Preklady fanfiction Harryho Pottera

‘Tis the voice of the lobster; I heard him declare,
You have baked me too brown, I must sugar my hair.
As a duck with its eyelids, so he with his nose
Trims his belt and his buttons, and turns out his toes.

"That is different from what I used to say when I child," said the Gryphon.

"Well I never heard it before," said the Mock Turtle, "but it sounds uncommon nonsense."

“Alice in Wonderland,” Lewis Carroll

"Jak vlny osením, tak Humr asi
si čechrá kartáčem své dlouhé vlasy.
Když do ruda ho příliš uvařili,
kol čela posýpá si cukr bílý;
jak kachna víčkem oka, nosem tak
 si rovná obě nohy Mořský Rak.
Jak často v suchý tu když písek klesá,
on na hrdinské výboje se smlouvá,¨
však žraloky když moře kol se vzdouvá,
je do odlivu tich; pak znovu plesá.
Pak snívá, ukolébán hudbou zoře,
že císařem je čínským, pánem moře."

"To je jiné, než jak já jsem se učil, když jsem chodil do školy," řekl Gryfon.

"Nu, já tu báseň neznám," řekla Falešná Želva, "ale zní to jako neobyčejný nesmysl."

 ALENKA V ŘÍŠI DIVŮ  Lewis Carroll 

ooo

Kapitola 5 Neobyčajné hlúposti

Cesta z Ministerstva mágie do čarodejníckeho väzenia Azbakanu bola pre Hermionu dôverne známa. Keď podnikala cestu, o ktorej úprimne dúfala, že je posledná, pociťovala vo svojom vnútri bodanie nervozity.

Malfoyov súd začne na druhý deň a napriek tomu, že verila, že jeho prípad je jasný, nebolo zaručené, že ho prepustia. Harryho vystúpenie na Malfoyovu obranu by asi naklonilo každého váhajúceho, ale aby všetko bolo preč, stačil jeden človek, ktorý sa chcel pomstiť a otrávil by Starostolec a spôsobil, že budú ignorovať spravodlivosť.

Strážca už stál pred dverami, keď prišla Hermiona do miestnosti, kde sa stretala s Malfoyom. Neurobil žiaden pohyb, aby ju zastavil, ani nedal najavo žiaden náznak, že ju videl. Hermiona poďakovala strážcovi, ktorý ju priviedol sem dole a pomaly otvorila dvere.

To, čo zbadala, ju prekvapilo. Dafné Greengrassová sedela vedľa Draca, ich stoličky a telá sa dotýkali, sa oni sa dôverne rozprávali.

Obaja vzhliadli, keď sa dvere otvorili, a na okamih sa Hermionine oči spojili s Dracovými, skôr než vybehla z miestnosti a zatvorila za sebou dvere. Chvíľu hľadela na dvere, srdce jej búšilo a potom zamierila po chodbe späť k výťahu.

Začula dvere za sebou otvoriť sa a zatvoriť, ale nevenovala tomu pozornosť. Bola v polovici cesty k výťahu, keď začula ako ju nejaké kroky doháňajú  a niekto ju chytil za ruku. Hermiona sa zvrtla, pripravená nakričať na kohokoľvek, kto ju fyzicky zastavil, len aby tupo zízala, keď tam zbadala stáť Dafné.

"Čo je?" vyprskla po niekoľkých okamihoch zízania na tú druhú ženu.

"Skončila som," riekla Dafné, príliš láskavo vzhľadom na Hermionino držanie tela.

"Si si istá?" nevraživo vyriekla Hermiona. "Myslím, že som vás dvoch prerušila skôr než ste sa dostali k tej súložiacej časti tvojej návštevy."

Dafné sa začervenala, ale zostala pri zemi. "Nebuď smiešna, Grangerová. Vieš, že na takéto veci existujú iné izby."

"Čo chceš, Greengrassová?" spýtala sa Hermiona, keď si založila ruky.

