Preklady fanfiction Harryho Pottera

Preklad: Jimmi

Beta-read: soraki

Kapitola 12 Mágia letného slnovratu

Hermiona zistila, že nech sa snaží ako môže, ani v najmenšom nedokáže zoslabiť svoje city k Dracovi. Ak nič iné, tak pohľad na ruže vo váze v izbe jej neustále pripomínal, či sa jej to páčilo alebo nie, že niečo medzi nimi je. Bola si istá, že to bol Draco, ktorý ich tam dal, ale nemohla prísť na to ako. Mohlo to byť tým, že boli stále kúzelníkmi? Bol to naozaj dôsledok mágie bez prútika? Ak áno, bolo dobré vedieť, že kúzelníkmi stále boli. Keby sa len o tom s Dracom mohla poriadne porozprávať... ale v jeho blízkosti si pripadala nepríjemne. Hoci mu odpustila, neprišla na to, ako sa k nemu správať, hlavne, keď jej nechcela zísť z mysle Blaise Zabiniová... nedokázala sa dokonca ani rozhodnúť, či mu chce pomôcť zbierať na letný slnovrat papradie...

Draco bol na seba nahnevaný za to, že si v tú noc pustil ústa na špacír. Vyvíjalo sa to fajn, tak... aaauuuugh, prečo sa neovládol? Aj napriek tomu, že bol na ňu spočiatku nahnevaný, jediné, čo chcel v tejto chvíli urobiť, bolo ospravedlniť sa a vrátiť veci tak, ako boli. Už si uvedomil, že najhoršie zo všetkého bolo zakaždým, keď sa mu rozhodla Hermiona vyhýbať, a darilo sa jej to veľmi úspešne. Pre neho bolo nemožné zahliadnuť ju čo len na okamžik, ak nevyšla na vonkajšie nádvorie. Nemali žiadnu možnosť komunikácie, pokiaľ sa ona nerozhodla vykradnúť von. Tá situácia nebola veľmi uspokojivá.  

A už zostávali len dva dni do letného slnovratu. Prečo sa ešte neukázala? Nuž, fajn. Keď chcela zostať na neho naštvaná, nech si zostane. Bolo perfektne schopný nazbierať to papradie sám.

*************************************

Na letný slnovrat sa paholci a služobníctvo rozpŕchlo skôr ako bolo zvykom. Cirkev ešte len musela zvíťaziť nad niektorými starodávnymi zvykmi. Túto noc väčšina ľudí zostala vo vnútri svojich domov vystrašená z toho, že sa stenčil medzi svetom škriatkov a svetom ľudí. Draco večeral vo svojej chatrči a pil vodu nabratú z potoka. Slnko tvrdohlavo odmietalo zapadnúť v tento najdlhší deň roka.

Prstami prešiel po dvoch náhrdelníkoch, ktoré utkali pred dvoma týždňami. Bylinky uschli a teraz sladko voňali. Spomenul si, ako sedela na zemi oproti nemu, zariekala pod nosom a vyzerala tak nádherne ako víla samotná. Rozprával Hermione o svojich povinnostiach hlavy malfoyovského panstva a ona ho chápala a sympatizovala s ním.  Potom sa nejako veci vymkli z rúk a pohádali sa.

Veľmi.

A odvtedy sa mu každú noc o nej snívalo, snívalo sa mu o ospravedlnení a o tom, že ju znova uvidí usmievať sa na neho. Tú prvú noc bol ten sen taký reálny, že skoro mohol cítiť kvety, ktoré jej ponúkol na znak ospravedlnenia. Ale keď sa s úsmevom na tvári po nich načiahla, ten sen sa rozplynul a našiel sa osamotený vo svojej chatrči.

Keby si len mohol byť istý tým, čo k nemu cíti, vzdal by sa kvôli nej všetkého. Áno... vrátane svojho zasnúbenia. Ale bol lapený v začarovanom kruhu. Hermiona nedala svoje city k nemu najavo, pretože sa trápila jeho zasnúbením. Keby zrušil svoje zasnúbenie a dal jej najavo svoje city, čo ak sa ona rozhodne, že to stále nestačí? Bol by zo seba urobil takého blázna... Stále si to preberal v hlave, snažiac sa prísť na to, čo robiť.

