Preklady fanfiction Harryho Pottera

ooo

Draco kráčal pomaly von, želal si, aby bol upokojil svoje nervy a rozčúlenosť, skôr než prehovoril. Keď sa jeho dýchanie dostatočne spomalilo, priblížil sa k mužovi a žene, ktorí vošli krátko po tom, ako vošiel on s Hermionou.

"Nazdar!" riekol Draco s prirodzeným úsmevom. Žena sa postavila a láskavo ho objala; muž mu potriasol rukou.

"Draco," riekla tá žena. "Ako sa máš?"

"Som - v poriadku. A vy?"

"Omnoho lepšie, keď sme videli Hermionu."

Draco si prešiel rukou cez vlasy. "Ohľadne toho; ospravedlňujem sa, že som bol na ňu taký hrubý. Ona a ja - nuž, myslím, že je to jasné, nie tak celkom spolu vychádzame."

"Myslím, že to je trochu slabý výraz," riekol ten muž s vrelým úsmevom.

"Ako sa má?" spýtala sa žena.

"Až na to, že ju ide rozhodiť z kože, že je tu so mnou, má sa fajn. Je mi ľúto, že som ju nedokázal prinútiť viac hovoriť o svojom živote; nie som príliš dobrý v bežnom rozhovore."

"To je v poriadku, synu," riekla žena, "chápeme to."

"Ako tvoj plán napreduje?" položil otázku muž.

"Podľa plánu. Ale stále je príliš privčas. Je veľa vecí, ktoré by mohli vypáliť zle, ale som presvedčený, že ich dokážeme zvládnuť a náš cieľ uskutočniť."

"Povedz nám viac o Hermione, prosím."

Draco si k dvojici prisadol. "Dobre, stále pracuje na ministerstve, je veľmi dobrá v tom, čo robí. Vie urobiť hnusné miešané vajíčka, stále nenásytne číta a stále sa do všetkého, čo robí, vrhá s plnou silou. Je šťastná, že pomáha Harrymu, ale neoceňuje skutočnosť, že tiež pomáha mne. Chýbajú jej Ron a Ginny a praje si, aby tiež vedeli o našom pláne."

"A má dnes večer rande?" spýtala sa žena.

"Áno, očividne."

"Aký pocit to vyvoláva v tebe?"

Zaťal a zaškrípal zubami a jeho pery vytvorili napätú linku. "Je mi to srdečne jedno."

"Hm-hmm," riekol muž s úškrnom.

"Miluješ ju?" spýtala sa žena.

Draco musel pokrútiť hlavou, aby ju zbavil pavučín. "Pardón, čo ste povedali?"

"Naozaj ju miluješ," zopakovala.

Na základe toho, že počul zopakovanú otázku, dospel k faktu, že nestrácal sluch, ale že žena sediaca oproti nemu prichádzala o rozum. "Ľutujem, ale milovať  ju? Ste šialení? Ako sa na to môžete vôbec pýtať? Počuli ste nás!"

Usmiala sa, tým neodbytným úsmevom, ktorý dokáže vytvoriť len matka, a povedala, "áno, počula som."

Draco si vzdychol a vložil si hlavu do dlaní. "Ako by som ju mohol milovať? Dokonca ani neviem, čo láska je; dokonca ani neviem, kto je ona."

"Pravda chce svoj čas, Draco."

"Tá pravda," zachichotal sa. "Tá pravda ju prinúti ma nenávidieť viac než už nenávidí."

"Ale ona ti odpustí," riekla žena, položiac ruku na jeho plece.

Znova si neprítomne prešiel rukou cez vlasy. "Neviem, má takú tvrdošijnú povahu. Je taká nahnevaná; nemyslím, že mi dokáže odpustiť. Možno o tridsať rokov..." predstavil si ako mu klope na dvere jeho malej chalúpky na ostrove, torta v ruke, na tvári široký úsmev... prsteň na prste, deti v závese...  "Ale má v sebe oheň. Je absolútne - " Čo? Existovalo nejaké slovo, ktoré by sa dalo použiť na jej popis? Pokrútil hlavou; bolo by ich treba hromadu. "- je celá kopa vecí."

Muž sa zasmial. "To je Hermiona, správne."

"Prosím, maj s ňou trpezlivosť," naliehala žena.

"Budem. Keby vám to neprekážalo, nepožiadali by ste ju o to isté?" Dvojica sa zasmiala. "No, mal by som sa vrátiť," riekol, hroziac sa chvíle, že zanechá týchto dvoch ľudí a vráti sa do krutého sveta reality. "Chceli by ste nás ďalej počúvať? Možno bude otvorenejšia."

