Preklady fanfiction Harryho Pottera

We Learned the Sea - Kapitola dvadsaťšesť

And I know from today, March is just two weeks away

And you shrug, and you say, "Valentine's is just another day"

~ The Nields, "Last Kisses" 

(A z dneška viem, že marec je vzdialený dva týždne presne

a ty pokrčíš plecami a povieš, "Valentín je len ďalší deň proste)

Kapitola 26 Ten červenoružový sviatok

Na druhý deň sa Draco vyhýbal Hermiona tak veľmi ako sa dalo. Zobudil sa zavčasu, ešte pred ňou a šiel na výbežok trénovať. Strávil tam celé dopoludnie, vynechal raňajky a vrátil sa do domu len vtedy, keď už sa od hladu nedokázal pohnúť. Sedel vonku na verande, až kým si nebol istý, že Hermiona nie je v kuchyni, potom šiel dnu a pripravil si pre seba obed. Najedol sa na verande a bol znova na výbežku až do neskorého popoludnia.

Skôr než zamieril do svojej izby, aby sa osprchoval a oddýchol si pred večerou, znova počkal, až kým si nebol istý, že na Hermionu nenarazí. Po dvoch hodinách mu začalo škvŕkať v bruchu. Pozorne načúval a keď začul niekoho prehrabávať sa v kuchyni, rozhodol sa, že je bezpečné, aby podnikol odvážnu výpravu a schmatol tanier jedla a vrátil sa do svojej izby.

Draco sa zakrádal nehlučne dole schodmi a šiel rovno do kuchyne. Očakával, že uvidí niečo zohriate na sporáku, šalát, dokonca nejaký chlieb, ale nebolo tam nič. Skontroloval všetky skrinky, ale bolo tam sotva vôbec dajaké jedlo, len pár plechoviek a kúsky masla. V duchu zanariekal, vediac, že teraz sa bude musieť pozhovárať s Hermionou.

S nechuťou vošiel do obývačky, kde bola, obávajúc sa toho stretnutia, hoci naozaj nedokázal povedať, prečo sa ho tak veľmi bál. Keď zbadal Hermionu, musel sa držať na uzde, aby sa nerozosmial.

Sedela uprostred gauča, stále v pyžame, všade vôkol nej papierové vreckovky. Vlasy mala v neupravenom cope, oči sa jej leskli slzami; v jednej ruke držala krabicu zmrzliny a v druhej lyžicu, ktorá zamrzla v polovici cesty k jej ústam. Oči mala prilepené k obrazovke, čerstvé pruhy jej stekali po tvári a padali jej do lona.

"Grangerová," riekol.

Nadskočila a pozrela sa na neho, ani sa nesnažila dať sa do poriadku alebo aspoň predstierať, že neplače. "Čo je?"

"Čo je na večeru?"

"Há?"

"Večera. Jedlo. Je čas jesť."

"Ach. Hmm, nevarím. Proste si niečo urob." Znova sa pozrela na telku.

"Nie je tam nič na jedenie. Už som sa pozeral."

Hermiona zastavila film a venovala mu viacej pozornosti. "Oh. Naozaj?"

"Áno."

"Hmm... Nuž, je mi ľúto. Myslím, že som v poslednej dobe nebola nakupovať."

"Čo máš ty na večeru?"

"Zmrzlinu. V mrazničke je jej kopa."

"Zmrzlinu.  Zmrzlina nie je večera, Grangerová. Tá sa podáva po večeri."

Pokrčila plecami. "Ja jem zmrzlinu na večeru."

"Ale potrebuješ naozajstné jedlo."

"Zmrzlina je naozajstné jedlo," protestovala.

"Nie, nie je."

"Nuž, je to to, čo práve jem. Môžeš si urobiť čokoľvek, čo si praješ. Ozaj, sú tam asi tri rozličné príchute. Som si istá, že nájdeš jednu, čo máš rád."

"Odmietam jesť zmrzlinu na večeru."

Zamračila sa. "Potom nejedz."

"Potom čo navrhuješ, aby som urobil?"

"Donáškovú službu?" (PP: take-away -   jídlo odnášené domů (přes ulici), jediné, čo ma napadlo, najedol sa oproti? :D nie, ako prvé ma napadlo: chyť si niečo)

Prevrátil oči a zanariekal. "Grangerová, naozaj nič nepripravíš?" Prikývla. "Prečo?"

"Pretože je dnes - tento diabolský deň a ja chcem sedieť práve tu, ako to robím celý deň, a jesť zmrzlinu a plakať."

"To je smiešne. Zmrzlina nie je jedlo, a plakať celý deň ti neurobí dobre."

"Je mi to jedno, to je to, čo robievam, keď tento deň nastane a ja nemám nikoho, s kým by som ho strávila."

"Ja tiež nemám nikoho a nevidíš ma, že by som si kazil zuby. Úprimne, nie sú tvoji rodičia zubári?"

Prenikavo na neho pozrela. "Boli, áno, ďakujem ti. Teraz ak ma ospravedlníš, som uprostred naozaj dobrej časti." Otočila sa k telke a znova pustila ten film. Draco zmrzol, zízajúc na ňu, oči dokorán. Stále ho ignorovala a on vydýchol úľavou. O jeho prerieknutí si nič nepomyslela, takže skôr než si mohla všimnúť, že na ňu zíza, vybehol z izby hore schodmi.

Šiel do jej izby ku šatníku s hábitmi. Vybral svoj obľúbený, ten modrý vo farbe drozdích vajec (PP: ja by som povedala tyrkysový) a hnal sa dole schodmi. Šiel do obývačky a hodil ten hábit na Hermionu, ktorá ho zachytila, celkom omráčená.

