Preklady fanfiction Harryho Pottera

We Learned The Seas - Kapitola štrnásť

Vo veterný deň poďme lietať

možno stromov nebude, aby sme si odpočinuli

možno mrakov nebude, aby sme sa na nich zviezli

ale máme svoje krídla a tie krídla budú s nami

mne to stačí, mne to stačí

Yoko Ono

Kapitola 14. Keď vtáčatká postrčia, poletia

"Ginny?"

"Áno, Hermiona."

Hermiona sa pozrela na svoju priateľku. "Na čo sa používala esencia z myrtovej riasy?"

Ginny sa poškrabala na nose a zamračila sa. "Myrtová riasa? Myslíš tú látku, čo si asi tak pred týždňom doniesla tomu hnusnému chlapíkovi?"

"Áno."

"Nemám potuchy."

"Máš nejaké knihy o elixíroch, do ktorých by som sa mohla pozrieť?"

"Iste," riekla Ginny. "Sú na polici za tebou."

Sedeli v Ginninej izbe, plietli šály pre členov Rádu. Už to bolo deväť dní, čo Hermiona zlyhala vo včasnom doručení tej fľaštičky; dvanásť odkedy opustila Štučí útes, a až dnes ju napadlo, že nevie, aký elixír Malfoy varil či na čo bol. Tiež nevedela nič o riasach z myrty, keďže ich v škole nepoužívali. Hermiona preletela všetkými Ginninými knihami, ale neboli tam ani raz spomenuté, tobôž ich použitie v elixíroch. Keď zatvorila poslednú knihu, zamračila sa.

"Nič," zamrmlala sklamaná. Myšlienky jej preskočili ku knihe, ktorú mala na Útese zastrčenú pod posteľou, ku knihe prísad do elixírov, ktorú jej požičal Malfoy. Pozrela sa na hodinky; pol tretej. Nebudú tam, pretože bolo uprostred odpoludnia a oni budú trénovať; postavila sa.

"Idem to zistiť," riekla.

"O tej riase? Prečo?"

"Som zvedavá," riekla Hermiona. Neobťažovala si zobrať tašku; nebude dlho.

"Ako to ideš zistiť? Nejdeš sa s ním stretnúť, aby si sa spýtala jeho, však nie?"

"Nie, samozrejme, že nie. Kam vždy chodím, keď si neviem rady?" spýtala sa s úsmevom, zobrala si šál a kabát.

Ginny sa uškrnula a prevrátila oči. "Do knižnice."

"Ku knihám; áno. Budem o chvíľku späť."

ooo

Ako Hermiona predpokladala, dom bol prázdny. Jednako, neschopná zabrániť sama sebe, aby to neurobila, po špičkách prešla cez prijímaciu izbu a nahor hore schodmi. Dom jej pripadal chladnejší než si pamätala, ale možno to bola len jej predstavivosť. Možno jej tento dom pripadal takýto po tom všetko, čo sa tu nedávno stalo. Rýchlo zatvorila  dvere na svojej izbe a vytiahla knihu, ktorá bola presne tam, kde ju nechala, a otvorila ju na registri.

Výťažok z myrtových rias; strana 423.

Hermiona zaváhala. Keby hľadala tú prísadu tu, riskovala by, že narazí na Malfoya. Ale bola to jeho kniha; čo keby zistil, že už viac nie je v dome? Pohrávala si v hlave s oboma možnosťami, či odísť s knihou alebo zostať, a nakoniec sa rozhodla risknúť zobratie knihy so sebou späť do Brlohu. Zakrádala sa dole schodmi a cez dom, adrenalín pulzujúci a práve chcela otočiť kľučkou na dverách, keď začula svoje meno.

"Grangerová."

Hermionina ruka zmrzla na napoly otočenej kľučke, oči dokorán, srdce rozbúšené... a kniha jej spadla. Zohla sa, že ju zdvihne, ale on povedal, "nechaj to tak."

Draco sa nepozrel na Hermionu, keď prešiel popri nej a otvoril dvere. "Poď za mnou," prikázal hlasom, ktorý sľuboval následky, ak tak neurobí.

