Preklady fanfiction Harryho Pottera

Coeur Corrompu

Kapitola 2

 „Prejdime si to znova.“

Ginny si bez nadšenia povzdychla. Prechádzali tým už tisíc krát a stále to vypadalo rovnako. Chcelo sa jej zakričať, že to už nič nezmení. Chcelo sa jej zakričať, že to všetko je jej chyba a že jej je to ľúto. Najviac zo všetkého sa ale chcela skrútiť do klbka a vyplakať všetku vodu zo svojho tela. Možno by takto necítila vinu, ktorá ťažila jej plecia. Všetko to, čo mala urobiť, aby zabránila tejto krádeži, zvlášť vzhľadom na to, že sa jej to stalo rovno pod nosom.

 „Pozri, Ron,“ povedala potichu Hermiona a položila ruku na rameno svojho priateľa.

„Toto bola dlhá noc a myslím, že je načase, aby sme šli domov a nechali Ginny si trochu pospať.“

 „Ale ten spis...“ začal Ron.

 „Huš!“ odsekla mu Hermiona so štipkou hnevu.

„Ministerstvo bude mať ďalšiu kópiu. Vyriešime to zajtra ráno. A okrem toho Ginny už cez všetko prešla a o všetkých dôležitých detailoch si urobila poznámky.“

„Ale ako...“

„Ron Weasley, ak okamžite s touto záležitosťou neprestaneš, osobne ti zošijem tvoje ústa!“

Ron okamžite sklapol a Ginny si uvedomila, že sa jej pery rozťahujú do úsmevu. Páčilo sa jej, že Hermiona má nad jej bratom takú veľkú moc. Vedela, že čoskoro odídu z jej domu a jej bude konečne dovolené trápiť sa na svojou hlúpou chybou. To jediné mala v hlave naplánované. Vrátane nejakej hudby a množstva čokolády. Ak existovalo niečo, čomu verila, tak to bola moc jedla, ktorá prinúti svet, aby vyzeral o trošku jasnejšie. Bolo to niečo, čo si vštepila už v útlom veku a bola za to vďačná. Jej matka vždy nazývala čokoládu „potravou pre dušu“ a v mnohých ohľadoch mala pravdu.

„Ginny,“ povedal jemný hlas vedľa nej.

Vzhliadla a uvidela unavené oči Hermiony.

„Ginny, viem, že toto nie je tvoja chyba. Ale si si istá, že nespoznávaš rukopis? To by skutočne pomohlo, keby sme vedeli, kto ten spis vzal.“

Ginny sa v duchu uškrnula. Prekliato dobre vedela, kto zobral ten spis, ale bála sa, že keby sa o tom zmienila, nenechali by ju na pokoji. Zajtra im povie, že podozrieva majiteľa spisu, že jej ho zobral rovno spod nosa.

„Nie,“ zašepkala chrapľavo.

O pár sekúnd neskôr už bola sama. S výdychom úľavy sa roztrasene zdvihla zo stoličky. Zľahka si prešla rukou cez svoje dlhé červenohnedé vlasy a prešla pomaly do kuchyne. Ľalia, ktorá bola pri odkaze, stála vo váze vody v strede jej malého vratkého stolíka. Zvedavo prikročila k nej a vybrala ju zo skleneného väzenia. Sama o sebe bola skutočne nádherná, svetlé biele lístky elegantne vytvárali oblúk, aby odhalili tú najmenšiu kvapku farby. Keď si ju priložila k tvári, placho jej privoňala. Vôňa ju pozvoľna zasiahla a vyvolala na jej tvári ten najširší úsmev. Zrazu sa začala chichotať a stres zo všetkých týchto dní opustil jej telo. Tak tam stála, úplne dospelá žena, a stávala sa sentimentálna kvôli jednej ľalii.

„Aká si?“ spýtala sa sama seba s chichotom.

Bezcieľne viedla ľaliu popri jamke svojho líca, vybrala pohár z kredenca a usmiala sa. Toto nebol čas na čokoládu. Toto bol čas na dobré víno. Otvorila chladničku a vytiahla fľašu, ktorú schovávala na zvláštne príležitosti. Nebolo pre ňu typické byť taká pôžitkárska, ale zaslúžila si to potom všetkom, čo sa stalo.

Prešla nazad do malej obývacej izby a usadila sa do najväčšieho a najpomačkanejšieho kresla. Zamrmlala rýchle kúzlo, zátka z fľaše odletela a odrazila sa od protiľahlej steny. Ginny si rýchlo naliala pohár a postavila fľašu s vínom na podlahu. Oprela sa znova do kresla a konečne si dovolila nájsť útechu v slzách. Tiekli jej po tvári v rýchlych, dokonca i v zúrivých kvapkách. Všetka jej sebaľútosť a neistota vyplávali na povrch.