"Chcem, aby si ho išla pozrieť. Kvôli tomu si tu, nie?" odpovedala.

"Je pár vecí, čo som mu chcela povedať pred zajtrajškom. O jeho prípade." Hermiona držala hlavu zvysoka.

Dafné sa uškrnula. "Správne. Kvôli tomu si utiekla, keď si ma s ním zbadala."

Hermiona odmietla priznať, že Malfoy u nej vyvolal ešte ďalšiu emóciu: žiarlivosť. "Keďže ty si skončila, odhadujem, že sa s ním pôjdem porozprávať o jeho prípade."

"Urob to," riekla Dafné s úsmevom, jej hlas opäť príjemný. "Viem, že bude rád, že ťa uvidí." Bez ďalšieho slova Dafné obišla Hermionu a pokračovala v ceste k výťahu.

Hermiona tvrdohlavo na mieste stála ako drevo, až kým ten výťah neodviezol Dafné a strážcu, ktorý ju odprevádzal. Potom sa pozrela na dvere, za ktorým čakal Draco a nakoniec sa pohla späť.

Zhlboka sa nadýchla, zatlačila na dvere a vošla do miestnosti.

Malfoy sa prechádzal, ale prestal, keď ju začul. Jeho tvár sa uvoľnila a skoro sa usmial. "Čau."

"Ahoj," riekla, obzerala sa po miestnosti, ako keby tam boli zaujímavé veci k videniu. Neboli.

Posadil sa na svoje miesto, založil ruky a sledoval ju.

Hermiona sa nepohla bližšie k stolu, ale otočila svoj pohľad na neho. "Takže, navštevuje ťa, hm, Dafné často?"

Draco pokrčil plecami. "Bola tu párkrát. Dnes sa zastavila, aby mi na zajtra popriala šťastie."

Hermiona pomaly prikývla, nahnevaná na tie pocity žiarlivosti, ktorá v nej zúrivo bublali, odkedy narazila na tú druhú ženu s Dracom. Nedokázala identifikovať ten okamih, keď jej záujem o neho sa zmenil... nerozumne... ale nedal sa ani poprieť.

"Posadíš sa?" spýtal sa Draco, jeho výraz zmätený.

Neodpovedala.

"Grangerová, čo sa deje? Prečo si tu?"

Z nejakého dôvodu ju tá otázka roztrpčila. Bola tam, pretože hrala kľúčovú úlohu vo vystavaní jeho prípadu, očividne. Potom na ňu zaútočila jedna emócia za druhou, a všetky tie pocity boli spojené s ním, a to čo prežila za posledný rok sa vrátilo plnou silou. Keď ten nával ustúpil, nezostalo jej nič iné len hnev. Napadlo ju, že bola na neho strašne nahnevaná, ale nikdy nebola schopná ten hnev vyjadriť.

"Som tu, aby som ti popriala veľa šťastia," vyprskla, konečne sa stretla s jeho pohľadom.

Jeho oči sa roztvorili a potom prižmúrili. "Robíš to fakt podivným spôsobom."

"Keď odtiaľto vypadneš, máš s Dafné v pláne oslavu opätovného stretnutia?" Mohla tiež začať s tým najposlednejším útokom.

"Čože? Nie," povedal Draco, odmietnuc jej obavy. Ak mal podozrenie, že žiarli, nedal to najavo. "Dafné je dobrá priateľka, možno jediná, ktorá mi zostala."

To bodlo. Mal Ron pravdu? Len ju využíval... Nie, to nebolo možné. Nežiadal ju o žiadnu z tých vecí, ktoré urobila. "Potom ja som čo?"

"Ty?" zopakoval so zamračením.

Hermiona čakala, kým odpovie na jej otázku, ale uvedomila si ju, že už ju dostala. Oni neboli priatelia, nie naozaj. Mali spojenie, akosi, od tej doby, čo jej zachránil život, a to nejako vystriedalo ich predchádzajúce nepriateľstvo. A predsa neboli presne priatelia.