Napokon si všimol, že je tma. Odhadoval, že je asi jedenásť.

Čas ísť nazbierať papradie. Sám.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

Nadskočil. Paholci mu rozprávali príbehy o vílach potulujúcich sa na Svätého Jána a chytajúcich smrteľníkov. V budúcnosti boli také príbehy rozprávky pre deti kúzelníkov a čarodejníc, ale akosi tu, v minulosti, sa zdali skutočnejšie než kedykoľvek predtým.

Založil si náhrdelník.

"Kto je tam?"

"To som ja, pohni, pusť ma dnu."

Roztvoril dvere. S bielou tvárou a silne zadýchaná stála na prahu Hermiona. Chytil ju za ruku a vtiahol dnu.

"Zbláznila si sa? Potulovať sa na Svätého Jána po západe slnka," riekol, nie nahnevane, ale s obavami.

Hermiona konečne polapila dych. "Ja-ja som sa rozhodla prísť. Ale bolo príliš neskoro, slnko už zapadlo a nemala som na výber. Tak som sem musela bežať a veriť, že sa nič nestane."

"Bojíš sa víl?" doberal si ju.

"Ak to musíš vedieť, tak áno," odvetila. "Daj mi môj náhrdelník."

Draco si uvedomil, že drží jej náhrdelník v ruke. Založil jej ho cez hlavu.

Hermiona sa tvárila viditeľne potešená.

"Draco... ohľadne minulého týždňa... prepáč."

"Zabudni na to," na to si uvedomil, že znel asi príkro a usmial sa na ňu. Hermiona mala chuť dotknúť sa jeho tváre. Nejako, keď sa znova stretli, všetko bolo lepšie než si predstavovala, že bude. Opätovala úsmev. Nebol vhodný čas spýtať sa ho na tie ruže, tak to nechala tak.

"Bála som sa, že si už možno odišiel, nechcela som, aby si šiel sám," riekla.

"Ani ja nie," priznal. "Dúfam, že naše náhrdelníky budú fungovať."

"Je takmer čas," povedala Hermiona. "Predtým než som odišla, bolo na hodinách v hale štvrť na dvanásť."

"Nuž teda, môžeme, milady?" odvetil, keď otvoril dvere.

ooo

"Otec Lorenzo by ma zabil, keby videl, čo dnes v noci robím," riekla Hermiona, keď sa s Dracom potkýnali do Flindersovho lesa pri bledých svetlách lampášov.

"Mlč," tíšil ju Draco. Vošli do hlbšej časti lesa, kde rástlo papradie a Draco mal čudný pocit, že je v lese niekto iný.

Hermiona sa začal triasť. Tiež to cítila. Skoro vyskočila z kože, keď sa niečo dotklo jej ruky. Draco pevne uchopil jej voľnú ruku a usmial sa na ňu. Opätovala úsmev.

Tak potichu, ako mohli, sa dostali ku kruhu z hríbov a papradia. Hermiona si vydýchla, keď pri kruhu nebolo nič mimoriadne. Spolu sa zohli k papradiu a obaja si všimli drobné biele kvietky, ktoré sa začínali otvárať.

Nechala Draca odviesť ju nabok a posadiť ich oboch na zem. Za ďalších pätnásť minút budú môcť striasť plody papradia z úplne rozkvitnutých kvetov a dostať sa odtiaľ. Hermiona nebola čarodejnicou len tak pre nič za nič. Dnes večer mohla vycítiť mágiu všade vôkol nich, ale bola to starodávna, tajuplná mágia, vôbec nie taká, na akú bola zvyknutá v budúcnosti.

Draco ju mohol vycítiť tiež. Ale napodiv sa jej vôbec nebál. Pripadala mu akosi známa. Uvedomoval si Hermionininu jemnú ruku vo svojej. Nepustil ju už desať minút. Občas ju zovrel silnejšie, aby jej dal vedieť, že všetko bude v poriadku.

Draco Malfoy ma drží za ruku. Draco Malfoy ma drží za ruku. Hermiona si tú vetu zopakovala v duchu dvadsaťdeväť krát. Na tridsiaty krát tú vetu zmenila na Ja držím za ruku Draca Malfoya. Pomyslela na Blaise a zahanbila sa. Jemne vytiahla ruku z jeho a položila si ju do lona.