"Odchádzam o desať minút. Ak ideš, potom si obleč niečo pekné a pri Merlinovi, urob si niečo so svojimi vlasmi." Na to sa otočil a vyšiel hore schodmi, v duchu sa usmievajúc nad svojou poznámkou o jej vlasoch. Pretože v skutočnosti sa mu jej vlasy páčili; bola to súčasť z nej.

Hermiona strávila polovicu jednej z tých desiatich minút v šoku. Potom strávila ďalšiu polovicu minúty snahou rozhodnúť sa, či to myslel vážne. Potom minula celú minútu rozhodovaním sa, či chce ísť. Tri veci jej prebehli mysľou. Prvá, bolo to rande? Asi pravdepodobne nie, pretože ju vlastne nepožiadal, aby šla. Druhá, bola sa schopná pripraviť za desať - teraz osem - minút? Tá odpoveď bola áno. Tretia, chcela s ním niekam ísť v tento deň, v ten diabolský červenoružový deň?

Analýza tej otázky jej zabrala skoro šesťdesiat sekúnd. Bola celkom v pohode a skoro na konci súčasného filmu. Bude sa musieť prezliecť a nahodiť sa, ak ten hábit, čo na ňu hodil, bol nejakým znamením, tak pôjdu niekam, kde je pekne. Spomenula si na to, keď šli naposledy na večeru - či skôr, keď bola prinútená sprevádzať ho na schôdzku a večera sa náhodou hodila. Stále existovala jej časť, ktorú tiahlo k nemu a každým dňom silnela. V súčasne dobe na ňu hulákala, aby už vstala a šla sa prezliecť. Cítila k nemu niečo, napokon, a nikomu sa neublíži, keď s ním pôjde na večeru.

Vybehla hore schodmi a zhodila pyžamo, navliekajúc si prosté čierne šaty. Nad svojimi vlasmi krátko spanikárila, ale nemala šancu si ich vyčesať. S povzdychom si ich dala do voľného drdolu na vrchu hlavy a pripevnila ich sadou trblietajúcich sa sponiek v tvare vtáčikov. To jej zabralo šesť minút, zostávali dve. Naniesla si lesk na pery, pretrela oči a rýchlo sa mrkla do zrkadla. V skutočnosti bola ohromujúca, ale ona sa prosto rozhodla, že to, čo vidí, je dosť dobré na desať minút, nič, o čom by sa písalo domov. Hermiona zišla dole schodmi a znova si sadla na to miesto na gauči s tridsiatimi sekundami k dobru.

Draco zišiel dole presne o desať minút, mal na sebe čierne nohavice, šedú košeľu a čierny hábit. Zrejme nečakal, že sa k nemu Hermiona pripojí, pretože šiel priamo k dverám bez toho, aby sa na ňu pozrel.

Odkašľala si a on sa na ňu pozrel. Nedošlo mu to, keď ju zbadal, sediac na gauči tam, kde ju zanechal a pozerajúc sa s očakávaním na neho.

"Napadlo ma, že sa k tebe pridám," riekla formálne, keď sa dvíhala. Dracovi sa zasekol dych, keď si ju poriadne všimol. Nemohol uveriť, že to bolo to isté dievča, ktoré to miesto obsadzovalo pred jedenástimi minútami. Srdce mu začalo dosť rýchlo biť a nedokázal vymyslieť nič vtipné, čo by mohol povedať. Len prikývol a počkal, kým k nemu prejde, hltajúc ten pohľad, keď sa pohybovala s ladnosťou a gracióznosťou.

"Kam ideme?" spýtala sa.

"Poznám jedno miestečko," riekol, snažiac sa znieť tak pokojne ako mohol, napriek faktu, že takmer určite pokojný nebol. Nebol pripravený vidieť Hermionu tak, ako dnes večer vyzerala. Pomyslel si, že bola to najnádhernejšie stvorenie na planéte. Alebo aspoň vo Walese, na planéte pravdepodobne. Šialenstvo, ktoré pociťoval minulý týždeň, sa vrátilo plnou silou a koplo ho rovno do brucha.

"Ale vieš, že sa tu len tak nemôžeš ponevierať."

"Som si toho dobre vedomý, vďaka za tvoju starosť."

"Ja sa nestarám, len chcem, aby si na to myslel."

"A ja som, samozrejme,  myslel." Siahol do hábitu a vytiahol malú fľaštičku. "Na zdravie," povedal a vypil jej obsah. Pomaly sa mu vlasy zmenili na čierne a oči zmodreli, rovnako ako keď boli na Novom Zélande. "A ty si asi tiež budeš chcieť nasadiť svoju druhú osobnosť."

Hermiona prikývla. "Ja - ja budem tu za okamih," riekla, vybehla po schodoch do svojej izby. V pravej hornej zásuvke jej komody ležali dve fľaštičky elixíru, ktorý si vyrobila. Opatrne jednu z nich vzala a uprene sa na ňu zadívala. Potom sa pozrela do zrkadla.

Pomyslela si, že videla, len akoby na okamih, niečo v Dracových očiach, keď ju zbadal v obývačke. Tie myšlienky, ktoré sama považovala za trochu desivé. Len na okamih sa skutočne zdal byť... uznalý? Viac než to, zdal sa byť... takmer ohromený bázňou. Prakticky onemel.

Hermiona pokrútila hlavou, aby zastavila ten vlak čohokoľvek. Ak sa nepoponáhľa, nepochybovala o tom, že ju tu nechá. S finálnym úsmevom na seba v zrkadle sa napila elixíru a dívala sa ako sa  jej výzor mení, jej vlasy sa navracajú k jasne blond a jej oči k sýtozelenej.