"Nevadí," povedala a potom hrubo vytiahla stoličku spod stola a posadila sa oproti nemu. "Prečo si mi to nepovedal?"

Teraz bol jeho zmätok evidentný. "Nepovedal čo?"

"Že si pomáhal Rádu. Vedel si, že som bola naozaj zmätená potom, čo si urobil? Bolo by milé uľahčiť mojej mysli," riekla úsečne.

"Zmätená?"

"Pri Merlinovi, Malfoy! Zachránil si mi život, a potom len o dva týždne neskôr si vpustil smrťožrútov do školy a Dumbledore skončil mŕtvy!" Znova sa postavila a začala sa prechádzať. "Ja som ťa urputne pred Harrym bránila. Nie, on nemá nič za lubom, nemohol by! Práve zachránil môj život! Môj život!"

Draco sa strhol. "Viem," povedal. "Ja som nechcel... ale nemal som na výber. Ty to vieš."

Vedela. Ale to vedomie nijako nezmiernilo jej hnev. "Mohol si mi napísať," pokračovala, "dať mi vedieť, čo sa stalo, sám to vysvetliť. Bolo by to také ťažké?"

"Tá myšlienka ma nikdy nenapadla," povedal. "Napísať ti? Aký dôvod by som mal myslieť si, že by si možno čítala niečo, čo by som ti poslal ja? Pokiaľ viem, nenávidela si ma!"

"Nenávidela, najprv," priznala. "Ale potom, keď som o tom premýšľala, keď sme sa dozvedeli viacej o tom, čo po tebe chceli urobiť, už som k tebe viacej necítila nenávisť. Bol si presne ako Harry - vystavený nemožnej situácii a prinútený vyťažiť z toho to najlepšie."

Draco sa zamračil. "Ja nie som ´presne ako Potter´."

"Mal si mi to povedať," vadila sa. "Mohla som ti pomôcť -  mohli sme ísť za Dumbledorom. Dokonca potom... som dúfala, že prejdeš na našu stranu. Myslela som si, tým, že si ho nezabil, že si si uvedomil, aká hrozná je Temná strana. Myslela som si, že ich možno chceš opustiť."

"Opustil som," povedal potichu. "Nespomínaš si?"

Zastala. Snapova spomienka. Draco prešiel k Rádu, ona len o tom nevedela. Vôbec nechcel zostať smrťožrútom.

"Jednako," riekla. "Mohol si mi napísať, aby si dal vedieť, že posielaš Rádu informácie!"

"Nemohol som to nikomu povedať," riekol, sklamaný. "Koľkokrát to musím povedať? Snape mi zakázal to niekomu povedať a ako som predtým vravel, nemal som potuchy, že by si to chcela vedieť. Ako som to mohol vedieť?"

"Mal si to vedieť!" zajačala. "Po tom, čo si urobil, myslela som... myslela som, že sme niečo vytvorili. Boli sme spojení, nejako, a ja som si myslela, že vieš, že mi môžeš dôverovať. Mal si mi dôverovať!"

"Prečo si taká nahnevaná?" vykríkol, odkopnúc svoju stoličku, keď sa postavil. Prešiel do opačného rohu k tomu, kde bola Hermiona.

"Pretože!" vrátila hlasne. "Som na teba nahnevaná! Ty- ty si spôsobil, že mi na tebe záležalo! Po všetkom, čo si pre mňa urobil, nemohla som si pomôcť!"

Jeho hnev úplne zmizol, a zízal na ňu, ako keby ju nikdy predtým nevidel. "Tebe na mne záležalo?"

