúzku, keď niečo v rohu miestnosti zachytilo jej pozornosť.

Bol to malý chlapček s neskrotnými hnedými vlasmi a očami zelenkavej orieškovohnedej farby; malý chlapec, asi päťročný.

Krv zmizla z jej tváre, keď jej stuhlo celé telo. Začala mať problém s dýchaním, a jej srdce začalo búšiť v hrudi. Hermiona bola paralyzovaná šokom a zmätením, a zistila, že nie je schopná sa pohnúť. Nohy jej primrzli k podlahe. Len jej oči sa pohybovali, pozorovali a hľadeli neveriacky na toho malého chlapca.

Objímal si kolená k hrudi, a mal skoro zvedavý záblesk v očiach, keď sa na ňu pozeral. Mal na sebe džínsy, žltočervené tričko s vlajkou uprostred, a nezaviazané futbalové kopačky. Ten chlapec, okamžite si všimla, bol zdravý a silný s oslnivým úsmevom a červenými tváričkami - ako keby sa práve vrátil z hrania sa vonku. Kolienka mal oškreté; mäso okolo rany bolo natečené a červené. Bola to škaredá modrina, ktorá sa pred jej očami menila na fialovú a modrú, ale zdalo sa, že to tomu malému chlapcovi bolo jedno. V skutočnosti to bolo, ako keby ju nosil ako vyznamenanie.

Chlapci, dumala Hermiona so slabým potrasením hlavy.

Vedela, že to bola halucinácia, výmysel jej zasranej predstavivosti. V jej kúpeľni nebol žiaden malý chlapec, ale on vyzeral tak skutočne. Hermiona si uvedomovala, že je stratená v tranze, keď k nemu urobila váhavý krok.

Ten chlapec zdvihol hlavu zo svojich kolien, bez slov na ňu zízal tými zvedavými očami.

Vinila z toho nedostatok spánku za posledných pätnásť dní, ten zármutok v jej srdci, z nejakého neznámeho dôvodu Malfoya, všetko. Vinila z toho to, že bola zatvorená v tomto dome posledné dva týždne bez jedenia, pitia a dostatku spánku. Obviňovala z toho samu seba, obviňovala a obviňovala, ale jednako urobila ďalší krok smerom k tomu vymyslenému chlapcovi.

Ďalší krok... a ďalší.

Ten malý chlapec bol povedomý neznámy. Pripadalo jej, ako keby ho mala poznať, a Hermiona nikdy nebola taká zmätená vo svojom živote. Bol chlapec z jej minulosti? Jej budúcnosti? Jej súčasnosti? Bol vôbec v jej živote? Bolo jej to jedno. Jediné, čo dokázala urobiť, bolo stáť nad chlapcom, ktorý na ňu hľadel s tajomným výrazom na tvári. Jediné, čo dokázala urobiť, bolo čupnúť si pred neho. Hľadel na ňu, priamo do jej očí, skoro do jej duše, zdalo sa.

Ten malý chlapec nastavil svoje pery a prehovoril slabým a predsa známym hlasom, koktal ako keby pochyboval o svojich vlastných slovách. "Ma-mami?"

Najprv bola príliš ohromená, aby vôbec prehovorila, ale otvorila ústa a vyslovila prvé slovo, ktoré jej prišlo na rozum. "Áno."

Načiahol sa, pokúsil sa dotknúť jej ruky. Jediné, čo mohla cítiť, bolo ako sa jej zježili chĺpky na rukách. "Naozaj si mi chýbala," povedal, znel tak smutne. Slzy naplnili jeho oči.

Hermionine líca boli mokré, keď po nich slané slzy stekali k zemi. "Tiež mi chýbaš."

Jeho hlávka smutne klesla späť na kolená. "Nie, nechýbam."

Načiahla sa, aby rozstrapatila jeho vlasy, ale zastavila sa s krátkym, "chýbaš," sa potichu dohadovala.

Ten malý chlapček znel ublížene. "Nehovoríš o mne. Nenavštevuješ ma."

Uvedomenie svitlo v Hermione a jej telo sa začalo nekontrolovateľne triasť. Matthew. Nohy sa jej podlomili, keď ju premohli zármutok, šok a pravda. Padla na kolená. Neexistovali žiadne slová a žiadne výhovorky, ktoré mohla ponúknuť, takže namiesto toho, ponúkla svoje slzy a dúfala, že jej odpustí.

"Už ma viacej nemiluješ? Bol som zlý? Ty ma nechceš?"

"Nie!" vzlykala hystericky. "Milovala som ťa väčšmi než som milovala sama seba. Nikdy som neprestala. Nikdy. Nebol si zlý, nikdy, ani raz. Bol si..." Hermiona prestala plakať dosť dlho, aby zízala na toho chlapca. Chcela sa za ním načiahnuť, tuho ho objať, a nikdy ho nepustiť, ale niečo ju zastavilo. "Bol si ten najlepší chlapček, tak statočný a silný. Chcela som ťa viac, než som chcela čokoľvek iné v mojom živote. Vždy som chcela a vždy budem. Na svete neexistuje nič, čo by ťa mohlo nahradiť. Neexistuje ani jedna moja čiastočka, ktorá by nebolela, keď o tebe premýšľam. Bola by som urobila čokoľvek, čokoľvek, aby som ťa udržala nažive, ale nechala som ťa ísť, aby si viacej netrpel."

Na jeho tvári bol úsmev, keď sa k nej znova načiahol a zašepkal. "Maminka, to naozaj nebolí."

Hermiona zmätene zažmurkala. "Čože?"

"Už to viacej nebolí."

A potom zmizol priamo pred jej očami...

Po prvý raz sa Hermiona prebudila v pokoji.

oooo

(O dve hodiny neskôr)

Časť 2: Niekto kto ťa zachráni

Naposledy, keď mal Draco blízko k záchvatu paniky, bolo vtedy, keď mal jedenásť. Po prvý raz sa pripravoval na odchod na Rokfort a kým jeho matka povedala, že na jedenásťročného chlapca je jeho reakcia normálna, otec mu povedal, že Malfoyovci nemávajú malicherné malé záchvaty paniky. V skutočnosti, Malfoyovci nepanikária vôbec.

Áno, nuž, Draco Malfoy vážne panikáril - a nie, nie celkom rozumel prečo.

Ďalšia vec, čo nevedel, bolo, prečo to urobil: prečo za ňou skočil.

Dobre, tak možno vedel a možno prekonal sám seba...

Po tom, čo opustil vzlykajúcu čarodejnicu v uličke, šiel Draco na pohárik do najbližšej mukelskej krčmy - na jeden silný, ten najsilnejší, ktorý dokážu legálne pripraviť. Trikrát si znovu v hlave prehral tú hádku od začiatku do konca - a potreboval ďalší drink zakaždým, keď sa videl, ako od nej kráča preč.

Nikdy necítil ľútosť za veci, čo spravil. Nikdy necítil toľko súcitu k jedinému človeku. Draco jej ublížil - nie, on ju rozdrvil. A keď odkráčal, jeho prekliate svedomie rozpútalo čerstvú vlnu cudzích a neznámych citov a emócií, ktoré nebol schopný potlačiť. Skoro sa zvalil od tej ich naprostej sily. Nebolo tomu tak, až kým kvôli peňaženke, aby zaplatil za svoj účet, nesiahol do svojho vrecka, v ktorom ho našiel, poskladaný a trochu vlhký.

Obrázok.