"Prosím," riekla žena. Postavila sa, aby ho ešte raz objala. "A Draco, vieš, že ťa máme radi."

Znova sa usmial, ten istý prirodzený úsmev, ktorý mal vyhradený len pre nich. Prikývol a vrátil sa dovnútra. Pripadal si ako v oblakoch, keď pomaly kráčal k stolu; v srdci, s ktorým sa len nedávno oboznámil, sa cítil ľahšie, než kedykoľvek predtým.

Hermiona sedela pri ich stole, tváriac sa potešene sama zo seba, ale predsa trochu nervózna. Draco okamžite spozornel. Posadil sa, obozretne ju sledoval.

Usmiala sa, úsmev, ktorý bol príliš vynútený, aby bol pravý, a povedala, "ahoj. Vitaj späť." V jej hlase bolo niečo studené ako ľad. Striasol sa. "To bola tvoja schôdzka?" spýtala sa, znova príliš nanútene, aby to bolo skutočné. Prikývol, každý nerv v jeho telo kričal po uvoľnení spod smrteľných múk čakania na to, kedy dopadne to kladivo. "Objednala som dezert."

Vydýchol a úľavou sa skoro zasmial. "Ach, to je fajn."

"Pre všetkých v reštaurácii." Dracovi zamrel smiech v hrdle a zízal na ňu. "A fľašu vína pre každý stôl." Spadla mu sánka. "A dva pre náš stôl. Nechcela som, aby sme sa museli deliť." Usmiala sa na neho s úplným odporom a začala jesť svoj zákusok, veľkú krémovú čokoládovú tortu s fondánom a malinami. Jemu objednala  čokoládový koláčik s jednou kôpkou šľahačky navrchu.

Draco dokázal sotva prehovoriť. "Pre- prečo? Ako?"

Mávla, ako keby to nebolo nič. "Ach, neďakuj mi, Malfoy. Viem, že si to môžeš dovoliť." Šťastne pokračovala so svojím zákuskom, vychutnávajúc si s pôžitkom každý kúsok pod jeho pohľadom.

Draco sa pozrel na svoj koláčik. Časť z neho sa chcela načiahnuť, zovrieť jej krk a vyhodiť celý svoj plán z okna. Druhá jeho časť hrozila, že vybuchne smiechom. Usmial sa na ten koláčik a jeho žalostnú kôpku šľahačky. "Tento je fajn, Grangerová," riekol. Zdvihol vidličku, nabral všetku šľahačku z koláčika a vložil si ju celú do úst.

Hermiona ho sledovala, to smrteľné napätie slablo. Len sa usmieval, a - bola to akási pochvala? Celkom čakala, že bude jačať a urobí scénu, ale namiesto toho tam jednoducho sedel, očividne si svoj koláčik vychutnával. Pokrútila hlavou.

"Ty si - taký - zvláštny, a mätúci, Malfoy."

"Vďaka," riekol a dojedol koláčik; nebol veľmi veľký.

Sledovala ako odložil vidličku na tanierik a načiahol sa po víne. Nalial si pohár, potom nalial jej.

"Na zdravie," riekol, potom si pomaly odchlipkával z pohára.

"Malfoy. Tí ľudia tam vonku - naozaj si vyzeral šťastný, či naplnený, či čokoľvek, čo ťa prinútilo skutočne sa usmiať. Spravil si riadnu trhlinu do mojej predstavy o tebe."

"To mi je ľúto."

Zachichotala sa. "Kto to bol?"

"A prečo by som ti to mal povedať?"

"Určite to neboli tvoji rodičia," riekla, dúfajúc, že z neho dokáže vytiahnuť nejaké informácie, úloha v ktorej až doteraz bola celkom neúspešná.

Draco sa namiesto toho zmenil v nahnevaného človeka, ktorým bol pred tým stretnutím. "Dovoľ nech ti to dokonale ujasním. Nikdy znova nehovor o mojich rodičoch, rozumieš?" Nekričal na ňu, ale jeho hlas bol taký vážny, taký ostrý, že mala pocit, ako keby jej vytrhol žalúdok a krájal ho pred ňou na kúsky. Bola z neho vystrašená, práve teraz, v tejto chvíli. Predtým z neho bola vystrašená len v tej káre, čo ich viezla do Azbakanu a v oboch prípadoch spomenula jeho rodinu. "Rozumieš?" spýtal sa cez zaťaté zuby.

