Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 20

Vím, že si myslíš, že bych Tě neměla pořád milovat, nebo Ti to říkat.

Ale kdybych To neřekla, dobře, ale pořád bych to cítila.

Jaký je v tom smysl?

Slibuju, že se nesnažím dělat Tvůj život těžší

Nebo vrátit to, co bylo

Pojedu dolů touto lodí

A nedám ruce vzhůru a nevzdám se

Nad mými dveřmi nebude žádná bílá vlajka

Jsem zamilovaná a vždycky budu

Vím, že jsem přiliš mnoho pokazila a
zničila na to, abych se mohla zase vrátit
A nedělala jsem nic jiného, než problémy
Rozumím Ti, když se mnou zase nechceš mluvit
A když žiješ s rozhodnutím "je konec"
pak jsem si jistá, že to dává smysl.

Pojedu dolů touto lodí
A nedám ruce vzhůru a nevzdám se
Nad mými dveřmi nebude žádná bílá vlajka
Jsem zamilovaná a vždycky budu

Dido – White Flag

Preklad: http://www.pohodar.com/preklady/Dido_White.htm

Keď sa pozeral dopredu, jediné, čo mohol vidieť, bola temnota. Bolo to skoro ako keby niekto zhasol, na to mu zaviazal oči a potom mu ukradol jeho zrak. Bol tam jednoznačný nedostatok tieňov, čo ho znervózňovalo. Keby tam boli, možno by bol schopný prísť na to, kde je. Vrhli by nejaké svetlo na túto situáciu, tak povediac.

Možno to bolo ono. Toto bola smrť a jemu už nezostávalo nič iné. len čakať, kým príde večnosť. Nikdy si ale nemyslel, že to bude také bolestivé. Vždy predpokladal, že keď zomrie, ani to nezabolí - záblesk bieleho svetla, len na dôvažok, a potom nič. Vládu nad ním preberie kompletný nedostatok emócií a pocitov. Znova konečne zavládne mier a on bude schopný spať bez snov, spánkom, ktorý sa neskončí.

Ako naschvál toto nebolo ono.

V svaloch pravej ruke mu rytmicky búšilo. Prsty ľavej ruky ho svrbeli, aby to búšenie zmiernil, ale jemu pripadali ako olovo. Pozdĺž línie hrudného koša ho intenzívne bolelo. V jeho mysli sa vyvolávali predstavy fialových modrín lemujúcich jeho telo. Potom tu bol ten problém s jeho očami. Zdali sa zlepené dohromady so zarezávajúcou sa bolesťou. Bola to boľavé a čerstvé - niečo, čo by ho možno v minulých časoch potešilo, ale teraz pridávalo k jeho najväčšiemu trápeniu. K zvedavosti.

Ak nebol mŕtvy, čo si bol poriadne istý, že nebol, potom kde bol? Po prvý raz za dlhý čas si Draco Malfoy vo svojom vlastnom tele pripadal úplne stratený. Neexistoval žiaden náznak, ktorý by uľavil jeho pulzujúcej mysli. Bolo to otravné, znervózňujúce a neuveriteľne frustrujúce. Dožadoval sa odpovedí a tie sa mali okamžite zodpovedať. Problém s tým ale bol, že nemal nikoho, na koho svoj stav zvaliť.

Vzduch voňal čerstvo - skoro kvetinovo. Chýbalo mu tá klinická vôňa nemocnice, takže to jedno zavrhol. Nebol tam dokonca ani zápach potu, či smrad tých ľudí, ktorí sa museli zohnúť, aby si vyzliekli svoje vlastné šaty. Takže to nebolo ani väzenie. To nezanechávalo jeho zúfalej mysli priveľa otvorených možností. Potter by ho nenechal odísť domov...

Hučanie. Teraz ho mohol počuť. Najprv si nebol istý, či to jeho vlastné telo nereaguje na jeho situáciu, ale malo to melódiu a rytmus. A ten zvuk lemovala hrana ľúbeznosti, ale nedokázal ho zaradiť.

Ozval sa škripot a sykot dreva šúchaného po koberci. Niekto otvoril dvere na jeho... cele? Izbe? Bola vôbec jeho? Tie kroky sa pohli bližšie a hučanie zosilnelo. Stalo sa reálnejším, s neistými tónmi a zaváhaniami. Jemu to znelo, ako keby si ten človek nemohol spomenúť na melódiu, ale mal pár taktov prepletených v podvedomí.

Zastonanie uniklo z jeho pier. Takto sa nemalo vojsť, pomyslel si. Malo sa vstúpiť s otázkou, akákoľvek otázkou, ktorá by mu napovedala, kde je a čo sa deje. Naposledy, čo bol pri úplnom vedomí, Potter do neho v tej zatuchnutej miestnosti stále mlátil. Potom mu dal injekciu... Potom sa všetko rozmazalo.