Vyzeral ošúchaný a starý. Draco ho opatrne rozložil, mysliac si, že to bude obrázok Grangerovej a nejakého muža, ktoré nikdy predtým vo svojom živote nevidel. Namiesto toho utrpel šok, ktorý pretočil jeho svet hore nohami a pevne mu zabezpečil prvé miesto medzi kreténmi v Británii. Áno, na tom obrázku bola Hermiona Grangerová, ale nebola to tá istá prázdna, vychudnutá, smutná čarodejnica, s hroznými kučerami, ktoré nazývala vlasmi a ktorú on dobre poznal. Nie, tá žena na čarodejníckej fotografii skoro žiarila. Mala na sebe mukelské džínsy a čierny sveter s jedným oranžovým a jedným zeleným pásom, ktoré sa strácali v krátkych rukávoch; kučeravé hnedé vlasy mala skrotené a stiahnuté z tváre slnečnými okuliarmi a na tvári mala žiarivý úsmev. Grangerová vyzerala neobyčajne šťastne, aj keď kľačala pred benátskym futbalovým štadiónom menom Stadio Pierluigi Penzo. Na obrázku jej ruky voľne objímali inú osobu - a vtedy si Draco uvedomil, prečo vyzerala tak šťastne.

Čiastočne pred ňou, opierajúc sa chrbtom o ňu, nebol nejaký muž, ale dieťa.

Chlapček mal neskrotné hnedé vlasy a žiarivé zelenkavé orieškovo hnedé oči, na sebe zodpovedajúci futbalový dres s emblémom okrídleného leva, ktorý sa labou dotýkal futbalovej lopty vykopnutej do vzduchu, ako Grangerová malé džínsy a rozviazané topánky. Bol veľmi zamestnaný robením smiešnych grimás do fotoaparátu, a Grangerová považovala za svoju úlohu prinútiť ho usmiať sa. A uspela len potom, čo ukázala na fotoaparát a zašepkala niečo ako, "povedz sýýr," do jeho ucha, čo on urobil – rozžiaril sa ako slniečko.

Draco skoro spadol z barovej stoličky.

Skoro pol hodiny len v ohromení zízal na pohybujúcu sa fotografiu.

Grangerová mala dieťa. Dieťa - syna - o ktorom nikto nevedel.

Až na...

V tom okamihu Draco rýchlo vyrovnal účet, hnal sa do prázdnej uličky a s prásk sa premiestnil rovno do Pansyinej obývačky kvôli niečomu, z čoho sa stala veľmi poučná a hrôzostrašná hádka, v ktorej sa dozvedel viac, tak veľa viac  - priveľmi viac.

Pansy nebola prekvapená jeho vyrušením. "Myslela som, že sa máme stretnúť za štyri hodiny u teba."

Draco pustil ten obrázok do jej lona. "Kto do pekla je toto?"

Pansy po ňom strelila škaredým pohľadom, rozvinula obrázok a chvíľu naň zízala. Stačil len okamih, aby sa jej oči rozšírili spoznaním.

"Kde si k tomu prišiel?"

"Záleží na tom?"

"Áno, záleží," znela trochu vyplašená. "Hermiona to bude hľadať."

"Potom jej to daj. Problém vyriešený! Skvelé, teraz mi povedz kto - do pekla - je ten chlapec?"

Draco nemal tušenia, prečo sa to pýta. Už poznal odpoveď. Ale časť z neho chcela, aby mu Pansy povedala, že ten chlapec je bratanec, brat... niečo iné než syn. Časť z neho chcela, aby mu povedala, že sa dalo ospravedlniť to, že na ňu jačal tak, ako jačal.

Ale nič z toho sa nestalo.

Pansy hľadela na ten obrázok so smutným úsmevom na tvári. "Volá sa Matthew - on je -  on bol Hermionin syn."

Zatvoril oči a pokrútil hlavou.

Ale ona pokračovala. "Vravela mi o tomto dni. Zobrala ho na mukelský futbalový zápas, pretože miloval mukelský futbal tak veľmi, ako miloval metlobal. Podarilo sa jej ho zobrať samotnej bez toho, aby ju spoznali. Išiel sa zblázniť. Povedala, že nikdy nevidela štvorročné dieťa byť tak vzrušené nad mužmi, čo behali po ihrisku a kopali čiernobielu loptu do sieťovanej bránky. Nerozumela tomu, ale kvôli nemu by urobila čokoľvek."

Nuž, je jedna vec bolo niečo predpokladať a druhá, keď vám niekto tie predpoklady potvrdí. Draco omráčením onemel, ale netrvalo to večnosť. "O-ona mala syna?"

To nebola v skutočnosti otázka, skôr faktické pripustenie ďalšej pravdy z Grangerovej minulosti. Pravdy.

"Čo som koktala?"

Ignoroval ju, pretože, naozaj, k dispozícii boli ďalšie naliehavé otázky. "Ako dlho to vieš?"

"Desať mesiacov."

"Ale on vyzerá, že sú mu na tom obrázku štyri."

Pansy na neho prázdne zízala. "Boli mu - a?"

"Povedala si, že si to zistila len pred desiatimi mesiacmi."

"Viem, čo som povedala, Draco. Nevedela som o ňom, až kým mi Grangerová neposlala dva týždne po tejto fotke list, v ktorom stálo, že ma potrebuje; že jej syn umiera a že nie je nič, čo by ktokoľvek, čarodejníci alebo muklovia, mohli urobiť, aby zabránili nevyhnutnému. Keď ma tvoja matka upokojila po mojom záchvate zúrivosti, pretože ona mi o ňom sakra klamala štyri prekliate roky, o hodinu a pol som bola v lietadle." Pansy zastala a chvíľu sa tvárila zamyslene. "A Matthew zomrel o šesť dní neskôr." Jej hlas zjemnel a zlomil sa, keď zašepkala tých posledných sedem slov s pohľadom pevne upretým na fotografiu v jej ruke.

Nedokázal uvažovať logicky, a Pansy to nijako nezlepšovala. Slzy sa usídlili v jej očiach, a pre lásku k Merlinovi, Draco mal dosť sĺz kohokoľvek.

Skôr než mohol prehovoriť, tá hrádza sa prelomila a ona začala rozprávať. "Bola som tam, keď sa to stalo. Sedela som za stolom a dívala sa na nich, ako piekli koláčiky a spievali nejakú detskú pesničkou o tom, akí sú spolu skvelí pomocníci. Práve mu múkou nakreslila fúzy na tvári a on vydával zvuky rozkošného levíčaťa..." Pansy vyzerala, ako keby bola stratená v nočnej more. "A potom z ničoho nič prestal, pozrel sa na ňu, zašepkal, ´maminka´, a zrútil sa. A Hermiona - držala ho v náručí, kým on - " nedokázala dokončiť.

A Draco to ani nechcel. Cítil sa dosť zle kvôli tomu, čo jej povedal. Cítil sa kvôli nej nešťastne. Prešla si peklom kvôli jej priateľom a rodičom...  a ešte na viac, stratila dieťa. Nebol otcom, ale jednoducho si nedokázal predstaviť, aký ťažký musel byť na ňu život. Keďže nevedel, čo iné urobiť, objal Pansy v náručí a držal ju, keď plakala na tým malým chlapcom, ktorého poznala len šesť dní.

Prešlo trochu času než zašepkala cez vlastné slzy. "Ja som nik-nikdy nevidela nikoho tak zlomeného. Iste, stratila som otca, ale ona stratila svojho syna - svojho syna, Draco. A jediné, čo som mohla urobiť, bol stáť nad ňou a dívať sa, ako umiera. Ja-ja som chcela zavolať pomoc, ale Hermiona ma zastavila. Povedala, že nie je nič, čo by mohli urobiť, že bol prí-príliš chorý a liečitelia nemôžu urobiť kvôli nemu nič, len ho upokojiť, kým od-odíde. Povedala, že nechce ani, aby telo jej syna rozpárali v nejakej mukelskej nemocnici. Povedala, že nechce, aby zomieral na nejakej pohotovosti, ale doma - kde-kde mal najviac pohodlia. Takže ho objímala, rozprávala sa s ním, vravela mu, ako veľmi ho miluje, vravela mu, ako je jej to ľúto, že si s ním nemôže vymeniť miesto, vravela mu, že jej je ľúto, že sa nikdy nestretol so svojím otcom a že žil život, ktorý stálo za to žiť, a spievala mu talianske uspávanky, kým jeho dych spomaľoval, až sa nakoniec zastavil."