Draco cítil, ako sa stiahla a pocítil bodnutie bolesti. Vedel, že znova premýšľa o Blaise. Sústredil sa namiesto toho na sledovanie kvetov papradia, strážiac chvíľu ich najväčšieho rozkvetu, kedy museli pozbierať ich plody. V Šikmej uličke ste mohli kúpiť plody papradia naberačkou. Draco si prial tam byť.

Nakoniec sa malé biele kvietky roztvorili a odhalili svoj drahocenný zlatý peľ.

Draco zatriasol Hermionou a ukázal na ne.

Hermiona sa nepohla.

Chytil ju za plecia. Mala zatvorené oči a hruď jej klesala a dvíhala sa. Tvrdo spala! Triasol ju jemne, potom silnejšie, ale neprebudila sa.

Aké divné.

Jemne ju položil na zem a vstal. Nuž, mohol poľahky nazbierať to papradie sám. Jediné, čo musí urobiť, bolo striasť hlávky kvetov do vrecúška, ktoré si priniesli. Habkal po vrecúšku na svojom páse a vytiahol ho. Svižne obišiel kruh z hríbov a kľakol si ku kvetom. Striasol peľ do vrecúška. Každý kvet dal za lyžičku. Veľmi skoro mal vrecko naplnené. Mal divný pocit, že niekto za ním stojí, ale keď sa otočil, nebol tam nikto. Mal by byť vystrašený, ale nebol.

Možno vďaka úľave, že má papradie úspešne nazbierané, Draco nesledoval, kam kráča. Pozrel sa šťastne na Hermionu stále tuho spiacu na tráve a urobil tri náhle kroky smerom k nej.

Vtedy sa to stalo.

K jeho zdeseniu zmrzol na mieste. Do pekla! Vkročil do toho prekliateho vílieho kruhu. Jediné, čo dokázal vidieť, bola Hermiona ležiaca na zemi pred ním a zdalo sa, že je stále jasnejšia a jasnejšia. Ako to mohlo byť? Zrazu si uvedomil, že je to kvôli tomu, že čistinku vo Flindersovom lese zalialo svetlo, nie zlaté lúče slnka, ale chladné, bledé svetlo ako svit hviezd. Zrazu začul všade vôkol seba smiech a slabú hudbu.

"Matička, Bohyňa, Veštkyňa naša,

Kto nás to zavolal? Čia je tá duša?

Žehnajte tento kruh, tu a teraz,

Poď k nám, poď k nám..."

Pomyslel si, že dokáže rozoznať vysoké postavy pred ním. Mal silné nutkanie načiahnuť sa a dotknúť sa ich.

"Naša kráľovná sedí pri brehu,

pekná ako ľalia, biela ako prútik;

Volá na teba,  teraz a tu,

Poď k nám, poď k nám,

Ale čo je to, plány naše zmarené

Kvety má okolo krku zavesené"

Ozval sa rinčiaci smiech a tie vysoké postavy pred ním spomalili a obstúpili ho. Prosím, nechajte Hermionu na pokoji, modlil sa.

Ale nemusel si robiť starosti, pretože tie postavy sa zoskupili okolo neho a len okolo neho. Teraz dokázal rozlíšiť mužov a ženy. Všetci boli nádherní, a predsa ich krása bola toho druhu, na ktorý sa bolo hrozné pozerať. To bledé svetlo, ktoré z nich vyžarovalo, mu pripomínalo svetlo hviezd a bolelo pozerať sa naň pridlho. Bol by sa pohol smerom k nim, ale zdalo sa, že váha náhrdelníka ho priklincovala k zemi.  

Spomedzi nich vystúpila jedna nádhernejšia a vyššia než ostatní a Draco si nemohol pomôcť, aby pred ňou nepadol na kolená. Usmiala sa a jej hlas bol láskavý.

"Pohľad víly vidí krv magickú

Ktorú postretlo tejto noci veľké šťastie, 

Vďaka tvojmu prianiu sa môžeme voľnými stať,

Povedz kráľovnej Caelie, čo ti dať."