Ten človek, ktorého prítomnosť ovládala tú izbu, sa pohol bližšie. Všetko hučanie prestalo a pripadalo mu, že ho študujú. Mal pocit, že je hmyz pod mikroskopom, ktorý pod intenzitou sveta uskakuje uprostred sklenej tabličky. Niečo zavadilo o jeho pravú ruku, a nejaká záťaž sa posadila na to, čo on považoval za posteľ. Jeho telo bolo ochabnuté a gravitácia ho vtiahla do novej priehlbiny na matraci, až kým sa nespojil s tým druhým človekom.

Keď bol Draco pod vplyvom drog, ktoré mu dal Potter, snívalo sa mu. Neboli to tie šťastné sny niekoho, kto sa sám vyčerpal, ale tie nepokojné, ktoré mohli privolať len spomienky. Jemu to pripadalo, ako keby ho neustále hádzali a točili. Telo ho bolelo na všetkých tých nesprávnych miestach a nič ho nezbavilo zapusteného napätia. Potom sa dostavili tie ozajstné samotné sny. Bol to veľmi jasný pocit, ktorý sa plazil nahor jeho chrbticou s pazúrmi ostrými ako žiletka, len aby stratil svoju oporu a skĺzol späť dole a strhával so sebou všetko jeho mäso. Bolo to neznesiteľne predvídateľné - ten presný okamih, kedy bude mať pocit, že horí.

Začalo to, tak ako v tejto smrtiacej špirále začína väčšina snov, doma. Mal pocit bezpečia, čo bolo pre Draca nevysvetliteľné, pretože doma nikdy pre neho nebolo bezpečne. Predovšetkým tam býval jeho otec, ktorý mu to bezpečie zničil. Väčšina ľudí si myslela, že bol nejakým spôsobom zneužívaný, prinútený chovať sa tak, ako sa správal vďaka svojej výchove. Do istej miery mali pravdu, ale nebolo to neodvolateľné právo rodičov? Nečakalo sa od nich, že vnútia civilizáciu svojim deťom? Že ich naučia vhodnému spoločenskému správaniu? Nebola to Luciova chyba, že Draco dopadol ako dopadol, on to len ovplyvnil. Existovali zákazy a hecovanie, ale všetci rodičia chcú, aby ich deti boli dokonalé. Bolo veľmi príjemné klásť mu všetko za vinu, ale to nebola pravda. Jeho otec ho miloval najlepšie, ako vedel, a naučil ho všetko, čo si myslel, že Draco potrebuje vedieť. Naivita dospievania ho doviedla k tomu, že nenávidel Luciusa za jeho metódy - pravda bola, že nenávidel toho muža až do morku kostí. Ale teraz chápal, že vždy bude mať Luciusa rád, pretože bez neho by tu vôbec nebol.

Neskôr mu domov pripadal ako väzenie. Mal stanovený čas, kedy  musel byť doma, v posteli a kedy mal ráno vstávať. Nech šiel v tom dome kamkoľvek, zdalo sa, že ho niekto sleduje a kritizuje jeho názory. Bývali časy, kedy odmenou bola pochvala, ale jedine keď urobil niečo, čo si vyžiadalo veľa úsilia. A na to úsilie býval mladý Draco priveľmi lenivý. Keď niečo chcel, kúpil si to, pretože pracovať zaberalo príliš veľa času. Ale znova, neboli by to bývali rodičia, keby mu nevenovali žiadnu pozornosť.

Takže tie sny začali doma, keď sa mladší Draco prechádzal po chodbách a po veľkých schodiskách. Pozrel nahor - nad ním bol balkón a nejaké dieťa ťahalo palicu po zábradlí. Dom bol naplnený netradičnou, oplzlou, zlovestnou hudbou. Niekto kričal v kuchyni a on sa rýchlo otočil a bežal k tomu zdroju. Keď sa tam dostal, dospel a vyrástol dosť na to, aby dočiahol horný okraj dverí. Jeho prsty po ňom neprítomne prešli, keď pod ním preplával. Na zemi ležala Narcissa a plakala, ruky roztiahnuté nad hlavou, šaty roztrhané a krv sa rozlievala po zemi. Nad ňou stála Ginny - nôž v zakrvavenej ruke.

"Musela som to ukončiť," povedala Ginny nahlas a čisto. "Kebyže to neurobím, nebol by si schopný odtiaľto odísť."