***

Keď Ginny kráčala po Šikmej uličke, nemohla si pomôcť, ale cítila sa mizerne. Počasie bolo úbohé a kvapky dažďa neprestávali padať v tisícoch z oblohy. A na dôvažok mala pocit, akoby jej v hlave hrala dychová kapela. Tento deň sa nezdal byť jeden z najlepších a mala skľučujúci pocit, že sa to ani nezmení. Dnes mala v úmysle navštíviť Pansy Parkinsonovú a vypočuť ju v mene ministerstva. Žalúdok jej robil kotrmelce zakaždým, keď si na to pomyslela. Nedokázala si predstaviť, že by jej Pansy ochotne poskytla nejaké informácie.  

Udržujúc rovnováhu na obrubníku začala v hlave premýšľať nad otázkami. Najskôr zo všetkého potrebuje vedieť, či Pansy v poslednej dobe videla alebo počula o Dracovi. Ginny veľmi dobre vedela, aká na to bude odpoveď. Nie. Zakaždým, keď prišlo na výsluch ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom spojení s temnou stranou, bola odpoveď nie.  Lojalita medzi zlodejmi bolo príslovie, ktoré jej prišlo na myseľ. Výsluch bude pokračovať tým, kedy ho naposledy videla. Asi to nebude dôležité, ale Ginny potrebovala každú pomoc, ktorá by jej pomohla v jeho hľadaní. Pokiaľ nič z toho nezaberie, mohla by skúsiť najstaršiu taktiku podľa príručky. Presvedčí Rona, aby prišiel na návštevu a využil svoj šarm.

Ginny si nikdy nevšimla ako boli ženy očarené Ronom. Nebol zrovna tým najlepšie vyzerajúcim mužom na svete. Ale na druhej strane nebol ani najhorším. Ale v jej hlave to vždy bude neporiadny, zle naladený brat, ktorého poznala a milovala.

Keď sa priblížila k dverám malého obchodu so šatami, Ginny sa zhlboka nadýchla. Bolo vždy dobré zastaviť sa na chvíľu a nabrať sebakontrolu a suverénnosť. Svižne vykročila a zatlačila na malé dvere. Nad jej hlavou veselo zazvonil zvonček a zasiahol ju teplý vánok. Rýchlo zatvorila dvere a poobzerala sa. Popri stenách boli zoradené nádherné šaty, ktoré Ginny nikdy nevidela. Boli tam obyčajné šaty, komplikované šaty, šaty s kravatami, tradičné šaty a šaty, ktoré boli viac než moderné. Na sekundu s úžasom pozerala, ohromená rozličnými štýlmi, ktoré ju obklopovali, ale z myšlienok ju vytrhlo tiché puk na jej ľavej strane.

 „Vitajte u Pansy, ako vám môžem pomôcť?“

Ginny sa otočila, aby sa pozrela na dievčinu, ktorá sa zjavila pri jej boku. Mala dlhé blonďavé vlasy premiešané s pridanými náznakmi fialovej a na sebe mala oblečené tmavozelené šaty, ktoré boli na tele popretkávané striebornými drakmi. Na hrudi mala pripevnený malý štítok s menom Pansy, ktorý červeno žiaril. Ginny sa pozrela do usmievajúcej sa tváre Pansy. Nezmenila sa veľa, jej tvár stále vyzerala celkom mlado, ale Ginny si pomyslela, že je to možno vďaka množstvu mejkapu, ktorý mala na sebe. Akosi ale vyzerala menej zlostne než na Rokforte.

„Ahoj,“ Ginny si prehľadávala vrecká kvôli preukazu totožnosti. „Uvažovala som, či by si mi mohla pomôcť nájsť jednu osobu.“

„Prosím?“ povedala Pansy s nádychom zmätenia.

 „Volám sa Virgínia Weasleyová a som...“

„Weasleyová?! Oh, môj bože, si to ty?! Skoro som ťa nespoznala!“ Pansy náhle prekypovala nadšením.

 „Áno...“ odpovedala pokojne.

„Okrem toho som tu v mene ministerstva a uvažovala som, či by som sa ťa mohla spýtať na pár otázok ohľadne Draca Malfoya.“

Pansy unikol malý výkrik šoku a zúžila obočie do rozhnevaného zamračeného pohľadu.

„Pozri, nepočula som o tom somárovi odkedy ma opustil. A rozhodne nemám v úmysle s tým začať! Počula som, že zomrel a som tomu rada!“ povedala zlomyseľne.

„Len som uvažovala...“ začala Ginny.

 „Vieš, čo mi to pankhart urobil?! Vieš?! Nechal ma stáť pred oltárom! Pustil ma k vode, chcem tým povedať MŇA, v deň našej svadby!“ vyšplechla Pansy, jej hnev sa začínal prejavovať na jej tvári.

„A vieš, čo som urobila ja? Preniesla som sa cez to. Asi si stále myslíš, že na ňom visím ako nejaké malé šteňa, ale nevisím! Som z toho von a prebrala som sa z neho!“

„Som si istá, že áno...“ povedala jemne Ginny, „len som si hovorila, či nevieš o mieste jeho približného pobytu... Alebo kde by mohol byť...?“

„Nie, samozrejme, že nie!“ zasyčala, v očiach sa jej objavili slzy.