Prikývla, slzy hrozili, že sa vylejú z ich zdroja.

Na to, tak rýchlo ako sa zjavil, sa jeho hnev vyparil. "Nepáči sa mi o nich rozprávať. A nepáči sa mi kričať na teba." Obozretne ho sledovala, keď si znova odpil zo svojho pohára.  Potom si uvedomila, že sa práve, akýmsi zvráteným spôsobom, s ktorým mohol prísť len on, ospravedlnil.  Ten muž, čo sedel oproti nej, vyvádzal jej myseľ z miery.

"Skončila si?" spýtal sa pokojne, pozerajúc na jej dopoly zjedený zákusok.

"Áno," povedala potichu.

Draco dal pokyn čašníkovi, aby priniesol účet. Keď ho uvidel, skoro spadol zo stoličky.

ooo

"Tisícdvesto libier?!" kričal na ňu, len čo sa dostali zo dverí. "Čo si kúpila za víno?" Povedať, že bol rozzúrený, by bolo podcenením. Hlava mu búšila zúrivosťou tak silne, že sa okraje jeho zraku začínali rozmazávať.

"Len to najlepšie," povedala, predstierajúc výraz zmätenia. "Skús trocha; je celkom dobré."

"Radšej by to malo byť to najlepšie víno na svete," mrmlal. Kráčali v ľadovom tichu cez a von z dediny, k vode, kam sa boli premiestnili.

Dorazili práve načas, aby sledovali ako slnko mizne za obzorom. Hermiona zalapala po dychu. "Ach, to je nádherné." Obloha bola sfarbená sýtymi farbami - ružovou, fialovou, modrou, oranžovou - a slnko vysielalo lúče svetla cez mraky.

Hermiona sa posadila do piesku, aby sledovala zmenu tých farieb a oblakov. Draco sa prihrbil, keď sa tie drahé šaty, ktoré jej kúpil, pokrčili a zašpinili pri tom, čo urobila. Musel si pripomenúť, že ich kúpil pre ňu a ak ich chcela zašpiniť, bolo to jej právo. Ale stále mu trhalo žilou na krku, keď sa na ňu díval.

"Vážne, kto to bol?" ozval sa jej slabý hlas, sotva počuteľný cez neustály hukot vĺn.

Draco otvoril fľašu vína, ktorú zobral z reštaurácie a posadil sa vedľa nej, oveľa bližšie než kedy bol ku nej, bez toho, aby sa jej vyhrážal. Hermiona sa na neho podozrievavo pozrela, ale on len stiahol niekoľko hltov priamo z fľaše. Potom si odpil zopár ďalších, potom ešte ďalšie. Možno mohol takto odplaviť všetko to zlé, čo kedy urobil.

"Ľudia, ktorých mám rád."

"Ty dokážeš mať rád?" spýtala sa, potom okamžite oľutovala, že tak urobila.

Vzdychol si, hľadiac na tú vodu. "Grangerová, toto už začína byť otrepané. Ja som ľudská bytosť, hoci sa to väčšinou času nezdá." Ďalší dúšok; fľaša sa už blížila do poloprázna - či to bolo do poloplna? "Áno, dokážem mať rád. Možno dokonca milovať..." jeho hlas sa vytratil, keď s úžasom pozeral, neprítomne, na tú nekonečnú rozlohu pred ním. Rozlohu vody a vzduchu. Dve veci nevyhnutné k životu. Čo bol vôbec život? On žil? Netopil sa v ňom? Rýchlo si urobil zoznam všetkých, ktorých kedy v živote miloval. Na zozname boli dve mená a patrili dvojici, s ktorou sa dnes večer stretol.

"Hoci to nie je niečo, v čom som dobrý, alebo s tým mám nejaké skúsenosti. Alebo či to v skutočnosti vôbec chcem, ale popravde sú rôzne druhy lásky a dokážem cítiť aspoň jednu z nich. Ale tá druhá; nie som si celkom istý, či je pre mňa možná." Znova si odpil z vína a zízal do otvoru fľaše. "Idem sa opiť," riekol, znova si priložil fľašu. Ale do jeho úst si nenašla cestu žiadna tekutina, a on otvoril oči, aby zistil, že už viac tú fľašu nedrží.

Bola v rukách Hermiony. "Nie," riekla, akoby to jediné stačilo, aby ho presvedčilo, že jej nápad je lepší. Sledoval ju v podnapitom zdesení, keď liala zvyšok fľaše do oceánu.

"Héj!" spola zajačal. "Zaplatil som za to tisícdvesto libier!"