Keď zišla dole, Draco bol trochu sklamaný, keď nevidel Hermionu, ktorú začal zbožňovať. Vedel, že to je Hermiona, ale ako niekto, kto ňou nebol. Jeho Hermiona nemala dokonalé vlasy a zelené oči a jemu sa tak páčila. S povzdychom si uvedomil, že sa pravdepodobne bude schopný sústrediť a zbaviť sa toho zvonenia vo svojom mozgu, keď ona vyzerá takto - ako iný človek.

"Tak vážne, kam ideme?"

"Do Austrálie."

"Čože?"

Draco ju chytil za ruku, zhlboka sa nadýchol, aby upokojil svoje nervy a uškrnul sa. "Vydrž," riekol skôr než s ňou zmizol.

Dostali sa na tmavú, schátralo vyzerajúcu ulicu s polorozpadnutými výkladmi.

"Er, Malfoy? O čo tu ide?"

"Zvoľni, Grangerová. Je to čarodejnícky podnik." Prešiel k jedným z dverí, ťahajúc ju za sebou. Otvoril dvere a musel ju skoro vtlačiť cez ne dnu.

Hermiona vstúpila do veľmi elegantnej reštaurácie. V skutočnosti elegantná nebolo to správne slovo; nemyslela si, že to bolo to správne slovo. Bola dych berúca. Všade vôkol nej bolo drahé drevo, neoceniteľný mramor, iskrivý krištáľ, porcelán, striebro a hodváb. Nad hlavami boli stovky zapálených sviečok, ktoré poskytovali jediný zdroj tepla. Nepretržite blikotali, takže miestnosť sa kúpala v záplave svetla, ktoré jej pripomínalo oceán, do ktorého sa zamilovala.

V rohu sedelo sláčikové kvarteto, hrajúce kúzelnú melódiu a keď sa Hermiona rozhliadla, zalapala po dychu. Zlato, striebro a drahocenné šperky iskrili na krkoch, v ušiach a prstoch všetkých žien v miestnosti. Muži boli rovnako oslniví, hoci nie tak jagaví. Hermiona sa pozrela na Draca kútikom oka a všimla si niečo, čo nevidela, keď si ho prezerala v dome - jeho prirodzená elegancia  spôsobila, že vyzeral rovnako oslnivo ako všetci ostatní muži v miestnosti. Cítila sa trochu nevhodne a súčasne trochu úboho. Nehodila sa sem a okamžite to vedela. Nebolo to len nedostatkom lesku, ale mala pocit, že aj vzduch v miestnosti je pre ňu príliš drahocenný, aby ho dýchala a uvedomovala si, že každý v miestnosti by s ňou asi súhlasil.

"Malfoy," zasyčala. "Nechcem tu zostať."

Zamračil sa. "Prečo?"

"Ja - ja proste nechcem."

Chystal sa odpovedať, keď sa k nim priblížil šéf reštaurácie.

"Ach, pán Greene, aké milé vás dnes večer vidieť. Už je to nejaký čas, čo sme vás videli naposledy. Stôl pre dvoch?" riekol muž v smokingu so silným austrálskym prízvukom.

Draco sa na toho muža pozrel a prikývol, vyžarujúc oslnivý úsmev. "Áno, Murphy, to by bolo perfektné."

"Prosím, tadeto." Viedol Draca a skamenenú Hermionu k osamelému stolu s výhľadom na oceán. "Náš najlepší stôl, samozrejme." Odtiahol stoličku pre Hermionu, aby sa posadila, čo ona urobila, s pocitom, že je takmer neschopná dýchať. Murphy im podal jedálne lístky a Dracovi podal zoznam vín.

Draco ho ani neotvoril. "Vašu najlepšiu fľašu," riekol, keď vrátil ten lístok.

Murphy sa vrelo usmial. "Samozrejme, pane. Ešte niečo iné môžem priniesť dáme?" riekol, otočiac sa k Hermione.

"Nie, ďakujem vám," odvetila.

Murphy sa uklonil so strohým úsmevom a odišiel.

Hermiona len zízala na menu pred sebou. To jedlo vyzeralo neuveriteľne, každý chod lákavo detailne popísaný s doporučeným vínom. A neboli tam žiadne ceny. Vedela, ak sa musíte pýtať, že to stojí príliš veľa. Odložila menu a pozrela sa na Draca, ktorý ju uprene študoval.

"Si v poriadku?" spýtal sa.

"Pripadám si - smiešne."

"Prečo?"

"Toto - toto miesto! Je také... také noblesné a naozaj príliš bohaté pre moju krv a aby som pravdu povedala, mám pocit, že som mimo svojej ligy," zasyčala, snažiac sa nebyť príliš hlasná, hoci jej v hrudi srdce bubnovalo.

Zamračil sa. "Je to pekná reštaurácia. Uži si to!"

Zamračila sa. "Som prekvapená, že mi vôbec dovolili vojsť bez tých okrás za milión galeónov."

"O čom to hovoríš? Nemajú tu žiadne požiadavky."

"Poobzeral si sa?" Ukázala na najbližší stôl. "Pozri; prsteň tamtej ženy stál pravdepodobne viac než všetky peniaze, čo by som niekedy mohla zarobiť za tri životy." Pozrela sa na druhý stôl. "A jej náhrdelník je taký jasný, až to bolí. Potrebujem slnečné okuliare."

"Potrebuješ čo?" spýtal sa, mračiac sa.

"Nič to. Podstata je, že sem naozaj nepatrím."

"Prečo nie?"

"Prosím, Malfoy, naozaj musíme mať tento rozhovor?"