Ešte sa len rozbiehala, neschopná zastaviť ten príval emócii, ktoré tak strašne dlho zadržiavala. "Myslela som na teba po celú dobu," riekla. "Premýšľala, či si v poriadku, či ťa nezabili za to, že si nesplnil svoju úlohu, čo robíš. Snažila som si predstaviť si, čo tá noc pre teba znamenala. Dosiahol si priepasť a zlyhal, len aby si skočil po ďalšej príležitosti? Alebo to bol opravdivý záblesk tvojej povahy: neschopnosť vziať život?"

Ten hnev pomaly ustupoval, kým rozprávala. "Frustrovalo ma, že ťa nemôžem dostať zo svojej hlavy, ale nič sa s tým nedalo urobiť. Strávila som veľa mesiacov žijúc v stane, v rozličných lesoch po celom Anglicku, len v spoločnosti Harryho a Rona. Tie noci boli také osamelé, ani si to nedokážeš predstaviť, ale moje myšlienky sa vždy zvrtli k tebe. Bol si sám? Hľadel si na tú nádhernú nočnú oblohy, v tejto chvíli, rovnako ako ja?"

Hermiona sa nemohla prinútiť, aby spomenula jeho tričko, to jedno, čo jej dal premeniť tú noc, čo ju zachránil. Nosila ho so sebou celý ten rok, zastrčené bezpečne v taške. Keď tie noci boli príliš osamelé, vytiahla ho a nikdy nesklamalo, aby sa jej uľavilo. Bolo neuveriteľné jemné, pravdepodobne z toľkého nosenia, a párkrát zaspala zovierajúc ho v náručí.

Plecia jej poklesli, a zízala na stôl. Toto všetko sa stalo predtým než sa jej záujem zmenil, ale možno to bol pôvod tej zmeny. Keby nestrávila toľko času premýšľaním o ňom, možno teraz, keď bol priamo pred ňou, z mäsa a krvi, by nebola tak k nemu priťahovaná. Ale nebolo žiaden zmysel zotrvávať na ´čo keby´.

"Ja som na teba myslel tiež," povedal.

Hermiona vzhliadla, a on prešiel miestnosťou, aby sa postavil pár stôp od nej.

"Myslím, že sme sa obaja zmenili tú noc," riekol. "Nedokázal som prestať na teba myslieť. Uvažovať, či si ty v poriadku, kde si, či ťa nedostali smrťožrúti."

Všimla si, že zaťal päste, keď to vravel.

"Ja som teba nemohol dosť z hlavy. Občas som sa pýtal Snapa na teba... pod zámienkou, že sa pýtam tiež na Pottera a Weasleyho... ale nezdalo sa, že niečo vie.  Hádam, že to bolo kvôli tomu, že už nebol viacej tak celkom s Rádom."

Hermiona sa mu nedokázala pozrieť do očí, a tak sa sústredila na sponu na jeho hábite. Srdce jej zúrivo búšilo pri jeho priznaní, ale neodvažovala sa dúfať, že jeho záujem bol niečo iné než obavy.

"Mala si pravdu," pokračoval, keď prikročil bližšie. "Nejaké spojenie sa medzi nami tej noci vytvorilo, a nič to nemôže zmeniť."

Pri tomto sa stretla s jeho očami, ale namiesto toho, aby prezradila svoje city, jej výraz bol prázdny, skoro smutný. "Bola som rada, keď som sa dozvedela, že si nažive," riekla potichu.

"Kedy to bolo?" spýtal sa.

"Keď som ťa videla. V tvojom dome." Teraz sa na neho pozrela. Mračil sa, ale jeho tvár dávala najavo viac než to. Tiež sa trápil tým, čo povedala a jeho oči boli plné zármutku a ľútosti.

"To bol najhorší deň môjho života," povedal.

Nadvihla obočie. "Najhorší deň tvojho života? A čo môjho?"

"Nemyslel som..."