"Čože?" povedal Draco, zmätený. "Vy mi splníte prianie?" Vília kráľovná prikývla a pokračovala.

"Rozmarín, zemedych a sladký rozchodník,

Stokráska, zlaté papradie, iskerník,

Nosený magickou krvou tejto noci

Privoláva nás na dohľad nositeľa

Smrteľník, pretože máš magické korene

Rýchlo zažiadaj to, čo ti my splníme.“

Nechystali sa mu ublížiť. Podľa všetkého, hoci sériou zhodou okolností, sa mu nejako podarilo zvolať ich. A mohli byť slobodné jedine, ak mu splnili prianie...

"Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa,

dovoľ nám voľnými sa stať,

Povedz kráľovnej Caelie, čo ti dať."

Víli ľudia sa začali tváriť nedočkavo. Niektorí začali okolo neho tancovať v kruhu a to tempo sa zrýchľovalo.

Jedno prianie.

Cez kruh tiel okolo neho rozoznal na zemi Hermionine telo.

"Prajem si... prajem si... aby sa Hermiona do mňa zamilovala," zašepkal.

Vília kráľovná sa tvárila vážne a pokrútila hlavou.

"Moc víl je silná a skúsená,

ale na lásku smrteľníkov nedosiahne,

môžeme pohnúť horami a postaviť mestá,

ale tvoja dáma ťa musí milovať z vlastnej vôle."

"V poriadku," Draco zalovil v hlave pre ďalšie prianie.

Mal by si priať, aby sa on a Hermiona vrátili do budúcnosti? Zdalo sa to tou najsamozrejmejšou vecou... ale nie, po Samhaine sa mohli vrátiť sami.

Mal by si priať, aby sa vrátili do času, kedy robili ich skúšky na Mloky, tak aby mohol zabrániť, aby sa toto udialo? Ale keby tak urobil, neznamenalo by to v prvom rade, že sa toto všetko nestane? Takže ako bude vedieť, ako ju zastaviť pred pokazením elixíru? Zasekli by sa v ohromnej slučke? A keby ju nehodilo späť do minulosti, neboli by mali možnosť sa vzájomne spoznať. Nie, Hermiona by proste pokračovala vo svojom živote a pravdepodobne by sa stala pani Weasleyovou alebo pani Thomasovou či čímkoľvek iným. To nemohol riskovať.

"Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa,

dovoľ nám voľnými sa stať,

Povedz kráľovnej Caelie, čo ti dať."

Víly boli lapené do pasce, až kým ich Draco neprepustí s nejakým prianím.

Draco vedel, že víly sú v pasci a dal si načas, aby to dôkladne premyslel... Nie, na ich súčasnej situácii nebolo nič zlé. Nevadilo mu byť v minulosti. V skutočnosti bol omámený malátnou pomalosťou minulosti a začínal byť závislý na tom mať Hermioninu spoločnosť celú pre seba. Nie, tieto dni boli skvelé... Až na jednu vec, ktorá nad nimi visela...

Už vedel, čo chce.

"Prajem si, aby som nebol zasnúbený s Blaise Zabiniovou! Bol to najväčší omyl môjho života!"

Vília kráľovná sa usmiala a jej víly zatlieskali a smiali sa.

"To je dobre, že len také maličké prianie máš,   

z môjho kúzla možno vzíde všetko, čo hľadáš..."

Kývla na jednu zo svojich víl a trblietavá víla sa uklonila a odletela do Flindersovho lesa, o sekundu sa vrátila, aby si kľakla pri svojej kráľovnej. Sekundu počúvala, a Dracovi to pripadalo medzi nimi ako vážny rozhovor, hoci ani jedna nepohla perami. Po celý čas bol Draco uväznený, jeho telo odolávalo každému impulzu pohnúť sa a pripojiť sa k vílam v ich veselení. Cítil ako sa náhrdelník okolo jeho krku zahrial a bol vďačný, že je tam. Kto vie, čo by bol možno urobil, keby nemal na sebe to prosté kúzlo.

Nakoniec nádherná kráľovná v potešení tleskla rukami. Načiahla sa dopredu a položila ruku Dracovi na hlavu. Zdalo sa, že sa ho dotkla, a predsa sa nedotkla. Jej ruka mu pripadala ako studený závan jarného vzduchu na hlave.