Nechcel počúvať viac. "Pansy, prestaň."

Ale ona neprestala. "Hermiona sa držala pokope celý pohreb. Neplakala. Bola pokojná. Neviem, ako to robila. Ja som ho poznala len šesť dní a vzlykala som celý pohreb, kým ma ona objímala. Ale vedela som, Draco, vedela som, že bola zničená. Vedela som to. Našla som ju v tú noc pohrebu..."

"Pansy," jeho hlas ho zradil. Hruď mu príšerne zovieralo.

"Nie," plakala. "Musíš ma počúvať, Draco. Si prvý človek, s ktorým som schopná o tomto hovoriť a ja to musím zo seba dostať von." Tá čarodejnica zastala a on si vzdychol, neochotne jej dovolil dokončiť. "Našla som ju, na cintoríne. Len zízala na jeho náhrobný kameň. Nepočula ma prísť zozadu, necítila môj dotyk na jej pleci. Necítila vôbec nič. Tak som tam s ňou sedela celú noc. Nepovedala som ani slovo."

"Čo sa stalo?" neochotne sa spýtal Draco.

"Na druhý deň mi povedala, aby som sa vrátila do Londýna, ale o tri dni mi zavolala a povedala mi, že sa sťahuje nazad. Povedala mi, že keby zostala ešte jeden deň, tak zomrie. Chápala som, že uvažuje o ukončení svojho života - a najhoršie na tom bolo, že som chápala prečo. Mala dvadsaťtri rokov a kým životy všetkých ešte len začínali, ona mala pocit, že ten jej skončil."

Po Pansyinom rozprávaní o smrti Matthewa sedel Draco na gauči, nešťastný a zamyslený. Nepremýšľal o fakte, že mala devätnásť, keď ho mala. Nepremýšľal o tom, kto bol otec. Nepremýšľal o ničom. V skutočnosti sa snažil vnoriť do jej života. Bol hrozný a naplnený až po okraj ničím iným než utrpením a bolesťou. Draco si prial, aby vôbec nezačal so svojím prekliatym pátraním. Mohol by žiť svoj život bez toho, aby vedel, že jej život je tak oveľa horší. Mohol by žiť svoj život bez vedomia, že ona prešla takými vecami, ktoré z jeho vlastných problémov robili zábavku pre deti.

Cítil sa skľúčený a hruď ho bolela od napätia. Dracove myšlienky sa zatúlali späť k ich hádke. Pamätal si každé jedno slovo z jej slov o tom, ako je taká mladá a predsa tak zlomená, tak unavená, tak slabá, tak prázdna, a tak stará. A potom si spomenul na to, ako ju pred mesiacmi prvý krát uvidel. Spomenul si, ako premýšľal nad tým, kto alebo čo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej. Nikdy to nebolo o tom "čo" zlomilo jej dušu, ale skôr "kto". Malý Matthew ju zlomil s tým žiarivým úsmevom a strapatými vlasmi.

"Draco," Pansyin hlas bol vážny a prísny. "Pýtam sa ťa to znova. Ako si prišiel k tomu obrázku?"

"Vypadol Grangerovej z ruky do môjho vrecka, keď sme sa hádali."

Pansyin hlas sa naplnil rozčúlenou zúrivosťou. "Ty si sa s ňou začal hádať? Do pekla, Draco, povedala som ti, aby si ju nechal na pokoji! Sakra, musím ísť - čo si jej krucinál povedal?"

Draco sa nahnevane postavil a vytrhol jej ten obrázok z ruky. "Nechcem o tom hovoriť! Do kelu, Pansy. Proste sklapni a daj mi jej adresu! Vrátim jej ten obrázok sám."

Po získaní jej adresy od veľmi rozčúlenej čarodejnice, sa Draco preletaxoval späť do svojho bytu a na chvíľu sa posadil, premýšľal a rozjímal v tichu o tom, či by k nej mal ísť hneď alebo počkať.

Keď dospieval, obvykle veľmi málo, ak vôbec, skúmal všetky svoje previnenia. Celé to bolo o pude sebazáchovy a v jeho minulosti bolo príliš veľa hriechov, aby sa na ne nevykašľal. Keby vina bola emócia, ktorú pociťoval ako dieťa, Draco by sa počas šiesteho ročníka zabil, to je isté. Ale teraz mal v pätách ochraniteľskú Pansy a svedomie. Sakra - bol Malfoy. Nemal cítiť hanbu alebo vinu kvôli čomukoľvek, čo urobil alebo povedal. Ale on ju cítil, extrémne.

Takže sa rozhodol vyvliecť sa z toho pred večerou, aby sa vyhol ďalším rozpakom a premiestnil sa s prasknutím k jej domu.

Keď si Draco predstavoval, v akom dome Grangerová žije, vždy si myslel, že to bude skromný dom so záhradou. Pravdepodobne bude pestovať bylinky a rajčiny v malom skleníku, ktorý bude udržiavať.

Ale to, čo uvidel, keď sa ocitol pred jej prednými dverami, sa k tomu ani nepribližovalo.

Hermiona Grangerová žila v jednom z najizolovanejších domov v Británii. Ležal hlboko v okrajovej časti Londýna, kde na míle nemala žiadnych susedov. Malý, obyčajný dom pri jazere so zanedbanou záhradou kvetín a niekoľkými neostrihaným ružovými kríkmi. Stromy boli početné a mŕtve, dažďom zmáčané listy zakrývali trávnik. A potom si všimol to malé, obyčajné auto na príjazdovej ceste. Vyzeralo, ako keby sa na ňom nejazdilo hodnú chvíľu; listy ho skoro úplne zakrývali.

Draco predpokladal, že to bude pekný dom, o ktorý bude lepšie postarané.

Zvieralo mu brucho, keď zazvonil na zvonček u dverí, ale zvaľoval to na počasie. Zdalo sa, že za posledných pár hodín klesla teplota o skoro tridsať stupňov. Po zaklopaní trikrát a zazvonení dvakrát na zvonček, Draco čakal... a čakal... a čakal ďalej. Bola doma. Svetlá boli zažaté.

Takže, zvedavo, obišiel dom a zbadal bránu.

S tichým odomykacím kúzlom do tej brány zatlačil a vošiel na jej dvorček bez stromov, brána sa za ním s počuteľným buchnutím zavrela. Bol tam nepatrne zvažujúci sa svah, na ktorom skoro zakopol, ale nezakopol, pretože on bol ten večne elegantný Draco Malfoy. Čarodejník bol tak sústredený na nájdenie jej zadných dverí, že ju najprv nezbadal, ale keď si ju všimol, jeho obočie sa pomaly nadvihlo.

Grangerová stála na móle, nakúkala na tú vodu skoro zamyslene len v šedých nohaviciach a nátelníku. V treskúcej zime.

A Dracova myseľ blúdila, kým ho jeho nohy niesli bližšie k nej.

Najviac zo všetkého nečakal, že sa ním nechá ovplyvniť. Bola Hermiona Grangerová, koniec koncov. Bola duchaplná a oplácala sa mu rovnakým dielom v tom kníhkupectve skoro, ako keby to bolo prirodzené - ľahké. Nemala byť sa dať ovplyvniť čímkoľvek, čo povedal alebo urobil, pretože hoci to nenávidel, bol naozaj Draco Malfoy: ten kretén.

Pravda, chcel ju naštvať tak, aby na neho nakričala pravdu. Pravda, zasiahol ju ranou pod pás. Pravda, bol unavený z toho, ako mu klamala. Pravda, bol unavený z Pansy, ktorá sa k nej chovala ako k nejakému posranému decku. Pravda, urazil ju tým najhorším možným spôsobom. Pravda, myslel vážne každé slovíčko, čo jej povedal. Ale ona si predsa nemala vziať jeho slová k srdcu!