"Vieš," povedala zostra, jej hnev sa obnovil. "Keď som ťa videla, bola som skoro šťastná. Myslela som, tak hlúpo, že niečo urobíš, pretože predtým si to urobil. Myslela som, že možno, len možno, to je ten okamih, kedy znova prejavíš svoje skutočné ja a pomôžeš nám."

"Chcel som," tvrdil. "Keď som ťa uvidel... moja prvá myšlienka bola pribehnúť a oslobodiť ťa, ale bolo by to zbytočné."

"Prečo?" vyprskla. "Predtým to nebolo iné, len tentoraz som nebola prebodnutá a mohla som ti pomôcť!"

"Tá situácia bola iná!" stiahol sa teraz Draco, jeho vlastný hnev ho vyslal do prechádzania. "Premýšľal som o tom, zvažoval všetky možnosti. Nečelil som jednému schopnému a dvom pomalým šiestakom. Musel by som zastaviť svojich rodičov a Bellatrix, nespomínajúc Greybacka a jeho gorily!" Hľadel na ňu. "Ani zďaleka blízko tomu istému. Keby som zložil Bellatrix, môj otec by ma bez mrknutia oka preklial. Keby som začal s  ním, potom by ma Bella jednoducho zabila, aby sa zbavila mojej neznesiteľnej prítomnosti," vyšplechol trpko. "A to všetko zozadu sledoval ten nadutý Greyback, samozrejme. Moja matka nebola naozaj hrozba, nie pre mňa, ale ona by urobila čokoľvek, čo by môj otec prikázal."

Hermiona hneď neprehovorila, snažiac sa pochopiť, čo Draco práve povedal. Evidentne ho napadlo nejako jej pomôcť, ale nakoniec jeho nečinnosť mala za následok, že ju mučila Bellatrix.

"Mal si sa pokúsiť," povedala cez zaťaté zuby. "Urobiť to by bola správna vec."

Teraz jeho oči boli prosebné a bezmocné. "Keby som sa pokúsil, neuspel by som. V žiadnom prípade som nemohol odzbrojiť troch smrťožrútov! Dokonca aj keby som, môj otec je silnejší a mohol ma stále prechytračiť. Bella by šla po jednom z vás, a dokonca bez prútika bola nebezpečná. Moje krytie by bolo preč a ja by som nemohol vyzvedať pre Snapa."

"Ale... stále si nič neurobil," povedala.

Draco jej venoval zvedavý pohľad. "Bolo to prvý raz, čo si bola pod Cruciatom?"

"Áno, vďakabohu," odpovedala. "Prečo?"

"Len tak," povedal, odvrátil sa od nej a kráčal do rohu.

Hermiona zachytila niečo v jeho očiach, niečo, čo nedokázala definovať a pohla sa za ním, schmatla ho za ruku a zastavila ho. "Prečo si sa to spýtal?" dožadovala sa, hľadiac mu do očí.

"Povedal som, že len tak," zamrmlal.

Tuho mu stisla predlaktie a keď sa pokúsil vytrhnúť, zasyčal bolesťou, tvár sa mu skrútila od toho, aká bola silná. Hermiona ho okamžite pustila, ale on neurobil žiaden pohyb, aby sa dostal preč. Namiesto toho, tuho zatvoril oči a zhlboka sa nadychoval.

"Pre-prepáč," riekla.

Draco prikývol, stále cielene dýchal. Nakoniec sa znova na ňu pozrel a vytiahol si rukáv hábitu. Mohla vidieť, kde bývalo Temné znamenie, ale na jeho mieste bola rana, ktorá sa nezdala, že sa hojí. Voldemort bol pár týždňov mŕtvy, a predsa tkanivo vyzeralo ako keby bolo poškodené v tento istý deň.

"Ach!" vydýchla. "Chceš, aby som to vyliečila?"

"Nemôžeš," povedal, znova si zakryl ruku. "Vyžaduje si špeciálny liek, ktoré vo väzení neposkytujú."