„To je dobre, že len také maličké prianie máš  

z môjho kúzla možno zíde všetko, čo hľadáš

Kráľovná Caelia  pozbavuje ťa

Od tohto dňa sľubu manželstva

A hoci sa tvoje prianie zatiaľ nenaplní

Nech sa to akokoľvek čudné javí

My víly sa radi dobre zabávame

Ale ty sa neboj, prianie ti splníme!

Jej ruka na jeho hlave bola ešte chladnejšia a začínala sa mu točiť hlava. Cez spievajúci kruh víl si pomyslel, že vidí dve tienisté postavy vystúpiť z lesa a pridať sa k nim. Pomyslel si, že ich rozoznáva... nie, to musí byť svetelný klam! Ostatné víly sa otočili, aby privítali prichádzajúcich a kráľovná Caelia im kývla, tváriac sa spokojne.

Nakoniec, keď mal Draco pocit, že zmrzne od dotyku kráľovnej, stiahla svoju ruku a usmiala sa zlomyseľne na Draca. Víli ľudia začali blikotať a byť priehľadnejšími. Tie dve tienisté postavy, ktoré vyšli z lesa sa postupne zmenili na tak jasné ako ich vílie príbuzné, až kým Draco viacej nedokázal rozoznať, ktorými z nich boli.

Tancovali okolo neho, spievali a opakovali čudné varovanie kráľovnej...

"Dieťa mágie, nás si skúšať môžeš

Moc víl ale odhadnúť vôbec nedokážeš 

Splní sa ti to, po čom túžiš srdcom svojím 

Ale poškvrnené plameňom naším vílím

Keď majú veci víly zariadiť

Vždy za to musíš niečo zaplatiť

My víly sa radi dobre zabávame

Ale ty sa neboj, prianie ti splníme!

Naša kráľovná sedí pri brehu,

Pekná ako ľalia, biela ako prútik...“

Keď ich spev zoslabol, Draco zistil, že sa znova môže pohnúť. Pokrútil hlavou. Bol to všetko len sen? Dokonca ako sa snažil spomenúť si na tie postavy a tváre vílieho ľudu, spomienky mu unikali. Nikdy si nezahrávaj s vílami, varovala ho jeho matka, keď bol mladý. Nemyslia ako my a nedá sa im veriť. Zachvel sa, spomenúc si na chladný dotyk kráľovnej Caelie na svojej hlave. Zistil, že znovu nadobudol svoju silu pohybu a prihnal sa k miestu, kde ležala Hermiona. Jemne ju zatriasol.

"Vstávaj!"

Hermiona sa konečne pohla. "Mmm... koľko je?"

"Po polnoci. Nazbieral som papradie, je tam vo vrecúšku."

Hermiona zívla a posadila sa. "Čože? Chceš povedať, že som zaspala a ty si ma nezobudil?"

"Snažil som sa, ale spala si ako drevo. Nevadí, aj tak som nazbieral to papradie." Podal jej vrecko.

Otvorila ho a prikývla, keď videla zlatý peľ. Pozrela sa na záhon s papradím a všimla si, že biele kvety už začínali vädnúť.

"Dobre teda, ale naozaj si ma mohol zobudiť."

"Hermiona," povedal nervózne Draco. "Cítiš sa v poriadku?"

"Samozrejme. Prečo by som nemala?" povedala, vstala a zdvihla svoj lampáš.

"Er... nič," povedal Draco. "Si si istá, že si v poriadku?"

"Samozrejme. Čo je s tebou?" Hermiona si uhladila šaty. "Správaš sa veľmi čudne."

Naliehavo chcel vyskúšať, či sa jeho prianie splnilo a dokázal sa veľmi ťažko ovládnuť, aby sa nespýtal Hermiony to, čo chcel vedieť. Keď sa vracali do chatrče a k potoku, nabral odvahu, aby to urobil.

"Hermiona..."

"Áno, Draco?" povedala a široko zívla.

"Er... spomínaš si... er..."

"Spomínam si na čo?"

"Na nič." Draco si v duchu nakopal. Nechcel pokaziť tento večer. Práve sa pomerili, aký malo význam vytiahnuť to všetko práve teraz? Čo ak celá udalosť nebola nič viac než len nejaká halucinácia?