Ženám ako Hermiona Grangerová boli srdečne ukradnuté slová mužov ako Draco Malfoy. Správne?

Ale Draco zabudol ohľadne nej na jednu kľúčovú vec. Bola ľudská bytosť s pocitmi...

Pocitmi, ktoré sa zničili ukrutnosťami života.

Pocitmi, ktoré rozdrvili jej predpokladaní priatelia.

Pocitmi, ktoré boli zničené ním.

A keď si Draco na to všetko spomenul, bolo mu z toho ešte horšie.

Takže, keď rozhodila rukami do vzduchu, nebol Draco vyplašený. Napadlo mu, že - nuž, nevedel, čo do pekla robila. Stál trpezlivo na druhom konci móla a čakal, kým si ho všimne. Nevšimla. Grangerová vyzerala, ako keby bola úplne ponorená vo vlastných myšlienkach.

Keď si vyzula topánky a ponožky a postavila sa na kraj móla, Draca napadlo, že sa pokúša uvoľniť. Po tom, čo sa medzi nimi stalo, sa asi Grangerová potrebovala nejako uvoľniť. Keby bola pokojná, jeho vôbec prvý pokus o nejaké ospravedlnenie by bol jednoduchší.

Keď nakukla do jazera, napadlo ho, že sa snaží mať lepší výhľad. Využil tú chvíľu, aby sa poobzeral po jej pozemku. S trochou práce tam vonku mohlo byť celkom príjemne. Chápal, prečo si vybrala toto miesto a uvažoval len nad tým, koľko na to minula...

Keď Draco začul výkrik, potom rozšplechnutie vody, trhol hlavou, aby zistil, že je preč... preč.

A to bol ten okamih. Ten okamih, ktorý ho priviedol do tejto súčasnosti. Ten okamih, ktorý zmenil všetko. A jediné na čo dokázal myslieť, bolo na ten deň, keď im povedala, že nevie plávať.

"Nebola som v Benátkach, odkedy som bola malé dievčatko. Plávala si v mori?"

Hermiona vehementne pokrútila hlavou. "Ach, nie. Neviem plávať."

"Nevieš?" znela šokovane.

"Nie. Nikdy som sa to nenaučila. Nikdy som nemala skutočný dôvod."

         

 Srdce mu začalo biť o závod, keď tie myšlienky a panika vírili v jeho hlave.

Ona nevedela plávať, a skočila bez prútika.

A Draco urobil prvú vec, ktorá ho napadla: rozbehol sa po tom móle a skočil za ňou.

Povedať, že nevedel prečo, by bola lož. Skočil, pretože nechcel, aby mal na svedomí jej smrť. Bolo dosť ťažké vyrovnať sa s jednou; s druhou by sa nedokázal. Skočil, pretože sa naozaj kvôli nej cítil zle. Grangerová si prešla mnohým. Život k nej nebol veľmi láskavý a on to príliš nezlepšil. Skočil, pretože nechcel, aby zomrela bez toho, aby všetkým povedala pravdu. Skočil, prečo sa cítil previnilo; svojimi slovami ju zatlačil cez okraj. Skočil, pretože bol na ňu skurvene nasratý za to, že si vybrala tento zbabelý spôsob ako z toho von. Skočil, pretože Pansy Parkinsonová by ho vykuchala zaživa, keby zomrela.

Ale hlavne skočil preto, lebo on nechcel, aby zomrela.

Takže ju Draco hľadal v kalných vodách toho jazera, v duchu ďakoval svojej matke za to, že ho ako dieťa prinútila brať hodiny plávania. Voda bola hlboká a tmavá a zasrane ľadová. Telo už mal stuhnuté a to bol vo vode len minútu. Draco ju najprv nemohol vidieť a musel sa  vynoriť, aby sa nadýchol. Vďaka jeho schopnosti rýchlo myslieť, mal dosť rozumu, aby si vyčaroval okolo hlavy bublinu, skôr než sa znova ponoril do tej chladnej vody, prútik v ruke.

To jazero bolo hlbšie a chladnejšie, než by čakal. Draco sa hrdil tým, že je dobrý plavec, ale nebol najlepší, a v skutočnosti jeho končatiny začínali bolieť od tej ľadovej vody.

Ale stále pokračoval, ponáral sa hlbšie a hlbšie, nehlučne rozháňal plávajúce rastliny a ryby preč z cesty. A potom ju zbadal. Ležala na spodku jazera, oči mala zatvorené, a nehýbala sa. Keď malá bublina vzduchu unikla z jej úst, Draco chcel vykríknuť úľavou, ale bol príliš unavený a mal od chladu príliš veľké bolesti.

Zachráni ju, bol rozhodnutý - a potom ju sám zabije za to, že z neho vystrašila živú dušu.

Keď ju schmatol za ruku a začal ich cestu na povrch, Draco bol stále zmesou cudzích emócií a veľmi mnoho paniky. Ach, a stále bol na ňu pekelne naštvaný. Namieril svoj prútik a ďalšie čo vedel, bolo, že pristáli v kope na kraji jazera.

"Čubčí syn!" jačal v bolesti, keď dopadol na bok. "Prekliate zasrané peklo!" Bolesť vyžarovala z každej časti jeho tela, ale oči mu strelili ku Grangerovej a rýchlo zistil, že sa nehýbe ani nedýcha.

Vyzerala mŕtva; popolavá a ľadovo studená, dokonca na jeho dotyk. Jeho prútik sa trochu chvel, keď zamrmlal kúzlo, aby uvoľnil jej dýchacie cesty a uľavilo sa mu, keď sa oči Grangerovej rozleteli. Prudko sa nadýchla a začala hrozne kašľať, keď sa skrútila na boku, dezorientovaná a strašne sa triasla.

Vietor fúkal, keď sa príroda rozhodla rozpútať na nich nie dážď, ale sneh. Draco si to nevšimol.

Trvalo jej chvíľu, než sa konečne na neho pozrela. "M-Malfoy?" zaškriekala.

A to stačilo, aby to pustilo z reťaze jeho hnev. "Osobne!"

"Čo tu...?"

"Zachraňujem ti tvoj prekliaty život, Grangerová! To je to, čo tu robím," zúril, úplne zabudol na všetko okrem svojej vlastnej zúrivosti. Snehové vločky pristávali na jeho vlasoch, ale okamžite sa všetky roztopili, keď sa ho dotkli. "Čo kurva si si myslela, keď si skočila z toho móla? Si taká hlúpa? Najbystrejšia čarodejnica nášho veku sa rozhodne urobiť tú najhlúpejšiu vec, ktorú som kedy videl vo svojom skurvenom živote! Mohol by som ťa rovno teraz zaškrtiť!"

Jediné, čo robila, bolo, že na neho hľadela širokými, žmurkajúcimi očami, kým sa silne triasla. Snehové vločky pristáli na jej mihalniciach. "T-ty..."

Draco nedokázal prestať kričať. Vedel, že by mal, pretože vyzerala kúsoček od plaču, ale jednoducho nemohol. Nechápal skade sa všetok ten hnev berie, ale rozpútal démona a ten nemal sa v najbližšej dobe uhasiť. "Vieš, čo by sa stalo, keby som sa nebol prišiel ospravedlniť? Vieš, čo by sa stalo, keby som neprišiel dať ti to, čo ti vypadlo? Do prdele! Ty by si... nemôžem uveriť, že by si urobila niečo také prekliato sprosté a sebecké a arrgh!" Rozhodil rukami; naprosto zaplavený emóciami, ktoré nedokázal vysvetliť. Bola tam zúrivosť, úľava, že bola stále nažive, zmätenie, prečo sa staral, a hnev na ňu, že bola taká hlúpa.

Bol rozpoltený medzi chcením prekliať jej hlúposť a svojou túžbou takmer ju objať. Draco sa prikrčil pri tej myšlienke.