Draco sa prihnal k svojej matke, kľakol si k nej, aby sa na ňu zblízka pozrel. Pýtal sa, čo nie je v poriadku, znova a znova. Dokonca spomínanie u neho vyvolávalo paniku.  Nemohol urobiť nič, aby ju zachránil a to ho vydesilo.

"Pozri, čo si mi urobil," zašepkala Narcissa.

Potom hľadel na náhrobný kameň. Nakoniec ju nebol schopný zachrániť. Jej slová boli pravdivé. Ale keď sa rozplakal, vycítil za sebou niečiu prítomnosť. Otočil sa a uvidel toho malého chlapca z domu, tá palica stále v jeho ruke.

"Toto som ti priniesol," povedal ten chlapec a vložil nejaký gombík do Dracovej ruky. "Vzal som ho z jej šiat. Boli to pekné šaty, ale ty si ich nemal tak dotrhať."

"Čože?" zmätene sa spýtal Draco.

"Máš krv na svojej košeli..."

Už pred ním viacej nestál ten chlapec, ale Harry Potter. Jeho tvár bola prázdna a vôbec sa netváril hrozivo. Naľavo od neho bolo dievča... To dievča z obradu, ktorý usporiadali Parkinsonovci. To dievča, ktoré sa rozhodol milovať, pretože sa zdalo, že nikto iný nerozumie jeho bolesti a potom ju zabil, aby jej poskytol pokoj. Zabitie zo súcitu. Jej hlava spočívala Potterovi na pleci a ona sa na neho tajomne usmievala.

"Sme rovnakí," povedal Harry, otvoril dlaň, aby odhalil presný duplikát toho gombíka. "Rovnakí vrahovia a milenci. Zabíjame, pretože milujeme. Bez toho, čo by sme boli... len svaly a kosti. Nikto si nepamätá hrdinov..."

Potom to znova začalo. Znova sa to prehralo a dávalo to menší zmysel zakaždým, keď sa to stalo. Ale vydesilo ho to. Bolo niečo na tom malom chlapcovi s palicou a s tým gombíkom. Hoci sa to snažil príliš neanalyzovať. Nakoniec mu to prinieslo jedine bolesť.

Ale čoskoro tie sny skončili a teraz bol tu, v tom stave predpeklia.

Nejaká ruka zľahka utrela jeho čelo. Odvrátil od nej hlavu, nechcel, aby sa ho niekto dotýkal. Ale ruka ho nasledovala a spočinula na jeho čele. Malý vzdych unikol z pier toho človeka. Definitívne žena, s takými jemnými prstami. Voňala varením a ešte niečím iným... dezinfekčným prostriedkom. Nie celkom príťažlivé, uvažoval, ale lepšie než väčšina vecí.

"Viem, že si hore," povedala.

Zrazu sa jeho oči roztvorili. Bolo to, ako keby ich uviedol do pohybu jej hlas. V rohoch bolo jeho videnie rozmazané - nič než slabý obraz bielej a modrej. Párkrát zažmurkal, keď sa pokúsil sústrediť na ženu sediacu vedľa neho. Nakoniec sa mu ju podarilo vedľa seba nájsť a namáhavo, škúliaco sa na ňu pozrel.

Bola to ona.

"Nepozeraj sa na mňa takto. Nemám na to náladu."

Postavila sa, poodišla od jeho postele a on pocítil nepríjemné chladné miesto pri svojom boku. Chcel sa posadiť a strhnúť ju späť. Prinútiť ju sedieť pri ňom chvíľu - vysvetliť mu, čo tu robí. Ale jeho pery odmietali spolupracovať s jeho požiadavkou, aby na ňu zavolali a jeho telo nebolo v stave na nejaký pohyb.

"To, čo si urobil, bolo hlúpe a neodpustiteľné," pokračoval ten hlas. "Keby to bolo na mne, bol by si tam zostal, až by si zhnil. Zhnil a rozložil sa! Ale nie, oni ťa potrebujú späť, také máš šťastie. Mal by si byť rád, že som ťa nezabila sama kvôli všetkému tomu trápeniu, ktorému si ma vystavil."

Chcel sa usmiať. Samozrejme, že ho chcela zabiť, ale to len ukazovalo, že ho napriek tomu mala rada. Ginny Weasleyová možno nebola dokonalým človekom, ale v tejto chvíli nebol nikto, koho by videl radšej. Bude chvíľu nerozumná a bude ho preklínať, ale čoskoro k tej posteli príde a uistí sa, že je v teple, možno mu dokonca trochu napraví vankúše. Láskavé rozmaznávanie znelo príjemne.