Dívala sa, ako Draco zišiel z verandy a vykročil na západ, hábit vial za ním, smerom k lesom na kraji jeho pozemku. Jeho postava sa zmenšovala a ona zízala, neistá, čo urobiť. Keď sa snažila upokojiť, dumala nad jeho činmi. Neznel nahnevane, či podlo, len prísne, keď k nej hovoril. Čo pánabeka by mohol asi od nej práve teraz chcieť?

Ale vôbec sa neobzrel, vôbec sa nepresvedčil, či kráča za ním.

Nakoniec, tento fakt spojený s rastúcou zvedavosťou, ktorá konečne prekonala strach, ktorý ju sužoval, vyštartovala behom za ním. Keď ho dobehla, nepovedal a neurobil nič, čím by dal najavo, že si všimol jej prítomnosť; stále kráčal, na jeho tvári žiaden výraz.

To, ako kráčal, absolútne cieľavedome, jej pripomínalo niekoho, kto sa chystá urobiť niečo, čo nechce urobiť, ale v tej veci nemá na výber. Jeho cesta a myseľ boli zamerané vpred neho, a nezakolísal, či nezaváhal, či nespochybnil svoje rozhodnutie. Myslela na to, čo povedal o voľbe počas ich hádky. Možno, keby sa prizrela bližšie, venovala viac pozornosti, ako to robil Harry počas šiesteho ročníka, bola by rozpoznala v tej chvíli ten výraz na jeho tvári.

Po desiatich minútach kráčania mlčky, Hermionina myseľ prestala premýšľať a začala uháňať o závod. "Kráčam k hrôzu vzbudzujúcemu kúsku lesa s Dracom Malfoyom, smrťožrútom, bezcitným zabijakom," pomyslela, začínajúc trochu panikáriť. "Nie bystré, Hermiona," nadávala si. Obrázky z filmov, ktoré videla, je prebleskli mysľou, vecí, čo sa stali v opustených lesoch a  pozrela sa na strnulého muža vedľa seba.

"Áno?" zavrčal, bez toho, aby uhol pohľadom, ktorý upieral priamo pred seba.

"Kam ideme?" spýtala sa, snažiac sa neznieť vystrašene.

"Do lesa."

"To mi došlo. Prečo?" Spýtala sa. "Chceš ma zabiť?"

Draco náhle zastavil na svojej ceste, švihol hlavou nabok, aby na ňu vypleštil oči.

"Zabiť ťa?" spýtal sa, ohromený výraz na tvári. "Prečo by som - keby som ťa chcel zabiť  - to robil takto." Otočil sa, znova bez výrazu a obnovil svoju cestu. "Nebolo treba ťa vytiahnuť sem."

"Viem," povedala, jej strach trochu oslabol. Samozrejme, že sa ju nechystal zabiť, mal veľa príležitostí za posledné dva mesiace. Skoro si pripadala hlúpo za to, že si to myslela, ale jej strach ju znova bodol, keď si všimla, že sa okraj lesa stále viac približuje. Potom zrazu boli obklopení stromami, ale Draco len stále kráčal hlbšie k silnejším stromom.

"Hmm, Malfoy? Sme tu, v lese, pre prípad, že by si si to nevšimol," riekla. Stále preskakovala medzi strachom a zlosťou nad takým tempom, až sa spojili do jednej emócie.

"Som si vedomý."

"Potom prečo stále kráčame?" Hermiona zastavila a založila si ruky.

Draco zastavil, ramená poklesnuté a otočil sa k nej tvárou. "Pretože som sa ešte nerozhodol, čo povedať."

Hermiona na neho zízala.

Zhlboka sa nadýchol, zaťal čeľusť a svoj postoj a začal. "Dobre. Fajn. Poďme. Do toho! Toto nefunguje."

Hermiona zažmurkala. "Čo nefunguje?"

"Toto," povedal, ukazujúc na seba a potom na ňu. "My."

Naklonila hlavu nabok, uprene na hľadela. "Ach nie, Malfoy, ty sa so mnou rozchádzaš?" riekla, sarkazmus odkvapkával z jej pier. "Chceš mi povedať, že nie som ja, že si to ty? Že sme príliš rozdielni, aby nám to vyšlo?"

"Sklapni, Grangerová," povedal so strašlivým pohľadom cez zaťaté zuby. "Predpokladá sa, že budeme pracovať spoločne a zdá sa, že jediné, čo robíme, sú hádky. Je to kontraproduktívne a nepomôže to v tomto úsilí."