"T-ty si sa prišiel ospravedlniť?" oprela si hlavu a vzhliadla nahor na neho, stále sa desivo triasla. To jediné, čo mohol počuť skrz svoj vlastný hlas, bolo cvakanie jej zubov.

Vážne toto bolo to jediné, čo si vybrala z jeho skoro psychotického rečnenia?

Draco bol naštvaný. "Áno! Vlastne som to urobil, ale nevidím zmysel v plytvaní mojím ospravedlnením na hlúpe ženské, ktoré sa radi pokúšajú spáchať..." Náhle zastavil, keď sa jej oči pretočili a jej telo zasiahol ohromný otras skôr než ochablo. Okamžite sa hodil ku nej na kolená a zľahka ju prefackal po tvári a zavrčal: "Do hajzľa, no tak, Grangerová, preber sa!"

Nepohla sa. Dýchala povrchne. A Draco bol rozpoltený medzi tým vytriasť z nej dušu a pritiahnuť si ju do náručia. Ale neurobil ani jedno. S mrmlaním oplzlostí pod nosom, Draco zdvihol jej mrazivé telo zo zeme, schmatol prútik, a premiestnil sa hlasným prasknutím do svojho bytu.

To, čo nečakal, bolo, že nájde Blaisa a Pansy na kúsok od toho, aby si spojili pery na gauči jeho obývacej izby.

Kým sa Blaise uškrnul, Pansy vystrelila z gauča hneď, ako prišiel. "Myslela som, že by sme sa tu stretli o siedmej, už je osem a Hermiona pôjde..." Jeho úsmev a jej hnev zbledli, len čo si všimli, v akom mokrom stave je a tú bledú a ochabnutú ženu s modrými perami v jeho náručí. Blaise vyletel z gauča, keď Pansy vykríkla: "Draco, čo do p... zabil si Hermionu!"

"Nie je mŕtva, le-len je jej zima. Pohnite. Za-zahrejte ju," ochromene odpovedal, zuby mu cvakali od chladu. Neuvedomil si, že on, v skutočnosti, mrzne. To ten adrenalín, ktorý sa zrodil z jeho hnevu a záchrany jej života pred smrťou. Dracovo telo ohavne bolelo, keď ju položil na gauč dosť po pamäti. Blaise rýchlo zažal oheň a Draco zistil, že bojuje proti svojmu vlastnému bezvedomiu, kým Pansy mala záchvat hnevu.

"Keď som ti povedala, aby si sa šiel ospravedlniť, nemyslela som..."

"Pansy!" vykríkol Draco, totálne nazúrený. Každá žilka v jeho tvári vystúpila, kým sa ovládal. "Nemám čas na tvoje kraviny, takže urob mi láskavosť, zavri svoje zasrané ústa a zožeň nejaké skurvené deky a nejaké skurvené oblečenie pre nás oboch! Okamžite!"

Ten naprostý hnev a vášeň v jeho hlase stlmila jej hnev. Otočila sa na značkových podpätkoch a šla na poschodie, aby schmatla nejaké deky.

Draco fučal hnevom, keď mu cvakali zuby. Zatvoril na chvíľu oči, aby získal kontrolu nad sebou a tou túžbou sa jednoducho zrútiť. Keby mu ešte jeden človek čokoľvek povedal inak než normálnym hlasom, použije tú najhoršiu neodpustiteľnú kliatbu. Cítil, ako ho Blaise odsunul nabok, keď vyzliekal Grangerovej tričko predtým, než prešiel k jej nohaviciam.

"Čo to sakra robíš?"

Jeho druhý najlepší priateľ prehovoril dosť pokojne, keď po pamäti z nej stiahol oblečenie, oči zavreté. "Je na dotyk studená ako ľad a jej telo je v šoku, Draco. Dostane hyportemiu, ak zostane dlhšie v tomto mokrom oblečení. Musíme ju usušiť a zahriať - teba tiež - takže sa vyzleč."

Tie slová, ktoré nasledovali, zneli, ako keby ich povedal niekto iný: "So mnou sa budeme zaoberať neskôr. Najprv ona."

oooo

(Ďalšie popoludnie: 4. december)

Časť 3: Občas to musíte nechať tak, aby ste sa znova našli

Čo vyvolávalo zmenu života? Zdalo sa, že každý mal na to svoju vlastnú teóriu.

Veriaci verili, že zmena, všeobecne, bola prácou vyššej moci. Zdalo sa, že vedecké typy si myslia, že zmeny boli prirodzene sa vyskytujúci procesom, s ktorým sú niektorí spokojní a druhí nie. Zatiaľ čo si tie cynickejšie typy mysleli, že to bolo situáciami, do ktorých sa niekto dostal a tými rozhodnutiami, ktoré počas cesty urobili a ktoré vyvolali zmenu života.

Pokiaľ ide o Hermionu Grangerovú, kým ju jej slabý idealizmus viedol k tomu, aby verila v zapletenie vyššej moci, tá skeptickejšia a rozumnejšia časť ju viedla tým druhým smerom, k tým cynikom. Ale nad tým všetkým to vnímala inak. Kým Hermiona verila, že zmena sa nestáva iba kvôli situáciám a rozhodnutiam, ktoré človek vo svojom živote urobil, verila tiež, že to bolo aj o ľuďoch, ktorých človek stretol na svojej púti.

Každý človek, ktorý prešiel niekoho životom, zmenil ho. Nezáležalo na tom, či ste toho človeka poznali celý život alebo ste si len sotva mohli spomenúť na jeho meno. Každý človek, s ktorým niekto vošiel do kontaktu, mal potenciál zmeniť svoju hodinu, svoj deň, svoj týždeň, mesiac, rok - svoj život. Ako dopadol niekoho život, bolo čiastočne na dlani rúk niekoho iného.

Keď Hermiona otvorila oči a uvedomila si, že leží na matraci v obývacej izbe Draca Malfoya, okamžite vedela, že niečo je iné. Keď si uvedomila, že je zamuchlaná v hrubých dekách a má na sebe neznáme oblečenie, uvedomila si, že sa niečo zmenilo. Keď sa Hermiona prevrátila a zbadala Pansy spať na matraci vedľa nej, schúlenej pri jej chrbte ako dieťa, uvedomila si, že jej život už nikdy nebude ten istý. A keď zbadala Blaisa spať na gauči vedľa jej matracu, Hermiona si uvedomila, že sa z toho už nikdy nezotaví.

A, Hermiona nevedela, či je to dobrá alebo zlá vec.

Pochopte, Hermiona vedela, že niekedy zmena život zlepší. Niekedy zmena a ten človek zostane navždy. Niekedy zmena bola hrozná a niekto bol prinútený ľutovať ju a toho človeka naveky. Ale na druhej strane, občas, hoci zmena mohla byť báječná, ten človek, ktorú ju priniesol, mal len krátko zasiahnuť život toho druhého človeka - nezamýšľal ostať.

Hermiona zažila všetky tieto zmeny vo svojom živote. Považovala sa za akéhosi "experta na zmeny". A tú, čo práve zažívala, bola obrovská.

Ako posun paradigmatu.

Pomaly sa posadila a bola okamžite privítaná tvárou, ktorú nebola pripravená vidieť.

Draca Malfoya - a netváril sa potešene.

"Takže," uškrnul sa. "Skokanka vstáva a rozhoduje sa poctiť nás svojou prítomnosťou."

Hermiona vypleštila oči. Mala by byť naštvaná, dokonca urazená, ale nevedela o čom do pekla hovorí. Ale... ešte nikdy ho nevidela v takom nedbalom stave. Malfoy mal na sebe dlhé rozťahané nohavice a čierne tielko, žiadne ponožky, žiadne topánky, rozstrapatené vlasy a vždy prítomné mračenie, ktoré kazilo jeho porcelánové črty.