"Hermiona, patríš sem úplne rovnako ako sem patria všetci ostatní. V skutočnosti si pravdepodobne omnoho krajšia a omnoho menej nudnejšia než keby si spojila dohromady polovicu z nich. Nenechaj sa oklamať vzhľadom."

Založila si ruky a stále sa na neho mračila, potláčajúc ten príjemný pocit, ktorý jej bublal v žalúdku, keď použil jej meno. "Tebe sa to ľahko povie."

"Čo si tým myslela?"

"Nič." Zastala. "Až na to, že toto je miesto, kde sa často vyskytuješ. Ty sem patríš, ja nie."

"A prečo nie? Pretože nie si pokrytá jagavými vecami? Si úchvatnejšia než by ktorákoľvek z nich mohla byť so všetkými šperkami sveta. Nenechaj sa zastrašiť ľuďmi, ktorí nie sú lepší od teba, napriek tomu, že majú peniaze. Práve teraz všetky na teba žiarlia, tým si buď istá. Staré, bohaté ženy milujú rozprávať sa o druhých ľuďoch; cítia sa tým dôležito."

Hermiona nedokázala celkom počúvať kvôli hukotu v jej ušiach. Práve povedal, že je úchvatná. A vedela, hoci nikdy nepočula z jeho úst uniknúť žiaden kompliment, hoci si nebola istá, či je vôbec schopný pekne zmýšľať o druhom človeku, že to myslel vážne. Stratila reč.

"Prosím, uvoľníš sa? Pozri sa na to menu a vyber si niečo."

Urobila, ako je povedal, príliš ohromená, aby sa pýtala alebo sa prela. Priblížil sa čašník a priniesol víno. Nalial im obom a položil to víno na stôl do nádoby s ľadom.

"Už ste si vybrali, pane?"

"Áno. Dám si kačku." Draco podal menu čašníkovi a obaja sa pozreli na Hermionu.

"Filety z lososa, prosím," riekla a tiež mu podala menu.

Čašník prikývol a odišiel. Hermiona sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla, aby upokojila svoje srdce. Cítila sa lepšie; Draco mal pravdu, peniaze nič neznamenajú. Vedela to, vždy to vedela, ale keď si uvedomila ako bezproblémovo sa sem hodí on, bolo jej z toho nepríjemne. Bolo také ľahké zabudnúť, zastrčení vo svojom vlastnom kúte, že pochádza z úplne odlišného sveta. Tohto sveta. Keď nad tým premýšľala, uvedomila si, že on sám spôsobil, že bolo ľahké zabudnúť. Nechválil sa s tým, čo mal, nechoval sa ako rozmaznané bohaté chlapčisko. V skutočnosti sa zdalo, že bagatelizuje svoje bohatstvo, keď si zvolil žiť v skromnom dome na útese.

"Poznajú ťa tu ako niekoho iného."

Pokrčil plecami. "Áno. Musím jedávať, nie?"

Nič nepovedala.

Práve vtedy sa im do uší dostal tretí, neočakávaný hlas.

"Sarah?" vravel. Najprv Hermiona nezaregistrovala, že ten hlas oslovuje ju. "Sarah!" zopakoval, tentoraz oveľa bližšie. Hermiona sa pozrela na Draco, ktorý mal nadvihnuté obočie a pozeral sa na ňu.

O sekundu bol zdroj toho hlasu pri ich stole; bol to David Watts. Hermiona vydýchla úľavou a postavila sa.

"David, ahoj," riekla, a trochu ho objala.

"Páni, vyzeráš - úžasne."

Trochu sa začervenala. "Čo tu robíš?" spýtala sa.

"Ach, moji rodičia žijú v Perthe." Trochu pošúchal nohami a venoval jej rozpačitý úsmev. "Môže to byť hlúpe, ale každý rok na Valentína prídem sem a vytiahnem ich von najesť sa. Už to robievam roky, a keby som si mal niekedy nájsť niekoho, s kým by som radšej trávil tento večer, myslím, že by sa ma zriekli," riekol, zámerne sa na ňu pozerajúc. "Čo tu robíš ty?"

"Ach, len, jem," riekla, v duchu sa nakopala za to, že znie tak hlúpo, samozrejme, že je.

"Nie, v Perthe."

"Opakujem, som tu len na večeru."

Draco si odkašľal. David a Hermiona sa na neho pozreli. Draco sa postavil a natiahol ruku.

"Alex Greene."

David ju prijal. "David Watts, teší ma."

"Podobne. Ako sa poznáte so Sarah?"

David sa znova pozrel na Hermionu, náznak žiarlivosti jasne vpísaný v jeho črtách. "Nejaký čas so mnou strávila v nemocnici v Londýne. Je veľmi bystrá."

Hermiona sa usmiala, vrátiac sa k tým hereckým schopnostiam, ktoré zvykla používať v nemocnici. "No tak, bolo to proste také fascinujúce prostredie. Nemohla som si pomôcť, aby ma to všetko neuchvátilo."

David sa tváril trochu mrzuto. Usmial sa na Draca. "Takže toto je dôvod, prečo si ma odmietla, že?" Dracova pozornosť vystrelila k Hermione, ktorá sa tvárila dosť nešťastne na tým, kam viedol ten rozhovor.

"Čože? Ach, nie, Andrew a ja sme, uh..." -- čo? -- "priatelia?" riekla, mierne neistá, či je to pravda. Boli priateľmi? Alebo len známymi so spoločným cieľom, ktorí žili v tom istom dome? Nemyslela si, že odpoveď by potešila ktoréhokoľvek z nich.