Hermionu zachvátila panika. "Neopovažuj sa!" vykríkla.

Zamračil sa. "Urobiť čo?"

"Nedovolím ti vymazať mi pamäť!"

Draco na ňu chvíľu uprene zízal, potom mu to došlo a zamietol jej tvrdenie mávnutím rukou. "Nechcem na teba použiť Obliviate; uvoľni sa. Len hovorím - snažili sme sa byť zdvorilí, ale pozri, kam nás to priviedlo. Začíname od niečoho trochu slušného, potom na seba jačíme. To, čo sa stalo pred dvoma týždňami bolo... nebolo dobré. Viedlo to k tomu, že si opustila dom a Harry a ja závisíme na tom, že môžeš byť videná v spoločnosti.  My si nemôžeme ísť kúpiť prísady, keď potrebujeme; to je dôvod, prečo som ťa žiadal priniesť myrtie riasy."

"Ale prišla som neskoro," riekla, keď si uvedomila, ako veľmi jej neprítomnosť asi ovplyvnila jeho a Harryho.

"Áno. Hoci to nie je v tej chvíli podstatné."

Vzdychla si. "Pozri, chápem, dobre? Ty a ja - sme ako oheň a voda. Dobre. Som dokonale schopná pracovať doma. V prvom rade neviem, prečo si ma tu vôbec chcel."

"Čože? Nie, počkaj, nežiadal som ťa, aby si odišla." Vypustil frustrovaný povzdych. "Snažím sa ti povedať, že my..." zhlboka sa nadýchol skôr než povedal, "...ťa tu potrebujeme. Bez teba to nefunguje."

"Potom čo chceš?" dožadovala sa, neochotná premýšľať o tom, čo tým myslel.

"Nemôžeš sa - nemôžeme sa - znova pokúsiť byť zdvorilí?"

Hermiona si ho zvedavo prezerala. Naozaj ju vytiahol sem, míľu od domu, aby povedal toto?

"Neviem."

"Prečo nie? V prvom rade to bol tvoj nápad, ak si spomínaš."

"Je to len..." začala, ale zakusla si do pery, nie istá, čo by mohla ďalšieho povedať. Stále si ešte úplne nevytvorila na neho svoj názor.

"Nech je to čokoľvek, proste mi to povedz."

"Si to ty, v skutočnosti." Myslela tým, že ho nie je schopná pochopiť, že sa s ním nedokáže dohodnúť. Stále ešte bojovala, aby sa zmierila s rozpormi v jeho správaní.

Hermiona sledovala Draca zblízka. Niečo krátko preblesklo jeho očami, keď to povedala, niečo veľmi podobné bolesti, ale potom sa jeho oči presunuli, aby sa pozreli ponad jej plece. Uprene zízal a ona si pomyslela, že si niečo za ňou všimol. Hermiona sa otočila, aby sa pozrela, ale nič nevidela. Keď sa otočila späť, aby znova čelila Malfoyovi, prešiel vedľa nej. Kráčal možno desať stôp, potom sa zohol, aby sa pozrel na niečo na zemi. Hermiona, už netrpezlivá, prevrátila oči a neochotne ho nasledovala.

Keď sa priblížila k Dracovi a tomu záhadnému predmetu, mračil sa, sústredil sa silne na to, čo videl. Na zemi, tesne pred Dracom, bol vtáčik. Bol zelený, so žltými plochami na krídlach a jeho hlava bola čudne naklonená na jednu stranu a jedno krídlo bolo zaseknuté v roztiahnutej polohe. Druhé krídlo sa neužitočne trepotalo, keď sa vtáčik snažil od Draca uletieť.

"Zlomené väzy," povedal, mračiac sa a snažiac sa vtáka upokojiť.

Hermiona zalapala po dychu a priložila si ruku k ústam.

"Krídlo tiež, vyzerá to tak."

Do očí jej vbehli slzy. "Ach, to je hrozné. Rovno - ho zabi. Ukonči jeho trápenie."