Atraktívny, ale bez toho zamračenia. Nemohla uveriť, že si to práve pomyslela.

"Ummm...." Hermiona zmĺkla, obzrela sa, jej myseľ zahmlená zmätením. "Čo tu robím?"

"Nemohol som ťa tam nechať umrznúť, hoci smrť sa zdala byť tvojím plánom."

Omráčaná jeho obviňujúcim tónom, Hermiona zhodila chvatom zo seba zvyšok prikrývok. "Čo do pekla..."

"Skočila si!" Vykríkol na ňu dosť nahnevane. "Zo všetkých hlúpych, sebeckých, smiešnych vecí, čo môžeš urobiť..."

Hermiona by sa zasmiala, keby si spomenula ako, ale smutne, jediné, čo dokázala urobiť, bolo zízať na neho, ako keby mu narástol ďalší jazyk. Malfoy, ktorý sa nikdy nezdal, že by mu nebola srdečne ukradnutá, bol vyložene naštvaný. Na ňu. Jeho tvár sa zmenila na dosť znepokojujúci odtieň červenej, keď mával na ňu svojím prstom, ako keby to bol jeho prútik. Bol naštvaný na ňu... pretože skočila? Určite prekvapujúci zvrat udalostí.

Zmätenie jej pomohlo udržať si jej rozhodnosť. "Jednoducho si nemôžem predstaviť, prečo sa staráš, či tá neznesiteľná vševedka prežije alebo zomrie, Malfoy."

"Nestarám sa!" kričal rozhorčene.

"Potom prečo kričíš?"

So záujmom sledovala, ako mu poklesla čeľusť a jeho tvár zbledla. Nezdalo sa, že má odpoveď. V skutočnosti ju Malfoy prebodol pohľadom a zvalil sa znova do kresla, prekrížil si svoje dlhé ruky ako tvrdohlavé decko. Zmätené oči sa zatúlali k Pansy, potom k Blaisovi. Tá prvá stále trochu chrápala a ten druhý mal otvorené oči a pozoroval ich s akýmsi vyzretým nezáujmom. A Hermiona si uvedomila, že sa mala rada Blaisa jednoducho kvôli tomu množstvu sebakontroly, ktorou bol požehnaný.

Keby len mohol preniesť trochu na svojho priateľa...

A pri Merlinovi, buď Pansy bola expertom na predstieraný spánok, alebo bola na smrť unavená.

Jej oči sa potom zatúlali späť k tomu nahnevanému mužovi, ktorý si frflal pod nosom, nepochybne ju preklínal.

"Bola s tebou hore celú noc," povedal jej dosť pokojne Blaise.

Hermiona sa znova na neho pozrela. "Bola?"

Blaise prikývol, keď sa zdvihol na nohy. "Áno, bola." A skôr než zrealizoval svoju túžbu odmiestniť sa, dodal: "Draco bol tiež hore."

Jej oči sa roztvorili od šoku a keď to Malfoy nepoprel, Hermiona sa spýtala: "Prečo si ma zachránil?"

"Neviem," odpovedal chladne a strelil nazad otázku, ktorú očakávala. "Prečo si skočila?"

"Neskočila som," bola jej prostá a pravdivá odpoveď.

Malfoy odfŕkol: "Kecy. Stál som tam, keď si skočila."

To bolo niečo, čo nevedela. Bol tam, keď spadla a ešte ju zachránil? Čudné.

Nevadí, jej otázka bude musieť počkať, pretože sa potrebovala obhájiť. Hermiona sa zhlboka nadýchla, zastavila ten hnev nad jeho ostrým odmietnutím jej tvrdenia a začala vysvetľovať: "Šla som von s jediným účelom upokojiť sa..."

Po tom, čo Malfoy odišiel preč, Hermiona sa upokojila dosť na to, aby sa premiestnila domov pred roztrhnutia. Dala si pár drinkov - skôr celú fľašu vína, ale to nepotreboval vedieť. Potom zaspala, mala sen, ktorý ju prebral fyzicky aj duševne, a nakoniec sa rozhodla, že si potrebuje premyslieť svoj život. Jazero vždy bývalo tým jediným miestom, mimo kníhkupectva, kde sa cítila dosť pohodlne na to, aby nechala svoju myseľ pracovať.

"Bolo mi teplo od vína, ktoré som si dala pred zdriemnutím, takže som šla von bez kabáta."

Hermiona stála na kraji toho móla po dobu, ktorá sa zdala hodinami, len sledovala vodu a ryby vynoriť sa, aby prehltli pár nešťastných mušiek vznášajúcich sa nad vodou. Čím dlhšie tam sedela, tým menej cítila účinky vína. Čím menej cítila to víno, tým jej to jasnejšie myslelo. Čím jej to jasnejšie myslelo, tým viac si uvedomovala, že odmieta pokračovať žiť tak, ako žila. Bol čas na zmenu.

"Predovšetkým, Malfoy, ja nemám sebevražedné sklony. Nuž, nie naozaj. Nebudem klamať, napadlo ma to párkrát, ale nikdy som tomu nutkaniu nepodľahla. Mávam negatívne myšlienky, ale kto nemá? Som človek. Krvácam. Som zranená. Plačem. Smejem sa. Mávam dobré dni. Mávam zlé dni. Nikto z nás to nemá dokonalé, a včerajšok bol pre mňa dosť drsný. Ver tomu, alebo nie, povedal si mi presne to, čo som potrebovala počuť: pravdu. Všetko, čo si povedal, bola pravda, od tej viny až po zapíjanie všetkého. Takže, nechcem tvoje ospravedlnenie."

Malfoy bez slov prikývol.

"Napokon, už som to vedela, ale je oveľa ťažšie počuť to od niekoho iného. Zatriaslo to so mnou."

Zašla príliš ďaleko, aby stratila samu seba, znova. Zvládala to desať mesiacov bez Matthewa. Zvládala to päť rokov bez svojich rodičov. Bola tým, čo prežili a bol čas začať sa chovať ako jedna z nich. A dovtedy kým dospela k tomu bodu jej osvietenia, bola unavená a roztiahla ruky nad hlavou. Hermiona v duchu odhadla, že vtedy ju prvý raz uvidel.

"Rozhodla som sa, že si omočím nohy. Vedela som, že je studená, vedela som, že mne je zima, ale to jazero bolo upokojujúce. Dala som si dole topánky a ponožky, ale jedna z ponožiek mi padla do jazera. Nahla som sa nad okraj, aby som zistila, či ju dočiahnem, ale bola príliš ďaleko a ja som nemala svoj prútik. Nikdy nemám. Vždy sa bojím, že mi vypadne. A práve som sa chcela otočiť a odísť, keď som sa pošmykla a spadla som tam. Neskočila som."

Malfoy celú večnosť nič nepovedal, vyzeral, ako keby spracovával jej príbeh vo svojej hlave, používal svoje vlastné spomienky na tú udalosť, aby sa pokúsil nájsť diery v jej vysvetlení. Nakoniec sa na ňu pozrel so slabým prikývnutím, ktoré jej napovedalo, že jej uveril. Niežeby jej na tom záležalo. Len nechcela, aby to rozniesol. Nepotrebovala reči o tom, že sa hodila z móla a o ňom, že za ňou skočil a zachránil ju z dobroty svojho srdca. Snažila sa pohnúť vpred, nie dozadu.

Možno jej zachránil život - z nejakého dôvodu, ktorý ani sám nepoznal - ale bol stále Draco Malfoy. Bola pripravená zmeniť svoj život, ale nebol dôvod v tomto okamihu prestať byť v tomto okamihu pri ňom opatrná. "Prečo si tam bol?" Zvedavo sa spýtala Hermiona. "Ako si získal moju adresu?"

Malfoy zavrčal, skoro ako keby to nechcel priznať. "Aby som ti dal niečo, čo ti vypadlo. A tvoju adresu mi dala Pansy."