"To je hrozné! Mohlo by sa to zapáliť!"

"Je to magická rana. Nezapáli sa," riekol.

"Nezabudla som, že existuje niečo, čo si mi nepovedal," riekla Hermiona.

Draco sa odvrátil. "Ja som... nezostal nečinný, kým Bella..."

"Ma mučila," dokončila. "Pozri sa mi do očí a povedz mi, čo mi urobila." Hermiona nechcela opakovať Rona neschopného povedať, že ho pobozkala. Bolo dôležité neukrývať sa pred faktami, nesnažiť sa ich zahrabať alebo z nich urobiť menej než boli.

Urobil ako ho požiadala, hoci to jasne nebolo ľahké. "Kým ťa Bella mučila, ja... ja som vrhol kúzlo, ktoré odklonilo časť z tej bolesti na mňa. Toľko, koľko som dokázal zniesť a nepritiahnuť pozornosť."

Hermiona zalapala po dychu a zdvihla ruku k ústam. "Čože?"

"Nevedela si, čo robím," povedal, pochopenie v jeho hlase, "pretože si nikdy predtým nezažila plnú silu toho kúzla."

"Je to horšie?" zašepkala, zdesená pri tej myšlienke.

"Veľmi. Skončil som na konci Bellinho obľúbeného kúzla častejšie, než chcem spočítať," vysvetľoval Draco.

"Prečo si sa na mňa nepozrel? Po celý čas si stál otočený chrbtom ku mne." Hermiona zmĺkla. "Naozaj si prajem, aby som sa ti mohla pozrieť do očí. Možno by to pomohlo."

"Nemohol som sa na teba pozrieť z niekoľkých dôvodov," riekol. "Prvý, musel som sa sústrediť. Tým, že som sa odvrátil, nemusel som udržať svoj výraz ľahostajný, čo by bolo oveľa ťažšie, keby som ti bol otočený tvárou. Dva..." Keď sa k nej otočil, jeho oči boli plné súcitu a ľútosti. "Nedokázal som zniesť vidieť, ako ti ubližuje. Počuť tvoje výkriky mi poskytlo nočné mory na týždne. Nepotreboval som spolu s nimi aj obrázky."

"Preto som sa dokázala udržať pri zmysloch," riekla Hermiona, ohromená. "Pretože si mi pomáhal. Nemohla som uveriť, že je možné, že by som si tak dobre viedla pod tým kúzlom, ale... ty si mi pomohol."

"Keď ma poslali po toho škriatka, bol som vydesený. To kúzlo som nemohol udržať, keď som nebol v tvojej blízkosti, ale Bella čakala, až kým som sa vrátil, kým ho znova použila. Tiež som spustil ochrany okolo domu, mysliac si, že sa vás niekto možno pokúša nájsť. Rád, či ministerstvo, niekto. Myslím, že to zabralo, pretože sa Dobby dostal dnu."

"Nespomínam si veľa na to, ako sme sa odtiaľ dostali," priznala Hermiona.

"Bola si v bezvedomí. Všetko sa stalo tak rýchlo... Bella ťa chcela dať Greybackovi a potom Weasley vpadol do izby. Môžem úprimne povedať, že nikdy v mojom živote som nebol tak rád, že vidím jeho škaredý ksicht. Ale potom na teba spadol ten luster... myslel som si, že je po tebe." Kým dorozprával, jeho hlas bol len sotva šeptom.

"Znova si mi zachránil život," povedala po pár okamihoch Hermiona.

Draco jej venoval zamračenie. "Myslím, že sme sa práve dohodli, že som nič také neurobil:"

"Ale prevziať časť z účinkov Cruciatu," vysvetľovala. "Nikto nevie, ako dlho človek dokáže odolávať tomu prekliatiu a kde je hranica medzi šialenstvom a smrťou. Ty si ma pravdepodobne zachránil pred tým, aby som prišla od bolesti o rozum."