"Ach, nuž," riekla. "Priveľa alkoholu ti rozkladá mozog. A spomaľuje reflexy. A budeš z neho tučný."

"Nebudem," protestoval, keď mu podala prázdnu fľašu. Nakukol do nej ešte raz; naozaj bolo všetko preč. Draco si dokázal uvedomiť, že ten oblbnutý, strnulý pocit pochádza z prílišného pitia a rozhodol sa, že naozaj musí rozkladať mozog. "Ach, Grangerová, s tebou nie je žiadna zábava."

"Ak toto voláš zábavou, tak to neľutujem. Môžeme prosím už ísť?"

"Fajn," povedal, snažiac sa postaviť. V rozmedzí piatich minút stiahol viac než polovicu vínovej fľaše. Státie už viac nemalo byť prirodzené. Trochu sa zapotkýňal a kráčal k nej, potom spadol na kolená, keď vlna - niečoho - ho zasiahla. "Matička," zamrmlal.

Hermiona prevrátila oči a pomohla mu postaviť sa. Potom si s ním spojila ruky a premiestnila ich oboch späť do Anglicka.

Keď dôverne známe vírenie skončilo, ocitli sa na prednej verande Malfoyovho domu. Draco nebol schopný rozoznať, že sa vlastne prestali krútiť. "Páni," povedal, snažiac sa vyrovnať o zárubňu dverí. V duchu si poznamenal, že pitie, bytie opitým, čo snaha opiť sa nejdú v ruka v ruke s premiestňovaním.

Hermiona vtlačila Draca do domu. Harry bol v prijímacej izbe. "Malfoy je opitý," oznámila.

"Nie som!" vykríkol, vytrhol si ruky z jej zovretia a potom sa okamžite potkýnal k stene. "Jejda, opravujem. Už sa to znova nestane."

"Draco, sú len dve poobede. Naozaj máš problém," žartoval Harry.

"Naozaj nie som," kňučal, "mal som len -"

"Polovicu fľaše!" riekla Hermiona.

"Bolo to naozaj dobré!"

Draco sa vpotkýnal do kuchyne a prehľadával skrinky. Harry a Hermiona ho začuli vykríknuť, "Ah-hah!"

"Takže, ako bolo na Novom Zélande?" spýtal sa jej Harry.

"Nádherne. Výlet? Hrozný."

"Prečo?"

"Kvôli nemu."

Draco sa vrátil do prijímacej izby, teraz úplne triezvy. "Hermiona ma prinútila minúť tisícdvesto libier, pretože je zlostná, zlomyseľná osoba. Všetci v reštaurácii dostali víno a koláč na môj účet."

"Uf!" Harry sa zaškeril na Hermionu. "Takže aká bola schôdzka?" spýtal sa, pozrúc na Draca.

"Fajn. Bolo to fajn. Všetko je fajn."

"Nádhera," netrpezlivo povedala Hermiona. "Teda vypadnem."

Draco sa otočil tvárou k nej. "Tvoje rande je až o šiestej!" Slovo rande zdôraznil.

"Najprv sa chcem zastaviť v práci," riekla, vrhnúc na neho žiarivý úsmev.

"Dal som ti deň voľna!" riekol, do jeho hlasu sa vrátil hnev.

"Robiť si, čo sa mi zažiada. Pretože tá prvá polovica vôbec taká nebola, idem sa postarať o príjemný zvyšok dňa." Venovala mu samoľúby úškrn a vyšla cez predné dvere. O sekundu neskôr začuli príznačný zvuk premiestnenia.

Draco sa zrútil na gauč, ťažko si vzdychol, s pocitom, ako keby strávil celý deň bojom so smrťožrútmi alebo bojom proti niekomu, kto je schopný v Legilimencii.

"Akí boli?" spýtal sa Harry.

"Oni boli skvelí. Hermiona a ja sme sa hádali, ako obyčajne."

"Počuli to?"

"Samozrejme. Ospravedlnil som sa, ale stále mám zlý pocit, že sme to urobili pred nimi."

"Som si istý, že to pochopili."

"Vyzerali tak."

Mlčanie.

"Stále máš v pláne čakať?"

"Samozrejme. To vieš."

Harry si vzdychol a postavil sa. "Áno, tvoj plán poznám. Chceš súboj?"

Draco vzhliadol na tmavovlasého muža. "Prečo nikto nechce deň voľna?" Harry nič nepovedal, len sa uškrnul. "Áno, fajn; poďme." Postavil sa nasledoval Harryho von.

 ooo