Toľko ju malo napadnúť. Pansy a jeho matka boli jedinými ľuďmi v Británii, ktorí mali jej adresu, len pre prípad nutnosti. Nuž, Hermiona bola vďačná, že mu tú adresu dala. Bola vďačná, že sa Malfoy rozhodol ospravedlniť skôr než čakal na druhý deň. "Asi by som ti mala poďakovať - že si ma zachránil. Nemusel si. Viem, že ma nenávidíš, ale..."

"Grangerová, necítim k tebe nenávisť. Ver mi, keď vravím, že ťa nemám veľmi rád, ale necítim k tebe nenávisť."

"Ten pocit je vzájomný," odsekla chladne, ale vo vnútri plávala v mori zmätku. Malfoy k nej necítil nenávisť? Tak to bola definitívne zmena? "Čo mi vypadlo, že si mi to musel vrátiť?"

Chvíľu sa tváril zamyslene skôr, než siahol do svojho vrecka, vytiahol niečo, čo vyzeralo ako nejaký odkaz a podal jej ho. Na  chvíľu naň len zízala, ale potom ho roztvorila.

Bol to obrázok jej a Matthewa. Jej obľúbený. Šokovaná, jej oči skočili k Malfoyovi, "Ako si..."

"Nie som si istý, ale ocitlo sa to v mojom vrecku."

"Nechystáš sa..."

"Tvoj syn nie je nikoho vec okrem teba a tých, ktorým sa to rozhodneš povedať," strelil nevrhlo nazad a odvrátil sa od nej. Malfoy si pošúchal zátylok, kým zamrmlal.

"Úprimnú sústrasť."

Nemohla tomu uveriť; jednoducho tomu nemohla uveriť. Bolo to, ako keby v tej chvíli medzi nich dopadlo chladné porozumenie. Nebolo dokonalé či aspoň harmonické, len porozumenie. Nebolo treba kričať alebo preklínať. Ani slová neboli potrebné. On vedel o Matthewovi a nechystal sa to použiť proti nej. Vedel o jeho smrti, a nechystal sa to povedať ani živej duši.

Možno všetko, čo si o ňom myslela, bol omyl. Možno nebol ako jeho otec.

"Malfoy?"

Bezvýrazne na ňu pozrel. "Čo je?"

Hermiona hľadela na ten obrázok. Chcela sa dať dokopy kvôli nemu. Chcela zostať nažive kvôli nemu. Chcela zostať silná kvôli nemu. Chcela znova žiť kvôli nemu. Chcela očistiť svoju dušu od viny... kvôli nemu. A možno tiež kvôli sebe. A ona využije ten obrázok, tie spomienky na neho, aby si to pripomenula, keď si bude pripadať opustená.

So slzami v očiach bol jej hlas tichý a príjemný. "Neviem, čo povedať, ale ďakujem ti, že si mi toto vrátil. Existujú iné, ale táto je posledná. A - a ďakujem ti, že si ma zachránil."

Už si medzi sebou nevymenili viac slov.

Napokon, nebolo to potrebné.

So strohým prikývnutím sa Malfoy zdvihol z kresla a nechal Hermionu hľadieť na obrázok svojho usmievajúceho sa syna - v pokoji.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Aeidaill - 18.07. 2023
| |
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 21.07. 2023
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Hanisko - 13.09. 2023
| |
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: kometa - 14.02. 2010
Mně se TAK ulevilo, že to byla nehoda a že se Hermiona nechtěla zabít! Brečela jsem, když vzpomínala na Matthewa i když Dracovi o tom, jak umřel vyprávěla Pansy. Ale ten sen byl krásnej, to ujištění... Je dobře, že už Draco o Matthewovi ví a ještě líp, že jí vytáhl z tý zatracený vody... A ještěže tu jsou Blaise a Pansy... A dobře, že Hermiona začíná pomalinku docházet k tomu, že Draco opravdu není Lucius. Tenhle příběh je teda SÍLA. Jimmi, díky ti za něj moc! Hluboce se klaním, že ho dokážeš překládat  a překládáš ho nádherně, ostatně jako vždy :-) Opravdu děkuju.

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Natalie - 13.02. 2010
Je zaujímavé čítať poviedku, kde je Pansy pre zmenu dobrá... veľmi sa mi to páči...a samozrejme, skvelý preklad :*

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: ladyF - 13.02. 2010
Četla jsem několik kapitol naráz s tím, že sem potom napíšu jeden velký komentář místo několika malých, ale... Jediné, co k tomu můžu říct je, že jsem takhle pěkně dlouho nebrečela. Asi nejvíc mě rozesmutnily ty šťastné vzpomínky... protože když jste na dně, tak právě ztráta těch světlých momentů bolí nejvíc. Takže jsi mě pořádně rozplakala, fakt dík, babo! Teď se musím jít uklidnit k SWY abych tě mohla na oplátku pořádně rozesmát ;)

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: JSark - 12.02. 2010
Fňuk, smrk, fňuk. Túto poviedku by som asi na večer čítať nemala. To bolo priam slzavé údolie. :( Ale som rada, že aspoň Hermiona tam fakt nechcela skočiť. A že ju ten blb zvaný Draco zachránil. Aspoň niečo pozitívne. Ale aj tak to bolo smutné. Zelenohnedé oči a strapaté vlasy? Že by Harryho? 8O Ozaj, nemal by ten nadpis byť "zmena paradigmy"? Paradigmatu mi pripadá ako skloňovanie z češtiny. :)
Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Jimmi - 13.02. 2010
He, paradigmatu - to je z Roku (takže som ani nehľadala význam), ani som nevedela, že nejaká paradigma je. Mám český slovník a slovenské mi to nenašli. Aspoň viem, čo hľadať, takže ak máš pravda (čo na 99 perc. máš), opravím to. Díky.
Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: JSark - 13.02. 2010
No, malo by sa to skloňovať podľa vzoru žena, koho čo ženy...

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: eternallife - 12.02. 2010
Tohle bylo opravdu smutné mám slzy na krajíčku sice jsem to četla už v originále, ale na překlad to nemá to jsem úplně prožívala. Hermiony je mi líto, ale je opravdu silná. Děkuju moc za skvělý překlad bez něj by to nebylo ono a samozřejmě za věnování.

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: cyrus - 12.02. 2010
Dobré dobrééé... výborná kapitola, moc som sa na nu tesila... uz to pojde len smerom hore, pomaly a s prestávkami, ale svojim spôsobom pojde... a tesim sa na viac Dracovych problémov, fú to znelo hlupo, ale chapeme sa... Díky Jimmi vynikajúci preklad, strasne velmi dakujem...

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Neprihlásený - 12.02. 2010
teda... zaseraz sme sa dozvedeli nieco nove z Hermioninho zivota. dufam, ze sa uz teda pohne dalej, ked sa tak rozhodla. aj ked to asi bude tazke... v kazdom pripade som rada, ze ju Draco zachranil. som zvedava, ako budu ti dvaja pokracovat dalej :) a vdaka sa vynikajuci preklad a venovanie, jimmi :D
Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Carma - 12.02. 2010
aaa... zabudla som sa prihlasit

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: adelina - 12.02. 2010
Došly mi slova. Tahle kapitola byla opravdu moc emotivní, smutná a opět neuvěřitelně skutečná. Hermiona a její žal, vzpomínky a ztráta sebe samé. Je opravdu moc hezké, že se o ni starají její uhlavní nepřátelé z dětství. I když je jasné, že některé věci spojí lidi navždy. Tak jako Hermionu a Pansy. Velké díky za opět skvělý překlad

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: denice - 12.02. 2010
Další krásná kapitola, děkuji! Něco se vysvětlilo, ale hodně otázek ještě zůstává. Zhltla jsem část, ve které Draco zachraňuje Hermionu, její vysvětlení se mi moc líbilo a ještě víc, jak to Draco přijal.