"No tak Draco, spomínam si na čo?"  pobádala ho Hermiona. Už boli von z lesa a kráčali popri potoku k chatrči.

"Spomínaš si, že o pár týždňov bude v meste trh? Uvažoval som, či by sme nemohli ísť spolu... stále nemáme holubičie pierko, a, z toho, čo si pamätám z učebnice dejín, na takýchto trhoch predávajú všetky možné druhy vtákov a dobytka."

"Skvelý nápad!" vykríkla Hermiona. "Rada by som šla. Vždy som chcela vidieť skutočný stredoveký trh - nie ako tie lacné frašky, čo mávajú v panských domoch. Len mi daj vedieť, kedy... Počkaj, potrebujeme lepší spôsob, ako si medzi sebou posielať správy. Je skoro nemožno zariadiť, aby som sa s tebou stretla. Možno by si mi mohol napísať odkaz a poslať mi ho prostredníctvom jedného zo sluhov."

"Myslím, že si čítala priveľa príbehov," povedal Draco. "Vážne, to, čo navrhuješ, nebude nikdy fungovať. V tej sekunde by nás objavili."

"Potom čo urobíme?"

"Neviem."

"Vymyslím niečo, Draco," povedala, keď sa k nemu otočila tvárou. "Nerob si starosti."

"Nerobím si."

"Sme skoro na panstve. Radšej by si sa mal vrátiť," Hermiona si stiahla náhrdelník a prešla po ňom prstami. "Zdá sa, že sme ich napokon ani nepotrebovali. Vílí ľudia - naozaj!"

Draco ho zobral z rúk a jemne jej založil na krk. "Prosím, nedávaj si ho dole, až kým nebudeš vo vnútri."

Zatvárila sa prekvapene. "Prečo Draco, myslela som, že si povedal, že v nich neveríš?"

Pokrútil hlavou. "Len mi sľúb, že si ho nedáš dole, kým nebudeš vo vnútri."

"Dobre. Cítiš sa fajn? Vyzeráš trochu otrasene." Pozerala uprene na neho.

"Som fajn. Len unavený, to je všetko."

"Teda dobrú noc."

"Hermiona?"

"Áno?"

Jemne prešiel prstami po jej vlasoch a ona nenamietala. Medzi nimi dvoma bolo niečo zvláštne. Niečo skoro tak hmatateľné, že to viselo žiariace vo vzduchu so silnou vôňou byliniek, ktoré mali na svojich krkoch.

"Myslím, že si takmer pripravená pochopiť. Ja... Ja chcem s tebou hovoriť o niektorých veciach. Hlavne o sebe. Ale tiež o tebe. Potrebujem s tebou hovoriť."

Hermiona prikývla, jej oči jasné. "Chápem."

V sladkej, kúzelnej tme neskorého slnovratu sa mladá deva ponáhľala po nádvorí panstva k malým bočným dvierkam. Skôr než vošla, zastala a otočila sa. Zdalo sa, že využíva tú chvíľu, aby o niečom premýšľala.

Nakoniec sa prihnala k záhrade byliniek za ňou, prehľadávala pri svetle lampáša chumáče zelených byliniek, ktoré práve začali rásť. Jej prsty sa víťazne zovreli nad malou päťcípou zlatou kvetinou spomedzi hustého záhonu byliniek. Strčila ju do vrecka plášťa a vrátila sa na zámok, potichu zatvoriac za sebou dvere.

Na zámku tá deva zastrčila zlatý kvietok pod vankúš a uložila sa k spánku... možno ku snu.

Čoskoro bolo znova svetlo. Svätojánska mágia bola takmer u konca. V lese sa víli ľud vkradol späť do svojho kráľovstva, ich nezbednosti narobené na ďalší rok, opúšťajúc svet smrteľníkov s jedinou ozvenou ich hlučnej zábavy...

Zaspievaj slávičku

našu sladkú uspávanku

Uspa, uspa, uspávanka; uspa, uspa, uspávanka;

Žiadne zranenie, žiadne čary, žiadne kúzla

príď naša nádherná pani blíž,

tak dobrú noc s uspávankou!"

Art by Lisa Hunt