„Keby som to vedela, išla by som po tej svini sama! Mala si to vidieť! Tie šaty... oh tie šaty! Bol to hodváb z dovozu, stáli otca celý majetok. Stále ich mám niekde tu... vydrž!“

S týmito slovami sa Pansy vrhla za pult. Ginny sa zhlboka nadýchla a pomaly začala cúvať k predným dverám. Ani jej súcit s Pansyinými ťažkosti nestačil, aby ju prinútil zostať v tom obchode.

 „Aha! Tu sú! Vydrž!“ Zo zadnej miestnosti vyšiel hlasný výkrik.

Ginny si nervózne zahryzla do pery a vybehla z obchodu tak rýchlo ako len mohla a za sebou zanechala Pansy len cingotavý zvuk zvončeka.

Skrútená v kresle, znova v bezpečí kancelárie, Ginny obhrýzala koniec ceruzky. Jej denná práca nebola úspešná v tom, aby sa dostala bližšie k nájdeniu Draca Malfoya. Zatiaľ jediné, čo zistila, bolo, že ľudia, s ktorými chodil do školy, neboli s ním tak presne v kontakte. V skutočnosti sa snažili najlepšie ako vedeli, aby neboli, keď to mohla posúdiť. Pansy jej moc nepomohla, ale s takým Crabbom a Goylom to bolo ešte horšie. Tí bez okolkov odmietli čo i len spomenúť Dracovo meno a keď sa ich spýtala prečo, ignorovali ju. Nabudúce si úmyselne zoberie posilu.

Zatiaľ ale bola v slepej uličke. Tá zložka by im možno v tejto chvíli pomohla, ale ministerstvo nedokázalo nájsť kópiu. Dala si glg vody a za stolom sa narovnala. Bol čas, aby premýšľala o tom, čo vie. Otvorila zásuvku, vytiahla odtiaľ blok papiera a pero, a potom to všetko položila pred seba. Občas zistila, že mukelské metódy sú lepšie než brko a pergamen. Odvrchnákovala pero, napísala jeho meno na vrch stránky a potom len uprene pozerala na prázdnu plochu pred sebou. V hlave sa jej rysovali spomienky na jeho vášnivé strieborné oči.

Na Rokforte býval Draco Malfoy sviňa a tyran. Zasvätil svoj život tomu, aby ostatným spravil zo života peklo a takmer uspel. Keď sa Voldemort znova dostal k moci sa ale Draco trochu zmenil. Jeho postoj k Harrymu sa nezmenil, ale raz, zatiaľ čo strašná bitka zúrila na mystickej pláni, Ginny videla niečo iné. Draco sedel uprostred celej tej hystérie a pokojne civel do vesmíru. Ale jeho oči boli znepokojené a Ginny mala pocit, že presne vie, čo sa deje a že sa za to nenávidí. V tej chvíli vedela, že nie je taký tvrdý ako sa robil navonok. A potom tá smrť jeho otca, ktorá tiež ukázala Dracov charakter. Ktokoľvek iný, kto by dostal takú správu, by plakal, ale Draco nie. Namiesto toho len nepatrne prikývol a ďalej znášal svoj každodenný život. Začula chýry, že dokonca nevyronil ani jedinú slzu nad svojou stratou.

Vrátila sa nazad do reality, priložila pero k papieru a poznamenala si slovo nepredvídateľný. Bolo to jediné slovo, ktoré dokázala vymyslieť, aby zhrnula všetky jeho činy. Spomenula si, že v tom spise čítala, že sa niekoľko rokov školil na ministerstve potom, čo odišiel z Rokfortu. Keď to čítala, prekvapilo ju to. Nebola tam zmienka o tom, v čom sa školil, ale predsa... Úsmev sa jej rozprestrel na tvári, keď si predstavila, že Draco sa školil v oddelení Starostlivosti o muklov. Musí zistiť, čo chcel robiť pre ministerstvo.

Ale teraz chcela zamieriť domov a pokúsiť sa dohnať spánok, ktorý včera v noci zameškala. Zdvihla blok, zamrmlala slová a znova sa ocitla doma. S pohŕdavým úsmevom nechala svoje telo plesknúť na svoj malý otrhaný gauč a vydýchla. Odkopla topánky, pritiahla si nohy a schúlila sa do tepla vlastného tela. „Honey,“ potichu láskavo zašepkala. Keď sa Honey neobjavila, zamračila sa a vstala z gauča. „Honey?“

Pomaly vošla do kuchyne a poobzerala sa. Honey nikde. Potom ju tušenie zasiahlo ako tona tehál. Ak sa Draco Malfoy mohol dostať do jej domu raz, môže to pravdepodobne urobiť znova. Zatvorila oči a pretrela si čelo. „Hlúpa, hlúpa, hlúpa!“ mrmlala si pre seba. Zvrtla sa a vrátila sa do obývacej izby a poskočila pri pohľade, ktorému čelila.

 „Toto začína byť príliš ľahké, Weasleyová.“