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Ela - 12.02. 2010
Myslím, že tahle kapitola vede žebříček nejsmutnějších kapitol. Snad ji žádná jiná už nepřekoná. Děkuju moc za překlad, číst originál není ono. Chci říct, že si víc vychutnám překlad. Moc hezky byly vystiženy pocity Hermiony a Draca, to jak se Draco trápil tím, co Hermioně řekl a Hermiona byla ráda, že jí řekl pravdu. Perla dne :D Namiesto toho utrpel šok, ktorý pretočil jeho svet hore nohami a pevne mu zabezpečil prvé miesto medzi kreténmi v Británii. P.S.: Děkuju za věnování :)
Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: kometa - 14.02. 2010
S perlou dne naprosto souhlasím :-D

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: iway - 12.02. 2010
tato kapitola byla tak nádherná... ale beztak se ze všeho nejvíce těšim na prozrazení otce. Známe pana Neznámého? doufám, že to bude později zodpovězeno. Díky!

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: doda357 - 12.02. 2010
chudák Hermiona, najskôr jej zomreli rodičia potom syn na rakovinu... musím povedať, že toto je jedna z najsmutnejších kapitol v tejto poviedke , ale aj tak bola báječná. diky

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Dorea - 12.02. 2010
tahle kapitola mě vzala za srdce...a musím se přiznat i slza ukápla...pokud jsem správně pochopila, klučina jí umřel na rakovinu a to na mě bylo moc, musela jsem kapitolu zavřít a dočíst jí až před chvílí...merlinžel, tohle téma je nyní v naší rodině aktuální rovněž.. a bohužel u mé mladší sestry a můžu vám tedy z vlastní zkušenosti říct, že tohle nikdy nikomu nepřeju, je to strašný zátah na nervy a strašně zdlouhavá cesta, toho človíčka aby se vyléčil a vy nemůžete udělat prakticky nic....tahle povídka je vážně vyjímečná a já jsem ráda, že jí překládáš a doufám, že to všechno skončí jedním velkým happyendem ......................................... http://decka-nad-kotlikama.blog.cz/

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Izzy - 12.02. 2010
To byla dosud jednoznačně nejemocionálnější kapitola, při Pansyině vyprávění jsem ronila krokodýlí slzy, ale na konci se zdá, že se nám to pomalu začíná obracet k lepšímu, ale kdo ví je to teprve 11.kapitola... Skvělá práce.

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: soraki - 12.02. 2010
Na rovinu - brečela jsem jak želva (ta představa, že by mi umřela malá...) takže koment píšu s notným zpožděním (pochopte - červené slzavé oči, usmrkaný nos...), ale ta kapitola je nádherná, smutná, ale nádherně napsaná, skoro jakoby autorka ztratila dítě a teď popsala své pocity. Jen mě tak napadá, teď, když už vlastně všechno víme, co bude v dalších kapitolách? Něco o prohnilém tiu, nebo tak? Jasně, odpověď jen tak n edostanu, ale těším se na další ;-) Děkuji za překladatelce i betě za skvělou práci

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Monie - 12.02. 2010
Uff nemůžu komentovat, jsem úplně rozhozená, to jak Pansy popisovala poslední dny s Matthewem jsem obrečela.....je to nádherně napsané i přeložené, děkuji moc, byl to úžasný zážitek

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Hope - 12.02. 2010
nádherná kapitolka, slzičky do očí se mi u téhle kapitolky vrhli, to bylo tak doopravdické, jako kdybych tu kapitolku viděla jak se odvíjí, prostě nádhera, já nemám slov autorka by tuhle povídku měla vydat jako knížku, s jinými jmény a byl by z toho světový trhák. Děkuji moc za překlad

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: Jin - 12.02. 2010
ach vdakabohu ,že tam Draco šiel.... velmi pekná kapitola.....teším sa na dalšie

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: teriisek - 11.02. 2010
Měla jsem co dělat, abych se nerozbrečela, tahle kapitola byla nádherná! Jsem moc ráda, že to byl omyl, že Hermiona neskočila sama - nemyslím, že by byla ten typ. A prostě si nemůžu pomoct, ale pořád mě fascinuje, jak se o ni starají... zrovna oni... ty emoce jsou neuvěřitelné, je to celé tak strašně reálné, tak strašně syrové... Poděkování mi přijde málo, ale nevím, co víc udělat, takže: díky, je to nádhera!

Re: 11. Pokojná zmena paradigmatu Od: anonym - 11.02. 2010
veľmi emocionálne.

Prehľad článkov k tejto téme:

. Oznamy: ( Jimmi )01.09. 2021Oznam
inadaze22: ( Jimmi )30.09. 2010Broken: Epilóg
. Pdf na stiahnutie: ( Beruška1 )02.07. 2010Pdf na stiahnutie
inadaze22: ( Jimmi )30.06. 201036. XXXI. V popole polnočného slnka
inadaze22: ( Jimmi )27.06. 201035. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )22.06. 201034. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.06. 201033. XXIX. Držať sa v hurikáne za ruky
inadaze22: ( Jimmi )31.05. 201032. XXVIII. Za prítomnosti strachu
inadaze22: ( Jimmi )26.05. 201031. XXVII. Na milosť minulosti
inadaze22: ( Jimmi )18.05. 201030. XXVI. Okamih, keď zastal čas
inadaze22: ( Jimmi )04.05. 201029. XXV. Veľké veci vznikajú z maličkostí
inadaze22: ( Jimmi )25.04. 201028. XXIV. Záblesk v temnote
inadaze22: ( Jimmi )17.04. 201027. XXIII. Niekde inde hodiny tikali... časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )12.04. 201026. XXIII. Niekde inde hodiny tikali - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )05.04. 201025. XXII. Byť tvojimi hradbami
. Video k poviedke: ( Jimmi )02.04. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )01.04. 201024. XXI. Budem ťa nasledovať do temnoty - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )28.03. 201023. XXI. Skloň sa a priprav sa na neočakávané - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.03. 201022. XX. Žiadne cesty nezostali
inadaze22: ( Jimmi )14.03. 201021. XIX. Povedz niečo iné
inadaze22: ( Jimmi )11.03. 201020. XVIII. Dočasné šialenstvo
inadaze22: ( Jimmi )08.03. 201019. XVII. Spomenúť si ako žiť
inadaze22: ( Jimmi )01.03. 201018. XVI. Začiatok pravdy - časť druhá
. Video k poviedke: ( Jimmi )01.03. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )27.02. 201017. XVI. Koniec viery - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )25.02. 201016. XV. Situácia, v ktorej sa dá len prehrať
inadaze22: ( Jimmi )24.02. 201015. XIV. Tragická irónia v tom najlepšom
inadaze22: ( Jimmi )23.02. 201014. XIII. Šepot v noci
inadaze22: ( Jimmi )18.02. 201013. XII. Vôbec nič
inadaze22: ( Jimmi )16.02. 201012. XI. Domino efekt
inadaze22: ( Jimmi )11.02. 201011. X. Pokojná zmena paradigmatu
inadaze22: ( Jimmi )05.02. 201010. IX. Rozhrešenie a rozmazané hranice
inadaze22: ( Jimmi )01.02. 20109. VIII. Všetci sa mýlili
inadaze22: ( Jimmi )26.01. 20108. VII. Priznania na streche
inadaze22: ( Jimmi )19.01. 20107. VI. Bod zlomu
inadaze22: ( Jimmi )18.01. 20106. V. Zosobnenie stratenej nevinnosti
inadaze22: ( Jimmi )11.01. 20105. IV. Vzostup a pád jednoslovných odpovedí
inadaze22: ( Jimmi )10.01. 20104. III. Život všetko zmení
inadaze22: ( Jimmi )06.01. 20103. II. Skríženie paralelných životov
inadaze22: ( Jimmi )02.01. 20102. I. Dvaja samotári
inadaze22: ( Jimmi )23.12. 20091. Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.11. 2009Úvod k poviedke