Dracova tvár stuhla, kým Davidova sa trochu uvoľnila, a pokračoval, ako keby ich Draco vôbec neprerušil. "Ach. Nuž, je skvelé ťa opäť vidieť. Naozaj by si sa mala vrátiť do nemocnice. Ak niekedy budeš potrebovať prácu, stratím za teba slovíčko."

Usmiala sa. "Ďakujem ti, budem na to pamätať."

David chytil Hermionu za ruku a pobozkal ju. "Dohliadni, aby sa k tebe správal slušne, Sarah." Prikývla a David odišiel.

Hermiona sa posadila a poriadne si odpila zo svojho vínového pohára. Uvedomovala si, že ju Dracove oči prevrtávajú, ale aj tak sa na neho nepozrela. Namiesto toho vyzrela von na oceán. Vyzeral rovnako ako ten, čo milovala, ale nebol tak veľmi nahnevaný.

"Grangerová," zavrčal.

Konečne sa na neho pozrela. Na chvíľu bolo niečo v jeho očiach - niečo surové a nahnevané - ale potom to zmizlo. Tá stena sa znova zdvihla. Ale bolo to...prekvapivé, skoro desivé svojou intenzitou. Tá zmena v jeho nálade bola taká dramatická, že nedokázala vydržať jeho pohľad. "Áno?"

"Vysvetľuj."

Pokrčila plecami. "Je to liečiteľ, ktorému som vypomáhala."

Prevrátil oči. "Na to som prišiel aj vlastnými silami, vďaka. Zdalo sa, že sa o teba zaujíma viacej než len o študentku."

Sťažka prehltla. "Áno. Mala som ten dojem."

"Odmietla si ho?"

"Požiadal ma, aby sme si vyšli."

"Takže ty si nešla."

"Nie, šla som."

Draco sa cítil ako keby letel rýchlosťou sto míľ za hodinu a potom mu niekto zapichol obrovský háčik do brucha a trhol dozadu tou istou rýchlosťou. Bolo to príšerne nepríjemné.

"A?"

"A, povedala som mu, že som príliš mladá na niečo vážne. Tvrdila som, že som práve vyšla z Rokfortu."

"To je všetko?"

"Áno; čo ešte viac chceš?"

Určite od nej nechcel počuť žiadne detaily o ich rande. Tak sa zameral na tú časť, pri ktorej by sa mohli znova pohádať a on by mal pocit, že je na známejšej pôde. Táto žiarlivosť bolo viac, než s čím kedy počítal.

"Ty si šla von na rande."

Sťažka sa nadýchla. "Áno, tak trochu. Ale nešaľ. Mali sme večeru v nemocnici. Povedala som mu, že nemám dovolené, aby som niekam inam šla."

"Aké sladké. Večera pre dvoch na nemocničnej posteli," uškrnul sa, v jeho hlase bolo viac zloby než zamýšľal.

"Nič to nebolo."

Práve vtedy prišlo jedlo.

Nevyzeralo to ako nič, pomyslel si v duchu Draco.

Ani jeden z nich neprehovoril dobrých desať minút. Hermiona sa sústredila na premýšľanie o tom, čo za obrovského hlupáka to Malfoy bol.

Ale Dracove myšlienky sa poberali oveľa inakším smerom. Premýšľal o tom liečiteľovi a o tom, ako sa na Hermionu pozeral. Nuž, vlastne Sarah. Ten muž evidentne bol z nej chorý. A bol dobrý. Pri Merlinovi, zobral svojich rodičov von najesť sa! To sa zapísalo D-O-B-R-E v skoro každého knihe. Dobre. Zaoberal sa tým chvíľu. Dobre.

Hermiona si zaslúžila niekoho dobrého. Niekoho, kto by ju zasypal ružami a podobne, vždy jej hovoril milé veci a strávil svoj život tým, že by ju zbožňoval a bez prestania miloval.

Inými slovami, niekoho nie veľmi podobného jemu. Hoci si dokázal predstaviť, že by ju bol schopný bez prestávky milovať, poznanie, ktoré ho skrz naskrz šokovalo.

Potom ho napadla ďalšia myšlienka a pozrel sa cez miestnosť k stolu, kde už predtým večeral. Kúsok spomienky, ktorá bola teraz jasná ako krištáľ, sa prehrával v jeho mysli: Jane smejúca sa na žarte, čo povedal, Steve vyťahujúci svoju peňaženku a predvádzajúci sa, že zaplatí účet, aj keď všetci vedeli, že Draco zaplatí. Priviedol ich sem niekoľko krát.

V jeho mysli nastalo nepríjemné pohnutie, keď si uvedomil, na čo myslel. David sem priviedol svojich rodičov a on priviedol jej, tých dvoch ľudí, ktorých si vážil viac než kohokoľvek na svete. Urobil to, pretože mu na nich skutočne záležalo a chcel im to dať najavo, rovnako ako to David urobil kvôli svojim rodičom. On považoval Davidovo jednanie za rovné neodmysliteľnej láskavosti, dovtedy, kým si neuvedomil, keďže on urobil veľmi skoro totožnú vec, že ten istý záver by sa dal vztiahnuť aj na neho.

Zamračil sa; nikdy o sebe nepremýšľal ako o dobrom, ani raz. Napriek tomu všetkému, čo robil s Harrym, všetkému, čo urobil pre Hermionu, tak to nebolo z nejakého zmyslu pre dobro, ktoré v sebe cítil. Začalo to ako sebazáchova a hoci z veľkej časti to tak aj zostávalo, časť z nej sa nepochybne vyvinulo do... niečoho iného. Úprimne mu záležalo na Hermione a chcel vidieť ako bezpečne prejde touto vojnou k životu oslobodenému od strachu z Voldemorta.