Dracova hlava švihla nahor, aby sa na ňu pozrela a keď sa ich  oči stretli, Hermiona pocítila trhnutie v žalúdku. Jeho oči horeli niečím, čomu nerozumela. Draco nič nepovedal, len sa otočil späť k vtáčikovi. Načiahol sa dole a zovrel vtáčika jednou rukou, pevne ho držal, ale ani mu neubližoval. Druhou rukou vytiahol prútik a niekoľkokrát ním mávol nad vtáčikom, nejasne si mrmľajúc. Hermiona sledovala ako vtáčik začal trepotať oboma krídlami, znova sa snažil dostať preč, ale potom sa pod Dracovým hlasom upokojil.

Stále potichu rozprával a Hermiona zbadala, že sa vtáčikova hlava začína pohybovať. Zaštebotal a Draco dal pomaly ruku preč, aby pustil vtáčika na slobodu. Postavil sa; ten vtáčik odletel len, aby pristál na jeho ruke, úplne vyliečený. Hermiona zbadala ako sa na toho vtáčika usmial, a znova pocítila trhnutie, lenže tentoraz to bolo jej srdce. Bol to skutočný úsmev, jeden z tých vzácnych úsmevov, ktoré ešte nikto nevidel. Nebola si vôbec istá, či si pamätal, že tam je ona, a ona mala pocit, že sa votrela do niečoho veľmi osobného. Niečo zamrmlal; vtáčik znova zaštebotal a odletel. Draco ho sledoval až kým nebol z dohľadu.

Ťažko si vzdychol  a pomaly sa otočil tvárou k Hermione, ako keby bolo treba každý kúsok jeho sily, ktorú mal, aby sa prinútil pozrieť na ňu. Potom pomaly pohol pohľadom, aby sa stretol s jej; jeho oči stále horeli.

"Grangerová..." začal.

"Dobre, Draco. Túto prácu urobím."

Zízal na ňu, potom prosto prikývol a začal kráčať späť k domu; Hermiona ho nasledovala.

Keď mlčky kráčali vedľa seba, Hermionina myseľ vírila. Keď Draco vyliečil toho vtáčika a pustil ho na slobodu, stalo sa v nej niekoľko vecí. Obrovský múr, ktorý si vystavala, z ktorého sa predtým uvoľnila len jediná tehla, sa zrútil a bol to mohutný pád. Ani jedna tehla nezostala, aby sa dotýkala druhej. Vyzeral tak... ľudsky."

Potom na ňu udierala jedna vlna emócií za druhou, predierala sa, aby len o máličko vyššie dosiahla pobrežie pozdĺž pláže, vymieľajúc piesok, hoci sa každá vrátila. Tá najväčšia vlna, tá najsilnejšia, bola tá, ktorá na ňu kričala očividné - že absolútne nemá predstavu, kto ten muž je. Po ich hádke si Hermiona uvedomila, že nie je tým chlapcom, ktorého pred rokmi poznala, ale stále si myslela, že vie trocha o mužovi, ktorým sa stal. V tom okamihu čistej nevinnosti spoznala, že sa mýlila, tak mýlila.

Ako mohol niekto, kto pasoval na jeho profil - čistokrvný, smrťožrút, krutý, zlý, arogantný, rozmaznaný (ten zoznam by mohol pokračovať istý čas) - starať dosť na to, aby urobil to, čo práve urobil? Odpoveď, ktorá žiarila v Hermioninej tvári, bola, že nemohol. Takže jedna strana rovnice bola nesprávna a pretože práve bola svedkom ako vyliečil toho vtáčika, niečo na strane jeho profilu nesedelo. Vždy bude čistokrvný a bol smrťožrút. O tom nebolo pochýb. Bola by sa hádala, až kým by nemohla hovoriť, aby dokázala, že je krutý, ale krutí ľudia nevyliečia zranené zvieratá. Vrazia do nich nôž a sledujú ako z toho zranenia uniká život. Zlý? Nevedela. Arogantný? Kľudne, trochu, ale to bolo pomerne neškodné. Rozmaznaný? Nepochybne, hoci jeho skromný domov a vybavenie ju nútilo spochybňovať aj to. Hermiona pokračovala zoznamom všetkých prídavných mien, ktoré mohla nájsť a ktoré vždy spájala s Dracom. Každé bolo buď stále pravdivé, ale neškodné, buď vôbec nepravdivé (založené na dôkazoch, ktoré nazbierala od konca júla) alebo sa nemohla rozhodnúť, pretože o ňom vedela tak málo.