"Ja... o tom som neuvažoval," povedal.

"Moje zotavenie nebolo také hrozné. Dlhý čas som spala, ale žiadne následky toho kúzlo nezostali." Vrelo sa na neho usmiala. "Ďakujem ti."

Vzhliadol, aby sa stretol s jej očami a venoval jej na oplátku malý úsmev. "Je milé vedieť, že som v ten deň urobil niečo užitočné."

Ozvalo sa zaklopanie na dvere, a obaja nadskočili, vyplašený  tým náhlym narušením z vonkajšieho sveta.

"Myslím, že budem musieť ísť. Som rada, že sme sa porozprávali..." Zastala, nie celkom istá, ako ho nazvať. V tomto okamihu ´Malfoy´ sa zdalo príliš neosobné kvôli všetkému, o čo sa delili, ale ´Draco´ bolo príliš dôverné. Len z premýšľania o jeho mene jej prebehol mráz po chrbte.

Draco pokrútil hlavou. "Bolo niečo, pri čom si prestala rozprávať? Niečo konkrétne?"

"Nie, len som ti chcela zapriať na zajtra veľa šťastia." To pripomenulo Hermione prítomnosť Dafné a prebehla ňou ďalšia vlna žiarlivosti. "Bude, hm, tam Dafné?"

Prikývol. "Mala by si sa s ňou porozprávať. Myslím, že by sa ti páčila."

Mizerná šanca. "Áno, možno."

"Nie je taká, ako si myslíš," tlačil Draco. "Je veľmi ako ty, v skutočnosti. Pozorná, snaživá, láskavá... spravodlivá."

"Je nádherná," vyhŕkla Hermiona bez premýšľania. Potom sa začervenala.

Draco pokrčil plecami. "Myslím, že si to niektorí ľudia myslia."

"Ty nie?" spýtala sa, dúfajúc že je otázka nebude braná za viac než za zvedavosť. Určite nie záujem.

"Ona naozaj nie je môj typ," povedal.

To bodlo. Napokon, nepovedal práce, že Dafné je veľmi ako ona. "Ach."

"Pokiaľ ide o výzor, myslím," rýchlo dodal.

Ach. "Keď ju uvidím, pozdravím ju," riekla Hermionu, nútiac sa do úsmevu. Strážca znova zaklopal a Hermiona prešla k dverám.

"Počkaj," povedal Draco, pohnúc sa ku kraju stola, čo bolo tak ďaleko ako mohol zájsť vďaka štítom na miestnosti.

Hermiona mala jednu ruku na kľučke a nechala ju tam, kým sa znova otočila smerom k nemu."

"Ja... Hermiona, chcela by si..." Zastal a vydýchol podráždený povzdych.

Odmietla dovoliť šoku pri začutí jej krstného mena, aby sa objavil na jej tvári, ale znova sa jej rozbúšilo srdce.

"Ak sa odtiaľto dostanem, to je," pokračoval, "dúfal som, že možno... ak si vôbec dostupná... ale ja by som vždy ľutoval, že som sa nepokúsil, myslím."

Hermiona si pomyslela, že vie, čo sa chce spýtať, ale odmietla vytvoriť celistvú myšlienku vo svojej hlave. Určite sa mu to nechystala uľahčiť.

"Čo hovoríš?"

"Že som do teba blázon," povedal, veľmi priamočiaro. "A som dúfal, že to možno cítiš podobne. Ak áno, a ak ma pustia, myslím, že by bola slávnostná večera v poriadku."

Bola úplne prekvapená. Najprv sa zdalo, že mu dá zabrať dostať zo seba svoju žiadosť, ale potom to proste... povedal. Hermiona odmietala dovoliť mu, aby videl aká je nadšená a len prikývla. "To znie fajn. Večera je... fajn."

"Výborne. Tento víkend," naliehal.