On... ju miloval, poznanie, ktoré ho stále ľakalo. Predpokladal, že nikdy nezažije, čo naozaj láska je, že to nikdy nebude cítiť sám. Opatera Grangerovcov začala odlupovať tie vrstvy rozkladu a Hermiona - staranie sa o ňu - dokončilo tú prácu. Ale tiež si uvedomil, že by mohol pravdepodobne stráviť svoj život tým, že by ju miloval, niečím, čo bolo veľmi vzdialené od jej zbožňovania. Aby ju miloval, musel by byť súčasťou jej života.

Ten parný stroj žiarlivosti sa začal vliecť. Táto šialenosť ho nikam nedostane, a ani rýchlo. Stále si nebol schopný predstaviť si byť naozaj s Hermionou, dokonca aj keď to chcel viac než čokoľvek iné na svete. Nebolo to správne; niekto ako on by nemal byť s niekým ako ona. Keď znova pripustil tú myšlienku, pocítil ako sa po ňom plazí ochromujúci chlad podobný tiaži na jeho srdci.

Neexistovala žiadna možnosť, že by Draco Malfoy, hriešne bohatý a namyslený čistokrvný, sen každej čarodejnice, bol dosť dobrý pre Hermionu Grangerovú, vševedku, humusáčku. V duchu sa trpko sám sebe zasmial nad tou iróniou.

Nakoniec prelomil to mlčanie. "Mala by si si s ním vyjsť."

Hermiona odložila vidličku príliš nahlas. "Malfoy, prosím, nezačni mi riadiť aj môj osobný život," zasyčala.

"Nie, len som o tom premýšľal. Vyzerá milo."

Zízala na neho neveriacky.

"Ja som s ním šla von."

"Viem. Myslel som znova."

"Chceš ma prinútiť?" ostro odsekla. "Há? Povedz mi, bude to dobré pre tvoju misiu?"

Draco bol naozaj zmätený. Zdalo sa mu, že Hermione sa ten chlapík trochu páči. Myslel si, že skočí na šancu vidieť ho znova.

"Nie, len som si myslel, že by si to chcela."

Tento chlapík práve urobil kompletnú otočku. "Nuž, tak si si myslel zle."

"Naozaj?" spýtal sa úprimne prekvapený.

"Naozaj. Keby som ho chcela vidieť znova, videla by som. Určite som nečakala na tvoje dovolenie."

"Ale prečo nie? Dobre vyzerá, je milý, očividne bohatý - čo sa ti nepáči?"

Hermiona na neho len vypliešťala oči. Len pred chvíľou sa zdalo, že je pripravený najačať na ňu uprostred reštaurácie kvôli jej schôdzke s Davidom -  a teraz ju takmer povzbudzuje, aby s ním začala randiť.  Po celý čas, čo s ním bývala, bol až smiešne prehnane ochraniteľský a hraničiaci so žiarlivosťou, keď niečo mala s inými ľuďmi. To ako sa tváril len pred chvíľou, keď ju žiadal, aby mu vysvetlila to o Davidovi... v skutočnosti vyzeral žiarlivý. Ale to bolo absurdné... však? Prehľadala jeho oči a našla teraz len úprimnú zvedavosť, ale nemohla striasť ten otravný pocit, že tam bolo niečo oveľa viac.

"Ak to musíš vedieť, nebola tam žiadna mágia."

Zažmurkal. Ejha. "Hovoríme o tej bezprútikovej a bezkúzlovej, správne?"

"Áno."

Ejha. Nečakal nič ani len vzdialene takéto. Potom sa mu zovrel žalúdok a ten parný stroj sa prebral k životu. Mágia. Dotyk.

"Takže sa ťa dotkol?"

Zamračila sa. "Čože?"

"Tá vec s mágiou.  Musíš sa niekoho dotknúť, aby si to cítila."

"Ach," riekla, cítiac sa trochu dotknuto. "Nuž, nie." Teraz už bol načisto zmätený a ona si to uvedomovala. "Sú aj iné spôsoby ako cítiť tú mágiu, Malfoy."

"Chápem. Čo sú to za spôsoby?"

"Zmysly, väčšinou. Napríklad, zrak. Len z pohľadu na toho konkrétneho človeka ti uprostred júla naskočia zimomriavky." A potom si našlo cestu do jej mysle pomyslenie na to, ako sa cítila, keď ho zbadala tesne po tom, ako sa prebudil - ospalý Malfoy. Bolo to len raz či dvakrát, čo ho videla, ale ten pomalý úškrn, ktorý mal, sa jej vypálil do pamäte. Striasla sa, len troška, a dúfala, že si to nevšimol.

"Alebo je tam hlas," pokračovala. "Zvuk hlasu toho človeka alebo to, ako práve vraví tvoje meno." Hermiona. Mohla spočítať na prstoch oboch rúk koľkokrát povedal jej meno a zakaždým pocítila nával, ako keď sa vlna rozbije o stenu útesu.

"A potom vôňa. Môže voňať istým spôsobom a zakaždým, keď to zacítiš, spomenieš si na neho a na to, ako voňal naposledy, keď si sa nadýchol jeho vône." Začervenala sa, pretože sa na ňu zvedavo pozeral. Jej myšlienky zašli k tomu, čo cítila zakaždým, keď sa prebudila omotaná jeho plášťom. Postupne si zvykla skoro každé ráno nadychovať sa jeho vône.

Ach, nie, mám strach, že som na to šla zle, pomyslela si s hrôzou.

Draco len na ňu zízal. "Ach." Pozrel sa na svoju dopoly zjedenú večeru a dal si sústo. "A čo chuť?"

"Nemôžem ochutnať človeka, Malfoy," riekla, snažiac sa ustáliť svoj hlas.