Ďalšia vlna bola tá, ktorá ju prenasledovala posledných dvanásť dní - že ona bola tiež trochu zaujatá. Vytvorila si obraz Draca Malfoya a odmietala odvrátiť sa od neho, napriek tomu, že  kebyže si to sama sebe prizná, začala si všímať na ňom veci, nad ktorými sa mala zamyslieť. Ale až do ich hádky rýchlo zamietla také myšlienky, pretože sa nehodili do jej obrazu Draca Malfoya.

Rozhodla sa mať ten štít tak čistý ako len mohla. Napokon, ten muž zabil jej rodičov. Ale Hermiona k nemu už viacej necítila nenávisť; bolo to od minulých Vianoc. Pretože mal pravdu, keď jej povedal, že nenávisť požiera ľudí; poznala, že je to pravda, z prvej ruky. Ten studený, veterný deň všetko zmenil a ona sa rozhodla, že nedovolí Dracovi Malfoyovi, aby ovládal jej život, čo mu dovolila urobiť, hoci on si toho nebol vedomý.

Čistý štít. Tabula Rasa. Všetko, čo urobil, zanechá nový otisk. Nebola taká naivná, aby si myslela, že sa nikdy nepohádajú, či sa nebudú prieť, či zazerať na seba, či neskĺznu do starých pocitov. Ale jej celý názor bol iný. Pokúsi sa k nemu pristupovať bez záťaže, ktorú niesla tak dlhú dobu.

Hermiona tiež s ním chcela mať čistý štít; zdalo sa to len fér. Hoci sa Draco neospravedlnil, bola schopná rozoznať jeho činy, tým čím boli; jeho najlepším pokusom ospravedlniť sa. Napriek tomu tú snahu ocenila. Ale, ona bola schopná povedať tieto dve prosté slová, nemožné slová a mala hromadu skúseností v ich používaní.

"Malfoy?" riekla, prelomila mlčanie asi v polovici cesty k domu.

"Hmm?"

"Prepáč mi."

"Čo?"

"Spomenutie vecí, ktoré som súhlasila nespomínať. Už sa to znova nestane."

Ani Draco nenechal svoju myseľ počas ich tichej cesty zaháľať. Hoci úplne nerozumel tomu, čo sa práve v lese stalo, pochopil, že sa niečo medzi nimi zmenilo. To mlčanie, ten odstup, bol teraz skoro v pohode, zatiaľ to predtým, ešte na ceste k lese, bol skľučujúci. Bolo to, ako keby bol v miestnosti obrovský slon, zízal na nich, sledoval ich, očami skákal z jedného na druhého. Teraz žiadneho slona necítil.

Myslel na toho vtáčika. Bola čistá náhoda, že si všimol, ako sa snaží pohnúť, vystrašený z toho, že nie je schopný urobiť to, čo bol schopný urobiť vždy - lietať. Keď si kľakol pred toho vtáčika, niečo v jeho srdci sa pohlo a on dokonca zabudol, že tesne za ním stojí Hermiona. Kedysi bol on takým vtáčikom; bol skoro nevyliečiteľne dolámaný, keď sa niekto nečakaný načiahol, aby ho vyliečil. Myslel na nich, keď ho prerušila Hermiona s tým, aby uľahčil tomu vtáčikovi v jeho utrpení. Znova pomyslel na seba, keď sa otočil späť, aby sa pozrel na toho vtáčika a bol vďačný, že existoval niekto, kto ho nezatratil, kto na neho nemyslel ako na stratený prípad. Nechcel premýšľať o tom, kde by bol, keby sa tá noc nikdy neprihodila.

A potom ho nazvala Dracom. Nebol si istý, čo si o tom myslieť. Znelo to zvláštne, keď to prišlo od nej a uvažoval, či niekedy predtým vôbec vyslovila jeho meno nahlas. Pravdepodobne, pretože bol zodpovedný za smrť jej rodičov, a dolapiť ho bola jej práca. Nezakoktala sa, ani nezaváhala; vyslovila to s dôverou a pokojnou silou. V jej hlase bolo presvedčenie, keď povedala jeho meno. ´Draco´, nie ´Malfoy´. ´Postarám sa, aby to fungovalo´." Počas skoro dvoch týždňov, od ich výbuchu, si Draco uvedomil, že si myslel, že bola ona tým častejším narušiteľom váhavého mieru medzi nimi; priznávala chybu zo svojej strany tým jednoduchým vyhlásením?