"Tiež viem, čo si myslíš, takže prestaň. Nie som nerozumná a nechcem sa ti dostať do nohavíc. V skutočnosti nemôžem uveriť, že si na to vo svojom stave vôbec pomyslel." Ginny sa nahla nad posteľ a nazerala na neho. "Tak prečo si to urobil? Nie som ochotná uveriť, že si tak totálne sprostý! Plakala som kvôli tebe, myslela, že ťa už nikdy znova neuvidím. Teraz sa na mňa pozri, umývam ťa tu a prezliekam ti posteľnú bielizeň. Je naozaj ponižujúce vidieť to, pretože to celé bola tvoja chyba!"

"Ginny..." podarilo sa mu dostať zo seba.

"Áno?" spýtala sa ho s náznakom záujmu.

"Čuš," riekol Draco a dúfal, že to znelo ako výsmech. "Bľaboceš... a bolí ma z toho hlava."

"Ach, takže takto je to teraz?" odvetila s obrovským predstieraným úsmevom. "Nuž, potom vieš, čo robiť, však? Odíď... ach, ale ty nemôžeš, pretože sa stále liečiš. Nevadí, proste budeš musieť zniesť trochu bolenia hlavy."

"Ginny..."

"Čo teraz, Malfoy?" nahnevane riekla Ginny. Vlasy mala vydvihnuté nahor na temeno hlavy a zdalo sa, že má na sebe pracovný odev a pod ním veľké tričko s krátkymi rukávmi. To nebolo presne to, v čo dúfal, ale chudáci si nemôžu vyberať.

"Prečo si oblečená ako farmár?"

"To bude tým, že sa babrem s prasaťom," riekla so zavrčaním a pleskla ho po zdravej ruke.

"Takto sa o Potterovi nehovorieva," odvetil krákavým hlasom.

Po tej poznámke nasledovalo ticho. Ginny na neho zízala, zamračenie zvraštilo jej čelo. Bolo zrejmé, že je hlboko zamyslená, ale on ju ani za život nedokázal rozriešiť. Dokonca odkedy sa vydal touto cestou, vždy ho miatla. Jednu minútu bola chladná a plná sarkazmu. Na ďalšiu bola vrelá - nie, vášnivá - a chcela, aby s ňou laškoval. Nuž, on nebol taký milý ako dokonalý Potter, a hoci dovolil, aby ho v tomto príbehu chytili, nebolo to nikdy skutočné. On nebol ten, s kým ona chcela byť - len si to myslela kvôli tým románom. Boli veľmi manipulatívne, ale úplne pravdivé. Tento príbeh sa nechystal mať šťastný koniec, dokonca aj keď si myslel, že by to tiež chcel.

Potom mu došlo, čo práve povedal. Skazil ich zvyčajné doberanie sa tým, že zasiahol príliš blízko k realite. Bez pochyby už vedela o Potterovi a o tom, aká je skutočná pravda. To neznamenalo, že by o tom chcela počúvať. To by veci skomplikovalo. Ginny by nepochopila, že to bola na konci len práca a že život bol o tom, aby sa veci dokončili.

Ginny pravdepodobne mala ten romantický názor, že veci sú buď zlé alebo dobré. V tomto prípade by Potter bol ten zlý chlapík a on ten dobrý. Ale ona sa mýlila. Obaja len proste robili svoju prácu. Upratovali veci skôr než si niekto všimol - zväzovali otvorené konce. Medzi ním a Potterom bola nenávisť, a niekto sa mýlil, ale nedalo sa určiť kto.

Kto bol ten dobrý chlapík?

"Prepáč," zašepkal. "Na chvíľu som zabudol."

"Nie je treba sa ospravedlňovať... Rozumiem," dodala ako nejaký dodatočný nápad.

"Ktorej časti presne?"

"Tej časti, keď sme si povedali zbohom a ja som sa vrátila k tomu, aby som bola dievčaťom, ktoré sa nikdy nedostane cez Pottera Dokonalého," povedala a odvrátila sa od neho. "Tej časti, keď si zmizol a stal si sa znova zlým chlapíkom. Tej časti, kde je Harry v práve, keď v skutočnosti nie je. Tej časti, keď predstierame, že sa nič nezvyčajné nestalo."

"To je priveľa na porozumenie," povedal pokojne. Niečo na tom, ako rozprávala, ho znervózňovalo. Nechcel, aby toto všetko pochopila. Chcel sa stratiť, keď bol na to pripravený, a pre ňu chcel, aby ho nenávidela. Chcel, aby nenávidela Harryho za to, čo mu urobil. "Možno sa mýliš."

"Nie," riekla jasne, keď prešla k dverám. "Nemýlim sa."

"Ako si môžeš byť istá?"

"Nazvi to ženskou intuíciou."