"Iste môžeš. Pobozkáš ho."

"Bozk je dotyk."

Uškrnul sa. "Ale nie ak je to francúzsky bozk."

Hermiona sa začervenala a dala si ďalší hlt vína. Draco si nemohol pomôcť, aby si nevšimol tú farbu, čo zaplnila Hermionine líca a tú iskru v jej očiach. Malá bublina mužskej pýchy sa mu zväčšila v hrudi, keď si uvedomil, že na ňu môže mať tento efekt; už vedel, že ona jeho takto ovplyvňuje.

"Pŕŕ! Spomaľ! Nechcem ťa vliecť späť a držať ti hlavu, kým budeš zvracať, pretože si sa opila."

Zazrela na neho. "To zvládnem."

"Keď tak vravíš," riekol, vďačný za nádych známeho teritória. Vedel, že to nepotrvá dlho a on sa znova ponorí po hladinu. A napriek jeho neochote počuť jej odpoveď, pokračoval v pýtaní sa na to, čo chcel počuť.

"A ktorý zmysel sklamal teba?" spýtal sa, snažiac sa znieť ľahostajne.

"Nuž, považujem zrak za značne nespoľahlivý. Môžeš si myslieť, že je niekto atraktívny, ale keď otvorí ústa a ty zistíš, že je idiot, tá príťažlivosť sa veľmi rýchlo vyparí."

"Naozaj?" spýtal sa Draco, znova úprimne zaujatý.

"Ach, áno. To je jeden dôvod, prečo som sa snažila odradiť Viktora Kruma, aby rozprával." V duchu sa usmiala. "Bohužiaľ to nezabralo."

Viktor Krum. Fuj.

"A hlas a vôňa sú také nestále. V skutočnosti sa prikláňam k dotyku."

"To nás privádza k mojej pôvodnej otázke. Dotkol sa ťa teda?"

"Áno. Dotkol." Nechystala sa mu poskytnúť mu detaily.

"Ach. A žiadna mágia."

"Žiadna mágia. A nemôžeš ju vynútiť. Nemôžeš prinútiť mágiu, aby existovala." Pomyslela si na Rona. "Rovnako ako ju nemôžeš prinútiť, aby odišla preč." Povedala tú poslednú časť, aby si pripomenula, že neexistovalo nič, čo by mohla urobiť s tým, čo k nemu cítila. Bude tým proste musieť preraziť a dúfajme, že bude v jednom kuse, keď pristane na druhej strane.

Zvyšok jedla bol jednotvárny. Hermiona si vzala posledný kúsok ryby a vzdychla si. "To bolo také chutné."

Draco sa usmial, skutočne usmial. "Som rád, že ťa to potešilo. Chcela by si dezert?"

Hermiona sa zasmiala. "Nie, vďaka.  Mám zmrzlinu, ktorá na mňa doma čaká."

Draco zažmurkal, keď zaregistroval, čo povedala: doma. Nespomenul to, samozrejme, asi to nič neznamenalo.

"V poriadku, zavolám čašníka," riekol. Draco zaplatil za jedlo a potom sa obaja postavili a opustili reštauráciu. Keď boli vonku, Hermiona si ťažko vzdychla.

"Si v poriadku?" spýtal sa.

"Áno. Bolo to - zaujímavé. Môžeme sa už vrátiť?"

"Samozrejme."

Obaja sa odmiestnili.

Keď prišli späť do domu, Draco otvoril dvere a vpustil ju prvú dnu. Keď boli znova v obývačke, vrátili svoj vzhľad k normálu a Draco znova sotva pri Hermione popadal dych.

Venovala mu malý úsmev. "Vďaka za večeru. Dopadla lepšie ako minule."

Prikývol, ale nedokázal nič povedať, bol stále v rozpakoch. Pomyslel si, že nikdy nebola taká nádherná a nebolo to tým fantastickým hábitom, tým pekným oblečením či dokonca jej znova neovládateľnými vlasmi. Žiadna jej časť nevystupovala, nesignalizovala, že je rozkošná; všetko spoločne hlasne kričalo ku každému nervu, každej bunke v jeho tele. Bola to... Hermiona samotná, všetko, čo ju robilo tým, čím bola, čo on považoval za tak nevýslovne príťažlivé.  Bolo skľučujúce si uvedomiť, že sa práve do nej znova totálne zamiloval.

Pomaly sa od neho odvrátila, zase s ohľadom na jeho nedostatok odozvy a znova si sadla na svoje miesto na gauči medzi hromadu zabudnutých vreckoviek. Draco sa trochu prikrčil, keď si prisadla ten hábit, ale potom sa trochu usmial, keď si pomyslel, aké milé bolo, že jej nezáležalo na tom, aby ho udržala dokonalý.

Draco šiel do svojej izby a prezliekol sa do vyblednutých rifieľ a starého slizolinského trička.  Potĺkal sa po svojej izbe pol hodiny, potom už nemohol vydržať túžbu byť v tej istej izbe s Hermionou.

Stále sedela a zízala na televízor, zmrzlina v ruke. Keby nemala ten modrý hábit, nebol by si si uvedomil, že sa vôbec v ten večer pohla.

Vošiel do izby a odsunul rukou tie vreckovky, znechutene na ne pozerajúc. Potom sa posadil na kraj gauča. Hermiona cítila ako sa jej v bruchu zrazila stovka motýľov a uvažovala,  kedy začala byť taká vnímavá na jeho prítomnosť.

"Čo je to zač?" spýtal sa.

"Pýcha a predsudok." Niekoľko minút sedel a sledoval ju a ten film, potom sa usadil na mieste viac pohodlnejšie.

"Grangerová, podaj mi tú zmrzlinu."