On v žiadnom prípade nebol s Hermionou v pohode; nikdy nebol naozaj v pohode s nikým, až teraz na Harryho, čo považoval za zvláštne. Ale s ňou sa necítil znepokojený vždy, keď by mal. Možno to bolo tým, čo jej urobil, a čo mu bránilo uvoľniť sa, zanechávalo ho to stále čakajúceho na ňu, kedy začne mlátiť vôkol seba a roztrhá mu jeho srdce na kúsky. Ale ona to neurobila, a možno teraz mohol veriť, že to nikdy neurobí. Samozrejme, existovali všetky tie tajomstvá, ktoré jej tajil, ktoré sám sebe prisľúbil, že jej raz odhalí. Keď ten deň nadíde, veril, že tie znepokojené pocity sa vrátia a že ona sa na neho naozaj oborí. Ale ten deň bol stále v ďalekej budúcnosti, takže odmietal nechať tú myšlienku zničiť ten ľahký pocit, ktorý ním pretekal.

"Takže," začal, neistý sám sebou, kvôli tomu, ako s ňou vlastne hovoriť. "Kradla si mi moju knihu?"

Hermiona sa zasmiala, čistým, srdečným smiechom, ktorý len poslúžil, aby sa mu ešte zlepšila nálada a dostal zo seba malý, opatrný úsmev.

"Nie, len som si ju požičiavala. Plne som zamýšľala vrátiť ju."

Blížili sa k domu, a nevedomky obaja spomalili, akoby sa báli, že vstupom do toho domu sa prelomí mier, ktorý našli na šírych poliach a v tom lese, a že sa zase všetko rozpadne.  Ale neodvratne, nech ako pomaly kráčali, jednako sa dostali k domu.

Draco na verande zastal. "Kam ju berieš?" spýtal sa.

"Do Brlohu. Chcela som si niečo pozrieť." Nespýtala sa na tie myrtie riasy, či elixír, čo varil. Stále mala pocit, že každú chvíľu sa ich krehké, nové puto rozbije.

"Takže teda odchádzaš?"

Hermiona  prikývla. "Ginny ma už čaká. Vlastne som sa zdržala dlhšie, než som povedala, že sa zdržím." Prikývol, pozrel sa na podlahu pod svojimi nohami. "A sľúbila som jej, že s ňou zajtra pôjdem do Šikmej uličky."

Dracova hlava vystrelila nahor. "Samé? Len vy dve?"

"Nie, Ron pôjde, a Charlie. Molly nás nikam nepustí samotné."

Vydýchol úľavou. "Dobre."

"A, nuž, potom musím vrátiť tvoju knihu."

"Dobre," povedal pomaly.

"Predpokladám, že sa čoskoro vrátim späť."

"Dobre," zopakoval a nemohol si pomôcť, ale znova nechal uniknúť polovičný úsmev. Rýchlo, skôr než si ho mohla všimnúť alebo než by sa zmenil na úsmev plný, otvoril predné dvere a vkročil dnu, aby zobral tú knihu odtiaľ, kde spadla, keď ju pustila. Potom sa vrátil späť. "Na."

"Vďaka." Napriek trápnemu mlčaniu sa ani jeden z nich necítil trápne. "Hmm, takže neskôr," povedala, nechcela povedať zbohom, či dovidenia, či niečo dôverné. Tam ešte neboli, v skutočnosti ani blízko, ale mierili tou cestou.

"Áno," odvetil, potom sa otočil a vošiel do domu, zatvoriac za sebou dvere.

Hermiona si vzdychla a zízala niekoľko sekúnd na dvere. Teraz, keď bola sama, vypustila vzduch, ktorý si ani neuvedomila, že zadržiava a chytila sa zábradlia, aby sa upokojila.

Keď sa snažila odhadnúť, čo sa možno stane, keď pôjde po tú knihu, ani za milión rokov by si nepredstavila to, čo sa naozaj stalo. Bolo to fajn; a cítila v sebe ľahkosť, ktorá tam nikdy predtým nebola. Skoro ako keby sa bola pokúsila kráčať a namiesto toho odletela.