Čo povie svojim priateľom? Nikdy jej neodpustia, a Ron bude prskať, bude taký nahnevaný - hlavne po ich nedávnej hádke, ktorá stále nebola napravená.

"Tento víkend je  fajn," odvetila chabo. Páčila sa jej predstava, že ju má Draco rád,  a časom si to s priateľmi vybaví. Lepšie urobiť to skôr než neskôr, a ona nenávidela klamať, ak nemusela.

Uškrnul sa. "Dobre. Je to rande."

Draco sa zvalil do kresla za Snapovým stolom. Riaditeľ sa prechádzal, rapotal o jeho povinnostiach a priemernom výkone na vyučovaní. Draco sotva počúval. Jediné na čo mohol myslieť, bola Grangerová pod tým lustrom po tom, čo podstúpila početné zásahy mučiaceho kúzla.

"Počúvaš?" vyštekol Snape.

"Nie tak celkom, pane," priznal.

Snape sa posadil za svoj stôl a založil si ruky. "Má táto... apatia niečo spoločné s tvojimi veľkonočnými prázdninami?"

Draco prikývol.

"Počul som o tom, čo sa stalo - o všetkom. Temný pán bol nekonečne nespokojný s tvojimi rodičmi a tvojou tetou," vravel Snape.

"To mi došlo." Len chcel vedieť, či je ona v poriadku.

"To Grangerovie dievča je v poriadku," riekol Snape.

Draco švihol hlavou dohora, aby sa pozrel na Snapa. "Prečo ste to povedali?"

Snape sa uškrnul. "Nepotrebujem vždy použil Legilimenciu, aby som poznal, čo má niekto na mysli. Všimol som si, ako často o nej hovoríš." Draco chcel protestovať, ale bol prerušený. "Netráp sa snahou to popierať. Niečo sa stalo medzi tebou a tým dievčaťom, čo mi odmietaš povedať. Pri každej príležitosti spomenieš jej meno. Môžem len predpokladať, že prechovávaš nejaké... city k tomu dievčaťu. Po tej pohrome u vás doma a s Grangerovou v bezvedomí, len dáva zmysel, že si o ňu robíš starosti."

"Ja..." Draco zastal. Nemalo zmysel niečo popierať. "Je v poriadku?"

"Áno," odpovedal Snape. "Pozoruhodne áno, vzhľadom na zaobchádzanie, ktoré sa jej dostalo rukou Bellatrix."

"Dobre," odvetil, cítiac sa trochu lepšie. Aspoň ona bola v poriadku.

Snape uprene hľadel chvíľu na Draca, potom prehovoril. "Ak ti na tom dievčati záleží, dovoľ mi poskytnúť ti malú radu. Nestrácaj žiaden čas, ktorý s ňou dostaneš. Daj jej najavo, že je pre teba tá najdôležitejšia vec, dôležitejšia než všetko, čo ťa naučili tvoji rodičia. Krvné postavenie je falošná ochrana – nakoniec nič neznamená. Rozhodnutia, ktoré urobíš, určia čo si zač. Dumbledore niečo také povedal. Znelo to lepšie, keď to povedal on."

Draco vycítil, že za Snapovými slovami bolo niečo viac než len rada, ale nechcel riskovať, že ho nahnevá tým, že bude klásť príliš veľa otázok. Jediné, čo mohol urobiť, bolo prikývnuť.

"Teraz tu prestaň byť nafučaný, robiť si starosti s tým dievčaťom. Vráť sa k svojim povinnostiam, a čo je dôležitejšie, ku školskej práci. Tvoja matka nebude šťastná, keď sa dozvie, že si v poslednej dobe spustil zo svojich známok."

"Áno, pane," odpovedal Draco. Ona...Hermiona... bola nažive, a v poriadku. Snape povedal, že jeho informácie sa ukázali dôležitými pre Rád. Napokon Dracov život nebol taký prázdny a zbytočný.

ooo