Otočila sa k nemu a jej dych sa zasekol. Vyzeral naozaj dobre v tých mukelských šatách s vlasmi trochu rozlietanými. Uškrnula sa na neho a podala mu ju. "Je tam len jedna lyžica."

Draco sa pozrel na lyžicu, potom pokrčil plecami a dal si veľký kúsok. Všimol si, ako sa Hermione trochu usmiala, keď to urobil.

ooo

Harry sa vrátil domov o dve hodiny neskôr a našiel svojich spolubývajúcich v obývacej izbe. Televízia bola veľmi ticho, skoro nepočuteľne a meniace sa scény poskytovali blikotavé, tlmené svetlo. Prázdna krabica od zmrzliny hodená na zemi. Hermiona ležala spiaca na gauči, jej nohy na jednom konci a jej hlava vedľa Draca, ktorý sedel na konci opačnom.

Harry sa pozrel na telku a zamračil sa, pretože zbadal to, čo vedel, že musí byť dievčenský film, a predsa bol Draco k tomu prilepený.

"Ahoj," zašeptal Harry, vošiel do izby a posadil sa do kresla vedľa gauča. Vtedy si všimol, že Hermiona má na sebe jeden z Malfoyových hábitov, čierne šaty a že na zemi pri nohe gauča boli čierne topánky.

"Ahoj," odvetil Draco, pozrúc sa na Harryho.

"Čo je to?" spýtal sa Harry, ukazujúc na ten film.

"Uhm, ako to nazvala? Pýcha a predsudok, myslím."

Harry zvraštil odporom nos. "Ako sa môžeš dívať na takú blbosť?"

"V skutočnosti je to naozaj dobré, Potter."

"Ako povieš." Harry študoval Hermionu. Vyzerala tak pokojne, že ho až bolelo pomyslenie na to, čo má pred sebou ona, vlastne všetci z nich. "Je nádherná."

Draco sa na ňu pozrel tiež a bez premýšľania o tom, čo robí, povedal, "áno, je."

Harryho oči sa rozleteli a uškrnul sa. "Aha!"

Draco sa pozrel na Harryho. "Čo?"

"Práve si súhlasil, že je nádherná."

"No a? Vieš, že nie som slepý." Draco bol podráždený, že tak neopatrne dovolil vykĺznuť svojím myšlienkam.

"A čo sa dnes večer stalo?" spýtal sa Harry. Smiešne sa uškŕňal a to len poslúžilo tomu, aby to Draca rozčúlilo ešte viac.

"Čo máš na mysli?"

"Nuž, keď som dnes ráno odchádzal, uisťovala ma, že bude celý deň v pyžame. A jasne v ňom práve teraz nie je."

Draco premýšľal o tom, ako chce vyjadriť svoju odpoveď. "Odmietol som jesť na večeru zmrzlinu. Ona šla so mnou."

"Takže ste šli von?"

"Šli sme si zohnať jedlo."

"Kam?"

"Záleží na tom kam?" Vďaka Harrymu škereniu sa Draco začínal vidieť rozmazane.

"Bolo to rande?"

"Nie!" odvetil Draco, oveľa hlasnejšie než zamýšľal. Hermiona sa pohla, ale neprebudila sa. Aspoň to bolo to, čo si obaja mysleli.

"Pššt!" hrešil ho Harry. "Nezobuď ju!"

"Keby si prestal klásť absurdné otázky, nezobudí sa!"

"Ty si jediný, kto je nimi vytočený a je kvôli tomu hlučný."

Draco na neho zízal. "Nebolo to rande."

"Potom čo to bolo?"

"Večera."

"Večera v tento deň?"

"Tento deň je bezvýznamný. Chcela ma prinútiť jesť zmrzlinu."

"Zdá sa, že si aj tak nejakú jedol."

"Puding."

"Ach. Samozrejme. A Pýcha a predsudok, definitívne dievčenské blbosti."

Draco prevrátil oči. "Potter, už s tým skonči."

"Povedal si, že je nádherná."

"Nie, ty si to povedal. Ja som súhlasil. To je rozdiel."

"Vôbec nie. Stále si myslíš, že je nádherná."

"Zajtra si o to koleduješ, Harry."

"O čo si koledujem?"

Draco sa maniacky zaškeril. "To zistíš. Povedzme len, že to bude veľmi nepodobný tréning k tým, čo si kedy mal."

"Ooh, som naozaj vystrašený."

"Mal by si byť."

"Ale ja nie som, Malfoy. Chcem tým povedať, že mäkneš! ´Pýcha a predsudok´?"

"Je to dobré, niežeby si ty vôbec o tom niečo vedel."

Harry prevrátil oči. "Daj si pohov, Malfoy. Už mal dlhý čas nedesíš."

"Ale desil som ťa. Spomeň si na to. Nalaď si to."

Harry sa postavil, stále sa tváril ako šialenec na úteku a prešiel ku kraju izby. "Nemôžem sa dočkať na to, ako zajtra znova uvidím desivého Malfoya! Bude to ako za starých dobrých čias!"

Draco prevrátil oči a pokračoval v sledovaní filmu.

Hermiona sa v skutočnosti zobudila, keď Draco zajačal na Harryho. Ležala nehybne, pravidelne dýchala a načúvala ich hádke. Začula ho povedať, že si myslí, že je nádherná. Alebo súhlasiť s tým. To je jedno. Spomenula si na jeho kompliment predtým ten večer a nemohla si pomôcť, aby sa necítila, že pláva. Harry čoskoro opustil izbu a Hermiona sledovala pár ďalších minút film s Dracom, skôr než znova zaspala s obrovským úsmevom na tvári.

ooo